Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/91/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2/ C. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom v E., E. XXXX/XX, obe zastúpené JUDr. JCLic. F. C., G., s. r. o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 01. februára 2024 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 01. februára 2024 č.k. -405.

Žalované 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 01. februára 2024 č.k. -405 žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku - parcely E - KN č. 322, o výmere 2 374 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 7, a to v podiele vo veľkosti 340/10080 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 217, o výmere 16 759 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 53, a to v podiele vo veľkosti 1/288 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 320, o výmere 1 405 m2, druh trvalý trávnatý porast, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 53, a to v podiele vo veľkosti 1/288 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 239/14, o výmere 2 449 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 6, a to v podiele vo veľkosti 770/25872 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 239/22, o výmere 2 183 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 6, a to v podiele vo veľkosti 770/25872 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 237, o výmere 13 092 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 7, a to v podiele vo veľkosti 66/2480 k celku.

3. Vo vzťahu k uvedeným parcelám žalobca argumentoval tým, že vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPAaD J. K.. XXXX/XXXX/XX-XX zo dňa

04.01.1985, právoplatným 10.04.1985 boli uvedené parcely vyvlastnené v prospech štátu. Neskôr argumentoval tým, že tieto parcely žalobca nadobudol vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom.

4.1 Z výpisu z LV č. XXX pre k.ú. E., obec E. - E., H. E. I. zistil, že žalovaná 1/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. 322 o výmere 2374 m2, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve , , Z-1113/10 zo dňa 24.02.2010-70/2010; predtým parcela vedená K. G. J. XXX, kde ako vlastník bol vedený, okrem iných, A. I. v podiele 315/10080 a 45/10080. 4.2 Z výpisu z LV č. XXX pre k.ú. E., obec E. - E., H. E. I. zistil, že žalovaná 2/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 217 o výmere 16.759 m2, druh: orná pôda a č. 320 o výmere 1405 m2, druh: trvalý trávny porast vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/288, titul nadobudnutia: uznesenie , , Z-3885/2018 v.z. 264/18; predtým uvedené parcely vedené v PKV č. 19, v ktorom, okrem iných, ako vlastníčka bola uvedená C. I., L. M., titul kúpy 06.01.1928, č.d. 390 v podiele 30/360. 4.3 Z výpisu z LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I. vyplynulo, že žalovaná 2/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. 237 o výmere 13092 m2, druh: orná pôda, vo výške spoluvlastníckeho podielu 66/2480, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve , , Z-1113/2010 zo dňa 24.02.2010-70/2010; predtým parcela vedená v PKV č. 381, kde ako vlastník bol, okrem iných, vedený aj A. I. v podiele 123/2480. 4.4 Z výpisu z LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. E., H. E. I. vyplynulo, že žalovaná 2/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 239/14 o výmere 2449 m2, druh: orná pôda a č. 239/22 o výmere 2183, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu 770/25872, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve , , Z- 1113/2010 zo dňa 24.2.2010 v.z. 70/2010; predtým parcely vedené v PKV č. XXX ako parc. č. 239/a/4 a 239/b/2, kde ako vlastník je, okrem iných, vedený aj A. I.. Parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. 239/a/4 je totožná s parcelou č. 239/14 vedenou na LV č. XXXX pre k. ú. E. a parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. 239/b/2 je totožná s parcelou č. 239/22 vedenou na LV č. XXXX pre k. ú. E.. Uvedené vyplynulo z dôkazu - informácia k identifikácii parciel vydanej katastrálnym odborom Okresného úradu Košice.

5.1 Žalovaná 1/ spolu/vlastnícke právo k parcele č. 322 nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve ako dedička po poručiteľke C. J., L. A., N. XX.XX.XXXX, ktorá bola dcérou O. A., L. I., N. XX.XX.XXXX, ktorá dedila predmetnú parcelu po svojej matke C. I., rodinnej M., N. XX.XX.XXXX. Teda vo vzťahu k žalovanej 1/ C. I., L. M. bola jej prababkou, O. A. bola jej babkou a táto bola dcérou C. I., L. M., dcérou O. A. bola C. J., L. A., zomr. XX.XX.XXXX, ktorá bola matkou žalovanej 1/ a dcérou O. A.. O. A. predmetnú parcelu dedila v dedičskom konaní po poručiteľke C. I., L. M. N. XX.XX.XXXX, ktoré sa viedlo pod sp. zn. D 288/1979, z ktorého vyplýva nasledovný okruh dedičov: O. A. - dcéra C. I., L. M., C. G. - dcéra C. I., L. M., C. P. - dcéra C. I. L. M., P. I., neskôr vydatá E. a Q. I., deti nebohého A. I., N. XX.XX.XXXX - syna C. I., L. M.. 5.2 Žalovaná 2/ spolu/vlastnícke právo k parcelám č. 217 a č. 320 nadobudla titulom uznesenia v dedičskom konaní po poručiteľke C. I., L. M., zomrelej 09.02.1979. Žalovaná 2/ je vo vzťahu k C. I., L. M. pravnučkou, jej starou matkou bola O. A., jej matkou C. J., L. A.. 5.3 K parcelám č. 239/14 a č. 239/22 žalovaná 2/ svoj spolu/vlastnícky podiel nadobudla osvedčením o dedičstve po poručiteľke O. A., L. I. a žalovaná 2/ dedila právom zomrelej svojej matky C. J., L. A., ktorá bola dcérou poručiteľky O. A., L. I. a O. A., t. j. babka žalovanej 2/ dedila spoluvlastnícky podiel po svojom otcovi A. I., N. XX.XX.XXXX, ktorý bol manželom C. I. L. M.. Okruh dedičov po poručiteľovi A. I. bol stanovený v dedičskom konaní D/1022/75. V tomto dedičskom konaní boli prejednané aj parcely č. 233, č. 239/14, č. 239/22, č. 322 a spoluvlastníctvo nadobudla dedením O. A. v 1/4 z podielu poručiteľa A. I..

6. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. , , , , ,, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len stavebný zákon), , , , , , , , o správnom konaní (ďalej len správny poriadok).

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že na strane žalobcu existuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože v prejednávanom prípade ide o nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom, žalobca v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka (R ).

8. K nároku žalobcu titulom vyvlastnenia súd uviedol, že vychádzajúc z vyvlastňovacieho rozhodnutia predmetom vyvlastnenia boli aj parcely č. 217 a č. 320, toho času zapísané v LV č. XXX pre k.ú Kavečany a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po C. I., L. M. v podiele 30/360 (strana 9 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 288/1979 a po ktorej dedili O. A., C. G., C. P., t. j. jej dcéry a právom nebohého syna A. I., N. XX.XX.XXXX, jeho deti P. I. neskôr vydatá E. a Q. I.. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcela č. 237, t. č. vedená v LV č. XXXX pre k.ú. E., vyvlastňovacie konanie bolo tiež vedené voči neznámym dedičom po A. I. v podiele 132/2480 (str. 12 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela dňa XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 1022/75, pričom okruh dedičov je totožný ako v prípade C. I., L. M., N. XX.XX.XXXX a dedičkou po poručiteľovi A. I. bola aj jeho manželka C. I., L. M.. Je tiež nepochybné, že v danom prípade vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči neznámym dedičom po A. I. N. XX.XX.XXXX. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parc. č. 239/a/4, 239/b/2, t.č. vedené v LV č. XXXX pre k.ú. E. a tiež parc. č. 322, t.č. vedená v LV č. XXX pre k.ú. E. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po A. I., N. XX.XX.XXXX (strana 13, 14 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Aj v tomto prípade menovaná osoba bola v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 1022/75, v ktorom bol ustálený okruh dedičov tak, ako je vyššie uvedené.

9. Tvrdenie žalobcu, že okruh dedičov nebol správnemu orgánu, ktorý konal a rozhodoval vo vyvlastňovacom konaní známy, považoval súd za nepatričné.

10. Dedičské konania po poručiteľoch C. I., L. M., zomrelej 09.02.1979 a po A. I., N. XX.XX.XXXX prebiehali ešte v roku 1979 a 1975 (D 288/1979, D 1022/75), v ktorých bol ustálený okruh dedičov.

11. Sám žalobca tvrdil, že mu bolo známe, že menovaní v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi. V čase vyvlastňovacieho konania nič nebránilo príslušnému správnemu orgánu si zabezpečiť potrebné informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých nehnuteľností, o úmrtí ktorých mal evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov, vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí však v čase vyvlastňovacieho konania boli známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý, povrchný.

12. Následne súd skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným), ktorý nikdy nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a to ako otázku prejudiciálnu. Poznamenal, že súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 14.10.2008.

13. Súd uviedol, že v rámci súdneho prieskumu správneho aktu prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.

14. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov či ÚS SR, ktoré kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, súd mal za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. a závery vyslovené v konaní sp. zn. .

15.1 Z vyvlastňovacieho rozhodnutia bolo zrejmé, že toto bolo vydané odborom výstavby ÚPAaD Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého príslušnosť bola založená podľa ust. a právomoc podľa ust.

Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky a v danom prípade vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po ich nebohých právnych predchodcoch. Týmto bol ustanovený opatrovník vo vyvlastňovacom konaní. Je nepochybné a uvedené je zrejmé z dôkazov predložených žalobcom, že vo vyvlastňovacom konaní na to určený orgán štátu disponujúci zverenou právomocou konal s neznámymi dedičmi po právnych predchodcov žalovaných. 15.2 V danom prípade správny orgán nekonal s osobou, s ktorou konať mal - dedičmi po poručiteľoch C. I., L. M., N. XX.XX.XXXX O. po A. I., N. XX.XX.XXXX. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

16. Súd tiež poukázal na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). Vzhľadom na uvedený záver súdu, je potom tvrdenie žalobcu, že správny orgán konal s neznámymi dedičmi po vlastníkoch zapísaných v tom čase v PKV, o ktorých vedel, že sú už mŕtvi a že týmto neznámym dedičom ustanovil opatrovníka, ktorému doručoval vyvlastňovacie rozhodnutie, nesprávne.

17. Správny orgán bez akéhokoľvek zisťovania dedičov, uzavrel, že títo sú neznámi, aj keď okruh dedičov po poručiteľoch bol evidentne ustálený v dedičskom konaní, a týmto ustanovil opatrovníka. Opatrovníka je možné ustanoviť účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy. Ide o prípady procesne spôsobilých osôb, ktoré sa pre iné objektívne prekážky nemôžu zúčastniť na konaní a nemajú iného zástupcu. V danom prípade však dedičia po mŕtvych vlastníkoch známi boli. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní však nevenoval náležitú starostlivosť práve pri zisťovaní okruhu dedičov, s dedičmi - a do úvahy prichádzajúcimi účastníkmi vyvlastňovacieho konania - napokon nekonal, a ktorí práve smrťou ich právnych predchodcov vstúpili do ich práv a povinností, t.j. aj do práv vlastníckych.

18. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení.

19. Po citácii ust. , a ods. 1, , , , (ďalej len ) súd posudzoval prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania.

20. Žalobca tvrdil, že sporná parcela prešla dňom účinnosti na žalobcu a od 01.05.1991 tak začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 01.05.2001. Uviedol, že žalované nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybností boli dlhodobo v užívaní a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného zákonom na obce v súlade s obsahom delimitačného protokolu č. 5.

21. Po definovaní predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním súd konštatoval, že jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

22. Poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti držiteľa a zdôraznil, že právny predchodca žalobcu - štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

23. Po citácii ust. , o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992, súd konštatoval, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti o majetku obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

24. Poukázal na to, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.

25. Podľa súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.

26. Súd dospel k záveru, že žalobca nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa. Upriamil pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia o majetku obcí ku dňu účinnosti dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

27. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý). Súd poznamenal, že v zmysle ust. sa predpokladalo spísanie protokolov o prechode vlastníctva a o prechode práva hospodárenia. V danom prípade protokol len deklaroval už existujúci stav, a teda nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom sa len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku (ex tunc). Teda ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného právneho titulu. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v zákonom stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku. V podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je aj tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území E., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 (ukončené v roku 2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku.

28. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

29. O trovách konania rozhodol podľa ust. , a žalovaným, ktoré mali v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.

30.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa , , , , a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie. 30.2 Žalobca konštatoval, že súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom, pretože správny orgán nekonal s tými, s ktorými konať mal. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním dospel k záveru, že žalobca nemohol byť dobromyseľný a ako subjekt verejného práva mal mať minimálne pochybnosti o nadobudnutí svojho vlastníckeho práva, lebo už československý štát nedisponoval platným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva a štát nebol v katastri nehnuteľností ani evidovaným vlastníkom predmetných parciel. 30.3 Konštatoval, že právomoc súdu posudzovať otázku nulity správneho aktu predstavuje z jeho pohľadu odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. . Následne citoval rozhodnutie NS SR sp.zn. ako aj sp. zn. a poukázal na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu. Otázkou toho, aký je rozsah preskúmavacej právomoci civilného súdu, ktorý ako prejudiciálnu otázku skúma účinnosť správneho aktu, sa zaoberal aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. . Naproti názoru vysloveného NS SR rozsudok súdu prvej inštancie v otázke nulitnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, otázku rozsahu preskúmavacej právomoci všeobecného súdu vymedzil oveľa širšie, keď namiesto posúdenia otázky výhradne toho, či predmetné rozhodnutie vydal správny orgán vybavený právomocou na jeho vydanie, sa zaoberal aj radom ďalších otázok. Z jeho záverov možno abstrahovať, že súd uznal námietku žalovaných, že neznámym dedičom po poručiteľoch nebolo možné ustanoviť opatrovníka. Žalobca predložil súdu nielen samotné vyvlastňovacie rozhodnutie, ale aj rozhodnutie odboru výstavby ÚPaA OBNV Košice č. výstavby 9860/2617/84-Go zo dňa 10.11.1984, ktorým správy orgán ustanovil neznámym dedičom a účastníkom konania zdržujúcim sa na neznámom mieste opatrovníka. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nikdy nebolo zrušené a aj pre toto rozhodnutie platí prezumpcia správnosti správneho aktu. Ak bol teda platne a účinne všetkým dotknutým účastníkom konania ustanovený opatrovník a tomu bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, tak akékoľvek námietky o neúčinnosti doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia nemôžu obstáť. Navyše vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované aj verejnou vyhláškou, čo vtedy platný právny poriadok pripúšťal. Táto námietka je dôkazom o odklone od ustálenej praxe dovolacieho súdu s poukazom na rozhodnutia sp.zn. a sp.zn. , kedy skúmanie otázky doručovania správneho rozhodnutia, v posudzovaní otázky nulitnosti správneho aktu, nespadá do právomoci všeobecného súdu. V tomto prejednávanom prípade správny orgán ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po A. I. a po nebohej C. I., L. M.. Neobstojí námietka, že po nebohých podielových spoluvlastníkoch bol známy okruh ich dedičov, pretože ani dedičské rozhodnutia (D 1022/75 a D 288/79) neboli vôbec evidované v príslušnej evidencii nehnuteľností v PKV alebo v LV. Žalobca uvádza, že ani objektívne nemohlo byť, lebo predmetné parcely boli predmetom dedenia po týchto poručiteľoch až v roku 1992, resp. v roku 2018. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalované nie sú a ani ich právni predchodcovia neboli, ako podielové spoluvlastníčky, evidované v katastri nehnuteľností titulom dedičských rozhodnutí z roku 1975, resp. 1979. Predmetné parcely boli predmetom dedenia po A. I. v roku 1975 a po C. I., L. M. v roku 1979. Od roku 1975, resp. 1979, kedy mali prebehnúť dedičské konania po týchto poručiteľoch do 04.01.1985, teda vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia uplynulo 9, resp. 5 rokov, a za to obdobie sa okruh dedičov po nebohých mohol meniť. Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti, správny orgán konal správne, keď ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po posledne mu známych a riadne evidovaných podielových spoluvlastníkoch a vyvlastnil im predmetné parcely na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pokiaľ žalované namietali, že správny orgán nemal právomoc ustanoviť neznámym dedičom po zomrelých pozemnoknižných vlastníkoch opatrovníka, tak extenzívnym výkladom ust. možno dospieť k záveru, že za predpokladu preukázania smrti ich právneho predchodcu, bolo možné toto ustanovenie aplikovať aj na tieto osoby a im tak opatrovníka ustanoviť (). 30.4 Žalobca namieta závery súdu aj vo vzťahu k posúdeniu otázky vydržania a s tým spojenej dobromyseľnosti žalobcu. Úvaha súdu, podľa ktorej si žalobca už v čase vstupu do držby mal a mohol sám vytvoriť záver o nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemá opodstatnenie, a to hneď z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je už zmieňovaná prezumpcia správnosti správneho aktu. Druhým dôvodom je poukaz na nezapísanie štátu ako vlastníka v evidencii nehnuteľností, ktorý nemôže obstáť

v kontexte obdobia, v ktorom intabulácia prevodov nehnuteľností mala v tej dobe obsolentný charakter. V zhode so závermi rozhodnutia NS SR sp.zn. možno uviesť, že ani v predmetnej veci o žiaden z prípadov nejde. Nemožno mať pochybnosti, že Obvodný národný výbor Košice I bol príslušným orgánom, majúcim právomoc rozhodnúť o vyvlastnení, rovnako ako bol príslušný na vydanie rozhodnutia o ustanovení opatrovníka účastníkom konania. Nemožno ustáliť, že by vyvlastňovacie rozhodnutie trpelo vadou omylu v osobe adresáta. Je možné namietať, že ak štátny orgán mal vedomosť o úmrtí konkrétnych osôb, mohol zistiť kto je dedičom, čo neurobil. Na strane druhej je však nutné dodať, že táto námietka alebo skutkové konštatovanie je námietkou, o ktorej platí konštatovanie Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp.zn. , cit.: „Súčasne je potrebné konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov“. Vtedy platný právny poriadok pripúšťal ustanovenie opatrovníka účastníkom konania, a to aj neznámym dedičom, pripúšťal doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, nespájal účinnosť rozhodnutia o vyvlastnení s intabuláciou rozhodnutia, práve naopak, ak išlo o nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak nie je určený, dňom právoplatnosti rozhodnutia. K otázke nezapísania štátu ako vlastníka v evidencii katastra žalobca uviedol, že intabulácia podľa vtedy platného právneho stavu nebola podmienkou pre účinnosť prevodu vlastníckeho práva. V období rokov 1950 - 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne, bez knihového zápisu. S výnimkou nadobúdania do socialistického vlastníctva, podmienkou prevodu nehnuteľností bola v rokoch 1964 - 1992 registrácia štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len evidenčný charakter. Dobová registrácia bola skôr hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu než intabuláciou. V tomto kontexte možno ustáliť, že nedostatok zápisu nemal vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva k vyvlastnenému pozemku. Žalobca nepopiera právomoc súdu konajúceho v rámci civilného súdnictva posúdiť inkriminované rozhodnutie správneho orgánu v kontexte toho, či sa jedná o nulitné rozhodnutie. Dodáva však, že v posudzovanej veci k odňatiu vlastníctva dotknutých nehnuteľností nedošlo bez právneho dôvodu, ale vyvlastnením podľa vtedy platného , vyvlastňovacie rozhodnutie vydal na to zákonom splnomocnený orgán a rozhodnutie doručil riadne ustanovenému opatrovníkovi, ktorý bol ustanovený osobitným rozhodnutím, ktoré nebolo nikdy napadnuté ani zrušené a zároveň doručoval rozhodnutie verejnou vyhláškou, vyvlastňovacie rozhodnutie netrpí inými vadami, pre ktoré by ho bolo možné označiť ho za paakt, resp. nulitné správne rozhodnutie.

31.1 Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že sa nestotožňujú s jeho argumentáciou. Čo sa týka vyvlastnenia parciel č. 217 a č. 320, ktoré boli zapísané na LV č. XXX k.ú. E. voči neznámym dedičom po C. I., L. M. uviedli, že táto osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, zomrela XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie č. D 288/1979 a boli známi aj dediči. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcela 237 vedená vtedy na LV č. XXXX, k.ú. E., voči neznámym dedičom po A. I.. Táto osoba tiež v čase vyvlastňovacieho konania bola mŕtva, zomrela XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie sp. zn. D 1022/75 a okruh dedičov bol totožný ako v prípade C. I., L. M.. Je nepochybné, že v danom prípade vyvlastňovacie konanie neprebiehalo voči neznámym dedičom po A. I.. Rovnako ďalšie parcely, ktoré boli predmetom vyvlastňovacieho konania boli prejednávané v dedičskom konaní po A. I. a C. I., ktorí v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohla byť ani účastníčkou takéhoto vyvlastňovacieho konania daná osoba. Žalobca sa nemôže vyhovárať na to, že nepoznal okruh dedičov, nakoľko okruh dedičov bol daný v pôvodných aj dodatočných dedičských konaniach po právnych predchodcoch žalovaných. Z uvedeného vyplýva, že v čase vyvlastňovacieho konania a následného vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia právni predchodcovia žalovaných A. I. a C. I., L. M., nežili. Napriek tejto skutočnosti im správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka, čo je absurdné. Súd postupoval správne, ak sa zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia a vychádzajúc z aktuálnych rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, týkajúcich sa určenia vlastníckeho práva, poukázali na závery konštatované v rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktoré jednoznačne potvrdzujú argumentáciu žalovaných ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a taktiež ohľadom nenaplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcu. Konkrétne poukázali na rozhodnutie sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. a sp.zn. , pričom následne z týchto rozhodnutí aj citovali vo vzťahu k posúdeniu, či súd prekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom. 31.2 K námietke žalobcu o splnení podmienok vydržania žalované uviedli, že v žiadnom prípade nemožno pripustiť tvrdenia žalobcu, nemožno hovoriť o dobromyseľnej držbe, neboli splnené zákonné

podmienky. Žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát a nie žalobca nikdy nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností. Preto od 01.05.1992 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník sporných nehnuteľností. Zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR ani mesto Košice nikdy neboli zapísané ako vlastníci predmetných pozemkov. Ani Zoologická záhrada Košice – Kavečany nikdy nebola evidovaná ako vlastník predmetných pozemkov. Až po roku 1993 začala ZOO Košice od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili aj nájom. Nemožno v žiadnom prípade hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo z roku 1985. Štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia). Žalované poukázali na to, že nadobudol účinnosť 01.05.1991. Mesto Košice nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným parcelám do 12 mesiacov v zmysle citovaného zákona, ale ani nebolo zapísané ako vlastník. Preto ani nemohlo byť dobromyseľné, že je vlastníkom. Nakoľko mesto Košice nepodalo návrh na zápis, tak sa ani nemohlo cítiť ako vlastník. Mesto z evidencie nehnuteľností vedelo, že ani mesto Košice ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, nakoľko táto skutočnosť vyplývala a nič s tým nerobilo, nedomáhalo sa údajného vlastníckeho práva celých 31 rokov. Preto od 01.05.1992 mesto nemohlo byť ani dobromyseľné, že mu niečo patrí, alebo že je vlastníkom pozemkov. NS SR predsa konštatoval, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Žalobca nebol dobromyseľný ani vzhľadom na to, že ZOO Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov. Ak by sa mesto cítilo ako vlastník, ZOO Košice ako mestská príspevková organizácia by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatila by nájom. Preto tvrdenia žalobcu o vydržaní sú zjavne nepravdivé. Žalobca nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľností, nikdy sa tohto práva ani nedomáhal určovacou žalobou alebo v ROEP, teda za celých 30 rokov. V tejto súvislosti žalované analogicky poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.zn. . Na základe uvedeného žalované navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

32. Žalobca v odvolacej replike a žalované v odvolacej duplike zotrvali na svojich vyjadreniach. Odvolacia duplika žalovaných bola žalobcovi doručená dňa 24.05.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, , , a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

34. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. v tomto rozsahu potvrdil.

35. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. júla 2024 o 09.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.07.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

36. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , , , a , t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

37. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

38. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a 192 , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. .

39. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

40. Súd svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

41. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým záverom, a na tieto odkazuje ( ). Vo vzťahu k právnym záverom tieto rovnako považuje za správne. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedených parciel, pretože nadobúdací titul vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý nebol neznámym dedičom po pôvodnom (zapísanom) vlastníkovi a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže správny orgán nekonal so známymi dedičmi po známom vlastníkovi. Rovnako správny je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou , pretože pre to neboli splnené zákonné podmienky.

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

43. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 04.01.1985 vydaného Obvodným národným výborom, odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.04.1985) a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).

44.1 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie nebolo uskutočnené vo vzťahu k žijúcim a známym dedičom po poručiteľoch - vlastníkoch, o ktorých bolo známe, že v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi. Napriek tomu im ako neznámym dedičom bol ustanovený opatrovník (čo nebolo v konaní sporné), a rozhodnutie sa doručovalo opatrovníčke napriek tomu, že v tom čase obaja vlastníci (A. I. aj C. I.) boli mŕtvi, a vo vzťahu k obom už prebehli dedičské konania (aj keď ich predmetom neboli sporné nehnuteľnosti), kde bol ustálený okruh dedičov. 44.2 Pri posúdení, či žalobca nadobudol vlastnícke právo vydržaním mal súd za to, že právny predchodca žalobcu nebol dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, a zároveň samotný žalobca tiež nebol pri vstupe do držby dobromyseľný.

45. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené: 1/ prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu), 2/ nesprávne posúdenie vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe .

46. Otázkou preskúmavania zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vec prejednávajúci senát zaoberal už v rozhodnutiach sp. zn. zo dňa 25.04.2023, sp. zn. zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. zo dňa 05.03.2024, v ktorých dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročí svoju kompetenciu, keď skúma, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom

(ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na tomto závere odvolací súd zotrváva aj v tejto prejednávanej veci a vzhľadom na skutkový stav prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od už vysloveného právneho názoru.

47. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

48. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

49. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.

50. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

51. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

52. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia) v odvolaní poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. , sp.zn. , sp. zn. , sp. zn. a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. .

53.1 Odvolací súd za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu možnosti (a povinnosti) všeobecných súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo vykonateľný“. 53.2 Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp.zn. (na ktorý poukazuje žalobca) okrem žalobcom citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom“ uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov)“. 53.3 Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. , v ktorom dovolací súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v

dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované pod č. 48/2003 ZSP). 53.4 Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle záväzné.“ 53.5 Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

54. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. zo dňa 29.04.2008, odvolací súd uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

55. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade má za to, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní nekonal so známymi dedičmi pôvodných vlastníkov, ktorí v čase vydania uznesenia o ustanovení opatrovníka (10.11.1984) a v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia (04.01.1985) žili, zdržiavali sa v tom čase na známom mieste – v mieste svojho bydliska, ktorí boli účastníkmi dedičských konaní po pôvodných vlastníkoch, a teda boli známi, a aj napriek tejto skutočnosti im správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako neznámym dedičom po C. I. L. M. a A. I. v osobe I. A. C..

56. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

57. Na danom závere nič nemení ani skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti boli predmetom dedenia po týchto poručiteľoch až v roku 1992 (D 1117/92) resp. v roku 2018 (). Ako správne poznamenal súd prvej inštancie, pôvodné dedičské konanie po A. I. prebehlo v roku 1976 (D 1022/75, rozhodnutie z 24.05.1976) a po C. I. prebehlo v roku 1979 (D 288/79, rozhodnutie z 07.08.1979) kde bol ustálený okruh dedičov.

58. Ak teda štát zastúpený štátnym notárom vedel ustáliť pre potreby dedičského konania okruh dedičov, ten istý štát zastúpený správnym orgánom vo vyvlastňovacom konaní nemal mať žiaden problém ustáliť okruh týchto dedičov a konať vo vyvlastňovacom konaní s dedičmi pôvodných vlastníkov.

59. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka (A. I. XX.XX.XXXX a C. I. XX.XX.XXXX). Odvolací súd poznamenáva, že keďže správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností

- právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp.zn. zo dňa 30. októbra 2019).

60. K odvolacej námietke žalobcu, že rozširujúcim výkladom ust. možno dospieť k záveru o možnosti ustanoviť opatrovníka aj neznámym dedičom odvolací súd uvádza nasledovné:

61. Podľa ust. o správnom konaní (v znení účinnom v čase vyvlastnenia), správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

62. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, založenou na „dobovom“ výklade ust. vyplývajúcou zo Správy NS SSR zo dňa 27.06.1972, sp. zn. uverejnenej pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v zmysle ktorej bolo možné ustanoviť opatrovníka aj neznámym dedičom.

63. Odvolací súd však zdôrazňuje, že v uvedenom Zhodnotení NS SSR zo dňa 27.06.1972, sp. zn. uverejnenom pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SSR súd uviedol aj nasledovné, cit.: „ V otázke, či je správny postup súdov, ktoré pripúšťajú žaloby smerujúce proti neznámym dedičom, menujú im opatrovníka a v takomto spore meritórne rozhodujú, nie sú názory jednotlivých súdov jednotné. Bývalý Najvyšší súd nepovažoval však napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. v zásade takýto postup za neprípustný; v odôvodnení svojho rozsudku uviedol aj toto: „Bolo povinnosťou súdu, keď ustanovoval opatrovníka žalovaným, zistiť, či sú tu predpoklady pre ustanovenie opatrovníka podľa O. z. resp. Prinajmenšom mal mať zistené, či M. F. a B.. F. N., kedy zomreli a či nie sú známi ich právni nástupcovia. Aj keby menovaní spoluvlastníci boli zomreli v cudzine a aj keby tam zomreli ako iní než československí štátní občania, malo byť dedičstvo po nich, pokiaľ ide o nehnuteľnosti ležiace na území Československej socialistickej republiky, prejednané na tunajšom štátnom notárstve (porov. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Potom by bolo treba žalovať priamo ich právnych nástupcov. Keby, pravda, títo neboli známi alebo boli síce známi, ale nebol známy ich pobyt, mohol im byť ustanovený opatrovník, proti ktorému by bol vykonaný spor. Neznámym dedičom po zomretej osobe mohol byť opatrovník ustanovený aj vtedy, keby dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol dosiaľ určený okruh dedičov (t. j. dedičom neprebehla lehota na vyjadrenie, či dedičstvo odmietajú alebo nie).“

64. Z uvedeného rozhodnutia síce vyplynula možnosť ustanoviť neznámym dedičom opatrovníka, avšak táto možnosť nebola prvou ale až poslednou v slede vykonaných úkonov po zistení predpokladov pre jeho ustanovenie za predpokladu, ak dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol určený okruh dedičov. V prejednávanom spore síce sporné nehnuteľnosti v čase vyvlastňovacieho konania neboli prejednané v dedičskom konaní, avšak okruh dedičov bol známi z pôvodného dedičského konania po oboch pôvodných vlastníkoch (r. 1975 a 1979).

65. Nakoľko v čase vyvlastňovacieho konania dedičské konania po oboch pôvodných vlastníkoch prebehli, okruh dedičov bol ustálený, preto správne uzavrel súd prvej inštancie, že nič nebránilo

príslušnému správnemu orgánu zrealizovať šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov a viesť vyvlastňovacie konanie voči nim bez potreby ustanoviť im opatrovníka.

66. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov.

67. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

68. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 24. marca 2010, zmysle záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupoval v rozpore s právnymi predpismi (t. j. protiprávne), umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená ( veta druhá ), ani uvažovať (rozsudok NS ČR z 19.05.2004 sp. zn. ).

69. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

70. Súd prvej inštancie správne poukázal na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

71. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.

72. Odvolací súd považuje uvedený záver za vecne správny.

73.1 Vec prejednávajúci senát už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. 73.2 Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. 73.3 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. ). 73.4 Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. 73.5 Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

74. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.2001 s argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

75. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe dňom nadobudnutia jeho účinnosti a odvolací súd dopĺňa, že ani dňom podpísania protokolu č. 5 o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom z 23.08.1993 (čl. 210).

76. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o požiadavke na sprísnené posúdenie dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníctva štátom.

77. Súd prvej inštancie v podstate tieto právne závery prevzal z rozhodnutí odvolacieho súdu (sp. zn. zo dňa 25.04.2023, sp. zn. zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. zo dňa 05.03.2024), a odvolací súd na týchto záveroch aj naďalej zotrváva.

78. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.

79. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v SR.

80. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

81. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.

82. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

83. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn. , kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. a uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti ), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. a uvedeného zákona.

84. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

85. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia o majetku obcí ku dňu účinnosti dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

86. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu (23.08.1993) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

87. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a právne totožnej veci (rozsudok sp.zn. zo dňa 25.04.2023, sp. zn. zo dňa 12. 09.2023 a sp. zn. zo dňa 05.03.2024), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 23.08.1993), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

88. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti (resp. 23.08.1993) bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

89. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle , ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

90. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti , a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností ( ).

91. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazujú žalované vo vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani po tom, čo v rámci ROEP nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2014) a prvýkrát podáva žalobu o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 10.10.2022 v tu prejednávanej veci, teda po 31 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou .

92. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej (oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v odvolaní.

93. Odvolací súd dopĺňa, že o nedostatku dobromyseľnej (oprávnenej) držby žalobcu svedčí aj skutočnosť, že Zoologická záhrada Košice uzatvára s vlastníkmi pozemkov v areáli ZOO nájomné zmluvy a za užívanie pozemkov im platí nájomné (čl. 150-159), resp. že mesto už v roku 2010 pristúpilo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemkov v ZOO (čl. 160), čo vyplynulo z obsahu spisu a ako na to opätovne poukázali žalované v odvolaní.

94. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

95. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a . V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným žalovaným. Žalované 1/ a 2/ majú preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).