Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 477/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ,

, , , a ,

, zastúpených advokátskou kanceláriou Viktória Hellenbart, advokátska kancelária

s. r. o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná konateľka Mgr. Viktória

Hellenbart, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 26. marca 2013, takto

rozhodol:

1. Základné právo , a na

súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 26. marca 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. , a priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 709,92 € (slovom sedemstodeväť eur a deväťdesiatdva centov),

ktorú j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho

zástupcu advokátskej kancelárii Viktória Hellenbart, advokátska kancelária s. r. o., Martina

Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná konateľka Mgr. Viktória Hellenbart, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. marca 2015 faxom doručená a originálom 4. marca 2015 doplnená sťažnosť sťažovateľov

, , , , a

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. februára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. marca 2013 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. decembra 2014 (ďalej aj „namietané rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že k zásahu do základného

práva sťažovateľov vlastniť majetok garantovaného v malo dôjsť primárne

vydaním notárskeho osvedčenia č. Nz 41/1996 z 21. februára 1996 (ďalej len „notárske

osvedčenie“) na notárskom úrade notárky , ktorým bol podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

osvedčený vstup do dobromyseľnej držby a

(ďalej aj „žalovaní“), čo sa týka nehnuteľností zapísaných na pre

katastrálne územie Kalonda, kde žijúcou spoluvlastníčkou (v podiele 1/2) a súčasne

držiteľkou nehnuteľností bola v čase vydania osvedčenia žijúca právna predchodkyňa

sťažovateľov . Sťažovatelia uvádzajú: «Zákon číslo o úprave

NIEKTORÝCH vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam sa vzťahuje len, ako sa uvádza v § 1

zákona s uvedením „účel zákona“, na a) úpravu podmienok a postup pri zápise

neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam vyskytujúcich sa na území

Slovenskej republiky do evidencie nehnuteľností podľa osobitných predpisov, b) zmiernenie

niektorých majetkových krívd.

Postup podľa tohto zákona v situácii, na akú poukazujú sťažovatelia, kedy sa

u nehnuteľností na pre katastrálne územie a obec Kalonda

nejednalo o neevidované vlastnícke vzťahy (na liste vlastníctva boli v čase vydania

osvedčenia uvedení žijúci vlastníci, ktorí predtým riadne nadobúdali vlastnícke práva

dedením a právnymi úkonmi a nehnuteľnosti riadne držali) ani o nápravu majetkových

krívd, bol protiústavný, a bol nelegitímnym zásahom do vlastníckeho práva sťažovateľov.»

3. Sťažovatelia sa žalobou domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané na

v katastrálnom území Kalonda patria do dedičstva po nebohej

, ich právnej predchodkyni. O ich žalobe po prvýkrát rozhodol okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2010 tak, že ich žalobe vyhovel a určil,

že nehnuteľnosti zapísané na v katastrálnom území Kalonda patria do

dedičstva po nebohej . Na základe vykonaného dokazovania dospel

okresný súd k záveru, že listina notárskej zápisnice nespôsobila prechod vlastníckych práv.

Okresný súd zistil, že podľa prvej vety v znení zmien

a doplnkov platných k 30. novembru 2000 možno osvedčenie vydať len pre držiteľa

nehnuteľnosti. Z notárskej zápisnice podľa záverov okresného súdu nevyplývalo, kto je

držiteľom sporných nehnuteľností, pričom z dokazovania vykonaného okresným súdom

vyplynulo, že žalovaní v čase spisovania notárskej zápisnice v roku 1996 ani

v nasledujúcich 10 rokoch neboli držiteľmi sporných nehnuteľností a tieto neužívali.

V konaní nebol podľa okresného súdu preukázaný žiaden právny titul nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu zo sporných nehnuteľností v prospech

žalovaných, preto musel okresný súd uzavrieť, že 1/2 nehnuteľností vedených na

v katastrálnom území Kalonda patrí do dedičstva po poručiteľke a tento

jej spoluvlastnícky podiel na žalovaných neprešiel.

4. Po podanom odvolaní na druhom stupni rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením

sp. zn. z 29. júla 2010 rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 15. februára 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu sa súd

prvého stupňa nevysporiadal správne s otázkou účinkov notárskeho osvedčenia vyhlásenia

o vydržaní. Odvolací súd zo spisu zistil, že žalovaný ( ) si dal vo svoj prospech

zapísať vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu (podiel 48/96, t. j.

