Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
48a/383216.822378.pdf
PDF · 168.15 KB
No categories available
2Cdo/2/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 2/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ M. M.,
bývajúca v B., 2/ D. K., bývajúca v D., 3/ J. L., bývajúci v N., 4/ F. K., bývajúci v N.,
ţalobcovia 1/ aţ 4/ zastúpení JUDr. E. G., advokátkou v D., proti ţalovanej : Slovenská
republika, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Piesková č. 32, Nitra, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn.
10 C 249/2008, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15. júla 2010
sp.zn. 8 Co 41/2010
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 15. júla 2010 sp.zn. 8 Co 41/2010
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 4. decembra 2009 č.k. 10 C 249/2008-138
zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali voči ţalovanej určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. úz. N. vedených na LV č. X., parc. č. X.-
2
zastavaná plocha vo výmere X. m, na parc. č. X.-stavba súp. č. X. (ďalej len sporné
nehnuteľnosti) a to kaţdý z nich v spoluvlastníckych podieloch bliţšie špecifikovaných
v petite návrhu. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe ţalobcovia majú
naliehavý právny záujem na podanej ţalobe, pričom právoplatné konanie Okresného súdu
Nové Zámky vedené pod sp.zn. 7 C 141/1994 nevytvára prekáţku veci rozhodnutej. Ďalej
uviedol, ţe uplatnenie nároku ţalobcov na určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam podľa všeobecnej úpravy je prípustné, no z dôvodu naznačeného dovolacím
súdom v konaní Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 7 C 141/1994 a teda ţe k zmene
vlastníctva v prospech štátu nedošlo v rozhodnom období reštitučného zákona
č. 71/1992 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách od 25.2.1948 do 1.1.1990. Pokiaľ ide
o platnosť konfiškačného rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko
v Bratislave dňa 20.7.1949 č. X. a platnosť výmeru o prídele do vlastníctva KNV v N. zo dňa
27.2.1953 č. X. je pravdou, ţe konfiškačné rozhodnutie súviselo s dohodou Československa
a Maďarska o výmene obyvateľstva a s dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.
Súd však nie je oprávnený v tomto konaní skúmať vecnú správnosť konfiškačného
rozhodnutia a teda predovšetkým, či ţalobcovia 1/ aţ 4/, ich sestra a predovšetkým ich
matka M. K., rodená P., prípadne ich otec F. K. mali slovenské alebo maďarské štátne
občianstvo a s tým samozrejme súvisí aj otázka, či mali alebo nemali podliehať výmene
obyvateľstva na základe dohody zhora. Listinné dôkazy zaloţené v spise a predovšetkým
potvrdenie o štátnom občianstve, zoznam presídlencov a zoznam osôb dodatočne
vyškrtnutých zo zoznamu presídlencov preukazujú, ţe uvedené osoby mali v tej dobe
československé štátne občianstvo a do zoznamu presídlencov boli uvedení nesprávne. Súd
v tomto konaní túto skutočnosť síce konštatuje, no vo vzťahu ku konfiškačnému rozhodnutiu
nemá právomoc zvrátiť výmer Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave zo dňa
20.7.1949, pretoţe nemôţe skúmať jeho vecnú správnosť. Môţe skúmať len právomoc
Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave na vydanie konfiškačného rozhodnutia.
V rámci toho bolo zistené, ţe Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave takúto právomoc
mal a v podrobnostiach sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3 Cdo 110/94 zo dňa 4.11.1994. Citovaným rozsudkom bol konštatovaný aj zákonný postup
v súvislosti s výmerom o prídele do vlastníctva z 27.2.1953 č. X., na základe ktorého
nadobudol do vlastníctva sporné nehnuteľnosti právny predchodca ţalovanej.
V podrobnostiach teda súd znova poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR
v dovolacom konaní sp.zn. 3 Cdo 110/1994. Na základe týchto skutočností moţno
konštatovať, ţe návrh nebol podaný dôvodne, pretoţe právny predchodca ţalovanej
nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy platným právnym
poriadkom. Reštitučné konanie Okresného súdu Nové Zámky vedené pod sp.zn.
7 C 141/94 bolo právoplatne skončené vo veci samej dňa 24.4.1995. Od tej doby ţalovaná
sporné nehnuteľnosti dobromyseľne uţívala ako svoje vlastné a v konaní nebolo ţiadnym
hodnoverným spôsobom preukázané, ţe by bola v tomto období akýmkoľvek spôsobom
a akoukoľvek osobou rušená, z čoho moţno uzavrieť, ţe minimálne od 24.4.1995 ţalovaná
bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná a teda bola drţiteľkou oprávnenou. Táto
situácia sa zmenila aţ po tom, čo jej bol doručený návrh v tomto konaní a to bolo dňa
9.4.2009. Ak by jej teda nesvedčilo vlastnícke právo na základe výmeru o prídele
do vlastníctva ešte zo dňa 27.2.1953, tak v tomto prípade a pri zistenom skutkovom stave, ako
dobromyseľný drţiteľ by podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudla vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam vydrţaním uplynutím 10 rokov od 24.4.1995, teda dňom
24.4.2005.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Nitre rozsudkom z 15. júla 2010 č.k.
8 Co 41/2010-169 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovanej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
okrem posledných úvah ohľadom vydrţania vlastníckeho práva ţalovanou. Dodal, ţe
ţalobcovia, resp. ich právni predchodcovia (spolu)vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam stratili postupom štátu (jeho orgánov na to vecne príslušných) v tom čase
v súlade s právnymi predpismi, pričom strata vlastníctva bola i vyznačená v pozemkovej
knihe, v tom čase s konštitutívnymi právnymi účinkami. K odvolacej námietke ţalobcov, ţe
súd prvého stupňa mal skúmať existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia
Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných
podmienok a ţe sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti jeho rozhodnutia uviedol, ţe
v takomto prípade sa jedná stále o posudzovanie vecnej správnosti rozhodnutia z hľadiska
splnenia zákonných podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu, ktorá súdu
v tomto súdnom konaní neprináleţala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti
a zákonnosti správnych rozhodnutí je tieto moţné preskúmavať len príslušným zákonným
postupom a aj keby sa v tomto konaní javili vecne nesprávnymi, nemôţe na ich účinky
a následky neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne
nepríslušným správnym orgánom (z ktorého ţiadne právne následky nevznikajú) a pri
prezumpcii jeho správnosti (platnosti) nebolo moţné preto naň neprihliadať, a to bez ohľadu
na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali. Štát tak
predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k nim) právne relevantným spôsobom
(nielen fakticky) prevzal. Nebolo preto ďalej potrebné sa osobitne venovať tomu, či
označeným osobám (v bode I. Výmeru označené konkrétne aj deti vdovy M. K.) zostalo
zachované československé štátne občianstvo (v roku 1942 kupovali podľa kúpnej zmluvy
maďarskí štátni občania a podľa listu vdovy M. K. z 8.1.1947 sa „reslovakizovali“), či
skutočne deti M. K. územie Československa (spolu s ňou) v transporte neopustili a v akom
rozsahu predmetná domová nehnuteľnosť vôbec existovala (v dedičskom konaní po F. K. bola
uvádzaná dostavanosť len na 50 %); v tomto smere dokazovanie vykonané pred súdom
prvého stupňa nad akúkoľvek pochybnosť správnosť skutkových tvrdení ţalobcov
nepreukázalo.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorého prípustnosť
a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Namietali, ţe ako účastníkom
konania sa im postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, čím bolo porušené ich
právo na spravodlivý súdny proces, a to jednak tým, ţe odvolací súd ţiadnym spôsobom
nevyhodnotil ich rozsiahlu argumentáciu obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe prvostupňový súd
porušil ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku a nevysporiadal sa ani s judikatúrou,
na ktorú ţalobcovia poukázali v prvostupňovom konaní, pričom odvolací súd túto výhradu
celkom nepochybne vzal na vedomie, keď iba prevzal argumentáciu a postoje
prvostupňového súdu (str. 6 počnúc od „nakoľko sa odvolací súd v zásade stotoţňuje“),
nevysporiadal sa s judikatúrou, na ktorú bolo poukázané uţ v prvostupňovom konaní
(rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 5 Cdo 36/1999, 5 Cdo 110/2000, 4 Cdo 123/2003),
nezisťoval právoplatnosť a vykonateľnosť konfiškačného rozhodnutia a pod. Moţnosť konať
pred súdom bola ţalobcom odňatá tieţ tým, ţe sa odvolací súd nevysporiadal ani
s argumentáciou a judikatúrou, ktorá bola po prvýkrát ţalobcami pouţitá v odvolacom konaní.
Konkrétne odvolací súd celkom odignoroval argumentáciu ţalobcov, ktorou vyvracajú
tvrdenia prvostupňového súdu, ţe nulitnosť individuálneho správneho aktu je moţné vysloviť
len a iba pri nedostatku právomoci orgánov, ktorý ho vydal. K tejto problematike ţalobcovia
poukázali celkom na päť judikátov súdov Slovenskej republiky a Českej republiky – odvolací
súd v kontexte prejednávaného prípadu nevyhodnotil ani jediný z nich. Paradoxne teda súd
síce v odôvodňovacej časti rozsudku citoval závaţné pasáţe z odvolania ţalobcov (uvedené
v bode 1.), ktoré broja práve proti spôsobu odôvodnenia prvostupňového rozsudku, ale ich
následne nijako nevyhodnotil, rovnako ako nevyhodnotil vlastne ţiadnu argumentáciu
ţalobcov obsiahnutú na dvanástich stranách odvolania. S poukazom na uvedené ţalobcovia
vyslovili názor, ţe ako rozhodnutie prvostupňového tak i odvolacieho súdu boli arbitrárne,
t.j. také, ţe závery súdov v zmysle zákonov platných v súčasnosti resp. minulosti ako
i v zmysle platnej judikatúry vlastne zdôvodnené neboli, čím bolo porušené právo ţalobcov
na spravodlivý proces a bola im odňatá moţnosť konať pred súdom a preto navrhli, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako i rozsudok Okresného súdu
v Nových Zámkoch zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či ich
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky
niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno
vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorej
z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe
v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ţalobcovia vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietali
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych
podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom
treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon
i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma
moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine
polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá síce odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument, ale musí dať odpoveď na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, ţe
zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text
§ 219 O.s.p. doplnený okrem iného o odsek 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa odôvodnenie obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2
O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienené tým, ţe odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej
ako aj po právnej stránke.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa okrem úvah ohľadne vydrţania vlastníckeho práva ţalovanou.
Zrejme na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody
„navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam stratili postupom štátu v tom čase v súlade s právnymi predpismi, pričom
strata vlastníctva bola i vyznačená v pozemkovej knihe v tom čase s konštitutívnymi
právnymi účinkami“. Zaoberal sa aj odvolacou námietkou ţalobcov ohľadne existencie vecnej
pôsobnosti Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave k vydaniu rozhodnutia a uzavrel,
„nešlo o nulitný správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom a pri
prezumpcii jeho správnosti nebolo moţné preto naň neprihliadať, a to bez ohľadu na to, či
došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali“. Ďalej uviedol, ţe
nebolo preto ďalej potrebné sa osobitne venovať tomu, či označeným osobám (v bode
1. Výmeru označené konkrétne aj deti vdovy M. K.) zostáva zachované československé štátne
občianstvo (v roku 1942 kupovali podľa kúpnej zmluvy maďarskí štátni občania a podľa listu
vdovy M. K. z 8.1.1947 sa reslovakizovali), či skutočne deti M. K. územie Československa
(spolu s ňou) po transporte neopustili a v akom rozsahu predmetná domová nehnuteľnosť
vôbec existovala. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe ţiadnym
spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu ţalobcov obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe
prvostupňový súd porušil ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku, a nevysporiadal sa ani
s judikatúrou, na ktorú ţalobcovia poukázali v konaní. Za predpokladu, ţe odvolací súd
nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia
náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo
limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen
čl. 46 ods. 1 Ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Procesná vada podľa § 237 písm.f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň
tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované
za správne a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia
sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová