Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 45 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)3f5/375767.73611f.pdf
PDF · 126.89 KB
No categories available
5Cdo/107/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 107/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. a.s. Š.,
IČO: X., zastúpeného JUDr. V. A., advokátom v B., proti žalovanému J. M., bývajúcemu
v B., zastúpenému JUDr. B. N., advokátom v B., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 11 C 123/1996, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. februára 2008, sp. zn.
9 Co 117/2007, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 19. februára 2008, sp. zn. 9 Co 117/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom (v poradí tretím) z 20. marca 2007 č. k.
11 C 123/1996-362 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. T. a to parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X.
2 2
ma parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X. m, ktoré vznikli odčlenením od parc. č. X.
2
o výmere X. m, vedenej na LV č. X. Správy katastra Š. a ktoré boli odčlenené geometrickým
plánom č. X., ktorý vyhotovil V. M., geodet dňa 22.5.2006 a ktorý bol overený Správou
katastra Š. dňa 1.6.2006 pod č. X.. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania 20 402,-- Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Mal za to, že pre posúdenie otázky, či je žalobca vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti, bolo nevyhnutné zaoberať sa platnosťou a účinnosťou vyvlastňovacieho
rozhodnutia vydaného Finančným odborom ONV v G. dňa 31.5.1961 pod č. F.. Dospel
k záveru, že uvedené rozhodnutie je potrebné považovať za nulitné a nevyvolávajúce pre jeho
účastníkov právne následky, nakoľko účastníkmi tohto konania boli J. M. a manželka A., rod.
R., právni predchodcovi žalovaného. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo postihnuté
neodstrániteľnou vadou, ktorá vyplýva hlavne z toho, že vlastník vyvlastňovanej
nehnuteľnosti, proti ktorému rozhodnutie smerovalo a malo vyvolať zmenu v jeho právach a
povinnostiach spočívajúcich vo vlastníctve nehnuteľnej veci, bol už v čase vydania tohto
rozhodnutia mŕtvy a vlastníkom 1/2 vyvlastňovanej nehnuteľnosti bol už jeho syn, terajší
žalovaný. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývali z výťahu zo Zápisnice o prejednaní
pozostalosti J. M. č. X., ktorý v roku 1944 zomrel a v rámci dedičského konania po ňom, ako
oprávnený dedič, nadobudol dedičský podiel žalovaný a jeho matka A. M. rod. R.. Preto, ak
žalovaný, ktorý bol v tom čase spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nebol účastníkom
vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu
vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti minimálne v časti jeho spoluvlastníckeho
podielu. V priebehu konania žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal ani doručenie
vyvlastňovacieho rozhodnutia nebohej matke žalovaného A. M. rod. R., na základe čoho súd
prvého stupňa mal za to, že ani v časti jej spoluvlastníckemu podielu nemohlo dôjsť
k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že na vyvlastňovacom rozhodnutí je
vyznačená právoplatnosť. Tieto skutočnosti, že k zmene vlastníctva k spoluvlastníckemu
podielu A. M. nedošlo, vyplývali i z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva B. II.
č. D 808/92, v zmysle ktorého žalovaný titulom dedenia nadobudol vlastnícke právo aj
k druhej polovici parc. č. X. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu žalobcu nie je
možné vyhovieť a určiť jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti ani titulom vydržania. Posúdil
právnu úpravu inštitútu vydržania a to od doby vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia až
do uplatnenia si práv účastníkov. K vydaniu rozhodnutia, ktoré malo mať za následok
vyvlastnenie časti parc. č. X. došlo dňa 20.7.1961, pričom zo znenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že už v čase jeho vydania spornú časť nehnuteľnosti užívala socialistická organizácia
a to Ch. Z. J. D., n.p. B., D. Š.. V tom čase bol inštitút vydržania upravený v § 115 zákona č.
141/1950 Zb., pričom vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o
nescudziteľné právo v socialistickom vlastníctve, pričom orná pôda – poľnohospodárska pôda
ako je stále vedená parc. č. X., nebola predmetom spôsobilým vydržania, teda bolo možné
skonštatovať, že vydržacia doba ani nezačala plynúť. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.
držbu a vydržanie ako inštitúty spôsobujúce nadobudnutie vlastníctva až do svojej novelizácie
t.j. do 1.4.1983 neupravoval. Podľa tejto novely bolo v prípade pozemkov upravené vydržanie
tak, že v prípadoch, kedy boli splnené podmienky vydržania vždy nadobudol štát,
v uvedenom období však rovnako poľnohospodársku pôdu
v zmysle vtedy platnej právnej úpravy nebolo možné považovať za predmet spôsobilý
vydržania. Nakoľko pozemky – poľnohospodárska, resp. orná pôda neboli spôsobilým
predmetom vydržania podľa vtedy platného § 135 a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení
jeho novely č. 131/1982 Zb., nebolo možné započítať vydržaciu lehotu, ktorá začala plynúť
v období účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982. Vydržania vlastníctva
k poľnohospodárskym pozemkom bolo umožnené až novelou č. 509/1991 Zb. s účinnosťou
od 1.1.1992. Vzhľadom na tú skutočnosť, že na posúdenie oprávnenosti držby spôsobujúcej
ako následok po uplynutí vydržacej lehoty vznik vlastníctva na strane oprávneného držiteľa sú
vyžadované zákonné podmienky a to: oprávnenosť držby, uplynutie zákonom určovacej
lehoty a spôsobilý predmet vydržania, vychádzal v danom prípade súd prvého stupňa z toho,
že nebola splnená podmienka spôsobilého predmetu vydržania. Poukázal i na znenie novely č.
509/1991 Zb. v zmysle ktorej bolo možné vydržanie vlastníctva k poľnohospodárskej pôde.
Zo žiadneho ustanovenia tejto novely nebolo možné vyvodiť, že by do vydržacej doby bolo
možné započítať čas, ktorý mal držiteľ v držbe poľnohospodársku pôdu, ktorá pred 1.1.1992
nebola spôsobilým predmetom vydržania. Takéto započítanie oprávnenej držby pritom
neumožňuje ani interterpolárne ustanovenie § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení zák.
č. 509/1991 Zb. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na pozemok, ku ktorému bolo možné podľa
doterajších predpisov nadobudnúť právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku,
pričom poľnohospodárska pôda, za ktorú je potrebné parc. č. X. na základe toho ako je
označená v príslušnom liste vlastníctva č. X. považovať, takýmto pozemkom nebola. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca pri posudzovaní otázok súvisiacich s vydržaním
rovnako nepreukázal svoju dobromyseľnosť, nakoľko túto podľa názoru súdu nebolo možné
odvodzovať a dovolávať sa jej na základe nulitného a nezákonného rozhodnutia, za aké bolo
potrebné považovať rozhodnutie č. F. Uvedené rozhodnutie bolo vydané štátnym orgánom,
pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti a to v prospech
štátu. Na základe uvedeného rozhodnutia malo súčasne so zmenou vlastníckeho práva
k spornej časti nehnuteľnosti byť zriadené užívanie vyvlastnenej nehnuteľnosti v prospech
socialistickej organizácie, t.j. v prospech právneho predchodcu žalobcu. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena
vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie trpelo
vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť. Preto socialistická organizácia, ktorej
mal byť vyvlastnený majetok zverený do užívania, a ktorá bola v uvedenom období rovnako
súčasťou štátu a bola štátom riadená, nemohla na základe nezákonného vyvlastňovacieho
rozhodnutia nadobudnúť subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej
dobromyseľnosť pri užívaní a držbe vyvlastneného majetku. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 19. februára 2008, sp. zn. 9 Co 117/2007, rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
2
v k.ú. T., a to novovytvorenej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X. ma parc. č. X. –
2
zastavaná plocha o výmere X. m, ktoré vznikli odčlenením od parc. č. X. – orná pôda
2
o výmere X. m, vedenej Správou katastra Š. na LV č. X., ktoré nehnuteľnosti sú zakreslené
v geometrickom pláne č. X., vyhotovenom geodetom V. M. dňa 22.5.2006, overenom dňa
1.6.2006 Správou katastra Š. pod č.: X., ktorý je súčasťou rozsudku. Žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi trovy konania 8 630,-- Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní.
