Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 489/2016
PDF · 318.37 KB
No categories available
I. ÚS 489/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátkou JUDr. Danou Jelinkovou Dudzíkovou, Čilistovská 12,
Šamorín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 9 C 81/2009 z 12. augusta 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2016 doručená sťažnosť a , obaja bytom
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 9 C 81/2009 z 12. augusta 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015 (spolu
ďalej len „napadnuté rozhodnutia“). Podaním doručeným ústavnému súdu 28. apríla 2016
sťažovatelia svoju sťažnosť argumentačne doplnili.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným
na okresnom súde 23. apríla 2009 domáhali proti odporcom v 1. až 3. rade určenia, že sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti − bytu na
(ďalej len „nehnuteľnosť“). Návrh odôvodnili tým, že ako dlžníci uzatvorili 18. júna 2004
so spoločnosťou (ďalej len „veriteľ“), zmluvu o pôžičke,
na základe ktorej veriteľ poskytol sťažovateľom pôžičku v sume 492 000 Sk, ktorú sa
sťažovatelia zaviazali splatiť najneskôr do 18. júna 2005 spolu s úrokmi v sume 20 000 Sk.
Splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke sťažovatelia zabezpečili zriadením
zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na základe zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva z 18. júna 2004 (ďalej len „zmluva
o zabezpečovacom prevode práva“) uzatvorenej podľa § 533 Občianskeho zákonníka.
Sťažovatelia v návrhu poukázali na čl. IV zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,
v zmysle ktorého v prípade nesplnenia záväzku sťažovateľov veriteľ zostáva výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti, pričom nie je povinný vrátiť sťažovateľom splatenú časť pôžičky.
Hodnota nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom vyhotoveným súdnym znalcom
6. septembra 2006 na sumu 1,6 mil. Sk. Keďže sťažovatelia nesplnili svoj záväzok
v dohodnutej lehote splatnosti, veriteľ sa stal definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú
previedol na spoločnosť , ktorá ju následne predala
. nehnuteľnosť previedol na odporcov v 1. a 2. rade, ktorí
na účel zabezpečenia hypotekárneho úveru zriadili na nehnuteľnosť záložné právo
v prospech odporcu v 3. rade. Sťažovatelia namietali neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva pre rozpor so zákonom a tvrdili, že podľa zásady „nemo plus iuris...“ veriteľ
nemohol platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na ďalšie osoby. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 9 C 81/2009 z 8. júla 2010 návrhu vyhovel a určil, že sťažovatelia sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a táto nie je zaťažená záložným právom.
Na základe odvolania odporcov krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 293/2010 z 25. augusta
2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel
k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal odporcom možnosť konať pred
2
súdom, pretože nevykonal dostatočné dokazovanie, v dôsledku čoho je napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
9 C 81/2009 z 12. augusta 2014, ktorým návrh sťažovateľov zamietol vzhľadom „na
právnu istotu ďalších nadobúdateľov k spornej nehnuteľnosti a na to, že navrhovatelia
nepreukázali naliehavý právny záujem vo veci samej a samy porušili ustanovenie § 3 ods. 1
Obč. zákonníka o zachovaní zásady dobrých mravov“, ako aj s poukazom na
dobromyseľnosť súčasných vlastníkov pri nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti. Na
odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra
2015 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej z dôvodu jeho vecnej
správnosti.
3. Sťažovatelia nesúhlasia so závermi napadnutých rozhodnutí, pričom vo vzťahu
k napadnutému rozsudku okresného súdu predovšetkým uvádzajú:
„Výkon práva žalobcov nie je v rozpore s dobrými mravmi a bezdôvodne nezasahuje
do práv a právom chránených záujmov iných, nakoľko sami sa stali obeťou nemorálneho
konania v dôsledku objektívnych, ťaživých životných okolností preukázaných v priebehu
konania... Poukazujeme tiež na judikatúru súdov, napr. uznesenie NS ČR sp. zn
25 Cdo 2648/2003, v zmysle ktorého ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným
ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon
subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je,
požadovanú ochranu odoprieť.
... Žalobcovia svoje práva prvotne uplatňujú nie preto, aby poškodili žalovaných, ale
preto, lebo je to jediný prostriedok na to, aby opätovne boli zapísaní v katastri
nehnuteľností ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti.
