Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 466/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , , Poľská republika, , ,

Poľská republika, , , , Poľská

republika, , , Poľská republika, a

, , , Poľská republika, zastúpených advokátom

JUDr. Dušanom Remetom, Advokátska kancelária, Masarykova 2, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra

2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, , a a jeho rozsudkom

z 29. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , -

, a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),

(ďalej len „sťažovateľ 2“), (ďalej len

„sťažovateľka 3“), (ďalej len „sťažovateľka 4“) a

(ďalej len „sťažovateľka 5“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 a (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , , , a jeho rozsudkom

z 29. marca 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na

krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia

(ďalej len „ústredie“) č. 14505-2/2014-BA zo 16. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na

krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 14588-2/2014-BA

z 23. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na

krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 16226-2/2014-BA

zo 17. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na

krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 14544-2/2014-BA

z 8. januára 2014.

Vo všetkých žalobách namietal sťažovateľ 1 porušenie svojich subjektívnych práv,

ale aj subjektívnych práv ostatných sťažovateľov ako jeho zamestnancov v správnom

konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia

zásady dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti

rozhodnutia ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.

2. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. septembra 2014 boli do

konania pribratí sťažovateľ 2, sťažovateľka 3, sťažovateľka 4 a sťažovateľka 5. Zároveň

došlo k spojeniu pôvodne osobitne vedených súdnych konaní na základe jednotlivých žalôb

do jedného konania vedeného ďalej pod sp. zn. .

3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2014 bola žaloba

sťažovateľa 1 zamietnutá. Konanie o žalobách sťažovateľky 3, sťažovateľky 4

a sťažovateľky 5 bolo zastavené, napokon vo vzťahu k sťažovateľovi 2 bolo napadnuté

rozhodnutie ústredia zrušené. Krajský súd poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru

sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku

čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 vyslovil záver, podľa

ktorého ich žaloby neboli podané včas. Pokiaľ ide o sťažovateľa 2, krajský súd konštatoval

nedostatočné zistenie skutkového stavu. Okrem toho sa vyjadril k jednotlivým námietkam

a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa sťažovatelia nestotožňujú.

4. Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

, , , z 29. marca 2017, ktorý

bol sťažovateľom doručený 11. mája 2017, bol rozsudok krajského súdu potvrdený

vo vzťahu k sťažovateľovi 1. Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 bol rozsudok zmenený tak, že

konanie voči nemu sa zastavilo. Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 boli ich odvolania

odmietnuté.

5. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených práv podľa

a dohovoru.

6. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

v obdobných veciach. Z týchto vyplýva napríklad, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice

(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.

uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú

sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť

vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok

zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry

samo osebe preukazuje porušenie označených práv.

7. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo do

zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia

sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,

ďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach je v zmysle

európskeho práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709

a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva.

Ústredie to akceptovalo vydaním príslušného formulára, a preto sa na sťažovateľov 2 – 5

hľadelo ako na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej

republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti

sťažovateľov 2 – 5 na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného

nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia

v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to

podľa sťažovateľov v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“

zjavne nedostatočne zistený skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov

vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

vzťahu málo činní, pretože nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie.

Všeobecné súdy teda v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov.

Sťažovatelia považujú za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy,

a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade

skutočného stavu veci zisteného v administratívnom konaní.

8. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá na

Slovensku registrované sídlo a sťažovatelia 2 – 5 tu reálne nevykonávajú žiadnu činnosť,

podľa sťažovateľov ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci.

Podstatná je pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľov 2 – 5, ktorí vykonávajú

roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa

špecifických podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia 2 ‒5 kontaktovaní zo strany

sťažovateľa 1 (potom čo sťažovateľ 1 letáky preberie), ktorý ich poverí roznášaním letákov

vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní

zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové

listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 – 5 na

Slovensku. Sťažovatelia namietajú, že hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil,

napriek tomu pobočka v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania,

nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľov 2 – 5, ale ani

k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľov 2 – 5 na Slovensku (napr.

vycestovanie na miesta, kde sťažovatelia 2 – 5 aktuálne vykonávajú prácu – roznos letákov,

prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Podstatné bolo tiež podľa

sťažovateľov vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je

registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.

9. Podľa názoru sťažovateľov podstatné sú aj niektoré rozhodnutia

ústredia, krajského súdu a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených

smeroch dávajú za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky

týchto rozhodnutí.

10. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už

vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté

rozhodnutie, ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013

oznámilo ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane

sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie

už v roku 2013 prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci

rozhodnutie vydalo až v roku 2014.

11. Rozhodnutím všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov tiež k akceptovaniu

nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,

aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.

12. Sťažovatelia tiež namietajú, že pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú

lehotu na rozhodnutie podľa a o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania,

a preto rozhodnutia pobočky a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto

lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný,

resp. ako postačujúci na zrušenie rozhodnutí ústredia a pobočky.

13. Za nezákonné treba považovať podľa sťažovateľov samotné vykonanie kontroly

na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia 2 – 5 vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože toto

nepatrí do právomoci pobočky, či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný

inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.

14. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla

o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom 2 – 5.

15. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod

č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

25.11.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. ,

, , a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.

, , , zo dňa 29.03.2017

porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. , ,

, zo dňa 29.03.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. zo dňa 25.11.2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na

ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi IV sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi V sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi IV trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi V trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“

II.

16. Z rozsudku krajského súdu č. k. -62 z 25. novembra 2014 v spore

sťažovateľov ako žalobcov proti ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba

sťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu k žalobe sťažovateľa 2 bolo rozhodnutie

ústredia č. 14505-2/2014-BA zo 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím pobočky zrušené

a vec bola vrátená ústrediu na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho

súdneho poriadku. Konanie o žalobe sťažovateliek 3 – 5 bolo zastavené.

