Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 646/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

,

, a , zastúpených

advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46

ods. 1 a 2 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 16. decembra 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. augusta 2017 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ 1“),

(ďalej len „sťažovateľ 2“), a

(ďalej len „sťažovateľka 3“, spolu ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39

ods. 1, , a 2 a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2017 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 47545-2/2013-BA zo dňa

23.12.2013.

Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 47418-2/2013-BA zo dňa

23.12.2013.

Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho

zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia

skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti

administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej

správy...

Uznesením Krajského súdu... č. k. zo dňa 08.09.2014 boli do

konania pribratí sťažovatelia II a III a zároveň došlo k spojeniu súdnych konaní vedených

pod č. k. a do jedného súdneho konania, vedeného ďalej

pod č. k. ...

Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa 16.12.2014 tak, že

žaloby sťažovateľa I zamietol, konanie o žalobe sťažovateľa II zastavil a vo vzťahu

k sťažovateľovi III zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie...

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľovi II

vyslovil Krajský súd v Prešove záver o tom, že sťažovateľ II podal žalobu oneskorene

a vo vzťahu k sťažovateľovi III konštatoval Krajský súd v Prešove nedostatočne zistený

skutkový stav veci...

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k

zo dňa 22.08.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu

v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi I, k odmietnutiu odvolania sťažovateľa II a zastaveniu

konania vo vzťahu k sťažovateľovi III.“

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu k namietaným rozhodnutiam

krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia.

Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto sú

vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné, resp. ničotné právne akty

(„paakty“).

Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci

sťažovateľov.

Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho

súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna

poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej

legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci

sťažovateľov.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)

dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby

sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne

a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to

neboli podľa zákona oprávnené.

... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.04.2016 v skutkovo

obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom, že

rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie sú

predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia

vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby

(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú

činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo.

... Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie zo dňa

24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť

vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.04.2017 došlo

v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)

k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola

vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť

o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení ako

sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom

z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú

legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho

spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne a bez

opory v zákone.

Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR... považujú

sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu

SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.

Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.

zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru

EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“

(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto

otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.

Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom

konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych

otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci

sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva

sťažovateľov...

Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu

práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».

4. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu

a uvádzajú:

«Z rozsudku Krajského súdu... rozsudku Najvyššieho súdu... je... zrejmé, že došlo

k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci

zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa,

ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj

v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.

Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov

administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre

správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj na

skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym

orgánom...

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať...

Z rozsudku Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vyplýva tiež to, že sťažovateľ I na

území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II až III na území

Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.

K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však v administratívnom

konaní celkom preukazne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci...

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že orgán verejnej správy pred vydaním svojho

rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne

posúdenie veci v súdnom konaní (v rámci správneho súdnictva), v dôsledku čoho bolo

potrebné, aby Krajský súd... resp. Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej

správy zrušil.

Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd... a Najvyšší súd... pri... rozhodovaní

nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly

u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí

rozhodnutie svojej pobočky...»

5. Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že «... rozhodnutím

Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu... došlo... k „akceptovaniu“

nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je

neprípustné, aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o

právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho

vydania».

6. Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie

v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej

poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením , ,

nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním

prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...

Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60

dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala ani

Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež oneskorene.“.

7. Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná

a uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na

zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky

činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej

poisťovne).“

8. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže

„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.

9. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod

č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

16.12.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22.08.2017 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22.08.2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 16.12.2014

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...“

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

14. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

15. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, , , , a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

16. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

17. V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského

súdu odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

18. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3

podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

19. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis ku na prístup

súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

20. Účelom v spojení s je zaručiť prístup

k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon

neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami

ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené

zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

21. Z uvedeného výkladu a chápania a 2 vyplýva, že na to, aby sa

sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady

ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného

hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

22. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi

2 a sťažovateľke 3 uviedol:

„Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len

žalobcom a nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len

žalobcom z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení

zamestnancov ako pribratých účastníkov v konaní. Pribratím účastníkov do konania, však

nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobcovia v 2. a 3. rade, aj

keď ich krajský súd za žalobcov označil, žaloby nikdy nepodali. Do konania boli pribratí

uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako na pribratých účastníkov

nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa odvolací súd

rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné

postavenie v konaní.

Keďže piata časť obsahuje osobitnú úpravu pribratia

ďalších účastníkov do konania, ustanovenie nie je na správne súdnictvo

aplikovateľné. Vplyv na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup

krajského súdu, ktorý pribral zamestnancov do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1

Podľa sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez

návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré

b)bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;

Pribratie účastníka podľa znamená, že iba v prípade zrušenia

napadnutého rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého

rozhodnutia a ujme v jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba

pribratá do konania stáva aktívne legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva

spochybniť zákonnosť rozsudku krajského súdu.

Nakoľko má žalobca v 2. rade len postavenie pribratého účastníka konania a nie

žalobcu, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd

v zmysle v spojení s odvolanie zamestnanca ako

neprípustné odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.

Podľa v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Krajský súd konanie voči žalobcovi v 2. rade podľa zastavil

z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene, nakoľko žalobca v 2. rade sa stal účastníkom

konania až jeho pribratím do konania na strane žalobcu uznesením krajského súdu podľa

, čo bolo po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Odvolací

súd však považuje za nesporné, že žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

nepodal, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania a je potrebné konanie voči

žalobcovi v 2. rade zastaviť. Zastavenie konania nemožno s poukazom na tieto skutočnosti

považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Vzhľadom na to, že krajský súd konanie voči žalobcovi v 2. rade zastavil (aj keď

podľa § 250d ods. 3 O.s.p), odvolací súd rozhodnutie krajského súdu v tejto časti

s poukazom na § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 potvrdil.

Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie

č. 2 nebolo doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba.

Krajský súd opätovne neukladal žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi v 3. rade,

ale považoval ho za podané v zákonom stanovenej lehote a na jeho základe napadnuté

rozhodnutie č. 2 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil

vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odvolací súd sa nestotožnil s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi

v 3. rade. Žalobca v 3. rade netvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo

doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by

o ňom dovtedy nemali vedomosť.

Ako už bolo uvedené vyššie, z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že

by žalobcovia v 2. a 3. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho

právneho zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský súd ich označoval ako žalobcov v 2. a 3.

rade, ide stále o pribratých účastníkov a kladné rozhodnutie krajského súdu o ich návrhu na

vstup do konania na strane žalobcov podľa . bezpochyby nenahrádza

absenciu ich aktivity na podanie žaloby.

Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia aj vo vzťahu k

, ktorá žalobu na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodala, táto okolnosť

predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom

štádiu konania.

Vzhľadom na to, že žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí neboli týmito

zamestnancami podané, nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu

v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa

v spojení s zmeniť a konanie zastaviť.“

23. Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ 2

a sťažovateľka 3 nesplnili zákonom ustanovené podmienky (nepodali žalobu o preskúmanie

rozhodnutia Sociálnej poisťovne), aby sa stali účastníkmi konania, a preto najvyšší súd

postupoval správne, ak sa odvolaním sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 v merite veci

nezaoberal. Pokiaľ sťažovateľ 2 a sťažovateľka 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami

, okrem iného ustanovením , ústavný

súd konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho

poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle

odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo dňom

účinnosti (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších

predpisov. Vo veci sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 je tak akákoľvek argumentácia

s odvolaním sa na irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani

nezaoberal.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

25. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi

1 uviedol:

„Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to

právo na spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo

na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie

základných zásad správneho konania, ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie

za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou

činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o nesprávnosti rozhodnutia

krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie sú podložené

konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca v 1. rade

žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného

poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku

žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobcovi v 1.rade nebola napadnutými rozhodnutiami

zakázaná podnikateľská činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov

Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno

považovať za dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne

vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale

porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na

vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho

subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie

napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie krajského súdu, že

nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Rovnako

ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti

konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na

vyššie uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že

žalobca v 1. rade nebol procesné aktívne legitimovanou osobou v zmysle

Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na

rozsudok Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. , od

ktorého záverov nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť...

K námietke žalobcu v 1. rade týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd

poukazuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec

relevantnými právnymi otázkami, a to najmä aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu,

a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal odpoveď na všetky žalobcom

nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie. ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom. že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento

právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,1. ÚS 417/08, )...

Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade

neobsahuje žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa

krajský súd v rámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia

napadnutého rozhodnutia a tie uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie

námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia krajského

súdu. nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi žalobcu

v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho

posúdenia dospel k záveru o potrebe zamietnutia žalôb. Odvolací súd sa stotožňuje

so závermi zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli

správnym rozhodnutím priamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.“

26. Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne

stotožňuje s citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe o preskúmanie

rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych práv iba

vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych rozhodnutí.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že námietkami

sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti sa najvyšší súd

riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd navyše musí

konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové skutočnosti,

ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu, iba opakuje svoje

námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do

pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží

vzhľadom na . Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým

súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil

závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej

sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným.

27. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv inými skutočnosťami ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie

správneho rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli

týkať iba sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3, a preto sa ich namietaným porušením voči

sťažovateľovi 1 ústavný súd nezaoberal.

28. V závere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia

poukazujú na obsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa

názoru sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré

najvyšší súd odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne

irelevantná.

29. Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd poukazuje a súčasne sa

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(uzneseniach sp. zn. z 25. júla 2017, sp. zn. z 8. novembra

2017, sp. zn. z 9. októbra 2017 a sp. zn. z 28. septembra

2017), ktoré skončili odmietnutím obdobných sťažností sťažovateľa 1 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú odmietol podľa .

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017