Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)I. ÚS 419/2014
PDF · 456.77 KB
No categories available
I. ÚS 419/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., F. K., D. K., J. L., zastúpených advokátkou
JUDr. Evou Goconovou, Széchenyiho 8, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M., F. K., D. K. a J. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), F. K. (ďalej len „sťažovateľ
v 2. rade“), D. K. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“) a J. L. (ďalej len „sťažovateľ
vo 4. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 51/2012
z 25. apríla 2013.
Sťažnosť sťažovateľov bola najprv pridelená na prejednanie a prerokovanie II. senátu
ústavného súdu sudcovi spravodajcovi JUDr. Jurajovi Horváthovi, avšak z dôvodu ním
vznesenej námietky zaujatosti z dôvodu jeho vzťahu k sťažovateľke v 1. rade, ktorá bola
v čase jeho advokátskej praxe jeho klientkou, bol sudca ústavného súdu JUDr. Juraj
Horváth uznesením sp. zn. III. ÚS 23/2014 z 15. januára 2014 z prerokovania
a rozhodovania tejto sťažnosti vylúčený a vec bola pridelená do I. senátu ústavného súdu
sudcovi spravodajcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Nové
Zámky (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 249/08 sťažovatelia
domáhali proti žalovanému (Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru
v Nitre, ďalej len „žalovaný“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným
v pozemkovoknižnej vložke č... nachádzajúcim sa v katastrálnom území (ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov odvodzovali svoje vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam od vlastníckeho práva svojej právnej predchodkyne
M. K., zomrelej... (ďalej len „právna predchodkyňa sťažovateľov“), sťažovatelia
v 1. a 2. rade boli jej deťmi a sťažovatelia v 3. a vo 4. rade boli jej vnúčatami po jej už skôr
zomrelej dcére K. K., pozn.), ktorej mali byť sporné nehnuteľnosti skonfiškované podľa
dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech
národní obnovy (ďalej len „prezidentský dekrét“), podľa nariadenia Slovenskej národnej
rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie
č. 104/1945 Sb.“), ako aj podľa zákona č. 148/1947 Sb. o opatřeních k provedení
československo-maďarské dohody o výměně obyvatelstva (ďalej len „zákon č. 148/1947
Sb.“), a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľov na túto konfiškáciu nemali byť splnené
predpoklady.
Podľa sťažovateľov totiž ich právna predchodkyňa a ani oni nemali štátne občianstvo
Maďarskej republiky (dôkazom malo byť osvedčenie o ich československom štátnom
občianstve č. 2733/1955 z 9. marca 1956, pozn.) a do zoznamu presídlencov mali byť
uvedení omylom, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že označené osoby boli dodatočne
vyškrtnuté zo zoznamu presídlencov, v dôsledku čoho boli maloleté deti, t. j. sťažovatelia
v 1. a 2. rade a tiež ich sestra (zomrelá matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) napokon
vyňaté z transportu (vystúpili z vlaku, pozn.) uskutočneného 27. mája 1947, avšak ich
právnej predchodkyni sa z vlaku nepodarilo vystúpiť, takže podľa sťažovateľov bola
napokon „zavlečená“ do Maďarska, avšak po viacnásobných žiadostiach adresovaných
„slovenským úradom“ jej bol v roku 1952 umožnený návrat.
Medzičasom však malo byť výmerom Osídľovacieho úradu pre Slovensko
v Bratislave č. 1949/00 z 20. júla 1949 (ďalej len „konfiškačný výmer“, toto označenie
vyplýva z prvého rozhodnutia okresného súdu, avšak v skutočnosti mal výmer
„č. 1644 0/6/1949/II-M“, pozn.) na základe § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. rozhodnuté
o konfiškácii majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a majetku sťažovateľov ako jej
detí, ktoré mali majetok z titulu dedenia po svojom otcovi (manželovi ich právnej
predchodkyne, pozn.), ktorý (majetok) tak podľa prezidentského dekrétu prešiel na štát.
Dôvodom konfiškácie mala byť skutočnosť, že právna predchodkyňa mala byť spolu
so svojimi troma deťmi (t. j. so sťažovateľmi v 1. a 2. rade a s matkou sťažovateľov
v 3. a vo 4. rade, pozn.) presídlení do Maďarska transportom 27. mája 1947 v rámci dohody
o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom č. 145/1946 Sb.
(ďalej len „dohoda o výmene obyvateľstva“). Následne výmerom č. 76/330/6/1953
z 27. februára 1953 (ďalej len „výmer o prídele“) Krajský národný výbor v Nitre rozhodol
o prídele sporných nehnuteľností s účinnosťou od 1. novembra 1951 „... v prospech
Československého štátu – Ministerstva národnej obrany – s správe Okresného vojenského
veliteľstva v Nových Zámkoch“. Dňa 31. decembra 2003 sa medzi Slovenskou republikou –
Vyššou vojenskou správou v Bratislave na jednej strane a Slovenskou republikou –
Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre ako žalovaným v danom spore na strane
druhej uskutočnil bezodplatný prevod správy aj sporných nehnuteľností zmluvou č. 5/2003
– NM podľa § 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov.
Podľa sťažovateľov v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady
na konfiškáciu ich majetku, ako aj majetku ich právnej predchodkyne, a to jednak z dôvodu,
že ani oni a ani ich právna predchodkyňa neboli maďarskými štátnymi občanmi, a jednak
z dôvodu, že nikdy neboli vysťahovaní do Maďarska. Dôkazom o týchto skutočnostiach
malo byť osvedčenie č. 2733/1955 z 9. marca 1956, podľa ktorého právna predchodkyňa
sťažovateľov, ako aj sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež právna predchodkyňa sťažovateľov
v 2. a vo 4. rade boli občanmi Československej republiky; koncept Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 3850/50 zo 16. augusta 1950, podľa ktorého
právna predchodkyňa a jej manžel „... konfiškovaní neboli ...“; list Okresného úradu Nové
Zámky č. Fin. 93/800/Ev.13/90/Tá-3041 z 19. marca 1993, podľa ktorého „... podľa
dostupnej ústrednej evidencie konfiškovaných nehnuteľností na nehnuteľnosť v k. ú...
v pozemnoknižnej vložke č... nebola poznačená konfiškácia.“; zoznam presídlencov
z Československa do Maďarska, z ktorého malo vyplývať, že právna predchodkyňa
sťažovateľov so svojimi deťmi nemala byť presídlená; zoznam dodatočne vyškrtnutých
osôb zo zoznamu presídľovaných osôb, v ktorom mala byť uvedená aj právna predchodkyňa
sťažovateľov so svojimi deťmi; preklad z maďarského jazyka vystaveného maďarským
štátnym orgánom z 1. októbra 2009 o tom, že „... v spisoch maďarského presídľovacieho
vládneho komisára z roku 1946 v dostupných menoslovoch slovenských Maďarov
vysídlených z mesta Nové Zámky, nie sú vedené mená vdovy M. K., rodená P. a jej detí... “;
list Štátneho okresného archívu v Nových Zámkoch z 22. októbra 1999 a tiež list Štátneho
archívu v Nitre, pobočky Nové Zámky z 2. septembra 2008, podľa ktorých „... medzi
písomnosťami II. pozemkovej reformy v k. ú... nie sú uložené doklady o konfiškácii
a prevode nehnuteľnosti F. K. a manželky v k. ú...“; a napokon aj list Slovenského
národného archívu v Bratislave z 22. augusta 2008, podľa ktorého bola nájdená transportná
listina „... s poznámkou o zmene osôb v evidencii... a zoznam presídlencov Obce...
s poznámkou „slovenského pôvodu“ na rodinu K.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia podanou žalobou spochybnili
konfiškačný výmer, na vydanie ktorého neboli podľa nich splnené zákonné predpoklady,
pretože oni ako aj ich právna predchodkyňa boli československými štátnymi občanmi
a neboli presídlení ako zradcovia alebo ako nepriatelia štátu do Maďarska, preto je podľa
nich konfiškačný výmer nulitným aktom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 249/08-138 zo 4. decembra 2009 žalobu
sťažovateľov v celom rozsahu zamietol s odvolaním sa na závery vyslovené Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 110/94
zo 4. novembra 1994, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 88/92
z 30. júna 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 361/93
z 22. júna 1994 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie o návrhu sťažovateľky
v 1. rade, ktorým sa domáhala proti žalovanému (Slovenskej republike – Armáde
Slovenskej republiky) uzavretia dohody o vydaní vecí (sporných nehnuteľností) na základe
§ 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). V označenom rozhodnutí
najvyšší súd konštatoval, že nebolo vo vecnej príslušnosti všeobecných súdov, ktorých
rozsudky zrušil, skúmať splnenie podmienok konfiškácie, pretože o splnení týchto
podmienok mal s konečnou platnosťou rozhodovať Osídľovací úrad pre Slovensko
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., pričom tiež konštatoval, že vyznačenie konfiškácie
sporných nehnuteľností v pozemkovoknižnej vložke č..., ako aj odstránenie tohto
vyznačenia bolo vykonané v súlade s účinnou právnou úpravou (po vrátení veci najvyšším
súdom bola žaloba sťažovateľky v 1. rade v danej veci, o ktorej okresný súd po vrátení
dovolacím súdom konal pod sp. zn. 7 C 141/94, právoplatne zamietnutá 24. apríla 1995,
pozn.). Okresný súd teda poukazujúc na uvedené závery najvyššieho súdu v tejto inej veci
zdôraznil, že nie je v jeho právomoci skúmať vecnú správnosť konfiškačného výmeru, a tiež
konštatoval, že keďže najvyšší súd v označenom rozhodnutí proklamoval aj zákonnosť
prideľovacieho výmeru, žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
zákonným spôsobom, a teda žaloba bola sťažovateľmi podaná bezdôvodne. Navyše,
okresný súd poukázal na to, že keďže reštitučné konanie vedené pod sp. zn. 7 C 141/94
právoplatne skončilo 24. apríla 1995, tak minimálne od tej doby žalovaný sporné
nehnuteľnosti dobromyseľne a nerušene užíval viac ako 10 rokov až do doby, kedy mu bola
doručená žaloba sťažovateľov, takže „... ak by mu teda nesvedčalo vlastnícke právo
na základe výmeru o prídele... , tak v takom prípade a pri zistenom skutkovom stave ako
dobromyseľný držiteľ by... nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
vydržaním... “.
Na základe odvolania sťažovateľov, ktorým okrem iného poukázali aj na to, že
okresný súd neskúmal, či konfiškačný výmer nadobudol právoplatnosť, pretože nebol nikdy
doručený ani ich právnej predchodkyni a ani jej deťom, ako aj na podľa nich nesprávny
záver okresného súdu o tom, že nulitnosť individuálneho správneho aktu možno vysloviť
iba v prípade nedostatku právomoci na strane orgánu, ktorý ho vydal, krajský súd
rozsudkom sp. zn. 8 Co 41/2010 z 15. júla 2010 rozsudok okresného súdu
sp. zn. 10 C 249/08 zo 4. decembra 2009 ako vecne správny potvrdil, pričom v odôvodnení
poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie okresného súdu s výhradou iba voči tej časti
odôvodnenia okresného súdu, ktoré pojednávalo o vydržaní vlastníckeho práva žalovaného
k sporným nehnuteľnostiam, pričom krajský súd tiež zdôraznil, že preskúmanie zákonnosti
konfiškačného výmeru nemohlo byť predmetom konania okresného súdu, pretože toto
preskúmanie podlieha osobitnému zákonnému postupu.
Z dôvodu dovolania podaného sťažovateľmi bolo označené rozhodnutie krajského
súdu predmetom prieskumu najvyššieho súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 2/2011
z 21. decembra 2011 v dovolacom konaní zrušil toto rozhodnutie krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie prisvedčiac dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej sa
krajský súd nevysporiadal s ich odvolacími námietkami smerujúcimi proti rozhodnutiu
okresného súdu, ktoré okrem iného (pozri už uvedenú podstatu odvolania, pozn.) spočívali
aj v ich tvrdeniach, že okresný súd nezaujal svoje stanovisko k odlišnej judikatúre
v obdobných veciach, na ktorú mali sťažovatelia poukázať už v konaní pred okresným
súdom, a tak v dôsledku toho rozhodnutie okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúce
rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nedostatočného odôvodnenia.
Po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne konal a po doplnení dokazovania
opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu svojím
rozsudkom sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013, ktorým z dôvodu čiastočného späťvzatia
žalobného návrhu sťažovateľmi (v časti určenia, že podiel na sporných nehnuteľnostiach
patrí do dedičstva po právnej predchodkyni sťažovateľov, pozn.) konanie čiastočne zastavil
a vo zvyšnej časti odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia spochybňujú rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013 a svoju sťažnosť odôvodnili takto:
«Ad.1: Sťažovatelia zotrvávajú vo svojom presvedčení, ktoré podrobne rozviedli
a právne zargumentovali a podložili aj poukázaním na rozsiahlu judikatúru, konkr.
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a tiež Najvyššieho správneho súdu ČR, že totiž
Výmer je ničotným správnym aktom, pretože osídľovací úrad nebol oprávnený majetok
dotknutých osôb skonfiškovať, nakoľko neboli splnené tri podmienky, ktoré zakladali jeho
oprávnenie takýto správny akt vydať, a to
- strata československého štátneho občianstva všetkých štyroch Výmerom dotknutých
osôb
- príslušnosť všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb k maďarskej národnosti
- vysťahovanie všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb na územie Maďarska
v rámci dohody o výmene obyvateľstva
Krajský súd zaujal postoj, že ak osídľovací úrad mal právomoc vydávať výmery
o konfiškácii majetku, tak Výmer v žiadnom prípade nemôže byť ničotným správnym aktom
a nie je následne v žiadnom prípade možné skúmať vecnú správnosť tohto výmeru. Tento
postoj krajského súdu nie je správny, nie je v súlade so zákonom ani z rozsiahlou
judikatúrou, na ktorú sťažovatelia poukázali. Oprávnenie osídľovacieho úradu vydať
konfíškačné rozhodnutie bolo totiž presne vymedzené splnením určitých podmienok a tieto
podmienky nemožno subsumovať pod pojem „vecná správnosť rozhodnutia“, pretože ide
o splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré mal krajský súd skúmať z úradnej
povinnosti.
Krajský súd teda mal skúmať, či išlo o osoby maďarskej národnosti, ktoré stratili
čsl. Štátne občianstvo podľa dekrétu č. 33/1945 Zb. a boli presťahované na územie
Maďarska v rámci Dohody.
Ak by aj krajský súd mal pochybnosti o národnosti dotknutých osôb a o strate či
zachovaní ich čsl. štátneho občianstva, bolo v konaní mimo akýchkoľvek pochybností
preukázané, že ani jedna zo štyroch Výmerom dotknutých osôb nebola na územie Maďarska
presťahovaná v rámci Dohody, nakoľko neb. M. K. bola na územie Maďarska protiprávne
zavlečená a jej syn - sťažovateľ v 4. rade — bol za ňou až dodatočne na územie Maďarska
svojimi príbuznými prepašovaný po tom, ako jeho matke nebol umožnený návrat a syn bol
umiestený do sirotinca, kde sa problémové správal.
Krajský súd vážne pochybil, ak vyslovil, že Výmerom dotknuté osoby sa považujú
za presťahované do Maďarska v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb., citované
ustanovenie totiž znie: „Osobami přestěhovanými do Maďarska se rozumějí osoby, které
byly podlé dohody přestěhovány nebo se podlé dohody nebo ujednání s ní souvisících
za lakové považují s výjimkou osob, na než se vztahují ustanovení čl. VIII, vety první
dohody", pričom zo žiadneho ujednania Dohody nemožno vyvodiť, že osoba zavlečená
alebo osoba prepašovaná na územie Maďarska alebo osoba, ktorá sa dokonca vôbec ani
neocitla na území Maďarska (dve zo štyroch Výmerom dotknutých osôb) sa považuje za
osobu presťahovanú v rámci Dohody. Krajský súd si zároveň vo svojej argumentácii
protirečil, ak raz skonštatoval, že osoby dotknuté Výmerom sa považujú za presťahované
podľa § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb. a druhýkrát konštatoval, že tieto osoby boli
zaradené do zoznamu určených na presťahovanie osôb (t. j.- zrejme boli nie „považované“
ale riadne zaradené) a ich dodatočné „vyškrtnutie“ zo zoznamu nemožno považovať za
právne významný úkon pre vlastníctvo.
Každopádne sťažovatelia sú presvedčení, že krajský súd bol povinný skúmať splnenie
všetkých zákonných podmienok k vydaniu konfíškačného rozhodnutia osídľovacím úradom
a pokiaľ by tak učinil a predložené dôkazy by riadne vyhodnotil, nutne by musel dospieť
k záveru, že Výmer je ničotným správnym aktom.
Ad 2: Sťažovatelia považujú Výmer za ničotný správny akt, ktorého právoplatnosť
a vykonateľnosť nie je potrebné a ani možné skúmať, vzhľadom na vzniklú situáciu je však
nutné, aby pripustili „neničotnosť“ Výmeru a poukázali na porušenie svojich práv tým. že
im krajský súd nepriznal vlastníctvo na základe individuálneho správneho aktu - Výmeru,
ktorý nikdy nebol zákonným spôsobom doručený dotknutým osobám a teda nenadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť. Krajský súd uvažoval nesprávne, ak bol toho názoru, že
nebol oprávnený skúmať správnosť realizovaného spôsobu doručenia Výmeru vyvesením
na úradnej tabuli a nebola správna ani jeho argumentácia tým, že na daný prípad sa
vzťahovalo ustanovenie § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., podľa
ktorého „O tom, jsou-li splněny podmínky pro konfiskaci podlé tohoto dekrétu, rozhoduje
příslušný okresní národní výbor. Rozhodnutí lze doručiti veřejnou vyhláškou, i když nejsou
splněný předpoklady § 33 vládního nařízení ze dne 13. ledna 1928, č. 8 Sb., o řízení
ve věcech náležejících do působnosti politických úřadu (správním řízení).“ Zákon
č. 148/1947 Zb. totiž v ustanovení § 2 ods. 1 určuje „O tom, jsou-li podlé konfiskačních
předpisu splněný podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž se vztahují
ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje - pokud se tak již nestalo - s konečnou platností
osidlovací úřad“ a ďalej v § 2 ods. 2 určuje „Konfiskačními předpisy se rozumějí předpisy
o konfiskaci nepřátelského majetku, vydané po 5. květnu 1945, na Slovensku po 29. srpnu
1944“. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 148/1947 Zb, nemožno vyvodiť, že by sa vyššie
citované ustanovenie § 1 ods. 4 dekrétu č. 108/1945 Zb. malo vzťahovať aj na postup voči
osobám, ktoré mali byť v rámci Dohody presťahované na územie Maďarska, na tieto osoby
sa preto mali vzťahovať len ustanovenia dekrétu definujúce podmienky pre konfiškáciu,
a teda osobám, o konfiškácii majetku ktorých rozhodoval osídľovací úrad, malo byť
rozhodnutie o konfiškácii doručené štandardným postupom podľa nar. vl. č.8/1828 Zb., a to
konkrétne v súlade s ustanoveniami § 16 ods. 1 a § 33 ods. 1 nar. vl. č. 8/1928 Zb., ktoré
určujú: § 16 ods. 1: „Nemá-li strana nezpůsobilá k jednaní zákonného zástupce nebo
nelze- li pobyt strany zjistiti, ustanoví úřad, jestliže toho důležitost věci vyžaduje,
opatrovníka, který jedná jménem strany, dokud nevystoupí u úřadu strana sama, její
zástupce nebo zmocněnec. Ustanovení opatrovníka oznámí úřad příslušnému soudu“. § 33
ods. 1: „Osobám, jejichž pobyt pres konané šetření jest neznám, neb osobám, které nejsou
úřadu známy, múze bytí doručená, není-li ustanoven zástupce, zmocněnec neb opatrovník,
veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních
předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli příslušného úřadu
uplynulo patnáct dnu, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovená lhůta delší.“ Trom maloletým
deťom teda mal byť ustanovený opatrovník a rozhodnutie - Výmer malo byť doručené
tomuto opatrovníkovi. V prípade neb. M. K., ktorá bola nezákonne zavlečená na územie
Maďarska, malo byť preukázateľným spôsobom vykonané šetrenie o mieste jej pobytu a až v
prípade bezvýslednosti takéhoto šetrenia jej konfiškačné rozhodnutie mohlo byť doručené
verejnou vyhláškou, t. j. vyvesením na úradnej tabuli. Pokiaľ krajský súd považoval za
doručené, a teda za právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - Výmer, ktoré nebolo doručené
týmto zákonom určeným postupom, porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok, nakoľko im
nepriznal vlastníctvo k nemu na základe rozhodnutia, ktoré v skutočnosti nikdy
nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Sťažovatelia túto argumentáciu predniesli na
pojednávaní dňa 25. 4. 2013, krajský súd však na ňu neprihliadal, i keď bol povinný tak
učiniť aj bez tejto argumentácie - z úradnej povinnosti.»
V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:
«... sťažovatelia poukazujú tiež na tú skutočnosť, že krajský súd veľmi neštandardným
spôsobom hodnotil predložené dôkazy, keď v zásade vôbec neprihliadal na dôkazy
svedčiace v prospech sťažovateľov, konkr. na to, že:
- neb. M. K. už 17. septembra 1945 bola Správnou komisiou v Nových Zámkoch
vydaná osobná legitimácia osvedčujúca jej čsl. štátne občianstvo
- neb. M. K. a jej tri deti boli v dokumentácii súvisiacej s plánovaným presťahovaním
označené ako osoby slovenského pôvodu resp. ako Slováci, čo bolo dôvodom toho, že boli aj
vyškrtnutí zo zoznamu osôb určených na presťahovanie, pretože platilo, že osoba
slovenského pôvodu resp. slovenskej národnosti resp. Slovák nemohla ani stratiť čsl. štátne
občianstvo, ak len nevyvíjala činnosť definovanú v § 1 ods. 3 dekrétu č. 108/1945 Zb. a už
vôbec nemohla byť presťahovaná v rámci Dohody na územie Maďarska. Krajský súd nevzal
do úvahy, že ak o zaradení do zoznamu osôb určených na presťahovanie nemuselo byť
a teda ani nebolo vydané žiadne rozhodnutie, tak ani o vyškrtnutí zo zoznamu žiadne
rozhodnutie vydané byť nemuselo a preto vyškrtnutiu zo zoznamu mala byť krajským súdom
pripísaná presne taká istá vážnosť ako zaradeniu do zoznamu, čo sa však nestalo, pretože
krajský súd toto vyškrtnutie zbagatelizoval keď uviedol, že ho „nemožno považovať
za právne významný úkon pre vlastníctvo“.
- Maďarský štátny archív potvrdil tú skutočnosť, že ani jedna z Výmerom dotknutých
osôb nie je vedená v zoznamoch osôb presťahovaných do Maďarska v rámci Dohody.
Krajský súd však stav veci napriek tomu vyhodnotil tak, že dotknuté osoby boli
presťahované do Maďarska v rámci Dohody a vonkoncom sa nezamyslel nad tým, že
Dohoda samotná, napriek v tom čase napätým vzťahom medzi Československom
a Maďarskom, bola dohodou recipročnou a preto uznanie dotknutých osôb za presťahované
slovenskou stranou (resp. krajským súdom) a neuznanie toho istého maďarskou stranou
znamená, že týmto osobám bol odňatý majetok v Československu a nebol im pridelený
žiadny majetok v Maďarsku, čo je v rozpore s recipročnosťou Dohody a tiež s elementárnou
spravodlivosťou.
- osvedčenie o štátnom občianstve osôb dotknutých Výmerom zo dňa 9.3.1956 nie je
rozhodnutím o navrátení štátneho občianstva a nič nevypovedá o tom, či vôbec niekedy
občianstvo zaniklo
- ako vyriekol krajský súd, neb. M. K. nemožno považovať za osobu slovenskej
národnosti, pretože „bola napriek „reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom
tlmočníka v konaní 7C/141/1994“ — toto konštatovanie učinené v roku 2013 s účinkami
spätne do roku 1947, t. j. do turbulentnej doby krátko po skončení II. svetovej vojny, je
výslovne nedôstojné demokratického súdu. Keď už chcel krajský súd toto stanovisko zaujať,
mal si aspoň zistiť, či skutočne neb. M. K. nemala slovenských predkov (a bol by zistil, že
mala) a mal vziať do úvahy, že „štatút“ Slováka jej v tej dobe mohol byť priznaný aj za
stavu, že síce mala slovenských predkov ale zároveň neovládala slovenský jazyk, a to aj
vďaka protifašistickej činnosti jej nebohého manžela F. K., ktorý počas horthyovského
režimu ukrýval Židov a všemožne im pomáhal, čo bolo policajnými zložkami maďarského
štátu zistené, F. K. bol uväznený a vo väzení zomrel na týfus - listina toto uväznenie
preukazujúca bola krajskému súdu známa.
Popísané tendenčné hodnotenie dôkazov považujú sťažovatelia za porušenie ich
práva na spravodlivé súdne konanie.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom rozhodol:
„... že ich právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na spravodlivý proces podľa 46 ods. l Ústavy SR a podľa článku 6 ods. l Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8Co/51/20l3 zo dňa 25.4.2013 porušené a aby zrušil rozsudok Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 8Co/51/2013 zo dňa 25.4.2013 a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na nové
konanie a zaviazal Krajský súd v Nitre k zaplateniu trov právneho zastúpenia sťažovateľov
v tomto konaní vo výške € 536,26 (2 úkony po € 260,32, 2x paušálna náhrada výdavkov
po € 7,81).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného
práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj namietané porušenie ich základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých
malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 51/2012
z 25. apríla 2013, a to tým, že podľa sťažovateľov krajský súd, rovnako ako pred ním ani
okresný súd neskúmal, resp. neprihliadol na ich námietky, na základe ktorých konfiškačný
výmer, ktorým bol ich právnej predchodkyni a tiež aj samotným sťažovateľom odňatý
majetok, ktorého vrátenia sa domáhali, považujú za „... ničotný správny akt...“. Nulitnosť,
resp. ničotnosť tohto správneho aktu je podľa sťažovateľov daná tým, že na konfiškáciu
sporných nehnuteľností neboli naplnené všetky zákonné predpoklady, na čo mal krajský súd
podľa sťažovateľov prihliadať. Sťažovatelia totiž poukazujú na to, že tak ich právna
predchodkyňa, ako aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade, ako aj matka sťažovateľov
v 3. a vo 4. rade, pozn.) boli československými štátnymi občanmi, mali slovenskú národnosť,
pretože mali aj slovenských predkov, a napokon ich právna predchodkyňa so svojimi tromi
deťmi nebola vysťahovaná do Maďarska v rámci realizácie dohody o výmene obyvateľstva,
pretože mali byť dodatočne vyčiarknutí zo zoznamu vysťahovalcov.
V súvislosti so sťažovateľmi namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec
na nariadenom odvolacom pojednávaní a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) i po doplnení dokazovania (v rozsahu potrebnom pre nové
rozhodnutie) a čiastočnom späťvzatí návrhu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 208 OSP čiastočne zrušiť (a konanie v
rozsahu pripusteného čiastočného späťvzatia návrhu zastaviť) a v zostávajúcej časti podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v odvolacom konaní
úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznať z dôvodu,
že toto svoje právo si neuplatnila a žiadne trovy jej ani nevznikli (z obsahu spisu
nevyplývajú).
Okrem úvah súdu prvého stupňa ohľadom vydržania vlastníckeho práva odporkyňou
a úvah o tom, že M. K., rod. P. a jej deti bolí nesprávne zaradení do zoznamu presídlencov
sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len
poukazuje a opakovať ich preto (§ 219 ods. 2 OSP). Primárne podstatné pre rozhodnutie
vo veci bolo posúdenie právneho úkonu - Výmeru Osídľovacieho úradu pre Slovensko
v Bratislave (ďalej len Osídľovací úrad) zo dňa 20.7.1949 č. 1644-0/6/1949/II-M, ktorým
Osídľovací úrad rozhodol podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Zb.
(zákon Ústavodárneho Národného zhromaždenia československej republiky o opatreniach
k prevedeniu Československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, účinný
od 20. 8. 1947) s konečnou platnosťou, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku
vdovy M. K. rod. P. a troch rodinných príslušníkov, osôb maďarskej národnosti a teda že
ich majetok bol právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát) podľa dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 Zb. (z 25. októbra 1945, účinný od 30.10.1945), a to dňom jeho
účinnosti. V prípade uvedeného výmeru nešlo o nulitný právny úkon - ničotný správny akt
(paakt) vydaný správnym orgánom nemajúcim na to právomoc, z ktorého žiadne právne
následky nevznikajú, keď bola daná právomoc uvedeného Osídľovacieho úradu
k rozhodovaniu o majetku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku VII. Dohody medzi
Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (z 27.2.1946, publikovaná pod
č. 145/1946 Zb. s účinnosťou od 15.5.1946 - ďalej len dohoda), keď uvedené rozhodnutie
bolo s konečnou platnosťou a deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu (prechod
na štát) podľa konfiškačných predpisov, v danom prípade podľa dekrétu prezidenta
republiky, účinného od 30.10.1945 a publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 108/1945 Zb.
Ako už uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vydanom v konaní vedenom
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 7 C/141/1994, na ktoré správne poukázal súd
prvého stupňa, nebolo možné preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ktoré
rozhodnutie znamenalo prechod vlastníctva - konfiškáciu pre štát na základe zákona,
uvedeného dekrétu prezidenta republiky. Išlo o rozhodovanie o špecifickom majetku
podliehajúcom konfiškácii podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., keď
o splnení podmienok pre konfiškáciu podľa tohto dekrétu v zásade rozhodoval príslušný
Okresný Národný výbor, pričom i toto rozhodnutie (okrem rozhodnutia ONV) bolo možné
doručiť aj verejnou vyhláškou, i keď neboli splnené podmienky § 33 Vládneho nariadenia
zo dňa 13. januára 1928 o správnom pokračovaní (tzv. správny poriadok), keď vyhláška
Ministra vnútra č. 241/1946 Z. z. o štatúte Osídľovacieho úradu pre Slovensko v § 9 ods. 1
odkazovala na uvedený správny poriadok, ktorý v § 33 ods. 1 poznal doručovanie verejnou
vyhláškou na úradnej tabuli (uvedené ustanovenie platilo obdobne) a doručenie tým platilo
za vykonané.
Dôsledkom uvedeného rozhodnutia Osídľovacieho úradu bolo to, že všetky osoby
riešené týmto rozhodnutím prišli o svoj majetok jeho konfiškáciou štátom podľa uvedeného
Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945, keď naviac ustanovenie § 2 ods. 1 veta druhá
zákona č. 148/1947 Zb. o opatreniach k prevedeniu československej - maďarskej dohody
o výmene obyvateľstva účinného od 20. 8. 1947 považovalo podmienky pre konfiškáciu
za splnené bez ďalšieho už tým, že osoba bola do Maďarska presťahovaná, pričom v zmysle
ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona sa osobou presťahovanou rozumeli nielen osoby reálne
presťahované, ale aj tie, ktoré sa za takéto považujú, ktorými treba považovať aj osoby
riešené rozhodnutím Osídľovacieho úradu a zaradené do zoznamu osôb na výmenu
obyvateľstva podľa dohody.
K poukazu navrhovateľov v odvolaní o tom, že súd prvého stupňa mal skúmať
existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia Osídľovacím úradom pre Slovensko
v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných podmienok a že sa nejedná o skúmanie
vecnej správnosti jeho rozhodnutia, odvolací súd dodáva to, že v takomto prípade sa jedná
stále o posudzovanie vecnej správnosti rozhodnutia z hľadiska splnenia zákonných
podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu, ktorá súdu v tomto súdnom
konaní neprináležala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti a zákonnosti
správnych rozhodnutí je tieto možné preskúmavať len príslušným zákonným postupom, a i
keby sa v tomto konaní javili i vecne nesprávnymi, nemožno na ich účinky a následky
neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným
správnym orgánom (z ktorého žiadne právne následky nevznikajú) a pri prezumpcii jeho
správnosti (platnosti) nebolo možné preto naň neprihliadať (§ 135 ods. 2 OSP), a to bez
ohľadu na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali.
Štát tak predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k nim) právne relevantným
spôsobom (nielen fakticky) prevzal. Výmer zrušený nebol a jeho účinky trvajú, i keby
prípadne dôvody pre jeho vydanie neexistovali.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že
- pri zamietnutí žaloby navrhovateľky v 1. rade o vydanie nehnuteľností podľa
špeciálnych reštitučných predpisov bola žalovaná ochrana ňou tvrdeného vlastníckeho
práva cez všeobecné právne predpisy možná,
- neb. M. K., rod. P. i F. K. boli osobami maďarskej národnosti a túto logicky mali aj
ich deti M., K. a F. (kúpna zmluva zo dňa 7.8.1942 bola uzatvorená v maďarskom jazyku,
kupujúci boli v nej označení ako občania maďarskej republiky a neb. M. K. bola - napriek
„reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom tlmočníka v konaní 7 C /141/1994),
- podľa Ústavného Dekrétu prezidenta republiky z 2.8.1945 (publikovaného pod
č. 33/1945 Sb. a účinného od 10. 8. 1945) účinnosťou tohto dekrétu stratili československí
štátni občania maďarskej (a nemeckej) národnosti Československé štátne občianstvo,
pokiaľ ho nestratili už nadobudnutím štátnej príslušnosti maďarskej, keď ohľadom
zachovania im Československého štátneho občianstva rozhodoval Krajský národný výbor
na návrh Okresného národného výboru, po preukázaní vernosti Československej republike
a schválení osvedčenia o národnej spoľahlivosti (v konaní na základe žiadosti, ktorého
existenciu konania na odvrátenie straty občianstva navrhovatelia nepreukázali),
- minimálne navrhovateľ v 4. rade bol spolu so svojou neb. matkou do Maďarska
v rámci dohody (po nej) o výmene obyvateľstva reálne presťahovaný (potvrdenie
o transporte dňa 27. 5. 1947 a Reemigrantská legitimácia z 27. 9. 1952),
- v čase vydania rozhodnutia Osídľovacieho úradu sa pri vykonávaní zápisov
(s konštitutívnymi účinkami) v pozemkovej knihe pôvodní vlastníci o zápise konfiškácie
(zákon č. 90/1947 Zb., neupovedomovali a táto konfiškácia bola už v pozemkovej knihe
(u celého PKV telesa) poznačená na základe skorších zápisov registrového súdu, ktoré spisy
o tom sa však v archívoch nezachovali (nenašli), čo však existenciu konfiškácie nevyvracia,
- neb. M. K. a všetky jej deti boli nesporne (i podľa navrhovateľov) zahrnuté medzi
osoby pre výmenu obyvateľstva podľa dohody, teda určené k presťahovaniu, čím bola
založená (daná) právomoc Osídľovacieho úradu pre konanie (a rozhodnutie), keď inak
„vyškrtnutie“ zo zoznamu osôb (naviac dodatočne) nemožno považovať za právne
významný úkon pre vlastníctvo (proti účinkom zákona a vydaným rozhodnutiam),
- z rozhodnutia (Výmeru) zabezpečeného odvolacím súdom vyplýva jeho vyvesenie
(na úradnej tabuli) dňa 17. 2. 1950 a sňatie 3. 3. 1950, pričom správnosť tohto spôsobu
doručenia rozhodnutia súd (mimo rámec správneho súdnictva) preskúmavať nemohol, teda
podmienky nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti boli splnené,
- neb. M. K. sa po návrate z Maďarska Československé štátne občianstvo navrátilo -
osvedčilo rozhodnutím z 9. 3. 1956, zahŕňajúcim i mal. deti, pričom tomuto malo
predchádzať i vzdanie sa majetkových nárokov voči odporkyni, a že
- spochybnenie „vecnej nepríslušnosti“ Osíďľovacieho úradu k vydaniu predmetného
Výmeru pre nenaplnenie zákonných podmienok rozhodovania (pre jeho rozhodovanie) je
(stále) námietkou vecnej nesprávnosti rozhodnutia (z týchto dôvodov), ktorú vecnú
nesprávnosť môže posudzovať len odvolací orgán (u Osídľovacieho úradu rozhodujúceho
s konečnou platnosťou však nie) alebo súd v rámci správneho súdnictva.
Vychádzajúc zo zhora uvedeného a z toho, že všetky ostatné odvolacie námietky
(dôvody) sú pre rozhodnutie vo veci nepodstatné (a nie je preto nevyhnutné sa s nimi
osobitne zaoberať) mal potom odvolací súd za to, že predmetným Výmerom Osídľovacieho
úradu bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o konfiškácii predmetných nehnuteľností
na štát (a konfiškácia nastala), v dôsledku čoho sa už potom (zhodne ako súd prvého
stupňa) nezaoberal s tým, ako odporkyňa ďalej s predmetnými nehnuteľnosťami nakladala,
v akom stave (dostavanosti) bola domová nehnuteľnosť v čase prechodu do vlastníctva
odporkyne (k akým jej zmenám došlo neskôr) a či je prípadne potrebné zidentifikovanie
pozemkových nehnuteľností.»
Východiskovou premisou napádaného rozhodnutia krajského súdu, na základe ktorej
verifikoval zamietnutie žaloby sťažovateľov o navrátenie im a ich právnej predchodkyni
skonfiškovaného majetku, je konštatovanie, že v tomto type konania nie je v právomoci
krajského súdu skúmať vecnú správnosť konfiškačného výmeru, t. j. nie je v jeho
právomoci skúmať, či na vydanie tohto výmeru boli alebo neboli splnené zákonné
predpoklady konfiškácie, tak ako sa toho domáhajú sťažovatelia.
V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že v zmysle teórie
práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný absolútne
vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani
nemôžu vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval.
V danom prípade sa sťažovatelia domáhali určenia ich vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, ktoré boli skonfiškované im a ich právnej predchodkyni určovacou
žalobou podanou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa
na základe takejto žaloby rozhoduje „... o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem“. V tomto type konania ani podľa názoru
ústavného súdu nebolo v kompetencii či už konajúceho okresného súdu alebo krajského
súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom – osídľovacím
úradom (pozri ďalej, pozn.). Krajský súd mohol konfiškačný výmer preskúmavať len
z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe
účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo
o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nešlo o správne súdnictvo,
pozn.).
Podľa prvej vety čl. V dohody o výmene obyvateľstva (účinnej od 15. mája 1946)
„V počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti, presťahovaných
z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska
osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a stratili
podľa dekrétu prezidenta Československej republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave
československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (č. 33/1945
Sb.) československé štátne občianstvo.“.
Podľa prvej vety čl. VII dohody o výmene obyvateľstva „Vlastnícke právo
presťahovaných osôb k im prináležajúcim nehnuteľnostiam prechádza na štát ich
doterajšieho bydliska.“.
Podľa prvých dvoch viet § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. (zákon na vykonanie
dohody o výmene obyvateľstva, účinný od 20. augusta 1947, pozn.) „O tom, jsou-li podle
konfiskačních předpisů splněny podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž
se vztahují ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje, - pokud se tak již nestalo - , s konečnou
platností osidlovací úřad, a to, jde-li o majetek zemědělský, v dohodě s pověřenectvem
zemědělství a pozemkové reformy. Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba,
které tento majetek náležel, přestěhována do Maďarska (odstavec 3)…“.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 148/1947 Sb. „Konfiskačními předpisy se rozumějí
předpisy o konfiskaci nepřátelského majetku, vydané po 5. květnu 1945, na Slovensku
po 29. srpnu 1944.“
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Sb. „Osobami přestěhovanými do Maďarska se
rozumějí osoby, které byly podle dohody přestěhovány nebo se podle dohody nebo ujednání
s ní souvisících za takové považují, s výjimkou osob, na něž se vztahují ustanovení čl. VIII,
věty první dohody.“.
Z citovaného § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. vyplýva, že o splnení podmienok
na konfiškáciu majetku patriaceho osobám vysídleným z Československa na základe
dohody o výmene obyvateľstva do Maďarska alebo, ktoré sa za také považovali (citovaný
§ 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Sb.), mal oprávnenie rozhodovať „... s konečnou
platnosťou... „ osídľovací úrad, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľov a ich právnej
predchodkyne. Keďže konfiškačný výmer vydal v danom prípade správny orgán na to
oprávnený, (t. j. osídľovací úrad), a to na podklade v tom čase účinných konfiškačných
predpisov, nemožno na konfiškačný výmer nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt)
a nebrať naň zreteľ, tak ako to vnímajú sťažovatelia.
Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na vylúčenú, resp. neprípustnú právomoc
krajského súdu skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť, resp. vecnú správnosť
rozhodnutia vydaného správnym orgánom (čo je úloha správneho súdnictva, pozn.),
nemožno závery krajského súdu vyjadrené v napádanom rozsudku považovať za svojvoľné,
arbitrárne či ústavne neudržateľné.
Z citovaných ustanovení tiež vyplýva, že v danom prípade, t. j. v prípade osôb
presídlených z Československa do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva,
došlo ku konfiškácii ich majetku ex lege a to na základe prezidentského dekrétu
(č. 108/1945 Sb.), avšak nevyhnutným predpokladom tejto konfiškácie bolo, aby príslušný
správny orgán (osídľovací úrad) najprv s konečnou platnosťou rozhodol (t. j. bez možnosti
podania opravného prostriedku dotknutou osobou, pozn.) o splnení podmienok na túto
konfiškáciu. V prípade vysídlenia osôb na základe dohody o výmene obyvateľstva, podľa
§ 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. „Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba,
které tento majetek náležel, přestěhována do Maďarska (odstavec 3)...“, alebo podľa
odseku 3 tohto zákonného ustanovenia ju v zmysle dohody o výmene obyvateľstva za takú
bolo možné považovať (t. j. bola zaradená do zoznamu osôb určených na presídlenie, aj keď
fakticky ešte nebola presťahovaná, pozn.). Inými slovami, rozhodnutie osídľovacieho úradu
o splnení podmienky vysťahovania z územia Československa podľa dohody o výmene
obyvateľstva bolo nevyhnutným predpokladom (condictio sine qua non) konfiškácie majetku
vysídlených osôb, t. j. k prechodu ich majetku na štát (ex lege) podľa prezidentského
dekrétu.
Z uvedeného teda vyplýva, že dotknutým konfiškačným výmerom
č. 1644 0/6/1949/II-M z 20. júla 1949, ktorý mal v skutočnosti iba označenie „Výmer“,
nebolo rozhodnuté o konfiškácii majetku dotknutých osôb ako takej, pretože konfiškácia
nastávala ex lege, ale osídľovací úrad ním rozhodol iba o splnení podmienok na konfiškáciu
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., a to s konečnou platnosťou. Inými slovami,
osídľovací úrad s konečnou platnosťou posúdil, či právna predchodkyňa sťažovateľov, ako
aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.)
boli vysťahovaní do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva alebo či ich
za také osoby vzhľadom na okolnosti bolo možné považovať. Nepripustenie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu osídľovacieho úradu bolo zrejme vyvrcholením dôvodov
uzavretia bilaterálnej dohody o výmene obyvateľstva, ktorá bola historickým dôsledkom
povojnového obdobia, kedy bola konfiškácia majetku sudetských Nemcov a Maďarov
zdôvodňovaná ako dôsledok ich kolektívnej zodpovednosti za neverný postoj voči
československému štátu (na rozdiel od konfiškácií „nepriateľského majetku“, ktoré mali
zákonný podklad v prezidentskom dekréte č. 108/1945 Sb., ktorý pripúšťal vyvrátiteľnosť
domnienky zodpovednosti nepriateľských osôb pôsobiacej ex lege, t. j. v zmysle
prezidentského dekrétu bolo rozhodnutie správneho orgánu – okresného národného výboru,
o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu napadnuteľné odvolaním,
pozn.).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že rozhodnutie osídľovacieho úradu nebolo ich
právnej predchodkyni riadne doručené, a preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, ústavný
súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi krajského súdu, že na doručenie tohto
rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou vyhláškou. Doručovanie rozhodnutí o splnení
podmienok konfiškácie bolo v rozhodnej dobe (t. j. v dobe vydania konfiškačného výmeru
v danej veci, pozn.) upravené v § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu, ktorý pripúšťal doručenie
tohto rozhodnutia aj verejnou vyhláškou aj napriek tomu, že nešlo o osoby, ktorých pobyt
nebol neznámy, pričom navyše ani smernica ministra vnútra č. 401/1946 Ú. I.
zo 7. februára 1946, ktorou bol upravený spôsob rozhodovania o konfiškácii majetku podľa
prezidentského dekrétu, nepodmieňovala účinky doručovania týchto rozhodnutí
na doručovanie podľa predpisov o správnom konaní, ale také doručovanie v prípade osôb,
ktorých pobyt bol známy, iba umožňovala popri doručovaní verejnou vyhláškou, keď v čl. 4
bolo uvedené: „Rozhodnutí budiž doručováno zásadně veřejnou vyhláškou. Tento způsob
buď použit také pro vyhlášení rozhodnutí o majetku, jehož vlastník není již znám. Pouze
osobám jiné národnosti než německé nebo maďarské, je-li jejich pobyt znám, jest
rozhodnutí doručiti kromě doručení vyhláškou také podle platných předpisů o správním
řízení.“
Uvedené závery sú udržateľné aj z toho dôvodu, že ak ustanovenia prezidentského
dekrétu umožňovali doručovať verejnou vyhláškou rozhodnutia okresných národných
výborov o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu, proti ktorým bol
navyše prípustný opravný prostriedok, o to viac je tento spôsob doručovania v okolnostiach
veci pochopiteľný pri rozhodnutiach osídľovacieho úradu, proti rozhodnutiam ktorého
opravný prostriedok prípustný nebol.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že k zániku vlastníckeho práva
sťažovateľky v 1. rade a jej detí k sporným nehnuteľnostiam a k jeho prechodu na štát došlo
na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov, pričom osídľovací úrad ako
správny orgán rozhodol o splnení podmienok konfiškácie v medziach svojej právomoci
s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, čo
postačovalo na nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade nemôže byť spor o
tom, že dotknutý konfiškačný výmer nie je paaktom. Súčasne je potrebné konštatovať, že
v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky
konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu
predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov
a správnych súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti
sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľmi namietaného
porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,
vnútorne rozporné či ústavne neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti
a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už
nerozhodoval.
Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že aj napriek už uvedenému sa krajský súd
v závere napádaného rozsudku predsa len vyjadril aj k splneniu podmienok na konfiškáciu
majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a jej detí, keď sa vyjadril k otázke štátneho
občianstva, ako aj k otázke vysídlenia označených osôb z Československa.
V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec vecného posúdenia sťažnosti v súvislosti
s podmienkami konfiškácie majetku osôb vysídlených z Československa na základe dohody o
výmene obyvateľstva, ktoré boli stanovené jednak v samotnej dohode o výmene obyvateľstva
v spojení so zákonom č. 148/1947 Sb., iba vo všeobecnej rovine podotýka, že hlavným
predpokladom konfiškácie majetku týchto osôb bolo buď ich faktické (reálne) vysťahovanie,
alebo ich plánované vysťahovanie, t. j. aj keď neboli fakticky vysťahované, bolo možné ich
za také osoby považovať, pretože sa počítalo s ich vysťahovaním, keďže boli zaradené do
zoznamu vysídľovaných osôb, do ktorého boli priamo (bez potreby osobitného rozhodnutia)
na základe dojednaní v čl. V dohody o výmene obyvateľstva zaradené osoby, ktoré boli
osobami maďarskej národnosti so stálym bydliskom na území Československa a súčasne
ako osoby nemeckej a maďarskej národnosti stratili na základe ústavného dekrétu
prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. z 2. augusta 1945 (ďalej len „prezidentský dekrét o
úprave štátneho občianstva“) ex lege (prezidentský dekrét mal silu zákona, navyše
označený prezidentský dekrét mal silu ústavného zákona, pozn.) československé štátne
občianstvo.
Podľa § 1 ods. 2 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva
„... českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají
československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti“.
Z uvedeného vyplýva, že vysídľovanie osôb z Československa na základe dohody
o výmene obyvateľstva a následná konfiškácia ich majetku neboli primárne viazané
na štátne občianstvo, ale na národnosť, pretože aj automatická plošná strata
československého štátneho občianstva podľa citového ustanovenia prezidentského dekrétu
o úprave štátneho občianstva bola primárne závislá od národnosti osoby.
V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že otázka národnosti (na rozdiel od štátneho
občianstva) je vždy subjektívna, preto na jej posúdenie je napokon dôležitý samotný jej
vonkajší prejav (napr. jazyk, hlásenie sa k určitým národnostným skupinám a pod.).
Podľa § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Tento dekret
se nevztahuje na Němce a Maďary, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky
(§ 18 dekretu prezidenta republiky ze dne 19. června 1945, č. 16 Sb., o potrestání
nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech)
přihlásili v úředním hlášení za Čechy nebo Slováky.“.
Podľa § 2 ods. 1 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Osobám,
spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice,
nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje
za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se
československé státní občanství.“.
Podľa § 2 ods. 2 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Žádost
o zjištění, že československé státní občanství zachovává, lze podati do šesti měsíců
od počátku účinnosti tohoto dekretu u místně příslušného okresního národního výboru
(okresní správní komise), anebo bydlí-li žadatel v cizině, u zastupitelského úřadu.
Rozhoduje o ní krajský národní výbor na návrh okresního národního výboru. Tyto osoby
jest až do vyřízení žádosti považovati za československé státní občany, vydal-li jim okresní
národní výbor (okresní správní komise) nebo zastupitelský úřad osvědčení o okolnostech,
uvedených v předchozím odstavci.“.
Z citovaného vyplýva, že strata československého štátneho občianstva osôb
maďarskej a nemeckej národnosti na základe prezidentského dekrétu o úprave štátneho
občianstva bola síce automatická a plošná, avšak nie nezvratná, pretože ak dotknutá osoba
preukázala skutočnosti uvedené v citovaných ustanoveniach, československé štátne
občianstvo jej bolo zachované (bolo nevyhnutné preukázať túto skutočnosť rozhodnutím
príslušného správneho orgánu, pozn.) aj napriek tomu, že išlo o osobu nemeckej alebo
maďarskej národnosti, v opačnom prípade bola strata československého štátneho
občianstva na národnostnom princípe dôvodom vysídlenia takejto osoby na základe dohody
o výmene obyvateľstva (t. j. ak dotknutá osoba nedisponovala rozhodnutím príslušného
správneho orgánu podľa citovaných ustanovení, nebolo možné ani napr. jej dodatočné
vyčiarknutie zo zoznamu presídlencov, resp. nebolo to možné z iného dôvodu, pozn.).
V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že akékoľvek úvahy o správnosti,
resp. nesprávnosti uvedených ustanovení nie sú namieste, pretože dekréty prezidenta
Beneša vydávané v čase neslobody sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Prijatie ústavy z 1. septembra 1992 neznamenalo okamžitý vznik právneho poriadku, ktorý
by vo všetkých smeroch a oblastiach po novom reguloval vzťahy v Slovenskej republike, ale
ústavodárca sa priklonil k princípu recepcie (prevzatiu) dovtedajšieho právneho poriadku,
pričom prechodné a záverečné ustanovenie ústavy v čl. 152 ods. 1 ustanovuje, že ústavné
zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej
republike v platnosti, ak neodporujú ústave. Keďže orgánom oprávneným rozhodovať
v týchto veciach je ústavný súd, ktorý dosiaľ nevyslovil nesúlad dekrétov prezidenta Beneša
s ústavou, tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku.
Obdobne ani Ústavný súd Českej republiky, ktorý zaujal odmietavé stanovisko
k zrušeniu Benešových dekrétov a ktorého rozhodnutia síce nemajú žiadne právne účinky
v Slovenskej republike, avšak z dôvodu kontinuity právneho poriadku Českej republiky
a Slovenskej republiky ( keďže právne vzťahy vznikajúce a zanikajúce na základe dekrétov
prezidenta Beneša tvorili súčasť ich právneho poriadku) nie sú v tomto smere celkom
zanedbateľné a možno na nich poukázať, vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/94
z 8. marca 1995 uviedol: „Dekret prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., o konfiskaci
nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, byl v době svého vydání nejen legálním,
ale také legitimním aktem. Vzhledem k tomu, že tento normativní akt již splnil svůj účel
a po dobu více než čtyř desetiletí již nezakládá právní vztahy a nemá tedy již nadále
konstitutivní charakter, nelze dnes za uvedené situace zkoumat jeho rozpor s ústavním
zákonem nebo mezinárodní smlouvou podle čl. 10 Ústavy (čl. 87 odst. 1 písm. a) Ústavy
ČR), neboť takový postup by postrádal jakoukoli právní funkci. Opačný postup by
zpochybnil princip právní jistoty, jenž je jednou ze základních náležitostí současných
demokratických právních systémů…
… to, co přichází z minulosti, musí sice i tváří v tvář přítomnosti v principu
hodnotově obstát, toto hodnocení minulého nemůže však být soudem přítomnosti nad
minulostí. Jinými slovy, řád minulosti nemůže být postaven před soud řádu přítomnosti, jenž
je již poučen dalšími zkušenostmi, z těchto zkušeností čerpá a na mnohé jevy pohlíží
a hodnotí je s časovým odstupem. Z tohoto zorného úhlu a v kontextu všech souvislostí
a událostí v době nacistické okupace a v období na ni úzce navazujícím, třeba hodnotit
i sám dekret ze dne 25.10.1945 č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku
a Fondech národní obnovy, jehož vydání nebylo ničím jiným než opatřením, v této
historické situaci a na bázi tehdy platného právního řádu, reagujícím na předchozí likvidaci
státní svrchovanosti, samostatnosti, celistvosti a demokraticko-republikánské státní formy
Československé republiky, likvidaci principů demokratického, právního státu, zahrnutých
v Ústavní listině Československé republiky z roku 1920, a to nacistickým režimem, jenž se
svou ideologií světovlády panské rasy a na tuto ideologii navazujícím terorem pustošícím
miliony lidských životů.“
V súvislosti s posúdením otázky, či rozpor prezidentského dekrétu č. 108/1945 Sb.
s právnymi zásadami „civilizovanej Európy“ nemožno vidieť v prezumpcii zodpovednosti
osôb nemeckej a maďarskej národnosti, zatiaľ čo u osôb iných národností bolo dôkazné
bremeno naopak na strane orgánu rozhodujúceho o tom, či boli alebo neboli splnené
podmienky na konfiškáciu ich majetku, Ústavný súd Českej republiky uviedol: «Již v úvodu
zde třeba položit důraz na to, že ani u osob německé národnosti zde nejde o presumpci
„viny“, ale presumpci „odpovědnosti“. Kategorie “odpovědnosti“ směřuje totiž zcela
zjevně za hranice „viny“ a v tomto směru má tedy mnohem širší, hodnotový, sociální,
historický, a také právní rozměr. …
To, že dekret č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní
obnovy, vychází z presumpce odpovědnosti osob německé národnosti, nemá tedy, vzhledem
k uvedeným skutečnostem, diskriminační povahu, nepředstavuje nějakou nacionální pomstu,
ale je pouhou adekvátní reakcí na agresi nacistického Německa, reakcí, jež si kladla za cíl
politicky i ekonomicky alespoň zmírnit následky okupace, předejít možným novým nástupům
totalitarismu a posílit společenské a mravní vědomí dotvrzením toho, že s porušením
jakékoliv odpovědnosti má být vždy spojena sankce. …
Nešlo tedy o svévolné zbavení majetku, jehož nepřípustnost byla stanovena až
v článku 17 Všeobecné deklarace lidských práv.»
Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti
odmieta vstupovať do už „mŕtvych“ zákonov a vzťahov, najmä s ohľadom na historickú
dobu ich vzniku, pretože ochranu ľudských práv a základných slobôd nemožno uplatniť
na čas pred ich zakotvením v pozitívnom práve. Na dávno minulé konania totiž nemožno
aplikovať dnešné chápanie ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Bergauer v. Česká republika (č. 17120/04 z 13. decembra 2005) okrem iné uviedol, že
Česká republika nemá žiadny záväzok navrátiť majetok, ktorý bol vyvlastnený v období
pred ratifikáciou dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014