Navyše, podľa spomenutého judikátu aplikácia § 3 Občianskeho zákonníka nemôže
viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, nemá totiž vlastnú priamo
normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.
Ak by súd s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka neposkytol žalobcom ochranu ich
vlastníckeho práva, vzhľadom na absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na základe
ktorých žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli vlastnícke právo k bytu, spôsobil by de iure zánik
vlastníckeho práva žalobcov... a vznik vlastníckeho práva žalovaných v 1. a 2. rade.
Uvedené je neprípustné.
Práve pre rýdzo deklaratórnu povahu rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva
uplatnenie žaloby na určenie vlastníctva v žiadnom prípade nemôže byť posúdené ako výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka (uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1049/2005).
Súd prvého stupňa teda nesprávne použil § 3 Občianskeho zákonníka ako dôvod
na zamietnutie žaloby žalobcov.“
4. Podľa sťažovateľov odvolací súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe je daný a preukázaný a zmluva o zabezpečovacom prevode práva je
absolútne neplatným právnym úkonom, avšak aj napriek tomu návrhu sťažovateľov
nevyhovel s odôvodnením, že je potrebné dať prednosť princípu právnej istoty
nadobúdateľov nehnuteľnosti. Sťažovatelia nesúhlasia s týmto záverom krajského súdu
a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentujú:
«... Dobrá viera nadobúdateľov nebola preukazovaná žiadnym iným spôsobom ako
ich vlastným vyhlásením. Z vyjadrení právneho zástupcu sťažovateľov urobených počas
súdneho konania vyplýva, že nadobúdatelia presne vedeli do akého typu obchodu idú,
že v byte sú nájomcovia, ktorí sú predchádzajúcimi vlastníkmi bytu a že vzťahy sťažovateľov
týkajúce sa bytu nie sú právne doriešené, nakoľko sťažovatelia stále verili, že sa im podarí
byt získať späť.
Odvolací súd sa s vyššie uvedeným žiadnym spôsobom nevysporiadal v predmetnom
rozsudku, odvolal sa len na vyjadrenia súčasných vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti
o nimi tvrdenej dobrej viere.
... Aj keď by bola dobrá viera nadobúdateľov preukázaná nie je v súlade s ideou
spravodlivosti vzhľadom na okolnosti prípadu dať prednosť princípu právnej istoty pred
základnými právami sťažovateľov ako pôvodných vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti.
... Odvolací súd v predmetnom rozsudku vyčíta sťažovateľom, že podali žalobu
na určenie vlastníckeho práva až 2 roky po tom, ako súčasní vlastníci nadobudli vlastnícke
právo k bytu. V tomto bode je treba poznamenať, že v rámci súdneho konania bolo
preukázané, že sťažovateľ - manžel v uvedenom období vážne ochorel... Ani túto skutočnosť
4
odvolací súd nevzal pri zvažovaní okolností konkrétneho prípadu do úvahy. Na miske váh,
kde na jednej strane je starší manželský pár so zdravotnými problémami, ktorý celý život
prežil v byte, na ktorý si poctivo zarobil versus mladý pár bez handikepov a bez zdravotných
obmedzení, sa odvolací súd priklonil na stranu mladého páru bez toho, aby objasnil
a zdôvodnil svoj postoj k vyhodnoteniu toho, že na strane sťažovateľov sa jednalo o stratu
ich jediného majetku a strechy nad hlavou, a to navyše v čase, keď sa ohlásili vážne
zdravotné problémy.
... Odvolací súd založil svoj rozsudok na hypotéze predpokladaného budúceho vývoja
situácie,... uvedený postup odvolacieho súdu však nie je právne a ústavne konformný. ... Súd
sa v konaní vôbec nezaoberal tým, že v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu,
ktorým nadobudli spornú nehnuteľnosť súčasní vlastníci by prichádzalo do úvahy zvážiť aj,
či neplatnosť tejto kúpnej zmluvy nespôsobuje aj neplatnosť úverovej zmluvy a záložnej
zmluvy, a či vzhľadom na časový odstup by vôbec mohla z titulu neplatnej
záložnej zmluvy a úverovej zmluvy žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia od súčasných
vlastníkov. To znamená, že vývoj situácie tak ako ho načrtol odvolací súd... nie je vôbec
istý.
... uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu neboli ani tak chránené práva súčasných
vlastníkov nehnuteľnosti ako ekonomické záujmy a postavenie ktorá by
v zmysle vyššie uvedeného ako subjekt financujúci neplatný prevod prišla do rizika, že by
poskytnutý úver nedostala späť aj s ohľadom na možné premlčanie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. S týmito skutočnosťami sa odvolací súd vôbec nezaoberal.
Napadnutý rozsudok vnímame ako kolíziu nie základných práv sťažovateľov ako
poškodených pôvodných vlastníkov a súčasných vlastníkov ale ako kolíziu základných práv
sťažovateľov s ekonomickým záujmom a podnikateľským postavením
... Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odporcovia 1 a 2 poukázali aj
na dôsledky vyhovenia žalobnému petitu, pretože by nastali následky z titulu výkonu
vlastníckeho práva sťažovateľov a škoda, ktorá by vznikla odporcom 1 a 2 by bola v
hrubom nepomere oproti zisku sťažovateľov. ... pri absolútne neplatnom prevode
vlastníckeho práva nemožno hovoriť o „škode“ vlastníkov, ktorí sa vlastníkmi nemohli
platne stať a o „zisku“ sťažovateľov, ktorí neplatným právnym úkonom o vlastníctvo prišli.»
5. V doplnení sťažnosti sťažovatelia uviedli, že „nepovažujeme za ústavne
konformné pokiaľ sa slovenský súd prvého stupňa ako aj odvolací súd opiera vo svojej
rozhodovacej činnosti výlučne o rozhodnutie súdu cudzieho štátu... Právo na spravodlivý
súdny proces podľa nášho názoru zahŕňa právo účastníka konania, aby jeho spor bol
rozhodnutý výlučne podľa právneho poriadku štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,
a nie s odkazom na rozhodnutie súdu cudzieho štátu s iným právnym poriadkom.
... Dobrá viera a dobromyseľnosť súčasných vlastníkov predmetného bytu je
pochybná aj vzhľadom na skutočnosť, že nadobúdatelia predmetného bytu boli v priebehu 2
rokov v poradí piatym vlastníkom predmetného bytu, o čom mali/museli byť informovaní,
a teda im muselo byť prinajmenšom podozrivé z akého dôvodu dochádzalo k tak častým
prevodom bytu.
... súčasní vlastníci bytu v uvedenom byte nebývajú, tento prenajímajú, a teda v ich
prípade nejde o otázku bývania a strechy nad hlavou ako v prípade sťažovateľov. V prípade
súčasných vlastníkov ide o otázku zárobku a zisku. Túto skutočnosť súdy ignorovali
a v danom prípade nevzali do úvahy resp. ju vôbec neskúmali.“.
6. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel
a nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené ich základné práva
na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia
podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby
napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 9 C 81/2009 z 12. augusta 2014 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015.
10. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Podľa čl. 21 ods.1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 9 C 81/2009 z 12. augusta 2014
11. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu, keďže
právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal
v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom
podanie odvolania sťažovatelia aj využili, hoci s nie priaznivým výsledkom.
12. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym záverom krajského
súdu v napadnutom rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny, teda nevyhovel návrhu sťažovateľov aj napriek záveru o absolútnej
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, uprednostňujúc princíp právnej istoty
nadobúdateľov nehnuteľnosti pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov.
Sťažovatelia predovšetkým spochybňujú záver krajského súdu o preukázaní dobrej viery
odporcov v 1. a 2. rade pri nadobúdaní nehnuteľnosti.
8
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
16. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam
sťažovateľov predovšetkým uviedol:
«Zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva nehnuteľnosti uzavretej medzi
navrhovateľmi a spoločnosťou vyplýva, že v prípade nesplnenia záväzku
sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti
úveru, pričom zároveň navrhovateľom zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti
zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku dlžníkov na vydanie
tzn. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníkov včítane
súvisiacich s nákladov veriteľa resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia).
