Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-132-2023.pdf
PDF · 123.57 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/132/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava zastúpeného: GARAJ & Partners s.r.o, so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava proti žalovanej v 1. rade: L. Č. S.. Q., F.. XX.XX.XXXX, T. Ž. XXXX/XX, XXX XX T., zastúpenej: JUDr. Miroslav Pekár, advokát, so sídlom Krížna 44, 821 08 Bratislava a žalovanému v 2. rade: A. Q., F.. XX.XX.XXXX, T. A. XXXX/XX, XXX XX T., zastúpenému: JUDr. Tomáš Plank, advokát, so sídlom Námestie slobody 10, 811 06 Bratislava o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 07.decembra 2022, č.k. 16C/56/2019-581, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že nebolo medzi stranami sporu sporné, že právnym predchodcom žalovanej v 1. rade ako aj žalovaného v 2. rade bol D. V., W.. C. XX.XX.XXXX. Nesporné bolo aj to, že po poručiteľovi žalovaných D. V. došlo k vykonaniu dedičského konania pod sp.zn. 30D 246/2016, Dnot 166/2018 (Osvedčenie o dedičstve z 05.03.2019) v ktorom boli žalované nehnuteľnosti prededené na dedičov, aktuálnych vlastníkov žalovaných nehnuteľností. Sporné medzi stranami nebolo ani to, že konfiškácia týchto nehnuteľností nebola nikdy vyznačená v pozemno - knižných vložkách. Strany sporu sa taktiež zhodli na tom, že rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru č. X/XXXX/ROEP R. zo dňa 27.07.2015 bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území R., Z. T.. Na základe dedičského konania a následne ROEP došlo k zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalovaných do evidencie katastra nehnuteľností a to do listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX I. XXXX. Mal za jednoznačne preukázané, že žalovaná v 1. rade ako aj žalovaný v 2. rade sú v súčasnosti zapísaní v katastri nehnuteľností ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Šamoríne zo dňa 13.08.1946 číslo 574/1946 I bolo podľa § 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení či. I nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR rozhodnuté, že D. V., bez uvedenia dátumu a miesta narodenia, obyvateľa R. treba považovať podľa § ods. 1 písm. a) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení či. I nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR za osobu národnosti nemeckej. Na základe tohto rozhodnutia považuje sa pôdohospodársky majetok, v rozsahu nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, patriaci vlastníckym právom D. V. za konfiškovaný ku dňu 01.marca 1945, a to bez ohľadu na to, v
ktorom kat. území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 137 písm. c) C.s.p., § 126 ods.1 zák. č. 40/1964 Zb., článku 20 ods.1 Ústavy SR, článku 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd , v spojení s § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 4, § 1 ods. 7, § 1 ods. 10, § 27 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104 zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, v znení nariadenia Slovenskej národnej rady č. 64 zo dňa 14. mája 1946, a podľa § 1 ods. 1 bodu 2, § 3 ods. 1 bodu 2., § 5 ods. 5 zákona č. 90/1947 Zb. o provedení knihovního pořádku strán konfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave některých právních poměrů vztahujících se na pridelený majetek, podľa § 1 ods. 1, § 6 ods.1, § 7 ods.1, ods. 5 prvej vety , ods. 6, § 7 ods. 7 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, podľa § 70 ods. 2, § 71 ods.1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) nehnuteľnosti vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník (lebo rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v katastri nehnuteľnosti). Poukázal na to, že vlastnícky vzťah žalovaných k sporným nehnuteľnostiam je v katastri nehnuteľnosti zapísaný titulom dedenia po ich právnom predchodcovi D. V.. Právny predchodca žalovaných bol označený v tej dobe na to kompetentným orgánom za osobu nemeckej národnosti. Ku kompetenciám príslušných orgánov vo veciach konfiškácie rozhodovanie o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej národnosti, patrilo najskôr Povereníctvu SNR a až neskôr (v dôsledku novelizácie nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR) táto kompetencia prešla na Konfiškačné komisie. Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. bolo jedným zo všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konfiškácie a ako také úzko súvisí s tzv. T. dekrétmi, a to konkrétne s Dekrétom prezidenta republiky č. 12/1945 Sb, č. 28/1945 Sb. a č. 108/1945 Sb., ktoré v zásade zhodným spôsobom upravujú konfiškácie majetku osôb nemeckej a maďarskej národnosti a tzv. nepriateľov a zradcov národa. Uviedol, že v rámci procesnej obrany žalovaný v 1. a 2. rade opakovane zdôraznili, a medzi stranami sporu to nebolo sporné, že žalobca t.j. Slovenský pozemkový fond bol členom komisie ROEP, pričom táto komisia je podľa zákona v činnosti ešte 5 rokov po uzavretí projektu ROEP a to práve pre potreby riešenia prípadných sporných zápisov. V konaní bolo taktiež jednoznačne preukázané, že v tejto lehote ku žiadnej oprave v zápisoch ROEP nedošlo, čo nakoniec strany sporu nerozporovali. Žalobca nepoprel procesnú obranu žalovaných, že ako spolutvorca projektu a člen komisie ROEP mal povinnosť zisťovať prípadnú konfiškáciu a v prípade takéhoto zistenia to zohľadniť pri určení vlastníkov v projekte ROEP. V prospech vlastníctva žalovaných svedčí verejná listina, ktorým list vlastníctva ako aj právoplatné dedičské rozhodnutie nepochybne je. Zároveň je nesporné, že register obnovy evidencie parciel doposiaľ taktiež zrušený nebol. Po preskúmaní obsahu konfiškačnej listiny právneho predchodcu žalovaných vydanej dňa 13.08.1946 ktorým bol D. V., mal za jednoznačne preukázané, že na vyššie uvedenej listine je uvedené iba meno a priezvisko poručiteľa žalovaných a je v nich uvedená obec, ktorej obyvateľom mal právny predchodca žalovaných byť. V tejto súvislosti žalovaní namietali platnosť tejto konfiškačnej listiny s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka, pričom namietali jej určitosť a nejasnosť. Opakovane zdôraznili , že absencia ďalších identifikačných znakov osôb ako je dátum narodenia, rodinný stav, bydlisko, vedie k pochybnostiam o tom, že konfiškovaný majetok sa skutočne týkal poručiteľa žalovaných. Taktiež poukázali na skutočnosť, že v rovnakej obci žilo viacero menovcov s priezviskom V., pričom z konfiškačnej listiny vyplýva, že D. V. mal byť národnosti nemeckej. Samotný žalobca však v konaní predložil listiny z ktorých je zrejmé, že právny predchodca bol alebo mohol byť národnosti maďarskej. Žalovaní ako ďalší dôkaz predložený žalobcom namietali konfiškačné rozhodnutia údajných príbuzných poručiteľa, pričom ani v týchto rozhodnutiach nie sú osoby v nich uvedené nijak identifikované. Stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaných a síce, že štát sa po konfiškačnej legislatíve neujal pozemkov poručiteľa žalovaného v 1. a v 2. rade, pričom mal desaťročia takúto možnosť. Konfiškačné rozhodnutia taktiež neboli zapísané do pozemkovej knihy, pričom povinnosť tzv. intabulácie existovala a uplatňovala sa v praxi. Mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Šamoríne zo dňa 13.08.1946 č. 547/1946-I sa bez akýchkoľvek pochybností týka poručiteľa žalovaných D. V., W. XX.XX.XXXX. Žalobcom predložené konfiškačné rozhodnutie je podľa názoru súdu nulitným rozhodnutím, ktoré adresáta tohto rozhodnutia nezaväzuje a preto je potrebné na neho pozerať ako na paakt. Na nulitnosť takéhoto rozhodnutia je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Je nesporné, že ku konfiškácii majetkov mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou nemeckej či maďarskej národnosti. Ako vyplýva z ustanovenia § 1 ods.4 nariadenia č. 104/1945 Sb. s. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.s.SNR nie každej
osobe nemeckej alebo maďarskej národnosti bol jej majetok skonfiškovaný. V prípadoch, ak daná osoba preukázala, že sa činne zúčastnila na protifašistickom odboji, v takom prípade jej majetok konfiškácii nepodliehal. Považoval za nepochybné, že podľa § 7 ods. 5 zák. č. 180/1995 Z.z. je schválený register obnovenej evidencie pozemkov verejná listina, na základe ktorej okresný úrad zapíše údaje registra do katastra nehnuteľností. Žalobca v konaní spochybňoval vlastnícke právo žalovaných a preto bol zaťažený dôkazným bremenom a teda bol povinný bez pochybností preukázať, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie zo dňa 13.08.1946 sa jednoznačne vzťahovalo na poručiteľa žalovaných. Dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno, nakoľko v konaní spornú skutočnosť súdu relevantným spôsobom nepreukázal. Je nesporné, že adresáti konfiškačných rozhodnutí sú v nich označený iba menom a priezviskom a názvom obce, pričom osoby v nich uvedené nie je možné identifikovať iným údajom tak, aby neboli zameniteľné s inými osobami. Žalobcovi sa nezrovnalosti na ktoré poukazovali právny zástupcovia žalovaných týkajúce sa podpisu poručiteľa na dokumentoch ako aj jeho národnosti nepodarilo pred súdom relevantným spôsobom vyvrátiť. Za podstatnú považoval aj tú skutočnosť, že na konfiškačných rozhodnutiach nie je uvedený dôvod konfiškácie majetku. Skutočnosť, že právny predchodca žalovaných bol či už nemeckej alebo maďarskej národnosti, ešte nezakladá dôvodnosť, že iba z tohto dôvodu bol jeho pôdohospodársky majetok skonfiškovaný. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno nepochybne zaťažuje žalobcu, ktorý spochybňuje hodnovernosť zápisu uvedeného v katastri nehnuteľností ako aj pravdivosť údajov uvedených v registri obnovenej evidencie pozemkov. Nemôžu byť žalovaní, ktorí takéto konanie nevyvolali, v dôkaznej núdzi a nedostatky v príslušných záznamoch alebo registroch nemôžu byť vyhodnocované v ich neprospech. Práve štát je zodpovedný za riadnu archiváciu a vedenie archívov a preto nie je akceptovateľné, aby dôkazná núdza bola pričítaná žalovaným. Podľa jeho názoru by bolo nespravodlivé žiadať od žalovaných, aby po vyše sedemdesiatich rokoch preukazovali, že ich právnemu predchodcovi nebol pôdohospodársky majetok skonfiškovaný. Mal za to, že predmetné konfiškačné rozhodnutie trpí aj inou vadou, ktoré robia toto rozhodnutie nulitným a teda právne neúčinným. Za ničotné rozhodnutie možno považovať také rozhodnutie, ktorému chýba niektorá zo základných náležitostí a zároveň musí ísť o náležitosť zásadného charakteru. Môže ísť o nedostatok právomoci správneho orgánu, alebo o nedostatok právneho podkladu, na základe ktorého sa rozhodovalo prípadne omylu v osobe adresáta, nezmyselnosť a neurčitosť rozhodnutia a právna alebo faktická nemožnosť realizácie rozhodnutia (Uznesenie NS SR zo dňa 29.04.2015 sp.zn. 6Cdo 309/2012, Rozsudok NS ČR zo dňa 22.07.2005 sp.zn.6A76/2001). Okrem iného za právne významnú skutočnosť považoval aj to, že z predmetného konfiškačného rozhodnutia nie je zrejmé, komu bolo adresované, nie je preto ani vylúčený omyl v osobe adresáta. Neurčitosť konfiškačného rozhodnutia v tak zásadnej veci ako je riadne označenie adresáta spôsobuje podľa názoru súdu jeho právnu neúčinnosť a robí ho tak právne ničotným. K ničotnosti predmetných rozhodnutí bol konajúci súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Žalobca v konaní taktiež nepreukázal, že by sa právny predchodca žalovaných zúčastnil konania pred konfiškačnou komisiou ako aj to, že mu konfiškačné rozhodnutie bolo riadne doručené. Žalobca iba poukázal na možnosť doručovania formou vyhlášky. Niet pritom pochybností o tom, že rozhodnutie konfiškačnej komisie podľa § 1 ods.7 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR bolo vydané štátnym orgánom v správnom konaní a vzťahovalo sa naň vtom čase účinné vládne nariadenie č. S/192S Sb. o správnom konaní (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2015 sp, zn. 4 MCdo 12/2014). Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Je nesporné, že žalobca mal počas celého obdobia k dispozícii celý štátny aparát a bol celý čas zodpovedný za riadnu archiváciu a vedenie archívov. V prípade, ak by súd žalobe vyhovel došlo by podľa názoru súdu k neprípustnému zásahu do právnej istoty žalovaných, ktorý sa plne dôvodne spoliehali na správnosť konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim a následne na správnosť dedičského konania vedeného po ich poručiteľovi. Žalobca ako obligatórny člen komisie na obnovu evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa § 4 zák.č. 180/1995 Z.z. spolupracoval so štátnymi orgánmi a účastníkmi konania, pričom zabezpečoval a zhromažďoval všetky podklady potrebné za zostavenie registra obnovenej evidencie pozemkov. Do právoplatnosti dedičského konania nedošlo k zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods.6 zák.č. 180/1995 Z.z., preto pokiaľ štát v priebehu sedemdesiatich rokov nevyužil žiaden z právnych prostriedkov, ktorý mal k dispozícii, nemôže mať v súčasnosti naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ktoré mu malo vzniknúť konfiškačným rozhodnutím vydaným na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. s. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Záverom dodal, že v súčasnosti by povojnové konfiškačné predpisy boli v priamom rozpore nielen s Ústavou SR ale aj medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná (Listina základných
ľudských práv a slobôd, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd či Charta základných práv Európske únie). Uvedený záver nesporne potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva na ktorú v rámci procesnej obrany poukázal aj právny zástupca žalovaných. Ohľadne trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo žalobe vyhovené, z dôvodov, že uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. Mal za to, že napriek tomu, že všetky svoje tvrdenia preukázal sériou komplexnej dokumentácie, súd dospel k záveru, že zo zisteného skutkového stavu pri aplikácii relevantných zákonných ustanovení, nárok ním uplatnený na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nie je dôvodný. Nestotožnil sa so záverom konajúceho súdu, že nepreukázal, že predmetné konfiškačné rozhodnutie sa bez akýchkoľvek pochybností vzťahuje na poručiteľa žalovaných D. V.. Bol presvedčený, že všetky písomnosti a dokumenty, ktoré prezentoval v rámci svojej stratégie žalobného (procesného) útoku, a to jednotlivo, ale predovšetkým v ich vzájomnej súvislosti, preukazujú to, že je možné predmetné kľúčové konfiškačné rozhodnutie - bez akýchkoľvek pochybností - nezameniteľne "spojiť" s osobou poručiteľa Žalovaných D. V.. Poukázal na argumentačnú nesúrodosť okresného súdu, ktorý na jednej strane spochybňuje to, či sa predmetné konfiškačné rozhodnutie týka poručiteľa žalovaných D. V. a na strane druhej popiera právnu relevanciu konfiškačného rozhodnutia ako takéto, keď ho označuje za nulitný paakt. Ak by sa uvedená argumentácia okresného súdu doviedla do "konca," výsledkom by bola a priori zbytočnosť akéhokoľvek dokazovania toho, že sa konfiškačné rozhodnutie týka poručiteľa žalovaných D. V., keďže v konečnom dôsledku okresný súd aj tak považuje dané rozhodnutie za ničotné (nulitné). Záver okresného súdu o tom, že predmetné konfiškačné rozhodnutie je len nulitným paaktom, považoval za arbitrárny. Bol je presvedčený o tom, že okresný súd nedokázal dostatočne a uspokojivo naplniť dikciu ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p., a teda zhodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov vníma ako selektívne a nesystematické. Uviedol, že konfiškačné rozhodnutie má len deklarujúci, nie vykonávací účinok. Poukázal na právny názor vyformovaný skrz rozhodovaciu činnosť slovenských súdov vo veci presunu dôkazného bremena na toho, kto konfiškáciu spochybňuje. Podstatou tohto právneho názoru (konštruktu) je to, že v situáciách, ak je predmetom sporu konfiškácia, dochádza k presunu dôkazného bremena na stranu, ktorá popiera konfiškáciu - v takejto situácii nepostačuje len tvrdenie vád konfiškačného konania na spochybnenie prechodu vlastníckeho práva, pretože prechod nastáva priamo zo zákona. Uviedol, že naliehavý záujem v danom konaní existoval, avšak okresný súd ho v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nedokázal identifikovať, resp. ho priam eliminoval, a to napriek tomu, že dané procesné podmienky boli jednoznačne naplnené.
3. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, súd prvej inštancie zohľadnil všetky zistené a známe skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, pričom je dôvod zdôrazniť, že konfiškačné rozhodnutie je len jedným z dôvodov rozhodnutia. Mala za to, že odvolanie nespĺňa základné parametre odvolania.
4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca v odvolaní opakuje svoje žalobné tvrdenia z konania a zastáva nesprávne stanovisko a výklad konfiškačnej legislatívy; konfiškačné predpisy síce stanovili na základe dneska neprípustnej zásady kolektívnej viny, že majetok Nemcov, Maďarov a kolaborantov sa konfiškuje, na druhej strane, ale obe citované normy stanovili, že určenie dotknutých osôb sa bude riešiť v dvojinštančnom právnom konaní. Táto téza sa porušovala v dôsledku povojnovej situácie. Aj v danom prípade nie je preukázané, že konanie vo veci právnych predchodcov žalovaných prebehlo lege artis. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území R., proti žalovaným, ktorí sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako ich vlastníci na podklade dedičského rozhodnutia po svojom právnom predchodcovi F.. D. V.,
F.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom R.I., W.. XX.XX.XXXX. Poukázal na nesprávnosť zápisu v registri obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území R. na základe rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru X/XXXX/ROEP R. zo dňa 27.07.2015. Uviedol, že nesprávnosť zápisu ROEP-u týkajúca sa pôvodného vlastníka D. V. bola spôsobená tým, že spracovateľ a následne aj schvaľovateľ ROEP-u nezohľadnil všetky dostupné relevantné písomné údaje, a to konfiškačnú listinu tzn. konfiškačné rozhodnutie č. 574/1946 I, podľa ktorého konfiškačná komisia rozhodla, že V. D. - obyvateľa vo R. (R.) - treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa za osobu nemeckej národnosti a na základe takéhoto rozhodnutia sa považuje pôdohospodársky majetok patriaci tejto osobe za skonfiškovaný ku dňu 1. marca 1945. Argumentoval, že predmetná konfiškačná listina nebola zapísaná do pozemkovej knihy pre katastrálne územie R. zrejme z dôvodu opomenutia resp. z dôvodu, že po II. svetovej vojne sa už nevykonávali dôsledne zápisy o vlastníckom práve, pričom princíp intabulácie bol definitívne zrušený prijatím Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinného od 1.1.1950). Podľa jeho názoru následkom uvádzanej nesprávnosti ohľadne opomenutia zápisu konfiškačného rozhodnutia v rámci ROEP-u do katastra nehnuteľností došlo k neoprávnenému zápisu vlastníctva osoby D. V., pôvodne evidovaného v stave pozemkovej knihy. Mal za to, že vlastnícke právo D. V. k nehnuteľnostiam zaniklo z titulu konfiškácie k 1.3.1945, pričom uvedené nehnuteľnosti mali byť v rámci ROEP-u zapísané ako vlastníctvo Slovenskej republiky v správe žalobcu. Dodal, že po zápise chybných údajov ROEP-u v katastri nehnuteľností týkajúcich sa vlastníctva konfiškovaných nehnuteľností D. V. došlo k vykonaniu dedičského konania po uvedenej osobe, zomrelej XX.X.XXXX pod sp. zn. 30D246/2016, Dnot 166/2018 (Osvedčenie o dedičstve z 5.3.2019) v ktorom boli žalované nehnuteľnosti prededené na žalovaných ako na dedičov. Žalovaní nemohli zákonne nadobudnúť vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam z titulu univerzálnej sukcesie, keďže sám poručiteľ D. V. v čase svojej smrti (XX.XX.XXXX) nebol nositeľom vlastníckeho práva, keďže nehnuteľnosti sa stali z titulu ich konfiškácie vlastníctvom československého štátu k 1.3.1945.
7. Žalovaní sa v predmetnom konaní bránili, že žalobcom predložené konfiškačné rozhodnutie znejúce na meno D. V. sa netýkalo ich právneho predchodcu D. V., F.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom R.Ň., W.. XX.XX.XXXX.
8. Súd prvej inštancie sa zaoberal žalobou žalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva, z hľadiska všetkých podstatných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili proti uplatňovanému nároku. Na posúdenie uplatňovaného nároku si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že konfiškačné rozhodnutie sa týkalo právneho predchodcu žalovaných. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje takými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, v odvolaní uvedené všeobecné argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.
9. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v predmetnom konaní dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý spochybňuje hodnovernosť zápisu uvedeného v katastri nehnuteľností ako aj pravdivosť údajov uvedených v registri obnovenej evidencie pozemkov. Nemožno požadovať od žalovaných, aby preukazovali, že ich právnemu predchodcovi nebol predmetný nehnuteľný majetok skonfiškovaný. Nedostatky štátu v príslušných záznamoch alebo registroch nemôžu byť vyhodnocované v neprospech žalovaných, vzhľadom na to, že práve štát je zodpovedný za riadnu archiváciu a vedenie archívov. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tom, že by bolo nespravodlivé žiadať od žalovaných, aby po vyše sedemdesiatich rokoch preukazovali, že ich právnemu predchodcovi nebol pôdohospodársky majetok skonfiškovaný.
10. Je zrejmé, že preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, nie je možné, pretože by išlo o neoprávnený zásah zo strany súdu do právomoci správnych orgánov a správnych súdov. Správne však súd
prvej inštancie skúmal formálne náležitosti konfiškačného rozhodnutia, ktoré splnené neboli, nakoľko konfiškačné rozhodnutie okrem mena a priezviska D. V., neobsahovalo jeho bližšiu identifikáciu, ako dátum narodenia, miesto narodenia ako obyvateľa R.. Právny predchodca žalovaných je ako poručiteľ v dedičskom rozhodnutí označený ako D. V., F.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom R., W.. XX.XX.XXXX. Bolo preto povinnosťou žalobcu bez najmenších pochybností preukázať, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Šamoríne zo dňa 13.08.1946 č. 574/1946-I sa vzťahovalo na poručiteľa žalovaných, a teda preukázať, že poručiteľ žalovaných bol osobou nemeckej národnosti. Žalobca však túto v konaní spornú skutočnosť relevantným spôsobom jednoznačne nepreukázal, a teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, dôsledkom čoho je jeho neúspech v spore.
11. Žalobca nepreukázal bez najmenších pochybností, že predmetné rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 13.08.1946 č. 574/1946-I sa vzťahovalo na poručiteľa žalovaných. Nepreukázal ani, že poručiteľ žalovaných bol osobou nemeckej národnosti, na ktorú sa vzťahovalo nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR. Konfiškačné rozhodnutie je v časti označenia adresáta (účastníka konania) neurčité: osoba, ktorej je predmetné konfiškačné rozhodnutie adresované, nie je v tomto rozhodnutí riadne identifikovaná potrebnými identifikačnými údajmi tak, aby nebola zameniteľná s inými osobami. Adresát konfiškačného rozhodnutia je identifikovaný len prostredníctvom mena a priezviska (D. V.) a obce (obyvateľ R..). V konfiškačnom rozhodnutí chýba údaj o dátume narodenia a mieste narodenia, o rodnom priezvisku, o adrese pobytu a o rodinnom stave (príp. meno a priezvisko manželky).Takéto rozhodnutie, ktoré neobsahuje základné údaje osoby, ktorej mal byť majetok skonfiškovaný, pričom v ňom chýbajú základné náležitosti, nemožno konvalidovať a dopĺňať chýbajúce údaje inými podpornými dôkazmi. Neurčitosť takéhoto rozhodnutia spôsobuje aj nemožnosť jeho realizácie (viď uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 309/2012 zo dňa 29.4.2015), pretože neurčitosť konfiškačného rozhodnutia v tak zásadných údajoch v označení jeho adresáta spôsobuje jeho právnu neúčinnosť, k čomu musí súd prihliadať bez toho, aby takéto konfiškačné rozhodnutie preskúmaval. Uvedené vyplýva aj zo záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/65/2022 - 418 zo dňa 29. marca 2023 v totožnej veci, ktoré sú plne aplikovateľné aj v danej veci.
12. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je nad všetky pochybnosti isté, že D. V. uvedený v konfiškačnom rozhodnutí bez bližších identifikačných údajov je práve ten D. V., ktorý je poručiteľom žalovaných. Keďže žalobca nepreukázal bez najmenších pochybností, že adresátom konfiškačného rozhodnutia bol práve právny predchodca žalovaných, bolo potrebné vychádzať z hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností a z pravdivosti registra obnovenej evidencie pozemkov ako verejnej listiny, a tým poskytnúť ochranu vlastníckemu právu žalovaných. Preukazovanie ďalšími podpornými listinnými dôkazmi zo strany žalobcu, ktorými chcel potvrdiť, že osoba uvedená na konfiškačnom rozhodnutí, je práve právny predchodca žalovaných a pôvodný vlastník nehnuteľností, ktorý mal byť nemeckej národnosti a ktorému mal byť majetok skonfiškovaný, považoval odvolací súd za nenáležité a tým aj jeho odvolacie námietky za nedôvodné.
13. Žalobcom predložený zoznam osôb , ktorým mal byť konfiškovaný majetok pre obec R. spoľahlivo nepotvrdzuje konfiškáciu majetku právnemu predchodcovi žalobcov a zoznam konfiškátov pre obec E. na Z. je čo do osoby neurčité. Žalobca ani predloženými dôkazmi ako sčítací hárok zo dňa 16.09.2020, pozemnoknižné vložky č. XXX,XXX,XXX, konfiškačné rozhodnutia týkajúce sa ostatných spoluvlastníkov sporných nehnuteľností, odvolania, upovedomenie č. XXXXX/XX-R. z 22.5.1949, doklady o reslovakizácii, výpis z kroniky obce R., návrh na konfiškáciu, dostatočne spoľahlivo nepreukázal, že konfiškačné rozhodnutie sa nemohlo týkať inej osoby ako právneho predchodcu žalovaných. Odvolací súd považoval námietky žalovaných v tomto smere za dostatočne relevantné na spochybnenie hodnovernosti žalobcom predložených dôkazov. Súd prvej inštancie prihliadol na všetky relevantné dôkazy predložené stranami v spore, tieto riadne vyhodnotil a žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy mal súd prvej inštancie pri svojich skutkových záveroch zohľadniť, resp. ktoré z viacerých predložených dôkazov žalobcu preukazujú ktorého jeho tvrdenia a spochybňujú tak správnosť skutkových záverov konajúceho súdu.
14. Žalobcom predložené konfiškačné rozhodnutie je nulitným rozhodnutím, ktoré adresáta tohto rozhodnutia nezaväzuje a preto je potrebné na neho pozerať ako na paakt. Ku konfiškáciu majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou nemeckej národnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2015 sp.zn. 4MCdo 12/2014). Nie každej
osobe nemeckej národnosti sa totiž konfiškoval majetok, táto osoba mohla v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR preukázať, že sa činne zúčastnila na protifašistickom odboji, v takom prípade jej majetok nepodliehal konfiškácii. Ústavný súd Českej republiky v tejto súvislosti hovorí o vyvrátiteľnej domnienke individuálnej zodpovednosti, resp. o prezumpcii zodpovednosti osoby nemeckej národnosti (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.03.1995 sp.zn. Pl. ÚS 14/94).
15. Žalobca (štát) nemohol mať vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu ani naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Žalobca mal totiž v priebehu viac ako sedemdesiatich rokov k dispozícii iné prostriedky nápravy, ktoré však nevyužil. Išlo by preto o neprípustný zásah do právnej istoty žalovaných a o porušenie legitímnych očakávaní žalovaných, ktorí sa oprávnene spoliehali na správnosť konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z.z. Žalobca ako obligatórny člen komisie na obnovu evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa § 4 zákona č. 180/1995 Z.z. spolupracoval so štátnymi orgánmi, pričom mal zabezpečovať a zhromažďovať všetky podklady potrebné a zostavenie registra obnovenej evidencie pozemkov a do právoplatnosti dedičského konania nedošlo k zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods. 6 zák. č. 180/1995 Z.z., štát za celé roky nevyužil žiaden z právnych prostriedkov na určenie svojho vlastníckeho práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/130/2007).
16. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).