Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 537/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, advokátska kancelária,

Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ 1“) a (ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu

aj ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 10. marca 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal

na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne,

ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 15526-2/2014-BA z 3. februára 2014. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. januára 2015 bol do konania pribratý sťažovateľ 2.

3. Sťažovateľ 1 v podanej žalobe namietal porušenie svojich subjektívnych práv

v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu,

porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti

a arbitrárnosti rozhodnutia ústredia, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a prejudikovania rozhodnutia.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa 1 zamietol a vo vzťahu

k sťažovateľovi 2 rozhodol o zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia ústredia, vrátil

ústrediu vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi 2 náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ 1 (vo vzťahu k zamietajúcemu

výroku) a aj ústredie (vo vzťahu ku zrušujúcemu výroku) odvolanie, o ktorých rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej

sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1 potvrdil a v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia

ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie zmenil tak, že konanie zastavil.

6. Podľa názoru sťažovateľov rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu

a postupom, ktorý im predchádzal, došlo k porušeniu ich označených práv podľa

a dohovoru, a to z viacerých dôvodov.

7. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

v obdobných veciach. Z týchto rozhodnutí usudzujú, že ústredie nemalo právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy sťažovateľov. Ďalej sťažovatelia

argumentujú, že podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť

vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok

zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry

samo osebe preukazuje porušenie označených práv.

8. Sťažovatelia ďalej vytýkajú konajúcim súdom nedostatky týkajúce sa zisťovania

skutkového stavu veci. V tejto súvislosti poukazujú na to, že príslušná inštitúcia sociálneho

zabezpečenia v Poľskej republike určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach

je v zmysle európskeho práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

č. 987/709 a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská

legislatíva. Ústredie to akceptovalo vydaním príslušného formulára, a preto sa

na sťažovateľa 2 hľadelo ako na zamestnanca vykonávajúceho zamestnaneckú činnosť

na území Slovenskej republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny

výkon činnosti sťažovateľa 2 na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného

nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia

v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo,

a to podľa sťažovateľov v rozpore so zákonom. Sťažovatelia k dokazovaniu, ktoré vykonalo

ústredie, dodávajú, že je základnou povinnosťou ústredia vykonávať dokazovanie

v administratívnom konaní a sťažovatelia nie sú povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva,

kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom

konaní. Ak z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá na Slovensku

registrované sídlo a sťažovateľ 2 tu reálne nevykonáva žiadnu činnosť, podľa sťažovateľov

ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Sťažovatelia namietajú,

že orgán verejnej správy nepristúpil k doplneniu dokazovania, nevyžiadal si ďalšie potrebné

doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľa 2, ale ani k inému spôsobu preverenia výkonu

činnosti, napr. vycestovanie na miesta, kde sťažovatelia aktuálne vykonávajú prácu – roznos

letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú.

9. Rozhodnutím všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov k akceptovaniu

nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Z ich pohľadu

je totiž neprípustné, aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým

rozhodne o právach účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.

10. Sťažovatelia taktiež namietajú, že pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-

dňovú lehotu na rozhodnutie podľa a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu

konania, a preto rozhodnutia pobočky a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie

tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako

dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie rozhodnutí ústredia a pobočky.

11. Rovnako z pohľadu sťažovateľov za nezákonné treba považovať samotné

vykonanie kontroly na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia vykonávajú na Slovensku

činnosť, pretože toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže

uskutočniť iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.

12. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej

republiky, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka

nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu

k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu

k sťažovateľovi 2.

13. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu,

ako aj konaním, ktoré im predchádzalo, boli porušené ich označené základné práva

podľa a dohovoru, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal im každému

10 000 € primerané zadosťučinenie a náhradu trov konania.

14. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených článkov rozsudkom krajského

súdu

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietajú porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,

poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia disponuje

ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou

právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného

súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi

poskytnúť všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto

sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci ().

18. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak

ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho

rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom,

a to na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného

prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu označených článkov rozsudkom najvyššieho

súdu

19. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v skutkovo obdobných veciach už zaujal

právny názor prvý senát (napr. ), ako aj druhý senát ()

ústavného súdu, ktorý sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci, resp. pre zjavnú

neopodstatnenosť. Keďže prvý senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej

veci nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové

odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.

20. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných

súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol

v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných práv

a slobôd garantovanou , resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd

garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (, , ).

21. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu

základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

22. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 nenamieta porušenie vlastných

práv, ale porušenie práv zamestnanca. Pritom zamestnancovi sťažovateľa 1 nič nebránilo

v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhal svojich subjektívnych práv

v zákonnej dvojmesačnej lehote. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobu podľa § 247 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach,

a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym

právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého

rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,

pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich

subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie svojich subjektívnych práv

netvrdil.

23. Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 je rozhodujúce, že hoci bol krajským súdom

označený ako žalobca, v skutočnosti žalobu nikdy nepodal a aj v jeho prípade ide

o pribratého účastníka konania. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť,

že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy ( druhá veta ),

nesprávne aplikoval , ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné.

Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Nepodanie žaloby

predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom

štádiu konania. Pretože sťažovateľ 2 žalobu nepodal, najvyšší súd musel konanie proti nemu

zastaviť.

24. Vychádzajúc z uvedených ústavnoprávne relevantných úvah ústavný súd

po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou riadne zaoberal,

že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom,

rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež

zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.

25. Zároveň je z pohľadu ústavného súdu potrebné konštatovať, že sťažovatelia

v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako

nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú

argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia

ich práv, s ktorou sa však najvyšší súd odôvodnene bližšie nezaoberal.

26. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia predsa len ústavný súd k nosnej

námietke sťažovateľov, ktorá spočíva v tom, že najvyšším súdom „došlo k akceptovaniu

a k „odobreniu“ zjavne nedostatočného zisteného skutočného stavu veci zo strany orgánov

verejnej správy“, považuje za potrebné uviesť, že v zmysle podmienky

a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. V zmysle ustanovenia § 132

súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným

vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo

zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov.

Nie je namieste ani tvrdenie, že súdy odignoroval sťažovateľmi označené dôkazy, naopak,

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku s odkazom na rozsudok krajského súdu jasne

a zrozumiteľne vysvetľuje, ktoré dôkazy považuje za relevantné a aké závery pri aplikácii

konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodzuje.

27. Ústavný súd neakceptoval ani námietku údajnej retroaktivity či nezákonnosti

kontroly zo strany orgánov verejnej správy, ktoré nie sú spôsobilé zmeniť záver ústavného

súdu o ústavne konformnom výklade najvyššieho súdu, ktorý je obsiahnutý v odôvodnení

napadnutého rozsudku. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných

konaniach v obdobných veciach, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia takúto požiadavku

v podaných žalobách ani v odvolaní neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska treba

konštatovať, že nevyužitie tohto práva by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby

bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať.

28. Napokon, z podanej sťažnosti sa javí, že pri vydávaní rozhodnutia ústredia nebola

dodržaná procesná lehota, avšak ani toto potenciálne procesné pochybenie nemá vplyv

na zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa

pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Preto sa ústavný súd touto

námietkou bližšie nezaoberal.

29. Ako už bolo uvedené, podľa môže ústavný súd

odmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného

súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

). Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že žiadnym sťažovateľmi namietaným

postupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv a slobôd

podľa a dohovoru, ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa

vo vzťahu k napádanému rozsudku najvyššieho súdu a postupu,

ktorý mu predchádzal, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci,

resp. pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľov, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017