Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 419/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., F. K., D. K., J. L., zastúpených advokátkou

JUDr. Evou Goconovou, Széchenyiho 8, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v Slovenskej

republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 25. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., F. K., D. K. a J. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), F. K. (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“), D. K. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“) a J. L. (ďalej len „sťažovateľ

vo 4. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na ochranu vlastníctva zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2013.

Sťažnosť sťažovateľov bola najprv pridelená na prejednanie a prerokovanie II. senátu

ústavného súdu sudcovi spravodajcovi JUDr. Jurajovi Horváthovi, avšak z dôvodu ním

vznesenej námietky zaujatosti z dôvodu jeho vzťahu k sťažovateľke v 1. rade, ktorá bola

v čase jeho advokátskej praxe jeho klientkou, bol sudca ústavného súdu JUDr. Juraj

Horváth uznesením sp. zn. z 15. januára 2014 z prerokovania

a rozhodovania tejto sťažnosti vylúčený a vec bola pridelená do I. senátu ústavného súdu

sudcovi spravodajcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Nové

Zámky (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. sťažovatelia

domáhali proti žalovanému (Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru

v Nitre, ďalej len „žalovaný“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným

v pozemkovoknižnej vložke č... nachádzajúcim sa v katastrálnom území (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov odvodzovali svoje vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam od vlastníckeho práva svojej právnej predchodkyne

M. K., zomrelej... (ďalej len „právna predchodkyňa sťažovateľov“), sťažovatelia

v 1. a 2. rade boli jej deťmi a sťažovatelia v 3. a vo 4. rade boli jej vnúčatami po jej už skôr

zomrelej dcére K. K., pozn.), ktorej mali byť sporné nehnuteľnosti skonfiškované podľa

dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech

národní obnovy (ďalej len „prezidentský dekrét“), podľa nariadenia Slovenskej národnej

rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie

č. 104/1945 Sb.“), ako aj podľa zákona č. 148/1947 Sb. o opatřeních k provedení

československo-maďarské dohody o výměně obyvatelstva (ďalej len „

Sb.“), a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľov na túto konfiškáciu nemali byť splnené

predpoklady.

Podľa sťažovateľov totiž ich právna predchodkyňa a ani oni nemali štátne občianstvo

Maďarskej republiky (dôkazom malo byť osvedčenie o ich československom štátnom

občianstve č. 2733/1955 z 9. marca 1956, pozn.) a do zoznamu presídlencov mali byť

uvedení omylom, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že označené osoby boli dodatočne

vyškrtnuté zo zoznamu presídlencov, v dôsledku čoho boli maloleté deti, t. j. sťažovatelia

v 1. a 2. rade a tiež ich sestra (zomrelá matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) napokon

vyňaté z transportu (vystúpili z vlaku, pozn.) uskutočneného 27. mája 1947, avšak ich

právnej predchodkyni sa z vlaku nepodarilo vystúpiť, takže podľa sťažovateľov bola

napokon „zavlečená“ do Maďarska, avšak po viacnásobných žiadostiach adresovaných

„slovenským úradom“ jej bol v roku 1952 umožnený návrat.

Medzičasom však malo byť výmerom Osídľovacieho úradu pre Slovensko

v Bratislave č. 1949/00 z 20. júla 1949 (ďalej len „konfiškačný výmer“, toto označenie

vyplýva z prvého rozhodnutia okresného súdu, avšak v skutočnosti mal výmer

„č. 1644 0/6/1949/II-M“, pozn.) na základe § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. rozhodnuté

o konfiškácii majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a majetku sťažovateľov ako jej

detí, ktoré mali majetok z titulu dedenia po svojom otcovi (manželovi ich právnej

predchodkyne, pozn.), ktorý (majetok) tak podľa prezidentského dekrétu prešiel na štát.

Dôvodom konfiškácie mala byť skutočnosť, že právna predchodkyňa mala byť spolu

so svojimi troma deťmi (t. j. so sťažovateľmi v 1. a 2. rade a s matkou sťažovateľov

v 3. a vo 4. rade, pozn.) presídlení do Maďarska transportom 27. mája 1947 v rámci dohody

o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom č. 145/1946 Sb.

(ďalej len „dohoda o výmene obyvateľstva“). Následne výmerom č. 76/330/6/1953

z 27. februára 1953 (ďalej len „výmer o prídele“) Krajský národný výbor v Nitre rozhodol

o prídele sporných nehnuteľností s účinnosťou od 1. novembra 1951 „... v prospech

Československého štátu – Ministerstva národnej obrany – s správe Okresného vojenského

veliteľstva v Nových Zámkoch“. Dňa 31. decembra 2003 sa medzi Slovenskou republikou –

Vyššou vojenskou správou v Bratislave na jednej strane a Slovenskou republikou –

Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre ako žalovaným v danom spore na strane

druhej uskutočnil bezodplatný prevod správy aj sporných nehnuteľností zmluvou č. 5/2003

– NM podľa o správe

majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Podľa sťažovateľov v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady

na konfiškáciu ich majetku, ako aj majetku ich právnej predchodkyne, a to jednak z dôvodu,

že ani oni a ani ich právna predchodkyňa neboli maďarskými štátnymi občanmi, a jednak

z dôvodu, že nikdy neboli vysťahovaní do Maďarska. Dôkazom o týchto skutočnostiach

malo byť osvedčenie č. 2733/1955 z 9. marca 1956, podľa ktorého právna predchodkyňa

sťažovateľov, ako aj sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež právna predchodkyňa sťažovateľov

v 2. a vo 4. rade boli občanmi Československej republiky; koncept Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 3850/50 zo 16. augusta 1950, podľa ktorého

právna predchodkyňa a jej manžel „... konfiškovaní neboli ...“; list Okresného úradu Nové

Zámky č. Fin. 93/800/Ev.13/90/Tá-3041 z 19. marca 1993, podľa ktorého „... podľa

dostupnej ústrednej evidencie konfiškovaných nehnuteľností na nehnuteľnosť v k. ú...

v pozemnoknižnej vložke č... nebola poznačená konfiškácia.“; zoznam presídlencov

z Československa do Maďarska, z ktorého malo vyplývať, že právna predchodkyňa

sťažovateľov so svojimi deťmi nemala byť presídlená; zoznam dodatočne vyškrtnutých

osôb zo zoznamu presídľovaných osôb, v ktorom mala byť uvedená aj právna predchodkyňa

sťažovateľov so svojimi deťmi; preklad z maďarského jazyka vystaveného maďarským

štátnym orgánom z 1. októbra 2009 o tom, že „... v spisoch maďarského presídľovacieho

vládneho komisára z roku 1946 v dostupných menoslovoch slovenských Maďarov

vysídlených z mesta Nové Zámky, nie sú vedené mená vdovy M. K., rodená P. a jej detí... “;

list Štátneho okresného archívu v Nových Zámkoch z 22. októbra 1999 a tiež list Štátneho

archívu v Nitre, pobočky Nové Zámky z 2. septembra 2008, podľa ktorých „... medzi

písomnosťami II. pozemkovej reformy v k. ú... nie sú uložené doklady o konfiškácii

a prevode nehnuteľnosti F. K. a manželky v k. ú...“; a napokon aj list Slovenského

národného archívu v Bratislave z 22. augusta 2008, podľa ktorého bola nájdená transportná

listina „... s poznámkou o zmene osôb v evidencii... a zoznam presídlencov Obce...

s poznámkou „slovenského pôvodu“ na rodinu K.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia podanou žalobou spochybnili

konfiškačný výmer, na vydanie ktorého neboli podľa nich splnené zákonné predpoklady,

pretože oni ako aj ich právna predchodkyňa boli československými štátnymi občanmi

a neboli presídlení ako zradcovia alebo ako nepriatelia štátu do Maďarska, preto je podľa

nich konfiškačný výmer nulitným aktom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -138 zo 4. decembra 2009 žalobu

sťažovateľov v celom rozsahu zamietol s odvolaním sa na závery vyslovené Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí sp. zn.

zo 4. novembra 1994, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 30. júna 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. júna 1994 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie o návrhu sťažovateľky

v 1. rade, ktorým sa domáhala proti žalovanému (Slovenskej republike – Armáde

Slovenskej republiky) uzavretia dohody o vydaní vecí (sporných nehnuteľností) na základe

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). V označenom rozhodnutí

najvyšší súd konštatoval, že nebolo vo vecnej príslušnosti všeobecných súdov, ktorých

rozsudky zrušil, skúmať splnenie podmienok konfiškácie, pretože o splnení týchto

podmienok mal s konečnou platnosťou rozhodovať Osídľovací úrad pre Slovensko

podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., pričom tiež konštatoval, že vyznačenie konfiškácie

sporných nehnuteľností v pozemkovoknižnej vložke č..., ako aj odstránenie tohto

vyznačenia bolo vykonané v súlade s účinnou právnou úpravou (po vrátení veci najvyšším

súdom bola žaloba sťažovateľky v 1. rade v danej veci, o ktorej okresný súd po vrátení

dovolacím súdom konal pod sp. zn. , právoplatne zamietnutá 24. apríla 1995,

pozn.). Okresný súd teda poukazujúc na uvedené závery najvyššieho súdu v tejto inej veci

zdôraznil, že nie je v jeho právomoci skúmať vecnú správnosť konfiškačného výmeru, a tiež

konštatoval, že keďže najvyšší súd v označenom rozhodnutí proklamoval aj zákonnosť

prideľovacieho výmeru, žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

zákonným spôsobom, a teda žaloba bola sťažovateľmi podaná bezdôvodne. Navyše,

okresný súd poukázal na to, že keďže reštitučné konanie vedené pod sp. zn.

právoplatne skončilo 24. apríla 1995, tak minimálne od tej doby žalovaný sporné

nehnuteľnosti dobromyseľne a nerušene užíval viac ako 10 rokov až do doby, kedy mu bola

doručená žaloba sťažovateľov, takže „... ak by mu teda nesvedčalo vlastnícke právo

na základe výmeru o prídele... , tak v takom prípade a pri zistenom skutkovom stave ako

dobromyseľný držiteľ by... nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

vydržaním... “.

Na základe odvolania sťažovateľov, ktorým okrem iného poukázali aj na to, že

okresný súd neskúmal, či konfiškačný výmer nadobudol právoplatnosť, pretože nebol nikdy

doručený ani ich právnej predchodkyni a ani jej deťom, ako aj na podľa nich nesprávny

záver okresného súdu o tom, že nulitnosť individuálneho správneho aktu možno vysloviť

iba v prípade nedostatku právomoci na strane orgánu, ktorý ho vydal, krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2010 rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2009 ako vecne správny potvrdil, pričom v odôvodnení

poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie okresného súdu s výhradou iba voči tej časti

odôvodnenia okresného súdu, ktoré pojednávalo o vydržaní vlastníckeho práva žalovaného

k sporným nehnuteľnostiam, pričom krajský súd tiež zdôraznil, že preskúmanie zákonnosti

konfiškačného výmeru nemohlo byť predmetom konania okresného súdu, pretože toto

preskúmanie podlieha osobitnému zákonnému postupu.

Z dôvodu dovolania podaného sťažovateľmi bolo označené rozhodnutie krajského

súdu predmetom prieskumu najvyššieho súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2011 v dovolacom konaní zrušil toto rozhodnutie krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie prisvedčiac dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej sa

krajský súd nevysporiadal s ich odvolacími námietkami smerujúcimi proti rozhodnutiu

okresného súdu, ktoré okrem iného (pozri už uvedenú podstatu odvolania, pozn.) spočívali

aj v ich tvrdeniach, že okresný súd nezaujal svoje stanovisko k odlišnej judikatúre

v obdobných veciach, na ktorú mali sťažovatelia poukázať už v konaní pred okresným

súdom, a tak v dôsledku toho rozhodnutie okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúce

rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nedostatočného odôvodnenia.

Po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne konal a po doplnení dokazovania

opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu svojím

rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2013, ktorým z dôvodu čiastočného späťvzatia

žalobného návrhu sťažovateľmi (v časti určenia, že podiel na sporných nehnuteľnostiach

patrí do dedičstva po právnej predchodkyni sťažovateľov, pozn.) konanie čiastočne zastavil

a vo zvyšnej časti odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia spochybňujú rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 25. apríla 2013 a svoju sťažnosť odôvodnili takto:

«Ad.1: Sťažovatelia zotrvávajú vo svojom presvedčení, ktoré podrobne rozviedli

a právne zargumentovali a podložili aj poukázaním na rozsiahlu judikatúru, konkr.

na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a tiež Najvyššieho správneho súdu ČR, že totiž

Výmer je ničotným správnym aktom, pretože osídľovací úrad nebol oprávnený majetok

dotknutých osôb skonfiškovať, nakoľko neboli splnené tri podmienky, ktoré zakladali jeho

oprávnenie takýto správny akt vydať, a to

- strata československého štátneho občianstva všetkých štyroch Výmerom dotknutých

osôb

- príslušnosť všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb k maďarskej národnosti

- vysťahovanie všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb na územie Maďarska

v rámci dohody o výmene obyvateľstva

Krajský súd zaujal postoj, že ak osídľovací úrad mal právomoc vydávať výmery

o konfiškácii majetku, tak Výmer v žiadnom prípade nemôže byť ničotným správnym aktom

a nie je následne v žiadnom prípade možné skúmať vecnú správnosť tohto výmeru. Tento

postoj krajského súdu nie je správny, nie je v súlade so zákonom ani z rozsiahlou

judikatúrou, na ktorú sťažovatelia poukázali. Oprávnenie osídľovacieho úradu vydať

konfíškačné rozhodnutie bolo totiž presne vymedzené splnením určitých podmienok a tieto

podmienky nemožno subsumovať pod pojem „vecná správnosť rozhodnutia“, pretože ide

o splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré mal krajský súd skúmať z úradnej

povinnosti.

Krajský súd teda mal skúmať, či išlo o osoby maďarskej národnosti, ktoré stratili

čsl. Štátne občianstvo podľa dekrétu č. a boli presťahované na územie

Maďarska v rámci Dohody.

Ak by aj krajský súd mal pochybnosti o národnosti dotknutých osôb a o strate či

zachovaní ich čsl. štátneho občianstva, bolo v konaní mimo akýchkoľvek pochybností

preukázané, že ani jedna zo štyroch Výmerom dotknutých osôb nebola na územie Maďarska

presťahovaná v rámci Dohody, nakoľko neb. M. K. bola na územie Maďarska protiprávne

zavlečená a jej syn - sťažovateľ v 4. rade — bol za ňou až dodatočne na územie Maďarska

svojimi príbuznými prepašovaný po tom, ako jeho matke nebol umožnený návrat a syn bol

umiestený do sirotinca, kde sa problémové správal.

Krajský súd vážne pochybil, ak vyslovil, že Výmerom dotknuté osoby sa považujú

za presťahované do Maďarska v zmysle , citované

ustanovenie totiž znie: „Osobami přestěhovanými do Maďarska se rozumějí osoby, které

byly podlé dohody přestěhovány nebo se podlé dohody nebo ujednání s ní souvisících

za lakové považují s výjimkou osob, na než se vztahují ustanovení čl. VIII, vety první

dohody", pričom zo žiadneho ujednania Dohody nemožno vyvodiť, že osoba zavlečená

alebo osoba prepašovaná na územie Maďarska alebo osoba, ktorá sa dokonca vôbec ani

neocitla na území Maďarska (dve zo štyroch Výmerom dotknutých osôb) sa považuje za

osobu presťahovanú v rámci Dohody. Krajský súd si zároveň vo svojej argumentácii

protirečil, ak raz skonštatoval, že osoby dotknuté Výmerom sa považujú za presťahované

podľa a druhýkrát konštatoval, že tieto osoby boli

zaradené do zoznamu určených na presťahovanie osôb (t. j.- zrejme boli nie „považované“

ale riadne zaradené) a ich dodatočné „vyškrtnutie“ zo zoznamu nemožno považovať za

právne významný úkon pre vlastníctvo.

Každopádne sťažovatelia sú presvedčení, že krajský súd bol povinný skúmať splnenie

všetkých zákonných podmienok k vydaniu konfíškačného rozhodnutia osídľovacím úradom

a pokiaľ by tak učinil a predložené dôkazy by riadne vyhodnotil, nutne by musel dospieť

k záveru, že Výmer je ničotným správnym aktom.

Ad 2: Sťažovatelia považujú Výmer za ničotný správny akt, ktorého právoplatnosť

a vykonateľnosť nie je potrebné a ani možné skúmať, vzhľadom na vzniklú situáciu je však

nutné, aby pripustili „neničotnosť“ Výmeru a poukázali na porušenie svojich práv tým. že

im krajský súd nepriznal vlastníctvo na základe individuálneho správneho aktu - Výmeru,

ktorý nikdy nebol zákonným spôsobom doručený dotknutým osobám a teda nenadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť. Krajský súd uvažoval nesprávne, ak bol toho názoru, že

nebol oprávnený skúmať správnosť realizovaného spôsobu doručenia Výmeru vyvesením

na úradnej tabuli a nebola správna ani jeho argumentácia tým, že na daný prípad sa

vzťahovalo ustanovenie dekrétu prezidenta republiky č. , podľa

ktorého „O tom, jsou-li splněny podmínky pro konfiskaci podlé tohoto dekrétu, rozhoduje

příslušný okresní národní výbor. Rozhodnutí lze doručiti veřejnou vyhláškou, i když nejsou

splněný předpoklady § 33 vládního nařízení ze dne 13. ledna 1928, č. 8 Sb., o řízení

ve věcech náležejících do působnosti politických úřadu (správním řízení).“ Zákon

č. totiž v ustanovení určuje „O tom, jsou-li podlé konfiskačních

předpisu splněný podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž se vztahují

ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje - pokud se tak již nestalo - s konečnou platností

osidlovací úřad“ a ďalej v § 2 ods. 2 určuje „Konfiskačními předpisy se rozumějí předpisy

o konfiskaci nepřátelského majetku, vydané po 5. květnu 1945, na Slovensku po 29. srpnu

1944“. Zo žiadneho ustanovenia Zb, nemožno vyvodiť, že by sa vyššie

citované ustanovenie dekrétu č. malo vzťahovať aj na postup voči

osobám, ktoré mali byť v rámci Dohody presťahované na územie Maďarska, na tieto osoby

sa preto mali vzťahovať len ustanovenia dekrétu definujúce podmienky pre konfiškáciu,

a teda osobám, o konfiškácii majetku ktorých rozhodoval osídľovací úrad, malo byť

rozhodnutie o konfiškácii doručené štandardným postupom podľa nar. vl. č.8/1828 Zb., a to

konkrétne v súlade s ustanoveniami § 16 ods. 1 a § 33 ods. 1 nar. vl. č. 8/1928 Zb., ktoré

určujú: § 16 ods. 1: „Nemá-li strana nezpůsobilá k jednaní zákonného zástupce nebo

nelze- li pobyt strany zjistiti, ustanoví úřad, jestliže toho důležitost věci vyžaduje,

opatrovníka, který jedná jménem strany, dokud nevystoupí u úřadu strana sama, její

zástupce nebo zmocněnec. Ustanovení opatrovníka oznámí úřad příslušnému soudu“. § 33

ods. 1: „Osobám, jejichž pobyt pres konané šetření jest neznám, neb osobám, které nejsou

úřadu známy, múze bytí doručená, není-li ustanoven zástupce, zmocněnec neb opatrovník,

veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních

předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli příslušného úřadu

uplynulo patnáct dnu, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovená lhůta delší.“ Trom maloletým

deťom teda mal byť ustanovený opatrovník a rozhodnutie - Výmer malo byť doručené

tomuto opatrovníkovi. V prípade neb. M. K., ktorá bola nezákonne zavlečená na územie

Maďarska, malo byť preukázateľným spôsobom vykonané šetrenie o mieste jej pobytu a až v

prípade bezvýslednosti takéhoto šetrenia jej konfiškačné rozhodnutie mohlo byť doručené

verejnou vyhláškou, t. j. vyvesením na úradnej tabuli. Pokiaľ krajský súd považoval za

doručené, a teda za právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - Výmer, ktoré nebolo doručené

týmto zákonom určeným postupom, porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok, nakoľko im

nepriznal vlastníctvo k nemu na základe rozhodnutia, ktoré v skutočnosti nikdy

nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Sťažovatelia túto argumentáciu predniesli na

pojednávaní dňa 25. 4. 2013, krajský súd však na ňu neprihliadal, i keď bol povinný tak

učiniť aj bez tejto argumentácie - z úradnej povinnosti.»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:

«... sťažovatelia poukazujú tiež na tú skutočnosť, že krajský súd veľmi neštandardným

spôsobom hodnotil predložené dôkazy, keď v zásade vôbec neprihliadal na dôkazy

svedčiace v prospech sťažovateľov, konkr. na to, že:

- neb. M. K. už 17. septembra 1945 bola Správnou komisiou v Nových Zámkoch

vydaná osobná legitimácia osvedčujúca jej čsl. štátne občianstvo

- neb. M. K. a jej tri deti boli v dokumentácii súvisiacej s plánovaným presťahovaním

označené ako osoby slovenského pôvodu resp. ako Slováci, čo bolo dôvodom toho, že boli aj

vyškrtnutí zo zoznamu osôb určených na presťahovanie, pretože platilo, že osoba

slovenského pôvodu resp. slovenskej národnosti resp. Slovák nemohla ani stratiť čsl. štátne

občianstvo, ak len nevyvíjala činnosť definovanú v dekrétu č. a už

vôbec nemohla byť presťahovaná v rámci Dohody na územie Maďarska. Krajský súd nevzal

do úvahy, že ak o zaradení do zoznamu osôb určených na presťahovanie nemuselo byť

a teda ani nebolo vydané žiadne rozhodnutie, tak ani o vyškrtnutí zo zoznamu žiadne

rozhodnutie vydané byť nemuselo a preto vyškrtnutiu zo zoznamu mala byť krajským súdom

pripísaná presne taká istá vážnosť ako zaradeniu do zoznamu, čo sa však nestalo, pretože

krajský súd toto vyškrtnutie zbagatelizoval keď uviedol, že ho „nemožno považovať

za právne významný úkon pre vlastníctvo“.

- Maďarský štátny archív potvrdil tú skutočnosť, že ani jedna z Výmerom dotknutých

osôb nie je vedená v zoznamoch osôb presťahovaných do Maďarska v rámci Dohody.

Krajský súd však stav veci napriek tomu vyhodnotil tak, že dotknuté osoby boli

presťahované do Maďarska v rámci Dohody a vonkoncom sa nezamyslel nad tým, že

Dohoda samotná, napriek v tom čase napätým vzťahom medzi Československom

a Maďarskom, bola dohodou recipročnou a preto uznanie dotknutých osôb za presťahované

slovenskou stranou (resp. krajským súdom) a neuznanie toho istého maďarskou stranou

znamená, že týmto osobám bol odňatý majetok v Československu a nebol im pridelený

žiadny majetok v Maďarsku, čo je v rozpore s recipročnosťou Dohody a tiež s elementárnou

spravodlivosťou.

- osvedčenie o štátnom občianstve osôb dotknutých Výmerom zo dňa 9.3.1956 nie je

rozhodnutím o navrátení štátneho občianstva a nič nevypovedá o tom, či vôbec niekedy

občianstvo zaniklo

- ako vyriekol krajský súd, neb. M. K. nemožno považovať za osobu slovenskej

národnosti, pretože „bola napriek „reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom

tlmočníka v konaní “ — toto konštatovanie učinené v roku 2013 s účinkami

spätne do roku 1947, t. j. do turbulentnej doby krátko po skončení II. svetovej vojny, je

výslovne nedôstojné demokratického súdu. Keď už chcel krajský súd toto stanovisko zaujať,

mal si aspoň zistiť, či skutočne neb. M. K. nemala slovenských predkov (a bol by zistil, že

mala) a mal vziať do úvahy, že „štatút“ Slováka jej v tej dobe mohol byť priznaný aj za

stavu, že síce mala slovenských predkov ale zároveň neovládala slovenský jazyk, a to aj

vďaka protifašistickej činnosti jej nebohého manžela F. K., ktorý počas horthyovského

režimu ukrýval Židov a všemožne im pomáhal, čo bolo policajnými zložkami maďarského

štátu zistené, F. K. bol uväznený a vo väzení zomrel na týfus - listina toto uväznenie

preukazujúca bola krajskému súdu známa.

Popísané tendenčné hodnotenie dôkazov považujú sťažovatelia za porušenie ich

práva na spravodlivé súdne konanie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom rozhodol:

„... že ich právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR a článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na spravodlivý proces podľa 46 ods. l SR a podľa článku 6 ods. l Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo dňa 25.4.2013 porušené a aby zrušil rozsudok Krajského súdu

v Nitre sp. zn. zo dňa 25.4.2013 a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na nové

konanie a zaviazal Krajský súd v Nitre k zaplateniu trov právneho zastúpenia sťažovateľov

v tomto konaní vo výške € 536,26 (2 úkony po € 260,32, 2x paušálna náhrada výdavkov

po € 7,81).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného

práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v a v dodatkového

protokolu, ako aj namietané porušenie ich základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručených v a v dohovoru, k porušeniu ktorých

malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. apríla 2013, a to tým, že podľa sťažovateľov krajský súd, rovnako ako pred ním ani

okresný súd neskúmal, resp. neprihliadol na ich námietky, na základe ktorých konfiškačný

výmer, ktorým bol ich právnej predchodkyni a tiež aj samotným sťažovateľom odňatý

majetok, ktorého vrátenia sa domáhali, považujú za „... ničotný správny akt...“. Nulitnosť,

resp. ničotnosť tohto správneho aktu je podľa sťažovateľov daná tým, že na konfiškáciu

sporných nehnuteľností neboli naplnené všetky zákonné predpoklady, na čo mal krajský súd

podľa sťažovateľov prihliadať. Sťažovatelia totiž poukazujú na to, že tak ich právna

predchodkyňa, ako aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade, ako aj matka sťažovateľov

v 3. a vo 4. rade, pozn.) boli československými štátnymi občanmi, mali slovenskú národnosť,

pretože mali aj slovenských predkov, a napokon ich právna predchodkyňa so svojimi tromi

deťmi nebola vysťahovaná do Maďarska v rámci realizácie dohody o výmene obyvateľstva,

pretože mali byť dodatočne vyčiarknutí zo zoznamu vysťahovalcov.

V súvislosti so sťažovateľmi namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) prejednal vec

na nariadenom odvolacom pojednávaní a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania ( ) i po doplnení dokazovania (v rozsahu potrebnom pre nové

rozhodnutie) a čiastočnom späťvzatí návrhu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia čiastočne zrušiť (a konanie v

rozsahu pripusteného čiastočného späťvzatia návrhu zastaviť) a v zostávajúcej časti podľa

ustanovenia ako vecne správny potvrdiť a súčasne v odvolacom konaní

úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznať z dôvodu,

že toto svoje právo si neuplatnila a žiadne trovy jej ani nevznikli (z obsahu spisu

nevyplývajú).

Okrem úvah súdu prvého stupňa ohľadom vydržania vlastníckeho práva odporkyňou

a úvah o tom, že M. K., rod. P. a jej deti bolí nesprávne zaradení do zoznamu presídlencov

sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len

poukazuje a opakovať ich preto ( ). Primárne podstatné pre rozhodnutie

vo veci bolo posúdenie právneho úkonu - Výmeru Osídľovacieho úradu pre Slovensko

v Bratislave (ďalej len Osídľovací úrad) zo dňa 20.7.1949 č. 1644-0/6/1949/II-M, ktorým

Osídľovací úrad rozhodol podľa ustanovenia

(zákon Ústavodárneho Národného zhromaždenia československej republiky o opatreniach

k prevedeniu Československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, účinný

od 20. 8. 1947) s konečnou platnosťou, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku

vdovy M. K. rod. P. a troch rodinných príslušníkov, osôb maďarskej národnosti a teda že

ich majetok bol právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát) podľa dekrétu prezidenta

republiky č. (z 25. októbra 1945, účinný od 30.10.1945), a to dňom jeho

účinnosti. V prípade uvedeného výmeru nešlo o nulitný právny úkon - ničotný správny akt

(paakt) vydaný správnym orgánom nemajúcim na to právomoc, z ktorého žiadne právne

následky nevznikajú, keď bola daná právomoc uvedeného Osídľovacieho úradu

k rozhodovaniu o majetku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku VII. Dohody medzi

Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (z 27.2.1946, publikovaná pod

č. s účinnosťou od 15.5.1946 - ďalej len dohoda), keď uvedené rozhodnutie

bolo s konečnou platnosťou a deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu (prechod

na štát) podľa konfiškačných predpisov, v danom prípade podľa dekrétu prezidenta

republiky, účinného od 30.10.1945 a publikovaného v Zbierke

Ako už uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vydanom v konaní vedenom

na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. , na ktoré správne poukázal súd

prvého stupňa, nebolo možné preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ktoré

rozhodnutie znamenalo prechod vlastníctva - konfiškáciu pre štát na základe zákona,

uvedeného dekrétu prezidenta republiky. Išlo o rozhodovanie o špecifickom majetku

podliehajúcom konfiškácii podľa dekrétu prezidenta republiky č. , keď

o splnení podmienok pre konfiškáciu podľa tohto dekrétu v zásade rozhodoval príslušný

Okresný Národný výbor, pričom i toto rozhodnutie (okrem rozhodnutia ONV) bolo možné

doručiť aj verejnou vyhláškou, i keď neboli splnené podmienky § 33 Vládneho nariadenia

zo dňa 13. januára 1928 o správnom pokračovaní (tzv. správny poriadok), keď vyhláška

Ministra vnútra č. o štatúte Osídľovacieho úradu pre Slovensko v

odkazovala na uvedený správny poriadok, ktorý v § 33 ods. 1 poznal doručovanie verejnou

vyhláškou na úradnej tabuli (uvedené ustanovenie platilo obdobne) a doručenie tým platilo

za vykonané.

Dôsledkom uvedeného rozhodnutia Osídľovacieho úradu bolo to, že všetky osoby

riešené týmto rozhodnutím prišli o svoj majetok jeho konfiškáciou štátom podľa uvedeného

Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945, keď naviac ustanovenie § 2 ods. 1 veta druhá

o opatreniach k prevedeniu československej - maďarskej dohody

o výmene obyvateľstva účinného od 20. 8. 1947 považovalo podmienky pre konfiškáciu

za splnené bez ďalšieho už tým, že osoba bola do Maďarska presťahovaná, pričom v zmysle

ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona sa osobou presťahovanou rozumeli nielen osoby reálne

presťahované, ale aj tie, ktoré sa za takéto považujú, ktorými treba považovať aj osoby

riešené rozhodnutím Osídľovacieho úradu a zaradené do zoznamu osôb na výmenu

obyvateľstva podľa dohody.

K poukazu navrhovateľov v odvolaní o tom, že súd prvého stupňa mal skúmať

existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia Osídľovacím úradom pre Slovensko

v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných podmienok a že sa nejedná o skúmanie

vecnej správnosti jeho rozhodnutia, odvolací súd dodáva to, že v takomto prípade sa jedná

stále o posudzovanie vecnej správnosti rozhodnutia z hľadiska splnenia zákonných

podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu, ktorá súdu v tomto súdnom

konaní neprináležala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti a zákonnosti

správnych rozhodnutí je tieto možné preskúmavať len príslušným zákonným postupom, a i

keby sa v tomto konaní javili i vecne nesprávnymi, nemožno na ich účinky a následky

neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným

správnym orgánom (z ktorého žiadne právne následky nevznikajú) a pri prezumpcii jeho

správnosti (platnosti) nebolo možné preto naň neprihliadať ( ), a to bez

ohľadu na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali.

Štát tak predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k nim) právne relevantným

spôsobom (nielen fakticky) prevzal. Výmer zrušený nebol a jeho účinky trvajú, i keby

prípadne dôvody pre jeho vydanie neexistovali.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že

- pri zamietnutí žaloby navrhovateľky v 1. rade o vydanie nehnuteľností podľa

špeciálnych reštitučných predpisov bola žalovaná ochrana ňou tvrdeného vlastníckeho

práva cez všeobecné právne predpisy možná,

- neb. M. K., rod. P. i F. K. boli osobami maďarskej národnosti a túto logicky mali aj

ich deti M., K. a F. (kúpna zmluva zo dňa 7.8.1942 bola uzatvorená v maďarskom jazyku,

kupujúci boli v nej označení ako občania maďarskej republiky a neb. M. K. bola - napriek

„reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom tlmočníka v konaní ),

- podľa Ústavného Dekrétu prezidenta republiky z 2.8.1945 (publikovaného pod

č. 33/1945 Sb. a účinného od 10. 8. 1945) účinnosťou tohto dekrétu stratili československí

štátni občania maďarskej (a nemeckej) národnosti Československé štátne občianstvo,

pokiaľ ho nestratili už nadobudnutím štátnej príslušnosti maďarskej, keď ohľadom

zachovania im Československého štátneho občianstva rozhodoval Krajský národný výbor

na návrh Okresného národného výboru, po preukázaní vernosti Československej republike

a schválení osvedčenia o národnej spoľahlivosti (v konaní na základe žiadosti, ktorého

existenciu konania na odvrátenie straty občianstva navrhovatelia nepreukázali),

- minimálne navrhovateľ v 4. rade bol spolu so svojou neb. matkou do Maďarska

v rámci dohody (po nej) o výmene obyvateľstva reálne presťahovaný (potvrdenie

o transporte dňa 27. 5. 1947 a Reemigrantská legitimácia z 27. 9. 1952),

- v čase vydania rozhodnutia Osídľovacieho úradu sa pri vykonávaní zápisov

(s konštitutívnymi účinkami) v pozemkovej knihe pôvodní vlastníci o zápise konfiškácie

(, neupovedomovali a táto konfiškácia bola už v pozemkovej knihe

(u celého PKV telesa) poznačená na základe skorších zápisov registrového súdu, ktoré spisy

o tom sa však v archívoch nezachovali (nenašli), čo však existenciu konfiškácie nevyvracia,

- neb. M. K. a všetky jej deti boli nesporne (i podľa navrhovateľov) zahrnuté medzi

osoby pre výmenu obyvateľstva podľa dohody, teda určené k presťahovaniu, čím bola

založená (daná) právomoc Osídľovacieho úradu pre konanie (a rozhodnutie), keď inak

„vyškrtnutie“ zo zoznamu osôb (naviac dodatočne) nemožno považovať za právne

významný úkon pre vlastníctvo (proti účinkom zákona a vydaným rozhodnutiam),

- z rozhodnutia (Výmeru) zabezpečeného odvolacím súdom vyplýva jeho vyvesenie

(na úradnej tabuli) dňa 17. 2. 1950 a sňatie 3. 3. 1950, pričom správnosť tohto spôsobu

doručenia rozhodnutia súd (mimo rámec správneho súdnictva) preskúmavať nemohol, teda

podmienky nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti boli splnené,

- neb. M. K. sa po návrate z Maďarska Československé štátne občianstvo navrátilo -

osvedčilo rozhodnutím z 9. 3. 1956, zahŕňajúcim i mal. deti, pričom tomuto malo

predchádzať i vzdanie sa majetkových nárokov voči odporkyni, a že

- spochybnenie „vecnej nepríslušnosti“ Osíďľovacieho úradu k vydaniu predmetného

Výmeru pre nenaplnenie zákonných podmienok rozhodovania (pre jeho rozhodovanie) je

(stále) námietkou vecnej nesprávnosti rozhodnutia (z týchto dôvodov), ktorú vecnú

nesprávnosť môže posudzovať len odvolací orgán (u Osídľovacieho úradu rozhodujúceho

s konečnou platnosťou však nie) alebo súd v rámci správneho súdnictva.

Vychádzajúc zo zhora uvedeného a z toho, že všetky ostatné odvolacie námietky

(dôvody) sú pre rozhodnutie vo veci nepodstatné (a nie je preto nevyhnutné sa s nimi

osobitne zaoberať) mal potom odvolací súd za to, že predmetným Výmerom Osídľovacieho

úradu bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o konfiškácii predmetných nehnuteľností

na štát (a konfiškácia nastala), v dôsledku čoho sa už potom (zhodne ako súd prvého

stupňa) nezaoberal s tým, ako odporkyňa ďalej s predmetnými nehnuteľnosťami nakladala,

v akom stave (dostavanosti) bola domová nehnuteľnosť v čase prechodu do vlastníctva

odporkyne (k akým jej zmenám došlo neskôr) a či je prípadne potrebné zidentifikovanie

pozemkových nehnuteľností.»

Východiskovou premisou napádaného rozhodnutia krajského súdu, na základe ktorej

verifikoval zamietnutie žaloby sťažovateľov o navrátenie im a ich právnej predchodkyni

skonfiškovaného majetku, je konštatovanie, že v tomto type konania nie je v právomoci

krajského súdu skúmať vecnú správnosť konfiškačného výmeru, t. j. nie je v jeho

právomoci skúmať, či na vydanie tohto výmeru boli alebo neboli splnené zákonné

predpoklady konfiškácie, tak ako sa toho domáhajú sťažovatelia.

V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že v zmysle teórie

práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný absolútne

vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani

nemôžu vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval.

V danom prípade sa sťažovatelia domáhali určenia ich vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam, ktoré boli skonfiškované im a ich právnej predchodkyni určovacou

žalobou podanou podľa , podľa ktorého sa

na základe takejto žaloby rozhoduje „... o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem“. V tomto type konania ani podľa názoru

ústavného súdu nebolo v kompetencii či už konajúceho okresného súdu alebo krajského

súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom – osídľovacím

úradom (pozri ďalej, pozn.). Krajský súd mohol konfiškačný výmer preskúmavať len

z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe

účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo

o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nešlo o správne súdnictvo,

pozn.).

Podľa prvej vety čl. V dohody o výmene obyvateľstva (účinnej od 15. mája 1946)

„V počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti, presťahovaných

z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska

osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a stratili

podľa dekrétu prezidenta Československej republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave

československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (č. 33/1945

Sb.) československé štátne občianstvo.“.

Podľa prvej vety čl. VII dohody o výmene obyvateľstva „Vlastnícke právo

presťahovaných osôb k im prináležajúcim nehnuteľnostiam prechádza na štát ich

doterajšieho bydliska.“.

Podľa prvých dvoch viet § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. (zákon na vykonanie

dohody o výmene obyvateľstva, účinný od 20. augusta 1947, pozn.) „O tom, jsou-li podle

konfiskačních předpisů splněny podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž

se vztahují ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje, - pokud se tak již nestalo - , s konečnou

platností osidlovací úřad, a to, jde-li o majetek zemědělský, v dohodě s pověřenectvem

zemědělství a pozemkové reformy. Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba,

které tento majetek náležel, přestěhována do Maďarska (odstavec 3)…“.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 148/1947 Sb. „Konfiskačními předpisy se rozumějí

předpisy o konfiskaci nepřátelského majetku, vydané po 5. květnu 1945, na Slovensku

po 29. srpnu 1944.“

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Sb. „Osobami přestěhovanými do Maďarska se

rozumějí osoby, které byly podle dohody přestěhovány nebo se podle dohody nebo ujednání

s ní souvisících za takové považují, s výjimkou osob, na něž se vztahují ustanovení čl. VIII,

věty první dohody.“.

Z citovaného § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. vyplýva, že o splnení podmienok

na konfiškáciu majetku patriaceho osobám vysídleným z Československa na základe

dohody o výmene obyvateľstva do Maďarska alebo, ktoré sa za také považovali (citovaný

§ 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Sb.), mal oprávnenie rozhodovať „... s konečnou

platnosťou... „ osídľovací úrad, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľov a ich právnej

predchodkyne. Keďže konfiškačný výmer vydal v danom prípade správny orgán na to

oprávnený, (t. j. osídľovací úrad), a to na podklade v tom čase účinných konfiškačných

predpisov, nemožno na konfiškačný výmer nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt)

a nebrať naň zreteľ, tak ako to vnímajú sťažovatelia.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na vylúčenú, resp. neprípustnú právomoc

krajského súdu skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť, resp. vecnú správnosť

rozhodnutia vydaného správnym orgánom (čo je úloha správneho súdnictva, pozn.),

nemožno závery krajského súdu vyjadrené v napádanom rozsudku považovať za svojvoľné,

arbitrárne či ústavne neudržateľné.

Z citovaných ustanovení tiež vyplýva, že v danom prípade, t. j. v prípade osôb

presídlených z Československa do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva,

došlo ku konfiškácii ich majetku ex lege a to na základe prezidentského dekrétu

(č. 108/1945 Sb.), avšak nevyhnutným predpokladom tejto konfiškácie bolo, aby príslušný

správny orgán (osídľovací úrad) najprv s konečnou platnosťou rozhodol (t. j. bez možnosti

podania opravného prostriedku dotknutou osobou, pozn.) o splnení podmienok na túto

konfiškáciu. V prípade vysídlenia osôb na základe dohody o výmene obyvateľstva, podľa

§ 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. „Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba,

které tento majetek náležel, přestěhována do Maďarska (odstavec 3)...“, alebo podľa

odseku 3 tohto zákonného ustanovenia ju v zmysle dohody o výmene obyvateľstva za takú

bolo možné považovať (t. j. bola zaradená do zoznamu osôb určených na presídlenie, aj keď

fakticky ešte nebola presťahovaná, pozn.). Inými slovami, rozhodnutie osídľovacieho úradu

o splnení podmienky vysťahovania z územia Československa podľa dohody o výmene

obyvateľstva bolo nevyhnutným predpokladom (condictio sine qua non) konfiškácie majetku

vysídlených osôb, t. j. k prechodu ich majetku na štát (ex lege) podľa prezidentského

dekrétu.

Z uvedeného teda vyplýva, že dotknutým konfiškačným výmerom

č. 1644 0/6/1949/II-M z 20. júla 1949, ktorý mal v skutočnosti iba označenie „Výmer“,

nebolo rozhodnuté o konfiškácii majetku dotknutých osôb ako takej, pretože konfiškácia

nastávala ex lege, ale osídľovací úrad ním rozhodol iba o splnení podmienok na konfiškáciu

podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., a to s konečnou platnosťou. Inými slovami,

osídľovací úrad s konečnou platnosťou posúdil, či právna predchodkyňa sťažovateľov, ako

aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.)

boli vysťahovaní do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva alebo či ich

za také osoby vzhľadom na okolnosti bolo možné považovať. Nepripustenie opravného

prostriedku proti rozhodnutiu osídľovacieho úradu bolo zrejme vyvrcholením dôvodov

uzavretia bilaterálnej dohody o výmene obyvateľstva, ktorá bola historickým dôsledkom

povojnového obdobia, kedy bola konfiškácia majetku sudetských Nemcov a Maďarov

zdôvodňovaná ako dôsledok ich kolektívnej zodpovednosti za neverný postoj voči

československému štátu (na rozdiel od konfiškácií „nepriateľského majetku“, ktoré mali

zákonný podklad v prezidentskom dekréte č. 108/1945 Sb., ktorý pripúšťal vyvrátiteľnosť

domnienky zodpovednosti nepriateľských osôb pôsobiacej ex lege, t. j. v zmysle

prezidentského dekrétu bolo rozhodnutie správneho orgánu – okresného národného výboru,

o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu napadnuteľné odvolaním,

pozn.).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že rozhodnutie osídľovacieho úradu nebolo ich

právnej predchodkyni riadne doručené, a preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, ústavný

súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi krajského súdu, že na doručenie tohto

rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou vyhláškou. Doručovanie rozhodnutí o splnení

podmienok konfiškácie bolo v rozhodnej dobe (t. j. v dobe vydania konfiškačného výmeru

v danej veci, pozn.) upravené v § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu, ktorý pripúšťal doručenie

tohto rozhodnutia aj verejnou vyhláškou aj napriek tomu, že nešlo o osoby, ktorých pobyt

nebol neznámy, pričom navyše ani smernica ministra vnútra č. 401/1946 Ú. I.

zo 7. februára 1946, ktorou bol upravený spôsob rozhodovania o konfiškácii majetku podľa

prezidentského dekrétu, nepodmieňovala účinky doručovania týchto rozhodnutí

na doručovanie podľa predpisov o správnom konaní, ale také doručovanie v prípade osôb,

ktorých pobyt bol známy, iba umožňovala popri doručovaní verejnou vyhláškou, keď v čl. 4

bolo uvedené: „Rozhodnutí budiž doručováno zásadně veřejnou vyhláškou. Tento ůsob

buď použit také pro vyhlášení rozhodnutí o majetku, jehož vlastník není již znám. Pouze

osobám jiné národnosti než německé nebo maďarské, je-li jejich pobyt znám, jest

rozhodnutí doručiti kromě doručení vyhláškou také podle platných předpisů o správním

řízení.“

Uvedené závery sú udržateľné aj z toho dôvodu, že ak ustanovenia prezidentského

dekrétu umožňovali doručovať verejnou vyhláškou rozhodnutia okresných národných

výborov o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu, proti ktorým bol

navyše prípustný opravný prostriedok, o to viac je tento spôsob doručovania v okolnostiach

veci pochopiteľný pri rozhodnutiach osídľovacieho úradu, proti rozhodnutiam ktorého

opravný prostriedok prípustný nebol.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že k zániku vlastníckeho práva

sťažovateľky v 1. rade a jej detí k sporným nehnuteľnostiam a k jeho prechodu na štát došlo

na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov, pričom osídľovací úrad ako

správny orgán rozhodol o splnení podmienok konfiškácie v medziach svojej právomoci

s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, čo

postačovalo na nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade nemôže byť spor o

tom, že dotknutý konfiškačný výmer nie je paaktom. Súčasne je potrebné konštatovať, že

v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky

konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu

predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov

a správnych súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľmi namietaného

porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,

vnútorne rozporné či ústavne neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). O arbitrárnosti

a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25

ods. 2 ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už

nerozhodoval.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že aj napriek už uvedenému sa krajský súd

v závere napádaného rozsudku predsa len vyjadril aj k splneniu podmienok na konfiškáciu

majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a jej detí, keď sa vyjadril k otázke štátneho

občianstva, ako aj k otázke vysídlenia označených osôb z Československa.

V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec vecného posúdenia sťažnosti v súvislosti

s podmienkami konfiškácie majetku osôb vysídlených z Československa na základe dohody o

výmene obyvateľstva, ktoré boli stanovené jednak v samotnej dohode o výmene obyvateľstva

v spojení so zákonom č. 148/1947 Sb., iba vo všeobecnej rovine podotýka, že hlavným

predpokladom konfiškácie majetku týchto osôb bolo buď ich faktické (reálne) vysťahovanie,

alebo ich plánované vysťahovanie, t. j. aj keď neboli fakticky vysťahované, bolo možné ich

za také osoby považovať, pretože sa počítalo s ich vysťahovaním, keďže boli zaradené do

zoznamu vysídľovaných osôb, do ktorého boli priamo (bez potreby osobitného rozhodnutia)

na základe dojednaní v čl. V dohody o výmene obyvateľstva zaradené osoby, ktoré boli

osobami maďarskej národnosti so stálym bydliskom na území Československa a súčasne

ako osoby nemeckej a maďarskej národnosti stratili na základe ústavného dekrétu

prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. z 2. augusta 1945 (ďalej len „prezidentský dekrét o

úprave štátneho občianstva“) ex lege (prezidentský dekrét mal silu zákona, navyše

označený prezidentský dekrét mal silu ústavného zákona, pozn.) československé štátne

občianstvo.

Podľa § 1 ods. 2 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva

„... českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají

československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti“.

Z uvedeného vyplýva, že vysídľovanie osôb z Československa na základe dohody

o výmene obyvateľstva a následná konfiškácia ich majetku neboli primárne viazané

na štátne občianstvo, ale na národnosť, pretože aj automatická plošná strata

československého štátneho občianstva podľa citového ustanovenia prezidentského dekrétu

o úprave štátneho občianstva bola primárne závislá od národnosti osoby.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že otázka národnosti (na rozdiel od štátneho

občianstva) je vždy subjektívna, preto na jej posúdenie je napokon dôležitý samotný jej

vonkajší prejav (napr. jazyk, hlásenie sa k určitým národnostným skupinám a pod.).

Podľa § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Tento dekret

se nevztahuje na Němce a Maďary, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky

(§ 18 dekretu prezidenta republiky ze dne 19. června 1945, č. 16 Sb., o potrestání

nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech)

přihlásili v úředním hlášení za Čechy nebo Slováky.“.

Podľa § 2 ods. 1 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Osobám,

spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice,

nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje

za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se

československé státní občanství.“.

Podľa § 2 ods. 2 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Žádost

o zjištění, že československé státní občanství zachovává, lze podati do šesti měsíců

od počátku účinnosti tohoto dekretu u místně příslušného okresního národního výboru

(okresní správní komise), anebo bydlí-li žadatel v cizině, u zastupitelského úřadu.

Rozhoduje o ní krajský národní výbor na návrh okresního národního výboru. Tyto osoby

jest až do vyřízení žádosti považovati za československé státní občany, vydal-li jim okresní

národní výbor (okresní správní komise) nebo zastupitelský úřad osvědčení o okolnostech,

uvedených v předchozím odstavci.“.

Z citovaného vyplýva, že strata československého štátneho občianstva osôb

maďarskej a nemeckej národnosti na základe prezidentského dekrétu o úprave štátneho

občianstva bola síce automatická a plošná, avšak nie nezvratná, pretože ak dotknutá osoba

preukázala skutočnosti uvedené v citovaných ustanoveniach, československé štátne

občianstvo jej bolo zachované (bolo nevyhnutné preukázať túto skutočnosť rozhodnutím

príslušného správneho orgánu, pozn.) aj napriek tomu, že išlo o osobu nemeckej alebo

maďarskej národnosti, v opačnom prípade bola strata československého štátneho

občianstva na národnostnom princípe dôvodom vysídlenia takejto osoby na základe dohody

o výmene obyvateľstva (t. j. ak dotknutá osoba nedisponovala rozhodnutím príslušného

správneho orgánu podľa citovaných ustanovení, nebolo možné ani napr. jej dodatočné

vyčiarknutie zo zoznamu presídlencov, resp. nebolo to možné z iného dôvodu, pozn.).

V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že akékoľvek úvahy o správnosti,

resp. nesprávnosti uvedených ustanovení nie sú namieste, pretože dekréty prezidenta

Beneša vydávané v čase neslobody sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Prijatie z 1. septembra 1992 neznamenalo okamžitý vznik právneho poriadku, ktorý

by vo všetkých smeroch a oblastiach po novom reguloval vzťahy v Slovenskej republike, ale

ústavodárca sa priklonil k princípu recepcie (prevzatiu) dovtedajšieho právneho poriadku,

pričom prechodné a záverečné ustanovenie v ustanovuje, že ústavné

zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej

republike v platnosti, ak neodporujú ústave. Keďže orgánom oprávneným rozhodovať

v týchto veciach je ústavný súd, ktorý dosiaľ nevyslovil nesúlad dekrétov prezidenta Beneša

s , tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku.

Obdobne ani Ústavný súd Českej republiky, ktorý zaujal odmietavé stanovisko

k zrušeniu Benešových dekrétov a ktorého rozhodnutia síce nemajú žiadne právne účinky

v Slovenskej republike, avšak z dôvodu kontinuity právneho poriadku Českej republiky

a Slovenskej republiky ( keďže právne vzťahy vznikajúce a zanikajúce na základe dekrétov

prezidenta Beneša tvorili súčasť ich právneho poriadku) nie sú v tomto smere celkom

zanedbateľné a možno na nich poukázať, vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 8. marca 1995 uviedol: „Dekret prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., o konfiskaci

nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, byl v době svého vydání nejen legálním,

ale také legitimním aktem. Vzhledem k tomu, že tento normativní akt již splnil svůj účel

a po dobu více než čtyř desetiletí již nezakládá právní vztahy a nemá tedy již nadále

konstitutivní charakter, nelze dnes za uvedené situace zkoumat jeho rozpor s ústavním

zákonem nebo mezinárodní smlouvou podle (

ČR), neboť takový postup by postrádal jakoukoli právní funkci. Opačný postup by

zpochybnil princip právní jistoty, jenž je jednou ze základních náležitostí současných

demokratických právních systémů…

… to, co přichází z minulosti, musí sice i tváří v tvář přítomnosti v principu

hodnotově obstát, toto hodnocení minulého nemůže však být soudem přítomnosti nad

minulostí. Jinými slovy, řád minulosti nemůže být postaven před soud řádu přítomnosti, jenž

je již poučen dalšími zkušenostmi, z těchto zkušeností čerpá a na mnohé jevy pohlíží

a hodnotí je s časovým odstupem. Z tohoto zorného úhlu a v kontextu všech souvislostí

a událostí v době nacistické okupace a v období na ni úzce navazujícím, třeba hodnotit

i sám dekret ze dne 25.10.1945 č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku

a Fondech národní obnovy, jehož vydání nebylo ničím jiným než opatřením, v této

historické situaci a na bázi tehdy platného právního řádu, reagujícím na předchozí likvidaci

státní svrchovanosti, samostatnosti, celistvosti a demokraticko-republikánské státní formy

Československé republiky, likvidaci principů demokratického, právního státu, zahrnutých

v Ústavní listině Československé republiky z roku 1920, a to nacistickým režimem, jenž se

svou ideologií světovlády panské rasy a na tuto ideologii navazujícím terorem pustošícím

miliony lidských životů.“

V súvislosti s posúdením otázky, či rozpor prezidentského dekrétu č. 108/1945 Sb.

s právnymi zásadami „civilizovanej Európy“ nemožno vidieť v prezumpcii zodpovednosti

osôb nemeckej a maďarskej národnosti, zatiaľ čo u osôb iných národností bolo dôkazné

bremeno naopak na strane orgánu rozhodujúceho o tom, či boli alebo neboli splnené

podmienky na konfiškáciu ich majetku, Ústavný súd Českej republiky uviedol: «Již v úvodu

zde třeba položit důraz na to, že ani u osob německé národnosti zde nejde o presumpci

„viny“, ale presumpci „odpovědnosti“. Kategorie “odpovědnosti“ směřuje totiž zcela

zjevně za hranice „viny“ a v tomto směru má tedy mnohem širší, hodnotový, sociální,

historický, a také právní rozměr. …

To, že dekret č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní

obnovy, vychází z presumpce odpovědnosti osob německé národnosti, nemá tedy, vzhledem

k uvedeným skutečnostem, diskriminační povahu, nepředstavuje nějakou nacionální pomstu,

ale je pouhou adekvátní reakcí na agresi nacistického Německa, reakcí, jež si kladla za cíl

politicky i ekonomicky alespoň zmírnit následky okupace, předejít možným novým nástupům

totalitarismu a posílit společenské a mravní vědomí dotvrzením toho, že s porušením

jakékoliv odpovědnosti má být vždy spojena sankce. …

Nešlo tedy o svévolné zbavení majetku, jehož nepřípustnost byla stanovena až

v článku 17 Všeobecné deklarace lidských práv.»

Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti

odmieta vstupovať do už „mŕtvych“ zákonov a vzťahov, najmä s ohľadom na historickú

dobu ich vzniku, pretože ochranu ľudských práv a základných slobôd nemožno uplatniť

na čas pred ich zakotvením v pozitívnom práve. Na dávno minulé konania totiž nemožno

aplikovať dnešné chápanie ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva v prípade

Bergauer v. Česká republika (č. 17120/04 z 13. decembra 2005) okrem iné uviedol, že

Česká republika nemá žiadny záväzok navrátiť majetok, ktorý bol vyvlastnený v období

pred ratifikáciou dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014