Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)db6/398599.1e90c6.pdf
PDF · 181 KB
No categories available
6Cdo/309/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 309/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A.., so sídlom v T.,
IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou R.. so sídlom v B., v menej ktorej koná ako
konateľ advokát J., proti žalovanej S., za ktorú koná M., so sídlom v B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou J.., so sídlom v B. v mene ktorej koná ako konateľ advokát J.,
o zaplatenie 3 398 148,14 EUR, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C
53/07, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2012 sp.
zn. 3 Co 70/2011, 3 Co 71/2011, 3 Co 72/2011 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 1. marca 2012 sp. zn. 3 Co 70/2011, 3 Co 71/2011, 3 Co 72/2011, vo výroku, ktorým zmenil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 8. novembra 2010 č. k. 19 C 53/2007 – 688 tak, že
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 040 460 Eur s úrokmi z omeškania vo výške
9,5 % ročne od 1. januára 2007 do zaplatenia, a vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 74 095,59 Eur, zrušuje a vec mu
v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 28. 2. 2007 (po jej zmene
a doplnení v priebehu konania) žalobkyňa uplatnila voči žalovanej nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003“), ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom M. (ďalej len „M.“). Náhradu škody žiadala
priznať vo výške 3 398 148,19 Eur (102 372 611 Sk) s 9,5% úrokmi z omeškania od 1. 1.
2007 do zaplatenia žalovanej sumy.
2. V žalobe uviedla, že na základe podanej žiadosti jej bol rozhodnutím M. zo dňa 14.
1. 2005 udelený súhlas na vývoz nebezpečného odpadu – olovených akumulátorov celých
alebo drvených – za účelom zhodnotenia do Poľskej republiky s platnosťou do 31. 12. 2005.
Rozhodnutie bolo vydané podľa Nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993
o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva
(ďalej len „Nariadenie“) a podľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“). Celkom v roku 2005 vyviezla 2 500 ton
nebezpečného odpadu do zariadenia poľskej spoločnosti O., s ktorou mala uzavretú zmluvu
na zhodnotenie odpadu na dobu piatich rokov.
3. Dňa 20.10. 2005 podala novú žiadosť o súhlas na vývoz nebezpečného odpadu
(ďalej len „odpad“) na rok 2006. Rozhodnutím M. z 22. 6. 2006 č. 383/05-6.2.2 o vznesení
námietok (ďalej len „Rozhodnutie o vznesení námietok“) vyjadril tento orgán námietky voči
plánovanej cezhraničnej preprave odpadu, ktoré odôvodnil tým, že predmetný odpad je možné
zhodnotiť na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), preto jeho plánovaná preprava
nie je v súlade s ustanovením § 23 ods. 4 zákona o odpadoch (účinným od 1. 1. 2006),
v zmysle ktorého nebezpečný odpad vzniknutý v SR sa prednostne zhodnotí v SR. Na jej
opakované žiadosti z 1. 8. 2006 a 18. 10. 2006 odpovedalo M. rozhodnutiami
zo 6. 10. 2006 č. 8 428/2006-4.2 a z 30. 10. 2006 č. 10 611/2006-4.2 o vznesení námietok
s rovnakým odôvodnením.
4. V priebehu konania v písomnom podaní doplňujúcom žalobu ďalej uviedla, že
uplynutím lehoty 30 dní od vydania potvrdenia o prijatí jej oznámenia (žiadosti) o plánovanej
preprave odpadu (vydaného príslušným orgánom štátu určenia – H. – dňa 14. 12. 2005), t. j.
dňom 14. 1. 2006, získala v zmysle článku 8 Nariadenia tzv. tichý súhlas na uskutočnenie
prepravy (ďalej aj „TS“), pretože M. nevznieslo v uvedenej lehote proti preprave žiadne
námietky. Napriek tomu sa však rozhodla vývoz odpadu na základe TS nevykonávať, lebo
nemala odvahu konať v rozpore s vyjadrením vedúceho odporu odpadového hospodárstva M.
I., ktorý ju informoval, že TS sa v práve SR neaplikuje. Snažila sa preto ďalej u udelenie
písomného súhlasu.
5. V dôsledku nesprávneho úradného postupu M. jej vznikla škoda v žalovanej sume,
pozostávajúca z priamej škody (nákladov na udržiavanie systému mobilného zberu odpadu) a
z ušlého zisku. Nesprávny úradný postup M. mal podľa jej názoru spočívať v nesprávnej
aplikácii Nariadenia v konkurencii s vnútroštátnou právnou úpravou s následkom
nevydania súhlasu na prepravu odpadov a v pokračovaní v konaní o jej žiadosti napriek fikcii
TS, a teda v nerešpektovaní účinkov tohto TS s následkom vydania Rozhodnutia o vznesení
námietok proti plánovanej preprave odpadu. Rozhodnutie o vznesení námietok nemalo podľa
nej žiadne právne dôsledky, nemohlo zmeniť účinky TS, išlo o nulitný správny akt (paakt).
II.
6. Žalovaná vo vyjadrení k uplatnenému nároku navrhla žalobu ako neopodstatnenú
zamietnuť. Postup M. ako aj Rozhodnutie o vznesení námietok považovala za správne
poukazujúc na to, že od 1. januára 2006 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 23 ods. 4 zákona
o odpadoch, podľa ktorého nebezpečný odpad vzniknutý na území SR sa prednostne zhodnotí
v SR. So zreteľom na túto skutočnosť ako i na to, že na území SR sa nachádzajú zariadenia
na zhodnotenie predmetného odpadu, M. ako kompetentný orgán štátu vývozu (odoslania)
v súlade s článkom 7 ods. 4 písm. a/ druhá odrážka Nariadenia rozhodnutím vznieslo
námietky voči plánovanej cezhraničnej preprave odpadu, pretože táto nebola v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
7. V ďalšom vyjadrení žalovaná uviedla, že M. rozhodovalo o právach žalobkyne,
pričom tak konalo pri výkone verejnej moci ako oprávnený a príslušný štátny orgán.
Výsledkom konania pred ním bolo Rozhodnutie o vznesení námietok ako individuálny
správny akt. Žalobkyňa nevyužila možnosť žiadneho opravného prostriedku proti tomuto
rozhodnutiu, preto sa stalo právoplatným a vykonateľným a súdy sú ním viazané.
Rozhodnutie o vznesení námietok podľa jej názoru nemožno považovať za paakt, pretože
nebolo vydané nekompetentným orgánom mimo svojej právomoci, a prípadná nesprávna
aplikácia právnej normy nemôže byť považovaná za nesprávny úradný postup.
8. Napokon žalovaná namietala aj nedostatok príčinnej súvislosti ako predpoklad jej
zodpovednosti za škodu. V súvislosti s tým poukazovala na to, že ak žalobkyňa tvrdí, že jej
vznikol TS, tak jej nič nebránilo, aby uskutočňovala vývoz odpadu na zhodnotenie do Poľskej
republiky. Pokiaľ sa rozhodla z vlastnej vôle vývoz neuskutočňovať, tak údajná škoda
nemohla byť dôsledkom nesprávneho úradného postupu M., ale dôsledkom vlastného
obchodného rozhodnutia žalobkyne. Rovnako v prípade, ak by Rozhodnutie o vznesení
námietok malo byť považované za paakt, žalobkyni nič nebránilo vyvážať odpad.
III.
9. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
rozsudkom z 8. novembra 2010 č. k. 19 C 53/2007-688 žalobu zamietol a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 32 521,90 Eur do pätnástich dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že o trovách štátu rozhodne samostatným
uznesením. Zamietnutie žaloby odôvodnil absenciou základného predpokladu zodpovednosti
žalovanej za škodu, a to predpokladu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného
rozhodnutia. Uviedol, že pre formu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia
nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia, alebo ide
o inú nečinnosť orgánu štátu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. V predmetnej veci
postup M. viedol k vydaniu Rozhodnutia o vznesení námietok. Toto rozhodnutie nebolo
žalobkyňou napadnuté správnou žalobou podľa piatej časti O. s. p., preto ani nemohlo byť
zrušené pre nezákonnosť. Stalo sa tak právoplatným individuálnym správnym aktom, ktorým
bol súd viazaný. K otázke rozpornosti § 23 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom
od 1. 1. 2006 s Nariadením poznamenal, že ho za rozporné nepovažuje a že neexistuje
rozhodnutie žiadneho orgánu, ktoré by určovalo rozpornosť tohto ustanovenia
s komunitárnym právom.
10. Doplňujúcim rozsudkom z 9. novembra 2010 č. 19 C 53/2007-689 Okresný súd
Bratislava I rozhodol o zastavení konania o zaplatenie sumy 1 357 688,14 Eur. Vydanie
doplňujúceho rozsudku odôvodnil tým, že v rozsudku z 8. novembra 2010 č. k.
19 C 53/2007-688, ktorým bola žaloba zamietnutá, nerozhodol o zastavení konania v tej časti
žaloby, v ktorej žalobkyňa vzala žalobu späť. Preto tak urobil doplňujúcim rozsudkom,
ktorým konanie o zaplatenie sumy 1 357 688,14 Eur zastavil pre späťvzatie žaloby v tejto
časti.
11. Uznesením z 9. decembra 2010 č. k. 19 C 53/07-691 Okresný súd Bratislava
I rozhodol o povinnosti žalobkyne zaplatiť náhradu trov štátu 5 876 Eur na účet súdu
do pätnástich dní od právoplatnosti uznesenia.
IV.
12. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne (proti
rozsudku z 8. novembra 2010, doplňujúcemu rozsudku z 9. novembra 2010 a proti uzneseniu
z 9. decembra 2010) rozsudkom z 1. marca 2012 sp. zn. 3 Co 70/2011, 3 Co 71/2011,
3 Co 72/2011 zastavil konanie v časti o 1 357 688,14 Eur a zrušil doplňujúci rozsudok súdu
prvého stupňa. Ďalším výrokom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 040 460 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 %
ročne od 1. 1. 2007 do zaplatenia, všetko do troch dní, a zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni aj náhradu trov konania 74 095,59 Eur do rúk jej zástupkyne do troch dní.
Rozhodol tiež o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v zastavujúcej
časti konania 9 905,21 Eur do rúk zástupcu žalovanej do troch dní. Napokon zrušil uznesenie
súdu prvého stupňa o náhrade trov štátu a vec vrátil v tejto časti na ďalšie konanie.
13. Zrušenie doplňujúceho rozsudku odôvodnil tým, že žalobkyňa vzala v priebehu
konania žalobu v časti o zaplatenie sumy 1 357 688,14 Eur späť, no súd prvého stupňa najprv
rozsudkom žalobu zamietol, pričom zo zamietajúceho výroku nevyplývalo, že by ním
rozhodol o časti predmetu konania, ktorá nebola dotknutá späťvzatím žaloby, a následne
doplňujúcim rozsudkom konanie v časti o uvedenú sumu zastavil. O sume 1 357 688,14 Eur
teda rozhodol dvakrát. Uvedenú chybu preto bolo potrebné odstrániť zrušením doplňujúceho
rozsudku a zastavením konania v časti, v ktorej bola žaloba vzatá späť.
14. Výrok o zmene rozsudku súdu prvého stupňa a uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobkyni sumu 2 040 460 Eur s prísl. odôvodnil odvolací súd skutkovými zisteniami,
ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa dospel k záveru, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú
žalobkyni nesprávnym úradným postupom M.. V odôvodnení rozsudku uviedol, že M.
nepostupovalo v súlade s článkom 7 ods. 2 Nariadenia, v dôsledku čoho nastala v zmysle
článku 8 ods. 1 Nariadenia fikcia rozhodnutia, ktorým bol žalobkyni udelený súhlas na vývoz
odpadu. Znenie ustanovenia § 23 ods. 4 zákona o odpadoch (a jeho prípadný nesúlad
s komunitárnym právom) nebolo pre posúdenie veci rozhodujúce, pretože napriek jeho zneniu
platili články 7 ods. 2 a 8 ods. 1 Nariadenia, a ak M. chcelo podať námietky (tak ako ich
podalo Rozhodnutím o vznesení námietok), malo túto možnosť iba do 14. 1. 2006. Postup M.
nerešpektujúci uvedené články je preto nesprávnym úradným postupom. Stotožnil sa s
názorom žalobkyne, že Rozhodnutie o vznesení námietok je nulitné (ničotné, paakt),
a to z dôvodu závažnej vady spočívajúcej v tom, že dňa 14. 1. 2006 bolo konanie pred M.
skončené fiktívnym rozhodnutím o udelení súhlasu pre žalobkyňu na vývoz odpadu a vydaniu
nového rozhodnutia bránila prekážka rei iudicatae. V súvislosti s výškou priznanej náhrady
škody uviedol, že táto bola správne zistená znaleckým dokazovaním.
V.
15. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná.
Dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj vo výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania. Žiadala ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tzv. inou vadou konania a nesprávnym právnym posúdením
veci odvolacím súdom. Namietala, že nebol preukázaný základný predpoklad jej
zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup alebo vydanie nezákonného
rozhodnutia. Poukazovala na to, že M. bolo priamo Nariadením splnomocnené vzniesť
námietky proti zamýšľanej preprave odpadu žalobkyňou, že aplikácia platného a účinného
právneho predpisu štátnym orgánom pri výkone jeho právomoci nemôže byť posudzovaná
ako nesprávny úradný postup, a že prípadné vady úradného postupu M. sa mohli prejaviť
práve v samotnom Rozhodnutí o vznesení námietok. Žalobkyňa však toto rozhodnutie
nenapadla riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, a ani správnou žalobou.
V súvislosti s tzv. inou vadou konania uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu trpí
nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov, pretože v ňom absentuje posúdenie príčinnej
súvislosti medzi údajnou škodou a konaním, ktoré k nej malo viesť. Inak by totiž odvolací súd
musel dospieť k záveru, že škoda vznikla z dôvodu, že žalobkyňa nevyužila TS, o existencii
ktorého bola presvedčená, teda že škoda bola dôsledkom jej vlastného slobodného
rozhodnutia.
VI.
16. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok
ako neopodstatnený zamietnuť. Prakticky v ňom zopakovala svoje vyjadrenia urobené
v priebehu základného konania, pričom k otázke príčinnej súvislosti uviedla, že M.
postupovalo aj po 14. 1. 2006 tak, ako keby žiadnym oprávnením z TS nedisponovala,
čo v nej vzbudilo dôvodnú obavu, že ak by uskutočnila vývoz, považoval by tento orgán jej
konanie za porušenie právnych predpisov.
VII.
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu
oprávnenou osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že je
prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou
O. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba v napadnutej časti zrušiť.
18. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O. s. p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím
súdom bolo postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti žalovanej konať
pred súdom. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu
a tým v jeho nepreskúmateľnosti v časti týkajúcej sa existencie základného predpokladu
zodpovednosti žalovanej za škodu, a to predpokladu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody na strane žalobkyne.
19. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 vyžaduje splnenie troch
základných predpokladov, ktorými sú: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody
a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
V preskúmavanej veci odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval a odôvodnil
existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu žalovanej a vzniku škody na strane
žalobkyne, no prakticky nijako bližšie neobjasnil aj existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Za riadne odôvodnenie tohto základného
predpokladu zodpovednosti žalovanej nemožno považovať poznámku odvolacieho súdu, že
rozhodnutie žalobkyne nevyvážať odpad nemožno vyhodnotiť v jej neprospech, pretože ak by
odpad vyvážala, vystavila by sa riziku budúcich sankcií. Z tohto hypotetického konštatovania
totiž nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver o skutočnej príčine vzniku škody, a to najmä
za situácie, ak odvolací súd zároveň konštatoval existenciu fiktívneho rozhodnutia o udelení
súhlasu pre žalobkyňu na vývoz odpadu a ak Rozhodnutie o vznesení námietok považoval
nulitné, teda za rozhodnutie bez akýchkoľvek právnych účinkov. Nemožno tiež prehliadať, že
podľa vyjadrenia konateľa žalobkyne z 29. 5. 2008 (č. l. 77) sa žalobkyňa v januári 2006
rozhodla, že napriek TS za žiadnych okolností nebude vyvážať odpad do Poľska bez
písomného súhlasu a že sa bude snažiť postupovať podľa pokynov M., aby takýto súhlas
získala. Nedostatočným odôvodnením rozsudku v tejto časti odňal odvolací súd žalovanej
možnosť skutkovo a právne argumentovať voči záveru o splnení aj tohto predpokladu
zodpovednosti za škodu, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. Už len z tohto dôvodu
bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
20. Uvedená vada však nebránila dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu
posúdeniu veci odvolacím súdom v otázke existencie či neexistencie nesprávneho úradného
postupu M. ako orgánu žalovanej. Nesprávny úradný postup videl odvolací súd
v nerešpektovaní článkov 7 ods. 2 a 8 ods. 1 Nariadenia, a to jednak v tom, že M. v lehote 30
dní od vydania potvrdenia o prijatí oznámenia o preprave nevydalo písomný súhlas so
zamýšľanou prepravou (vývozom) odpadu a ani nevznieslo v tejto lehote námietky proti
preprave, a jednak v tom, že po uplynutí tejto lehoty a nastúpení účinkov fiktívneho
rozhodnutia o udelení súhlasu (tzv. tichého súhlasu na uskutočnenie prepravy) pokračovalo
v konaní.
21. Podľa článku 7 ods. 2 Nariadenia príslušné orgány štátu určenia, odoslania
a tranzitu majú lehotu do 30 dní od vydania potvrdenia na vyjadrenie námietok proti preprave.
Takéto námietky musia vychádzať z odseku 4. Každá námietka sa musí oznámiť
oznamovateľovi a dotknutým príslušným orgánom písomne v lehote do 30 dní. Dotknuté
príslušné orgány sa môžu rozhodnúť udeliť písomný súhlas v lehote kratšej ako 30 dní. Podľa
článku 8 ods. 1 Nariadenia prepravu možno uskutočniť po uplynutí 30 dňovej lehoty,
ak nebola podaná žiadna námietka. Tichý súhlas však uplynie do jedného roka od uvedeného
dňa. Dovolací súd zastáva názor, že znenie uvedených článkov v ich vzájomnej spojitosti
vylučovalo nesprávny úradný postup M. spočívajúci v tom, že v lehote 30 dní nevydalo
písomný súhlas na prepravu a ani nevznieslo námietky proti preprave. Označený orgán mal
totiž tri možnosti, a to v lehote kratšej ako 30 dní udeliť písomný súhlas alebo v tejto lehote
vzniesť námietky alebo privodiť účinky tzv. tichého súhlasu s uskutočnením prepravy. Pokiaľ
v predmetnej veci M. tým, že v určenej lehote nevydalo písomný súhlas s prepravou a ani
nevznieslo námietky proti preprave, privodilo účinky fiktívneho rozhodnutia o udelení
súhlasu s prepravou (bez ohľadu na to, či to aj skutočne zamýšľalo), bol tento postup
Nariadením priamo predvídateľný a akceptovateľný. Vo svojom dôsledku znamenal pre
žalobkyňu to isté ako udelenie písomného súhlasu, preto zo svojej povahy nemôže byť
považovaný za nesprávny úradný postup. Právny názor odvolacieho súdu v tejto otázke tak
nebol správny.
22. Posúdenie otázky, či za nesprávny úradný postup ako predpoklad zodpovednosti
žalovanej za škodu možno považovať to, že aj po nástupe účinkov tzv. tichého súhlasu M.
pokračovalo v konaní, vyžadovalo zaujať stanovisko k záveru odvolacieho súdu o nulite
Rozhodnutia o vznesení námietok. Ak by totiž o nulitu nešlo, nesprávny postup označeného
orgánu by nemohol mať za následok zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ale len prípadnú zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie.
Podľa záverov rozhodovacej praxe súdov zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pokrýva tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou
činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou (por. Zo správy NS ČSSR z 30. 11. 1977,
sp. zn. Plsf 3/77 – R 35/1977). Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre počínanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to najmä
takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Ak sa nesprávnosti alebo vady v postupe orgánu
štátu prejavia v obsahu rozhodnutia, môžu mať za následok iba zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
23. Podľa názoru dovolacieho súdu Rozhodnutie o vznesení námietok nemožno
považovať za nulitné, teda za paakt. V právnom poriadku SR chýba všeobecné zákonné
vymedzenie pojmu nulita správneho rozhodnutia, resp. vymedzenie vád, ktoré nulitu
(ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória správneho práva zhodne uvádzajú,
že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady
tak zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr.
o nedostatok právneho podkladu na základe, ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci
správneho orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta
a právna alebo faktická nemožnosť realizácie rozhodnutia (por. Soňa Košičiarová, Správny
poriadok – Komentár s novelou účinnou od 1. 1. 2004, Heuréka, 2004, str. 191).
V predmetnej veci o žiaden z takýchto prípadov nejde. Najmä nemožno mať pochybnosti, že
M. bolo príslušným a zároveň jediným orgánom majúcim právomoc rozhodnúť o vznesení
námietok podľa Nariadenia. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
z 27. 11. 2003 č. j. 6 A 118/2000 – 83 o vyslovení ničotnosti správneho aktu, ktorého sa
dovolávala žalobkyňa, nie je v právnom prostredí SR použiteľné, pretože vychádzalo
z právnej úpravy platnej v Českej republike, ktorá takéto rozhodnutie (o vyslovení ničotnosti
správneho rozhodnutia) výslovne umožňovala a ktorá zároveň zákonnou úpravou nepriamo
rozšírila chápanie ničotnosti správneho aktu tak, že ním je rozhodnutie trpiace vadami, bez
toho, aby tieto vady bližšie špecifikovala (§ 76 od. 2 zákona č. 150/2002 Sb. – soudní řád
správní). V SR naopak dôvodová správa práve k aplikácii zákona č. 514/2003 (§ 6 ods. 4)
výslovne označuje za ničotné také rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom nad rámec jeho
určených právomocí. Preto ani právny názor odvolacieho súdu o existencii nesprávneho
úradného postupu M., ako základného predpokladu zodpovednosti žalovanej, spočívajúceho
v tom, že aj po nástupe účinkov tzv. tichého súhlasu tento orgán pokračoval v konaní, nebol
správny. Prípadná vada v postupe tohto orgánu (prekážka rei iudicata) nespôsobujúca nulitu
rozhodnutia, sa totiž mohla prejaviť v obsahu rozhodnutia, ktorého zákonnosť by mohla byť
preskúmavaná súdom len za podmienok stanovených zákonom.
24. V dôsledku tohto nesprávneho právneho záveru odvolací súd nezaujal žiadne
stanovisko k právnemu záveru súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nepodala proti Rozhodnutiu
o vznesení námietok žiaden opravný prostriedok a ani správnu žalobu, a že týmto
rozhodnutím sú súdy viazané. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že i keď v zmysle § 74
ods. 2 písm. f/ zákona o odpadoch v znení do 30. 6. 2006 (v znení platnom v čase vydania
rozhodnutia) predmetné rozhodnutie nebolo rozhodnutím podľa zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní, nepochybne sa týkalo individuálnych práv žalobkyne, preto bolo
napadnuteľné správnou žalobou podľa piatej časti O. s. p. Len v takomto konaní by súd
mohol preskúmavať jeho správnosť z hľadiska aplikácie relevantného práva (Nariadenia
a zákona o odpadoch), teda jeho zákonnosť. Okrem toho nemožno prehliadnuť, že žalobkyňa
v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č. l. 15) sa domáhala náhrady
škody, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím (rozhodnutiami),
a nie nesprávnym úradným postupom. Nesprávneho úradného postupu sa začala dovolávať až
v súdnom konaní, v ktorom vyčítala M. pokračovanie v konaní aj po fikcii tichého súhlasu,
hoci sama sa rozhodla počkať na rozhodnutie tohto orgánu a nespokojnosť s ním začala
vyjadrovať a jeho nulity sa dovolávať, až keď sa dozvedela o jeho obsahu.
25. So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p rozsudok
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku vo veci samej ako aj
v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.
26. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že sa nezaoberal návrhom
žalobkyne na vstup nového účastníka do konania namiesto nej podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p.,
podaným v priebehu dovolacieho konania. I keď v zmysle § 243c O. s. p. sú z použitia
v dovolacom konaní výslovne vylúčené ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 O. s. p. a ostatné
ustanovenia týkajúce sa konania pred súdom prvého stupňa platia v dovolacom konaní
primerane, neznamená to, že primerané použitie prichádza do úvahy u všetkých týchto
ostatných ustanovení. Primerané použitie môže byť v niektorých prípadoch z povahy veci
neprípustné. O taký prípad ide aj v prípade tzv. zmeny účastníkov podľa § 92 ods. 2 a 3
O. s. p. Dovolanie je totiž mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda za situácie, že základné konanie je
právoplatne skončené. Je prípustné len z dovolacích dôvodov, ktorými sú vady konania
majúce za následok jeho zmätočnosť, ďalej tzv. iné vady konania a nesprávne právne
posúdenie veci. Pri posudzovaní správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd vychádza
zo skutkového stavu tak, ako bol zistený súdmi v základnom konaní a sám dokazovanie
nevykonáva (§ 243a ods. 2 O. s. p.). Preto sa nemôže zaoberať skutočnosťami, ktoré nastali
po právoplatnom skončení konania a ktoré by sa mohli týkať aktívnej legitimácie žalobkyne
(por. aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 479/2013, str. 27, posledný odsek, v ktorom
Ústavný súd SR vyslovil názor, že je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo
rozhodované o zmene na strane žalobcu). Zrušením rozsudku odvolacieho súdu a vrátením
veci na ďalšie konanie sa však otvára priestor, aby sa návrhom žalobkyne zaoberal odvolací
súd.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2015
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková