Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/2/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ M. M.,

bývajúca v B., 2/ D. K., bývajúca v D., 3/ J. L., bývajúci v N., 4/ F. K., bývajúci v N.,

ţalobcovia 1/ aţ 4/ zastúpení JUDr. E. G., advokátkou v D., proti ţalovanej : Slovenská

republika, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Piesková č. 32, Nitra, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn.

, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15. júla 2010

sp.zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 15. júla 2010 sp.zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 4. decembra 2009 č.k. -138

zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali voči ţalovanej určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. úz. N. vedených na LV č. X., parc. č. X.-

2

zastavaná plocha vo výmere X. m, na parc. č. X.-stavba súp. č. X. (ďalej len sporné

nehnuteľnosti) a to kaţdý z nich v spoluvlastníckych podieloch bliţšie špecifikovaných

v petite návrhu. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe ţalobcovia majú

naliehavý právny záujem na podanej ţalobe, pričom právoplatné konanie Okresného súdu

Nové Zámky vedené pod sp.zn. nevytvára prekáţku veci rozhodnutej. Ďalej

uviedol, ţe uplatnenie nároku ţalobcov na určenie vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam podľa všeobecnej úpravy je prípustné, no z dôvodu naznačeného dovolacím

súdom v konaní Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. a teda ţe k zmene

vlastníctva v prospech štátu nedošlo v rozhodnom období reštitučného zákona

č. o mimosúdnych rehabilitáciách od 25.2.1948 do 1.1.1990. Pokiaľ ide

o platnosť konfiškačného rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko

2

v Bratislave dňa 20.7.1949 č. X. a platnosť výmeru o prídele do vlastníctva KNV v N. zo dňa

27.2.1953 č. X. je pravdou, ţe konfiškačné rozhodnutie súviselo s dohodou Československa

a Maďarska o výmene obyvateľstva a s dekrétom prezidenta republiky č.

Súd však nie je oprávnený v tomto konaní skúmať vecnú správnosť konfiškačného

rozhodnutia a teda predovšetkým, či ţalobcovia 1/ aţ 4/, ich sestra a predovšetkým ich

matka M. K., rodená P., prípadne ich otec F. K. mali slovenské alebo maďarské štátne

občianstvo a s tým samozrejme súvisí aj otázka, či mali alebo nemali podliehať výmene

obyvateľstva na základe dohody zhora. Listinné dôkazy zaloţené v spise a predovšetkým

potvrdenie o štátnom občianstve, zoznam presídlencov a zoznam osôb dodatočne

vyškrtnutých zo zoznamu presídlencov preukazujú, ţe uvedené osoby mali v tej dobe

československé štátne občianstvo a do zoznamu presídlencov boli uvedení nesprávne. Súd

v tomto konaní túto skutočnosť síce konštatuje, no vo vzťahu ku konfiškačnému rozhodnutiu

nemá právomoc zvrátiť výmer Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave zo dňa

20.7.1949, pretoţe nemôţe skúmať jeho vecnú správnosť. Môţe skúmať len právomoc

Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave na vydanie konfiškačného rozhodnutia.

V rámci toho bolo zistené, ţe Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave takúto právomoc

mal a v podrobnostiach sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

zo dňa 4.11.1994. Citovaným rozsudkom bol konštatovaný aj zákonný postup

v súvislosti s výmerom o prídele do vlastníctva z 27.2.1953 č. X., na základe ktorého

nadobudol do vlastníctva sporné nehnuteľnosti právny predchodca ţalovanej.

V podrobnostiach teda súd znova poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR

v dovolacom konaní sp.zn. . Na základe týchto skutočností moţno

konštatovať, ţe návrh nebol podaný dôvodne, pretoţe právny predchodca ţalovanej

nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy platným právnym

poriadkom. Reštitučné konanie Okresného súdu Nové Zámky vedené pod sp.zn.

bolo právoplatne skončené vo veci samej dňa 24.4.1995. Od tej doby ţalovaná

sporné nehnuteľnosti dobromyseľne uţívala ako svoje vlastné a v konaní nebolo ţiadnym

hodnoverným spôsobom preukázané, ţe by bola v tomto období akýmkoľvek spôsobom

a akoukoľvek osobou rušená, z čoho moţno uzavrieť, ţe minimálne od 24.4.1995 ţalovaná

bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná a teda bola drţiteľkou oprávnenou. Táto

situácia sa zmenila aţ po tom, čo jej bol doručený návrh v tomto konaní a to bolo dňa

9.4.2009. Ak by jej teda nesvedčilo vlastnícke právo na základe výmeru o prídele

do vlastníctva ešte zo dňa 27.2.1953, tak v tomto prípade a pri zistenom skutkovom stave, ako

3

dobromyseľný drţiteľ by podľa nadobudla vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam vydrţaním uplynutím 10 rokov od 24.4.1995, teda dňom

24.4.2005.

Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Nitre rozsudkom z 15. júla 2010 č.k.

-169 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

okrem posledných úvah ohľadom vydrţania vlastníckeho práva ţalovanou. Dodal, ţe

ţalobcovia, resp. ich právni predchodcovia (spolu)vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam stratili postupom štátu (jeho orgánov na to vecne príslušných) v tom čase

v súlade s právnymi predpismi, pričom strata vlastníctva bola i vyznačená v pozemkovej

knihe, v tom čase s konštitutívnymi právnymi účinkami. K odvolacej námietke ţalobcov, ţe

súd prvého stupňa mal skúmať existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia

Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných

podmienok a ţe sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti jeho rozhodnutia uviedol, ţe

v takomto prípade sa jedná stále o posudzovanie vecnej správnosti rozhodnutia z hľadiska

splnenia zákonných podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu, ktorá súdu

v tomto súdnom konaní neprináleţala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti

a zákonnosti správnych rozhodnutí je tieto moţné preskúmavať len príslušným zákonným

postupom a aj keby sa v tomto konaní javili vecne nesprávnymi, nemôţe na ich účinky

a následky neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne

nepríslušným správnym orgánom (z ktorého ţiadne právne následky nevznikajú) a pri

prezumpcii jeho správnosti (platnosti) nebolo moţné preto naň neprihliadať, a to bez ohľadu

na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali. Štát tak

predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k nim) právne relevantným spôsobom

(nielen fakticky) prevzal. Nebolo preto ďalej potrebné sa osobitne venovať tomu, či

označeným osobám (v bode I. Výmeru označené konkrétne aj deti vdovy M. K.) zostalo

zachované československé štátne občianstvo (v roku 1942 kupovali podľa kúpnej zmluvy

maďarskí štátni občania a podľa listu vdovy M. K. z 8.1.1947 sa „reslovakizovali“), či

skutočne deti M. K. územie Československa (spolu s ňou) v transporte neopustili a v akom

rozsahu predmetná domová nehnuteľnosť vôbec existovala (v dedičskom konaní po F. K. bola

uvádzaná dostavanosť len na 50 %); v tomto smere dokazovanie vykonané pred súdom

4

prvého stupňa nad akúkoľvek pochybnosť správnosť skutkových tvrdení ţalobcov

nepreukázalo.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorého prípustnosť

a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia Namietali, ţe ako účastníkom

konania sa im postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, čím bolo porušené ich

právo na spravodlivý súdny proces, a to jednak tým, ţe odvolací súd ţiadnym spôsobom

nevyhodnotil ich rozsiahlu argumentáciu obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe prvostupňový súd

porušil ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku a nevysporiadal sa ani s judikatúrou,

na ktorú ţalobcovia poukázali v prvostupňovom konaní, pričom odvolací súd túto výhradu

celkom nepochybne vzal na vedomie, keď iba prevzal argumentáciu a postoje

prvostupňového súdu (str. 6 počnúc od „nakoľko sa odvolací súd v zásade stotoţňuje“),

nevysporiadal sa s judikatúrou, na ktorú bolo poukázané uţ v prvostupňovom konaní

(rozsudky Najvyššieho súdu SR č. , , ),

nezisťoval právoplatnosť a vykonateľnosť konfiškačného rozhodnutia a pod. Moţnosť konať

pred súdom bola ţalobcom odňatá tieţ tým, ţe sa odvolací súd nevysporiadal ani

s argumentáciou a judikatúrou, ktorá bola po prvýkrát ţalobcami pouţitá v odvolacom konaní.

Konkrétne odvolací súd celkom odignoroval argumentáciu ţalobcov, ktorou vyvracajú

tvrdenia prvostupňového súdu, ţe nulitnosť individuálneho správneho aktu je moţné vysloviť

len a iba pri nedostatku právomoci orgánov, ktorý ho vydal. K tejto problematike ţalobcovia

poukázali celkom na päť judikátov súdov Slovenskej republiky a Českej republiky – odvolací

súd v kontexte prejednávaného prípadu nevyhodnotil ani jediný z nich. Paradoxne teda súd

síce v odôvodňovacej časti rozsudku citoval závaţné pasáţe z odvolania ţalobcov (uvedené

v bode 1.), ktoré broja práve proti spôsobu odôvodnenia prvostupňového rozsudku, ale ich

následne nijako nevyhodnotil, rovnako ako nevyhodnotil vlastne ţiadnu argumentáciu

ţalobcov obsiahnutú na dvanástich stranách odvolania. S poukazom na uvedené ţalobcovia

vyslovili názor, ţe ako rozhodnutie prvostupňového tak i odvolacieho súdu boli arbitrárne,

t.j. také, ţe závery súdov v zmysle zákonov platných v súčasnosti resp. minulosti ako

i v zmysle platnej judikatúry vlastne zdôvodnené neboli, čím bolo porušené právo ţalobcov

na spravodlivý proces a bola im odňatá moţnosť konať pred súdom a preto navrhli, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako i rozsudok Okresného súdu

v Nových Zámkoch zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ţalovaná vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcov zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či ich

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno

napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ) alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a ( ).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky

niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno

vyvodiť.

Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý

rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), neobmedzil sa dovolací súd len skúmanie prípustnosti dovolania

podľa , ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorej

z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe

v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Ţalobcovia vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietali

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré

právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a

Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález

z 12. mája 2004 sp.zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych

podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku

bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia pritom

treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či

čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho

nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď

právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon

i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť

tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva

účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa

vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka

na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma

moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine

polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom.

Ustanovenie sa uplatňuje v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá síce odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument, ale musí dať odpoveď na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, ţe

, ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text

doplnený okrem iného o odsek 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa odôvodnenie obmedziť

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2

je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienené tým, ţe odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej

ako aj po právnej stránke.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa okrem úvah ohľadne vydrţania vlastníckeho práva ţalovanou.

Zrejme na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody

„navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam stratili postupom štátu v tom čase v súlade s právnymi predpismi, pričom

strata vlastníctva bola i vyznačená v pozemkovej knihe v tom čase s konštitutívnymi

právnymi účinkami“. Zaoberal sa aj odvolacou námietkou ţalobcov ohľadne existencie vecnej

pôsobnosti Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave k vydaniu rozhodnutia a uzavrel,

„nešlo o nulitný správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom a pri

prezumpcii jeho správnosti nebolo moţné preto naň neprihliadať, a to bez ohľadu na to, či

došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali“. Ďalej uviedol, ţe

nebolo preto ďalej potrebné sa osobitne venovať tomu, či označeným osobám (v bode

1. Výmeru označené konkrétne aj deti vdovy M. K.) zostáva zachované československé štátne

občianstvo (v roku 1942 kupovali podľa kúpnej zmluvy maďarskí štátni občania a podľa listu

vdovy M. K. z 8.1.1947 sa reslovakizovali), či skutočne deti M. K. územie Československa

(spolu s ňou) po transporte neopustili a v akom rozsahu predmetná domová nehnuteľnosť

vôbec existovala. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe ţiadnym

spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu ţalobcov obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe

prvostupňový súd porušil ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku, a nevysporiadal sa ani

s judikatúrou, na ktorú ţalobcovia poukázali v konaní. Za predpokladu, ţe odvolací súd

nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia

náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo

limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen

ale aj Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá

moţnosť konať pred súdom ( ).

Procesná vada podľa zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň

tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované

za správne a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ). Vzhľadom na dôvod zrušenia

sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

9

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. decembra 2011

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová