Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 47 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)IV. ÚS 101/2010
PDF · 341.1 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo
49/2008 z 18. marca 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo
49/2008 z 18. marca 2009.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako dopravca s
licenciou na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu podaním z 3. júla 2006 žiadala
príslušný správny orgán – Banskobystrický samosprávny kraj (ďalej len „správny orgán“) v
správnom konaní o znovuudelenie dopravnej licencie na linke Banská Bystrica,
Rooseweltova nemocnica, – Zvolen a späť.
Správny orgán rozhodnutím č. 3889/2006/ODS z 8. decembra 2006 zamietol
sťažovateľke (vtedy pod obchodným názvom S., B., a. s.) dopravnú licenciu na vykonávanie
vnútroštátnej pravidelnej verejnej autobusovej dopravy na prímestskej linke č. 601 414
Banská Bystrica, Rooseveltova nemocnica, – Zvolen. Sťažovateľka uviedla, že správny
orgán takto rozhodol v rozpore so zákonom napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval splnenie podmienok žiadateľom (sťažovateľkou) na udelenie dopravnej licencie
ustanovených v § 39 a § 7 ods. 2 písm. a), b), c) a e) zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej
doprave v znení platnom do 31. januára 2007 (ďalej len „zákon o cestnej doprave“).
O odvolaní sťažovateľky rozhodlo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 101402/2007-2110-ŠDÚ
z 20. marca 2007 tak, že zrušilo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátilo
na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Podľa sťažovateľky «Ministerstvo dospelo pri svojom skúmaní zrušeného
rozhodnutia k záveru, že BBSK protiprávne stanovil dodatočné hodnotiace kritériá na
udelenia licencie, aby jedného zo žiadateľov (t. j. sťažovateľa) aj napriek skutočnosti, že
spĺňa zákonné podmienky na udelenie licencie, vylúčil z udelenia licencie (samozrejme
nezákonne).
Podľa § 7 ods. 6 posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z. „Dopravná licencia sa udelí
znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“ Predloženie všetkých relevantných
dokladov, vrátane splnenia všetkých podmienok na udelenie licencie podľa § 39, § 7 ods. 2
písm. a), b), c) a e) Zákona č. 168/1996 Z. z. konštatuje samotný správny orgán
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Napriek tej skutočnosti, že boli splnené podmienky podľa
Zákona č. 168/1996 Z. z., správny orgán zamietol žiadosť na znovu udelenie licencie S. B.,
v rozpore so zákonom podľa § 7 ods. 6 posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z., bez
akéhokoľvek konkrétneho a primeraného odôvodnenia, pričom text BBSK, v tak závažnej
veci nemožno považovať za postačujúci.
Dôvodom pre zamietnutie žiadostí o znovu udelenie dopravnej licencie má byť podľa
BBSK skutočnosť, že dopravca S. B. nenapĺňa najlepšie záujem samosprávneho kraja a
dotknutých obcí. K uvedenému konštatovaniu dospel BBSK údajným „vyhodnotením“
dodatočných hodnotiacich kritérií (kvalita dopravcu a dopravného procesu, požiadavky na
dotáciu, stanovisko dotknutej obce/obcí). Podľa ministerstva, uvedené dodatočné kritériá
stanovil správny orgán bez akejkoľvek opory v zákone alebo v inom všeobecne záväznom
predpise, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že správny orgán sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia ani len náznakom nezmieňuje o skutočnosti, na základe čoho si prisvojil
právomoc určovať dodatočné kritériá žiadateľom o udelenie dopravnej licencie, keď zákon
jednoznačným spôsobom určuje podmienky, za ktorých je správny orgán povinný dopravnú
licenciu udeliť.».
Rozhodnutím č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 správny orgán opätovne rozhodol
tak, že neudelil sťažovateľke (dopravcovi) dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej
pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke Banská Bystrica, Rooseweltova
nemocnica, – Zvolen a späť.
V odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu sťažovateľka vytýkala správnemu
orgánu, že „zneužijúc svoju právomoc pri vydávaní licencií, svojim postupom vylúčil
sťažovateľa zo slobodnej hospodárskej súťaže, najskôr nezákonným neudelením licencie
(zamietnutím licencie) rozhodnutím BBSK zo dňa 8. 12. 2006 a následne po tom, ako udelil
BBSK licenciu pre S. Z., a. s., pod č. k. 3305/2007/ODS zo dňa 24. 5. 2007, si BBSK vytvoril
argument (avšak protiprávny), že keď už dopravu na tejto linke vykonáva iný dopravca (S.
Z., a. s.), tak BBSK nemá viac záujem na vykonávaní dopravy na tejto linke.
Uvedený argument si však vnútorne logicky odporuje, keďže udelenie licencie na
predmetnú linku inému dopravcovi dôkazne potvrdzuje potrebu autobusovej dopravy na
tejto linke.“.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 na základe
odvolania sťažovateľky, za účasti účastníka konania spoločnosti S., a. s., Z. (ďalej len „S.
Z., a. s.“), rozsudkom sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 zrušil napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa sťažovateľky „Krajský súd v Banskej Bystrici po vykonaní dôsledného
dokazovania dospel rozsudkom zo dňa 19. 12. 2007 č. 24 Sp/36/2007-48 k správnym
právnym záverom, že pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o udelenie licencie mal
správny orgán postupovať podľa právneho režimu, ktorý tu bol v čase podania žiadosti.
Novela Zákona č. 168/1996 Z. z., ktorá bola vykonaná Zákonom č. 43/2007 Z. z. v súvislosti
s ustanovením § 14a neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala novela cestného
zákona retroaktívne vzťahovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto
novely. Pripustenie retroaktivity novely Zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave na
právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto novely by bolo v rozpore s Ústavou SR,
ktorá v zásade retroaktivitu nepripúšťa. Ak navrhovateľ spĺňal podmienky zákona pre
udelenie dopravnej licencie v zmysle § 7 Zákona o cestnej doprave, bolo povinnosťou
odporcu v zmysle § 7 ods. 6 Zákona č. 168/1996 Z. z. udeliť navrhovateľovi licenciu znovu
bez ohľadu na to, či si podal žiadosť o udelenie licencie aj ďalší dopravca.
Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ustanovenie § 14a
definuje dopravnú obslužnosť (ods. 1) a verejný záujem (ods. 2). Zákon o cestnej doprave
v § 1 upravuje podmienky podnikania v cestnej doprave a pôsobnosť orgánov štátnej správy
v cestnej doprave, samosprávnych krajov a obcí. Prvoradou úlohou správneho orgánu,
ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby
obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktorá zodpovedá
dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu a presnosť a pravidelnosť spojov. V záujme
zabezpečenia dopravnej obslužnosti zostavuje samosprávny kraj plán dopravnej
obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec vychádza pri udeľovaní licencií z plánu
dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné
a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti. Z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva, že odporca má vypracovaný plán dopravnej obslužnosti,
ktorý nebol súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by
navrhovateľ alebo dopravca, ktorému bola udelená licencia – S. Z., a. s. nechcel vykonávať
v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke. Z ničoho nevyplýva, že by
zabezpečenie dopravnej obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo
pre dopravcu, ktorému bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o
výkone vo verejnom záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S.
Z., a. s. zmluvy o výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s
dopravcami na predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom
sa vlastne bráni vytvoreniu konkurenčného prostredia a nevytvára sa tlak na dopravcov na
zníženie nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných
služieb občanov by nemalo byť paušálne a k ich uzatváraniu by sa malo pristupovať len v
nevyhnutých prípadoch.“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 sa odvolal účastník
konania S. Z., a. s.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „Tento vedľajší účastník však právo odvolania nemal,
pretože rozhodnutie sa nedotýkalo, ani okrajovo, žiadnych jeho práva ani povinností, ani
v konaní o jeho právach či povinnostiach súd nekonal. Jeho práva zrušujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici ani nemohli byť nijak dotknuté, ani okrajovo žiadne jeho
práva neboli riešené.“.
Najvyšší súd konajúc o odvolaní účastníka konania S. Z., a. s., rozsudkom sp. zn. 2
Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z
19. decembra 2007 zmenil tak, že žalobu zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nezákonný,
pretože „Najvyšší súd takto konal a rozhodol v neprospech sťažovateľa na základe
odvolania osoby, ktorá právo podať odvolanie nemala. Odporca v konaní – BBSK – proti
Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica odvolanie nepodal.
Bolo takto porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je
rozhodovanie súdov len o opravných prostriedkoch podaných oprávnenou osobou.
Tvrdíme a jasne zdôvodňujeme, že S. Z., a. s. nebol rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici nijak dotknutý, nešlo ani o konečné rozhodnutie, jeho práv ani povinností
sa rozhodnutie nedotýkalo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky takto mal odvolanie odmietnuť ako podané
neoprávnenou osobou.“.
Sťažovateľka tvrdí, že «... týmto nesprávnym rozhodnutím, vychádzajúcim
z nesprávneho právneho názoru, že pri splnení zákonných podmienok nie je právny nárok
na znovu udelenie dopravnej licencie, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozpore
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky poskytnúť právnu ochranu právu sťažovateľa,
ktoré je dané ustanovením § 7 ods. 4 Zákona č. 168/1996 Z. z. v platnom znení (pôvodne
v znení do 31. 1. 2007 bolo toto právo dané ustanovením § 7 ods. 6 Zákona č. 168/1996
Z. z.).
Na udelenie dopravnej licencie pritom existuje právny nárok za splnenia zákonných
podmienok a opačný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesprávny...
Tento právny názor je v rozpore so znením ustanovenia § 7 ods. 4 (resp. ods. 6)
posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z., podľa ktorej: „Dopravná licencia sa udelí znova,
ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“. ...
Správny orgán má takto v správnom konaní možnosť len skúmať splnenie podmienok
(na udelenie licencie) podľa Zákona č. 168/1996 Z. z. a ak dospeje k záveru, že tieto sú
splnené, licenciu musí udeliť znova (je to zrejmé zo slovného spojenia „dopravná licencia
sa udelí znova...“).
Ako je zrejmé z Rozhodnutia Banskobystrického samosprávneho kraja číslo
3889/2006/ODS zo dňa 8. 12. 2006, správny orgán v rozhodnutí konštatoval, že: „Žiadateľ
splnil stanovené podmienky pre udelenie dopravnej licencie stanovené v § 39, § 7 ods. 2
písmo a), b), c), e) Zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, v znení neskorších
predpisov.“.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd „dospel k nesprávnemu právnemu záveru,
že pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol správny
orgán uplatniť inštitút správneho uváženia.
Inštitút správneho uváženia správny orgán, samozrejme, nemohol použiť pre
rozhodnutie o neudelení dopravnej licencie, ktorú mal zákonnú povinnosť znovu udeliť po
zistení splnenia podmienok podľa Zákona č. 168/1996 Z. z.
Odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že zo Zákona č. 168/1996
Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení
podmienok znovu vydať dopravnú licenciu.
Tvrdíme a zdôvodňujeme naopak, že znovu udelenie licencie je konanie nárokové,
kde licencia musí byť znovu udelená v prípade splnenia zákonných podmienok. Správny
orgán BBSK pritom ich splnenie nespochybňoval a výslovne ich konštatoval.
Správny orgán si však úplne mimo medzí a hľadísk ustanovených zákonom vyložil
údajné nesplnenie podmienky záujmu samosprávneho kraja na znovu udelenie licencie po
tom, ako samosprávny kraj sám licenciu udelil inému dopravcovi – S. Z., a. s. Tým je
záujem na vykonávaní tejto konkrétnej linky potvrdený, pričom záujem na vykonávaní
vnútroštátnej dopravy nezaniká tým, že aj iný dopravca takúto dopravu vykonáva. Udelenie
dopravnej licencie aj inému dopravcovi je dôkazom existencie záujmu na vykonávaní
vnútroštátnej dopravy.
Banskobystrický samosprávny kraj si úplne nezákonne, cez ustanovenie § 7 ods. 2
písm. d) Zákona č. 168/1996 Z. z., uzurpoval neexistujúce oprávnenie definovať záujem na
vykonávaní dopravy len ním určeným dopravcom.
Týmto spôsobom BBSK hrubo zasiahol do voľnej hospodárskej súťaže a priamo
odňal práva sťažovateľovi na vykonávanie tejto dopravy, keď v rozpore so zákonom znova
neudelil dopravnú licenciu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim formálnym posúdením veci tento nezákonný
stav potvrdil.“.
Sťažovateľka napokon tvrdí, že „Právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivý
proces nezodpovedá také rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je
odôvodnené len formálne a neobsahuje právne presvedčivé zdôvodnenie.“. V tejto súvislosti
poukazuje na to, že najvyšší súd „odôvodnil svoj právny názor, že zo Zákona č. 168/1996
Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení
zákonných podmienok znovu vydať dopravnú licenciu, len tým, že by išlo o zásah do
právomoci správneho orgánu a správne konanie by tak bolo nadbytočným.
V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej tak absolútne absentuje právna
argumentácia, ktorá by presvedčivo zdôvodňovala jeho rozhodnutie. Takéto právne
nepresvedčivé a formálne odôvodnenie, aj vzhľadom na skutočnosť, že opačný právny názor
zaujalo vo veci Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky a Krajský
súd v Banskej Bystrici, je zjavne porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces.“.
Za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sťažovateľka
považuje neurčitý a nepreskúmateľný výrok rozsudku najvyššieho súdu, že «„Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 24 Sp 36/2007-48 zo dňa 19. decembra 2007 mení tak, že žalobu zamieta.“.
Nie je takto zrejmé, akú žalobu má odvolací súd na mysli, keď sťažovateľ podal proti
rozhodnutiu BBSK Č. 786/2007/ODaK z 26. 6. 2007 o neudelení dopravnej licencie
odvolanie zo dňa 19. 7. 2007, ktoré je opravným prostriedkom v zmysle § 250m ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľ vo veci zjavne nepodal žalobu.».
Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007, konajúc o odvolaní
účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19.
decembra 2007, sa jej „odňala možnosť konať pred súdom“. V tejto súvislosti argumentuje
tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré
neboli v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť.
Krajský súd v Banskej Bystrici predovšetkým netvrdil, že posúdenie splnenia
podmienok podľa Zákona č. 168/1996 Z. z. nie je vecou správneho uváženia správneho
orgánu.
Krajský súd v Banskej Bystrici oprel svoje rozhodnutie o svoj právny názor, že keď
sú splnené podmienky podľa Zákona č. 168/1996 Z. z., tak na udelenie dopravnej licencie
existuje právny nárok (toto je v súlade s § 7 ods. 6 posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z.
v znení do 31. 1. 2007, teraz § 7 ods. 4).
Krajský súd zrušil rozhodnutie odporcu aj preto, že zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, bez možnosti vyjadrenia sa k takému názoru zo
strany účastníkov konania, rozhodol na základe názoru, že správny orgán (podľa § 245
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) rozhodnutie vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie), a preto má odvolací súd preskúmavať iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Predovšetkým zdôrazňujeme, že o také rozhodnutie správneho orgánu nešlo. Zákon
výslovne v § 7 ods. 6 vymedzil, že sa licencia udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa
Zákona č. 168/1996 Z. z. Takéto znenie obmedzuje skúmanie správneho orgánu len na
otázky splnenia podmienok, ktoré správny orgán konštatoval ako splnené. Možnosť voľnej
úvahy, či po takomto konštatovaní udeliť licenciu, v zákone neexistuje, preto nie je ani
povolená, ako to vyžaduje ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na to,
aby mohol odvolací súd uplatniť postup podľa § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto nebolo v právnom štáte ani
právne predvídateľné, aby sťažovateľ začal prípadnú právnu argumentáciu sám prednášať
v tomto smere.“.
Sťažovateľka v súvislosti s tým, že najvyšší súd jej neposkytol právnu ochranu na
znovuudelenie predmetnej dopravnej licencie na linke Banská Bystrica, Rooseweltova
nemocnica, – Zvolen a späť, namieta aj porušenie svojho základného práva podnikať „na
autobusovej linke z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena a spať, ktorú
sťažovateľ ako jediný dopravca zabezpečoval na základe pôvodnej dopravnej licencie“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa podnikať, garantované článkom 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3.
2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).
1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že označeným
postupom a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009, najmä s tým, že najvyšší súd podľa
jej názoru:
- konal a rozhodoval na základe odvolania osoby, ktorá nemala právo podať
odvolanie. Z uvedeného dôvodu mal najvyšší súd odvolanie účastníka konania S. Z., a. s.,
odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou,
- nesprávne právne posúdil právnu nárokovateľnosť znovuudelenia dopravnej
licencie pri splnení podmienok podľa § 7 ods. 6 zákona o cestnej doprave v znení platnom
do 31. januára 2007, resp. podľa § 7 ods. 4 zákona o cestnej doprave v platnom znení,
- právne uzavrel, že pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie
dopravcovi mohol správny orgán uplatniť inštitút správneho uváženia,
- zmenil rozsudok krajského súdu z 19. decembra 2007 a žalobu zamietol, aj keď
sťažovateľka vo veci zjavne nepodala žalobu,
- rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli v konaní sporné,
a sťažovateľka nemala možnosť sa k nim vyjadriť, čím sa jej odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 rozhodol o odvolaní
účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19.
decembra 2007 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na
obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie odporcu
č. 78612007/ODaK zo dňa 26. júna 2007, ktorým odporca navrhovateľovi neudelil
dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej
dopravy na linke č. 601414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so
zastávkami podľa cestovného poriadku, ktorý je prílohou rozhodnutia.
Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi priznal ich náhradu.
Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel v konečnom
dôsledku k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, a preto napadnuté
rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP zrušil
a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu prvoradou úlohou správneho orgánu,
ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby
obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktoré zodpovedajú
dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu, presnosť a pravidelnosť spojov. V záujme
zabezpečenia dopravnej obslužnosti zostavuje samosprávny kraj plán dopravnej
obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec vychádza pri udeľovaní licencie z plánu
dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné
a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti.
Podľa názoru krajského súdu, vychádzajúc z uvedeného, z obsahu administratívneho
spisu nevyplýva, že odporca má vypracovaný plán dopravnej obslužnosti, ktorý nebol
súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by navrhovateľ
alebo dopravca, ktorému bola udelená licencia – S. Z., a. s. nechcel vykonávať
v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke.
Ako ďalej uviedol krajský súd z ničoho nevyplýva, že by zabezpečenie dopravnej
obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo pre dopravcu, ktorému
bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom
záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S. Z., a. s. zmluvy o
výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s dopravcami na
predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom sa vlastne bráni
vytvoreniu konkurenčného prostredia a nevytvára sa tlak na dopravcov na zníženie
nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných služieb
občanov by nemalo byť paušálne, a k ich uzatváraniu by sa malo pristupovať len
v nevyhnutných prípadoch.“
Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) [(§ 244 ods. 1, § 247 ods. 1, § 249 ods. 2,
§ 250i ods. 1 a 3 a § 250l ods. 2), zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých
pôsobností z orgánov štátnej správy na obce v platnom znení (§ 3 písm. c/ bod 1.), zákona č.
302/2001 Z. z. o samosprávnych krajoch v platnom znení (§ 6 ods. 1 a § 22 ods. 2)], ktorých
interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.
Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa
najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením
a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku,
či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli
prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho
konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,
ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho
rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na
predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje
súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ nie je ustanovené inak, použije sa primerane
ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 3 písm. c) bod 1. zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností
z orgánov štátnej správy na obce v platnom znení, na samosprávne kraje prechádzajú
pôsobnosti na úseku cestnej dopravy – udeľovanie a odnímanie dopravných licencií na
vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu.
V danom prípade správny orgán rozhodoval v rámci preneseného výkonu
samosprávy (§ 6 ods. 1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samosprávnych krajoch v platnom znení),
a preto o odvolaní navrhovateľa správne rozhodoval v prvom stupni krajský súd v zmysle
§ 302/2001 Z. z, podľa ktorého proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach územnej
samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde (§ 22 ods. 2 zákona č. 302/2001
Z. z.)
Odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu nepostupoval v súlade s citovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú správne súdnictvo.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho
priebehu konania predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu zo dňa 26. júna 2007, číslo: 786/2007/ODaK, ktorým Banskobystrický
samosprávny kraj so sídlom v Banskej Bystrici neudelil dopravcovi S., a. s. B. dopravnú
licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke
číslo 601 414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so zastávkami podľa
cestovného poriadku.
Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že navrhovateľ predloži1 na správny orgán
dňa 17. augusta 2006 návrh na začatie konania o udelenie dopravnej licencie na
vykonávanie vnútroštátnej prímestskej autobusovej dopravy.
Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodovaní
vychádzal z platnej právnej úpravy, ktorá mu dáva možnosť, a nie povinnosť žiadateľovi
v každom prípade podaného návrhu vyhovieť.
V odvo1acom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom preskúmavacom konaní. Spornou bola jednoznačne otázka spojená
s udelením dopravnej licencie, a to v tom smere, či na jej udelenie existuje právny nárok
alebo nie.
Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 168/1996 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 168/1996 Z. z. (v znení platnom do 1. februára 2007)
dopravná licencia sa udeľuje vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave na osem
rokov, v medzinárodnej pravidelnej autobusovej doprave na päť rokov, ak žiadateľ
nepožiada o kratší čas. Platnosť dopravnej licencie zaniká uplynutím tohto času. Dopravná
licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho uváženia.
Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne
široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle.
Odvolací súd sa zaoberal len posúdením, či správny orgán pri posudzovaní splnenia
podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol uplatniť inštitút správneho uváženia.
Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel k záveru, že
odporca pri rozhodovaní, pokiaľ navrhovateľovi dopravnú licenciu neudelil s odôvodnením,
ako bolo uvedené, že na jej udelenie neexistuje právny nárok, vychádzal z nesprávneho
právneho názoru.
Podľa odvolacieho súdu zo žiadneho ustanovenia zákona č. 168/1996 Z. z. v znení
platnom do 1. februára 2007 nevyplýva len povinnosť obce pri splnení zákonných
podmienok vydať dopravnú licenciu bez priestoru na správnu úvahu. To by bol zásah do
právomoci správneho orgánu a správne konanie by tak bolo nadbytočné. Navrhovateľ
napadnutým rozhodnutím nebol ukrátený na svojich právach.
V danom prípade správny orgán vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci
a na vec aplikoval správny právny predpis. Taktiež napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné
a náležite zdôvodnené a to osobitne na aplikovaný inštitút správneho uváženia a je logickým
vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.
Pokiaľ správny orgán v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 14a zákona č. 168/1996 Z. z., ktoré v čase podania žiadosti, a teda podľa stavu, podľa
ktorého mal správny orgán rozhodovať, uvedený zákon ešte neobsahoval, nejedná sa o takú
vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.
Krajský súd dospel podľa názoru odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu
názoru, že otázka posúdenia splnenia podmienok pre udelenie licencie nie je vecou voľnej
úvahy správneho orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného
správneho orgánu došlo k porušeniu zákona a chránených záujmov navrhovateľa. Tento
názor považoval odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za nesprávny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto rozsudok
krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.“.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy
OSP) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.
V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu (a o ktorých v prvom
stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie
najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia
sťažovateľkou uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského
súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok účastníka konania S. Z., a. s., predmetom
preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,
ako aj právne posúdil sťažovateľkine námietky (týkajúce sa ňou tvrdeného zákonného
nároku na znovuudelenie dopravnej licencie, ak sú splnené podmienky podľa zákona
o cestnej doprave). Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému
súdu odlišne právne posudzoval (otázka spojená s udelením dopravnej licencie, a to v tom
smere, či na jej udelenie existuje právny nárok, alebo nie, otázka uplatnenia inštitútu
správneho uváženia pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi).
Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom
zaoberal námietkami sťažovateľky, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie
o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných zákonných
ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť ani k záveru, že
by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší
súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho
orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú
aj primerane odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).
Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že toto právo
neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Čo sa týka námietky sťažovateľky, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu
podala osoba, ktorá „právo podať odvolanie nemala“ (účastník konania S. Z., a. s.), ústavný
súd konštatuje, že v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku v konaní, v ktorom sa rozhoduje o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným
rozhodnutiam správnych orgánov, sú podľa § 250m ods. 3 OSP účastníkmi konania tí, ktorí
nimi sú (boli) v konaní pred správnym orgánom, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa
preskúmava.
Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 ústavný
súd zistil, že účastníkom konania pred správnym orgánom o udelenie dopravnej licencie na
vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke č. 601 414
začatého na návrh sťažovateľky okrem nej ako žiadateľa je v súlade s § 14 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov aj S. Z.,
a. s.
Z predmetného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z rozsudku krajského súdu
sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 ústavný súd zistil, že túto skutočnosť
sťažovateľka nenapadla ani v samotnom správnom konaní, ani v odvolaní proti rozhodnutiu
správneho orgánu (dokonca tvrdila, že sama mala byť účastníkom správneho konania,
v ktorom sa rozhodovalo o žiadosti o udelenie licencie pre S. Z., a. s.). Krajský súd z tohto
dôvodu v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemal
právny dôvod zaoberať sa touto námietkou sťažovateľky a v súlade s § 250m ods. 3 OSP
konal za účasti S. Z., a. s., ako účastníka konania (nie vedľajšieho účastníka, ako tvrdí
sťažovateľka). V súlade s § 18 OSP účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie. Oprávnenie S. Z., a. s., ako účastníka predmetného konania podať odvolanie
proti rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 vyplynulo z § 201 OSP. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi
namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní účastníka konania S. Z.,
a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 a
sťažovateľkou uplatnenou námietkou.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru aj svojím postupom, keď „rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli
v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť“, a tvrdí, že „sťažovateľovi
sa postupom odňala možnosť konať pred súdom“.
Vzhľadom na už uvedený účel konania v správnom súdnictve podľa V. časti
Občianskeho súdneho poriadku, podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní „zákonnosti“
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia. Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave (tretia hlava – Rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov, pozn.) nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa zistenia ústavného súdu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 49/2008
z 18. marca 2009 vyplýva, že najvyšší súd prerokoval predmetnú vec v zmysle § 250ja
ods. 2 prvej vety OSP bez nariadenia pojednávania, avšak súčasne v súlade s § 156 ods. 1
OSP pre účely vyhlásenia rozsudku, ktorý sa musí vyhlasovať vždy verejne, nariadil
pojednávanie na 18. marec 2009. Vzhľadom na to, že na pojednávaní 18. marca 2009 sa
nevykonávalo dokazovanie, nemohlo byť podľa názoru ústavného súdu porušené ani
základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány (v danom prípade najvyšší súd)
konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôže týmto ich postupom
dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 197/07).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne
konanie výrokom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu
sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 tak, že žalobu zamietol, pričom sťažovateľka
„zjavne nepodala žalobu“, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu je nesporné,
že krajský súd preskúmal označené rozhodnutie a postup správneho orgánu v zmysle § 244
a nasl. OSP napadnuté opravným prostriedkom – odvolaním sťažovateľky, teda nie žalobou.
Treba však uviesť, že podľa § 250m ods. 1 OSP konanie podľa tretej hlavy V. časti
Občianskeho súdneho poriadku začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd
potom, ako dospel k právnemu záveru o potrebe zmeniť rozsudok krajského súdu, nemal
zamietnuť žalobu, ktorú sťažovateľka v skutočnosti nepodala, ale mal rozhodnúť
o opravnom prostriedku (odvolaní z 19. júla 2007 proti rozhodnutiu správneho orgánu
z 26. júna 2007).
Ústavný súd v súvislosti s predmetnou námietkou sťažovateľky však konštatuje, že
toto pochybenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže zakladať porušenie
ústavnosti (v danom prípade čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže ide
o formálne pochybenie, ktoré nemalo vplyv na vecnú správnosť predmetného rozhodnutia.
Takýmto výrokom najvyšší súd ako odvolací správny súd podľa názoru ústavného súdu
nemohol porušiť právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. V nadväznosti na tento
záver ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neodpostatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle
čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že k tomuto nemôže dôjsť postupom
a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý
zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý
zákonom zverenú právomoc preskúmať rozsudok krajského súdu a rozhodnúť v danom
prípade o jeho zmene uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym
a procesnoprávnym predpisom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti za
zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010