Odvolací súd sa stotožňuje s názoru prvostupňového súdu, že dojednanie uvedeného článku
IV., ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je preto
v zmysle § 39 OZ absolútne neplatným dojednaním. Keďže v dôsledku toho je neplatné
dojednanie, ktoré je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu
Vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzavretej so spoločnosťou odvolatelia tvrdia, že ani odporcovia 1/ a 2/ sa
nemohli stať vlastníkmi bytu, o ktorý ide. Nedostatok trvalého nadobudnutia vlastníckeho
práva spoločnosťou v dôsledku zásady „nemo plus iuris ad alium
transfere potest quam ipso habet“ teda, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než
sám má nemohli k bytu ani zriadiť záložné právo v prospech odporcu 3/ a naopak
vlastníkom takéhoto bytu preto museli zostať navrhovatelia.
Odvolací súd však dáva do pozornosti, že Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 2219/2012 uviedol, že občiansky zákonník neobsahoval žiadne ustanovenie
explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľnosti na základe dobrej viery nadobúdateľa (s výnimkou vydržania).
Napriek tomu však vzhľadom k zásadným ústavným princípom, ako je princíp právnej istoty,
a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, princíp ochrany
nadobudnutých práv, je treba dospieť k záveru, že i za účinnosti starého občianskeho
zákonníka bolo nevyhnutné zvažovať a chrániť dobrú vieru nadobúdateľa. Bolo teda možné,
aby v prípade, že nadobúdateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke
právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý sa neskôr ukázal absolútne
neplatný, (teda táto osoba v... skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla) sa tento
nadobúdateľ stal skutočným vlastníkom veci, a to i inak než vydržaním. Fundamentálnou
podmienkou pre takéto z povahy veci originálne nadobudnutie vlastníctva pritom bola
10
práve dobrá viera nadobúdateľa. V prvom kroku ústavný súd poukázal na úzku súvislosť
princípu dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnu istotu v demokratickom právnom štáte.
Princíp právnej istoty neodmysliteľne patrí medzi základné atribúty a základné hodnoty
demokratického právneho štátu, pričom jeho neopomenuteľnou súčasťou je i dôvera
jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, či už ide o rozhodovanie orgánov moci
zákonodarnej, výkonnej či súdnej. Je zrejmé, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej
v katastri nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, je hodný ústavnej
ochrany, to práve s ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, zápis, do ktorej
(vo forme vkladu) je pri prevodoch evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie
jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva novým vlastníkom a má konštitutívne
účinky. Inak povedané, z kontextu prejednávaného prípadu je ústavnej ochrany hodný
nadobúdateľ v katastri evidovanej nehnuteľností, ktorý konal v dobrej viere v (konštitutívne)
akty štátu, ktorým bola do katastra ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná osoba,
ktorá potom mala na nadobúdateľa vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previesť, pričom
by tak táto osoba v skutočnosti tak učiniť nemohla, pretože oprávneným vlastníkom veci
nebola. Sama nutnosť ochrany dobrej viery nadobúdateľa však ešte neznamená, že by
obdobnú ústavnú ochranu nebolo nutné poskytnúť vlastníckemu právo pôvodného vlastníka,
ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností nebolo
nikdy prevedené na inú osobu vzhľadom k absolútnej neplatnosti uskutočneného
prevodného úkonu. Pokiaľ ide od druhý krok, usilujúci zachovať maximum z oboch
dotknutých práv, tu bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovacieho
prípadu. Na jednej strane bude veľa krát zrejmé, že je nemožné chrániť dané obe práva
súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana právu
dobromyseľnému nadobúdateľovi a uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,
alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného vlastníka a právo dobromyseľného
nadobúdateľa na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. Stret týchto dotknutých práv sa
bude musieť riešiť až v treťom kroku, teda v súlade so všeobecnou ideu spravodlivosti,
respektíve všeobecným princípom. V prípade, že bude pristúpené k tretiemu poslednému
kroku, bude v ňom treba v každom prípade zohľadniť ako určité všeobecné súvislosti
dopadajúce na všetky prípady riešeného typu, tak individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovacieho prípadu. Až po zvážení všetkých relevantných skutočností bude konkrétnom
prípade možno rozhodnúť v prospech ktorého z konkurujúcich práv svedčí všeobecná idea
spravodlivosti, ktorej je na mieste dať v kolízií prednosť. V rámci týchto skutočností bude
nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného zápisu,
teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného právneho úkonu do katastra
nehnuteľností; okolnosti za ktorých k takémuto absolútne neplatnému právnemu úkonu
a nasledujúcemu zápisu do katastra nehnuteľností došlo, hlavne či pritom bol spáchaný
trestný čin a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho
konania; zohľadniť investície, ktoré už dobromyseľný nadobúdateľ na danú nehnuteľnosti
vynaložil. Ústavný súd na záver zhrnul, že i podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo
možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností na
podnet vlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri
nehnuteľností. Táto dobrá viera nadobúdateľa totiž musí všeobecne používať totožnú
ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza z
fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s
nevyhnutnou dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. V takýchto prípadoch dochádza ku
kolízii dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu
majetku a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Nemožno v konkrétnom prípade
zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so
všeobecnou ideu spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať tak všeobecné súvislosti
tohto typu kolízii základných práv (prípady dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti
evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka), tak individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovacieho prípadu. Posudzovanie dobrej viery nadobúdateľa má v takýchto prípadoch
v konaní pred súdom zásadný význam. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali
existenciu dobrej viery nadobúdateľa z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného
vlastníckeho práva nielen iba vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania)
konkrétne výslovne dovoláva, a to aj vtedy, pokiaľ z ďalších okolnosti prípadu či tvrdení
účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčať dobrá viera. Pokiaľ
za takejto situácie všeobecné súdy k hodnoteniu naplnenia dobrej viery nadobúdateľa vôbec
nepristúpia, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces potenciálne
dobromyseľného nadobúdateľa.
12
Rešpektujúc tieto východiská na danú vec vychádzajúc zo skutkové stavu veci,
správne prvostupňový súd skúmal, zvažoval a hodnotil existenciu dobrej viery odporcov 1/
a 2/, nadobúdateľov vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pričom takúto povinnosť
majú súdy aj bez toho, že by odporcovia na dobrú vieru nepoukazovali (čo však nebol daný
prípad). Odporcovia 1/ a 2/ poukázali aj na dôsledky vyhovenia žalobnému petitu, pretože
by nastali následky z titulu výkonu vlastníckeho práva navrhovateľov a škoda, ktorá by
vznikla odporcom 1/ a 2/ by bola v hrubom nepomere oproti zisku navrhovateľov.
Odporcovia 1/ a 2/ by sa v dôsledku úveru od záložného veriteľa dostali do polohy, v ktorej
je vysoko pravdepodobné, že veriteľ odporca 3/ by od nich požadoval nový záloh
na zabezpečenie svojho úveru v hodnote nesplatenej časti úveru a v prípade, že by toto
odporcovia 1/ a 2/ neboli schopní poskytnúť, pričom musia súčasne splácať každodenne
sumy splátky úveru s úrokom, došlo by k splatnosti celého úveru aj s úrokom, čo by
odporcovia 1/ a 2/ neboli schopní už vôbec splniť. Následne by bola otázka či by sa vôbec
mohli domáhať vrátenia kúpnej ceny od a či by
mal vôbec dostatok majetku na prípadné uspokojenie nárokov a otázkou je však aj to, ako
sa bude vracať kúpna cena ak si ju následne uplatní od spoločnosti
, ktorá k 30.12.2011 bola vymazaná z obchodného registra bez právnych nástupcov
a preto je vysoké riziko, že výkon práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia by súd
neumožnil pre rozpor s dobrými mravmi. Okolnosti prípadu podľa odporcov naznačujú, že
je potrebné zachovať právny stav aký je v súčasnosti a právna neistota vyplývajúca
z vyhovenia žaloby by z pohľadu svojich nevýhod zaťažovala nevinné tretie osoby konajúce
v dôvere v zápis v katastri nehnuteľnosti. Môže sa stať, že bez zavinenia odporcov 1/ a 2/ sa
títo stanú dlžníkmi so splatným okamžitým dlhom voči odporcovi 3/ a súčasne bez istoty, že
svoj dlh budú môcť aspoň čiastočne vymôcť od súčasne
bez akejkoľvek protihodnoty.
Navrhovatelia sa k týmto jednotlivým okolnostiam konkrétne nevyjadrili.
Záver o dobrej viere odporcov 1/ a 2/ vychádza z nasledovných skutočností: svoju
dobromyseľnosť tvrdia odporcovia 1/ a 2/ od svojho prvého vyjadrenia v danej veci;
odporcovia 1/ a 2/ uzavreli právny úkon - kúpnu zmluvu s , o ktorom
vlastníckom práve neboli žiadne pochybnosti; kúpu sporného bytu pre odporcov 1/ a 2/
sprostredkovala realitná kancelária; právne postavenie vo vzťahu
k spornému bytu bolo preverené aj odporcom 3/ - bankou, ktorá poskytla odporcom 1/ a 2/
hypotekárny úver, z ktorého financovali kúpu sporného bytu; predložil
a preukázal doklad o zaplatení kúpnej ceny spoločnosti , list vlastníctva
a kúpnu zmluvu s predchádzajúcim vlastníkom; odporcovia 1/ a 2/ spornú nehnuteľnosť
kupovali na bývanie; odporcovia 1/ a 2/ si pri kúpe overovali údaje v katastri
nehnuteľnosti; odporcovia 1/ a 2/ sa stali štvrtými vlastníkmi spornej nehnuteľnosti;
navrhovatelia podali predmetnú žalobu dva roky po prevode vlastníckeho práva na
odporcov 1/ a 2/; v prípade vyhovenia žaloby existencia odôvodnenej právnej neistoty
odporcov 1/ a 2/; investície odporcov 1/ a 2/ do predmetnej nehnuteľnosti.
V tomto konkrétnom prípade nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, pričom
po zvažovaní tak všeobecných súvislostí tohto typu kolízie základných práv vzhľadom
k vyššie uvedeným okolnostiam konkrétneho rozhodovacieho prípadu, odvolací súd dospel
k totožnému záveru ako prvostupňový súd, že je potrebné zachovať existujúci právny stav
spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd vychádzal z princípu právnej istoty, a z neho
vyplývajúceho princípu dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, z princípu ochrany
nadobudnutých práv, a preto bolo nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľov -
odporcov 1/ a 2/.
... So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnutý
rozsudok vo veci samej potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by
krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení
právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
19. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným
a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu
vo veci samej ako vecne správny, keď sa stotožnil s jeho názorom o absolútnej neplatnosti
14
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a súčasne dospel k záveru, že vzhľadom
na princíp istoty a z neho vyplývajúci princíp dôvery v akty štátu a princíp ochrany
nadobudnutých práv je nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľov (odporcov
v 1. a v 2. rade) a zachovať existujúci právny stav nehnuteľnosti. Krajský súd pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vyhádzal aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012, na závery ktorého poukázal a jeho východiská aplikoval
na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľov. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých
dospel k záveru o existencii dobrej viery a dobromyseľnosti odporcov v 1. a 2. rade pri
nadobúdaní nehnuteľnosti, ktoré, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
sťažovatelia v priebehu konania ani nerozporovali, resp. sa nevyjadrovali k okolnostiam
nadobudnutia nehnuteľnosti odporcami v 1. a 2. rade. Ústavný súd preto konštatuje, že
predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru odvolávajúc sa
na závery rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sťažovateľov nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny. V tejto súvislosti vyznieva rozporuplne
námietka sťažovateľov o ústavne nekonformnom postupe krajského súdu, ktorý sa „opiera
vo svojej rozhodovacej činnosti výlučne o rozhodnutie súdu cudzieho štátu“, keďže samotní
sťažovatelia vo svojej sťažnosti viackrát argumentovali práve rozhodnutiami súdov Českej
republiky.
20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov o pochybnostiach o dobrej viere
a dobromyseľnosti súčasných vlastníkov ústavný súd uvádza, že, ako už bolo konštatované,
sťažovatelia tieto námietky neuplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až
v konaní o ústavnej sťažnosti. Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv
a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne
uplatniť a neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
21. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie
je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,
X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel
a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
22. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
24. Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy, ktoré však aj napriek svojmu kvalifikovanému
právnemu zastúpeniu v sťažnosti bližšie neodôvodnili. Keďže sťažnosť v tejto časti
neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú
16
v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016