Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 602/2017
PDF · 209.44 KB
No categories available
III. ÚS 602/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, Poľská republika; ,
, Poľská republika, a , , Poľská
republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 26/2014 a jeho rozsudkom
z 24. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Sžso 77/2015 a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ 1“), (ďalej len „sťažovateľ 2“) a
(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu všetci ďalej „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S 26/2014 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“) a jeho
rozsudkom z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 77/2015 (ďalej aj „napadnutý postup najvyššieho súdu“) a jeho
rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobami z 10. marca 2014 sa sťažovateľ 1
domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí Sociálnej
poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 15326-2/2014-BA z 10. februára 2014
a č. 15519-2/2014-BA z 27. januára 2014. Namietal porušenie svojich subjektívnych práv,
ale aj subjektívnych práv sťažovateľov 2 a 3 ako jeho zamestnancov v správnom konaní
predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia zásady
dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia
ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.
Uzneseniami krajského súdu sp. zn. 1 S 26/2014 a sp. zn. 1 S 28/2014 zo 7. októbra
2014 boli do konania pribratí sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.
Na pojednávaní 24. februára 2015 došlo k spojeniu súdnych konaní vedených pod
sp. zn. 1 S 26/2014 a sp. zn. 1 S 28/2014 do jedného súdneho konania vedeného ďalej pod
sp. zn. 1 S 26/2014.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá
a konania o žalobách sťažovateľov 2 a 3 boli zastavené. Krajský súd poukázal najmä na to,
že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril
k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa
sťažovatelia nestotožňujú.
3. Na základe odvolania sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol
odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1 potvrdený
a vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3 boli ich odvolania odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných
práv podľa ústavy a práva dohovoru.
4. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
v obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.
uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú
sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť
vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok
zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry
samo osebe preukazuje porušenie označených práv.
5. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo
do zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia
sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,
ďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva (čl. 16
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo vydaním
príslušného formuláru, a preto sa na sťažovateľov 2 a 3 hľadelo ako na zamestnancov
vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej republiky. V neskoršom
období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku,
a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských
právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to v rozpore so zákonom
a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený skutočný stav
veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú výhrady k tomu, že samotní
sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu málo činní, pretože
nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda
v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov. Považujú
za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní čokoľvek
preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci
správneho súdnictva, v ktorom sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci
zisteného v administratívnom konaní.
6. Pokiaľ z napadnutých rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1
nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovatelia 2 a 3 tu reálne nevykonávajú žiadnu
činnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná je
pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľov 2 a 3, ktorí vykonávajú roznos letákov,
ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických
podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia 2 a 3 kontaktovaní zo strany sťažovateľa 1
(po tom, keď sťažovateľ 1 letáky preberie), ktorý ich poverí roznášaním letákov
vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní
zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové
listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku.
Napriek tomu, že sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, pobočka v rámci výkonu
kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady,
nepristúpila k výsluchu sťažovateľov 2 a 3, ale ani k inému spôsobu preverenia výkonu
činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku (napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovatelia 2
a 3 aktuálne vykonávajú prácu – roznos letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa
letáky distribuujú). Dôležité bolo tiež vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu,
keďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.
7. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu
a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú
za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.
8. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred
(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,
ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS
obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),
u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013
prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo až
v roku 2014.
9. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu
nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,
aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach
účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.
Pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210
ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky
a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy
nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie
rozhodnutí ústredia a pobočky.
10. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly
na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia 2 a 3 vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože toto
nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný
inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.
11. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla
o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3.
12. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak, že
vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40,
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež
sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému z nich
v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.
II.
13. Z napadnutého rozsudku krajského súdu v spore sťažovateľov ako žalobcov proti
ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá, a zároveň
konanie o žalobe sťažovateľov 2 a 3 bolo zastavené.
Podľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 15326-2/2014-BA
z 10. februára 2014 a rozhodnutím č. 15519-2/2014-BA z 27. januára 2014 potvrdilo
rozhodnutia pobočky, podľa ktorých sťažovateľovi 2 ako zamestnancovi sťažovateľa 1
zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti 14. augusta 2013 a sťažovateľovi 3 ako zamestnancovi sťažovateľa 1
zaniklo 31. mája 2013.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že pri
vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia
ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv hmotnoprávnej
povahy sťažovateľa 1. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do
majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 nenamieta
porušenie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom
sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali
svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.
V súvislosti s pripustením sťažovateľov 2 a 3 do konania treba poukázať na tú
skutočnosť, že podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu spisu vyplýva, že
rozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 doručené 21. februára 2014 a sťažovateľovi 3
bolo doručené 18. februára 2014, preto ak rozhodnutia žalovaného boli sťažovateľovi 2 a 3
doručené vo februári 2014 a krajský súd rozhodol o ich pripustení vstupu do konania na
strane žalobcu 7. októbra 2014, pričom tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť 28. októbra
2014 a 4. novembra 2014, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že žaloby sťažovateľov 2 a 3
boli podané oneskorene.
14. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdený, pričom odvolania sťažovateľov 2 a 3 boli odmietnuté.
Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.
OSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach, a nie
iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym
právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého
rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,
pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv
netvrdil. Najvyšší súd považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého
nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery
krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou,
sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal
porušenie vlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľov 2 a 3 – jeho zamestnancov.
Pokiaľ ide o odvolania sťažovateľov 2 a 3, tieto bolo potrebné odmietnuť. V zmysle
§ 250 ods. 1 OSP sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žalobu však podal iba
sťažovateľ 1, a preto len on bol žalobcom. Sťažovatelia 2 a 3, aj keď ich krajský súd označil
ako žalobcov 2 a 3, v skutočnosti žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami
krajského súdu, preto je potrebné nahliadať na nich ako na pribratého účastníka konania,
ktorý nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť Občianskeho
súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, § 92
ods. 1 OSP nie je na správne súdnictvo aplikovateľný. Ustanovenie § 250 ods. 1 OSP je
vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým
o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach
a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého
rozhodnutia. Sťažovatelia 2 a 3 boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci
a účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením rozhodnutia
ústredia. Keďže sťažovatelia 2 a 3 môžu mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku iba postavenie pribratého účastníka konania, nie sú osobou
oprávnenou podať odvolanie. Na základe uvedeného bolo potrebné podľa § 218 ods. 1
písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 OSP odvolania sťažovateľov 2 a 3 odmietnuť.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
17. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.
18. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho súdu.
Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
21. Vo veci sťažovateľa 1 najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu, pričom zároveň odmietol odvolania sťažovateľov 2 a 3.
Potvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní
nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich
zamestnancov, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou bola námietka
sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej 60-dňovej
lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to, že toto
preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv
na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3 vychádzal najvyšší súd z toho, že títo v skutočnosti
žiadnu žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského súdu.
Ustanovenie § 250 ods. 1 OSP je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné
vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný
o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená eventuálnym
zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia, preto sťažovatelia 2 a 3 nie sú osobami
oprávnenými podať odvolanie.
22. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v zásadnej rovine konštatovať, že
sťažovatelia v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu
vôbec nijako nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov
napadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka
vecného posúdenia ich práv a ktorou sa najvyšší súd nijako nezaoberal.
Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov
vyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť
správnosť záverov najvyššieho súdu.
23. V závere je potrebné vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľov zdôrazniť, že najvyšší
súd (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými
žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel k záveru
o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1, resp. k záveru, že sťažovatelia 2 a 3
sa žalobcami nestali, keďže žiadnu žalobu nepodali (do konania boli iba pribratí). Za tohto
stavu sa sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na
uplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné
s ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne
stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre
úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov
najvyššieho súdu meritórne preskúmať.
24. Napriek tomu, že sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov
vzhľadom na prijatý právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd,
ten poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných
konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti) javí
už na prvý pohľad ako neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
25. Napriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odvolania, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.
Z materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku
v konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti
sťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia
ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými
súdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
26. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2017