Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/107/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. a.s. Š.,

IČO: X., zastúpeného JUDr. V. A., advokátom v B., proti žalovanému J. M., bývajúcemu

v B., zastúpenému JUDr. B. N., advokátom v B., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. februára 2008, sp. zn.

, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 19. februára 2008, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom (v poradí tretím) z 20. marca 2007 č. k.

-362 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom

nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. T. a to parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X.

2 2

ma parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X. m, ktoré vznikli odčlenením od parc. č. X.

2

o výmere X. m, vedenej na LV č. X. Správy katastra Š. a ktoré boli odčlenené geometrickým

plánom č. X., ktorý vyhotovil V. M., geodet dňa 22.5.2006 a ktorý bol overený Správou

katastra Š. dňa 1.6.2006 pod č. X.. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania 20 402,-- Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Mal za to, že pre posúdenie otázky, či je žalobca vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti, bolo nevyhnutné zaoberať sa platnosťou a účinnosťou vyvlastňovacieho

rozhodnutia vydaného Finančným odborom ONV v G. dňa 31.5.1961 pod č. F.. Dospel

k záveru, že uvedené rozhodnutie je potrebné považovať za nulitné a nevyvolávajúce pre jeho

účastníkov právne následky, nakoľko účastníkmi tohto konania boli J. M. a manželka A., rod.

R., právni predchodcovi žalovaného. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo postihnuté

neodstrániteľnou vadou, ktorá vyplýva hlavne z toho, že vlastník vyvlastňovanej

nehnuteľnosti, proti ktorému rozhodnutie smerovalo a malo vyvolať zmenu v jeho právach a

povinnostiach spočívajúcich vo vlastníctve nehnuteľnej veci, bol už v čase vydania tohto

rozhodnutia mŕtvy a vlastníkom 1/2 vyvlastňovanej nehnuteľnosti bol už jeho syn, terajší

žalovaný. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývali z výťahu zo Zápisnice o prejednaní

pozostalosti J. M. č. X., ktorý v roku 1944 zomrel a v rámci dedičského konania po ňom, ako

oprávnený dedič, nadobudol dedičský podiel žalovaný a jeho matka A. M. rod. R.. Preto, ak

žalovaný, ktorý bol v tom čase spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nebol účastníkom

vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu

vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti minimálne v časti jeho spoluvlastníckeho

podielu. V priebehu konania žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal ani doručenie

vyvlastňovacieho rozhodnutia nebohej matke žalovaného A. M. rod. R., na základe čoho súd

prvého stupňa mal za to, že ani v časti jej spoluvlastníckemu podielu nemohlo dôjsť

k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že na vyvlastňovacom rozhodnutí je

vyznačená právoplatnosť. Tieto skutočnosti, že k zmene vlastníctva k spoluvlastníckemu

podielu A. M. nedošlo, vyplývali i z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva B. II.

č. D 808/92, v zmysle ktorého žalovaný titulom dedenia nadobudol vlastnícke právo aj

k druhej polovici parc. č. X. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu žalobcu nie je

možné vyhovieť a určiť jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti ani titulom vydržania. Posúdil

právnu úpravu inštitútu vydržania a to od doby vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia až

do uplatnenia si práv účastníkov. K vydaniu rozhodnutia, ktoré malo mať za následok

vyvlastnenie časti parc. č. X. došlo dňa 20.7.1961, pričom zo znenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že už v čase jeho vydania spornú časť nehnuteľnosti užívala socialistická organizácia

a to Ch. Z. J. D., n.p. B., D. Š.. V tom čase bol inštitút vydržania upravený v § 115 zákona č.