Odvolací súd uviedol zhodne so súdom prvého stupňa, že v danej veci bolo potrebné ako
predbežnú otázku vyriešiť otázku platnosti rozhodnutia finančného odboru Okresného
národného výboru G. zo dňa 31.5.1961. Považoval však vyvlastňovacie rozhodnutie
na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa za riadne doručené A. M., nakoľko z logického i
gramatického textu rozhodnutia: „o tomto sa upovedomujú“ jednoznačne vyplýva, že
rozhodnutie sa doručovalo A. M. na adresu B., Z., blok X., na ktorej sa v tej dobe zdržiavala
a z vyznačenia právoplatnosti tohto rozhodnutia vyplýva, že sa jej rozhodnutie doručovalo v
čase od jeho vydania 31.5.1961 do 30.7.1961, kedy malo nadobudnúť právoplatnosť.
Skutočnosť ohľadne doručovania A. M. nebola však podľa odvolacieho súdu právne
rozhodujúca, pretože na základe rozhodnutia správneho orgánu k prechodu vlastníckeho práva
nedošlo. Rozhodnutie nebolo právoplatné a vykonateľné z dôvodu, že účastníkom konania
o vyvlastnenie parcely bol v tom čase nebohý J. M., o čom ale žalobca nevedel, ktorá
okolnosť mu nebola známa a preto u neho nespochybnila nadobudnutie vlastníctva
vyvlastnením. Z uvedených skutočností vyplynulo, že na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia zo dňa 31.5.1961 nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu
k nehnuteľnosti. Bolo preto potrebné preukazoval, či mohlo dôjsť k vydržaniu uvedenej
nehnuteľnosti, keď odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danej
veci bola dobromyseľnosť vylúčená. Mal za to, že neplatnosť právneho úkonu o prevode
vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva
vydržaním. V čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali žiadne pochybnosti
o jeho správnosti a ani vtedajšia vlastníčka A. M. nespochybňovala u žalobcu, resp. jeho
právneho predchodcu jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Žalobca sa preto mohol
dôvodne domnievať, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, dlhodobo jeho vlastníctvo
spochybnené nebolo. Tento pokojný stav preto umožňoval prijať záver, že žalobca
dobromyseľne držal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti v domnení, že je jej vlastník.
Svedeckou výpoveďou zamestnanca žalobcu Ing. J. K. bolo preukázané, že spornú
nehnuteľnosť užíval, keď v roku 1964 došlo na spornej nehnuteľnosti k vybudovaniu
spojovacej koľaje, ktorá spájala štátnu dráhu s dráhou žalobcu. Pri zhromažďovaní podkladov
pre privatizáciu sa tiež nevyskytli žiadne písomnosti, ktoré by sa zmieňovali o tom, že by
privatizovaný majetok štátu v skutočnosti nebol vo vlastníctve štátu, alebo že by si voči
spornej nehnuteľnosti uplatňoval vlastnícke právo iný subjekt. K ďalšej podmienky
vydržania, a to plynutia vydržacej lehoty odvolací súd zaujal názor, že podľa platnej
občiansko-právnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č.
509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992) sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov, ak ide
o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie
podmienky oprávnenej držby po dobu troch resp. desiatich rokov. Žiadne ďalšie dôsledky pre
dôsledok stanovený v dispozícii neustanovuje. Preto možno prísť k záveru, že k
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním príde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti
uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej
právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe je potrebné
započítať: aj držbu vykonávanú pred 1.1.1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že
už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne
prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, (nevzťahovala sa na právnické osoby a na
nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákonom č.
509/1991 Zb. držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do
dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky právnej skutočnosti, ktorá viedla k
vydržaniu mohli nastať najskôr 1.1.1992. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so
zreteľom ku všetkým okolnostiam, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo
držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To však neznamená, že takýto titul musí byt daný.
Postačí, že držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu taký titul je.
Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie bolo, treba hodnotiť objektívne a nielen zo
subjektívneho hľadiska, V prejednávanej veci sa štát správal ako vlastník, vzhľadom na
prebiehajúce vyvlastňovacie konanie, vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré bolo
opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Počas celej doby trvania držby bol štát
držiteľom oprávneným, držbu aj riadne vykonával, keď vyvlastnenú nehnuteľnosť riadne a
nerušene po zákonom určený čas užíval. Odvolací súd nepovažoval nehnuteľnosť za
nespôsobilý predmet vydržania, keď sa podľa jeho názoru nejednalo o vec, ktorá bola
majetkom v socialistickom vlastníctve, keďže uvedená orná pôda bola vo vlastníctve fyzickej
osoby – žalovaného a nemala k nej socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných
predpisov. Dospel preto k záveru, že štát sa ako právny predchodca žalobcu nestal vlastníkom
spornej nehnuteľnosti už na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale stal sa ním uplynutím
vydržacej doby, a to ku dňu 1.1.1992. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p. za použitia ustanovenia § 14 2 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne
nesprávny a v rozpore so zákonom. Vytýkal odvolaciemu súdu, že na jednej strane uviedol, že
na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 31. 5.1961 nemohlo dôjsť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, na druhej strane sa na toto neplatné
vyvlastňovacie rozhodnutie odvoláva, že štát sa správal ako vlastník vzhľadom
na prebiehajúce vyvlastňovacie konanie, vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia atď.
Poukázal na rozsudok, ktorým rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn.
3 Cdo 96/96), ktorý predložil súdu, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že žalobca nemôže
žiadnym spôsobom odvodzovať dobromyseľnosť držby z neplatného právneho úkonu.
Účastníkom vyvlastňovacieho konania bol podľa rozhodnutia otec žalovaného, ktorý bol
v čase tohto konania už nebohý. Druhému zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti – matke
žalovaného, do dnešného dňa nebolo rozhodnutie o vyvlastnení riadne doručené, čím jej bolo
znemožnené podať opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu. Uviedol, že už
v samotnom rozhodnutí o vyvlastnení bolo uvedené, že do 60 dní musí byť toto rozhodnutie,
resp. jeho účinky zaznamenané v príslušnej Pkv, k čomu doteraz nedošlo. Na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa stal žalobca držiteľom nehnuteľnosti, avšak z predložených
dôkazov je zrejmé, že jeho držbu nemožno klasifikovať ako dobromyseľnú. Na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa žalobca stal iba detentorom nehnuteľnosti, čím je vylúčené,
aby mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, čo je zákonnou podmienkou
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobca rovnako hodnoverným spôsobom
nepreukázal doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia nebohej matke žalovaného A. M., rod.
R., na základe čoho správne súd prvého stupňa vo veci zaujal stanovisko, že ani v časti jej
spoluvlastníckeho podielu nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu,
že na vyvlastňovacom rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť. Dôkazné bremeno o doručení
je na strane žalobcu a nie žalovaného, pretože tento nemá akým spôsobom preukázať, či mu
bolo poštou niečo doručené alebo nedoručené, keď o vyvlastňovaní nevedel, ani jeho matka,
pretože v tom čase (v rokoch 1960 – 1962) vykonával základnú vojenskú službu v M. v Č..
Dovolateľ považoval za správny i záver súdu prvého stupňa o tom, že nulitné rozhodnutie
ONV G. nemohlo založiť dobromyseľnosť pre vydržanie. Navyše orná pôda –
poľnohospodárska pôda nebola spôsobilým predmetom vydržania.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť. Stotožnil sa s vecnými
a právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorý správne určil jeho vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam, na základe vydržania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je
dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej
vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou
(v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho
viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k vyhoveniu návrhu nie je vecne správne.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že namieta nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom v otázke vydržania vlastníckeho práva z dôvodu nedostatku
dobromyseľnosti pri držbe označeného pozemku, ktorého držby sa mal žalobca ujať
na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré však bolo nulitným právnym aktom.
