Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 101/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom

Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo

49/2008 z 18. marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo

49/2008 z 18. marca 2009.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako dopravca s

licenciou na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu podaním z 3. júla 2006 žiadala

príslušný správny orgán – Banskobystrický samosprávny kraj (ďalej len „správny orgán“) v

správnom konaní o znovuudelenie dopravnej licencie na linke Banská Bystrica,

Rooseweltova nemocnica, – Zvolen a späť.

Správny orgán rozhodnutím č. 3889/2006/ODS z 8. decembra 2006 zamietol

sťažovateľke (vtedy pod obchodným názvom S., B., a. s.) dopravnú licenciu na vykonávanie

vnútroštátnej pravidelnej verejnej autobusovej dopravy na prímestskej linke č. 601 414

Banská Bystrica, Rooseveltova nemocnica, – Zvolen. Sťažovateľka uviedla, že správny

orgán takto rozhodol v rozpore so zákonom napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia

konštatoval splnenie podmienok žiadateľom (sťažovateľkou) na udelenie dopravnej licencie

ustanovených v a , , a o cestnej

doprave v znení platnom do 31. januára 2007 (ďalej len „zákon o cestnej doprave“).

O odvolaní sťažovateľky rozhodlo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 101402/2007-2110-ŠDÚ

z 20. marca 2007 tak, že zrušilo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátilo

na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky «Ministerstvo dospelo pri svojom skúmaní zrušeného

rozhodnutia k záveru, že BBSK protiprávne stanovil dodatočné hodnotiace kritériá na

udelenia licencie, aby jedného zo žiadateľov (t. j. sťažovateľa) aj napriek skutočnosti, že

spĺňa zákonné podmienky na udelenie licencie, vylúčil z udelenia licencie (samozrejme

nezákonne).

Podľa posledná veta „Dopravná licencia sa udelí

znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“ Predloženie všetkých relevantných

dokladov, vrátane splnenia všetkých podmienok na udelenie licencie podľa § 39, § 7 ods. 2

písm. a), b), c) a e) konštatuje samotný správny orgán

v odôvodnení svojho rozhodnutia. Napriek tej skutočnosti, že boli splnené podmienky podľa

, správny orgán zamietol žiadosť na znovu udelenie licencie S. B.,

v rozpore so zákonom podľa posledná veta , bez

akéhokoľvek konkrétneho a primeraného odôvodnenia, pričom text BBSK, v tak závažnej

veci nemožno považovať za postačujúci.

Dôvodom pre zamietnutie žiadostí o znovu udelenie dopravnej licencie má byť podľa

BBSK skutočnosť, že dopravca S. B. nenapĺňa najlepšie záujem samosprávneho kraja a

dotknutých obcí. K uvedenému konštatovaniu dospel BBSK údajným „vyhodnotením“

dodatočných hodnotiacich kritérií (kvalita dopravcu a dopravného procesu, požiadavky na

dotáciu, stanovisko dotknutej obce/obcí). Podľa ministerstva, uvedené dodatočné kritériá

stanovil správny orgán bez akejkoľvek opory v zákone alebo v inom všeobecne záväznom

predpise, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že správny orgán sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia ani len náznakom nezmieňuje o skutočnosti, na základe čoho si prisvojil

právomoc určovať dodatočné kritériá žiadateľom o udelenie dopravnej licencie, keď zákon

jednoznačným spôsobom určuje podmienky, za ktorých je správny orgán povinný dopravnú

licenciu udeliť.».

Rozhodnutím č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 správny orgán opätovne rozhodol

tak, že neudelil sťažovateľke (dopravcovi) dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej

pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke Banská Bystrica, Rooseweltova

nemocnica, – Zvolen a späť.

V odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu sťažovateľka vytýkala správnemu

orgánu, že „zneužijúc svoju právomoc pri vydávaní licencií, svojim postupom vylúčil

sťažovateľa zo slobodnej hospodárskej súťaže, najskôr nezákonným neudelením licencie

(zamietnutím licencie) rozhodnutím BBSK zo dňa 8. 12. 2006 a následne po tom, ako udelil

BBSK licenciu pre S. Z., a. s., pod č. k. 3305/2007/ODS zo dňa 24. 5. 2007, si BBSK vytvoril

argument (avšak protiprávny), že keď už dopravu na tejto linke vykonáva iný dopravca (S.

