Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-156-2023.pdf
PDF · 166.65 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/156/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: A. B., C. XX, C., nar. XX.XX.XXXX, zást. JUDr. JCLic. B. D., E., Južná trieda 28, Košice, IČO: 52 858 774, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. JCLic. B. D., E., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice I č. k. 36C/28/2022 - 213 z 25. apríla 2023
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Bývalý Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Vychádzal zo zistenia, že ako vlastník pozemku E-KN, p. č. XXX - orná pôda vo výmere 2374 m2 v k. ú. C. v podiele 420/10080 k celku, ktorý je predmetom určenia, na LV č. XXX pre k. ú. C. v katastri nehnuteľností pod B31 je evidovaný žalovaný, a to titulom dedenia po poručiteľke D. B., F. G., zomr. XX.XX.XXXX (22D/1/2015, Dnot 168/2015, Z 2725/16 z 18.4.2016 – v.z. 300/16), ktorá sama ho nadobudla dedením po poručiteľke D. G., F. H., zomr. X.X.XXXX (D 1221/79, 11D 267/96), ktorá rovnako ho zdedila po poručiteľke I. H., F. C..
3. Ako nepatričnú vyhodnotil obranu žalobcu o vyvlastnení predmetného pozemku, resp. jeho spoluvlastníckeho podielu na mene žalovaného ešte jeho právnemu predchodcovi rozhodnutím bývalého ObNV Košice I zo 4.1.1985 o vyvlastnení, č. Výst. 9860/2617/84-Go, a to po zistení, že (i) predmetom vyvlastnenia na základe tohto rozhodnutia o. i. bol aj sporný spoluvlastnícky podiel na predmetnom pozemku p. č. 322, (ii) vyvlastňovacie konanie vo vzťahu ku ktorému bolo vedené proti neznámym dedičom po vtedy už nepochybne nežijúcom vlastníkovi D. G., F. H. (str. 15 rozhodnutia), (iii) ktorá zomrela ešte 2.8.1978, (iv) dedičské konanie o tomto novoobjavenom majetku po nej sa viedlo pod sp. zn. 11D/267/1996 a (v) zdedila ho po nej D. B., F. G., (vi) ktorá ako dedič sporného majetku po D. G., F. H. listami riaditeľa ZOO z 25.1.1984, z 1.2.1984, ako i z 15.8.1984 márne bola vyzvaná na doloženie príslušného dedičského rozhodnutia po tomto svojom právnom predchodcovi, s poukazom na právne závery vyjadrené v rozhodnutí NS SR vo veci 1Cdo/3/2003, v ZSP publikovanom pod č. 48/2003, v zmysle ktorého „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec právnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný“, pričom „v rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti“, a teda „...vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“, s prihliadnutím na to, že následné vyvlastňovacie konanie, pretože toto v danom prípade prebiehalo voči neznámym dedičom po D. G., F. H. ako zomrelom vlastníkovi napriek tomu, že vyvlastňovací orgán ako právny predchodca žalobcu preukázane mal vedomosť o existencii dedičov po menovanej, o čom svedčia zmienené listy z roku 1984 adresované jej dcéram, a teda aj právnej predchodkyni žalovaného D. B., F. G., bydliskom C. XXX, ktorá zomrela až 22.11.2015. Konštatoval totiž, že v predmetnom súdnom spore išlo o obdobné skutkové okolnosti, ako v zmienenom prípade pred dovolacím súdom, keď v čase vyvlastňovania pôvodný vlastník vyvlastňovaného pozemku už bol mŕtvy, a teda bolo nesporné, že v tom čase vlastníkom dotknutého pozemku bol už jeho dedič, s ktorým však pri vyvlastnení konané nebolo, v dôsledku čoho, podľa záverov dovolacieho súdu „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi, ktorý mal byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania“ a zároveň z dôvodu, že toto nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku.
