Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 348/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a

v spojení s a 2 Slovenskej

republiky, ako aj práv základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 a čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 5. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011

doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a 2 , ako aj obdobných práv

podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. apríla 2011.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného

pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2009. Krajský

súd označeným rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia riaditeľa S. (ďalej len „S.“ alebo „žalovaná“) č. PK-9-11/2007

z 15. januára 2007, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie (personálny rozkaz) č.

315 z 31. júla 2006 o odvolaní sťažovateľa z funkcie vedúceho oddelenia a zástupcu odboru

sekcie S. (ďalej len „funkcia vedúceho“), a uvedené rozhodnutia zrušil. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že jeho žalobu zamietol.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je skutočnosť, že „v totožných veciach rozhodol

odvolací súd už v dvoch prípadoch, ktoré tomuto prípadu predchádzali. Obe veci sa týkali

preradenia v dôsledku zrušenia vyššie uvedeného odboru. V prvej veci bol vydaný rozsudok

dňa 26. novembra 2008 v konaní vedenom pod číslom 6 Sžo/27/2008...

Záver v napádanom rozsudku je v rozpore aj s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý

bol vydaný v konaní vydaným dňa 22. 6. 2010...

Zhrnúc uvedené je zrejmé, že za tých istých skutkových okolností pri troch rôznych

osobách odvolací súd v prípade sťažovateľa rozhodol v jeho neprospech v rozpore

s názorom toho istého súdu, deklarovaným v predošlých rozhodnutiach...

Jednou zo základných zásad práva na spravodlivý súdny proces garantovaným

článkom 46 je právo na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Táto zásada zahŕňa

v sebe právo, aby vo veci sťažovateľa bolo rozhodnuté rovnako, ako v prípade iných osôb.

Je až zarážajúce, že v tej istej veci jeden súd dvom osobám vyhovie a v prípade sťažovateľa

zaujme úplne opačný názor...

Podľa názoru sťažovateľa, odvolací súd v rozpore s hore uvedeným, vydal vo veci

rozhodnutie, ktoré nie je dostatočne odôvodnené, a preto sa javí ako zjavne svojvoľné,

arbitrárne, a v rozpore s významom ochrany základného právo na súdnu ochranu podľa

článku 46 odseku (1) ... a článku 6 odseku (1) Európskeho dohovoru...

Odvolací súd mal v odôvodnení svojho uznesenia presvedčivo uviesť, pokiaľ sa

odchýlil od právneho názoru vyjadreného v totožných veciach, čo ho viedlo k vydaniu

rozhodnutia, v ktorom zmenil svoju argumentáciu a nepriznal sťažovateľovi práva, ktoré

dovtedy priznával...

Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že druhostupňový súd vo veci nenariadil

pojednávanie... Navyše sťažovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu voči rozhodnutiu

Krajského súdu v Bratislave navrhoval vykonanie ďalších dôkazov...

Na základe uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že druhostupňový súd

napádaným rozhodnutím:

- tým, že v sťažovateľovej veci rozhodol v jeho neprospech v rozpore so svojím v

predchádzajúcich rozhodnutiach deklarovaným názorom, porušil zásadu rovnosti

garantovanú článkom 12 odsekmi (1) a (2) a právo na spravodlivý súdny proces

garantovaný článkom 46 odsekom (1) , článkom 1, článkom 3 odsekom (1), článkom

36 Listiny a článkom 6 odsekom (1), článkom 14 Dohovoru,

- tým, že neodôvodnil zmenu svojho rozhodnutia oproti predchádzajúcim prípadom,

napriek tomu, že na to bolo poukazované, porušil právo na spravodlivý súdny proces

garantovaný článkom 46 odsekom (1) , článkom 1, článkom 36 Listiny a článkom 6

odsekom (1) Dohovoru,

- tým, že nenariadil vo veci pojednávanie a rozhodol v rozpore

s názorom prvostupňového súdu, porušil právo verejného prerokovania veci garantovaného

článkom 48 odsekom (2) , článkom 38 odsekom (2) Listiny a článkom 6 odsekom (1)

Dohovoru,

- tým, že postup riaditeľa S. uznal ako zákonný, legalizoval tak možnosť

diskriminácie v dôsledku politického alebo iného zmýšľania zakázanej článkom 12 odsekmi

(1) a (2) , článkom 3 Listiny a článkom 14 Dohovoru.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„- vyslovil, že rozsudkom zo dňa 5. 4. 2011 vydanom v konaní

Najvyšším súdom... sú porušené sťažovateľove práva na rovnosť, prácu a spravodlivý súdny

proces garantované článkom 12 odsekmi (1) a (2), článkom 35 odsekom (3), Článkom 46

odsekom (1), článkom 48 odsekom (2) , článkom 1, článkom 3 odsekom (1), článkom

36, článkom 38 odsekom (2) Listiny, článkom 6 odsekom (1), článkom 14 Dohovoru,

- zrušil rozsudok zo dňa 5. 4. 2011 vydaný v konaní Najvyšším

súdom...

- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1000,- €,

- zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť mi trovy konania...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti

sťažovateľa v súlade s Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťuje, či

návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (obdobne napr. , a ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietaná neústavnosť a nezákonnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý rozhodol v jeho neprospech o odvolaní žalovanej tak,

že zmenil rozhodnutie krajského súdu preskúmavajúceho postup riaditeľa S. (o odvolaní

sťažovateľa z funkcie vedúceho oddelenia), čím „legalizoval možnosť diskriminácie v

dôsledku politického alebo iného zmýšľania v zmysle a 2 “ a porušil jeho

základné právo na prácu podľa , na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

46 ods. 1 ( listiny) a a dohovoru. Obdobne v tejto súvislosti

vyčíta najvyššiemu súdu aj to, že zmenu svojho rozhodnutia oproti predchádzajúcim

rovnakým prípadom riadne neodôvodnil a „nenariadil vo veci pojednávanie“, hoci

„negoval závery prvostupňového súdu“, čím v tejto súvislosti namieta porušenie aj svojho

základného práva na verejné prerokovanie veci podľa .

Podľa základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu

pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,

národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine,

majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne...

Podľa čl. 14 dohovoru (Zákaz diskriminácie) užívanie práv a slobôd priznaných

týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode,

ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie,

národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo

iné postavenie.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. apríla 2009 zrušil rozhodnutie žalovaného o odvolaní sťažovateľa z funkcie vedúceho

oddelenia a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože v konaní správneho orgánu zistil takú

vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, a bol toho názoru, že zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie žalovanej je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podľa právneho názoru krajského súdu žalovaná bola povinná „skúmať možnosti

služobného zaradenia žalobcu na výkon štátnej služby v inom odbore (odbore ...) v tom

istom mieste výkonu služby s prihliadnutím na predpoklady ustanovené v § 33 ods. 1 zákona

č. , lebo táto povinnosť jej vyplýva priamo z citovaného zákonného

ustanovenia (§ 35 ods. 1 písm. a/). Skutočnosť, či žalobcu nebolo možné objektívne preložiť

na inú funkciu v tom istom služobnom úrade nebola žalovanou preukázaná“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná 4. júna 2009 (č. l. 61 až 65) odvolanie.

Sťažovateľ podal vyjadrenie k odvolaniu žalovanej 24. júna 2009 (č. l. 67 až 68), v ktorom

navrhol ako dôkaz „doloženie informácie o počte novoprijatých príslušníkov S.“

v rozhodnom období, pričom žiadal vzhľadom na „zložitosť veci a predmet sporu“

o nariadenie pojednávania. Najvyššiemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie

30. júna 2009.

Dňa 23. júla 2010 bolo najvyššiemu súdu doručené žalovanou „doplnenie

odvolania“ (č. l. 72 a 73).

Dňa 28. marca 2011 bol daný pokyn na zverejnenie oznamu o vyhlásení rozhodnutia

najvyššieho súdu na 5. apríl 2011 o 9.30 h na jeho internetovej stránke a úradnej tabuli (č. l.

74).

Najvyšší súd o odvolaní žalovanej rozhodol l5. apríla 2011 bez účasti sťažovateľa

a žalovanej tak, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 zmenil

a žalobu sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky (). Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu ako odvolaciemu

súdu, ktoré skutkové okolnosti má pri rozhodovaní zohľadňovať, a jeho poslaním nie je ani

nahrádzanie všeobecných súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len vtedy, ak

porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym

súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených

alebo medzinárodnou zmluvou podľa (), ako aj na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto

len skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za

akt svojvôle, a nie je ani zjavne neodôvodnené, pretože poskytnutý výklad relevantných

ustanovení právnych predpisov a prezentovanej judikatúry je logický, hoci nedal odpoveď

na jeden podľa sťažovateľa z podstatných argumentov v jeho vyjadrení k odvolaniu

žalovanej, že v obdobnej veci (veciach) už najvyšší súd rozhodol inak a tiež procesne

pochybil aj v tom, že nedal doplnenie odvolania žalovanej na vyjadrenie sťažovateľovi (to

však v sťažnosti sťažovateľ osobitne ani nenamietal).

Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu však dáva odpoveď na všetky iné

podstatné prvky predmetu konania, ako aj nepriamo aj na námietky vznesené sťažovateľom

v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok

krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej

je dôvodné, pričom rozhodol bez nariadenia pojednávania [§ 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] s tým, že rozsudok verejne vyhlásil 5. apríla 2011 po

tom, keďdeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na

jeho internetovej stránke www.usud.sk najmenej päť dní vopred ( a ).

Rozhodnutie o tom, či o podanej žalobe v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy bude príslušný všeobecný súd rozhodovať s nariadením

alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, je podľa názoru ústavného

súdu vecou úvahy príslušného všeobecného súdu, v rámci ktorej zohľadňuje konkrétne

okolnosti prípadu. Na druhej strane je však žiaduce, aby tento postup príslušný všeobecný

súd účastníkom konania odôvodnil.

Keďže už v konaní na krajskom súde ako prvostupňovom súde bolo nariadené

pojednávanie, na ktoré boli riadne predvolaní účastníci konania a na ktorom im bol

poskytnutý priestor na zaujatie jeho stanoviska k žalobe i k vyjadreniam ostatných

účastníkov, a tým v rámci správneho súdnictva zachované ich základné právo na súdnu

ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo

vyjadriť sa ku všetkým dôkazom aspoň na jednom stupni, a najvyšší súd rozhodol v súlade s

už uvedenými ustanoveniami procesného kódexu, preto postup najvyššieho súdu pri

nariaďovaní pojednávania a odôvodnení svojho rozhodnutia neindikuje žiadnu možnosť

porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 46 ods.

1 a a práva podľa dohovoru.

Rozhodnutie najvyššieho súdu je naopak vyčerpávajúcim spôsobom na s. 6 až 11

riadne odôvodnené, aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákonnej úpravy služobného

pomeru príslušníkov S. je zrozumiteľný a jasný a jeho právny názor sa opiera aj o

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (s. 11), a nie je v žiadnom

prípade arbitrárny a svojvoľný, ako sa domnieva sťažovateľ. Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Takúto

príčinnú súvislosť nemôže zakladať nespokojnosť sťažovateľa s právnym názorom

najvyššieho súdu a s tým, že najvyšší súd v iných podobných veciach rozhodol odlišne,

keďže vo veci sťažovateľa uplatnená súdna ochrana podľa príslušných ustanovení

v konaní pred všeobecnými súdmi nebola

zo strany najvyššieho súdu žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená.

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že

odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo

návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu

(m. m. , , , , ).

Takisto právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú tiež charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, hoci iné právne závery vyslovené v totožných

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Aj z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania

súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v okolnostiach daného

prípadu dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k

porušeniu označených práv sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a

týmto základným právom, pretože namietaným rozsudkom nebola priamo dotknutá podstata

práva na prácu. Právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má

občan príslušnú kvalifikáciu; nie je to subjektívne právo na určité zamestnanie určitého typu

alebo druhu, ktorému by zodpovedala povinnosť príslušného orgánu takéto zamestnanie

sťažovateľovi opatriť, resp. zachovať. Právo na prácu sa právne konštruuje ako právo

občana voči štátu, ktoré zaväzuje štát k aktívnej politike zamestnanosti.

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní

nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14

dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom síce vyplýva, že by sa s ním z dôvodov

uvedených v čl. 14 dohovoru mohlo zaobchádzať v napadnutom konaní rozdielne oproti

iným osobám v rovnakých situáciách, ale samotný subjektívny názor sťažovateľa na

diskrimináciu jeho osoby nie je ešte dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu aj

došlo zo strany najvyššieho súdu k diskriminačnému postupu, ak mu na druhej strane bola

súdna ochrana riadne poskytnutá, ale nie však podľa jeho predstáv.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho

protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo

vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru ().

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť i v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné

osobitne sa zaoberať otázkou porušenia a listiny a a 2 ,

keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy porušené iba, ak je porušené niektoré základné

právo alebo sloboda. Ide iba o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody

(obdobne napr. ), čo však nie je prípad sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011