Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 484/2017
PDF · 294.5 KB
No categories available
I. ÚS 484/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
,
, a , zastúpených
advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
3 S 16/2014-43 z 19. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 85/2015 z 31. mája 2017 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ 1“), ,
(ďalej len „sťažovateľ 2“), a
(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 S 16/2014-43 z 19. februára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu
predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 85/2015 z 31. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 14592-2/2014-BA zo dňa
21.01.2014.
Žalobou zo dňa 10.03.2014 sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde...
preskúmania... postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne...č. 15513-2/2014-BA zo dňa
27.01.2014.
Sťažovateľ I v žalobách namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho
zamestnancov v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia
skutkového stavu zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti
administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, nevydania rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote,
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej
správy...
Uznesením Krajského súdu... č. k. 3 S 16/2014 zo dňa 22.01.2015 bol do konania
pribratý sťažovateľ II.
Uznesením Krajského súdu...č. k. 3 S 28/2014 zo dňa 22.01.2015 bol do konania
pribratý sťažovateľ III.
Uznesením Krajského súdu... došlo k spojeniu súdnych konaní... do jedného súdneho
konania, vedeného ďalej pod č. k. 3 S 16/2014.
Krajský súd... rozhodol rozsudkom č. k. 3 S 16/2014 zo dňa 19.02.2015 tak, že žaloby
sťažovateľa I zamietol, žalobou napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k sťažovateľovi II a III
zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni... na ďalšie konanie...
V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa
jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom II
a III vyslovil Krajský súd v Prešove záver o tom, že Sociálna poisťovňa, Ústredie a orgán
verejnej správy prvého stupňa v ich prípade nedostatočne zistili skutkový stav veci,
potrebný na prijatie rozhodnutia... Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia... odvolanie...
v ktorom namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie... vo vzťahu
k sťažovateľovi 1...
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k 9 Sžso 85/2015
zo dňa 31. 5.2017... Týmto rozsudkom došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu
v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi 1 a k zmene tohto rozsudku vo vzťahu k sťažovateľov II
a III a to tak, že konanie vo vzťahu k nim sa zastavuje...“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu ku namietaným rozhodnutiam
krajského súdu a najvyššieho súdu odkazujú na jednotlivé ustanovenia zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).
Zároveň sťažovatelia poukazujú na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
podľa ich názoru neboli v ich veci zohľadnené, a to «... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
9 Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle
ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú sťažovatelia.
Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko tieto sú
vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné. resp. ničotné právne akty
(„paakty“).
Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti preto malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie aj v danej veci
sťažovateľov.
Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany Najvyššieho
súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna
poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej
legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia
pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci
sťažovateľov.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove v tejto súvislosti podľa § 134 ods. 2 písm. b)
zákona č. 162/2015 Z. z. dokonca neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby
sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne
a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to
neboli podľa zákona oprávnené.
... rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10 Sžso 24/2015 zo dňa 27.04.2016 v skutkovo
obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil svoj názor o tom, že
rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie Sociálna poisťovne, ústredie sú
predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby
(v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú
činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu majú registrované sídlo.
... Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani rozhodnutie 10 Sžso 40/2015 zo dňa
24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom, že rozhodnutie súdu musí byť
vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.
... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 87/2015 zo dňa 26.04.2017 došlo
v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)
k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola
vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dôvodom pritom bola skutočnosť, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť
o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení ako
sťažovateľ II v prejednávanej veci) je príslušný orgán Poľskej republiky, pričom
z administratívneho spisu vyplýva, že tento orgán v minulosti určil ako uplatniteľnú
legislatívu Slovenskej republiky. Zmena jeho rozhodnutia pritom už z administratívneho
spisu nevyplýva, preto je rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne... nesprávne a bez
opory v zákone.
Za jedno z najzávažnejších pochybení zo strany Najvyššieho súdu SR... považujú
sťažovatelia tiež neprerušenie súdneho (odvolacieho) konania zo strany Najvyššieho súdu
SR, hoci tak Najvyšší súd SR uskutočnil v skutkovo obdobných a právne totožných veciach.
Najvyšší súd SR totiž v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci uznesením č. k.
1 Sžso 11/2015 zo dňa 28.01.2016 prerušil odvolacie konanie a predložil Súdnemu dvoru
EU na rozhodnutie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu „základného nariadenia“
(nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004), nakoľko odpovede na tieto
otázky predstavujú právny základ pre vyriešenie vnútroštátneho sporu.
Iný senát Najvyššieho súdu SR mal konkrétne za to, že nie je možné v odvolacom
konaní rozhodnúť bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnvch
otázok zo strany Súdneho dvora EU, pričom senát Najvyššieho súdu SR konajúci vo veci
sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol, čím porušil základné práva
sťažovateľov...
Vzhľadom... na... uvedené... je zrejmé, že týmto spôsobom dochádza k... porušovaniu
práva sťažovateľov na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, resp. právnej istoty.».
Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich práv pri zisťovaní skutkového stavu
a uvádzajú:
«Z rozsudku Krajského súdu... rozsudku Najvyššieho súdu... je... zrejmé, že došlo
k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci
zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa,
ústredie).
Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR
vyplývajú výhrady k tomu. že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj
v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.
Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov
administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre
správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj na
skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym
orgánom...
Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať...
Z rozsudku Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vyplýva tiež to, že sťažovateľ I na
území Slovenskej republiky nemá registrované sídlo a sťažovatelia II až III na území
Slovenskej republiky reálne nevykonávajú žiadnu činnosť.
K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však v administratívnom
konaní celkom preukazne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci...
Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že orgán verejnej správy pred vydaním svojho
rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne
posúdenie veci v súdnom konaní (v rámci správneho súdnictva), v dôsledku čoho bolo
potrebné, aby Krajský súd... resp. Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej
správy zrušil.
Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd... a Najvyšší súd... pri... rozhodovaní
nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly
u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí
rozhodnutie svojej pobočky...»
Sťažovatelia namietajú neprípustnú retroaktivitu a uvádzajú, že «... rozhodnutím
Krajského súdu... a rozhodnutím Najvyššieho súdu... došlo... k „akceptovaniu“
nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy....je
neprípustné, aby Sociálna poisťovňa... vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o
právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho
vydania».
Sťažovatelia namietajú tiež nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie
v administratívnom konaní. Podľa sťažovateľov „... rozhodnutie pobočky Sociálnej
poisťovne bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z.,
nakoľko nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním
prihlášky, resp. registračného listu zo strany sťažovateľov...
Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania... Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala ani
Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, nakoľko rozhodla taktiež oneskorene.“.
Podľa sťažovateľov bola kontrola zo strany Sociálnej poisťovne nezákonná, pričom
uvádzajú: „Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na
zistenie skutočnosti, či sťažovatelia II až III vykonávajú na území Slovenskej republiky
činnosť, podľa sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej
poisťovne).“
Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keďže
„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom. že nepodliehajú slovenskej legislatíve...“.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod
č. k. 3 S 16/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 16/2014 zo dňa
19.02.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 85/2015
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 85/2015 zo dňa 31.05.2015 porušené boli.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 85/2015 zo dňa 31.05.2017
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 16/2014 zo dňa 19.02.2015 a vec
sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi 1 trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur
(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165
Eur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu
odvolanie. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov 2 a 3 podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim
postupom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis ku čl. 46 ods. 1 na prístup
súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.
Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak
fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe
umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.
Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa
sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady
ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného
hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľom 2
a 3 uviedol:
„Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v
tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Zo spisu krajského súdu vyplýva, že podaním z 21. januára 2015 bol právnym
zástupcom žalobcu v 1. rade podaný návrh na vstup žalobcu v 2. rade do konania spolu
s priloženou plnou mocou na jeho zastupovanie. Uznesením z 22. januára 2015 č. k.
3S/16/2014-30 súd pripustil vstup ako žalobcu
v 2. rade. Podaním z 21. januára 2015 bol právnym zástupcom žalobcu v 1. rade podaný
návrh na vstup žalobcu v 3. rade do konania spolu s priloženou plnou mocou na jeho
zastupovanie. Uznesením z 22. januára 2015 č. k. 3S/28/2014-30 súd pripustil vstup
ako žalobcu v 2. rade. Uznesením č.k. 3S/16/2014-41 z 19. februára 2015
boli na spoločné konanie spojené veci vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.
3S/16/2014 a 3S/28/2014, keďže tieto skutkovo a právne spolu súviseli a týkali sa rovnakých
žalobcov v 1. rade a žalovanej.
Krajský súd pri skúmaní podmienok konania konštatoval, že žalobu žalobcov v 2. a 3.
rade považuje za podanú včas vzhľadom na to, že rozhodnutia žalovanej neboli doručené
žalobcom v 2. a 3. rade do vlastných rúk.
Aj napriek tomu, že krajský súd pána označoval
ako žalobcu v 2. rade a pána ako žalobcu v 3. rade s poukazom na
to, že na návrh pripustil ich vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p..
ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť, že
krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety druhej O.s.p.),
nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 O.s.p., ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné.
Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania.
, krajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca v 2. rade a
, označovaný krajským súdom ako žalobca v 3. rade ( ktoré označenie však odvolací
súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia
nemenil), boli do konania len pribratí uznesením krajského súdu a je potrebné na nich aj
tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu k
pánovi a , ktorí
žalobu na preskúmanie rozhodnutia odporkyne ani nepodali, táto okolnosť predstavuje
neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu
konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej
sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie
zastaviť, lebo a žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia nepodali.“
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovatelia 2 a
3 nesplnili zákonom ustanovené podmienky (nepodali žalobu o preskúmanie rozhodnutia
Sociálnej poisťovne), aby sa stali účastníkmi konania, a preto najvyšší súd postupoval
správne, ak sa odvolaním sťažovateľov 2 a 3 v merite veci nezaoberal a konanie proti nim
zastavil.
Pokiaľ sťažovatelia 2 a 3 argumentujú jednotlivými ustanoveniami Správneho
súdneho poriadku, okrem iného ustanovením § 134 ods. 2 písm. b) SSP, ústavný súd
konštatuje, že argumentáciu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Správneho súdneho
poriadku nemohol akceptovať vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 492 ods. 2 SSP
odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) sa dokončia podľa doterajších
predpisov. Vo veci sťažovateľov je tak akákoľvek argumentácia s odvolaním sa na Správny
súdny poriadok irelevantná, a ústavný súd sa ňou preto ani nezaoberal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov 2 a 3 v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku vo vzťahu ku sťažovateľovi 1
uviedol:
«Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie
vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem
nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne
porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri
vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným
zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade
priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1. rade
nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu
ukrátenia na právach, je preto správny. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na
uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého:
„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom
správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale
zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti
ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.
Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by
umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.
Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.
Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte
k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“
Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1. rade, že
postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych
práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva
na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie
základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval, konkrétne v čom toto porušenie
podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1. rade, že došlo aj k porušeniu
jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty
a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má
značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov,
v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte
zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými
partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za
neplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval,
nakoľko žalobca v 1. rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom
o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR
pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre
platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR. Na uvedené argumenty žalobcu
v 1. rade nebolo možné prihliadnuť aj z dôvodu, že tieto žalobca v 1. rade nenamietal
riadne a včas v žalobe ale až v odvolacom konaní (§ 250j O.s.p.).»
Po preskúmaní obsahu sťažnosti vo vzťahu k porušeným právam sťažovateľa 1
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sa jednoznačne
stotožňuje s citovaným záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ 1 v žalobe o preskúmanie
rozhodnutia Sociálnej poisťovne namietal porušenie svojich subjektívnych práv iba
vo vzťahu ku nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie napadnutých správnych rozhodnutí.
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že námietkami
sťažovateľa 1 obsiahnutými v odvolaní týkajúcimi sa tejto skutočnosti sa najvyšší súd
riadne zaoberal a na tieto dal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Ústavný súd navyše musí
konštatovať, že sťažovateľ 1 vo svojej sťažnosti ani neuvádza žiadne nové skutočnosti,
ktorými by spochybnil názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu, iba opakuje svoje
námietky z odvolacieho konania. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do
pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží
vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým
súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil
závery, s ktorými sťažovateľ 1 nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej
sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ v sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
inými skutočnosťami ako nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie správneho
rozhodnutia, všetky tieto tvrdené porušenia základných a iných práv sa mohli týkať iba
sťažovateľov 2 a 3, a preto sa ich namietaným porušením voči sťažovateľovi 1 ústavný súd
nezaoberal.
Ústavný súd považuje na záver za potrebné uviesť, že pokiaľ sťažovatelia poukazujú
na obsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej sa mal najvyšší súd podľa názoru
sťažovateľov odchýliť, citovaná judikatúra je s poukazom na dôvody, pre ktoré najvyšší súd
odvolaniu sťažovateľov voči rozsudku krajského súdu nevyhovel, právne irelevantná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podanú sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017