Z., a. s.), tak BBSK nemá viac záujem na vykonávaní dopravy na tejto linke.

Uvedený argument si však vnútorne logicky odporuje, keďže udelenie licencie na

predmetnú linku inému dopravcovi dôkazne potvrdzuje potrebu autobusovej dopravy na

tejto linke.“.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 na základe

odvolania sťažovateľky, za účasti účastníka konania spoločnosti S., a. s., Z. (ďalej len „S.

Z., a. s.“), rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2007 zrušil napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľky „Krajský súd v Banskej Bystrici po vykonaní dôsledného

dokazovania dospel rozsudkom zo dňa 19. 12. 2007 č. -48 k správnym

právnym záverom, že pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o udelenie licencie mal

správny orgán postupovať podľa právneho režimu, ktorý tu bol v čase podania žiadosti.

Novela , ktorá bola vykonaná v súvislosti

s ustanovením § 14a neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala novela cestného

zákona retroaktívne vzťahovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto

novely. Pripustenie retroaktivity novely o cestnej doprave na

právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto novely by bolo v rozpore s SR,

ktorá v zásade retroaktivitu nepripúšťa. Ak navrhovateľ spĺňal podmienky zákona pre

udelenie dopravnej licencie v zmysle § 7 Zákona o cestnej doprave, bolo povinnosťou

odporcu v zmysle udeliť navrhovateľovi licenciu znovu

bez ohľadu na to, či si podal žiadosť o udelenie licencie aj ďalší dopravca.

Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ustanovenie § 14a

definuje dopravnú obslužnosť (ods. 1) a verejný záujem (ods. 2). Zákon o cestnej doprave

v § 1 upravuje podmienky podnikania v cestnej doprave a pôsobnosť orgánov štátnej správy

v cestnej doprave, samosprávnych krajov a obcí. Prvoradou úlohou správneho orgánu,

ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby

obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktorá zodpovedá

dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu a presnosť a pravidelnosť spojov. V záujme

zabezpečenia dopravnej obslužnosti zostavuje samosprávny kraj plán dopravnej

obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec vychádza pri udeľovaní licencií z plánu

dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné

a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti. Z obsahu

administratívneho spisu nevyplýva, že odporca má vypracovaný plán dopravnej obslužnosti,

ktorý nebol súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by

navrhovateľ alebo dopravca, ktorému bola udelená licencia – S. Z., a. s. nechcel vykonávať

v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke. Z ničoho nevyplýva, že by

zabezpečenie dopravnej obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo

pre dopravcu, ktorému bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o

výkone vo verejnom záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S.

Z., a. s. zmluvy o výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s

dopravcami na predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom

sa vlastne bráni vytvoreniu konkurenčného prostredia a nevytvára sa tlak na dopravcov na

zníženie nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných

služieb občanov by nemalo byť paušálne a k ich uzatváraniu by sa malo pristupovať len v

nevyhnutých prípadoch.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 sa odvolal účastník

konania S. Z., a. s.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „Tento vedľajší účastník však právo odvolania nemal,

pretože rozhodnutie sa nedotýkalo, ani okrajovo, žiadnych jeho práva ani povinností, ani

v konaní o jeho právach či povinnostiach súd nekonal. Jeho práva zrušujúcim rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici ani nemohli byť nijak dotknuté, ani okrajovo žiadne jeho

práva neboli riešené.“.

Najvyšší súd konajúc o odvolaní účastníka konania S. Z., a. s., rozsudkom sp. zn. 2

Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z

19. decembra 2007 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nezákonný,

pretože „Najvyšší súd takto konal a rozhodol v neprospech sťažovateľa na základe

odvolania osoby, ktorá právo podať odvolanie nemala. Odporca v konaní – BBSK – proti

Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica odvolanie nepodal.

Bolo takto porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je

rozhodovanie súdov len o opravných prostriedkoch podaných oprávnenou osobou.

Tvrdíme a jasne zdôvodňujeme, že S. Z., a. s. nebol rozhodnutím Krajského súdu v

Banskej Bystrici nijak dotknutý, nešlo ani o konečné rozhodnutie, jeho práv ani povinností

sa rozhodnutie nedotýkalo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky takto mal odvolanie odmietnuť ako podané

neoprávnenou osobou.“.

Sťažovateľka tvrdí, že «... týmto nesprávnym rozhodnutím, vychádzajúcim

z nesprávneho právneho názoru, že pri splnení zákonných podmienok nie je právny nárok

na znovu udelenie dopravnej licencie, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozpore

s poskytnúť právnu ochranu právu sťažovateľa,

ktoré je dané ustanovením v platnom znení (pôvodne

v znení do 31. 1. 2007 bolo toto právo dané ustanovením

Z. z.).

Na udelenie dopravnej licencie pritom existuje právny nárok za splnenia zákonných

podmienok a opačný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesprávny...

Tento právny názor je v rozpore so znením ustanovenia § 7 ods. 4 (resp. ods. 6)

posledná veta , podľa ktorej: „Dopravná licencia sa udelí znova,

ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“. ...

Správny orgán má takto v správnom konaní možnosť len skúmať splnenie podmienok

(na udelenie licencie) podľa a ak dospeje k záveru, že tieto sú

splnené, licenciu musí udeliť znova (je to zrejmé zo slovného spojenia „dopravná licencia

sa udelí znova...“).

Ako je zrejmé z Rozhodnutia Banskobystrického samosprávneho kraja číslo

3889/2006/ODS zo dňa 8. 12. 2006, správny orgán v rozhodnutí konštatoval, že: „Žiadateľ

splnil stanovené podmienky pre udelenie dopravnej licencie stanovené v § 39, § 7 ods. 2

písmo a), b), c), e) o cestnej doprave, v znení neskorších

predpisov.“.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd „dospel k nesprávnemu právnemu záveru,

že pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol správny

orgán uplatniť inštitút správneho uváženia.

Inštitút správneho uváženia správny orgán, samozrejme, nemohol použiť pre

rozhodnutie o neudelení dopravnej licencie, ktorú mal zákonnú povinnosť znovu udeliť po

zistení splnenia podmienok podľa

Odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že zo

Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení

podmienok znovu vydať dopravnú licenciu.

Tvrdíme a zdôvodňujeme naopak, že znovu udelenie licencie je konanie nárokové,

kde licencia musí byť znovu udelená v prípade splnenia zákonných podmienok. Správny

orgán BBSK pritom ich splnenie nespochybňoval a výslovne ich konštatoval.

Správny orgán si však úplne mimo medzí a hľadísk ustanovených zákonom vyložil

údajné nesplnenie podmienky záujmu samosprávneho kraja na znovu udelenie licencie po

tom, ako samosprávny kraj sám licenciu udelil inému dopravcovi – S. Z., a. s. Tým je

záujem na vykonávaní tejto konkrétnej linky potvrdený, pričom záujem na vykonávaní

vnútroštátnej dopravy nezaniká tým, že aj iný dopravca takúto dopravu vykonáva. Udelenie

dopravnej licencie aj inému dopravcovi je dôkazom existencie záujmu na vykonávaní

vnútroštátnej dopravy.

Banskobystrický samosprávny kraj si úplne nezákonne, cez ustanovenie § 7 ods. 2

písm. d) , uzurpoval neexistujúce oprávnenie definovať záujem na

vykonávaní dopravy len ním určeným dopravcom.

Týmto spôsobom BBSK hrubo zasiahol do voľnej hospodárskej súťaže a priamo

odňal práva sťažovateľovi na vykonávanie tejto dopravy, keď v rozpore so zákonom znova

neudelil dopravnú licenciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim formálnym posúdením veci tento nezákonný

stav potvrdil.“.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že „Právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivý

proces nezodpovedá také rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je

odôvodnené len formálne a neobsahuje právne presvedčivé zdôvodnenie.“. V tejto súvislosti

poukazuje na to, že najvyšší súd „odôvodnil svoj právny názor, že zo

Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení

zákonných podmienok znovu vydať dopravnú licenciu, len tým, že by išlo o zásah do

právomoci správneho orgánu a správne konanie by tak bolo nadbytočným.

V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej tak absolútne absentuje právna

argumentácia, ktorá by presvedčivo zdôvodňovala jeho rozhodnutie. Takéto právne

nepresvedčivé a formálne odôvodnenie, aj vzhľadom na skutočnosť, že opačný právny názor

zaujalo vo veci Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky a Krajský

súd v Banskej Bystrici, je zjavne porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces.“.

Za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sťažovateľka

považuje neurčitý a nepreskúmateľný výrok rozsudku najvyššieho súdu, že «„Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -48 zo dňa 19. decembra 2007 mení tak, že žalobu zamieta.“.

Nie je takto zrejmé, akú žalobu má odvolací súd na mysli, keď sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu BBSK Č. 786/2007/ODaK z 26. 6. 2007 o neudelení dopravnej licencie

odvolanie zo dňa 19. 7. 2007, ktoré je opravným prostriedkom v zmysle § 250m ods. 1

. Navrhovateľ vo veci zjavne nepodal žalobu.».

Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007, konajúc o odvolaní

účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19.

decembra 2007, sa jej „odňala možnosť konať pred súdom“. V tejto súvislosti argumentuje

tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré

neboli v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť.

Krajský súd v Banskej Bystrici predovšetkým netvrdil, že posúdenie splnenia

podmienok podľa nie je vecou správneho uváženia správneho

orgánu.

Krajský súd v Banskej Bystrici oprel svoje rozhodnutie o svoj právny názor, že keď

sú splnené podmienky podľa , tak na udelenie dopravnej licencie

existuje právny nárok (toto je v súlade s posledná veta

v znení do 31. 1. 2007, teraz § 7 ods. 4).

Krajský súd zrušil rozhodnutie odporcu aj preto, že zistenie skutkového stavu je

nedostačujúce na posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, bez možnosti vyjadrenia sa k takému názoru zo

strany účastníkov konania, rozhodol na základe názoru, že správny orgán (podľa § 245

ods. 2 ) rozhodnutie vydal na základe zákonom povolenej

voľnej úvahy (správne uváženie), a preto má odvolací súd preskúmavať iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Predovšetkým zdôrazňujeme, že o také rozhodnutie správneho orgánu nešlo. Zákon

výslovne v § 7 ods. 6 vymedzil, že sa licencia udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa

Takéto znenie obmedzuje skúmanie správneho orgánu len na

otázky splnenia podmienok, ktoré správny orgán konštatoval ako splnené. Možnosť voľnej

úvahy, či po takomto konštatovaní udeliť licenciu, v zákone neexistuje, preto nie je ani

povolená, ako to vyžaduje ustanovenie na to,

aby mohol odvolací súd uplatniť postup podľa .

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto nebolo v právnom štáte ani

právne predvídateľné, aby sťažovateľ začal prípadnú právnu argumentáciu sám prednášať

v tomto smere.“.

Sťažovateľka v súvislosti s tým, že najvyšší súd jej neposkytol právnu ochranu na

znovuudelenie predmetnej dopravnej licencie na linke Banská Bystrica, Rooseweltova

nemocnica, – Zvolen a späť, namieta aj porušenie svojho základného práva podnikať „na

autobusovej linke z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena a spať, ktorú

sťažovateľ ako jediný dopravca zabezpečoval na základe pôvodnej dopravnej licencie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa podnikať, garantované článkom 35 ods. 1

Slovenskej republiky, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 18. 3.

2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, , ).

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že označeným

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 18. marca 2009, najmä s tým, že najvyšší súd podľa

jej názoru:

- konal a rozhodoval na základe odvolania osoby, ktorá nemala právo podať

odvolanie. Z uvedeného dôvodu mal najvyšší súd odvolanie účastníka konania S. Z., a. s.,

odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou,

- nesprávne právne posúdil právnu nárokovateľnosť znovuudelenia dopravnej

licencie pri splnení podmienok podľa § 7 ods. 6 zákona o cestnej doprave v znení platnom

do 31. januára 2007, resp. podľa § 7 ods. 4 zákona o cestnej doprave v platnom znení,

- právne uzavrel, že pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie

dopravcovi mohol správny orgán uplatniť inštitút správneho uváženia,

- zmenil rozsudok krajského súdu z 19. decembra 2007 a žalobu zamietol, aj keď

sťažovateľka vo veci zjavne nepodala žalobu,

- rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli v konaní sporné,

a sťažovateľka nemala možnosť sa k nim vyjadriť, čím sa jej odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 rozhodol o odvolaní

účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19.

decembra 2007 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2009 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na

obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie odporcu

č. 78612007/ODaK zo dňa 26. júna 2007, ktorým odporca navrhovateľovi neudelil

dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej

dopravy na linke č. 601414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so

zastávkami podľa cestovného poriadku, ktorý je prílohou rozhodnutia.

Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi priznal ich náhradu.

Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel v konečnom

dôsledku k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, a preto napadnuté

rozhodnutie podľa v spojení s a zrušil

a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu prvoradou úlohou správneho orgánu,

ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby

obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktoré zodpovedajú

dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu, presnosť a pravidelnosť spojov. V záujme

zabezpečenia dopravnej obslužnosti zostavuje samosprávny kraj plán dopravnej

obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec vychádza pri udeľovaní licencie z plánu

dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné

a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti.

Podľa názoru krajského súdu, vychádzajúc z uvedeného, z obsahu administratívneho

spisu nevyplýva, že odporca má vypracovaný plán dopravnej obslužnosti, ktorý nebol

súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by navrhovateľ

alebo dopravca, ktorému bola udelená licencia – S. Z., a. s. nechcel vykonávať

v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke.

Ako ďalej uviedol krajský súd z ničoho nevyplýva, že by zabezpečenie dopravnej

obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo pre dopravcu, ktorému

bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom

záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S. Z., a. s. zmluvy o

výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s dopravcami na

predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom sa vlastne bráni

vytvoreniu konkurenčného prostredia a nevytvára sa tlak na dopravcov na zníženie

nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných služieb

občanov by nemalo byť paušálne, a k ich uzatváraniu by sa malo pristupovať len

v nevyhnutných prípadoch.“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia

(ďalej len „OSP“) [(, , ,

a a ), o prechode niektorých

pôsobností z orgánov štátnej správy na obce v platnom znení (§ 3 písm. c/ bod 1.), zákona č.

o samosprávnych krajoch v platnom znení ( a )], ktorých

interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa

najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením

a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku,

či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli

prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho

konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,

ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho

rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na

predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré

mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje

súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam

správnych orgánov ( ).

Podľa pokiaľ nie je ustanovené inak, použije sa primerane

ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa . o prechode niektorých pôsobností

z orgánov štátnej správy na obce v platnom znení, na samosprávne kraje prechádzajú

pôsobnosti na úseku cestnej dopravy – udeľovanie a odnímanie dopravných licencií na

vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu.

V danom prípade správny orgán rozhodoval v rámci preneseného výkonu

samosprávy ( o samosprávnych krajoch v platnom znení),

a preto o odvolaní navrhovateľa správne rozhodoval v prvom stupni krajský súd v zmysle

§ 302/2001 Z. z, podľa ktorého proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach územnej

samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde (

Z. z.)

Odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu nepostupoval v súlade s citovanými

ustanoveniami , ktoré upravujú správne súdnictvo.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho

priebehu konania predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu zo dňa 26. júna 2007, číslo: 786/2007/ODaK, ktorým Banskobystrický

samosprávny kraj so sídlom v Banskej Bystrici neudelil dopravcovi S., a. s. B. dopravnú

licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke

číslo 601 414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so zastávkami podľa

cestovného poriadku.

Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že navrhovateľ predloži1 na správny orgán

dňa 17. augusta 2006 návrh na začatie konania o udelenie dopravnej licencie na

vykonávanie vnútroštátnej prímestskej autobusovej dopravy.

Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodovaní

vychádzal z platnej právnej úpravy, ktorá mu dáva možnosť, a nie povinnosť žiadateľovi

v každom prípade podaného návrhu vyhovieť.

V odvo1acom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom preskúmavacom konaní. Spornou bola jednoznačne otázka spojená

s udelením dopravnej licencie, a to v tom smere, či na jej udelenie existuje právny nárok

alebo nie.

Podľa na konanie podľa tohto zákona sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa (v znení platnom do 1. februára 2007)

dopravná licencia sa udeľuje vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave na osem

rokov, v medzinárodnej pravidelnej autobusovej doprave na päť rokov, ak žiadateľ

nepožiada o kratší čas. Platnosť dopravnej licencie zaniká uplynutím tohto času. Dopravná

licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.

Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho uváženia.

Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne

široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle.

Odvolací súd sa zaoberal len posúdením, či správny orgán pri posudzovaní splnenia

podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol uplatniť inštitút správneho uváženia.

Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel k záveru, že

odporca pri rozhodovaní, pokiaľ navrhovateľovi dopravnú licenciu neudelil s odôvodnením,

ako bolo uvedené, že na jej udelenie neexistuje právny nárok, vychádzal z nesprávneho

právneho názoru.

Podľa odvolacieho súdu zo žiadneho ustanovenia v znení

platnom do 1. februára 2007 nevyplýva len povinnosť obce pri splnení zákonných

podmienok vydať dopravnú licenciu bez priestoru na správnu úvahu. To by bol zásah do

právomoci správneho orgánu a správne konanie by tak bolo nadbytočné. Navrhovateľ

napadnutým rozhodnutím nebol ukrátený na svojich právach.

V danom prípade správny orgán vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci

a na vec aplikoval správny právny predpis. Taktiež napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné

a náležite zdôvodnené a to osobitne na aplikovaný inštitút správneho uváženia a je logickým

vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Pokiaľ správny orgán v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval ustanovenie

, ktoré v čase podania žiadosti, a teda podľa stavu, podľa

ktorého mal správny orgán rozhodovať, uvedený zákon ešte neobsahoval, nejedná sa o takú

vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Krajský súd dospel podľa názoru odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu

názoru, že otázka posúdenia splnenia podmienok pre udelenie licencie nie je vecou voľnej

úvahy správneho orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného

správneho orgánu došlo k porušeniu zákona a chránených záujmov navrhovateľa. Tento

názor považoval odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za nesprávny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto rozsudok

krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.“.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy

) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu (a o ktorých v prvom

stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľkou uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského

súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok účastníka konania S. Z., a. s., predmetom

preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,

ako aj právne posúdil sťažovateľkine námietky (týkajúce sa ňou tvrdeného zákonného

nároku na znovuudelenie dopravnej licencie, ak sú splnené podmienky podľa zákona

o cestnej doprave). Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému

súdu odlišne právne posudzoval (otázka spojená s udelením dopravnej licencie, a to v tom

smere, či na jej udelenie existuje právny nárok, alebo nie, otázka uplatnenia inštitútu

správneho uváženia pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie

o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných zákonných

ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť ani k záveru, že

by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho

orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú

aj primerane odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ).

Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že toto právo

neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

, , ).

Čo sa týka námietky sťažovateľky, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu

podala osoba, ktorá „právo podať odvolanie nemala“ (účastník konania S. Z., a. s.), ústavný

súd konštatuje, že v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku v konaní, v ktorom sa rozhoduje o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným

rozhodnutiam správnych orgánov, sú podľa účastníkmi konania tí, ktorí

nimi sú (boli) v konaní pred správnym orgánom, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa

preskúmava.

Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 ústavný

súd zistil, že účastníkom konania pred správnym orgánom o udelenie dopravnej licencie na

vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke č. 601 414

začatého na návrh sťažovateľky okrem nej ako žiadateľa je v súlade s § 14 ods. 1 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov aj S. Z.,

a. s.

Z predmetného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. decembra 2007 ústavný súd zistil, že túto skutočnosť

sťažovateľka nenapadla ani v samotnom správnom konaní, ani v odvolaní proti rozhodnutiu

správneho orgánu (dokonca tvrdila, že sama mala byť účastníkom správneho konania,

v ktorom sa rozhodovalo o žiadosti o udelenie licencie pre S. Z., a. s.). Krajský súd z tohto

dôvodu v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemal

právny dôvod zaoberať sa touto námietkou sťažovateľky a v súlade s

konal za účasti S. Z., a. s., ako účastníka konania (nie vedľajšieho účastníka, ako tvrdí

sťažovateľka). V súlade s účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké

postavenie. Oprávnenie S. Z., a. s., ako účastníka predmetného konania podať odvolanie

proti rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 vyplynulo z . Vzhľadom na

uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi

namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní účastníka konania S. Z.,

a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2007 a

sťažovateľkou uplatnenou námietkou.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru aj svojím postupom, keď „rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli

v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť“, a tvrdí, že „sťažovateľovi

sa postupom odňala možnosť konať pred súdom“.

Vzhľadom na už uvedený účel konania v správnom súdnictve podľa V. časti

, podľa pri preskúmavaní „zákonnosti“

rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia. Podľa pokiaľ v tejto hlave (tretia hlava – Rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov, pozn.) nie je ustanovené

inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa zistenia ústavného súdu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2009 vyplýva, že najvyšší súd prerokoval predmetnú vec v zmysle § 250ja

ods. 2 prvej vety bez nariadenia pojednávania, avšak súčasne v súlade s

pre účely vyhlásenia rozsudku, ktorý sa musí vyhlasovať vždy verejne, nariadil

pojednávanie na 18. marec 2009. Vzhľadom na to, že na pojednávaní 18. marca 2009 sa

nevykonávalo dokazovanie, nemohlo byť podľa názoru ústavného súdu porušené ani

základné právo sťažovateľky podľa , ani jej právo podľa

dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány (v danom prípade najvyšší súd)

konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôže týmto ich postupom

dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie ().

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne

konanie výrokom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 19. decembra 2007 tak, že žalobu zamietol, pričom sťažovateľka

„zjavne nepodala žalobu“, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu je nesporné,

že krajský súd preskúmal označené rozhodnutie a postup správneho orgánu v zmysle § 244

a nasl. napadnuté opravným prostriedkom – odvolaním sťažovateľky, teda nie žalobou.

Treba však uviesť, že podľa konanie podľa tretej hlavy V. časti

začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd

potom, ako dospel k právnemu záveru o potrebe zmeniť rozsudok krajského súdu, nemal

zamietnuť žalobu, ktorú sťažovateľka v skutočnosti nepodala, ale mal rozhodnúť

o opravnom prostriedku (odvolaní z 19. júla 2007 proti rozhodnutiu správneho orgánu

z 26. júna 2007).

Ústavný súd v súvislosti s predmetnou námietkou sťažovateľky však konštatuje, že

toto pochybenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže zakladať porušenie

ústavnosti (v danom prípade a dohovoru), keďže ide

o formálne pochybenie, ktoré nemalo vplyv na vecnú správnosť predmetného rozhodnutia.

Takýmto výrokom najvyšší súd ako odvolací správny súd podľa názoru ústavného súdu

nemohol porušiť právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. V nadväznosti na tento

záver ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neodpostatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle

ústavný súd poznamenáva, že k tomuto nemôže dôjsť postupom

a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý

zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý

zákonom zverenú právomoc preskúmať rozsudok krajského súdu a rozhodnúť v danom

prípade o jeho zmene uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym

a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti za

zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010