4. Za relevantné považoval poukázať aj na ďalšiu judikatúru najvyššieho súdu či už vo veci 8Sžr 52/2016, v zmysle záverov ktorej „... správny orgán počas celého konania je povinný skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie statusu účastníka konania“, ktorý (...) „musí disponovať procesnou subjektivitou“ (schopnosť v správnom konaní vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti), pričom najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že „správne rozhodnutie je ničotným (nulitným) z dôvodu, že bolo vydané a tým rozhodnuté o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá v čase vydania rozhodnutia nemala procesnú subjektivitu“ alebo vo veci 2MCdo/4/2016, kde podľa skutkových okolností v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení boli už všetci pozemnoknižní (pôvodní) spoluvlastníci mŕtvi, a teda v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie do ich majetkovoprávnych vzťahov okamihom ich smrti nastúpili ich dedičia, t. j. vyvlastňovacie konanie nesprávne bolo vedené proti pôvodnému pozemnoknižnému vlastníkovi, a ak teda príslušný orgán ako s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom a pretože vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom sporu, patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, najvyšší súd uzavrel, že nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája, na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát, k nehnuteľnosti zostalo tak zachované vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý ako dedič zomrelého pôvodného vlastníka bol jej posledným vlastníkom, pričom prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.
5. Za výstižné považoval poukázať aj na ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci 3Cdo/263/2018, v ktorom tento zdôraznil, že „... napriek viacerým odlišnostiam, aj vo veci určenia vlastníckeho práva možno zohľadniť závery vyslovené v konaní vo veci 3Cdo/96/1998, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom“, a teda, že „v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť“ a že „rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému s poukazom na uvedené nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný, a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať“, pričom považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ „súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou“.
6. S poukazom na tieto závery vyplývajúce z judikatúry najvyššieho súdu konštatoval, že sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 bolo vydané stavebným úradom prvého stupňa, a to formou verejnej vyhlášky, pričom vo vzťahu k spornému pozemku v spoluvlastníckom podiele 420/10080, toto bolo vydané vo vzťahu k osobe, ktorá už bola v tom čase nebohá, resp. vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po ich nebohej právnej predchodkyni, týmto vo vyvlastňovacom konaní zároveň bol ustanovený aj opatrovník, správny orgán vo vyvlastňovacom konaní konal teda s neznámymi dedičmi po právnych predchodcoch žalovaného. Uzavrel pritom, že opatrovníka možno ustanoviť len účastníkovi, ktorý nepochybne existuje, ale že jeho ustanovenie nemôže prichádzať do úvahy u osoby, ktorá už neexistuje a nie je zrejmé, kto je jej právnym nástupcom, nakoľko v takom prípade by išlo zaťaženie konania jednou z neodstrániteľných prekážok brániacich jeho ďalšiemu pokračovaniu, keďže mŕtva fyzická osoba nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, ako ani spôsobilosť byť účastníkom konania a ak takáto skutočnosť, ako aj v prejednávanej veci, je tu už v čase začatia konania, vadu
spočívajúcu v konaní s takýmto „subjektom“ nemožno napraviť žiadnym spôsobom, t. j. ani ustanovením opatrovníka.
7. Vzhľadom na všetky tieto skutkové a právne okolnosti v danej veci preto uzavrel, že pokiaľ dotknutý správny orgán pri spornom vyvlastnení predmetného pozemku právnemu predchodcovi žalovaného nekonal s D. B., F. G. ako s dedičom po poručiteľke D. G., F. H., nekonal s osobou, s ktorou konať mal a z toho dôvodu sporné rozhodnutie o vyvlastnení nielenže nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe jeho doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je natoľko závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a toto nemalo preto nadobudnúť žiadne právne účinky. Poukázal pritom na všeobecne známu zásadu, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a že preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka a keďže v tejto súvislosti správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, uzavrel, že z dôvodu, že tento nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností – právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa, ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania a nehnuteľnosť neprešla preto platne na štát a nedošlo preto ani k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom uvedené podľa záverov súdu korešponduje aj so závermi ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, napríklad aj s rozhodnutím NS SR z 30.10.2019 vo veci 1Cdo/68/2019 o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní zostalo preto zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov, a nemohlo preto na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia dôjsť k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená.
8. S ďalším skutkovým tvrdením žalobcu, že sporný pozemok nadobudol vydržaním, a to či už dňom 1.5.2001 alebo 23.8.2003 tvrdiac, že sporná parcela na žalobcu prešla dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., pričom desaťročná vydržacia doba začala plynúť buď odo dňa účinnosti zákona 1.5.1991 alebo až následne od 23.8.1993, kedy prechod sporného majetku zo štátu na žalobcu na základe tohto zákona následne medzi štátom a žalobcom bol potvrdený aj delimitačným protokolom, na čom podľa žalobcu nič nemenila ani absencia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, keďže tento nemá právotvorné, ale len deklaratórne účinky, vydržanie vlastníckeho práva žalobcom mal za vylúčené. Citoval pritom ustanovenia §123, 132 ods. 1 a ods. 2, ako aj §134 ods. 1 a ods. 3 o. z., majúc na zreteli, že jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť držby, že otázku, či držiteľ (nie) je v dobrej viere, že mu vec patrí, treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska/osobného presvedčenia samotného účastníka, že vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec/právo patrí, že dobrá viera zaniká v okamihu, kedy držiteľ sa zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, na čom nič nemení skutočnosť, že držiteľ (subjektívne) bol aj naďalej v dobrej viere a že táto sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vlastnícke právo mohlo vôbec vzniknúť, a teda aj k právnemu dôvodu/ titulu vzniku vlastníctva a ktorú ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba (5Cdo/49/2010). Uzavrel, že (i) keďže štát ako právny predchodca žalobcu nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení, takéto rozhodnutie ani nemohlo zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu a keďže nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia spôsobil štát, toto rozhodnutie nemožno preto považovať ani za právne akceptovateľný titul vstupu do držby; (ii) majúc na zreteli, že podľa §2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú a tiež majúc na zreteli, že Zoologická záhrada Košice bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1.5.1979 ako príspevková organizácia a jej zriaďovateľom od roku 1993 sa stal žalobca, pričom s výstavbou samotnej ZOO sa začalo už v roku 1979, pričom vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1985 a táto pre verejnosť bola otvorená až v roku 1986, a teda že v danom prípade išlo o pozemky, ktoré boli svojvoľne zabraté štátom a tento ich začal užívať proti vôli skutočného vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím konaním a až následne, vynúteným úkonom, ktorý vlastník nehnuteľnosti inak by nemal vôľu uskutočniť, došlo k vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným spôsobom, ktorého sa dopustil štát, tiež s poukazom na zásadu, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo, t. j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo nikdy nenadobudol“, uzavrel, že od štátu, ktorý k 11.5.1991 nebol vlastníkom sporného pozemku, podľa zákona č. 138/1991 Zb. tento nemohol od neho ako nevlastníka platne nadobudnúť ani žalobca.
9. Konštatoval pritom, že dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul, a teda, že nadobudol vlastnícke právo, v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej dobrá viera bola na prospech. Vychádzal pritom z úvahy, že (i) kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci sa musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát, resp. orgán štátu, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie, nakoľko bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu, že (ii) zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, ako toto je garantované Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a že (iii) o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu možno od neho požadovať, z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca nemohol mať dôvodné pochybnosti, že subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, v skutočnosti takéto právo nesvedčí, keď uzavrel, že v danom prípade pod bežnú opatrnosť, ktorú od žalobcu bolo možné požadovať, bolo potrebné, a to najmä vzhľadom na absenciu zápisu vlastníckeho práva štátu vo vtedajšej evidencii nehnuteľností, zahrnúť aj požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti vedúcich k presvedčeniu, že štát vlastnícke právo na žalobcu previedol platne, pričom pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia považoval za nevyhnutné poznanie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k nim a zároveň, že boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom, na základe ktorého k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obce došlo iba vo vzťahu k tomu majetku štátu, ktorý ku dňu účinnosti zákona bol vo vlastníctve Slovenskej republiky.
10. Vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti vlastnícke právo štátu k 1.5.1991 nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, podľa súdu od žalobcu bolo možné očakávať zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu a uzavrel, že pokiaľ by žalobca vynaložil a postupoval so zvýšenou obozretnosťou, mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporná nehnuteľnosť nepatrila do vlastníctva štátu a že pôvodní vlastníci vlastnícke právo k nej nikdy nestratili a že preto žalobca pri svojom (tvrdenom) vstupe do držby predmetného pozemku nesplnil základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to podmienku dobromyseľnosti držby, ktorú, a to aj s poukazom na obdobné závery aj NS ČR v jeho rozsudku z 19.5.2004 vo veci 22 Cdo 469/2004, v danom prípade nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali, pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi, t. j. protiprávne umožnil, aby štát sa stal detentorom veci, z ktorého dôvodu o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, podľa jeho záverov v danom prípade ani nebolo možné uvažovať.
11. Pokiaľ žalobca dobromyseľnosť svojej držby predmetného pozemku zakladal aj na delimitačnom protokole z 23.8.1993, v zmysle ktorého tak, ako to predpokladá §14 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. z majetku štátu na neho prešla konkrétne určená vec a ktorého súčasťou bolo aj vyvlastňovacie rozhodnutie, vychádzajúc z úvahy, že delimitačné protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia len deklaratórnu funkciu, t. j. len potvrdzujú skutočnosť, ktorá nastala zo zákona, uzavrel, že aj delimitačný protokol z 23.8.1993 v danom prípade preto len deklaroval už existujúci stav, a teda nekonštatoval, nevytváral nový právny stav, ale sa ním len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala na základe iného právneho titulu, a to spätne odo dňa jej vzniku, ex tunc. Vzhľadom na to, že z predmetného protokolu vyplýva, že k 1.5.1991 na žalobcu prešla o. i. aj parcela č. XXX, pričom pri údaji „majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“ je uvedené, že „v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosti, že archív nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi treba počítať s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaní ďalších nárokov“, podľa súdu znova len potvrdilo správnosť jeho záveru, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k nej a nemohol teda nadobudnúť presvedčenie,
že vlastnícke právo k nej na neho prešlo ex lege, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí tohto vlastníckeho práva. Preto pokiaľ počiatok plynutia desaťročnej vydržacej doby a vstup do oprávnenej držby žalobca odvíjal od prebratia majetku v zmysle predmetného protokolu z 23.8.1993, uzavrel, že žalobca nepostupoval s náležitou opatrnosťou a neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa k vlastníctvu predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý by jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňovalo. Naopak uzavrel, že žalobca v danom prípade mal a mohol mať vedomosť, a to už aj k 1.5.1991, najneskôr však k 23.8.1993, že štátu ako jeho právnemu predchodcovi nesvedčí v katastri nehnuteľností vlastnícke právo k spornému pozemku, čo podľa súdu muselo v ňom vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného riadneho prevodu sporného pozemku v zmysle protokolu, a teda pokiaľ vlastníctvo v zmysle evidencie nehnuteľností nesvedčilo v prospech štátu, žalobca sa nemohol dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu prevodu predmetného pozemku. Žalobca podľa súdu pri vstupe do držby nepostupoval preto s náležitou opatrnosťou, a to ani keď od prevzatia sporného majetku v zákonom stanovenej lehote nepodal návrh na zápis svojho vlastníckeho práva do evidencie/katastra nehnuteľností a v podstate takto neučinil doposiaľ.
12. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnej držbe sporného pozemku žalobcom podľa súdu bolo aj to, že tento v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim (tzv. ROEP) v katastrálnom území C., ktoré prebiehalo v rokoch 2003 - 2014 vrátane, ako oprávnená osoba nevzniesol žiadne námietky a neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom sporného pozemku, hoci ani po skončení ROEP vo vzťahu k spornému pozemku nebol zapísaný ako vlastník.
13. Okrem uvedeného konajúci súd nepovažoval za možné opomenúť, že sporný pozemok bol predmetom dedenia a vlastnícke právo žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov bolo potvrdené v rozhodnutí o dedičstve v roku 1996 a 2015, pričom práve dedičské konanie o novoobjavenom majetku o. i. aj predmetnej parcely č. XXX po poručiteľke D. G. F. H., zomr. X.X.XXXX, vedeného pod sp. zn. 11D/267/1996, ktorého výsledkom bolo vydanie osvedčenia o dedičstve v roku 1998, v zmysle ktorého spoluvlastnícky podiel k predmetnej parcele nadobudla D. B., F. G., zomr. XX.XX.XXXX ako právny predchodca žalovaného, po ktorej sporný podiel na predmetnej parcele v dedičskom konaní pod sp. zn. 22D/1/2015 nadobudol žalovaný, u žalobcu už počas plynutia vydržacej doby objektívne musel vzbudiť pochybnosti o oprávnenosti jeho držby a zároveň zdôraznil, že v osobe žalobcu ide pritom o inštitúciu znalú problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, ktorá sa nemôže odvolávať na to, že právne predpisy, ktoré nevyužil či porušil, jednoducho len nepozná, keďže o všetkom, čo bolo uverejnené v zbierke zákonov, platí nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov už dňom ich uverejnenia, v dôsledku čoho nebolo preto možné prisvedčiť obrane žalobcu, že účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. na neho prešlo veľké množstvo majetku a že nebolo preto možné zabezpečiť jeho kontrolu, resp. zisťovať všetky okolnosti jeho prechodu.
14. S týmto odôvodnením uzavrel preto, že žalobca nemohol nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie, že sporný pozemok mu patrí, keďže vzhľadom ku všetkým týmto okolnostiam jeho akékoľvek dobromyseľné presvedčenie bolo vylúčené a že tento v konaní preto nepreukázal splnenie všetkých podmienok ustanovených v §134 ods. 1 o. z. pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby a preto na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu.
15. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil úspechom žalovaného v spore (§255 ods. 1 CSP).
16. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie tvrdiac naplnenie odvolacích dôvodov v §365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Proti záverom súdu prvej inštancie predovšetkým namietal, že on, resp. štát ako jeho právny predchodca v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nevedel, kto je dedičom po D. G., F. H., žalobca odosielateľom súdom zmienených listov nebol, tieto sú podpísané vtedajším riaditeľom ZOO Košice, v konaní ich predložil žalovaný, pričom žalobca pred začatím konania o týchto žiadnu vedomosť nemal.
17. Podľa odvolateľa je zrejmé aj to, že k ustáleniu okruhu dedičov po poručiteľke D. G., F. H. a k následnému vyporiadaniu dedičstva medzi nimi došlo až vydaním osvedčenia o dedičstve (11D/267/98) a že do právoplatného ukončenia dedičského konania po poručiteľke ako spoluvlastníkovi sporného pozemku, tieto skutočnosti nemohli byť známe ani samotnému správnemu orgánu, pred ktorým sa viedlo vyvlastňovacie konanie, v dôsledku čoho vyvlastňovacie rozhodnutie nemožno považovať za nulitné. Z obsahu sporného vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré žalobcovi bolo odovzdané spolu s delimitačným protokolom č. 5 z 23.8.1993 pritom vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporného pozemku aj vo vzťahu k neznámym dedičom po právnom predchodcovi žalovaného D. G., F. H. (str. 15 vyvlastňovacieho rozhodnutia), pričom žalobca bez ohľadu na platnosť tohto rozhodnutia ako dobromyseľný držiteľ sporného pozemku na základe týchto dokumentov v dobrej viere sa domnieval, že štát ako jeho právny predchodca, sa stal vlastníkom predmetného pozemku v rozsahu jeho vyvlastnenia. Odvolateľovi pritom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, a rovnako nemal povinnosť zisťovať ani to, či účastníci vyvlastňovacieho konania v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení žili, resp. či správny orgán vykonávajúci vyvlastnenie (ne)mal vedomosť o dedičoch po zomrelých pôvodných vlastníkoch vyvlastnených pozemkov. Poukázal na to, že najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia (10.4.1985) sporné parcely už neužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, ani ich právni nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca, ktorý po prechode majetku štátu a investorskej funkcie výstavbu zoologickej záhrady na vykúpených pozemkoch dokončil a ktorý s týmto majetkom dodnes nakladá a vykonáva jeho údržbu a opravy. Z hľadiska vydržania odvolateľ považoval preto za rozhodujúce predovšetkým obdobie od 1.5.1991, kedy ako obec mal nadobudnúť sporný pozemok do vlastníctva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., a to do 1.5.2001, kedy on sporný pozemok v žalovanom podiele do vlastníctva nadobudol vydržaním, pričom počas celého rozhodného obdobia plynutia vydržacej doby sporný pozemok nerušene, v dobrej viere užíval, ako vlastný a nemal pritom pochybnosti o vlastníckom práve československého štátu k spornému pozemku, a to aj napriek absencii jeho zápisu v evidencii nehnuteľností, keďže v oblasti zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník k 1.1.1951 došlo k zrušeniu dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter a tento stav trval až do prijatia zákona č. 264/1992 Zb., ktorým sa zrušilo štátne notárstvo a zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (vkladové konanie).
18. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, pričom v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, pre ktoré tento žalobu zamietol. S poukazom na právne závery vyjadrené v rozsudku odvolacieho súdu v obdobnej právnej veci z 25.4.2023 sp. zn. 6Co/165/2022 zdôraznil, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý), že nemožno pripustiť jeho tvrdenie, že do dobromyseľnej držby vstúpil na základe iných skutkových okolností, ako štát, a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., nakoľko v danom prípade nemožno hovoriť o dobromyseľnej držbe, keďže neboli splnené zákonné podmienky. Žalobca podľa neho nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako vlastník v evidencii nehnuteľností a preto ani žalobca od 1.5.1992 nemohol byť dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Podľa informácií a aj zápisov z katastra nehnuteľností ZOO Košice – Kavečany po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj nájom a podľa neho preto v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Žalovaný riadne dedil svoj spoluvlastnícky podiel na predmetnej pozemkovej parcele a na základe dedičských konaní jeho vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár. Dobromyseľným držiteľom spornej parcely od jej zdedenia jednoznačne bol preto žalovaný, ktorý tento spoluvlastnícky podiel nadobúdal v dobrej viere v rámci dedičských konaní. Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech štátu, ten preto nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia) a že bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, pri tomto konal s niekým iným, ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho
konania/rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v ktorej prospech bola nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ (ne)bol dobromyseľný.
19. Žalovaný poukázal ďalej aj na to, že žalujúce mesto v rozpore s §14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k spornej parcele do 12 mesiacov, ale nikdy ani nebolo a ani v súčasnosti nie je zapísané ako vlastník a podľa žalovaného nemohlo byť preto ani dobromyseľné, že jeho vlastníkom je. Naopak z evidencie nehnuteľností žalobca vedel, že ani on a ani štát nebol/nie je zapísaný ako vlastník sporného pozemku, a nič s tým nerobilo, nedomáhalo sa údajného vlastníckeho celých 31 rokov. S poukazom na tieto právne závery iného senátu odvolacieho súdu, súd prvej inštancie podľa žalovaného aj v tejto sporovej veci dostatočne a predovšetkým správne, v súlade so zákonom, ako i judikatúrou súdov sa vysporiadal s otázkou vydržania tak, že zo strany žalobcu v žiadnom prípade neboli splnené zákonné podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej pozemkovej parcele týmto originálnym spôsobom.
20. Žalobca, ktorému vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 21.7.2023, nevyužil svoje zákonné právo a k tomuto odvolaciu repliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.
21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
22. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. Rozsudok na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 25.6.2025 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 19.6.2025 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods. 3 za použitia §378 CSP).
24. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. f) (súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorých odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú naplnené.
25. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
26. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, dostatočne zrozumiteľný, určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu so správnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím súdom zhora sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o určenie vlastníckeho práva pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom či už vo vzťahu k preukázaniu platného nadobúdacieho titulu pre jeho právneho predchodcu alebo vo vzťahu k nenaplneniu zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom titulom vydržania.
27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody.
28. Ak v civilnom spore napr. o vlastníctvo, ako v posudzovanom prípade, právne posúdenie sa odvíja od posúdenia významnej predbežnej otázky vyvlastnenia (§193, 194 CSP), všeobecný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať nielen existenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale aj splnenie podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre jeho právoplatnosť a účinnosť, a to vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom konania, a to aj bez ohľadu na vyznačenú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, keďže táto je len deklaratórnej povahy (NS SR, 1 V Cdo/6/2019, publikované pod R 77/2021) a preto nie je rozhodujúca pre otázku, či právoplatnosť skutočne nastala, pričom platí, že ak príslušný orgán štátu ako s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom, t. j. vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu odlišnému od vyvlastňovaného, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. To znamená, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát, ale k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, zostalo tak zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom, pričom prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, či neúčinné, súdmi sú považované za prevzatie veci bez právneho dôvodu (porovnaj NS SR, 2MCdo/4/2014).
29. V danej veci nebolo sporným, že v čase vyvlastňovacieho konania a tiež v čase vydania rozhodnutia bývalého ObNV Košice I zo 4.1.1985 o vyvlastnení, č. Výst. 9860/2617/84-Go, D. G., F. H. ako posledný pozemkovoknižný spoluvlastník pozemkovej parcely č. XXX evidovanej v PKV č. XXX, veľkosť podielu 420/10080, bola už mŕtva, keďže táto zomrela ešte X.X.XXXX, pričom dedičstvo po nej ako jediná dedila jej dcéra D. B., F. G., nar. X.X.XXXX, o čom už aj v rozhodnom čase vyvlastňovania svedčili rozhodnutia vydané v dedičskom konaní sp. zn. D 1031/78, D 1221/79 a D 611/82 a dedenie po poručiteľke v čase vyvlastnenia bolo preto už právoplatne ukončené a hoci predmetom dedenia po nej v týchto konaniach o dedičstve nebol aj spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku p. č. XXX z PKV č. XXX, už vtedy bolo nespochybniteľné, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie do majetkovoprávnych vzťahov D. G., F. H. ako zomrelého pozemkovoknižného spoluvlastníka okamihom jeho smrti, t. j. v danom prípade už 2.8.1978, vstúpila D. B., F. H., ako jeho právoplatný dedič, a to bez ohľadu na to, že v rozhodnom čase vyvlastňovacieho konania uvedená skutočnosť prechodu vlastníckeho práva z poručiteľa na jeho dediča vo vzťahu k spornej pozemkovej parcele č. XXX nebola ešte deklarovaná rozhodnutím príslušného štátneho notárstva, do ktorého právomoci vydávať rozhodnutia o dedičstve vtedy spadalo. Dedičstvo totiž sa nadobúda smrťou poručiteľa, pričom (aj vtedy) platný Občiansky zákonník vychádzal zo zásady dedenia ipso iure už okamihom smrti poručiteľa, avšak (aj vtedy) sa uplatňoval princíp úradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá vtedy bola zverená štátnemu notárstvu (§158 – 219 CMP).
30. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že k ustáleniu okruhu dedičov po dotknutom pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi došlo až po spornom vyvlastnení v roku 1998 na základe rozhodnutia o dedičstve sp. zn. D 267/96. Už aj v rozhodnom čase vyvlastňovacieho konania zo zhora vymenovaných a aj súdom prvej inštancie zmienených existujúcich dedičských rozhodnutí dedič pozemkovoknižného vlastníka bol totiž známy po mene, priezvisku, príbuzenským vzťahom, adresou jeho bydliska, ako i tým, že tento už dedil iný majetok po poručiteľke, a dokonca v tomto konkrétnom prípade ZOO ako štátnom zriadená, t. zn. štátna príspevková organizácia o. i. aj s D. B., F. H. ako s týmto dedičom pozemkovoknižného spoluvlastníka pred vyvlastnením, ako mu to ukladá zákon (§110 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon), preukázane (25.1.1984, 1.2.1984, 15.8.1984) ako dediča po matke aj vyzývala na dosiahnutie dohody, aby sporný pozemok s argumentom, že tento pripadol do ZOO, v prospech ZOO odpredala, t. j. že dôjde k jeho odkúpeniu. To znamená, že v danom prípade aj samotnému vyvlastňovaciemu orgánu, ktorým z povahy veci bol štát (obvodný národný výbor ako orgán štátnej správy), pričom tento (krajský národný výbor) zároveň bol aj zriaďovateľom ZOO, po mene, príbuzenským pomerom, ako i ďalšími potrebnými identifikačnými znakmi dotknutej osoby bolo známe, kto je dedičom pozemkovoknižného vlastníka a preto pokiaľ tento vyvlastňovacie konanie následne napriek tomu viedol a aj v samotnom rozhodnutí za účastníka, ktorému sporný spoluvlastnícky podiel na predmetnej parcele bol vyvlastnený, v rozpore so skutočnosťou označil „neznámych“ dedičov po zomrelej D. G., F. H., konal tak formálne a účelovo, čím porušil (aj) procesné práva D. B., F. G., a doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia, a to či už verejnou vyhláškou alebo prostredníctvom ustanoveného opatrovníka, voči menovanej bolo preto neúčinné a samotné vyvlastňovacie rozhodnutie
voči nej ako dotknutej osobe, nemá preto právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Vyvlastňovací orgán, hoci v tomto prípade spoľahlivo zistil okruh právnych nástupcov po zomrelom pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi tým, že do vyvlastňovacieho konania tohto napokon nepribral, pri vyvlastnení nekonal s tým, kto dedičstvo nadobudol okamihom smrti poručiteľa a kto v čase vyvlastnenia preto jedine prichádzal do úvahy ako účastník vyvlastňovacieho konania.
