Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 602/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, Poľská republika; ,

, Poľská republika, a , , Poľská

republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39

ods. 1, , a 2 a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ 1“), (ďalej len „sťažovateľ 2“) a

(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu všetci ďalej „sťažovatelia“) vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46

ods. 1 a 2 a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“) a jeho

rozsudkom z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup najvyššieho súdu“) a jeho

rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobami z 10. marca 2014 sa sťažovateľ 1

domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí Sociálnej

poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 15326-2/2014-BA z 10. februára 2014

a č. 15519-2/2014-BA z 27. januára 2014. Namietal porušenie svojich subjektívnych práv,

ale aj subjektívnych práv sťažovateľov 2 a 3 ako jeho zamestnancov v správnom konaní

predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenia zásady

dvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia

ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.

Uzneseniami krajského súdu sp. zn. a sp. zn. zo 7. októbra

2014 boli do konania pribratí sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.

Na pojednávaní 24. februára 2015 došlo k spojeniu súdnych konaní vedených pod

sp. zn. a sp. zn. do jedného súdneho konania vedeného ďalej pod

sp. zn. .

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá

a konania o žalobách sťažovateľov 2 a 3 boli zastavené. Krajský súd poukázal najmä na to,

že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril

k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa

sťažovatelia nestotožňujú.

3. Na základe odvolania sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol

odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1 potvrdený

a vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3 boli ich odvolania odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných

práv podľa a práva dohovoru.

4. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

v obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice

(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.

uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú

sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť

vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok

zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry

samo osebe preukazuje porušenie označených práv.

5. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo

do zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia

sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,

ďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva (čl. 16

ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo vydaním

príslušného formuláru, a preto sa na sťažovateľov 2 a 3 hľadelo ako na zamestnancov

vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej republiky. V neskoršom

období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku,

a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského poistenia, povinného

dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských

právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to v rozpore so zákonom

a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený skutočný stav

veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú výhrady k tomu, že samotní

sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu málo činní, pretože

nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda

v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov. Považujú

za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní čokoľvek

preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci

správneho súdnictva, v ktorom sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci

zisteného v administratívnom konaní.

6. Pokiaľ z napadnutých rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1

nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovatelia 2 a 3 tu reálne nevykonávajú žiadnu

činnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná je

pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľov 2 a 3, ktorí vykonávajú roznos letákov,

ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických

podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia 2 a 3 kontaktovaní zo strany sťažovateľa 1

(po tom, keď sťažovateľ 1 letáky preberie), ktorý ich poverí roznášaním letákov

vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní

zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové

listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku.

Napriek tomu, že sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, pobočka v rámci výkonu

kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady,

nepristúpila k výsluchu sťažovateľov 2 a 3, ale ani k inému spôsobu preverenia výkonu

činnosti sťažovateľov 2 a 3 na Slovensku (napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovatelia 2

a 3 aktuálne vykonávajú prácu – roznos letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa

letáky distribuujú). Dôležité bolo tiež vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu,

keďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.

7. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu

a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú

za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.

8. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred

(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,

ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS

obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),

u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013

prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo až

v roku 2014.

9. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu

nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,

aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.

Pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210

ods. 1 a 2 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky

a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy

nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie

rozhodnutí ústredia a pobočky.

10. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly

na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia 2 a 3 vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože toto

nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný

inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.

11. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla

o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3.

12. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak, že

vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40,

a 2 a , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež

sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému z nich

v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.

II.

13. Z napadnutého rozsudku krajského súdu v spore sťažovateľov ako žalobcov proti

ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá, a zároveň

konanie o žalobe sťažovateľov 2 a 3 bolo zastavené.

Podľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 15326-2/2014-BA

z 10. februára 2014 a rozhodnutím č. 15519-2/2014-BA z 27. januára 2014 potvrdilo

rozhodnutia pobočky, podľa ktorých sťažovateľovi 2 ako zamestnancovi sťažovateľa 1

zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti 14. augusta 2013 a sťažovateľovi 3 ako zamestnancovi sťažovateľa 1

zaniklo 31. mája 2013.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že pri

vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, toto procesné

pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia

ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv hmotnoprávnej

povahy sťažovateľa 1. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do

majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 nenamieta

porušenie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom

sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali

svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.

V súvislosti s pripustením sťažovateľov 2 a 3 do konania treba poukázať na tú

skutočnosť, že podľa žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon

neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu spisu vyplýva, že

rozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 doručené 21. februára 2014 a sťažovateľovi 3

bolo doručené 18. februára 2014, preto ak rozhodnutia žalovaného boli sťažovateľovi 2 a 3

doručené vo februári 2014 a krajský súd rozhodol o ich pripustení vstupu do konania na

strane žalobcu 7. októbra 2014, pričom tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť 28. októbra

2014 a 4. novembra 2014, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že žaloby sťažovateľov 2 a 3

boli podané oneskorene.

14. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdený, pričom odvolania sťažovateľov 2 a 3 boli odmietnuté.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.

môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach, a nie

iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym

právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého

rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,

pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich

subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv

netvrdil. Najvyšší súd považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého

nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery

krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou,

sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal

porušenie vlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľov 2 a 3 – jeho zamestnancov.

Pokiaľ ide o odvolania sťažovateľov 2 a 3, tieto bolo potrebné odmietnuť. V zmysle

sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žalobu však podal iba

sťažovateľ 1, a preto len on bol žalobcom. Sťažovatelia 2 a 3, aj keď ich krajský súd označil

ako žalobcov 2 a 3, v skutočnosti žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami

krajského súdu, preto je potrebné nahliadať na nich ako na pribratého účastníka konania,

ktorý nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť Občianskeho

súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, § 92

ods. 1 nie je na správne súdnictvo aplikovateľný. Ustanovenie je

vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým

o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach

a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého

rozhodnutia. Sťažovatelia 2 a 3 boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci

a účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením rozhodnutia

ústredia. Keďže sťažovatelia 2 a 3 môžu mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

iba postavenie pribratého účastníka konania, nie sú osobou

oprávnenou podať odvolanie. Na základe uvedeného bolo potrebné podľa § 218 ods. 1

písm. b) v spojení s odvolania sťažovateľov 2 a 3 odmietnuť.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

17. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a , ako aj

dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.

18. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, , , , a 2 a , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho súdu.

Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

21. Vo veci sťažovateľa 1 najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý

rozsudok krajského súdu, pričom zároveň odmietol odvolania sťažovateľov 2 a 3.

Potvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní

nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich

zamestnancov, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou bola námietka

sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej 60-dňovej

lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to, že toto

preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv

na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

Vo vzťahu k sťažovateľom 2 a 3 vychádzal najvyšší súd z toho, že títo v skutočnosti

žiadnu žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského súdu.

Ustanovenie je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné

vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný

o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená eventuálnym

zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia, preto sťažovatelia 2 a 3 nie sú osobami

oprávnenými podať odvolanie.

22. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v zásadnej rovine konštatovať, že

sťažovatelia v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu

vôbec nijako nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov

napadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka

vecného posúdenia ich práv a ktorou sa najvyšší súd nijako nezaoberal.

Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov

vyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť

správnosť záverov najvyššieho súdu.

23. V závere je potrebné vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľov zdôrazniť, že najvyšší

súd (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými

žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel k záveru

o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1, resp. k záveru, že sťažovatelia 2 a 3

sa žalobcami nestali, keďže žiadnu žalobu nepodali (do konania boli iba pribratí). Za tohto

stavu sa sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na

uplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné

s ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne

stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre

úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov

najvyššieho súdu meritórne preskúmať.

24. Napriek tomu, že sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov

vzhľadom na prijatý právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania

zákonnej 60-dňovej lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd,

ten poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných

konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti) javí

už na prvý pohľad ako neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

25. Napriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolania, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.

Z materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku

v konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti

sťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia

ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými

súdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

26. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017