Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-51-2012.pdf
PDF · 105.57 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/51/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Márie Hušekovej a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľov: 1. C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, 2. K. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX, 3. I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom L. X., G. J. XX, 4. V. T., nar. XX.X.XXXX, bytom L., J. XX, V. O., všetci navrhovatelia právne zastúpení JUDr. Evou Goconovou, advokátkou v Dunajskej Strede, Széchényiho 8, proti odporkyni: Slovenská republika
- zastúpená (od 01.01.2013) Ministerstvom vnútra SR v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, s miestom pre doručovanie: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Piesková 32, Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o spoločnom odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. 10C/249/2008-138 zo dňa 4. decembra 2009, jednohlasne takto
rozhodol:
V časti určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej C. T., rod. G. nad podiel 11/24 (po 12/24) k celku odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, rozsudok v tejto časti (spoluvlastníckeho podielu v 1/24 k celku) z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .
V zostávajúcej časti predmetu konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 22.10.2008 sa navrhovatelia domáhali vydania rozhodnutia súdu o tom, že navrhovatelia v 1. a 4. rade sú každý v podiele 1/8-iny (k celku) vlastníkmi nehnuteľností vedených v katastrálnom území L. X. na LV č. XXXX ako stavba súp. č. XXX na parc. č. XXXX, parc. č. XXXX - zastavaná plocha o výmere 1.142 m2 a že uvedené nehnuteľnosti patria v podiele 1-ice (k celku) do dedičstva po nebohej C. T., rod. G., nar. XX.X.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX a v 1/8-ine (k celku) do dedičstva po nebohej T. C., rod. T., nar. XX.X.XXXX a zomrelej XX.X.XXXX, pričom od odpork&ne požadovali aj náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnili tým, že predmetné nehnuteľnosti zapísané pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre kat. úz. L. X., boli pôvodne zapísané v spoluvlastníckom podiele po 1/8-ine k celku pre navrhovateľov v 1. a 4. rade a v 1-ici k celku pre ich právnu predchodkyňu
- matku C. T., rod. G., a v 1/8-ine k celku pre právnu predchodkyňu navrhovateľov v 2. a 3. rade T. T. - vydatá C., pričom (spolu)vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam konfiškáciou ani podľa dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva nestratili a teda konfiškačné rozhodnutie vydané Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave dňa 20.7.1949, a Výmer o prídele do vlastníctva Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 27.2.1953 považujú za nulitné rozhodnutia.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podaný návrh navrhovateľov zamietol a odporkyni (odporcovi) nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, citované ustanovenie § 80 písm. c/ OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb.) a citované ustanovenia § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ (Občianskeho zákonníka - zákon č. 40/1964 Zb.) tým, že návrh navrhovateľov nie je dôvodný. Skúmajúc procesné podmienky konania síce dospel k záveru, že navrhovatelia majú na podanom návrhu naliehavý právny záujem a prekážku v konaní netvorí ani rozhodnutie v konaní navrhovateľky v 1. rade proti odporkyni na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 7C/141/1994, avšak podaný návrh nie je vecne - hmotnoprávne dôvodný. Súd prvého stupňa poukazujúc na rozhodnutie - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/110/1994 zo dňa 4.11.1994 (vydanom v konaní pred Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. 7C/88/92 resp. 7C/141/1994) mal za to, že otázku platnosti konfiškačného rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave dňa 20.7.1949 a otázku platnosti následného Výmeru o prídele do vlastníctva rozhodnutím KNV v Nitre zo dňa 27.2.1953 nie je oprávnený v tomto konaní skúmať. Vecnú správnosť týchto rozhodnutí, ohľadom splnenia podmienok konfiškácie majetku (hlavne občianstvo dotknutých osôb a ich zaradenie do zoznamu presídlencov) nemohol pre nedostatok svojej vecnej príslušnosti riešiť, keď inak Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave pre vydanie svojho rozhodnutia mal naplnenú podmienku právomoci na konanie a konečné (právoplatné) rozhodovanie, v dôsledku čoho bol zákonný aj následný postup spojený s Výmerom o prídele do vlastníctva zo dňa 27.2.1953. V dôsledku uvedeného právny predchodca odporcu nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Záverom svojho rozhodnutia tiež dodal, že vzhľadom k dobe právoplatného skončenia konania vo veci 7C/141/1994 dňa 24.4.1995, od ktorej doby navrhovateľ (správne odporca) sporné nehnuteľnosti dobromyseľne užíval ako svoje vlastné, svedčilo by mu postavenie dobromyseľného držiteľa v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 OZ a vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, uplynutím 10 rokov, teda dňom 24.4.2005. Výrok o trovách konania účastníkov odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP tým, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, pretože mu žiadne nevznikli.
Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním spoločným odvolaním napadli len navrhovatelia domáhajúci sa jeho zmeny a vyhovenia ich návrhu, alternatívne zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Majú za to, že napadnutý rozsudok je nezákonný, nakoľko sa v jednoznačnom rozpore so závermi vyplývajúcimi z právnych predpisov a z platnej judikatúry snaží obhájiť nezákonný stav nastolený v období neslobody a z toho vzniklé porušenie základného ľudského práva navrhovateľov na vlastnenie majetku, resp. na jeho zdedenie, keď bolo porušené aj ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku a argumentačné vysporiadanie sa súdu s ich zásadnými v konaní prednesenými tvrdeniami vrátane judikatúry, na ktorú poukázali. Mimo toho v konaní nebolo vykonané dokazovanie, ktoré súd mal vykonať z úradnej povinnosti. Z hľadiska požiadavky ich právnej istoty nie je prípustné, aby bol rozsudok zdôvodnený alternatívne, nejednoznačne, neurčito a naviac vnútorne rozporne. Súdom prvého stupňa považované dva dôvody nadobudnutia vlastníctva odporcom popri sebe neobstoja a navzájom sa vylučujú; nie je jasné, či odporcovi náleží súdom prvého stupňa uvádzané vlastníctvo titulom vydržania alebo na základe konfiškácie. V prípade určenia vlastníctva štátu ostalo tiež nejasné, či to bolo na základe konfiškačného rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko alebo na základe Výmeru o vlastníctve vydaného KNV v Nitre. Oni spochybňovali a spochybňujú obidve citované rozhodnutia, pričom súd prvého stupňa sa s ich argumentáciou nijako nevysporiadal a túto nevyvrátil a neponúkol ani vlastnú argumentáciu, keď iba poukázal na argumentáciu obsiahnutú v rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Cdo/110/94 zo dňa 4.11.1994, k čomu nebol žiadny dôvod, a naviac závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí sú v kontexte dnešnej judikatúry a bežnej právnej praxe prekonané. Na základe Výmeru o vlastníctve vydaného KNV v Nitre nemohlo vlastníctvo Československého štátu vzniknúť (prideľovateľom nehnuteľností i ich prídelcom bol štát), to znamená, že štát mal v čase vystavenia tejto listiny už dotknutý majetok vlastniť a touto listinou išlo len o definovanie a zápis jeho správcu (bez vplyvu na vlastníctvo). Preto bolo potrebné skúmať, či v čase pred vydaním tohto výmeru nadobudol Československý štát vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam konfiškáciou alebo podľa Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Výmer je teda právny paškvilom (paaktom) a za iný než nulitný nemôže byť označený, keď štát podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. nebol ani oprávneným uchádzačom pre pridelenie majetku štátu (možným prídelcom). Pokiaľ ide o konfiškančné rozhodnutie Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave uviedli odvolatelia to, že nebohá C. T. nikdy nebola vysťahovaná do Maďarska
vrámci výmeny obyvateľstva a ani jedno z jej detí, preto je potrebné na toto konfiškačné rozhodnutie hľadieť ako na nulitné, teda také, ktoré nevyvolalo žiadne právne účinky, nakoľko bolo vydané orgánom štátu, ktorý nemal právomoc ho vydať. Právomoc mal jedine Okresný národný výbor podľa § 1 ods. 4 Dekrétu č. 108/1945 Zb., ktorý však nikdy také rozhodnutie nevydal. Preto o majetku nebohej C. T. a jej troch maloletých detí platí, že ku konfiškácii nedošlo, nakoľko niet konfiškačného rozhodnutia vydaného k tomu oprávneným orgánom štátu, ktoré rozhodnutie bolo potrebné vyhotoviť písomne a doručovať osobám, proti majetku ktorých smerovalo. Uvedené osoby nestratili vlastníctvo ani z dôvodu vysťahovania vrámci výmeny obyvateľstva, nakoľko predpokladom toho, aby osoba bola považovaná za vysťahovanú vrámci výmeny obyvateľstva podľa dohody bolo potrebné súčasné splnenie troch podmienok, a to príslušnosť k maďarskej národnosti, strata československého občianstva a skutočné vysťahovanie na územie Maďarska. Navrhovatelia v 1. a 4. rade ani na krátky čas nemali trvalý pobyt na území Maďarska a nestratili Československé občianstvo. Nebohej C. T. bolo už dňa 17.9.1945 správnou komisiou v Nových Zámkoch vydané osvedčenie o štátnom občianstve a toto občianstvo jej nebolo neskôr nikdy odňaté a táto zomrela ako štátna občianka Československa. Meno C. T. a jej troch detí bolo vyškrtnuté zo zoznamu osôb určených na presťahovanie, napriek tomu však bola oddelená od svojich troch maloletých detí, bola ponechaná v transporte a odvezená na územie Maďarska, z ktorého sa vrátila až v roku 1952. Z uvedených dôvodov tieto osoby nespĺňali zákonné podmienky ani medzištátne zmluvne dohodnuté podmienky na výmenu obyvateľstva. Poukaz súdu prvého stupňa na právomoc Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave vydávať konfiškačné rozhodnutie vytvára zdanie, akoby nulitnosť individuálneho správneho aktu bolo možné vysloviť len a iba pri nedostatku právomoci orgánu, ktorý ho vydal, pričom táto právomoc spočíva podľa súdu výlučne v oprávnení vydávať konfiškančné rozhodnutia. To, že Osídľovací úrad túto právomoc má len v určitých vecne špecifikovaných prípadoch sa už súdu prvého stupňa nejavilo byť právne relevantným, ktorý postoj však nezodpovedá skutočnosti, ani ustálenej judikatúre a právnej praxi. Súd prvého stupňa mal tak skúmať, či boli splnené podmienky vecnej pôsobnosti Osídľovacieho úradu na strane osôb, ktorých majetok mal byť konfiškovaný, a ak by tomu tak nebolo, v dôsledku toho by išlo o rozhodnutie nulitné. V takom prípade sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie existencie vecnej pôsobnosti vydaného rozhodnutia, keď zotrvaním na názore prezentovanom súdom prvého stupňa by sa posvätila štátna svojvôľa spočívajúca v neakceptovaní platných zákonov tým, kto je sám ich pôvodcom, t. j. štátom. Mimo uvedeného ohľadne nulitnosti konfiškačného rozhodnutia poukazujú na to, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ani otázkou právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, hoci tak bol povinný učiniť z úradnej povinnosti. Bolo potrebné skúmať oddelene doručovanie rozhodnutia nebohej C. T., (v tom čase na území Maďarska) a opatrovníkovi jej maloletých detí, ktoré sa zdržiavali na území Československa. Možno s veľkou mierou pravdepodobnosti predpokladať, že predmetné konfiškačné rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, čo však bol súd mimo akejkoľvek pochybnosti povinný zistiť. Okrem uvedeného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považujú za nedostatočné, keď okrem poukazu na vyslovený názor v rozsudku Najvyššieho súdu žiadne relevantné zdôvodnenie správnosti konfiškačného rozhodnutia neuvádza. Vo svetle dnešnej judikatúry je uvedený rozsudok Najvyššieho súdu nezákonný, nesprávny a nespravodlivý. Podľa ich názoru im mali byť nehnuteľnosti podliehajúce režimu zákona č. 87/1991 Zb. podľa tohto zákona vydané ako nehnuteľnosti prevzaté štátom bez právneho dôvodu, t. j. pri zachovaní vlastníctva pôvodných vlastníkov. Súd prvého stupňa však dávno prekonaný rozsudok Najvyššieho súdu priam kanonizuje tým, že sa zdržiava svojich vlastných výkladov a vo všetkom na tento rozsudok poukazuje, pričom však k jednoznačne priaznivejšej v súčasnosti platnej judikatúre sa nevyjadruje až do tej miery, že možno konštatovať, že ju odignoroval. Majú tiež za to, že odporca - štát nie je spôsobilý nadobúdať vlastníctvo vydržaním z ním samotným vrámci rozhodovacej - exekutívnej činnosti, vydaných individuálnych správnych aktov, ktoré nie sú perfektné. Súd prvého stupňa skonštatoval splnenie podmienky uplynutia vydržacej doby, pomlčal však o podmienke oprávnenosti držby, t. j. dobrej viery držiteľa o tom, že mu vec patrí. Štát nemohol byť oprávneným držiteľom a preto vydržať ani nemohol.
Odporkyňa žiadala potvrdenie napadnutého rozhodnutia ako vecne správneho, keď so závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa sa stotožňuje.
Prokurátor v zmysle ustanovenia § 35 ods. 4 OSP neoznámil súdu vstup do konania.
Rozsudkom č. k. 8Co/41/2010-169 zo dňa 15. júla 2010 Krajský súd v Nitre ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 18.8.2010. Na základe dovolania navrhovateľov Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č. k. 2Cdo/2/2011-191 zo dňa 21. decembra 2011 (zhora uvedený) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím sa vec opätovne dostala do štádia odvolacieho konania o odvolaní navrhovateľov. Dovolací súd vo veci samej právne záväzný názor nevyslovil, keď rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil pre vzhliadnutí procesnú vadu, v dôsledku ktorej bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že odvolací súd sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces tým, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že žiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu odvolateľov v odvolaní, že sa nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú navrhovatelia v konaní poukazovali a že pri nepovažovaní odvolacích dôvodov podstatnými a právne významnými dôvody tohto svojho záveru (v dôvodoch svojho rozhodnutia) náležitým spôsobom nevysvetlil.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) i po doplnení dokazovania (v rozsahu potrebnom pre nové rozhodnutie) a čiastočnom späťvzatí návrhu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 208 OSP čiastočne zrušiť (a konanie v rozsahu pripusteného čiastočného späťvzatia návrhu zastaviť) a v zostávajúcej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznať z dôvodu, že toto svoje právo si neuplatnila a žiadne trovy jej ani nevznikli (z obsahu spisu nevyplývajú).
Okrem úvah súdu prvého stupňa ohľadom vydržania vlastníckeho práva odporkyňou a úvah o tom, že C. T., rod. G. a jej detí boli nesprávne zaradení do zoznamu presídlencov sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len poukazuje a opakovať ich preto (§ 219 ods. 2 OSP). Primárne podstatné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie právneho úkonu - Výmeru Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave (ďalej len Osídľovací úrad) zo dňa 20.7.1949 č. 1644-0/6/1949/II-M, ktorým Osídľovací úrad rozhodol podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Zb. (zákon Ústavodárneho Národného zhromaždenia československej republiky o opatreniach k prevedeniu československo- maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, účinný od 20.8. 1947) s konečnou platnosťou, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku vdovy C. T. rod. G. a troch rodinných príslušníkov, osôb maďarskej národnosti a teda že ich majetok bol právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát) podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. (z 25. októbra 1945, účinný od 30.10.1945), a to dňom jeho účinnosti. V prípade uvedeného výmeru nešlo o nulitný právny úkon - ničotný správny akt (paakt) vydaný správnym orgánom nemajúcim na to právomoc, z ktorého žiadne právne následky nevznikajú, keď bola daná právomoc uvedeného Osídľovacieho úradu k rozhodovaniu o majetku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku VII. Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (z 27.2.1946, publikovaná pod č. 145/1946 Zb. s účinnosťou od 15.5.1946 - ďalej len dohoda), keď uvedené rozhodnutie bolo s konečnou platnosťou a deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu (prechod na štát) podľa konfiškačných predpisov, v danom prípade podľa dekrétu prezidenta republiky, účinného od 30.10.1945 a publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 108/1945 Zb.. Ako už uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí vydanom v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 7C/141/1994, na ktoré správne poukázal súd prvého stupňa, nebolo možné preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ktoré rozhodnutie znamenalo prechod vlastníctva - konfiškáciu pre štát na základe zákona, uvedeného dekrétu prezidenta republiky. Išlo o rozhodovanie o špecifickom majetku podliehajúcom konfiškácii podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., keď o splnení podmienok pre konfiškáciu podľa tohto dekrétu v zásade rozhodoval príslušný Okresný Národný výbor, pričom i toto rozhodnutie (okrem rozhodnutia ONV) bolo možné doručiť aj verejnou vyhláškou, i keď neboli splnené podmienky § 33 Vládneho nariadenia zo dňa 13. januára 1928 o správnom pokračovaní (tzv. správny poriadok), keď vyhláška Ministra vnútra č. 241/1946 Z. z. o štatúte Osídľovacieho úradu pre Slovensko v § 9 ods. 1 odkazovala na uvedený správny poriadok, ktorý v § 33 ods. 1 poznal doručovanie verejnou vyhláškou na úradnej tabuli (uvedené ustanovenie platilo obdobne) a doručenie tým platilo za vykonané.
Dôsledkom uvedeného rozhodnutia Osídľovacieho úradu bolo to, že všetky osoby riešené týmto rozhodnutím prišli o svoj majetok jeho konfiškáciou štátom podľa uvedeného Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945, keď naviac ustanovenie § 2 ods. 1 veta druhá zákona č. 148/1947 Zb. o opatreniach k prevedeniu československej - maďarskej dohody o výmene obyvateľstva účinného od 20.8.1947 považovalo podmienky pre konfiškáciu za splnené bez ďalšieho už tým, že osoba bola do Maďarska presťahovaná, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona sa osobou presťahovanou rozumeli nielen osoby reálne presťahované, ale aj tie, ktoré sa za takéto považujú, ktorými treba považovať aj osoby riešené rozhodnutím Osídľovacieho úradu a zaradené do zoznamu osôb na výmenu obyvateľstva podľa dohody.
K poukazu navrhovateľov v odvolaní o tom, že súd prvého stupňa mal skúmať existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných podmienok a že sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti jeho rozhodnutia, odvolací súd dodáva to, že v takomto prípade sa jedná stále o posudzovanie vecnej správnosti rozhodnutia z hľadiska splnenia zákonných podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu, ktorá súdu v tomto súdnom konaní neprináležala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti a zákonnosti správnych rozhodnutí je tieto možné preskúmavať len príslušným zákonným postupom, a i keby sa v tomto konaní javili vecne nesprávnymi, nemožno na ich účinky a následky neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom (z ktorého žiadne právne následky nevznikajú) a pri prezumpcii jeho správnosti (platnosti) nebolo možné preto naň neprihliadať (§ 135 ods. 2 OSP), a to bez ohľadu na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali. Štát tak predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k nim) právne relevantným spôsobom (nielen fakticky) prevzal. Výmer zrušený nebol a jeho účinky trvajú, i keby prípadne dôvody pre jeho vydanie neexistovali.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že
- pri zamietnutí žaloby navrhovateľky v 1. rade o vydanie nehnuteľností podľa špeciálnych reštitučných predpisov bola žalovaná ochrana ňou tvrdeného vlastníckeho práva cez všeobecné právne predpisy možná,
- neb. C. T., rod. G. i V. T. boli osobami maďarskej národnosti a túto logicky mali aj ich deti C., T. a V. (kúpna zmluva zo dňa 7.8.1942 bola uzatvorená v maďarskom jazyku, kupujúci boli v nej označení ako občania maďarskej republiky a neb. C. T. bola - napriek „reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom tlmočníka v konaní 7C/141/1994),
- podľa Ústavného Dekrétu prezidenta republiky z 2.8.1945 (publikovaného pod č. 33/1945 Sb. a účinného od 10.8.1945) účinnosťou tohto dekrétu stratili československí štátni občania maďarskej (a nemeckej) národnosti Československé štátne občianstvo, pokiaľ ho nestratili už nadobudnutím štátnej príslušnosti maďarskej, keď ohľadom zachovania im Československého štátneho občianstva rozhodoval Krajský národný výbor na návrh Okresného národného výboru, po preukázaní vernosti Československej republike a schválení osvedčenia o národnej spoľahlivosti (v konaní na základe žiadosti, ktorého existenciu konania na odvrátenie straty občianstva navrhovatelia nepreukázali),
- minimálne navrhovateľ v 4. rade bol spolu so svojou neb. matkou do Maďarska v rámci dohody (po nej) o výmene obyvateľstva reálne presťahovaný (potvrdenie o transporte dňa 27.5.1947 a Reemigrantská legitimácia z 27.9.1952),
- v čase vydania rozhodnutia Osídľovacieho úradu sa pri vykonávaní zápisov (s konštitutívnymi účinkami) v pozemkovej knihe pôvodní vlastníci o zápise konfiškácie (zákon č. 90/1947 Zb., neupovedomovali a táto konfiškácia bola už v pozemkovej knihe (u celého PKV telesa) poznačená na základe skorších zápisov registrového súdu, ktoré spisy o tom sa však v archívoch nezachovali (nenašli), čo však existenciu konfiškácie nevyvracia,
- neb. C. T. a všetky jej deti boli nesporne (i podľa navrhovateľov) zahrnuté medzi osoby pre výmeru obyvateľstva podľa dohody, teda určené k presťahovaniu, čím bola založená (daná) právomoc Osídľovacieho úradu pre konanie (a rozhodnutie), keď inak „vyškrtnutie“ zo zoznamu osôb (naviac
dodatočne) nemožno považovať za právne významný úkon pre vlastníctvo (proti účinkom zákona a vydaným rozhodnutiam),
- z rozhodnutia (Výmeru) zabezpečeného odvolacím súdom vyplýva jeho vyvesenie (na úradnej tabuli) dňa 17.2.1950 a sňatie 3.3.1950, pričom správnosť tohto spôsobu doručenia rozhodnutia súd (mimo rámec správneho súdnictva) preskúmavať nemohol, teda podmienky nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti boli splnené,
- neb. C. T. sa po návrate z Maďarska Československé štátne občianstvo navrátilo - osvedčilo rozhodnutím z 9.3.1956, zahŕňajúcim i mal. deti, pričom tomuto malo predchádzať i vzdanie sa majetkových nárokov voči odporkyni, a že
- spochybnenie „vecnej nepríslušnosti“ Osídľovacieho úradu k vydaniu predmetného Výmeru pre nenaplnenie zákonných podmienok rozhodovania (pre jeho rozhodovanie) je (stále) námietkou vecnej nesprávnosti rozhodnutia (z týchto dôvodov), ktorú vecnú nesprávnosť môže posudzovať len odvolací orgán (u Osídľovacieho úradu rozhodujúceho s konečnou platnosťou však nie) alebo súd v rámci správneho súdnictva.
Vychádzajúc zo zhora uvedeného a z toho, že všetky ostatné odvolacie námietky (dôvody) sú pre rozhodnutie vo veci nepodstatné (a nie je preto nevyhnutné sa s nimi osobitne zaoberať) mal potom odvolací súd za to, že predmetným Výmerom Osídľovacieho úradu bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o konfiškácii predmetných nehnuteľností na štát (a konfiškácia nastala), v dôsledku čoho sa už potom (zhodne ako súd prvého stupňa) nezaoberal s tým, ako odporkyňa ďalej s predmetnými nehnuteľnosťami nakladala, v akom stave (dostavanosti) bola domová nehnuteľnosť v čase prechodu do vlastníctva odporkyne (k akým jej zmenám došlo neskôr) a či je prípadne potrebné zidentifikovanie pozemkových nehnuteľností.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.