Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)PL. ÚS 14/94
PDF · 153.86 KB
No categories available
PL. ÚS 14/94
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne vo veci navrhovateľa Obvodného súdu
Bratislava I proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1
a 2 zákona SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v
znení zákona č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky v ustanoveniach
upravujúcich zásadu reálnej deľby moci a rovnosť zložiek štátnej moci na neverejnom
zasadnutí 27. januára 1995 takto
r o z h o d o l :
Návrhu Obvodného súdu Bratislava I na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1 a 2
zákona Slovenskej národnej rady č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky v ustanoveniach upravujúcich
zásadu reálnej deľby moci a rovnosť zložiek štátnej moci n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Obvodný súd Bratislava I podal 26. mája 1994 návrh na začatie konania o súlade
zákona SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej
republiky. K návrhu bolo priložené uznesenie tohoto súdu sp. zn. 10 C 125/93 z 22. 12.
1993 o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.
Obvodný súd Bratislava I dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci (konanie navrhovateľa JUDr. P. M., B., proti Mestskému súdu v
Bratislave, na zaplatenie 10 463 Sk), t. j. zákon č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. § 2 a § 4 ods. 1 a 2 je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 2 zákona č. 420/1991 Zb. v znení zákona č. 148/1993 Z. z. uvádza, že:
(1) Sudcom patrí
a) základný plat vo výške zodpovedajúcej ich zaradeniu do platovej skupiny a
platového stupňa, ak zákon neustanovuje inak,
b) príplatky podľa tohto zákona.
(2) Predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky patrí plat vo výške 18 000
Kčs mesačne, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo výške 15 000 Kčs
mesačne.
Ustanovenie § 4 citovaného zákona - Základný plat
(1) Sudcom v jednotlivých platových stupňoch a platových skupinách patrí základný
plat, ktorý sa určuje z priemerného platu sudcu...
(2) Priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu sa rozumie plat v 6.
platovom stupni a v II. platovej skupine.
Uvedený zákon č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 148/1993 Z. z. je v citovaných ustanoveniach podľa názoru Obvodného súdu Bratislava I:
„v rozpore s platnou Ústavou Slovenskej republiky preto, že nerešpektuje rovnocenné
postavenie nositeľa súdnej moci s nositeľmi moci zákonodarnej a výkonnej. Ústava
Slovenskej republiky z 1. 9. 1992 deklaruje trojdelenie štátnej moci na zákonodarnú,
výkonnú a súdnu, ktoré sú rovnocenné, pričom nositeľmi tejto moci sú poslanec, minister a
sudca ako ústavní činitelia. Plat poslanca ani plat ministra však nie je viazaný a závislý od
praxe.
V rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci (štátnej) a rovnosti jej jednotlivých
zložiek je podľa názoru súdu definovanie základného platu sudcu podľa § 4 ods. 1 zákona č.
420/1991 Zb., resp. priemerného platu sudcu v § 4 ods. 2 citovaného zákona č. 420/1991
Zb. Toto ustanovenie prakticky znamená, že sudca ako ústavný činiteľ a nositeľ štátnej moci
je rovný s ostatnými nositeľmi štátnej moci až po 15-ročnej praxi na súde druhého stupňa
alebo 18-ročnej praxi na súde prvého stupňa.“
Z uvedených dôvodov Obvodný súd Bratislava I podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 18 písm. d) zákona
č. 38/1993 Z. z., ktorým namieta nesúlad § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 420/1991 Zb. v znení
zákona č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky v jej ustanoveniach upravujúcich:
a) ústavnú zásadu reálnej deľby moci,
b) ústavnú zásadu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci.
Plénum ústavného súdu prijalo návrh Obvodného súdu Bratislava I na ďalšie
konanie na svojom neverejnom zasadnutí 6. 10. 1994. Dňa 10. 10. 1994 sa ústavný súd
obrátil na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o vyjadrenie sa k
návrhu tohoto súdu, ako i k upusteniu od ústneho pojednávania. Listom zo 7. 11. 1994 (číslo
1320/94-sekr.) predseda Národnej rady Slovenskej republiky uviedol, že: „predmetný návrh
neobsahuje označenie konkrétnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, s ktorými má
byť napadnutý zákon v rozpore a tým sa všetky tvrdenia navrhovateľa pohybujú len v
rovine teoretických úvah. Keďže predmetné podanie nemá náležitosti podľa § 37 ods. 2
písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z., nie je možné sa k nemu meritórne vyjadriť.“. V ďalšom
predseda Národnej rady Slovenskej republiky poukázal na doterajšiu prax Národnej rady
Slovenskej republiky k návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že: „...Národná rada Slovenskej
republiky nie je príslušná na výklad prijatých zákonov, ani na zaujímanie stanoviska k nim a
ich vzťahom k neskoršie prijatým právnym predpisom“. Pokiaľ ide o vhodnosť ústneho
pojednávania, predseda Národnej rady Slovenskej republiky citovaným listom oznámil, že
na jeho uskutočnení netrvá, a preto ani neustanovuje právneho zástupcu Národnej rady
Slovenskej republiky.
Dňa 10. 10. 1994 sa ústavný súd obrátil i na JUDr. H., predsedníčku senátu
Obvodného súdu Bratislava I, so žiadosťou o vyjadrenie sa k vhodnosti ústneho
pojednávania vo veci. Listom z 31. 10. 1994 (10 C 125/93) dr. H. navrhuje, „aby ústavný
súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci, pretože od ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci“.
a) Ústavná zásada reálnej deľby moci
Ústava Slovenskej republiky rozdeľuje štátnu moc v Slovenskej republike
prostredníctvom jej jednotlivých zložiek na moc zákonodarnú (Národná rada Slovenskej
republiky, piata hlava prvý oddiel čl. 72 až 92), moc výkonnú (prezident Slovenskej
republiky a vláda Slovenskej republiky, šiesta hlava prvý a druhý oddiel čl. 101 až 121) a
moc súdnu (Ústavný súd Slovenskej republiky a súdy Slovenskej republiky, siedma hlava
prvý a druhý oddiel čl. 123 až 148). Zásada reálnej deľby moci podľa Ústavy Slovenskej
republiky spočíva v tom, že v rámci jej piatej až siedmej hlavy neexistuje ústavou určená
možnosť nahradenia (nahradzovania) konaní alebo rozhodnutí tých zložiek štátnej moci,
ktoré sú im ústavou zverené v uvedených oblastiach ich právomocí konaniami a
rozhodnutiami iných zložiek štátnej moci. Ústava Slovenskej republiky síce v príslušných
ustanoveniach svojej hlavy piatej až siedmej obsahuje úpravu vzájomných vzťahov rôznych
zložiek štátnej moci (napríklad kontrolná právomoc Národnej rady Slovenskej republiky
voči vláde Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. g) ústavy, prijímanie sľubu sudcov a
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predsedom Národnej rady Slovenskej
republiky podľa čl. 89 písm. e) ústavy a i.), avšak neobsahuje ustanovenia, ktoré by
umožňovali prelomenie zásady reálnej deľby moci nahradením konania a rozhodovania
jednej zložky štátnej moci konaním a rozhodovaním inej zložky štátnej moci. Pokiaľ ide o
súdy, čl. 141 ods. 1 ústavy vymedzuje tú oblasť, v ktorej konajú a rozhodujú súdy, keď
uvádza: „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo ... súdy“. Oddelenosť súdov od
iných zložiek štátnej moci je výslovne potvrdená v čl. 141 ods. 2, ktorý určuje, že:
„Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov“.
Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky by preto mohli byť iba také zákony (alebo iné všeobecne záväzné právne predpisy
Slovenskej republiky), ktoré by (v rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci):
a) zverovali výkon súdnej moci v oblastiach vymedzených v čl. 142 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky iným zložkám štátnej moci (odlišným od súdov),
b) nerešpektovali oddelenosť výkonu súdnictva od iných štátnych orgánov
Slovenskej republiky.
Namietané ustanovenie § 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona SNR č. 420/1991 Zb. v znení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. sa vzhľadom na uvedené
nemôže obsahovo dostať do rozporu s takto vymedzenou ústavnou zásadou reálnej deľby
moci, pretože bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je stanovený základný plat
sudcu (§ 2 a § 4 ods. 1 zákona o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov), tak i
priemerný plat sudcu (§ 4 ods. 2 zákona), takáto zákonná úprava nie je v nesúlade (a
vzhľadom na jej obsahovú úpravu sa ani nemôže ocitnúť v nesúlade) s ústavnou zásadou
reálnej deľby moci, tak ako je uvedená vyššie. Súdy podľa Ústavy Slovenskej republiky
vykonávajú súdnictvo oddelene od iných zložiek štátnej moci bez ohľadu na to, akým
spôsobom a v akej výške sa určujú priemerné a základné platy ich sudcom.
b) Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci
Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci znamená, že tieto nie sú
navzájom podriadené. Ústava Slovenskej republiky však na príslušných miestach
nevylučuje vzťahy ich vzájomnej zodpovednosti (čl. 114 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorý hovorí o zodpovednosti vlády Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej
republiky), prípadne upravuje aj iné typy ich vzájomných vzťahov. Pokiaľ ide o súdy
Slovenskej republiky, čl. 141 ods. 1 ústavy uvádza, že: „V Slovenskej republike vykonávajú
súdnictvo nezávislé ... súdy“ a čl. 144 ods. 1: „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a
viazaní len zákonom“. Zatiaľ čo rešpektovaniu ústavnej zásady reálnej deľby moci
zodpovedá vylúčenie rozhodovacej činnosti akéhokoľvek iného štátneho orgánu (odlišného
od súdu) pri výkone súdnictva, pri rešpektovaní rovnosti všetkých zložiek štátnej moci ide o
to, aby sudcovia v konaní a rozhodovaní podľa čl. 142 ods. 1 ústavy neboli podriadení
akejkoľvek inej zložke štátnej moci, pretože podľa Ústavy Slovenskej republiky sú
„nezávislí a viazaní len zákonom“ (čl. 144 ods. 1), prípadne medzinárodnou zmluvou (čl.
144 ods. 2 ústavy). Ústava Slovenskej republiky pri súdoch a sudcoch nehovorí výslovne o
ich rovnosti s ostatnými zložkami štátnej moci, ale uplatnením ústavnej zásady nezávislosti
súdov a sudcov a ich viazanosti len zákonom a medzinárodnou zmluvou akúkoľvek
podriadenosť iným zložkám štátnej moci Slovenskej republiky vylučuje.
Možným predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky by bol preto len ten zákon alebo iný všeobecne záväzný právny
predpis Slovenskej republiky, ktorý by (v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti jednotlivých
zložiek štátnej moci) podriaďoval:
a) súdy iným zložkám štátnej moci a tým vylučoval či obmedzoval ich nezávislosť,
b) sudcov iným zložkám štátnej moci a tým vylučoval či obmedzoval ich
nezávislosť.
Obmedzenie nezávislosti súdov a sudcov v naznačenom smere by súčasne
znamenalo aj ich podriadenosť iným zložkám štátnej moci.
Z uvedeného vyplýva, že okruh zákonov alebo iných právnych predpisov Slovenskej
republiky, ktoré by narušovali ústavnú zásadu reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých
zložiek štátnej moci nie je rozsiahly. Uvedené ústavné zásady sú podrobnejšie rozvedené v
zákonoch, ktoré vytvárajú konkrétnejšiu právnu základňu praktického uplatňovania ústavou
zverených právomocí jednotlivými zložkami štátnej moci v Slovenskej republike. Pokiaľ
ide o súdy, čl. 143 ods. 2 ústavy uvádza, že: „Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich
pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon“ a čl. 148 ods. 1 uvádza, že:
„Postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví zákon“.
Zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v
znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z. z. vo svojom § 5 stanovuje,
že:
(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom. Sú
povinní ... rozhodovať nestranne, spravodlivo a bez prieťahov a iba na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom.
(2) Zákon poskytuje sudcom ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti.
Uvedené ustanovenie zákona o súdoch a sudcoch predstavuje zákonnú transformáciu
ústavných zásad reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci, pretože:
a) potvrdzuje ich právo vykonávať súdnictvo (v spresnení zákonnou definíciou
súdnictva podľa § 3 zákona),
b) potvrdzuje ich nezávislosť a ochranu pred neoprávneným zasahovaním a tým
vylučuje ich podriadenosť akejkoľvek inej zložke štátnej moci.
Zabezpečením nezávislosti sudcov (t. j. aj nezasahovaním iných subjektov do ich
konania a rozhodovania) sa preto vylučuje akýkoľvek vzťah ich podriadenosti inej zložke
štátnej moci. Zabezpečenie nezávislosti súdov a sudcov obsahuje však v sebe viacero
druhov záväzkov štátu, t. j. nielen vytvorenie ústavných a zákonných garancií
nezasahovania do výkonu súdnictva inými subjektami. Ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o
súdoch a sudcoch uvádza v tejto súvislosti, že: „Štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich
hmotným zabezpečením“.
Zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch (v
znení zákona č. 12/1993 Z. z.) ustanovením § 5 ods. 3 plní nasledovné funkcie:
1. potvrdzuje ústavnú zásadu nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy),
2. potvrdzuje, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením.
Význam § 5 ods. 3 citovaného zákona o súdoch a sudcoch spočíva v tom, že
vymedzuje miesto a úlohu hmotného zabezpečenia sudcov vo vzťahu k ústavnej zásade
nezávislosti sudcov.
Zákonodarca ním teda na úrovni zákonnej úpravy (a nie ústavnej úpravy)
konkretizuje, že nezávislosť sudcov zakladá i záväzok štátu na jej zabezpečenie „aj
hmotným zabezpečením sudcov“. Príkaz ústavnej normy, ktorej zákonnú transformáciu
predstavuje zákon o súdoch a sudcoch (čl. 148 ods. 1 ústavy), však nehovorí nič o tom, v
akom rozsahu a akým spôsobom má byť zabezpečená nezávislosť sudcov prostredníctvom
ich platového ohodnotenia. Jediný príkaz ústavnej normy čl. 148 ods. 1 spočíva v tom, že
postavenie, práva a povinnosti sudcov „ustanoví zákon“. Zákonodarca predpisuje iba formu
právnej úpravy prostredníctvom zákona, a nie jej konkrétny obsah. Toto sa týka v plnom
rozsahu i zabezpečenia nezávislosti sudcov prostredníctvom ich platového ohodnotenia.
Aj ďalšie právne predpisy, ktoré sa zaoberajú platovými pomermi sudcov (ako
jedným zo spôsobov ich hmotného zabezpečenia), a na existenciu ktorých poukazuje § 52
ods. 5 zákona o súdoch a sudcoch, preto konkrétnejšou zákonnou úpravou platových
pomerov rovnako sledujú zabezpečenie ústavnej zásady nezávislosti sudcov a tým
zabezpečujú rešpektovanie čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ide konkrétne o
zákon SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako už bolo uvedené Ústava Slovenskej
republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných
činiteľov, ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového
ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti. Ak však takéto
ustanovenie v Ústave Slovenskej republiky obsiahnuté nie je, nemôže sa ani zákon o
platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov s ním ocitnúť v rozpore. V Ústave
Slovenskej republiky nie je ani žiadne ďalšie ustanovenie, v ktorom by sa ústavná zásada
rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci premietala aj do rovnosti platových úprav
poslancov, členov vlády a sudcov. Keďže takéto konkrétne ustanovenia v Ústave Slovenskej
republiky nie sú a v tomto smere ústava neobsahuje ani výslovne formulovanú zásadu,
nemôže sa zákon o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov ocitnúť v rozpore s
ústavou, pretože táto neobsahuje obsahovo odlišné ustanovenie, prípadne zásadu.
Až do vydania zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o
platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky mal zákonodarca
úplnú voľnosť v tom, akým spôsobom a v akej výške platu vyjadrí svoj záväzok z § 5 ods. 3
zákona o súdoch a sudcoch, t. j. že: „zabezpečí nezávislosť sudcov aj ich hmotným
zabezpečením“. Do tohoto obdobia stanovenie výšky platu sudcov zákonodarca
nepodmieňoval a ani neporovnával s platmi iných ústavných činiteľov. Nový moment v
tomto smere vnáša § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z., ktorý
vo svojom odseku 1 uvádza, že:
(1) Priemerný plat sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2.
(2) Platové pomery sudcov Slovenskej republiky ustanoví podľa zásady uvedenej v
odseku 1 osobitný predpis.
Týmto ustanovením zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. sa
nemení cieľ, ktorý sa sleduje platovým ohodnotením sudcov. Je ním (v súlade s § 5 ods. 3
zákona o súdoch a sudcoch) zabezpečenie ich nezávislosti. Význam spomenutého
ustanovenia je však v tom, že pokiaľ ide o určenie priemerného platu sudcu, nestanovuje ho
zákonodarca „autonómne“ a nezávisle od platov členov iných zložiek štátnej moci, ale
uvádza, že priemerný plat sudcu sa rovná (je totožný) platu poslanca Národnej rady
Slovenskej republiky tak, ako ho určuje § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
120/1993 Z. z. Ustanovenie § 23 ods. 2 tohoto zákona ďalej uvádza, že podľa tejto zásady
budú upravené platové pomery sudcov Slovenskej republiky, a to vo forme osobitného
predpisu.
Týmto osobitným predpisom sa stal zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.
148/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch
sudcov a justičných čakateľov, ktorý v § 4 ods. 1 uvádza, že sudcom v jednotlivých
platových stupňoch a platových skupinách patrí základný plat, ktorý sa určuje z
priemerného platu sudcu spôsobom a použitím kritérií uvedených v odseku 1. V § 4 ods. 2
sa uvádza, že priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 1a je
týmto predpisom zákon č. 120/1993 Z. z.) sa rozumie plat v 6. platovom stupni a v II.
platovej skupine. Zákonodarca preto v § 4 ods. 2 spresňuje, čo sa rozumie priemerným
platom sudcu podľa osobitného predpisu tým, že stanovuje, že sa ním rozumie plat v 6.
platovom stupni a v II. platovej skupine.
Zatiaľ čo v prípade poslancov hovorí zákonodarca iba o plate (§ 2 zákona č.
120/1993 Z. z.), v prípade sudcov používa kategórie priemerný plat a základný plat.
Priemerný plat sudcu je na základe § 23 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. totožný s platom
poslanca, ale pre sudcov slúži iba ako základ pre výpočet ich základného platu spôsobom a
podľa kritérií uvedených v § 4 ods. 1 zákona č. 148/1993 Z. z., takže základný plat sudcu
nie je v mnohých prípadoch totožný s platom poslanca. Obvodný súd Bratislava I namieta
nesúlad § 4 ods. 1 a 2 citovaného zákona (ktorými sa stanovuje základný plat, resp.
priemerný plat sudcu) so zásadou rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci. Ako vyplýva z
§ 1 zákona č. 120/1993 Z. z. jeho účelom je upraviť platy ústavným činiteľom (vrátane
sudcov) tak: „aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých
zložiek“. Z porovnania platových úprav jednotlivých skupín ústavných činiteľov však
nevyplýva, že zákonodarca chcel premietnuť účel zákona do rovnakých (absolútne
rovnakých) platových pomerov ústavných činiteľov. Z uvedeného dôvodu sa preto líšia
nielen platy ústavných činiteľov jednotlivých zložiek štátnej moci (poslanci - § 2, vláda - §
12, súdy - § 23 v spojení s § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 148/1993 Z. z.), ale líšia sa i platy
ústavných činiteľov patriacich do tej istej zložky štátnej moci (výkonná moc - vláda - § 12,
prezident - § 10, súdy - § 23, ústavný súd - § 16). Rovnosť jednotlivých zložiek štátnej moci
podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. neznamená preto
rovnaké platové pomery ústavných činiteľov. Táto rozdielna platová úprava je možná aj
preto, že Ústava Slovenskej republiky sa týmto aspektom rovnosti jednotlivých zložiek
štátnej moci vôbec nezaoberá, a preto ani neupravuje (nepredpisuje) zásadu absolútnej
platovej rovnosti ústavných činiteľov patriacich do jednotlivých zložiek štátnej moci.
Hoci zákon č. 120/1993 Z. z. spája platové pomery sudcov a justičných čakateľov s
platovými pomermi poslancov (prostredníctvom svojho § 23 ods. 1) a prostredníctvom
tohoto spojenia zabezpečuje nezávislosť sudcov, nestanovuje súčasne, že zabezpečenie
nezávislosti sudcov sa dosahuje rovnakým základným platom sudcov s platom poslancov.
Analýza zákona č. 120/1993 Z. z. naopak potvrdzuje, že existujú rozdiely v platovom
ohodnotení ako medzi príslušníkmi jednotlivých zložiek štátnej moci, tak dokonca i vo
vnútri jednotlivých zložiek štátnej moci.
Splneniu účelu zákona č. 120/1993 Z. z., t. j. úprave platov ústavných činiteľov tak,
aby: „bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“
zodpovedá i nerovnaká platová úprava platových pomerov jednotlivých zložiek štátnej moci
Slovenskej republiky. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. súčasne
určuje presne identifikovanú „nerovnakosť“ platových pomerov a na jej margo uvádza, že
jej „splnením“ je rešpektovaná „reálna deľba moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“.
Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci Ústavy
Slovenskej republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej
moci inej (iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov
nie je tou oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu rovnosti
(nepodriadenosti) jednotlivých zložiek štátnej moci podľa Ústavy Slovenskej republiky. Bez
ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat sudcov, takouto právnou
úpravou sa nenarušuje ústavou zaručená zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v
závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.
Spory ohľadom spôsobu stanovenia platu sudcov môžu vzniknúť iba na úrovni
zákonnej úpravy tým, že príslušné orgány nerešpektujú, prípadne nesprávne vykladajú tie
zákonné predpisy, ktoré stanovujú spôsob a kritériá pre stanovenie platu sudcov. V takomto
prípade sa však jedná o rozpor (možný rozpor) medzi právnymi predpismi rovnakej právnej
sily a nie ich rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že „platový rozmer“
nezávislosti sudcov poskytuje až príslušná zákonná úprava, a nie Ústava Slovenskej
republiky.
Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom ústavnej zásady reálnej deľby
moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci dospel k záveru, že tieto nie sú obsahovo
rozporné s namietanými ustanoveniami zákona SNR č. 420/1991 Zb. v znení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z., rozhodol o tom, že návrhu
Obvodného súdu Bratislava I nevyhovuje tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach dňa 27. januára 1995