Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 646/2017
PDF · 317.21 KB
No categories available
I. ÚS 646/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
,
, a , zastúpených
advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
11 Scud 11/2014 zo 16. decembra 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 16/2015 z 22. augusta 2017 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ 1“),
(ďalej len „sťažovateľ 2“), a
(ďalej len „sťažovateľka 3“, spolu ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 11 Scud 11/2014 zo 16. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžso 16/2015 z 22. augusta 2017 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 47545-2/2013-BA zo dňa
23.12.2013.
Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 47418-2/2013-BA zo dňa
23.12.2013.
Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho
zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia
skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti
administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej
správy...
Uznesením Krajského súdu... č. k. 11 Scud 11/2014 zo dňa 08.09.2014 boli do
konania pribratí sťažovatelia II a III a zároveň došlo k spojeniu súdnych konaní vedených
pod č. k. 11 Scud 11/2014 a 11 Scud 12/2014 do jedného súdneho konania, vedeného ďalej
pod č. k. 11 scud 11/2014...
Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. 11 Scud 11/2014 zo dňa 16.12.2014 tak, že
žaloby sťažovateľa I zamietol, konanie o žalobe sťažovateľa II zastavil a vo vzťahu
k sťažovateľovi III zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie...
V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa
jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľovi II
vyslovil Krajský súd v Prešove záver o tom, že sťažovateľ II podal žalobu oneskorene
a vo vzťahu k sťažovateľovi III konštatoval Krajský súd v Prešove nedostatočne zistený
skutkový stav veci...
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k 1 Sžso 16/2015
zo dňa 22.08.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu
v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi I, k odmietnutiu odvolania sťažovateľa II a zastaveniu
konania vo vzťahu k sťažovateľovi III.“
3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu k namietaným rozhodnutiam
krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).
Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
9 Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle
ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú sťažovatelia.
Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto sú
vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné, resp. ničotné právne akty
(„paakty“).
Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci
sťažovateľov.
Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho
súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna
poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej
legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci
sťažovateľov.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)
zákona č. 162/2015 Z. z. dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby
sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne
a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to
neboli podľa zákona oprávnené.
... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10 Sžso 24/2015 zo dňa 27.04.2016 v skutkovo
obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom, že
rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie sú
predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby
(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú
činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo.
... Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie 10 Sžso 40/2015 zo dňa
24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť
vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.
... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 87/2015 zo dňa 26.04.2017 došlo
v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)
k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola
vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť
o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení ako
sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom
z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú
legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho
spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne a bez
opory v zákone.
Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR... považujú
sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu
SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.
Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.
1 Sžso 11/2015 zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru
EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“
(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto
otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.
Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom
konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych
otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci
sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva
sťažovateľov...
Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu
práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».
4. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu
a uvádzajú:
«Z rozsudku Krajského súdu... rozsudku Najvyššieho súdu... je... zrejmé, že došlo
k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci
zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa,
ústredie).
Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR
vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj
v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.
Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov
administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre
správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj na
skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym
orgánom...
Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať...
Z rozsudku Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vyplýva tiež to, že sťažovateľ I na
území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II až III na území
Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.
K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však v administratívnom
konaní celkom preukazne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci...
Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že orgán verejnej správy pred vydaním svojho
rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne
posúdenie veci v súdnom konaní (v rámci správneho súdnictva), v dôsledku čoho bolo
potrebné, aby Krajský súd... resp. Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej
správy zrušil.
Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd... a Najvyšší súd... pri... rozhodovaní
nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly
u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí
rozhodnutie svojej pobočky...»
5. Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že «... rozhodnutím
Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu... došlo... k „akceptovaniu“
nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je
neprípustné, aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o
právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho
vydania».
6. Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie
v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej
poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z.,
nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním
prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...
Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala ani
Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež oneskorene.“.
7. Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná
a uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na
zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky
činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej
poisťovne).“
8. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže
„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.
9. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod
č. k. 3 S 16/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Scud 11/2014 zo dňa
16.12.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 1 Sžso 16/2015
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sžso 16/2015 zo dňa 22.08.2017 porušené boli.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sžso 16/2015 zo dňa 22.08.2017
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Scud 11/2014 zo dňa 16.12.2014
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...“
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
14. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
17. V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského
súdu odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok
na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
18. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcim postupom
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis ku čl. 46 ods. 1 na prístup
súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
20. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup
k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon
neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami
ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené
zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými
procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.
21. Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa
sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady
ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného
hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.
22. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi
2 a sťažovateľke 3 uviedol:
„Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len
žalobcom a nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len
žalobcom z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení
zamestnancov ako pribratých účastníkov v konaní. Pribratím účastníkov do konania, však
nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobcovia v 2. a 3. rade, aj
keď ich krajský súd za žalobcov označil, žaloby nikdy nepodali. Do konania boli pribratí
uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako na pribratých účastníkov
nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa odvolací súd
rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné
postavenie v konaní.
Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia
ďalších účastníkov do konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. nie je na správne súdnictvo
aplikovateľné. Vplyv na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup
krajského súdu, ktorý pribral zamestnancov do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1
Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez
návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva
a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
b)bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;
Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia
napadnutého rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého
rozhodnutia a ujme v jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba
pribratá do konania stáva aktívne legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva
spochybniť zákonnosť rozsudku krajského súdu.
Nakoľko má žalobca v 2. rade len postavenie pribratého účastníka konania a nie
žalobcu, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd
v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie zamestnanca ako
neprípustné odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.
Podľa § 103 O. s.p. v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa §104 ods. 1 veta prvá O. s.p. v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Krajský súd konanie voči žalobcovi v 2. rade podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil
z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene, nakoľko žalobca v 2. rade sa stal účastníkom
konania až jeho pribratím do konania na strane žalobcu uznesením krajského súdu podľa
§ 92 ods. 1 O.s.p., čo bolo po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Odvolací
súd však považuje za nesporné, že žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
nepodal, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania a je potrebné konanie voči
žalobcovi v 2. rade zastaviť. Zastavenie konania nemožno s poukazom na tieto skutočnosti
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Vzhľadom na to, že krajský súd konanie voči žalobcovi v 2. rade zastavil (aj keď
podľa § 250d ods. 3 O.s.p), odvolací súd rozhodnutie krajského súdu v tejto časti
s poukazom na § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 potvrdil.
Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie
č. 2 nebolo doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba.
Krajský súd opätovne neukladal žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi v 3. rade,
ale považoval ho za podané v zákonom stanovenej lehote a na jeho základe napadnuté
rozhodnutie č. 2 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil
vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odvolací súd sa nestotožnil s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi
v 3. rade. Žalobca v 3. rade netvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo
doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by
o ňom dovtedy nemali vedomosť.
Ako už bolo uvedené vyššie, z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že
by žalobcovia v 2. a 3. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský súd ich označoval ako žalobcov v 2. a 3.
rade, ide stále o pribratých účastníkov a kladné rozhodnutie krajského súdu o ich návrhu na
vstup do konania na strane žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p.. bezpochyby nenahrádza
absenciu ich aktivity na podanie žaloby.
Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia aj vo vzťahu k
, ktorá žalobu na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodala, táto okolnosť
predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom
štádiu konania.
Vzhľadom na to, že žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí neboli týmito
zamestnancami podané, nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu
v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa
§ 220 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zmeniť a konanie zastaviť.“
23. Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ 2
a sťažovateľka 3 nesplnili zákonom ustanovené podmienky (nepodali žalobu o preskúmanie
rozhodnutia Sociálnej poisťovne), aby sa stali účastníkmi konania, a preto najvyšší súd
postupoval správne, ak sa odvolaním sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 v merite veci
nezaoberal. Pokiaľ sťažovateľ 2 a sťažovateľka 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami
Správneho súdneho poriadku, okrem iného ustanovením § 134 ods. 2 písm. b) SSP, ústavný
súd konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho
poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 492 ods. 2 SSP
odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších
predpisov. Vo veci sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 je tak akákoľvek argumentácia
s odvolaním sa na Správny súdny poriadok irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani
nezaoberal.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
25. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi
1 uviedol:
„Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to
právo na spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo
na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie
základných zásad správneho konania, ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie
za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou
činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o nesprávnosti rozhodnutia
krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie sú podložené
konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca v 1. rade
žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného
poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku
žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobcovi v 1.rade nebola napadnutými rozhodnutiami
zakázaná podnikateľská činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov
Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno
považovať za dôvodné.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne
vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale
porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na
vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho
subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie krajského súdu, že
nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Rovnako
ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti
konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na
vyššie uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že
žalobca v 1. rade nebol procesné aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.
Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na
rozsudok Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. 9Sžso/166/2015, od
ktorého záverov nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť...
K námietke žalobcu v 1. rade týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd
poukazuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec
relevantnými právnymi otázkami, a to najmä aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu,
a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal odpoveď na všetky žalobcom
nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie. ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom. že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento
právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,1. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016)...
Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade
neobsahuje žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa
krajský súd v rámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia
napadnutého rozhodnutia a tie uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie
námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia krajského
súdu. nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi žalobcu
v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho
posúdenia dospel k záveru o potrebe zamietnutia žalôb. Odvolací súd sa stotožňuje
so závermi zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli
správnym rozhodnutím priamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.“
26. Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne
stotožňuje s citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe o preskúmanie
rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych práv iba
vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych rozhodnutí.
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že námietkami
sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti sa najvyšší súd
riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd navyše musí
konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové skutočnosti,
ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu, iba opakuje svoje
námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do
pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží
vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým
súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil
závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej
sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným.
27. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich
práv inými skutočnosťami ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
správneho rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli
týkať iba sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3, a preto sa ich namietaným porušením voči
sťažovateľovi 1 ústavný súd nezaoberal.
28. V závere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia
poukazujú na obsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa
názoru sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré
najvyšší súd odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne
irelevantná.
29. Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd poukazuje a súčasne sa
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
(uzneseniach sp. zn. II. ÚS 466/2017 z 25. júla 2017, sp. zn. I. ÚS 537/2017 z 8. novembra
2017, sp. zn. I. ÚS 484/2017 z 9. októbra 2017 a sp. zn. III. ÚS 602/2017 z 28. septembra
2017), ktoré skončili odmietnutím obdobných sťažností sťažovateľa 1 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017