Podľa konštatovania krajského súdu ústredie svojimi rozhodnutiami potvrdilo

prvostupňové rozhodnutia, podľa ktorých sťažovateľom 2 – 5 zaniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že

pri vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto

procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3

pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd

prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia

ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1

hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do

majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta

porušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom

sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali

svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.

Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 bolo potrebné skúmať, či ich žaloby boli podané

včas, alebo až po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, keďže sťažovateľky 3 – 5 sa stali

účastníčkami súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia krajského súdu.

Žaloba týchto sťažovateliek bola podaná oneskorene, po uplynutí dvojmesačnej lehoty

(príslušné dátumy, od ktorých sa počiatok lehoty odvíja, krajský súd konkrétne uvádza,

pozn.).

Naproti tomu žalobu sťažovateľa 2 bolo potrebné považovať za včas podanú, keďže

príslušné rozhodnutie ústredia prevzala namiesto neho jeho matka. V jeho prípade bolo

potrebné rozhodnutie ústredia zrušiť, keďže doteraz vykonané dokazovanie je nedostatočné

na vyvodenie objektívneho záveru, že sťažovateľ 2 na Slovensku reálne činnosť

zamestnanca nevykonával.

17. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, z 29. marca 2017 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok

krajského súdu č. k. -62 z 25. novembra 2014 v časti týkajúcej sa zamietnutia

žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia ústredia a vrátenia veci na

ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2) bol rozsudok zmenený tak, že sa konanie

zastavuje. V časti týkajúcej sa sťažovateliek 3 – 5 boli ich odvolania odmietnuté.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.

môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím

ukrátený na svojich právach, a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa

poskytuje ochrana iba subjektívnym právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil

s názorom krajského súdu, podľa ktorého rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo

zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1, pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že

sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv

zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie

rozhodnutia žiadne iné porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Najvyšší súd

považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého nedodržanie procesných

lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery krajského súdu, že

sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou, sú správne. Pokiaľ žalobu

zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal porušenie vlastných

subjektívnych práv, ale práv sťažovateľov 2 – 5 – jeho zamestnancov. Sťažovateľ 1 ani

nešpecifikoval, konkrétne v čom malo porušenie jeho práv spočívať. Jeho všeobecné

tvrdenia, podľa ktorých došlo k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za

rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou

činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších

zamestnancov a náborom nových zamestnancov, nebolo možné považovať za relevantné.

Odvolanie sťažovateliek 3 – 5 bolo potrebné odmietnuť, keďže tieto žaloby nepodali,

do konania boli len pribraté uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako na

účastníkov pribratých do konania nahliadať. Ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku je vo vzťahu k pribratým účastníkom konania potrebné vykladať tak, že

ide predovšetkým o zabezpečenie ich práva byť informovaný o prípadnej zmene v právach

a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých

rozhodnutí. Z postavenia pribratých účastníkov konania nevyplýva oprávnenie na podanie

odvolania, preto bolo potrebné odvolania sťažovateliek 3 – 5 odmietnuť.

Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 je rozhodujúce, že hoci bol krajským súdom označený

ako žalobca, v skutočnosti žalobu nikdy nepodal a aj v jeho prípade ide o pribratého

účastníka konania. Nepodanie žaloby predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania,

na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Pretože sťažovateľ 2 žalobu

nepodal, najvyšší súd musel konanie voči nemu zastaviť.

III.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

21. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a , ako aj

dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 25. novembra 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa

a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.

22. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, , , , a 2 a , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , , , a jeho rozsudku

z 29. marca 2017. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, z 29. marca 2017 bol rozsudok krajského súdu v časti

týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1 potvrdený. V časti týkajúcej sa zrušenia

rozhodnutia ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2) bol

rozsudok zmenený tak, že sa konanie zastavuje. Napokon v časti týkajúcej sa sťažovateliek

3 – 5 boli ich odvolania odmietnuté.

Potvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní

nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich

zamestnancov – sťažovateľov 2 – 5, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou

bola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej

60-dňovej lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to,

že toto preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať

vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 vychádzal najvyšší súd z toho, že tieto ako pribraté

účastníčky konania žaloby nepodali, a preto neboli ani oprávnené na podanie odvolania.

Čo sa týka sťažovateľa 2, ten takisto žalobu nepodal, čo predstavuje neodstrániteľnú

prekážku konania, v dôsledku ktorej bolo potrebné konanie vo vzťahu k nemu zastaviť.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zásadne konštatovať, že sťažovatelia

v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako

nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú

argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia ich

práv, s ktorou sa však najvyšší súd nijako nezaoberal.

Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov

vyvažoval tým, že by sa snažil „dotvárať“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť

záverov najvyššieho súdu.

V závere treba zdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou námietky nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec

nezaoberal, pretože dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1,

ďalej k záveru, že sťažovateľky 3 – 5 neboli oprávnené podať odvolanie, ale tiež k záveru,

že sťažovateľ 2 žiadnu žalobu nepodal (bol iba pribratým účastníkom konania). Za tohto

stavu sa sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na

uplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné

s ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne

stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre

úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov

najvyššieho súdu meritórne preskúmať.

Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý

právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej

lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd, napriek tomu

ústavný súd poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných

konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti ako

aj na to, že najvyšší súd žiadnu otázku európskeho práva neriešil) javí už na prvý pohľad

ako neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Hoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú

požiadavku v nej, ale ani v podaných žalobách neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska

treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými súdmi

uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa ňou

osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej

preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017