1/2 vo vzťahu k celku) na základe notárskeho osvedčenia vydaného ešte podľa § 63 zákona

Slovenskej národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení účinnom do 30. novembra 2000, podľa ktorého notár v notárskej zápisnici

o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti iba spísal vyhlásenie

účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania, okolnostiam, dobe

a nepretržitosti držby nehnuteľnosti, ale neskúmal, či žiadateľ skutočne vlastnícke právo

vydržal, ako sa to skúma podľa § 63 súčasného Notárskeho poriadku. Odvolací súd teda

dospel k záveru, že podmienky spísania osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vyžadované

v tom čase platným Notárskym poriadkom boli v tomto prípade splnené. Podľa § 2 ods. 1

bol do evidencie nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný

žalovaný ( ) s tým, že ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie

nehnuteľností podľa odseku 1 neuplatní na súde vlastnícke právo k nehnuteľnosti iná osoba,

stáva sa osoba zapísaná z osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníkom zapísanej

nehnuteľnosti na základe vydržania podľa . Zákonom č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o

úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov,

boli ustanovenia až vypustené, no podľa záverov krajského

súdu táto zmena nemá žiaden vplyv na postavenie žalovaného ( ), ktorému 10

rokov od vyhlásenia o vydržaní plynula vydržacia lehota.

Odvolací súd svoje závery v odôvodnení podporil aj judikátom najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 1999, podľa ktorého sa vlastník alebo spoluvlastník

nehnuteľnosti môže brániť určovacou žalobou na súde, že u osoby domáhajúcej sa vydania

osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva nie sú splnené podmienky na vydanie

osvedčenia o držbe nehnuteľnosti podľa Okresný súd podľa

odvolacieho súdu žalobu z týchto hľadísk neposudzoval, preto jeho rozsudok zrušil a vrátil

mu vec na ďalšie konanie, aby okresný súd zistil, kedy bol žalovaný ( ) zapísaný

na ako oprávnený držiteľ, kedy začala plynúť 10-ročná lehota

na zmenu oprávneného držiteľa na vlastníka nehnuteľností a či bola žaloba podaná pred

uplynutím tejto lehoty.

5. Okresný súd následne v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

zo 17. februára 2012 (napadnuté rozhodnutie) rozhodol tak, že žalobu sťažovateľov

zamietol. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že žalovaný (

) bol na základe notárskej zápisnice č. Nz 41/1996 vedený ako podielový

spoluvlastník sporných nehnuteľností v podiele 149/192 na vyhotovenom

18. septembra 1997 a žaloba žalobcov (sťažovateľov) bola podaná na okresnom súde až

11. júna 2009, t. j. po uplynutí 10-ročnej lehoty upravenej v ustanovení § 2 ods. 2 zákona

č. v znení účinnom do 30. novembra 2000.

Na základe odvolania sťažovateľov vo veci opätovne rozhodoval krajský súd, ktorý

rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2013 (napadnuté rozhodnutie) rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 8. decembra 2014 (napadnuté rozhodnutie) tak, že ho odmietol ako

procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku] bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov vlastniť

majetok, ktoré je zaručené v , sťažovatelia uvádzajú:

«Závery súdov, zjednodušene zhrnuté tak, že notár nie je oprávnený preverovať

pravdivosť tvrdení účastníkov pri vydávaní notárskeho osvedčenia a poukaz na uplynutie 10

ročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej sa mohli sťažovatelia domáhať nápravy, sú

protiústavným zásahom do práva sťažovateľov vlastniť majetok...

Keďže žalovaní v súdnych konaniach ( a ), ani v čase

vydania notárskeho osvedčenia, ani v čase podania žaloby na súd a ani v čase podania tejto

sťažnosti neboli držiteľmi nehnuteľností, o ktorých tvrdili, že sú ich dobromyseľnými

držiteľmi, súd poskytol právnu ochranu takým právam, ktoré nemohli byť pre rozpor

so zákonom ani nadobudnuté a ani nejestvovali a nejestvujú, ich existencia je len

nepravdivo tvrdená. Takýto postup súdov je protiústavný !!!

... Práva od začiatku nadobudnuté neplatne, nemožno konvalidovať uplynutím času!

V zmysle ustanovenia sa premlčujú všetky majetkové

práva s výnimkou vlastníckeho práva, čo je pretavením ústavného práva podľa článku 20

ÚS SR, a odňatie možnosti ochrany porušenému vlastníckemu právu zo strany súdov

s poukazom na uplynutie lehoty uvedenej v osobitnom zákone, upravujúcom osobitné

právne vzťahy, je interpretáciou práva v rozpore s SR a popretím

.

V právnom štáte, je od vlastníka možné očakávať len také „bdelé“ správanie, ktoré

smeruje k ostražitosti pred legitímnymi zásahmi do jeho práva, ktoré sú zákonom

predpokladané (právny úkon, vyvlastnenie) a nie pred zásahmi nelegitímnymi,

zneužívajúcimi právo. Počínanie údajných dobromyseľných držiteľov, ktorí vlastníčku,

susedu, neinformovali o úmysle dať si osvedčiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, kde je

zapísaná ako spoluvlastníčka, nežiadali jej vyjadrenie, ani súhlas, po dosiahnutí zápisu

dobromyseľnej držby na list vlastníctva sa počas plynutia 10 ročnej vydržacej lehoty držby

vôbec neujali, o nehnuteľnosť sa nezaujímali, výlučnou držiteľkou až do svojej smrti bola

právna predchodkyňa sťažovateľov a následne sťažovatelia, ktorí na mieste kde je

nehnuteľnosť majú trvalý pobyt a jedná sa o ich rodičovský dom, teda tu neboli okolnosti,

ktoré ju mohli viesť k podozreniu, že jej vlastnícke právo by bolo akýmkoľvek spôsobom

ohrozené...

Pokiaľ sa súdy zaoberali plynutím tejto doby, nemohli opomenúť fakt, že pôvodná

vlastníčka, právna predchodkyňa sťažovateľov v priebehu údajnej

vydržacej doby umrela pred dovŕšením 10 ročnej lehoty, preto v čase dedenia patril tento

majetok do majetku poručiteľa a nebol dôvod na to, aby ho sťažovatelia, ako právni

nástupcovia nezdedili.»

7. Vzhľadom na už uvedené sťažovatelia zastávajú názor, že bolo porušené aj ich

základné právo garantované , t. j. právo na spravodlivý súdny proces, pretože

za spravodlivý súdny proces nie je možné podľa nich považovať postup, pri ktorom súdy

aplikujú a interpretujú právne predpisy tak, že tým porušujú ústavné právo vlastniť majetok

a právo prístupu k súdnej ochrane. Súdnu ochranu neposkytol sťažovateľom ani najvyšší

súd, keďže ich dovolanie bolo odmietnuté.

8. Sťažovatelia zároveň argumentujú, že postupom krajského súdu, ktorý ako

odvolací súd pri rozhodovaní o v poradí prvom odvolaní sťažovateľov nemal uznesením

sp. zn. z 29. júla 2010 rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie, ale mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť. Tým, že tak neurobil,

znemožnil tak sťažovateľom možnosť obrátiť sa dovolaním na najvyšší súd na účely

preskúmania argumentácie odvolacieho súdu, ktorú v odôvodnení uznesenia sp. zn.

z 29. júla 2010 krajský súd použil.

9. V súlade s už uvedeným sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Sťažovatelia sa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie domáhajú vydania nálezu,

že

Rozsudkom Okresného súdu Lučenec číslo zo dňa 17.02.2012 a Rozsudkom

z Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo zo dňa 26.03.2013 boli porušené

práva sťažovateľov garantované článkom 20 a článkom 46 .

Sťažovatelia sa domáhajú zrušenia Uznesenia Najvyššieho súdu SR číslo

zo dňa 08.12.2014 a Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo

zo dňa 26.03.2013 a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovatelia pre prípad úspechu uplatňujú náhradu trov konania na odmene

splnomocneného advokáta na podanie tejto sťažnosti určenej podľa vyhlášky číslo

655/200 4 Z. z. v platnom znení.“

10. Ústavný súd uznesením č. k. -26 z 30. septembra 2015 prijal

sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v časti, ktorou namietali porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26.

marca 2013. Sťažnosť sťažovateľov vo zvyšnej časti odmietol.

11. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 10. decembra 2015

citoval z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2013 a v podstatnom uviedol: „Krajský súd je toho právneho názoru, že

v prejednávanej veci rozhodol nezávisle a nestranne, na základe riadne zisteného

skutkového stavu, pričom vychádzal výlučne dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisového

materiálu a svoje skutkové zistenia právne zdôvodnil.“

Krajský súd zároveň oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania,

a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

-287 z 26. marca 2013 porušené nebolo“.

12. Ústavný súd listami z 8. decembra 2015 podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upovedomil a , ktorí boli v konaní,

v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných

práv a slobôd sťažovateľov, v procesnom postavení žalovaných. Listy boli obom doručené

16. decembra 2015, no ani jeden svoju možnosť vyjadriť sa nevyužil.

13. Ústavnému súdu bolo 18. januára 2016 v predmetnej veci doručené podanie

sťažovateľov k vyjadreniu krajského súdu. Sťažovatelia uviedli, že zotrvávajú na svojej

písomnej argumentácii, ktorou odôvodnili podanie sťažnosti, a vyjadrili svoj súhlas s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

18. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

19. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

20. Podľa na základe osvedčenia notára vydaného

za podmienok uvedených v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka

nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení.

Podľa ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie

nehnuteľností podľa odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách

vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo

k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej

nehnuteľnosti na základe vydržania; to platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote

bola prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v osvedčení.

Podľa po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba

zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie

oprávneného držiteľa.

21. Podľa prvej vety osvedčenie možno vydať len

pre držiteľa nehnuteľnosti.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podstatou sťažnosti sťažovateľov v rozsahu, v akom bola ich sťažnosť prijatá

ústavným súdom na ďalšie konanie, je tvrdenie, že namietaným rozhodnutím krajského

súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok garantované

a základné právo na súdnu ochranu garantované . Sťažovatelia tvrdia, že

krajský súd nesprávne aplikoval právnu úpravu na zistený skutkový stav, že nenastala

právna skutočnosť, na základe ktorej by sa žalovaní mohli stať vlastníkmi sporných

nehnuteľností, že nemohli byť splnené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním, keď nebola splnená základná podmienka vydržania, ktorou je držba. Krajský

súd podľa sťažovateľov nesprávne aplikoval ustanovenia na ich

právnu situáciu. Postup, ktorým žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, je podľa nich protiústavný a predstavuje nelegitímny zásah do vlastníckeho

práva sťažovateľov. Sťažovatelia v sťažnosti zdôraznili, že práva od začiatku nadobudnuté

neplatne nemožno konvalidovať uplynutím času. Zároveň zdôraznili aj skutočnosť, že

právna predchodkyňa umrela v priebehu údajnej vydržacej doby pred

uplynutím 10-ročnej lehoty, a preto ak v čase smrti tento majetok patril do majetku

poručiteľa, nebol dôvod na to, aby ako právni nástupcovia nehnuteľnosti nezdedili.

25. V prvom rade je potrebné uviesť, že tvrdenia sťažovateľov, ktorými

odôvodňovali v rámci svojej sťažnosti porušenie svojich práv aj uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. júla 2010, ktorým došlo k zrušeniu v poradí prvého rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 15. februára 2010, považuje ústavný súd len

za súčasť argumentácie. Sťažovatelia toto porušenie odôvodňovali tým, že krajský súd mal

v tomto štádiu konania prvostupňové rozhodnutie zmeniť, a tým umožniť sťažovateľom

podať procesne prípustné dovolanie.

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

Ústavný súd vychádzajúc z a s poukazom na

svoju viazanosť petitom sťažnosti sa preto zaoberal sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ju

sťažovatelia vymedzili v petite svojej sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany

a v akom ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie, teda len

v rozsahu namietaného porušenia označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 odvolacím rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2013.

26. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd preskúmal namietaný

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku v podstatnom uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je vecne

správne. Okresný súd v súlade s pokynmi odvolacieho súdu uvedenými v uznesení č. k. 17

Co 68/2010 - 157 zo dňa 29. 07. 2010, ktorým odvolací súd prvý rozsudok okresného súdu v

uvedenej veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, doplnil dokazovanie a vo veci

rozhodol. Vysporiadal sa pritom s otázkou, kedy bol na základe osvedčenia

vydaného notárkou N 279/1995, zo dňa 21. 02. 1996

zapísaný ako oprávnený držiteľ nehnuteľností v katastri nehnuteľností, kedy začala plynúť

10 ročná lehota na zmenu postavenia z oprávneného držiteľa na vlastníka

nehnuteľností, kedy sa stal vlastníkom nehnuteľností a či žalobcovia 1. až 4.

podali žalobu pred alebo po uplynutí uvedenej lehoty, pričom zistil, že v rámci 10 - ročnej

lehoty vyplývajúcej z ust. nikto zo žalobcov ani z ich

právnych predchodcov podaním žaloby na súd nespochybnil vyhlásenie žalovaného 1

o vydržaní nehnuteľností pripadajúcich na podiel ...

Z uvedeného vyplýva, že ak si žalobcovia alebo ich právni predchodcovia neuplatnili

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam zapísaným na pre katastrálne

územie Kalonda v prospech podaním žaloby na súd alebo v konaní

o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích

pomerov, tak zákonným dôsledkom márneho uplynutia 10 - ročnej lehoty v zmysle ust. § 2

ods. 2, prípadne lehoty podľa je, že sa osoba zapísaná

v katastri nehnuteľností ako oprávnený držiteľ predmetných nehnuteľností stala vlastníkom

predmetných nehnuteľností na základe vydržania podľa .

V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobcovia v odvolaní spochybňujú

správnosť rozhodnutia okresného súdu z dôvodu, že postup notárky

bol nezákonný, odvolací súd poukazuje na ust. , podľa znenia

ktorého pravdivosť obsahu dokladov pripojených k návrhu ani náležitosti vôle navrhovateľa

a iných osôb notár nepotvrdzuje; prípady možného vydania osvedčenia na základe

nepravdivých údajov ošetril zákonodarca práve ustanovením 10 - ročnej lehoty vymedzenej

v , čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa ten kto sa

domnieva, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní nehnuteľností bolo vydané na základe

nepravdivých tvrdení, mohol domáhať určenia vlastníckeho práva k takýmto

nehnuteľnostiam. Žalobcovia v uvedenej lehote návrh na určenie vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam nepodali, preto sú ich odvolacie námietky neopodstatnené.“

27. Vo vzťahu k judikatúre najvyššieho súdu, na ktorú sťažovatelia vo svojom

odvolaní poukázali, krajský súd v odôvodnení uviedol: „Pokiaľ žalobcovia 1. až 4.

poukázali v odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.

12. 2010, odvolací súd uvádza, že právny záver vyplývajúci z predmetného uznesenia nie je

možné použiť v tomto konaní, pretože predmetné uznesenie najvyššieho súdu sa týka

konania o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, kde sa opodstatnene

požadované určenie vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni

nemôžu mať logicky vplyv na rozhodnutie súdu. Predmetom tohto konania na rozdiel od

konania je ale určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde už

posudzovanie okolností v zmysle ust. má svoje

opodstatnenie. Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky žalobcov 1.

až 4. zhrnuté pod bodom 11.17 odvolania sú právne neopodstatnené, pretože po uplynutí

zákonom stanovenej 10 - ročnej lehoty, ktorá začala plynúť od zápisu žalovaného na 1.

mieste ako oprávneného držiteľa predmetných nehnuteľností do evidencie nehnuteľností

podľa osvedčenia notárky N 279/1995, už nebolo možné

posudzovať okolnosti, za ktorých vydala notárka predmetné

osvedčenie. Okrem toho je potrebné uviesť, že žalobcovia 1. až 4. mali po smrti poručiteľky

, ktorá zomrela 19. 10. 2002 možnosť domáhať sa žalobou podanou na

súde určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke

, kde by bol tak, ako správne v odvolaní uviedli, rozhodujúci stav aký bol v čase

smrti poručiteľky, t. j. stav, za ktorého bol len oprávneným držiteľom, keďže,

vtom čase ešte 10 - ročná lehota vymedzená v

neuplynula; uplynula až v roku 2006 (poručiteľka zomrela v roku 2002).“

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013

28. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

29. Z uvedeného skutkového stavu v právnej veci sťažovateľov, ako aj z rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovatelia domáhali určenia,

že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni ,

a ktoré sťažovatelia ústavnému súdu predložili, možno konštatovať, že v tomto konaní bolo

preukázané, že 21. februára 1996 bola notárkou spísaná podľa § 2

ods. 1 v znení platnom do 30. novembra 2000 notárska zápisnica

č. , Nz 41/1996, ktorou notárka osvedčila vyhlásenie žalovaného

o vydržaní sporných nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania bolo zároveň preukázané,

že táto notárska zápisnica bola do katastra nehnuteľností zapísaná najneskôr

18. septembra 1997. Právna predchodkyňa sťažovateľov zomrela

19. októbra 2002. Žalobcovia podali žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do

dedičstva po ich právnej predchodkyni, 11. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že v lehote 10

rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa si

na súde ani v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania

vlastníckych a užívacích pomerov neuplatnila vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

iná osoba. Zároveň je však potrebné dodať, že v konaní bolo, ako vyplýva z prvého

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 15. februára 2010, zároveň preukázané, že

„žalovaní na 1. a 2. mieste v čase spisovania notárskej zápisnice v roku 1996 ani

nasledujúcich 10 rokov neboli držiteľmi sporných nehnuteľností a tieto neužívali. Tieto

nehnuteľnosti boli užívané tak, ako keby spoluvlastnícke právo a jeho

právnych nástupcov k týmto nehnuteľnostiam trvalo. Až po uplynutí 10 ročnej lehoty od

spísania notárskej zápisnice žalovaní na 1. a 2. mieste vybudovali oplotenie na mieste,

ktorým zabezpečili, že sporné nehnuteľnosti pripadli v celosti do ich užívania.“.

30. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje za podstatnú skutočnosť, že

sťažovatelia v podanom odvolaní poukazovali na judikát najvyššieho súdu č. 32/2011

(uznesenie sp. zn. zo 16. decembra 2010). Krajský súd sa k tejto námietke

sťažovateľov v napadnutom rozsudku stručne vyjadril tak, že ide o odlišnú skutkovú

situáciu, keďže v tomto konaní išlo o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, pričom

v konaní sťažovateľov ide podľa vyjadrenia krajského súdu o konanie o určenie

vlastníckeho práva.

Podľa tohto judikátu najvyššieho súdu č. 32/2011„Súdna prax akceptuje žaloby,

ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi.

V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto

veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd

vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní

o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je

v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne

skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad

vydržaním); v konaní, v ktorom zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho

vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“.

31. Z príloh predložených sťažovateľmi vyplýva, že žalobou, ktorú sťažovatelia

podali na okresnom súde 11. júna 2009, sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti označené

vo výroku rozhodnutia patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni ,

ktorá zomrela 29. októbra 2002. Uvedené vyplýva zo znenia výroku v poradí prvého

rozsudku okresného súdu sp. zn. z15. februára 2010 a jeho odôvodnenia,

ktorý bol zrušený neskorším uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. júla 2010. Takisto to vyplýva aj zo znenia výroku a odôvodnenia v poradí druhého

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. februára 2012, ktorý bol napadnutým

uznesením krajského súdu potvrdený. Právna a skutková situácia v právnej veci

sťažovateľov a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré sa

sťažovatelia odvolávali, je podľa názoru ústavného súdu porovnateľná, a preto sú právne

závery najvyššieho súdu na vec sťažovateľov aplikovateľné.

Notárske osvedčenie bolo vo veci sťažovateľov vydané 21. februára 1996 a právna

predchodkyňa sťažovateľov zomrela 19. októbra 2002, z čoho jednoznačne vyplýva, že

pokiaľ má súd posudzovať vlastníctvo poručiteľa k nehnuteľnosti ku dňu jej smrti, 10-ročná

lehota, ktorá je jedným zo základných predpokladov, aby sa v evidencii zapísaný oprávnený

držiteľ stal vlastníkom nehnuteľností, neuplynula. Skutočnosť, prečo považoval krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia situáciu sťažovateľov za skutkovo odlišnú, resp.

prečo bol toho názoru, že vo veci sťažovateľov ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva,

a nie o žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej právnej

predchodkyni, však krajský súd nevysvetlil.

32. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

pretože krajský súd sa v podstate žiadnym spôsobom nevysporiadal s podstatnou

a relevantnou argumentáciou sťažovateľov odkazom na judikatúru najvyššieho súdu.

Krajský súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia len stručne konštatoval, že

skutkový stav prejednávanej právnej veci sťažovateľov je odlišný, hoci toto jeho tvrdenie je

v zrejmom rozpore s tým, čoho sa sťažovatelia v konaní domáhali a o čom rozhodol

prvostupňový súd. Krajský súd vo svojom odôvodnení uvádza, že v prípade konania

o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa požadované určenie vzťahuje ku dňu

smrti poručiteľa, a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, logicky nemôžu mať vplyv

na rozhodnutie súdu. Žiadnym spôsobom však krajský súd nevysvetlil, prečo tento právny

záver nie je aplikovateľný na vec sťažovateľov, v ktorej sa domáhali petitom práve takého

určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a zároveň v situácii, keď smrť poručiteľa v ich

prípade nastala taktiež pred uplynutím 10-ročnej lehoty.

33. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení

rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument

(Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

34. V právnej veci sťažovateľov však považuje ústavný súd sťažovateľmi vznesený

argument za skutkovo a právne relevantný, teda taký, s ktorým sa mal krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadať.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že krajský súd neposkytol sťažovateľom

dostatočnú ochranu ich základného práva upraveného v , keďže nedal

jasnú a zreteľnú odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľov a z jeho odôvodnenia

nie je zrejmé, na základe čoho posúdil žalobu sťažovateľov ako žalobu o určenie

vlastníckeho práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. marca 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa .

35. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu základného práva sťažovateľov bolo potrebné nielen označený rozsudok

krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude krajský

súd v súlade s a viazaný právnym názorom ústavného

súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013

36. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného

ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia

základných práv sťažovateľov podľa a zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára

priestor na to, aby sa krajský súd a následne prípadne aj okresný súd samy vyrovnali

s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov

nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4

výroku tohto nálezu).

37. Ako obiter dictum, odhliadnuc od už uvedených záverov ústavného súdu

a dôvodov, na základe ktorých ústavný súd dospel k tomu, že základné právo sťažovateľov

podľa bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26.

marca 2013 porušené, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že opodstatneným je

aj ďalší argument, ktorým sťažovatelia zdôvodňovali svoju sťažnosť, a to skutočnosť, že

nielen podľa tvrdení sťažovateľov, ale aj na základe výsledkov dokazovania

prvostupňového súdu (rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. februára 2010)

žalovaní sporné nehnuteľnosti v držbe v čase vyhlásenia o vydržaní ani počas plynutia 10-

ročnej lehoty upravenej nemali.

Krajský súd konštatoval v napadnutom rozsudku splnenie podmienok ustanovených

v § 2 ods. 1 (vydanie osvedčenia notárom) a v § 2 ods. 2 (márne uplynutie lehoty) zákona

č. , avšak vôbec nepovažoval za relevantné skúmať, či došlo aj k splneniu

podmienok podľa § 3 ods. 2 tohto zákona, v zmysle ktorého osvedčenie je možné podľa

tejto právnej úpravy vydať len oprávnenému držiteľovi. A práve neexistenciu držby

sťažovatelia v konaní pred všeobecným súdom namietali. Základnou zákonnou podmienkou

pre vznik vlastníckeho práva vydržaním, či už hovoríme o všeobecnej právnej úprave podľa

alebo podľa špeciálnej právnej úpravy zákona

č. , je držba. Otázkou teda zostáva, či môže dôjsť k zákonom

predpokladanému následku, t. j. vzniku vlastníckeho práva vydržaním u niekoho, kto

nehnuteľnosť v držbe nemá, a zároveň skutočnosť, že v zmysle právnej úpravy platnej

do 30. novembra 2000 nebol notár vydávajúci osvedčenie povinný skúmať splnenie

podmienok , neznamená, že tieto zákonné podmienky ani nemuseli

byť splnené.

Vo vzťahu k jednoznačnému tvrdeniu krajského súdu v odôvodnení napadnutého

rozsudku, že po uplynutí 10-ročnej lehoty od zápisu oprávnenej držby do evidencie

nehnuteľností už nebolo možné posudzovať okolnosti, za ktorých vydala notárka predmetné

osvedčenie, ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2010 a sp. zn. z 27. júna 2012, v ktorej najvyšší súd zaujal

opačný názor.

III.

38. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

sťažovateľov advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania

priznal úspešným sťažovateľom úhradu trov konania vo výške 671,95 € bez DPH za tri

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, sťažnosť z 2. marca 2015 a podanie

z 13. januára 2016) pre troch sťažovateľov v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2,

§ 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej

služby v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, odmena za jeden

úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143 € a režijný paušál 8,53 €. Základná

sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania v celkovej sume

709,92 € bez DPH.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

39. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016