Je potrebné súhlasiť s právnym záverom oboch nižších súdov, že bolo nevyhnutné
najprv sa vyporiadať so žalobcom tvrdeným prvým titulom pre nadobudnutie vlastníctva
– t.j. rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v G. zo dňa 31.5.1961 č.
X. o vyvlastnení nehnuteľnosti a posúdiť, či tento právny úkon spĺňal všetky podstatné
náležitosti právneho úkonu. Odvolací súd síce konštatoval v odôvodnení, že sa stotožňuje so
záverom prvostupňového súdu o tom, že rozhodnutie nie je právoplatné a vykonateľné z
dôvodu, že účastníkom konania o vyvlastnenie parcely bol v tom čase nebohý J. M., vyvodil
však z toho záver, že žalobca o tejto skutočnosti nevedel, a preto u neho nemohla spochybniť
nadobudnutie vlastníctva vyvlastnením. Odvolací súd otázku nadobudnutia vlastníctva k
predmetnej nehnuteľnosti žalobcom posudzoval iba
z aspektu právnej úpravy vydržania podľa Občianskeho zákonníka v znení
zák. č. 519/1991 Zb., jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne. Žalobca v žalobe
odôvodňoval nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľností na základe uvedeného
rozhodnutia o vyvlastnení a zároveň uvádzal, že tieto nehnuteľnosti nerušene užíva.
Z uvedeného je zrejmé, že v prejednávanej veci je určitá súvislosť medzi oboma titulmi
nadobúdania vlastníckeho práva, ktorá môže mať väzbu aj na splnenie zákonných
predpokladov oprávnenej držby.
Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného
nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených
podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú
právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi
jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, že
v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je jeho
povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými podmienkami
vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného
práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa,
vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby,
3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť
splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
Tak v minulej právnej úprave (§ 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely
vykonanej zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka v znení
do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. i v súčasnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho
zákonníka v znení od 1.1.1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia
vlastníctva veci vydržaním.
Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda.
Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa
nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje
vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorá sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu
vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom
dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého
účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.
Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj
k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako
so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná
detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať
dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Z IV str. 428 ods. 3).
Odvolací súd nesprávne založil svoje závery o splnení podmienky dobromyseľnosti
držby zo strany žalobcu (jeho právneho predchodcu) len na skutočnosti, že: „v čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali žiadne pochybnosti o jeho správnosti a ani
vtedajšia vlastníčka A. M. nespochybňovala u žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu jeho
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Žalobca sa preto mohol dôvodne domnievať, že je
vlastníkom spornej nehnuteľnosti, dlhodobo jeho vlastníctvo spochybnené nebolo. Tento
pokojný stav preto umožňoval prijať záver, že žalobca dobromyseľne držal vlastníctvo
k spornej nehnuteľnosti v domnení, že je jej vlastník“. Uvedený záver odvolacieho súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z vykonaného dokazovania pritom bolo nesporným, že vyvlastňovacie rozhodnutie
vydané finančným odborom Okresného národného výboru v G. zo dňa 31.5.1961
č. X. o vyvlastnení nehnuteľnosti, ako správny akt nemalo zákonné náležitosti, konanie sa v
roku 1961 viedlo s účastníkom, ktorý zomrel v roku 1944 a v čase vyvlastňovacieho konania
už nemal právnu subjektivitu. Účastníkom konania naopak nebol podielový spoluvlastník –
žalovaný, pričom ani skutočnosť doručenia tohto rozhodnutia podielovej spoluvlastníčke
žalovaného, žalobca nepreukázal. Bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej
správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vyvlastnenie vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým
iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo
subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna
úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia
nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani
na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či
takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.
Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi
(t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že
v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka) ani uvažovať (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 19. mája 2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004).
V predmetnej veci žalobca, resp. jeho právny predchodca preto nesplnili pri svojom
vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho
nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné
vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali.
Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že dovolanie žalovaného bolo opodstatnené,
lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol založený na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento
rozsudok zrušil podľa ustanovenia § 243b ods. 1, 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný
(§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská