Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 537/2017
PDF · 179.52 KB
No categories available
I. ÚS 537/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, advokátska kancelária,
Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 28/2014
a jeho rozsudkom z 18. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 92/2015 a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ 1“) a (ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu
aj ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 28/2014 a jeho rozsudkom
z 18. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžso 92/2015 a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 10. marca 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal
na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 15526-2/2014-BA z 3. februára 2014. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 S 28/2014 z 13. januára 2015 bol do konania pribratý sťažovateľ 2.
3. Sťažovateľ 1 v podanej žalobe namietal porušenie svojich subjektívnych práv
v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu,
porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti rozhodnutia ústredia, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a prejudikovania rozhodnutia.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa 1 zamietol a vo vzťahu
k sťažovateľovi 2 rozhodol o zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia ústredia, vrátil
ústrediu vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi 2 náhradu trov konania.
5. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ 1 (vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku) a aj ústredie (vo vzťahu ku zrušujúcemu výroku) odvolanie, o ktorých rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1 potvrdil a v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia
ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie zmenil tak, že konanie zastavil.
6. Podľa názoru sťažovateľov rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu
a postupom, ktorý im predchádzal, došlo k porušeniu ich označených práv podľa ústavy
a dohovoru, a to z viacerých dôvodov.
7. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
v obdobných veciach. Z týchto rozhodnutí usudzujú, že ústredie nemalo právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy sťažovateľov. Ďalej sťažovatelia
argumentujú, že podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť
vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok
zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry
samo osebe preukazuje porušenie označených práv.
8. Sťažovatelia ďalej vytýkajú konajúcim súdom nedostatky týkajúce sa zisťovania
skutkového stavu veci. V tejto súvislosti poukazujú na to, že príslušná inštitúcia sociálneho
zabezpečenia v Poľskej republike určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach
je v zmysle európskeho práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
č. 987/709 a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská
legislatíva. Ústredie to akceptovalo vydaním príslušného formulára, a preto sa
na sťažovateľa 2 hľadelo ako na zamestnanca vykonávajúceho zamestnaneckú činnosť
na území Slovenskej republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny
výkon činnosti sťažovateľa 2 na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo,
a to podľa sťažovateľov v rozpore so zákonom. Sťažovatelia k dokazovaniu, ktoré vykonalo
ústredie, dodávajú, že je základnou povinnosťou ústredia vykonávať dokazovanie
v administratívnom konaní a sťažovatelia nie sú povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať
namiesto orgánu verejnej správy a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva,
kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom
konaní. Ak z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá na Slovensku
registrované sídlo a sťažovateľ 2 tu reálne nevykonáva žiadnu činnosť, podľa sťažovateľov
ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Sťažovatelia namietajú,
že orgán verejnej správy nepristúpil k doplneniu dokazovania, nevyžiadal si ďalšie potrebné
doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľa 2, ale ani k inému spôsobu preverenia výkonu
činnosti, napr. vycestovanie na miesta, kde sťažovatelia aktuálne vykonávajú prácu – roznos
letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú.
9. Rozhodnutím všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov k akceptovaniu
nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Z ich pohľadu
je totiž neprípustné, aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým
rozhodne o právach účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.
10. Sťažovatelia taktiež namietajú, že pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-
dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu
konania, a preto rozhodnutia pobočky a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie
tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako
dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie rozhodnutí ústredia a pobočky.
11. Rovnako z pohľadu sťažovateľov za nezákonné treba považovať samotné
vykonanie kontroly na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia vykonávajú na Slovensku
činnosť, pretože toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže
uskutočniť iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.
12. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej
republiky, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu
k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu
k sťažovateľovi 2.
13. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu,
ako aj konaním, ktoré im predchádzalo, boli porušené ich označené základné práva
podľa ústavy a dohovoru, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal im každému
10 000 € primerané zadosťučinenie a náhradu trov konania.
14. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy rozsudkom krajského
súdu
17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia
namietajú porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,
poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy disponuje
ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou
právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného
súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi
poskytnúť všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
18. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak
ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho
rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom,
a to na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného
prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy rozsudkom najvyššieho
súdu
19. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v skutkovo obdobných veciach už zaujal
právny názor prvý senát (napr. I. ÚS 150/2017), ako aj druhý senát (II. ÚS 466/2017)
ústavného súdu, ktorý sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci, resp. pre zjavnú
neopodstatnenosť. Keďže prvý senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej
veci nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové
odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.
20. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných
súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol
v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných práv
a slobôd garantovanou ústavou, resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd
garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 21/96, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
21. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu
základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03,
22. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 nenamieta porušenie vlastných
práv, ale porušenie práv zamestnanca. Pritom zamestnancovi sťažovateľa 1 nič nebránilo
v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhal svojich subjektívnych práv
v zákonnej dvojmesačnej lehote. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobu podľa § 247 a nasl.
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach,
a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym
právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého
rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,
pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie svojich subjektívnych práv
netvrdil.
23. Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 je rozhodujúce, že hoci bol krajským súdom
označený ako žalobca, v skutočnosti žalobu nikdy nepodal a aj v jeho prípade ide
o pribratého účastníka konania. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť,
že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 druhá veta OSP),
nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 OSP, ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné.
Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Nepodanie žaloby
predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom
štádiu konania. Pretože sťažovateľ 2 žalobu nepodal, najvyšší súd musel konanie proti nemu
zastaviť.
24. Vychádzajúc z uvedených ústavnoprávne relevantných úvah ústavný súd
po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že z jeho
odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou riadne zaoberal,
že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom,
rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež
zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.
25. Zároveň je z pohľadu ústavného súdu potrebné konštatovať, že sťažovatelia
v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako
nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú
argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia
ich práv, s ktorou sa však najvyšší súd odôvodnene bližšie nezaoberal.
26. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia predsa len ústavný súd k nosnej
námietke sťažovateľov, ktorá spočíva v tom, že najvyšším súdom „došlo k akceptovaniu
a k „odobreniu“ zjavne nedostatočného zisteného skutočného stavu veci zo strany orgánov
verejnej správy“, považuje za potrebné uviesť, že v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. V zmysle ustanovenia § 132
OSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným
vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo
zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov.
Nie je namieste ani tvrdenie, že súdy odignoroval sťažovateľmi označené dôkazy, naopak,
najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku s odkazom na rozsudok krajského súdu jasne
a zrozumiteľne vysvetľuje, ktoré dôkazy považuje za relevantné a aké závery pri aplikácii
konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodzuje.
27. Ústavný súd neakceptoval ani námietku údajnej retroaktivity či nezákonnosti
kontroly zo strany orgánov verejnej správy, ktoré nie sú spôsobilé zmeniť záver ústavného
súdu o ústavne konformnom výklade najvyššieho súdu, ktorý je obsiahnutý v odôvodnení
napadnutého rozsudku. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných
konaniach v obdobných veciach, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia takúto požiadavku
v podaných žalobách ani v odvolaní neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska treba
konštatovať, že nevyužitie tohto práva by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby
bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať.
28. Napokon, z podanej sťažnosti sa javí, že pri vydávaní rozhodnutia ústredia nebola
dodržaná procesná lehota, avšak ani toto potenciálne procesné pochybenie nemá vplyv
na zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa § 250i ods. 3 OSP
pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady
konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Preto sa ústavný súd touto
námietkou bližšie nezaoberal.
29. Ako už bolo uvedené, podľa zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
odmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného
súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 229/07). Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že žiadnym sťažovateľmi namietaným
postupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv a slobôd
podľa ústavy a dohovoru, ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde vo vzťahu k napádanému rozsudku najvyššieho súdu a postupu,
ktorý mu predchádzal, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
30. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci,
resp. pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch
sťažovateľov, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017