, pričom vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o

nescudziteľné právo v socialistickom vlastníctve, pričom orná pôda – poľnohospodárska pôda

ako je stále vedená parc. č. X., nebola predmetom spôsobilým vydržania, teda bolo možné

skonštatovať, že vydržacia doba ani nezačala plynúť. 0/1964 Zb.

držbu a vydržanie ako inštitúty spôsobujúce nadobudnutie vlastníctva až do svojej novelizácie

t.j. do 1.4.1983 neupravoval. Podľa tejto novely bolo v prípade pozemkov upravené vydržanie

tak, že v prípadoch, kedy boli splnené podmienky vydržania vždy nadobudol štát,

v uvedenom období však rovnako poľnohospodársku pôdu

v zmysle vtedy platnej právnej úpravy nebolo možné považovať za predmet spôsobilý

vydržania. Nakoľko pozemky – poľnohospodárska, resp. orná pôda neboli spôsobilým

predmetom vydržania podľa vtedy platného a ods. 3 v znení

jeho novely č. , nebolo možné započítať vydržaciu lehotu, ktorá začala plynúť

v období účinnosti novely . Vydržania vlastníctva

k poľnohospodárskym pozemkom bolo umožnené až novelou č. s účinnosťou

od 1.1.1992. Vzhľadom na tú skutočnosť, že na posúdenie oprávnenosti držby spôsobujúcej

ako následok po uplynutí vydržacej lehoty vznik vlastníctva na strane oprávneného držiteľa sú

vyžadované zákonné podmienky a to: oprávnenosť držby, uplynutie zákonom určovacej

lehoty a spôsobilý predmet vydržania, vychádzal v danom prípade súd prvého stupňa z toho,

že nebola splnená podmienka spôsobilého predmetu vydržania. Poukázal i na znenie novely č.

v zmysle ktorej bolo možné vydržanie vlastníctva k poľnohospodárskej pôde.

Zo žiadneho ustanovenia tejto novely nebolo možné vyvodiť, že by do vydržacej doby bolo

možné započítať čas, ktorý mal držiteľ v držbe poľnohospodársku pôdu, ktorá pred 1.1.1992

nebola spôsobilým predmetom vydržania. Takéto započítanie oprávnenej držby pritom

neumožňuje ani interterpolárne ustanovenie v znení zák.

č. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na pozemok, ku ktorému bolo možné podľa

doterajších predpisov nadobudnúť právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku,

pričom poľnohospodárska pôda, za ktorú je potrebné parc. č. X. na základe toho ako je

označená v príslušnom liste vlastníctva č. X. považovať, takýmto pozemkom nebola. Súd

prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca pri posudzovaní otázok súvisiacich s vydržaním

rovnako nepreukázal svoju dobromyseľnosť, nakoľko túto podľa názoru súdu nebolo možné

odvodzovať a dovolávať sa jej na základe nulitného a nezákonného rozhodnutia, za aké bolo

potrebné považovať rozhodnutie č. F. Uvedené rozhodnutie bolo vydané štátnym orgánom,

pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti a to v prospech

štátu. Na základe uvedeného rozhodnutia malo súčasne so zmenou vlastníckeho práva

k spornej časti nehnuteľnosti byť zriadené užívanie vyvlastnenej nehnuteľnosti v prospech

socialistickej organizácie, t.j. v prospech právneho predchodcu žalobcu. Súd prvého stupňa

dospel k záveru, že štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena

vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie trpelo

vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť. Preto socialistická organizácia, ktorej

mal byť vyvlastnený majetok zverený do užívania, a ktorá bola v uvedenom období rovnako

súčasťou štátu a bola štátom riadená, nemohla na základe nezákonného vyvlastňovacieho

rozhodnutia nadobudnúť subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej

dobromyseľnosť pri užívaní a držbe vyvlastneného majetku. O trovách konania rozhodol

podľa

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 19. februára 2008, sp. zn. , rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil a určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa

2

v k.ú. T., a to novovytvorenej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X. ma parc. č. X. –

2

zastavaná plocha o výmere X. m, ktoré vznikli odčlenením od parc. č. X. – orná pôda

2

o výmere X. m, vedenej Správou katastra Š. na LV č. X., ktoré nehnuteľnosti sú zakreslené

v geometrickom pláne č. X., vyhotovenom geodetom V. M. dňa 22.5.2006, overenom dňa

1.6.2006 Správou katastra Š. pod č.: X., ktorý je súčasťou rozsudku. Žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi trovy konania 8 630,-- Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní.

Odvolací súd uviedol zhodne so súdom prvého stupňa, že v danej veci bolo potrebné ako

predbežnú otázku vyriešiť otázku platnosti rozhodnutia finančného odboru Okresného

národného výboru G. zo dňa 31.5.1961. Považoval však vyvlastňovacie rozhodnutie

na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa za riadne doručené A. M., nakoľko z logického i

gramatického textu rozhodnutia: „o tomto sa upovedomujú“ jednoznačne vyplýva, že

rozhodnutie sa doručovalo A. M. na adresu B., Z., blok X., na ktorej sa v tej dobe zdržiavala

a z vyznačenia právoplatnosti tohto rozhodnutia vyplýva, že sa jej rozhodnutie doručovalo v

čase od jeho vydania 31.5.1961 do 30.7.1961, kedy malo nadobudnúť právoplatnosť.

Skutočnosť ohľadne doručovania A. M. nebola však podľa odvolacieho súdu právne

rozhodujúca, pretože na základe rozhodnutia správneho orgánu k prechodu vlastníckeho práva

nedošlo. Rozhodnutie nebolo právoplatné a vykonateľné z dôvodu, že účastníkom konania

o vyvlastnenie parcely bol v tom čase nebohý J. M., o čom ale žalobca nevedel, ktorá

okolnosť mu nebola známa a preto u neho nespochybnila nadobudnutie vlastníctva

vyvlastnením. Z uvedených skutočností vyplynulo, že na základe vyvlastňovacieho

rozhodnutia zo dňa 31.5.1961 nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu

k nehnuteľnosti. Bolo preto potrebné preukazoval, či mohlo dôjsť k vydržaniu uvedenej

nehnuteľnosti, keď odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danej

veci bola dobromyseľnosť vylúčená. Mal za to, že neplatnosť právneho úkonu o prevode

vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva

vydržaním. V čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali žiadne pochybnosti

o jeho správnosti a ani vtedajšia vlastníčka A. M. nespochybňovala u žalobcu, resp. jeho

právneho predchodcu jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Žalobca sa preto mohol

dôvodne domnievať, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, dlhodobo jeho vlastníctvo

spochybnené nebolo. Tento pokojný stav preto umožňoval prijať záver, že žalobca

dobromyseľne držal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti v domnení, že je jej vlastník.

Svedeckou výpoveďou zamestnanca žalobcu Ing. J. K. bolo preukázané, že spornú

nehnuteľnosť užíval, keď v roku 1964 došlo na spornej nehnuteľnosti k vybudovaniu

spojovacej koľaje, ktorá spájala štátnu dráhu s dráhou žalobcu. Pri zhromažďovaní podkladov

pre privatizáciu sa tiež nevyskytli žiadne písomnosti, ktoré by sa zmieňovali o tom, že by

privatizovaný majetok štátu v skutočnosti nebol vo vlastníctve štátu, alebo že by si voči

spornej nehnuteľnosti uplatňoval vlastnícke právo iný subjekt. K ďalšej podmienky

vydržania, a to plynutia vydržacej lehoty odvolací súd zaujal názor, že podľa platnej

občiansko-právnej úpravy (od novelizácie vykonanej zákonom č.

s účinnosťou od 1.1.1992) sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov, ak ide

o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie

podmienky oprávnenej držby po dobu troch resp. desiatich rokov. Žiadne ďalšie dôsledky pre

dôsledok stanovený v dispozícii neustanovuje. Preto možno prísť k záveru, že k

nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním príde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti

uvedenej novely splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej

právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe je potrebné

započítať: aj držbu vykonávanú pred 1.1.1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že

už držba na základe ustanovenia bola všeobecne

prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, (nevzťahovala sa na právnické osoby a na

nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákonom č.

držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do

dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky právnej skutočnosti, ktorá viedla k

vydržaniu mohli nastať najskôr 1.1.1992. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so

zreteľom ku všetkým okolnostiam, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo

držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To však neznamená, že takýto titul musí byt daný.

Postačí, že držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu taký titul je.

Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie bolo, treba hodnotiť objektívne a nielen zo

subjektívneho hľadiska, V prejednávanej veci sa štát správal ako vlastník, vzhľadom na

prebiehajúce vyvlastňovacie konanie, vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré bolo

opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Počas celej doby trvania držby bol štát

držiteľom oprávneným, držbu aj riadne vykonával, keď vyvlastnenú nehnuteľnosť riadne a

nerušene po zákonom určený čas užíval. Odvolací súd nepovažoval nehnuteľnosť za

nespôsobilý predmet vydržania, keď sa podľa jeho názoru nejednalo o vec, ktorá bola

majetkom v socialistickom vlastníctve, keďže uvedená orná pôda bola vo vlastníctve fyzickej

osoby – žalovaného a nemala k nej socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných

predpisov. Dospel preto k záveru, že štát sa ako právny predchodca žalobcu nestal vlastníkom

spornej nehnuteľnosti už na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale stal sa ním uplynutím

vydržacej doby, a to ku dňu 1.1.1992. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa

ustanovenia za použitia ustanovenia 2 ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne

nesprávny a v rozpore so zákonom. Vytýkal odvolaciemu súdu, že na jednej strane uviedol, že

na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 31. 5.1961 nemohlo dôjsť k nadobudnutiu

vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, na druhej strane sa na toto neplatné

vyvlastňovacie rozhodnutie odvoláva, že štát sa správal ako vlastník vzhľadom

na prebiehajúce vyvlastňovacie konanie, vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia atď.

Poukázal na rozsudok, ktorým rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn.

), ktorý predložil súdu, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že žalobca nemôže

žiadnym spôsobom odvodzovať dobromyseľnosť držby z neplatného právneho úkonu.

Účastníkom vyvlastňovacieho konania bol podľa rozhodnutia otec žalovaného, ktorý bol

v čase tohto konania už nebohý. Druhému zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti – matke

žalovaného, do dnešného dňa nebolo rozhodnutie o vyvlastnení riadne doručené, čím jej bolo

znemožnené podať opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu. Uviedol, že už

v samotnom rozhodnutí o vyvlastnení bolo uvedené, že do 60 dní musí byť toto rozhodnutie,

resp. jeho účinky zaznamenané v príslušnej Pkv, k čomu doteraz nedošlo. Na základe

vyvlastňovacieho rozhodnutia sa stal žalobca držiteľom nehnuteľnosti, avšak z predložených

dôkazov je zrejmé, že jeho držbu nemožno klasifikovať ako dobromyseľnú. Na základe

vyvlastňovacieho rozhodnutia sa žalobca stal iba detentorom nehnuteľnosti, čím je vylúčené,

aby mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, čo je zákonnou podmienkou

pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobca rovnako hodnoverným spôsobom

nepreukázal doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia nebohej matke žalovaného A. M., rod.

R., na základe čoho správne súd prvého stupňa vo veci zaujal stanovisko, že ani v časti jej

spoluvlastníckeho podielu nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu,

že na vyvlastňovacom rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť. Dôkazné bremeno o doručení

je na strane žalobcu a nie žalovaného, pretože tento nemá akým spôsobom preukázať, či mu

bolo poštou niečo doručené alebo nedoručené, keď o vyvlastňovaní nevedel, ani jeho matka,

pretože v tom čase (v rokoch 1960 – 1962) vykonával základnú vojenskú službu v M. v Č..

Dovolateľ považoval za správny i záver súdu prvého stupňa o tom, že nulitné rozhodnutie

ONV G. nemohlo založiť dobromyseľnosť pre vydržanie. Navyše orná pôda –

poľnohospodárska pôda nebola spôsobilým predmetom vydržania.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť. Stotožnil sa s vecnými

a právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorý správne určil jeho vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam, na základe vydržania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je

dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou

(v ustanovení neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho

viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k vyhoveniu návrhu nie je vecne správne.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že namieta nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom v otázke vydržania vlastníckeho práva z dôvodu nedostatku

dobromyseľnosti pri držbe označeného pozemku, ktorého držby sa mal žalobca ujať

na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré však bolo nulitným právnym aktom.

Je potrebné súhlasiť s právnym záverom oboch nižších súdov, že bolo nevyhnutné

najprv sa vyporiadať so žalobcom tvrdeným prvým titulom pre nadobudnutie vlastníctva

– t.j. rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v G. zo dňa 31.5.1961 č.

X. o vyvlastnení nehnuteľnosti a posúdiť, či tento právny úkon spĺňal všetky podstatné

náležitosti právneho úkonu. Odvolací súd síce konštatoval v odôvodnení, že sa stotožňuje so

záverom prvostupňového súdu o tom, že rozhodnutie nie je právoplatné a vykonateľné z

dôvodu, že účastníkom konania o vyvlastnenie parcely bol v tom čase nebohý J. M., vyvodil

však z toho záver, že žalobca o tejto skutočnosti nevedel, a preto u neho nemohla spochybniť

nadobudnutie vlastníctva vyvlastnením. Odvolací súd otázku nadobudnutia vlastníctva k

predmetnej nehnuteľnosti žalobcom posudzoval iba

z aspektu právnej úpravy vydržania podľa v znení

, jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne. Žalobca v žalobe

odôvodňoval nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľností na základe uvedeného

rozhodnutia o vyvlastnení a zároveň uvádzal, že tieto nehnuteľnosti nerušene užíva.

Z uvedeného je zrejmé, že v prejednávanej veci je určitá súvislosť medzi oboma titulmi

nadobúdania vlastníckeho práva, ktorá môže mať väzbu aj na splnenie zákonných

predpokladov oprávnenej držby.

Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného

nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených

podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú

právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi

jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene

a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, že

v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je jeho

povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými podmienkami

vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného

práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa,

vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby,

3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť

splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

Tak v minulej právnej úprave ( v znení novely

vykonanej , resp. v znení

do účinnosti i v súčasnej právnej úprave ( Občianskeho

zákonníka v znení od 1.1.1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia

vlastníctva veci vydržaním.

Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda.

Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa

nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje

vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorá sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania.

Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu

vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom

dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy

hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého

účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú

možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.

Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že

držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj

k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu

dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako

so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná

detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať

dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Z IV str. 428 ods. 3).

Odvolací súd nesprávne založil svoje závery o splnení podmienky dobromyseľnosti

držby zo strany žalobcu (jeho právneho predchodcu) len na skutočnosti, že: „v čase vydania

vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali žiadne pochybnosti o jeho správnosti a ani

vtedajšia vlastníčka A. M. nespochybňovala u žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu jeho

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Žalobca sa preto mohol dôvodne domnievať, že je

vlastníkom spornej nehnuteľnosti, dlhodobo jeho vlastníctvo spochybnené nebolo. Tento

pokojný stav preto umožňoval prijať záver, že žalobca dobromyseľne držal vlastníctvo

k spornej nehnuteľnosti v domnení, že je jej vlastník“. Uvedený záver odvolacieho súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z vykonaného dokazovania pritom bolo nesporným, že vyvlastňovacie rozhodnutie

vydané finančným odborom Okresného národného výboru v G. zo dňa 31.5.1961

č. X. o vyvlastnení nehnuteľnosti, ako správny akt nemalo zákonné náležitosti, konanie sa v

roku 1961 viedlo s účastníkom, ktorý zomrel v roku 1944 a v čase vyvlastňovacieho konania

už nemal právnu subjektivitu. Účastníkom konania naopak nebol podielový spoluvlastník –

žalovaný, pričom ani skutočnosť doručenia tohto rozhodnutia podielovej spoluvlastníčke

žalovaného, žalobca nepreukázal. Bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej

správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vyvlastnenie vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým

iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo

subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna

úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia

nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani

na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či

takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.

Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi

(t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že

v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho

zákonníka) ani uvažovať (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

z 19. mája 2004 sp. zn. ).

V predmetnej veci žalobca, resp. jeho právny predchodca preto nesplnili pri svojom

vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho

nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné

vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že dovolanie žalovaného bolo opodstatnené,

lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol založený na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento

rozsudok zrušil podľa ustanovenia , a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný

( veta druhá

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská