Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 466/2017
PDF · 263.29 KB
No categories available
II. ÚS 466/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , , Poľská republika, , ,
Poľská republika, , , , Poľská
republika, , , Poľská republika, a
, , , Poľská republika, zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Remetom, Advokátska kancelária, Masarykova 2, Prešov, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,
čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 16/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra
2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015 a 9 Sžso 34/2015 a jeho rozsudkom
z 29. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , -
, a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),
(ďalej len „sťažovateľ 2“), (ďalej len
„sťažovateľka 3“), (ďalej len „sťažovateľka 4“) a
(ďalej len „sťažovateľka 5“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,
čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S 16/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 a jeho rozsudkom
z 29. marca 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na
krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia
(ďalej len „ústredie“) č. 14505-2/2014-BA zo 16. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na
krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 14588-2/2014-BA
z 23. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na
krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 16226-2/2014-BA
zo 17. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na
krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ústredia č. 14544-2/2014-BA
z 8. januára 2014.
Vo všetkých žalobách namietal sťažovateľ 1 porušenie svojich subjektívnych práv,
ale aj subjektívnych práv ostatných sťažovateľov ako jeho zamestnancov v správnom
konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia
zásady dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti
rozhodnutia ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.
2. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 16/2014 z 5. septembra 2014 boli do
konania pribratí sťažovateľ 2, sťažovateľka 3, sťažovateľka 4 a sťažovateľka 5. Zároveň
došlo k spojeniu pôvodne osobitne vedených súdnych konaní na základe jednotlivých žalôb
do jedného konania vedeného ďalej pod sp. zn. 1 S 16/2014.
3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 16/2014 z 25. novembra 2014 bola žaloba
sťažovateľa 1 zamietnutá. Konanie o žalobách sťažovateľky 3, sťažovateľky 4
a sťažovateľky 5 bolo zastavené, napokon vo vzťahu k sťažovateľovi 2 bolo napadnuté
rozhodnutie ústredia zrušené. Krajský súd poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru
sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku
čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 vyslovil záver, podľa
ktorého ich žaloby neboli podané včas. Pokiaľ ide o sťažovateľa 2, krajský súd konštatoval
nedostatočné zistenie skutkového stavu. Okrem toho sa vyjadril k jednotlivým námietkam
a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa sťažovatelia nestotožňujú.
4. Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 z 29. marca 2017, ktorý
bol sťažovateľom doručený 11. mája 2017, bol rozsudok krajského súdu potvrdený
vo vzťahu k sťažovateľovi 1. Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 bol rozsudok zmenený tak, že
konanie voči nemu sa zastavilo. Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 boli ich odvolania
odmietnuté.
5. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
6. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
v obdobných veciach. Z týchto vyplýva napríklad, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.
uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú
sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť
vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok
zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry
samo osebe preukazuje porušenie označených práv.
7. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo do
zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia
sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,
ďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach je v zmysle
európskeho práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709
a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva.
Ústredie to akceptovalo vydaním príslušného formulára, a preto sa na sťažovateľov 2 – 5
hľadelo ako na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej
republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti
sťažovateľov 2 – 5 na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to
podľa sťažovateľov v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“
zjavne nedostatočne zistený skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov
vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
vzťahu málo činní, pretože nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie.
Všeobecné súdy teda v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov.
Sťažovatelia považujú za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy,
a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade
skutočného stavu veci zisteného v administratívnom konaní.
8. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá na
Slovensku registrované sídlo a sťažovatelia 2 – 5 tu reálne nevykonávajú žiadnu činnosť,
podľa sťažovateľov ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci.
Podstatná je pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľov 2 – 5, ktorí vykonávajú
roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa
špecifických podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia 2 ‒5 kontaktovaní zo strany
sťažovateľa 1 (potom čo sťažovateľ 1 letáky preberie), ktorý ich poverí roznášaním letákov
vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní
zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové
listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 – 5 na
Slovensku. Sťažovatelia namietajú, že hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil,
napriek tomu pobočka v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania,
nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľov 2 – 5, ale ani
k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľov 2 – 5 na Slovensku (napr.
vycestovanie na miesta, kde sťažovatelia 2 – 5 aktuálne vykonávajú prácu – roznos letákov,
prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Podstatné bolo tiež podľa
sťažovateľov vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je
registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.
9. Podľa názoru sťažovateľov podstatné sú aj niektoré rozhodnutia
ústredia, krajského súdu a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených
smeroch dávajú za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky
týchto rozhodnutí.
10. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už
vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté
rozhodnutie, ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013
oznámilo ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane
sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie
už v roku 2013 prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci
rozhodnutie vydalo až v roku 2014.
11. Rozhodnutím všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov tiež k akceptovaniu
nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,
aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach
účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.
12. Sťažovatelia tiež namietajú, že pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú
lehotu na rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania,
a preto rozhodnutia pobočky a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto
lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný,
resp. ako postačujúci na zrušenie rozhodnutí ústredia a pobočky.
13. Za nezákonné treba považovať podľa sťažovateľov samotné vykonanie kontroly
na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia 2 – 5 vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože toto
nepatrí do právomoci pobočky, či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný
inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.
14. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla
o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom 2 – 5.
15. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod
č. k. 1 S 16/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 16/2014 zo dňa
25.11.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 27/2015,
9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.
9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 zo dňa 29.03.2017
porušené boli.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015,
9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 zo dňa 29.03.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 S 16/2014 zo dňa 25.11.2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na
ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi IV sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi V sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi IV trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi V trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“
II.
16. Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 16/2014-62 z 25. novembra 2014 v spore
sťažovateľov ako žalobcov proti ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba
sťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu k žalobe sťažovateľa 2 bolo rozhodnutie
ústredia č. 14505-2/2014-BA zo 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím pobočky zrušené
a vec bola vrátená ústrediu na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho
súdneho poriadku. Konanie o žalobe sťažovateliek 3 – 5 bolo zastavené.
Podľa konštatovania krajského súdu ústredie svojimi rozhodnutiami potvrdilo
prvostupňové rozhodnutia, podľa ktorých sťažovateľom 2 – 5 zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že
pri vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd
prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia
ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1
hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do
majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta
porušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom
sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali
svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.
Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 bolo potrebné skúmať, či ich žaloby boli podané
včas, alebo až po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, keďže sťažovateľky 3 – 5 sa stali
účastníčkami súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia krajského súdu.
Žaloba týchto sťažovateliek bola podaná oneskorene, po uplynutí dvojmesačnej lehoty
(príslušné dátumy, od ktorých sa počiatok lehoty odvíja, krajský súd konkrétne uvádza,
pozn.).
Naproti tomu žalobu sťažovateľa 2 bolo potrebné považovať za včas podanú, keďže
príslušné rozhodnutie ústredia prevzala namiesto neho jeho matka. V jeho prípade bolo
potrebné rozhodnutie ústredia zrušiť, keďže doteraz vykonané dokazovanie je nedostatočné
na vyvodenie objektívneho záveru, že sťažovateľ 2 na Slovensku reálne činnosť
zamestnanca nevykonával.
17. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015,
9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 z 29. marca 2017 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok
krajského súdu č. k. 1 S 16/2014-62 z 25. novembra 2014 v časti týkajúcej sa zamietnutia
žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia ústredia a vrátenia veci na
ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2) bol rozsudok zmenený tak, že sa konanie
zastavuje. V časti týkajúcej sa sťažovateliek 3 – 5 boli ich odvolania odmietnuté.
Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím
ukrátený na svojich právach, a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa
poskytuje ochrana iba subjektívnym právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil
s názorom krajského súdu, podľa ktorého rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1, pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že
sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv
zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
rozhodnutia žiadne iné porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Najvyšší súd
považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého nedodržanie procesných
lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery krajského súdu, že
sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou, sú správne. Pokiaľ žalobu
zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal porušenie vlastných
subjektívnych práv, ale práv sťažovateľov 2 – 5 – jeho zamestnancov. Sťažovateľ 1 ani
nešpecifikoval, konkrétne v čom malo porušenie jeho práv spočívať. Jeho všeobecné
tvrdenia, podľa ktorých došlo k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za
rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou
činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších
zamestnancov a náborom nových zamestnancov, nebolo možné považovať za relevantné.
Odvolanie sťažovateliek 3 – 5 bolo potrebné odmietnuť, keďže tieto žaloby nepodali,
do konania boli len pribraté uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako na
účastníkov pribratých do konania nahliadať. Ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku je vo vzťahu k pribratým účastníkom konania potrebné vykladať tak, že
ide predovšetkým o zabezpečenie ich práva byť informovaný o prípadnej zmene v právach
a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých
rozhodnutí. Z postavenia pribratých účastníkov konania nevyplýva oprávnenie na podanie
odvolania, preto bolo potrebné odvolania sťažovateliek 3 – 5 odmietnuť.
Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 je rozhodujúce, že hoci bol krajským súdom označený
ako žalobca, v skutočnosti žalobu nikdy nepodal a aj v jeho prípade ide o pribratého
účastníka konania. Nepodanie žaloby predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania,
na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Pretože sťažovateľ 2 žalobu
nepodal, najvyšší súd musel konanie voči nemu zastaviť.
III.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
21. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 16/2014
a jeho rozsudku z 25. novembra 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa
ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.
22. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015, 9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 a jeho rozsudku
z 29. marca 2017. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 27/2015, 9 Sžso 32/2015,
9 Sžso 33/2015, 9 Sžso 34/2015 z 29. marca 2017 bol rozsudok krajského súdu v časti
týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1 potvrdený. V časti týkajúcej sa zrušenia
rozhodnutia ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2) bol
rozsudok zmenený tak, že sa konanie zastavuje. Napokon v časti týkajúcej sa sťažovateliek
3 – 5 boli ich odvolania odmietnuté.
Potvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní
nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich
zamestnancov – sťažovateľov 2 – 5, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou
bola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej
60-dňovej lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to,
že toto preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať
vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Vo vzťahu k sťažovateľkám 3 – 5 vychádzal najvyšší súd z toho, že tieto ako pribraté
účastníčky konania žaloby nepodali, a preto neboli ani oprávnené na podanie odvolania.
Čo sa týka sťažovateľa 2, ten takisto žalobu nepodal, čo predstavuje neodstrániteľnú
prekážku konania, v dôsledku ktorej bolo potrebné konanie vo vzťahu k nemu zastaviť.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zásadne konštatovať, že sťažovatelia
v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako
nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú
argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia ich
práv, s ktorou sa však najvyšší súd nijako nezaoberal.
Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov
vyvažoval tým, že by sa snažil „dotvárať“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť
záverov najvyššieho súdu.
V závere treba zdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou námietky nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec
nezaoberal, pretože dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1,
ďalej k záveru, že sťažovateľky 3 – 5 neboli oprávnené podať odvolanie, ale tiež k záveru,
že sťažovateľ 2 žiadnu žalobu nepodal (bol iba pribratým účastníkom konania). Za tohto
stavu sa sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na
uplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné
s ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne
stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre
úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov
najvyššieho súdu meritórne preskúmať.
Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý
právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej
lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd, napriek tomu
ústavný súd poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných
konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti ako
aj na to, že najvyšší súd žiadnu otázku európskeho práva neriešil) javí už na prvý pohľad
ako neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Hoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú
požiadavku v nej, ale ani v podaných žalobách neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska
treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými súdmi
uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa ňou
osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej
preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017