Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-20-2014.pdf
PDF · 121.83 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/20/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu R. Y. M. - E., X. XXX/X, Y., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, za účasti 1/ J. J. S., bytom Y. XXA, R., R. republika, 2/ D. X., bytom S. XX, X., R. republika, 3/ S. J. E., bytom E. G. X, M., R. republika, 4/ H. R., bytom M. XXX, R. republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 02. januára 2014 číslo: 50427-2/2013- BA, zo dňa 18. decembra 2013 číslo: 54630-2/2013-BA, zo dňa 04. februára 2014 číslo: 15678-2/2014- BA a zo dňa 04. februára 2014 číslo: 14970-2//2014-BA v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto
rozhodol:
Žaloby z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 02.januára 2014 číslo: 50427-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/20/2014.
Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 18. decembra 2013 číslo: 54630-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/21/2014.
Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. februára 2014 číslo: 15678-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/23/2014.
Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. februára 2014 číslo: 14970-2//2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/24/2014.
Na pojednávaní konanom dňa 18.06.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. spojil tieto veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod spisovou značkou 6S/20/2014.
Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 02.01 2014, 18.12.2013 a zo dňa 04.02.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcu proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Košice zo dňa 06.09.2013 číslo: 90633-1/2013-KEM (6S/20/2014), číslo: 90625-1/2013-KEM (6S/21/2014), číslo: 90688-1/2013-KEM (6S/23/2014) a číslo: 90660-1/2013-KEM
(6S/24/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
V odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí poukázala na rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. a § 210 ods. 2 zákona rozhodol tak, že J. od 01. mája 2012, D. X. od 01. júla 2011 do 31. decembra 2011, S. J. E. od 01. júna 2012 do 31. marca 2013 a H. R. od 01. septembra 2011 do 31. novembra 2011 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancom zamestnávateľa (žalobcu) podľa slovenskej legislatívy.
V rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona). Poukázala, že proti týmto rozhodnutiam podal odvolania len zamestnávateľ s tým, že zamestnanci J. J. S., D. X., Lukasz J. E. a H. R. odvolanie nepodali, aj napriek tomu im boli odvolania oznámené a bolo s nimi konané ako s účastníkmi správneho konania.
Ďalej žalovaná citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že zamestnanec J. J. S. bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec žalobcu od 01.05.2012, zamestnanec D. X. od 01.07.2011 do 31.12.2011, zamestnanec S. J. E. od 01.06. 2012 do 31.03.2013 a zamestnanec H. R. od 01.09.2011 do 30.11.2011. Žalobca vykonáva činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a v registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011.
Žalovaná konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia (základné a vykonávacie nariadenie) ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3, článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS T., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v R. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS T. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.
V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle žalobcu (R.) sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne sa dňa 06.03.2013 dostavil Z.. J. G. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajovo zamestnávateľovi. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. 53400-2/2013-KEM, zo dňa 06. marca 2013. Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Riadiacou osobou je žalobca a spoločné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Z.. J. G. sa konajú na adrese O. XXX, Y.. Záznamy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária vedúceho podniku zahraničnej osoby ako aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska z R. republiky. Práce prideľuje ústnou formou. Výkon práce zamestnancov je viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Na základe uvedeného dospela Sociálna poisťovňa k záveru, že spoločnosť žalobcu nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať ani to, že sa na zamestnanca J. J. S. od 01.05.2012, zamestnanca D.
X. od 01.07.2011 do 31.12.2011, zamestnanca S. J. E. od 01.06. 2012 do 31.03.2013 a zamestnanca H. R. od 01.09.2011 do 30.11.2011 vzťahovala slovenská legislatíva, preto prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že J. J. S. od 01. mája 2012, D. X. od 01. júla 2011 do 31.decembra XXXX, S. J. E. od 01. júna 2012 do 31. marca 2013 a H. R. od 01. septembra 2011 do 31.novembra 2011 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancom zamestnávateľa (žalobcu) podľa slovenskej legislatívy.
V závere napadnutých rozhodnutí žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Sociálna poisťovňa nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci.
Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I. písm. a), článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4, § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade zamestnancov žalobcu, občanov R. republiky. Okrem toho sú rozhodnutia nezákonné a nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole nebolo objektívne možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnancov a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre zákonné rozhodnutie. Žalobca má ďalej za to, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný zisteniami Inšpektorátu práce a bol povinný ich rešpektovať. Žalobca v priebehu kontroly riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň je nutné poukázať, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca. Toto je v rozpore aj so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.
Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.
Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.
Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.
V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnanca za minulé obdobie.
Žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a v súlade so zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.
Vzhľadom na to a všetky uvedené skutočnosti v tejto žalobe, za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú zjavne nezákonné žalobca žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgán a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že aj keď J. J. S., D. X., S. J. E. a H. R. nepodali odvolanie proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu, správne orgány s nimi konali ako s účastníkmi konania, krajský súd uzneseniami zo dňa 09.04.2015 sp. zn. 6S/20/2014-21, sp. zn. 6S/21/2014-21, sp. zn. 6S/23/2014-21 a sp. zn. 6S/24/2014-21 podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho správneho poriadku (ďalej len O.s.p.) J. J. S., D. X., S. J. E. a H. R. pribral do konania.
Žalobca sa na pojednávanie nedostavil, tohto z neúčasti ospravedlnil jeho právny zástupca. Žalovaná vo vyjadrení k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 18.06.2015 sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcu s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, žalovanej a ďalších účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a jednohlasne dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby boli v súlade so zákonom.
Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že zamestnancom žalobcu (ďalším účastníkom konania) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu, nebol preukázaný reálny výkon práce týchto zamestnancov na území Slovenskej republiky.
Na základe odvolaní žalobcu žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.
Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 210.3.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS T., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc R. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v R. republike.
V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS T. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.
Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Z. sa konajú na adrese O. XXX, Y. (hotel N.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby a tam sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Predmetom objednávok je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov, pričom žalobca ako zamestnávateľ riadi spoločnosť z miesta trvalého bydliska v R. republike. Prácu prideľoval svojim zamestnancom ústnou formou, skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa práca bola viazaná na objednávku a nebola vopred plánovaná.
Na základe týchto zistení dospeli prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.
V súvislosti so žalobou žalobcu poukazuje krajský súd na to, že z ustanovení § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.
Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.
Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí nepreukázal žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Okrem toho v prípade nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý žalobca nerealizoval.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.
Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu.
Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.
Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.
Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.
Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.
Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veciach nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu R. republiky a retroaktivite súd uvádza, že žalobca v žalobách nenamietal porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.
Keďže subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách je namietané porušenie subjektívnych práv zamestnancov žalobcu, ktorí žalobu nepodali, pričom postavenie ďalšieho účastníka konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. nie je totožné s procesným postavením žalobcu, a keďže postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu bol v súlade so zákonom, krajský súd žaloby podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
Je potrebné dodať, že v danom prípade sa nejedná ani o nerozlučné spoločenstvo žalobcu a ďalšieho účastníka konania (zamestnanca), pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu a zamestnanca žalobcu (ďalšieho účastníka konania) rovnaké práva a povinností. Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo
definuje tak, že ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, úkony jedného z nich platia i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa piatej časti O.s.p. je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva resp. povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a povinnosti fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia § 91 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaná ani ďalší účastníci konania nemajú zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.