Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/94

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne vo veci navrhovateľa Obvodného súdu

Bratislava I proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1

a 2 o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v

znení s v ustanoveniach

upravujúcich zásadu reálnej deľby moci a rovnosť zložiek štátnej moci na neverejnom

zasadnutí 27. januára 1995 takto

r o z h o d o l :

Návrhu Obvodného súdu Bratislava I na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1 a 2

v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. s v ustanoveniach upravujúcich

zásadu reálnej deľby moci a rovnosť zložiek štátnej moci n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Obvodný súd Bratislava I podal 26. mája 1994 návrh na začatie konania o súlade

o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení

s Slovenskej

republiky. K návrhu bolo priložené uznesenie tohoto súdu sp. zn. z 22. 12.

1993 o prerušení konania podľa .

Obvodný súd Bratislava I dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,

ktorý sa týka veci (konanie navrhovateľa JUDr. P. M., B., proti Mestskému súdu v

Bratislave, na zaplatenie 10 463 Sk), t. j. v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. a a je v rozpore s

Slovenskej republiky.

Ustanovenie v znení uvádza, že:

(1) Sudcom patrí

a) základný plat vo výške zodpovedajúcej ich zaradeniu do platovej skupiny a

platového stupňa, ak zákon neustanovuje inak,

b) príplatky podľa tohto zákona.

(2) Predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky patrí plat vo výške 18 000

Kčs mesačne, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo výške 15 000 Kčs

mesačne.

Ustanovenie § 4 citovaného zákona - Základný plat

(1) Sudcom v jednotlivých platových stupňoch a platových skupinách patrí základný

plat, ktorý sa určuje z priemerného platu sudcu...

(2) Priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu sa rozumie plat v 6.

platovom stupni a v II. platovej skupine.

Uvedený v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. je v citovaných ustanoveniach podľa názoru Obvodného súdu Bratislava I:

„v rozpore s platnou preto, že nerešpektuje rovnocenné

postavenie nositeľa súdnej moci s nositeľmi moci zákonodarnej a výkonnej.

Slovenskej republiky z 1. 9. 1992 deklaruje trojdelenie štátnej moci na zákonodarnú,

výkonnú a súdnu, ktoré sú rovnocenné, pričom nositeľmi tejto moci sú poslanec, minister a

sudca ako ústavní činitelia. Plat poslanca ani plat ministra však nie je viazaný a závislý od

praxe.

V rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci (štátnej) a rovnosti jej jednotlivých

zložiek je podľa názoru súdu definovanie základného platu sudcu podľa § 4 ods. 1 zákona č.

, resp. priemerného platu sudcu v citovaného

Zb. Toto ustanovenie prakticky znamená, že sudca ako ústavný činiteľ a nositeľ štátnej moci

je rovný s ostatnými nositeľmi štátnej moci až po 15-ročnej praxi na súde druhého stupňa

alebo 18-ročnej praxi na súde prvého stupňa.“

Z uvedených dôvodov Obvodný súd Bratislava I podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 18 písm. d) zákona

č. , ktorým namieta nesúlad a v znení

s v jej ustanoveniach upravujúcich:

a) ústavnú zásadu reálnej deľby moci,

b) ústavnú zásadu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci.

Plénum ústavného súdu prijalo návrh Obvodného súdu Bratislava I na ďalšie

konanie na svojom neverejnom zasadnutí 6. 10. 1994. Dňa 10. 10. 1994 sa ústavný súd

obrátil na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o vyjadrenie sa k

návrhu tohoto súdu, ako i k upusteniu od ústneho pojednávania. Listom zo 7. 11. 1994 (číslo

1320/94-sekr.) predseda Národnej rady Slovenskej republiky uviedol, že: „predmetný návrh

neobsahuje označenie konkrétnych ustanovení , s ktorými má

byť napadnutý zákon v rozpore a tým sa všetky tvrdenia navrhovateľa pohybujú len v

rovine teoretických úvah. Keďže predmetné podanie nemá náležitosti podľa § 37 ods. 2

písm. a) , nie je možné sa k nemu meritórne vyjadriť.“. V ďalšom

predseda Národnej rady Slovenskej republiky poukázal na doterajšiu prax Národnej rady

Slovenskej republiky k návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že: „...Národná rada Slovenskej

republiky nie je príslušná na výklad prijatých zákonov, ani na zaujímanie stanoviska k nim a

ich vzťahom k neskoršie prijatým právnym predpisom“. Pokiaľ ide o vhodnosť ústneho

pojednávania, predseda Národnej rady Slovenskej republiky citovaným listom oznámil, že

na jeho uskutočnení netrvá, a preto ani neustanovuje právneho zástupcu Národnej rady

Slovenskej republiky.

Dňa 10. 10. 1994 sa ústavný súd obrátil i na JUDr. H., predsedníčku senátu

Obvodného súdu Bratislava I, so žiadosťou o vyjadrenie sa k vhodnosti ústneho

pojednávania vo veci. Listom z 31. 10. 1994 () dr. H. navrhuje, „aby ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci, pretože od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci“.

a) Ústavná zásada reálnej deľby moci

rozdeľuje štátnu moc v Slovenskej republike

prostredníctvom jej jednotlivých zložiek na moc zákonodarnú (Národná rada Slovenskej

republiky, piata hlava prvý oddiel čl. 72 až 92), moc výkonnú (prezident Slovenskej

republiky a vláda Slovenskej republiky, šiesta hlava prvý a druhý oddiel čl. 101 až 121) a

moc súdnu (Ústavný súd Slovenskej republiky a súdy Slovenskej republiky, siedma hlava

prvý a druhý oddiel až 148). Zásada reálnej deľby moci podľa Slovenskej

republiky spočíva v tom, že v rámci jej piatej až siedmej hlavy neexistuje určená

možnosť nahradenia (nahradzovania) konaní alebo rozhodnutí tých zložiek štátnej moci,

ktoré sú im zverené v uvedených oblastiach ich právomocí konaniami a

rozhodnutiami iných zložiek štátnej moci. síce v príslušných

ustanoveniach svojej hlavy piatej až siedmej obsahuje úpravu vzájomných vzťahov rôznych

zložiek štátnej moci (napríklad kontrolná právomoc Národnej rady Slovenskej republiky

voči vláde Slovenskej republiky podľa ) , prijímanie sľubu sudcov a

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predsedom Národnej rady Slovenskej

republiky podľa ) a i.), avšak neobsahuje ustanovenia, ktoré by

umožňovali prelomenie zásady reálnej deľby moci nahradením konania a rozhodovania

jednej zložky štátnej moci konaním a rozhodovaním inej zložky štátnej moci. Pokiaľ ide o

súdy, vymedzuje tú oblasť, v ktorej konajú a rozhodujú súdy, keď

uvádza: „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo ... súdy“. Oddelenosť súdov od

iných zložiek štátnej moci je výslovne potvrdená v čl. 141 ods. 2, ktorý určuje, že:

„Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov“.

Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky by preto mohli byť iba také zákony (alebo iné všeobecne záväzné právne predpisy

Slovenskej republiky), ktoré by (v rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci):

a) zverovali výkon súdnej moci v oblastiach vymedzených v

Slovenskej republiky iným zložkám štátnej moci (odlišným od súdov),

b) nerešpektovali oddelenosť výkonu súdnictva od iných štátnych orgánov

Slovenskej republiky.

Namietané ustanovenie a a v znení

sa vzhľadom na uvedené

nemôže obsahovo dostať do rozporu s takto vymedzenou ústavnou zásadou reálnej deľby

moci, pretože bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je stanovený základný plat

sudcu (§ 2 a § 4 ods. 1 zákona o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov), tak i

priemerný plat sudcu (§ 4 ods. 2 zákona), takáto zákonná úprava nie je v nesúlade (a

vzhľadom na jej obsahovú úpravu sa ani nemôže ocitnúť v nesúlade) s ústavnou zásadou

reálnej deľby moci, tak ako je uvedená vyššie. Súdy podľa

vykonávajú súdnictvo oddelene od iných zložiek štátnej moci bez ohľadu na to, akým

spôsobom a v akej výške sa určujú priemerné a základné platy ich sudcom.

b) Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci

Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci znamená, že tieto nie sú

navzájom podriadené. však na príslušných miestach

nevylučuje vzťahy ich vzájomnej zodpovednosti ( ,

ktorý hovorí o zodpovednosti vlády Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej

republiky), prípadne upravuje aj iné typy ich vzájomných vzťahov. Pokiaľ ide o súdy

Slovenskej republiky, uvádza, že: „V Slovenskej republike vykonávajú

súdnictvo nezávislé ... súdy“ a čl. 144 ods. 1: „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a

viazaní len zákonom“. Zatiaľ čo rešpektovaniu ústavnej zásady reálnej deľby moci

zodpovedá vylúčenie rozhodovacej činnosti akéhokoľvek iného štátneho orgánu (odlišného

od súdu) pri výkone súdnictva, pri rešpektovaní rovnosti všetkých zložiek štátnej moci ide o

to, aby sudcovia v konaní a rozhodovaní podľa neboli podriadení

akejkoľvek inej zložke štátnej moci, pretože podľa sú

„nezávislí a viazaní len zákonom“ (čl. 144 ods. 1), prípadne medzinárodnou zmluvou (čl.

144 ods. 2 ). pri súdoch a sudcoch nehovorí výslovne o

ich rovnosti s ostatnými zložkami štátnej moci, ale uplatnením ústavnej zásady nezávislosti

súdov a sudcov a ich viazanosti len zákonom a medzinárodnou zmluvou akúkoľvek

podriadenosť iným zložkám štátnej moci Slovenskej republiky vylučuje.

Možným predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky by bol preto len ten zákon alebo iný všeobecne záväzný právny

predpis Slovenskej republiky, ktorý by (v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti jednotlivých

zložiek štátnej moci) podriaďoval:

a) súdy iným zložkám štátnej moci a tým vylučoval či obmedzoval ich nezávislosť,

b) sudcov iným zložkám štátnej moci a tým vylučoval či obmedzoval ich

nezávislosť.

Obmedzenie nezávislosti súdov a sudcov v naznačenom smere by súčasne

znamenalo aj ich podriadenosť iným zložkám štátnej moci.

Z uvedeného vyplýva, že okruh zákonov alebo iných právnych predpisov Slovenskej

republiky, ktoré by narušovali ústavnú zásadu reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých

zložiek štátnej moci nie je rozsiahly. Uvedené ústavné zásady sú podrobnejšie rozvedené v

zákonoch, ktoré vytvárajú konkrétnejšiu právnu základňu praktického uplatňovania

zverených právomocí jednotlivými zložkami štátnej moci v Slovenskej republike. Pokiaľ

ide o súdy, uvádza, že: „Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich

pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon“ a čl. 148 ods. 1 uvádza, že:

„Postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví zákon“.

o súdoch a sudcoch v

znení vo svojom stanovuje,

že:

(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom. Sú

povinní ... rozhodovať nestranne, spravodlivo a bez prieťahov a iba na základe skutočností

zistených v súlade so zákonom.

(2) Zákon poskytuje sudcom ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti.

Uvedené ustanovenie zákona o súdoch a sudcoch predstavuje zákonnú transformáciu

ústavných zásad reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci, pretože:

a) potvrdzuje ich právo vykonávať súdnictvo (v spresnení zákonnou definíciou

súdnictva podľa § 3 zákona),

b) potvrdzuje ich nezávislosť a ochranu pred neoprávneným zasahovaním a tým

vylučuje ich podriadenosť akejkoľvek inej zložke štátnej moci.

Zabezpečením nezávislosti sudcov (t. j. aj nezasahovaním iných subjektov do ich

konania a rozhodovania) sa preto vylučuje akýkoľvek vzťah ich podriadenosti inej zložke

štátnej moci. Zabezpečenie nezávislosti súdov a sudcov obsahuje však v sebe viacero

druhov záväzkov štátu, t. j. nielen vytvorenie ústavných a zákonných garancií

nezasahovania do výkonu súdnictva inými subjektami. Ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o

súdoch a sudcoch uvádza v tejto súvislosti, že: „Štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich

hmotným zabezpečením“.

o súdoch a sudcoch (v

znení ) ustanovením plní nasledovné funkcie:

1. potvrdzuje ústavnú zásadu nezávislosti sudcov ( ),

2. potvrdzuje, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením.

Význam § 5 ods. 3 citovaného zákona o súdoch a sudcoch spočíva v tom, že

vymedzuje miesto a úlohu hmotného zabezpečenia sudcov vo vzťahu k ústavnej zásade

nezávislosti sudcov.

Zákonodarca ním teda na úrovni zákonnej úpravy (a nie ústavnej úpravy)

konkretizuje, že nezávislosť sudcov zakladá i záväzok štátu na jej zabezpečenie „aj

hmotným zabezpečením sudcov“. Príkaz ústavnej normy, ktorej zákonnú transformáciu

predstavuje zákon o súdoch a sudcoch ( ), však nehovorí nič o tom, v

akom rozsahu a akým spôsobom má byť zabezpečená nezávislosť sudcov prostredníctvom

ich platového ohodnotenia. Jediný príkaz ústavnej normy čl. 148 ods. 1 spočíva v tom, že

postavenie, práva a povinnosti sudcov „ustanoví zákon“. Zákonodarca predpisuje iba formu

právnej úpravy prostredníctvom zákona, a nie jej konkrétny obsah. Toto sa týka v plnom

rozsahu i zabezpečenia nezávislosti sudcov prostredníctvom ich platového ohodnotenia.

Aj ďalšie právne predpisy, ktoré sa zaoberajú platovými pomermi sudcov (ako

jedným zo spôsobov ich hmotného zabezpečenia), a na existenciu ktorých poukazuje § 52

ods. 5 zákona o súdoch a sudcoch, preto konkrétnejšou zákonnou úpravou platových

pomerov rovnako sledujú zabezpečenie ústavnej zásady nezávislosti sudcov a tým

zabezpečujú rešpektovanie . Ide konkrétne o

o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako už bolo uvedené Slovenskej

republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných

činiteľov, ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového

ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti. Ak však takéto

ustanovenie v obsiahnuté nie je, nemôže sa ani zákon o

platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov s ním ocitnúť v rozpore. V Ústave

Slovenskej republiky nie je ani žiadne ďalšie ustanovenie, v ktorom by sa ústavná zásada

rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci premietala aj do rovnosti platových úprav

poslancov, členov vlády a sudcov. Keďže takéto konkrétne ustanovenia v Ústave Slovenskej

republiky nie sú a v tomto smere neobsahuje ani výslovne formulovanú zásadu,

nemôže sa zákon o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov ocitnúť v rozpore s

, pretože táto neobsahuje obsahovo odlišné ustanovenie, prípadne zásadu.

Až do vydania o

platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky mal zákonodarca

úplnú voľnosť v tom, akým spôsobom a v akej výške platu vyjadrí svoj záväzok z § 5 ods. 3

zákona o súdoch a sudcoch, t. j. že: „zabezpečí nezávislosť sudcov aj ich hmotným

zabezpečením“. Do tohoto obdobia stanovenie výšky platu sudcov zákonodarca

nepodmieňoval a ani neporovnával s platmi iných ústavných činiteľov. Nový moment v

tomto smere vnáša , ktorý

vo svojom odseku 1 uvádza, že:

(1) Priemerný plat sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2.

(2) Platové pomery sudcov Slovenskej republiky ustanoví podľa zásady uvedenej v

odseku 1 osobitný predpis.

Týmto ustanovením sa

nemení cieľ, ktorý sa sleduje platovým ohodnotením sudcov. Je ním (v súlade s § 5 ods. 3

zákona o súdoch a sudcoch) zabezpečenie ich nezávislosti. Význam spomenutého

ustanovenia je však v tom, že pokiaľ ide o určenie priemerného platu sudcu, nestanovuje ho

zákonodarca „autonómne“ a nezávisle od platov členov iných zložiek štátnej moci, ale

uvádza, že priemerný plat sudcu sa rovná (je totožný) platu poslanca Národnej rady

Slovenskej republiky tak, ako ho určuje § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

Ustanovenie tohoto zákona ďalej uvádza, že podľa tejto zásady

budú upravené platové pomery sudcov Slovenskej republiky, a to vo forme osobitného

predpisu.

Týmto osobitným predpisom sa stal zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o platových pomeroch

sudcov a justičných čakateľov, ktorý v § 4 ods. 1 uvádza, že sudcom v jednotlivých

platových stupňoch a platových skupinách patrí základný plat, ktorý sa určuje z

priemerného platu sudcu spôsobom a použitím kritérií uvedených v odseku 1. V § 4 ods. 2

sa uvádza, že priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 1a je

týmto predpisom ) sa rozumie plat v 6. platovom stupni a v II.

platovej skupine. Zákonodarca preto v § 4 ods. 2 spresňuje, čo sa rozumie priemerným

platom sudcu podľa osobitného predpisu tým, že stanovuje, že sa ním rozumie plat v 6.

platovom stupni a v II. platovej skupine.

Zatiaľ čo v prípade poslancov hovorí zákonodarca iba o plate (§ 2 zákona č.

), v prípade sudcov používa kategórie priemerný plat a základný plat.

Priemerný plat sudcu je na základe totožný s platom

poslanca, ale pre sudcov slúži iba ako základ pre výpočet ich základného platu spôsobom a

podľa kritérií uvedených v , takže základný plat sudcu

nie je v mnohých prípadoch totožný s platom poslanca. Obvodný súd Bratislava I namieta

nesúlad § 4 ods. 1 a 2 citovaného zákona (ktorými sa stanovuje základný plat, resp.

priemerný plat sudcu) so zásadou rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci. Ako vyplýva z

jeho účelom je upraviť platy ústavným činiteľom (vrátane

sudcov) tak: „aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých

zložiek“. Z porovnania platových úprav jednotlivých skupín ústavných činiteľov však

nevyplýva, že zákonodarca chcel premietnuť účel zákona do rovnakých (absolútne

rovnakých) platových pomerov ústavných činiteľov. Z uvedeného dôvodu sa preto líšia

nielen platy ústavných činiteľov jednotlivých zložiek štátnej moci (poslanci - § 2, vláda - §

12, súdy - v spojení s a ), ale líšia sa i platy

ústavných činiteľov patriacich do tej istej zložky štátnej moci (výkonná moc - vláda - § 12,

prezident - § 10, súdy - § 23, ústavný súd - § 16). Rovnosť jednotlivých zložiek štátnej moci

podľa neznamená preto

rovnaké platové pomery ústavných činiteľov. Táto rozdielna platová úprava je možná aj

preto, že sa týmto aspektom rovnosti jednotlivých zložiek

štátnej moci vôbec nezaoberá, a preto ani neupravuje (nepredpisuje) zásadu absolútnej

platovej rovnosti ústavných činiteľov patriacich do jednotlivých zložiek štátnej moci.

Hoci spája platové pomery sudcov a justičných čakateľov s

platovými pomermi poslancov (prostredníctvom svojho § 23 ods. 1) a prostredníctvom

tohoto spojenia zabezpečuje nezávislosť sudcov, nestanovuje súčasne, že zabezpečenie

nezávislosti sudcov sa dosahuje rovnakým základným platom sudcov s platom poslancov.

Analýza naopak potvrdzuje, že existujú rozdiely v platovom

ohodnotení ako medzi príslušníkmi jednotlivých zložiek štátnej moci, tak dokonca i vo

vnútri jednotlivých zložiek štátnej moci.

Splneniu účelu , t. j. úprave platov ústavných činiteľov tak,

aby: „bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“

zodpovedá i nerovnaká platová úprava platových pomerov jednotlivých zložiek štátnej moci

Slovenskej republiky. súčasne

určuje presne identifikovanú „nerovnakosť“ platových pomerov a na jej margo uvádza, že

jej „splnením“ je rešpektovaná „reálna deľba moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“.

Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci

Slovenskej republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej

moci inej (iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov

nie je tou oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu rovnosti

(nepodriadenosti) jednotlivých zložiek štátnej moci podľa . Bez

ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat sudcov, takouto právnou

úpravou sa nenarušuje zaručená zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v

závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.

Spory ohľadom spôsobu stanovenia platu sudcov môžu vzniknúť iba na úrovni

zákonnej úpravy tým, že príslušné orgány nerešpektujú, prípadne nesprávne vykladajú tie

zákonné predpisy, ktoré stanovujú spôsob a kritériá pre stanovenie platu sudcov. V takomto

prípade sa však jedná o rozpor (možný rozpor) medzi právnymi predpismi rovnakej právnej

sily a nie ich rozpor s . Je tomu tak preto, že „platový rozmer“

nezávislosti sudcov poskytuje až príslušná zákonná úprava, a nie Slovenskej

republiky.

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom ústavnej zásady reálnej deľby

moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci dospel k záveru, že tieto nie sú obsahovo

rozporné s namietanými ustanoveniami v znení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , rozhodol o tom, že návrhu

Obvodného súdu Bratislava I nevyhovuje tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 27. januára 1995