Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 489/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátkou JUDr. Danou Jelinkovou Dudzíkovou, Čilistovská 12,

Šamorín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a rozsudkom Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. z 12. augusta 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 18. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca

2016 doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa , , a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. augusta 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. z 18. novembra 2015 (spolu

ďalej len „napadnuté rozhodnutia“). Podaním doručeným ústavnému súdu 28. apríla 2016

sťažovatelia svoju sťažnosť argumentačne doplnili.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným

na okresnom súde 23. apríla 2009 domáhali proti odporcom v 1. až 3. rade určenia, že sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti − bytu na

(ďalej len „nehnuteľnosť“). Návrh odôvodnili tým, že ako dlžníci uzatvorili 18. júna 2004

so spoločnosťou (ďalej len „veriteľ“), zmluvu o pôžičke,

na základe ktorej veriteľ poskytol sťažovateľom pôžičku v sume 492 000 Sk, ktorú sa

sťažovatelia zaviazali splatiť najneskôr do 18. júna 2005 spolu s úrokmi v sume 20 000 Sk.

Splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke sťažovatelia zabezpečili zriadením

zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na základe zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva z 18. júna 2004 (ďalej len „zmluva

o zabezpečovacom prevode práva“) uzatvorenej podľa .

Sťažovatelia v návrhu poukázali na čl. IV zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,

v zmysle ktorého v prípade nesplnenia záväzku sťažovateľov veriteľ zostáva výlučným

vlastníkom nehnuteľnosti, pričom nie je povinný vrátiť sťažovateľom splatenú časť pôžičky.

Hodnota nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom vyhotoveným súdnym znalcom

6. septembra 2006 na sumu 1,6 mil. Sk. Keďže sťažovatelia nesplnili svoj záväzok

v dohodnutej lehote splatnosti, veriteľ sa stal definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú

previedol na spoločnosť , ktorá ju následne predala

. nehnuteľnosť previedol na odporcov v 1. a 2. rade, ktorí

na účel zabezpečenia hypotekárneho úveru zriadili na nehnuteľnosť záložné právo

v prospech odporcu v 3. rade. Sťažovatelia namietali neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva pre rozpor so zákonom a tvrdili, že podľa zásady „nemo plus iuris...“ veriteľ

nemohol platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na ďalšie osoby. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2010 návrhu vyhovel a určil, že sťažovatelia sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a táto nie je zaťažená záložným právom.

Na základe odvolania odporcov krajský súd uznesením sp. zn. z 25. augusta

2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel

k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal odporcom možnosť konať pred

2

súdom, pretože nevykonal dostatočné dokazovanie, v dôsledku čoho je napadnuté

rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 12. augusta 2014, ktorým návrh sťažovateľov zamietol vzhľadom „na

právnu istotu ďalších nadobúdateľov k spornej nehnuteľnosti a na to, že navrhovatelia

nepreukázali naliehavý právny záujem vo veci samej a samy porušili ustanovenie § 3 ods. 1

Obč. zákonníka o zachovaní zásady dobrých mravov“, ako aj s poukazom na

dobromyseľnosť súčasných vlastníkov pri nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti. Na

odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. novembra

2015 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej z dôvodu jeho vecnej

správnosti.

3. Sťažovatelia nesúhlasia so závermi napadnutých rozhodnutí, pričom vo vzťahu

k napadnutému rozsudku okresného súdu predovšetkým uvádzajú:

„Výkon práva žalobcov nie je v rozpore s dobrými mravmi a bezdôvodne nezasahuje

do práv a právom chránených záujmov iných, nakoľko sami sa stali obeťou nemorálneho

konania v dôsledku objektívnych, ťaživých životných okolností preukázaných v priebehu

konania... Poukazujeme tiež na judikatúru súdov, napr. uznesenie NS ČR sp. zn

, v zmysle ktorého ustanovenie je všeobecným

ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon

subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je,

požadovanú ochranu odoprieť.

... Žalobcovia svoje práva prvotne uplatňujú nie preto, aby poškodili žalovaných, ale

preto, lebo je to jediný prostriedok na to, aby opätovne boli zapísaní v katastri

nehnuteľností ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti.

Navyše, podľa spomenutého judikátu aplikácia nemôže

viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, nemá totiž vlastnú priamo

normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.

Ak by súd s poukazom na neposkytol žalobcom ochranu ich

vlastníckeho práva, vzhľadom na absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na základe

ktorých žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli vlastnícke právo k bytu, spôsobil by de iure zánik

vlastníckeho práva žalobcov... a vznik vlastníckeho práva žalovaných v 1. a 2. rade.

Uvedené je neprípustné.

Práve pre rýdzo deklaratórnu povahu rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva

uplatnenie žaloby na určenie vlastníctva v žiadnom prípade nemôže byť posúdené ako výkon

práva v rozpore s dobrými mravmi podľa (uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

Súd prvého stupňa teda nesprávne použil ako dôvod

na zamietnutie žaloby žalobcov.“

4. Podľa sťažovateľov odvolací súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem

na určovacej žalobe je daný a preukázaný a zmluva o zabezpečovacom prevode práva je

absolútne neplatným právnym úkonom, avšak aj napriek tomu návrhu sťažovateľov

nevyhovel s odôvodnením, že je potrebné dať prednosť princípu právnej istoty

nadobúdateľov nehnuteľnosti. Sťažovatelia nesúhlasia s týmto záverom krajského súdu

a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentujú:

«... Dobrá viera nadobúdateľov nebola preukazovaná žiadnym iným spôsobom ako

ich vlastným vyhlásením. Z vyjadrení právneho zástupcu sťažovateľov urobených počas

súdneho konania vyplýva, že nadobúdatelia presne vedeli do akého typu obchodu idú,

že v byte sú nájomcovia, ktorí sú predchádzajúcimi vlastníkmi bytu a že vzťahy sťažovateľov

týkajúce sa bytu nie sú právne doriešené, nakoľko sťažovatelia stále verili, že sa im podarí

byt získať späť.

Odvolací súd sa s vyššie uvedeným žiadnym spôsobom nevysporiadal v predmetnom

rozsudku, odvolal sa len na vyjadrenia súčasných vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti

o nimi tvrdenej dobrej viere.

... Aj keď by bola dobrá viera nadobúdateľov preukázaná nie je v súlade s ideou

spravodlivosti vzhľadom na okolnosti prípadu dať prednosť princípu právnej istoty pred

základnými právami sťažovateľov ako pôvodných vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti.

... Odvolací súd v predmetnom rozsudku vyčíta sťažovateľom, že podali žalobu

na určenie vlastníckeho práva až 2 roky po tom, ako súčasní vlastníci nadobudli vlastnícke

právo k bytu. V tomto bode je treba poznamenať, že v rámci súdneho konania bolo

preukázané, že sťažovateľ - manžel v uvedenom období vážne ochorel... Ani túto skutočnosť

4

odvolací súd nevzal pri zvažovaní okolností konkrétneho prípadu do úvahy. Na miske váh,

kde na jednej strane je starší manželský pár so zdravotnými problémami, ktorý celý život

prežil v byte, na ktorý si poctivo zarobil versus mladý pár bez handikepov a bez zdravotných

obmedzení, sa odvolací súd priklonil na stranu mladého páru bez toho, aby objasnil

a zdôvodnil svoj postoj k vyhodnoteniu toho, že na strane sťažovateľov sa jednalo o stratu

ich jediného majetku a strechy nad hlavou, a to navyše v čase, keď sa ohlásili vážne

zdravotné problémy.

... Odvolací súd založil svoj rozsudok na hypotéze predpokladaného budúceho vývoja

situácie,... uvedený postup odvolacieho súdu však nie je právne a ústavne konformný. ... Súd

sa v konaní vôbec nezaoberal tým, že v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu,

ktorým nadobudli spornú nehnuteľnosť súčasní vlastníci by prichádzalo do úvahy zvážiť aj,

či neplatnosť tejto kúpnej zmluvy nespôsobuje aj neplatnosť úverovej zmluvy a záložnej

zmluvy, a či vzhľadom na časový odstup by vôbec mohla z titulu neplatnej

záložnej zmluvy a úverovej zmluvy žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia od súčasných

vlastníkov. To znamená, že vývoj situácie tak ako ho načrtol odvolací súd... nie je vôbec

istý.

... uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu neboli ani tak chránené práva súčasných

vlastníkov nehnuteľnosti ako ekonomické záujmy a postavenie ktorá by

v zmysle vyššie uvedeného ako subjekt financujúci neplatný prevod prišla do rizika, že by

poskytnutý úver nedostala späť aj s ohľadom na možné premlčanie nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. S týmito skutočnosťami sa odvolací súd vôbec nezaoberal.

Napadnutý rozsudok vnímame ako kolíziu nie základných práv sťažovateľov ako

poškodených pôvodných vlastníkov a súčasných vlastníkov ale ako kolíziu základných práv

sťažovateľov s ekonomickým záujmom a podnikateľským postavením

... Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odporcovia 1 a 2 poukázali aj

na dôsledky vyhovenia žalobnému petitu, pretože by nastali následky z titulu výkonu

vlastníckeho práva sťažovateľov a škoda, ktorá by vznikla odporcom 1 a 2 by bola v

hrubom nepomere oproti zisku sťažovateľov. ... pri absolútne neplatnom prevode

vlastníckeho práva nemožno hovoriť o „škode“ vlastníkov, ktorí sa vlastníkmi nemohli

platne stať a o „zisku“ sťažovateľov, ktorí neplatným právnym úkonom o vlastníctvo prišli.»

5. V doplnení sťažnosti sťažovatelia uviedli, že „nepovažujeme za ústavne

konformné pokiaľ sa slovenský súd prvého stupňa ako aj odvolací súd opiera vo svojej

rozhodovacej činnosti výlučne o rozhodnutie súdu cudzieho štátu... Právo na spravodlivý

súdny proces podľa nášho názoru zahŕňa právo účastníka konania, aby jeho spor bol

rozhodnutý výlučne podľa právneho poriadku štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,

a nie s odkazom na rozhodnutie súdu cudzieho štátu s iným právnym poriadkom.

... Dobrá viera a dobromyseľnosť súčasných vlastníkov predmetného bytu je

pochybná aj vzhľadom na skutočnosť, že nadobúdatelia predmetného bytu boli v priebehu 2

rokov v poradí piatym vlastníkom predmetného bytu, o čom mali/museli byť informovaní,

a teda im muselo byť prinajmenšom podozrivé z akého dôvodu dochádzalo k tak častým

prevodom bytu.

... súčasní vlastníci bytu v uvedenom byte nebývajú, tento prenajímajú, a teda v ich

prípade nejde o otázku bývania a strechy nad hlavou ako v prípade sťažovateľov. V prípade

súčasných vlastníkov ide o otázku zárobku a zisku. Túto skutočnosť súdy ignorovali

a v danom prípade nevzali do úvahy resp. ju vôbec neskúmali.“.

6. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel

a nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené ich základné práva

na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 , na ochranu majetku podľa , na nedotknuteľnosť obydlia

podľa a na súdnu a inú právnu ochranu podľa , aby

napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv

podľa , , a rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 12. augusta 2014 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 18. novembra 2015.

10. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. augusta 2014

11. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu, keďže

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal

v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom

podanie odvolania sťažovatelia aj využili, hoci s nie priaznivým výsledkom.

12. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa

(, ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 18. novembra 2015

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

14. Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym záverom krajského

súdu v napadnutom rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako

vecne správny, teda nevyhovel návrhu sťažovateľov aj napriek záveru o absolútnej

neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, uprednostňujúc princíp právnej istoty

nadobúdateľov nehnuteľnosti pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov.

Sťažovatelia predovšetkým spochybňujú záver krajského súdu o preukázaní dobrej viery

odporcov v 1. a 2. rade pri nadobúdaní nehnuteľnosti.

8

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

16. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (, , ).

17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam

sťažovateľov predovšetkým uviedol:

«Zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva nehnuteľnosti uzavretej medzi

navrhovateľmi a spoločnosťou vyplýva, že v prípade nesplnenia záväzku

sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti

úveru, pričom zároveň navrhovateľom zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti

zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku dlžníkov na vydanie

tzn. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníkov včítane

súvisiacich s nákladov veriteľa resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia).

Odvolací súd sa stotožňuje s názoru prvostupňového súdu, že dojednanie uvedeného článku

IV., ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je preto

v zmysle absolútne neplatným dojednaním. Keďže v dôsledku toho je neplatné

dojednanie, ktoré je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu

zmluvy ( .).

Vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva

uzavretej so spoločnosťou odvolatelia tvrdia, že ani odporcovia 1/ a 2/ sa

nemohli stať vlastníkmi bytu, o ktorý ide. Nedostatok trvalého nadobudnutia vlastníckeho

práva spoločnosťou v dôsledku zásady „nemo plus iuris ad alium

transfere potest quam ipso habet“ teda, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než

sám má nemohli k bytu ani zriadiť záložné právo v prospech odporcu 3/ a naopak

vlastníkom takéhoto bytu preto museli zostať navrhovatelia.

Odvolací súd však dáva do pozornosti, že Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí

sp. zn. uviedol, že neobsahoval žiadne ustanovenie

explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

v katastri nehnuteľnosti na základe dobrej viery nadobúdateľa (s výnimkou vydržania).

Napriek tomu však vzhľadom k zásadným ústavným princípom, ako je princíp právnej istoty,

a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, princíp ochrany

nadobudnutých práv, je treba dospieť k záveru, že i za účinnosti starého občianskeho

zákonníka bolo nevyhnutné zvažovať a chrániť dobrú vieru nadobúdateľa. Bolo teda možné,

aby v prípade, že nadobúdateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke

právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý sa neskôr ukázal absolútne

neplatný, (teda táto osoba v... skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla) sa tento

nadobúdateľ stal skutočným vlastníkom veci, a to i inak než vydržaním. Fundamentálnou

podmienkou pre takéto z povahy veci originálne nadobudnutie vlastníctva pritom bola

10

práve dobrá viera nadobúdateľa. V prvom kroku ústavný súd poukázal na úzku súvislosť

princípu dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnu istotu v demokratickom právnom štáte.

Princíp právnej istoty neodmysliteľne patrí medzi základné atribúty a základné hodnoty

demokratického právneho štátu, pričom jeho neopomenuteľnou súčasťou je i dôvera

jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, či už ide o rozhodovanie orgánov moci

zákonodarnej, výkonnej či súdnej. Je zrejmé, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej

v katastri nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, je hodný ústavnej

ochrany, to práve s ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, zápis, do ktorej

(vo forme vkladu) je pri prevodoch evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie

jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva novým vlastníkom a má konštitutívne

účinky. Inak povedané, z kontextu prejednávaného prípadu je ústavnej ochrany hodný

nadobúdateľ v katastri evidovanej nehnuteľností, ktorý konal v dobrej viere v (konštitutívne)

akty štátu, ktorým bola do katastra ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná osoba,

ktorá potom mala na nadobúdateľa vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previesť, pričom

by tak táto osoba v skutočnosti tak učiniť nemohla, pretože oprávneným vlastníkom veci

nebola. Sama nutnosť ochrany dobrej viery nadobúdateľa však ešte neznamená, že by

obdobnú ústavnú ochranu nebolo nutné poskytnúť vlastníckemu právo pôvodného vlastníka,

ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností nebolo

nikdy prevedené na inú osobu vzhľadom k absolútnej neplatnosti uskutočneného

prevodného úkonu. Pokiaľ ide od druhý krok, usilujúci zachovať maximum z oboch

dotknutých práv, tu bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovacieho

prípadu. Na jednej strane bude veľa krát zrejmé, že je nemožné chrániť dané obe práva

súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana právu

dobromyseľnému nadobúdateľovi a uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,

alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného vlastníka a právo dobromyseľného

nadobúdateľa na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. Stret týchto dotknutých práv sa

bude musieť riešiť až v treťom kroku, teda v súlade so všeobecnou ideu spravodlivosti,

respektíve všeobecným princípom. V prípade, že bude pristúpené k tretiemu poslednému

kroku, bude v ňom treba v každom prípade zohľadniť ako určité všeobecné súvislosti

dopadajúce na všetky prípady riešeného typu, tak individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovacieho prípadu. Až po zvážení všetkých relevantných skutočností bude konkrétnom

prípade možno rozhodnúť v prospech ktorého z konkurujúcich práv svedčí všeobecná idea

spravodlivosti, ktorej je na mieste dať v kolízií prednosť. V rámci týchto skutočností bude

nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného zápisu,

teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného právneho úkonu do katastra

nehnuteľností; okolnosti za ktorých k takémuto absolútne neplatnému právnemu úkonu

a nasledujúcemu zápisu do katastra nehnuteľností došlo, hlavne či pritom bol spáchaný

trestný čin a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho

konania; zohľadniť investície, ktoré už dobromyseľný nadobúdateľ na danú nehnuteľnosti

vynaložil. Ústavný súd na záver zhrnul, že i podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo

možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností na

podnet vlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri

nehnuteľností. Táto dobrá viera nadobúdateľa totiž musí všeobecne používať totožnú

ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza z

fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s

nevyhnutnou dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. V takýchto prípadoch dochádza ku

kolízii dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu

majetku a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Nemožno v konkrétnom prípade

zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so

všeobecnou ideu spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať tak všeobecné súvislosti

tohto typu kolízii základných práv (prípady dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti

evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka), tak individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovacieho prípadu. Posudzovanie dobrej viery nadobúdateľa má v takýchto prípadoch

v konaní pred súdom zásadný význam. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali

existenciu dobrej viery nadobúdateľa z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného

vlastníckeho práva nielen iba vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania)

konkrétne výslovne dovoláva, a to aj vtedy, pokiaľ z ďalších okolnosti prípadu či tvrdení

účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčať dobrá viera. Pokiaľ

za takejto situácie všeobecné súdy k hodnoteniu naplnenia dobrej viery nadobúdateľa vôbec

nepristúpia, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces potenciálne

dobromyseľného nadobúdateľa.

12

Rešpektujúc tieto východiská na danú vec vychádzajúc zo skutkové stavu veci,

správne prvostupňový súd skúmal, zvažoval a hodnotil existenciu dobrej viery odporcov 1/

a 2/, nadobúdateľov vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pričom takúto povinnosť

majú súdy aj bez toho, že by odporcovia na dobrú vieru nepoukazovali (čo však nebol daný

prípad). Odporcovia 1/ a 2/ poukázali aj na dôsledky vyhovenia žalobnému petitu, pretože

by nastali následky z titulu výkonu vlastníckeho práva navrhovateľov a škoda, ktorá by

vznikla odporcom 1/ a 2/ by bola v hrubom nepomere oproti zisku navrhovateľov.

Odporcovia 1/ a 2/ by sa v dôsledku úveru od záložného veriteľa dostali do polohy, v ktorej

je vysoko pravdepodobné, že veriteľ odporca 3/ by od nich požadoval nový záloh

na zabezpečenie svojho úveru v hodnote nesplatenej časti úveru a v prípade, že by toto

odporcovia 1/ a 2/ neboli schopní poskytnúť, pričom musia súčasne splácať každodenne

sumy splátky úveru s úrokom, došlo by k splatnosti celého úveru aj s úrokom, čo by

odporcovia 1/ a 2/ neboli schopní už vôbec splniť. Následne by bola otázka či by sa vôbec

mohli domáhať vrátenia kúpnej ceny od a či by

mal vôbec dostatok majetku na prípadné uspokojenie nárokov a otázkou je však aj to, ako

sa bude vracať kúpna cena ak si ju následne uplatní od spoločnosti

, ktorá k 30.12.2011 bola vymazaná z obchodného registra bez právnych nástupcov

a preto je vysoké riziko, že výkon práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia by súd

neumožnil pre rozpor s dobrými mravmi. Okolnosti prípadu podľa odporcov naznačujú, že

je potrebné zachovať právny stav aký je v súčasnosti a právna neistota vyplývajúca

z vyhovenia žaloby by z pohľadu svojich nevýhod zaťažovala nevinné tretie osoby konajúce

v dôvere v zápis v katastri nehnuteľnosti. Môže sa stať, že bez zavinenia odporcov 1/ a 2/ sa

títo stanú dlžníkmi so splatným okamžitým dlhom voči odporcovi 3/ a súčasne bez istoty, že

svoj dlh budú môcť aspoň čiastočne vymôcť od súčasne

bez akejkoľvek protihodnoty.

Navrhovatelia sa k týmto jednotlivým okolnostiam konkrétne nevyjadrili.

Záver o dobrej viere odporcov 1/ a 2/ vychádza z nasledovných skutočností: svoju

dobromyseľnosť tvrdia odporcovia 1/ a 2/ od svojho prvého vyjadrenia v danej veci;

odporcovia 1/ a 2/ uzavreli právny úkon - kúpnu zmluvu s , o ktorom

vlastníckom práve neboli žiadne pochybnosti; kúpu sporného bytu pre odporcov 1/ a 2/

sprostredkovala realitná kancelária; právne postavenie vo vzťahu

k spornému bytu bolo preverené aj odporcom 3/ - bankou, ktorá poskytla odporcom 1/ a 2/

hypotekárny úver, z ktorého financovali kúpu sporného bytu; predložil

a preukázal doklad o zaplatení kúpnej ceny spoločnosti , list vlastníctva

a kúpnu zmluvu s predchádzajúcim vlastníkom; odporcovia 1/ a 2/ spornú nehnuteľnosť

kupovali na bývanie; odporcovia 1/ a 2/ si pri kúpe overovali údaje v katastri

nehnuteľnosti; odporcovia 1/ a 2/ sa stali štvrtými vlastníkmi spornej nehnuteľnosti;

navrhovatelia podali predmetnú žalobu dva roky po prevode vlastníckeho práva na

odporcov 1/ a 2/; v prípade vyhovenia žaloby existencia odôvodnenej právnej neistoty

odporcov 1/ a 2/; investície odporcov 1/ a 2/ do predmetnej nehnuteľnosti.

V tomto konkrétnom prípade nemožno zachovať maximum z obidvoch základných

práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, pričom

po zvažovaní tak všeobecných súvislostí tohto typu kolízie základných práv vzhľadom

k vyššie uvedeným okolnostiam konkrétneho rozhodovacieho prípadu, odvolací súd dospel

k totožnému záveru ako prvostupňový súd, že je potrebné zachovať existujúci právny stav

spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd vychádzal z princípu právnej istoty, a z neho

vyplývajúceho princípu dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, z princípu ochrany

nadobudnutých práv, a preto bolo nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľov -

odporcov 1/ a 2/.

... So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnutý

rozsudok vo veci samej potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti podľa »

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení

právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

19. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným

a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu

vo veci samej ako vecne správny, keď sa stotožnil s jeho názorom o absolútnej neplatnosti

14

zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a súčasne dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp istoty a z neho vyplývajúci princíp dôvery v akty štátu a princíp ochrany

nadobudnutých práv je nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľov (odporcov

v 1. a v 2. rade) a zachovať existujúci právny stav nehnuteľnosti. Krajský súd pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vyhádzal aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , na závery ktorého poukázal a jeho východiská aplikoval

na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľov. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd

vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých

dospel k záveru o existencii dobrej viery a dobromyseľnosti odporcov v 1. a 2. rade pri

nadobúdaní nehnuteľnosti, ktoré, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,

sťažovatelia v priebehu konania ani nerozporovali, resp. sa nevyjadrovali k okolnostiam

nadobudnutia nehnuteľnosti odporcami v 1. a 2. rade. Ústavný súd preto konštatuje, že

predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru odvolávajúc sa

na závery rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sťažovateľov nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny. V tejto súvislosti vyznieva rozporuplne

námietka sťažovateľov o ústavne nekonformnom postupe krajského súdu, ktorý sa „opiera

vo svojej rozhodovacej činnosti výlučne o rozhodnutie súdu cudzieho štátu“, keďže samotní

sťažovatelia vo svojej sťažnosti viackrát argumentovali práve rozhodnutiami súdov Českej

republiky.

20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov o pochybnostiach o dobrej viere

a dobromyseľnosti súčasných vlastníkov ústavný súd uvádza, že, ako už bolo konštatované,

sťažovatelia tieto námietky neuplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až

v konaní o ústavnej sťažnosti. Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne

uplatniť a neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, m. m. , , ).

21. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie

je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

22. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

na súdnu a inú právnu ochranu podľa neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

24. Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a , ktoré však aj napriek svojmu kvalifikovanému

právnemu zastúpeniu v sťažnosti bližšie neodôvodnili. Keďže sťažnosť v tejto časti

neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú

16

v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa

ods. 2 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016