Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_36C-44-2022.pdf
PDF · 181.93 KB
Case nature
Area
Subarea
36C/44/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: Mesto Košice, IČO: 00 691 135 proti žalovaným: 1. A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., 2. E. F., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX G., zastúpené JUDr. JCLic. H. E., I., B. so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Priznáva žalovaným 1. a 2. náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou žiadal, aby súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku - parcely E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh trvalý trávnatý porast, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XX/XXXX k celku a žiadal priznať náhradu trov konania.
2. V žalobe uviedol, že žalované 1. a 2. sú v súčasnosti evidované ako podielové spoluvlastníčky pozemkov parcely E – KN č. XXX, parcely E – KN č. XXX, parcely E – KN č. XXX, parcely E – KN č. XXX/XX, E – KN č. XXX/XX, E – KN č. XXX pre katastrálne územie G., ktoré však nemajú byť ako podielové spoluvlastníčky predmetných parciel zapísané v katastri nehnuteľnosti, pretože tieto boli vyvlastňovacím rozhodnutím č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 bývalým vlastníkom, resp. podielovým spoluvlastníkom vyvlastnené v prospech Československého štátu alebo boli niektorými (bývalými) podielovými spoluvlastníkmi predané na základe kúpnych zmlúv. Uvedené vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, pričom majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v tejto lokalite začalo v roku 1982 a to za účelom realizácie výstavby Zoologickej záhrady Košice.
Podľa vyjadrenia Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru zo dňa 24.5.2021 bola v minulosti časť bývalých pozemkovoknižných parciel v katastrálnom území G. číslovaná s použitím malých písmen abecedy a po ROEP sa malé písmena nahradili číslami. Dôvodil, že ak je v rozhodnutí a vo výpisoch z PKV uvedené pôvodné číslo parcely XXX/X/X, tá je totožná so súčasne evidovanou E-KN č. XXX/ XX a parcela číslo XXX/X/X je totožná so súčasne evidovanou E – KN č. XXX/XX. Dodal, že z dôvodu administratívneho zanedbania zo strany štátu nedošlo v rozhodnom období k zápisu jeho vlastníckeho práva na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia do príslušnej evidencie nehnuteľnosti. S poukazom na zákon č. 138/1991 Zb. dôvodil, že na základe tohto zákona prechádzal na obce a mestá hnuteľný a nehnuteľný majetok vo vlastníctve štátu a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľnosti; rozhodujúcou okolnosťou bol právny stav vlastníctva Československého štátu. Naliehavý právny záujem preukazoval skutočnosťou, že nie je zosúladený skutkový stav so stavom právnym. Dodal, že skutočným vlastníkom resp. podielovým spoluvlastníkom predmetných pozemkov je žalobca a ten nemá inú možnosť, ako sa domôcť ochrany svojho vlastníckeho práva a ako ho usporiadať aj zápisom v príslušnom katastri nehnuteľnosti, kde sú neoprávnene vedené žalované. Bez tohto určenia je vlastnícke právo žalobcu ohrozené, resp. bez tohto určenia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom je jeho právne postavenie neisté. Akcentoval, že predmetné pozemky boli v minulosti štátom riadne vysporiadané, a v tomto prípade vykúpené alebo vyvlastnené pre výstavbu ZOO Košice. Pre prípad, žeby žalované namietali vyvlastňovacie rozhodnutie, poukázal, že súd môže toto rozhodnutie preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade v tej dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť. Vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, do dnešného dňa zrušené nebolo, jeho účinky trvajú i keby prípadné dôvody na jeho vydanie neexistovali. Dodal, že príslušný správny orgán ustanovil všetkým účastníkom vyvlastňovacieho konania, ktorí nemohli konať samostatne alebo ktorých pobyt nebol známy, opatrovníka a vlastníkom, resp. podielovým spoluvlastníkom, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy, sa rozhodnutie doručovalo v súlade s ustanovením § 26 zákona č. 71/1967 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období, t. j. verejnou vyhláškou. Pre prípad akýchkoľvek pochybností uviedol, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním a tvrdil, že keďže dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby tohto majetku, nemusel mať vedomosti o spôsobe ich nadobudnutia Československým štátom. 10 ročná vydržacia lehota začala plynúť 1.5.1991 a uplynula 1.5.2001. Dodal, že žalované mali nadobudnúť podiely na predmetných parcelách až v rokoch 2009 a 2017. Tiež dodal, že žalobca na rozdiel od žalovaných alebo ich právnych predchodcov od nadobudnutia vlastníckeho práva sa vždy správal ako vlastník pozemkov. V súčasnosti sú tieto pozemky užívané ZOO Košice.
3. K žalobe sa vyjadrili žalované 1. a 2. písomným podaním zo dňa 31.1.2023, v ktorom celom rozsahu popreli žalobcom tvrdené skutočnosti a to, že by malo dôjsť k vyvlastneniu, odkúpeniu alebo k vydržaniu predmetných nehnuteľnosti. Uviedli, že parcelu č. XXX dedila žalovaná 1. po poručiteľke - svojej matke – L. A. C. K., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, a vzhľadom na rok jej úmrtia, v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k vyvlastneniu predmetných parciel už v roku 1985, teda počas jej života. Dodala, že L. A., C. K. dedila po svojej matke – E. K., C. M., zomrelej dňa 9.2.1979 v dedičskom konaní pod D 1716/97 zo dňa 15.4.1998 (pôvodné dedičské konanie prebiehalo pod D 288/79). L. A., C. K. taktiež dedila po svojom otcovi – A. K., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, po ktorom prebehlo dedičské konanie pod D 1022/75 a dodatočné dedičské konanie pod D 1117/92. Parcely č. XXX L. D. XXX nadobudla žalovaná 2. po poručiteľke – svojej matke – L. A., C. K., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, ktorá zase dedila po svojich rodičoch - E. K., C. M., zomrelej dňa 9.2.1979 a A. K., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Žalovaná 2. tiež dedila aj parcely č. XXX, XXX/XX L. XXX/XX a to po svojej starej mame – E. K., C. M., zomrelej dňa 9.2.1979. Dôvodili, že nakoľko A. K. a E. K., C. M. boli mŕtvi, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohli byť ani účastníkmi takéhoto vyvlastňovacieho konania. Dodali, že je logické, že rozhodnutie mŕtvej osobe doručené nemohlo byť ani verejnou vyhláškou. Čo sa týka kúpnych zmlúv uviedli, že s predávajúcimi uvedenými v týchto kúpnych zmluvách, a to L. N. a O. E., nie sú v žiadnom príbuzenskom pomere a tieto nie sú ani predchodkyňami žalovaných, preto v žiadnom prípade nedošlo k vykúpeniu sporných parciel. Namietli, že vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo tak nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť pre vady, a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Za vady považovali jednak konanie s mŕtvymi osobami a nesprávne doručovanie verejnou vyhláškou. Namietli tiež právnu argumentáciu žalobcu o nadobudnutí spoluvlastníckeho práva vydržaním majúc za to, že vyvlastňovacie rozhodnutie nie je spôsobilým titulom k vydržania predmetných nehnuteľností. Uviedli, že žalobca z verejného registra, teda od roku 1991, vedel, že nie je zapísané vlastnícke právo v jeho prospech a preto nemohol byť ani dobromyseľný. Tiež o nedobromyseľnosti
žalobcu svedčí aj fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkom v areáli nájomné za užívanie ich pozemkov a dodali, že po roku 1993 začala od niektorých spoluvlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj nájom. Mali za to, že žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti a štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľnosti; teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Žalobca taktiež nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti a nikdy sa tohto práva nedomáhal určovacou žalobou, teda za celých 30 rokov a žalobca ani v ROEP nebol zapísaný ako vlastník a ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu, pričom vedel, že nie je evidovaný ako vlastník dotknutých pozemkov. Navrhli žalobu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania.
4. Žalobca k vyjadreniu žalovaných zaujal stanovisko písomným podaním zo dňa 23.10.2023, v ktorom, navyše oproti skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe, uviedol, že čo sa týka parciel E-KN č. XXX/ XX, D. XXX/XX, D. XXX L. D. XXX je nesporné, že žalované tieto parcely nadobudli po svojej starej matke L. A., C. K., zomrelej v roku 2009 a táto ich mala zdediť po svojom otcovi A. K., zomrelom v roku 1975 až v roku 1992, dôvodiac, že v pôvodnom dedičskom konaní v roku 1975 tieto parcely neboli predmetom dedenia. Pokiaľ ide o parcely E-KN č.. XXX a E-KN č. XXX tieto mali žalované nadobudnúť až v roku 2018 po svojej prastarej matke E. K., C. M., zomrelej 1979, ktorá bola podľa výpisu z PKV č. 19 ich evidovanou podielovou spoluvlastníčkou, pričom v pôvodnom dedičskom konaní v roku 1979 tieto parcely neboli predmetom dedenia. Akcentoval, že v čase vyvlastňovacieho konania príslušnému správnemu orgánu bolo známe, že A. K. a E. K., C. M., t. j. právni predchodcovia žalovaných, zomreli, ale nebol mu známy okruh ich dedičov a ani nemohol, lebo dedičské konania, predmetom ktorých boli predmetné parcely, prebehli až v roku 1992 a 2018, a preto bol ustanovený neznámym dedičom opatrovník v súlade s § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 v osobe K. A. E., bytom G. XX, G.. Vyvlastňovacím rozhodnutím tak štát vyvlastnil podiely na predmetných parcelách nasledovne: parcela reg. E- KN č. XXX/XX a E- KN XXX/XX pôvodne evidované na PKV č. XXX pre katastrálne územie G. ako mpč. XXX/X/X a mpč. XXX/X/X boli vyvlastnené neznámym dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý bol pôvodne evidovaný pod B4 s podielom vo veľkosti XXXX/ XXXXX k celku, parcela E- KN č. XXX evidovaná pôvodne na PKV č. XXX pre katastrálne územie G. bola vyvlastnená neznámym dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý bol pôvodne evidovaný pod B5 s podielom vo veľkosti XXX/XXXX k celku, parcela E-KN č. XXX evidovaná pôvodne na PKV č. XXX pre katastrálne územie G. bola vyvlastnená neznámym dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý bol pôvodne evidovaný pod B1d s podielom vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pod B1o vo veľkosti 280/10080 k celku a pod B1š vo veľkosti XX/XXXXX k celku a parcely E-KN č. XXX a E-KN č. XXX evidované pôvodne na PKV č. 19 pre katastrálne územie G. boli vyvlastnené neznámym dedičom po E. K. C. M. v celom rozsahu. Neznámymi dedičkami po nebohých podielových spoluvlastníkov v rozhodnom obdobím boli aj stará matka žalovaných, aj žalované, ktoré svoje podiely mali nadobudnúť dedením až v rokoch 1992 a 2018. K námietke žalovaných týkajúcej sa doručovania rozhodnutia žalobca poukázal na § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. a dodal, že osobitným právnym predpisom v tom čase bola vykonávacia vyhláška stavebného zákona č. 85/1976 Zb. a nie stavebný zákon, pričom podľa § 58 ods. 1, ods. 2 tejto vyhlášky bol postup pre doručovanie ako opísal možný. Tvrdil, že nečinnosť alebo ľahostajnosť vlastníkov pozemkov, resp. ich právnych nástupcov v rozhodnom období nemôže byť na ťarchu žalobcu. Odo dňa právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia až do účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. do 1.5.1991, predmetné parcely vlastnil štát, boli predmetom štátneho socialistického vlastníctva a dňom účinnosti citovaného zákona tieto ex lege nadobudol žalobca, pričom prechod majetku štátu ku dňu 1. 5. 1991 bol potvrdený aj delimitačným protokolom č. 5. Parcely už teda nemohli byť predmetom dedenia v rokoch 1992 a v roku 2018, pretože ich od 1.5.1991 vlastnil žalobca. Tvrdil, že za nesporné je potrebné považovať to, že na vyvlastnených pozemkoch prebehla výstavba ZOO a túto začal štát a po prechode majetku štátu a investorskej funkcie ju dokončil žalobca a najneskôr od právoplatnosti rozhodnutia - 10.4.1985 - predmetné parcely už neužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca a tento stav trvá dodnes. Pokiaľ žalované odvodzujú svoje vlastnícke právo od dedičských rozhodnutí z roku 2009 a 2016, tieto nikdy predmetné parcely ani v ich časti neužívali, vyvlastnené pozemky do dnešného dňa slúžia účelu, na ktorý boli aj vyvlastnené. Dodal, že vstup žalobcu do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. k 1.5.1991, bol objektívne naplnený, pričom žalobca nemal žiaden dôvod pochybovať o vlastníctve štátu. Žalobca rešpektoval a mal dôveru v právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v minulosti v správnom konaní. Dôvodil, že to, že v minulosti neboli v príslušných evidenciách nehnuteľností evidovaní právni nástupcovia podielových spoluvlastníkov napr. preto, že dedičské konania po týchto poručiteľoch v minulosti neprebehli alebo preto, že predmetom dedenia
neboli žalované parcely, nemôže byť kladené za vinu správnemu orgánu a už vôbec nie takmer po 40 rokoch žalobcovi. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní mohol konať len s tými, ktorí boli v tom čase riadne evidovanými vlastníkmi - spoluvlastníkmi predmetných parciel a v tomto prípade boli jedinými evidovanými vlastníkmi/spoluvlastníkmi predmetných parciel v rozhodnom období, t. j. v čase vydania vyvlastňovacieho konania, len právni predchodcovia žalovaných - A. K. a E. K., C. M., pretože dedičské konania po týchto poručiteľoch, predmetom ktorých mali byť dotknuté parcely, prebehli až v rokoch 1992 a 2018.
5. Predmetom tohto konania je určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku - parcely E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti 340/10080 k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti 1/288 k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh trvalý trávnatý porast, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XX/ XXXX k celku.
6. Je nepochybné, že žalobca sa domáha svojho nároku určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP.
7. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 8. Súd sa v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva v jeho prospech. V tomto prípade nevyplýva naliehavý právny záujem z osobitného predpisu, preto bolo na žalobcovi preukázať, že na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem. V zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe, ak zo zápisu vo verejnom registri práv vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému, je vždy daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 163/2015). Žalobca sa domáhal a aj skutkovo a právne odôvodnil, že nie je zapísaný ako vlastník spornej parcely do evidencie nehnuteľností, nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je neisté, a preto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Keďže v prejednávanom prípade ide o nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom, žalobca v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka, žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení (R 4 Cdo 49/2003). 9. Z výpisu z LV č. XXX pre katastrálne územie G., obec G. – G., J. G. K. vyplýva, že žalovaná 1. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parcelného č. XXX o výmere XXXX m2, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 13D/595/2009, Dnot 139/2009, Z-1113/10 zo dňa 24.2.2010-70/2010; predtým parcela vedená v PKV č. XXX, kde ako vlastník bol vedený, okrem iných, A. K. v podiele 315/10080 a 45/10080. Z výpisu z LV č. XXX pre katastrálne územie G., obec G. – G., okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parcelných č. XXX o výmere XX.XXX m2, druh: orná pôda a č. XXX o výmere XXXX m2, druh: trvalý trávny porast vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/288, titul nadobudnutia: uznesenie 12D/540/2017, Dnot/123/2017, Z-3885/2018 v.z. 264/18; predtým uvedené parcely vedené v PKV č. XX, v ktorom, okrem iných, ako vlastníčka bola uvedená E. K., C. M., titul kúpy 6.1.1928, č.d. 390 v podiele 30/360. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie G., obec G. – G., okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parcelného č. XXX o výmere XXXXX m2, druh: orná pôda, vo výške spoluvlastníckeho podielu 66/2480, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 13D/595/2009, Dnot 139/2009, Z-1113/2010 zo dňa 24.2.2010-70/2010; predtým parcela vedená v PKV č. XXX, kde ako vlastník bol, okrem iných, vedený aj A. K. v podiele 123/2480.
Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie G., obec G. G., okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2. je podielovou vlastníčkou nehnuteľností parcelných č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh: orná pôda a č. XXX/XX o výmere XXXX, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu XXX/XXXXX, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 13D/595/2009, Dnot 139/2009, P.- XXXX/XXXX zo dňa 24.2.2010 v.z. 70/2010; predtým parcely vedené v PKV č. XXX ako parc. č. XXX/X/X L. XXX/X/X, kde ako vlastník je, okrem iných, vedený aj A. K.. Parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. XXX/X/X je totožná s parcelou č. XXX/XX vedenou na LV č. XXXX pre katastrálne územie G. a parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. XXX/X/X je totožná s parcelou č. 239/22 vedenou na LV č. XXXX pre katastrálne územie G.. Uvedené vyplýva z dôkazu – informácia k identifikácii parciel vydanej katastrálnym odborom Okresného úradu Košice.
10. Žalovaná 1. spolu/vlastnícke právo k parcele č. XXX nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve 13D/595/2009 ako dedička po poručiteľke E. D., C. A., zomrelej XX.X.XXXX, ktorá bola dcérou L. A., C. K., zomrelej 28.8.2009, ktorá dedila predmetnú parcelu po svojej matke E. K., rodinnej M., zomrelej X.X.XXXX. Teda vo vzťahu k žalovanej 1. E. K., C. M. bola jej prababkou, L. A. bola jej babkou a táto bola dcérou E. K., C. M., dcérou L. A. bola E. D., C. A., zomr. XX.X.XXX, ktorá bola matkou žalovanej 1. a dcérou L. A.. L. A. predmetnú parcelu dedila v dedičskom konaní po poručiteľke E. K., C. M. zomrelej X.X.XXXX, ktoré sa viedlo pod sp. zn. D 288/1979, z ktorého vyplýva nasledovný okruh dedičov: L. A. - dcéra E. K., C. M., E. I. - dcéra E. K., C. M., E. Q. - dcéra E. K. C. M., Q. K., neskôr vydatá G. a R. K., deti nebohého A. K., zomrelého XX.X.XXXX - syna E. K., C. M..
11. Žalovaná 2. spolu/vlastnícke právo k parcelám č. XXX L. D. XXX nadobudla titulom uznesenia 12D/540/2017 v dedičskom konaní po poručiteľke E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX. Žalovaná 2. je vo vzťahu k E. K., C. M. pravnučkou, jej starou matkou bola L. A., jej matkou E. D., C. A.. K parcelám č. XXX/XX L. D. XXX/XX žalovaná 2. svoj spolu/vlastnícky podiel nadobudla osvedčením o dedičstve 13D/595/2009 po poručiteľke L. A., C. K. a žalovaná 2. dedila právom zomrelej svojej matky E. D., C. A., ktorá bola dcérou poručiteľky L. A., C. K. a L. A., t. j. babka žalovanej 2. dedila spoluvlastnícky podiel po svojom otcovi A. K., zomrelom XX.X.XXXX, ktorý bol manželom E. K. C. M.. Okruh dedičov po poručiteľovi A. K. bol stanovený v dedičskom konaní D/1022/75. v tomto dedičskom konaní boli prejednané aj parcely č. 233, č. 239/14, č. 239/22, č. 322 a spoluvlastníctvo nadobudla dedením L. A. v 1/4 z podielu poručiteľa A. K..
12. V prvom rade žalobca odvodzoval svoj nárok titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Vyst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985. Z tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia nepochybne vyplýva, že predmetom vyvlastnenia boli aj parcely č. XXX L. D. XXX, toho času zapísané v LV č. XXX pre katastrálne územie G. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po E. K., C. M. v podiele 30/360 (strana 9 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela X.X.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 288/1979 a po ktorej dedili L. A., E. I., E. Q., t. j. jej dcéry a právom nebohého syna A. K., zomrelého 23.4.1955, jeho deti Q. K. neskôr vydatá G. a R. K.. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcela č. XXX, t. č. vedená v LV č. XXXX pre katastrálne územie G., vyvlastňovacie konanie bolo tiež vedené voči neznámym dedičom po A. K. v podiele 132/2480 (str. 12 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela dňa XX.X.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 1022/75, pričom okruh dedičov je totožný ako v prípade E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX a dedičkou po poručiteľovi A. K. bola aj jeho manželka E. K., C. M.. Je tiež nepochybné, že v danom prípade vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči neznámym dedičom po A. K. zomrelom XX.X.XXXX. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcely č. XXX/X/X, XXX/X/X, t.č. vedené v LV č. XXXX pre katastrálne územie G. a tiež parcela. č. XXX, t.č. vedená v LV č. XXX pre katastrálne územie G. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po A. K., zomrelom XX.X.XXXX (strana 13, 14 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Aj v tomto prípade menovaná osoba bola v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 1022/75, v ktorom bol ustálený okruh dedičov tak, ako je vyššie uvedené.
13. Podľa ust. § 108 ods. 1 zákona č. 50/1976 Z. z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), pozemky, stavby a práva k ním potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení (ďalej len stavby) uvedených v ods. 2 možno získať a práva k pozemkom stavbám, ktoré bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len vyvlastniť).
14. Podľa ust. § 113 ods. 2 stavebného zákona, stavebný úrad oznámi účastníkom konania termín uskutočnenia ústneho konania písomne najmenej 15 dní vopred. Pri líniových stavbách, v odôvodnených prípadoch aj pri zvlášť rozsiahlych stavbách, s veľkým počtom účastníkov konania môže stavebný úrad upovedomiť účastníkov o ústnom konaní verejnou vyhláškou. 15. Podľa ust. § 114 ods. 1 stavebného zákona, na základe výsledkov vyvlastňovacieho konania vydá stavebný úrad rozhodnutie o vyvlastnení. 16. Podľa ust. § 116 ods. 1, 2 stavebného zákona, na žiadosť účastníka, ktorému bol pozemok alebo stavba vyvlastnená, zruší stavebný úrad úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení pozemku so stavbou v osobnom vlastníctve, ak sa v určenej lehote nezačalo s užívaním pozemku na účel, na ktorý sa vyvlastnilo. Za rovnakých podmienok môže stavebný úrad zrušiť aj rozhodnutie o vyvlastnení práv k ostatným pozemkom alebo stavbám. Žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení sa musí podať do troch mesiacov po uplynutí lehoty ustanovenej podľa § 115 ods. 2. Ak rozhodnutie o vyvlastnení bolo celkom alebo čiastočne zrušené, má ten, kto poskytol náhradu za vyvlastnenie, nárok na jej vrátenie a ten, komu sa vyvlastnilo, nárok na náhradu spôsobenej ujmy. Náhradu poskytne podľa všeobecných predpisov o náhrade škody ten, v prospech ktorého sa vyvlastnilo. Ak nedôjde k dohode o týchto nárokov a ich výške, rozhodujú súdy alebo orgány hospodárskej arbitráže príslušné podľa všeobecných predpisov. 17. Podľa ust. § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
18. Podľa ust. § 14 ods.1 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok), v znení účinnom v čase vyvlastnenia, t.j. v znení účinnom do 30.2.2002, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
19. Podľa ust. § 15 Správneho poriadku, účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.
20. Podľa ust. § 16 ods.1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
21. Podľa ust. § 16 ods.2 Správneho poriadku, správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.
22. Podľa ust. § 18 ods.3 Správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou.
23. Podľa ust. § 24 ods.1 Správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk.
24. Podľa ust. § 26 ods.1 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis.
25. Podľa ust. § 26 ods.2 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.
26. Je nepochybné, že vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči neznámym dedičom po E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX a po A. K., zomrelom XX.X.XXXX, a to aj napriek tomu, že v čase úmrtia vyššie uvedených osôb, po ktorých prebiehalo dedičské konanie, bol ustálený okruh dedičov.
27. Žalobca tvrdil, že správnemu orgánu, ktorý konal a rozhodoval vo vyvlastňovacom konaní, táto skutočnosť, t. j. okruh dedičov, nebol známy, preto konal s neznámymi dedičmi, ktorým bol ustanovený aj opatrovník, ktorému vyvlastňovacie rozhodnutie aj bolo doručené v súlade s § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. - vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vyvesené dňa 11.3.1985 zvesené dňom 26.3.1985 a nadobudlo tak právoplatnosť dňa 4.1.1985.
28. Je nepatričné tvrdenie žalobcu o jeho nevedomosti, resp. o nevedomosti jeho právneho predchodcu
- štátu ohľadom okruhu dedičov po poručiteľoch E. K., C. M., zomrelej 9.2.1979 a po A. K., zomrelom XX.X.XXXX. Dedičské konania po menovaných prebiehali ešte v roku 1979 a 1975 ( D 288/1979, D 1022/75), v ktorých bol ustálený okruh dedičov.
29. Sám žalobca tvrdil, že mu bolo známe, že menovaní v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi. V čase vyvlastňovacieho konania platil notársky poriadok č. 95/1963 Zb. Úlohy štátneho notárstva vykonávali štátni notári. Na výkon notárstva dohliadal predseda okresného súdu. Vrchný dohľad nad štátnym notárstvom vykonával minister spravodlivosti. V obvodoch okresných súdov boli zriadené štátne notárstva. Notárstvo sa stalo štátnym úradom a notári štátnymi zamestnancami. Takýto stav trval do 31.12.1992. Od 1.1.1993 nadobudol účinnosť zákon Slovenskej národnej rady zo dňa 6.5.1992, č. 329/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (notársky poriadok), ktorý upravuje postavenie a činnosť notárov, ako aj samosprávu notárov.
30. Súd má zato, že bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že správnemu orgánu konajúcemu vo vyvlastňovacom konaní bol známy zákon č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), teda musel mať vedomosť, že štátne notárstvo rozhoduje v konaní o dedičstve. Štátne notárstvo v tom čase malo v úschove aj pozemkové knihy, v obvode ktorého sú zapísané nehnuteľnosti. Ak bola predmetom dedičského konania nehnuteľnosť, štátne notárstvo zasielalo orgánu geodézie svoje právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo skončené dedičské konanie, a zároveň mu oznamovalo, ktoré obmedzenia viaznúce na nehnuteľnosti majú sa v evidencii nehnuteľností zapísať. Len čo štátne notárstvo zaslalo orgánu geodézie takéto rozhodnutie, uzavrelo príslušnú vložku pozemkovej knihy. Ministerstvo spravodlivosti ustanovilo aj všeobecne záväzný právny predpis na bližšiu úpravu činnosti a organizácie štátnych notárstiev, najmä na uľahčenie styku s organizáciami a s občanmi a na zjednodušenie a zhospodárnenie práce, ďalej bližšiu úpravu postupu na jednotlivých úsekoch činnosti štátneho notárstva včítane priznávania náhrad svedkom, znalcom a tlmočníkom, osvedčovanie a overovanie, spisovanie notárskych zápisníc, návrhov a iných písomností, ustanoví spôsob tvorby a úschovy spisov a manipulácie s nimi a postup súvisiaci s vyrubovaním notárskych poplatkov.
31. Súd je toho názoru, že v čase vyvlastňovacieho konania nič nebránilo príslušnému správnemu orgánu si zabezpečiť potrebné informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých nehnuteľností, o úmrtí ktorých mal evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov, vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí však v čase vyvlastňovacieho konania boli známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý, povrchný.
32. Súd, vzhľadom na námietky žalovaného, skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným), ktorý nikdy nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a všeobecný súd môže preskúmavať správne akty mimo správneho súdnictva, len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné, t. j. má také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.4.2008 sp. zn. 2Cdo/24/2007, I.ÚS 419/2014 - týmito rozhodnutiami bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR 5Cdo/107/2008 z 24.3.2010). Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.
33. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
34. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“
35. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok, Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec nedefinoval, na rozdiel od ČR, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.
36. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.
37. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov či ÚS SR, ktoré kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr/52/2016).
38. Výstižné je aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v konaní sp. zn. 3Cdo/96/1998, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie) nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať. Dovolací súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Dovolací súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu zo 7. októbra 2020 sp.zn. 1 V Cdo/6/2019 s právnou vetou „súd je oprávnený posúdiť, kedy“ (rozumej teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.
39. Z predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia je zrejmé, že toto bolo vydané odborom výstavby ÚPAaD Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého príslušnosť bola založená podľa ust. § 117 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a právomoc podľa ust. § 112 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky a v danom prípade vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po ich nebohých právnych predchodcoch. Týmto bol ustanovený opatrovník vo vyvlastňovacom konaní. Je
nepochybné a uvedené je zrejmé z dôkazov predložených žalobcom, že vo vyvlastňovacom konaní na to určený orgán štátu disponujúci zverenou právomocou konal s neznámymi dedičmi po právnych predchodcov žalovaných.
40. V danom prípade správny orgán nekonal s osobou, s ktorou konať mal - dedičmi po poručiteľoch E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX a po A. K., zomrelom XX.X.XXXX. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.
41. Súd tiež poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania).
42. Vzhľadom na vyššie uvedený záver súdu, je potom tvrdenie žalobcu, že správny orgán konal s neznámymi dedičmi po vlastníkoch zapísaných v tom čase v PKV, o ktorých vedel, že sú už mŕtvi a že týmto neznámym dedičom ustanovil opatrovníka, ktorému doručoval vyvlastňovacie rozhodnutie, nesprávne.
43. V dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov týchto pozemnoknižných zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, s ktorými ako účastníkmi vyvlastňovacieho konania konané nebolo. Správny orgán bez akéhokoľvek zisťovania dedičov, uzavrel, že títo sú neznámi, aj keď okruh dedičov po poručiteľoch bol evidentne ustálený v dedičskom konaní, a týmto ustanovil opatrovníka.
44. Opatrovníka je možné ustanoviť účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy. Ide o prípady procesne spôsobilých osôb, ktoré sa pre iné objektívne prekážky nemôžu zúčastniť na konaní a nemajú iného zástupcu.
45. V danom prípade však dedičia po mŕtvych vlastníkoch známi boli. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní však nevenoval náležitú starostlivosť práve pri zisťovaní okruhu dedičov, s dedičmi - a do úvahy prichádzajúcimi účastníkmi vyvlastňovacieho konania - napokon nekonal, a ktorí práve smrťou ich právnych predchodcov vstúpili do ich práv a povinností, t.j. aj do práv vlastníckych.
46. Je teda zrejmé, že účastníkmi vyvlastňovacieho konania neboli dedičia, hoci ako dedičia a ako vlastníci predmetných nehnuteľností nimi jednoznačne mali byť.
47.V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, na ktorú poukázal odvolací súd už v zrušujúcom uznesení a je tiež prezentovaný Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019.
48. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov.
49. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení.
50. Žalobca primárne svoje vlastnícke právo odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia a zároveň mal zato, že aj v prípade, ak by mu vlastnícke právo na základe tohto titulu nesvedčalo, stal sa vlastníkom vydržaním. Tvrdil, že sporná parcela prešla dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. na žalobcu a od 1. 5. 1991 tak začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 1. 5. 2001. Uviedol, že žalované nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybnosti boli dlhodobo v užívaní
a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného zákonom na obce v súlade s obsahom delimitačného protokolu č. 5
51. Žalované tvrdili, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu žalobca nebol dobromyseľný vychádzajúc z objektívneho hľadiska.
52. Vzhľadom k tomu, že súd uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným spoluvlastníckym podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.
53. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s nimi. 54. Podľa ust. § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má – pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník. 55. Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočnosti ustanovených zákonom. 56. Podľa ust. § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. 57. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 58. Podľa ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. 59. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sú: a) oprávnenosť držby, b) uplynutie zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, c) predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, je spôsobilý na vydržanie, d) ten, kto je držiteľom je subjektom spôsobilým na vydržanie.
60. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.
61. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
62. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).
63. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
64. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
65. Súd najprv upriamuje pozornosť na predchádzajúcu konštatáciu, že právny predchodca žalobcu - štát
- nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby. 66. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).
67. Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (odkaz na zákon č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení, t.j. ku dňu 24.11.1990) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.
68. Podľa ust. § 2 ods.7 citovaného zákona, veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).
69. Zoologická záhrada Košice bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1. máju 1979 ako príspevková organizácia. Od roku 1993 je jej zriaďovateľom štatutárne Mesto Košice. Počiatky úvah o vybudovaní ZOO v Košiciach spadajú do prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. S výstavbou ZOO sa začalo v roku 1979, ale budovanie tak rozsiahleho areálu sa komplikovalo a pre verejnosť bola ZOO otvorená až v roku 1986 (viď. S.).
70. Súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.
71. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.
72. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
73. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.
74. Podľa súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.
75. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.
76. Napokon súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp. zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovalo žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.
77. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.
78. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.
79. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.
80. Podľa súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam (z vyššie uvedených dôvodov).
81. Súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku ako je riešená v tomto spore a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade ak sa s týmto názorom stotožní môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. mája 2004 sp.zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci,
nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať“.
82. Súd tak uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.
83. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v prejednávanej veci.
84. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
85. Zároveň súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako vlastníka.
86. Predmetné nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania a vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené notárom v rokoch 1975, 1979 (a následne 2009, 2017), ktoré rozhodnutia majú deklaratórny charakter. Žalobca aj preto objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva od svojho právneho predchodcu už pri vstupe, t.j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
87. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý). Právni predchodcovia žalovaných teda nestratili vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a tieto sa titulom dedenia na základe dedičských rozhodnutí stali vlastníctvom žalovaných, tak ako o tom svedčí právny stav, evidovaný v katastri nehnuteľností.
88. Zákon č. 138/1991 Zb. predpokladal spísanie protokolov o prechode vlastníctva a o prechode práva hospodárenia.
89. Podľa ust. § 14 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, (1) O prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie. (2) Zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec v evidencii nehnuteľností vykonajú príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom. (3) Organizácie založené alebo zriadené obcou, ktoré vykonávajú správu nehnuteľného majetku obce podľa tohto zákona, navrhujú na strediská geodézie zapísať správu majetku obce. (4) Obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.
90. Účelom prijatia zákona o majetku obcí bolo predovšetkým ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, ale tiež upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí.
91. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú skutočnosť, ktorá nastala zo zákona. V danom prípade protokol len deklaroval už existujúci stav, a teda nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom sa len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku (ex tunc). Teda
ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného právneho titulu.
92. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medzi iným zistenie, že počas celej vydržacej doby držiteľ skutočne bol (teda nie iba mohol byť) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí; dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorý možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
93. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny dôvod, čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.
94. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.
95. Žalobca už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Protokol, ktorý deklaroval prechod vlastníctva zo štátu na žalobcu, mohol by predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu, že štát, teda právny predchodca žalobcu, by bol vlastníkom aj sporného pozemku Žalobca mal a mohol mať vedomosť, a to ku dňu 1.5.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 138/1991 Zb), najneskôr ku dňu spísania protokolu, že jeho právnemu predchodcovi – štátu nesvedčí k v katastri nehnuteľnosti vlastnícke právo k spornému pozemku. Už uvedené by malo v ňom a podľa názoru súdu muselo vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného, riadneho prevodu sporného pozemku v zmysle protokolu. Teda pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie v katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa žalobca dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu prevodu.
96. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v zákonom stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku. V podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je aj tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území G., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 (ukončené v roku 2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku.
97. Žalobca je inštitúciou znalou problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, a nemôže sa odvolávať na to, že právne predpisy, ktoré nevyužil či porušil, jednoducho len nepozná, pretože o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
98.V neposlednom rade je potrebné uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že ZOO bola zriadená k 1. máju 1979 ako príspevková organizácia a vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1985, pričom s výstavbou ZOO sa začalo už v roku 1979, nehnuteľnosti, resp. pozemky boli svojvoľne zabraté štátom, tento ich začal užívať proti vôli skutočného vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím konaním a až následne vynúteným úkonom, ktorý by inak vlastník nehnuteľnosti nemal vôľu uskutočniť, došlo k vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným spôsobom, ktorého sa dopustil štát.
99. V spore medzi pôvodným (skutočným) vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt". Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsud-
ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva pa- tria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou sta- rostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva ma- jetkové, osobné, satisfakčné a pod.
100. K tvrdeniu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva titulom kúpnych zmlúv zo dňa 9.2.1984 a 17.5.1984 súd uvádza, že tieto sú právne irelevantné vo vzťahu k predmetu konania, čo v konečnom dôsledku priznal aj samotný žalobca tvrdiac, že pri písaní žaloby z dôvodu opatrnosti poukázal aj na túto skutočnosť, keďže v čase podania žaloby mu nebola známa dedičská postupnosť.
101. S poukazom na vyššie uvedené súd na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
102. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
103. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
104. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ktorá mala v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu jej úspechu, t. j. v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.
105. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) úd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. § 38 Exekučného poriadku.