Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 484/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

,

, a , zastúpených

advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46

ods. 1 a 2 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-43 z 19. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2017 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ 1“), ,

(ďalej len „sťažovateľ 2“), a

(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39

ods. 1, , a 2 a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -43 z 19. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 14592-2/2014-BA zo dňa

21.01.2014.

Žalobou zo dňa 10.03.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...

preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 15513-2/2014-BA zo dňa

27.01.2014.

Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho

zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia

skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti

administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej

správy...

Uznesením Krajského súdu... č. k. zo dňa 22.01.2015 bol do konania

pribratý sťažovateľ II.

Uznesením Krajského súdu...č. k. zo dňa 22.01.2015 bol do konania

pribratý sťažovateľ III.

Uznesením Krajského súdu... došlo k spojeniu súdnych konaní... do jedného súdneho

konania, vedeného ďalej pod č. k. .

Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa 19.02.2015 tak, že žaloby

sťažovateľa I zamietol, žalobou napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k sťažovateľovi II a III

zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni... na ďalšie konanie...

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom II

a III vyslovil Krajský súd v Prešove záver o tom, že Sociálna poisťovňa, Ústredie a orgán

verejnej správy prvého stupňa v ich prípade nedostatočne zistili skutkový stav veci,

potrebný na prijatie rozhodnutia... Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia... odvolanie...

v ktorom namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie... vo vzťahu

k sťažovateľovi 1...

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k

zo dňa 31. 5.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu

v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi 1 a k zmene tohto rozsudku vo vzťahu k sťažovateľov II

a III a to tak, že konanie vo vzťahu k nim sa zastavuje...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu ku namietaným rozhodnutiam

krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia.

Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto sú

vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné. resp. ničotné právne akty

(„paakty“).

Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci

sťažovateľov.

Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho

súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna

poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej

legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia

pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci

sťažovateľov.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)

dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby

sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne

a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to

neboli podľa zákona oprávnené.

... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.04.2016 v skutkovo

obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom, že

rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie sú

predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia

vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby

(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú

činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo.

... Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie zo dňa

24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť

vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.04.2017 došlo

v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)

k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola

vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť

o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení ako

sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom

z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú

legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho

spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne a bez

opory v zákone.

Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR... považujú

sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu

SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.

Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.

zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru

EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“

(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto

otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.

Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom

konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnvch

otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci

sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva

sťažovateľov...

Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu

práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu

a uvádzajú:

«Z rozsudku Krajského súdu... rozsudku Najvyššieho súdu... je... zrejmé, že došlo

k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci

zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa,

ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu. že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj

v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.

Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov

administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre

správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj na

skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym

orgánom...

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať...

Z rozsudku Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vyplýva tiež to, že sťažovateľ I na

území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II až III na území

Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.

K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však v administratívnom

konaní celkom preukazne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci...

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že orgán verejnej správy pred vydaním svojho

rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne

posúdenie veci v súdnom konaní (v rámci správneho súdnictva), v dôsledku čoho bolo

potrebné, aby Krajský súd... resp. Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej

správy zrušil.

Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd... a Najvyšší súd... pri... rozhodovaní

nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly

u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí

rozhodnutie svojej pobočky...»

Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že «... rozhodnutím

Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu... došlo... k „akceptovaniu“

nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je

neprípustné, aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o

právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho

vydania».

Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie

v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej

poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením , ,

nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním

prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...

Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60

dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala ani

Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež oneskorene.“.

Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná, pričom

uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na

zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky

činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej

poisťovne).“

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže

„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom. že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod

č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

19.02.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 31.05.2015 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 31.05.2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 19.02.2015 a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 1 trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur

(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165

Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu

odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov 2 a 3 podľa čl. 20

ods. 1, , , , a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis ku na prístup

súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.

Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak

fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe

umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania a 2 vyplýva, že na to, aby sa

sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady

ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného

hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľom 2

a 3 uviedol:

„Podľa , pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v

tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Zo spisu krajského súdu vyplýva, že podaním z 21. januára 2015 bol právnym

zástupcom žalobcu v 1. rade podaný návrh na vstup žalobcu v 2. rade do konania spolu

s priloženou plnou mocou na jeho zastupovanie. Uznesením z 22. januára 2015 č. k.

-30 súd pripustil vstup ako žalobcu

v 2. rade. Podaním z 21. januára 2015 bol právnym zástupcom žalobcu v 1. rade podaný

návrh na vstup žalobcu v 3. rade do konania spolu s priloženou plnou mocou na jeho

zastupovanie. Uznesením z 22. januára 2015 č. k. -30 súd pripustil vstup

ako žalobcu v 2. rade. Uznesením č.k. -41 z 19. februára 2015

boli na spoločné konanie spojené veci vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.

a , keďže tieto skutkovo a právne spolu súviseli a týkali sa rovnakých

žalobcov v 1. rade a žalovanej.

Krajský súd pri skúmaní podmienok konania konštatoval, že žalobu žalobcov v 2. a 3.

rade považuje za podanú včas vzhľadom na to, že rozhodnutia žalovanej neboli doručené

žalobcom v 2. a 3. rade do vlastných rúk.

Aj napriek tomu, že krajský súd pána označoval

ako žalobcu v 2. rade a pána ako žalobcu v 3. rade s poukazom na

to, že na návrh pripustil ich vstup do konania na strane žalobcu podľa .

ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť, že

krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy ( vety druhej ),

nesprávne aplikoval , ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné.

Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania.

, krajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca v 2. rade a

, označovaný krajským súdom ako žalobca v 3. rade ( ktoré označenie však odvolací

súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia

nemenil), boli do konania len pribratí uznesením krajského súdu a je potrebné na nich aj

tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu k

pánovi a , ktorí

žalobu na preskúmanie rozhodnutia odporkyne ani nepodali, táto okolnosť predstavuje

neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu

konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej

sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie

zastaviť, lebo a žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia nepodali.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovatelia 2 a

3 nesplnili zákonom ustanovené podmienky (nepodali žalobu o preskúmanie rozhodnutia

Sociálnej poisťovne), aby sa stali účastníkmi konania, a preto najvyšší súd postupoval

správne, ak sa odvolaním sťažovateľov 2 a 3 v merite veci nezaoberal a konanie proti nim

zastavil.

Pokiaľ sťažovatelia 2 a 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami Správneho

súdneho poriadku, okrem iného ustanovením , ústavný súd

konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho

poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle

odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo dňom

účinnosti (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších

predpisov. Vo veci sťažovateľov je tak akákoľvek argumentácia s odvolaním sa na Správny

súdny poriadok irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov 2 a 3 v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľovi 1

uviedol:

«Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie

vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem

nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne

porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri

vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným

zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade

priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1. rade

nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu

ukrátenia na právach, je preto správny. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na

uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. -9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého:

„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

podľa druhej hlavy piatej časti (Rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom

správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale

zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti

ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.

Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by

umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.

Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte

k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1. rade, že

postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych

práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva

na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie

základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval, konkrétne v čom toto porušenie

podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1. rade, že došlo aj k porušeniu

jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty

a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má

značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov,

v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte

zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými

partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za

neplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval,

nakoľko žalobca v 1. rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom

o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR

pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre

platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR. Na uvedené argumenty žalobcu

v 1. rade nebolo možné prihliadnuť aj z dôvodu, že tieto žalobca v 1. rade nenamietal

riadne a včas v žalobe ale až v odvolacom konaní ( ).»

Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne

stotožňuje s citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe o preskúmanie

rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych práv iba

vo vzťahu ku nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych rozhodnutí.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že námietkami

sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti sa najvyšší súd

riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd navyše musí

konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové skutočnosti,

ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu, iba opakuje svoje

námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do

pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží

vzhľadom na . Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým

súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil

závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej

sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

inými skutočnosťami ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie správneho

rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli týkať iba

sťažovateľov 2 a 3, a preto sa ich namietaným porušením voči sťažovateľovi 1 ústavný súd

nezaoberal.

Ústavný súd považuje na záver za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú

na obsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré najvyšší súd

odvolaniu sťažovateľov voči rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne irelevantná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2017