31. Pojem „neznámy dedič“ totiž sa používa najmä v kontexte doručovania, procesného postavenia v konaniach a právnej neistoty ohľadom vlastníctva po smrti osoby. Za neznámeho dediča spravidla pritom sa považuje osoba, u ktorej buď a) nie je známe, kto ňou je, teda: napr. (i) ak dedič (alebo viacerí dedičia) nie sú známi podľa mena, alebo nie je známe, (ii) kto zo známych osôb konkrétny majetok nadobudol, lebo dedenie ešte nebolo právoplatne ukončené a (iii) zároveň neexistuje ani predbežný právny titul alebo zjavné indície, že by išlo o konkrétnu osobu; alebo b) nie je známe miesto pobytu osoby, ktorá je známa ako možná dedič, ale nie je ju možné zastihnúť a ani sa inak neobjaví v konaní; alebo c) nie je začaté (alebo ukončené) dedičské konanie, a ani inak nie je zrejmé, kto by mal byť právnym nástupcom poručiteľa v konkrétnom majetku. Ak však existujú osoby (napr. deti poručiteľa), ktorých totožnosť a bydlisko sú známe, hoci dedičské konanie ešte nie je skončené, nie sú to „neznámi dedičia“ a správny orgán nemôže pritom použiť verejnú vyhlášku a ani vo vyvlastňovacom konaní s argumentom, že ide o „neznámych dedičov“ ustanoviť opatrovníka osobám, ktoré sú potenciálnymi dedičmi, a ich kontakt je známy.
32. Za neznámeho dediča nemožno teda považovať osobu, o ktorej, ako v posudzovanej veci o osobe D. B., F. G. v čase vyvlastňovacieho konania bolo známe, že ako dieťa zomrelého pozemkovoknižného spoluvlastníka D. G., F. H., nielen bola jeho potenciálnym dedičom a jej identita, príbuzenský vzťah k poručiteľovi, ako i jej bydlisko boli známe (dokonca aj vyvlastňovaciemu orgánu štátnej správy), ale táto preukázane už aj zdedila iný majetok po menovanom spoluvlastníkovi ako poručiteľke a pretože naviac išlo o jedinú osobu, ktorá po poručiteľke vôbec dedila (bezdetná I. G. ako druhé dieťa poručiteľky dedičstvo po matke účinne odmietla – pozn. odvolacieho súdu), už v čase vyvlastnenia bolo preto viac, ako pravdepodobné, že menovaná bude (alebo mala byť) dedičom aj ďalšieho tzv. novoobjaveného majetku po tejto poručiteľke a v takom prípade nebola preto naplnená litera zákona, aby v predmetnom vyvlastňovacom konaní na D. B., F. H. ako na dcéru pozemkovoknižného spoluvlastníka p. č. XXX v PKV č. XXX sa hľadelo ako na „neznámeho dediča“ D. G., F. H., ale s osobou D. B., F. G. ako s dedičom tohto pozemkovoknižného spoluvlastníka v danom vyvlastňovacom konaní bolo preto potrebné konať individuálne, t. j. priamo túto označiť aj za účastníka vyvlastňovacieho konania vo vzťahu k predmetnému spoluvlastníckemu podielu na spornej pozemkovej parcele. Označovanie účastníkov konania v rozhodnutí orgánu verejnej správy totiž je normatívnou podmienkou, ktorá nie je samoúčelná. Vymedzuje jednak toho účastníka konania, o ktorého práve alebo povinnosti bolo rozhodnuté, prípadne vymedzuje aj ostatných účastníkov konania zväčša priamo dotknutých týmto rozhodnutím a má i ďalší význam, a to pri oznamovaní rozhodnutia verejnou vyhláškou. Umožňuje totiž osobám oboznamujúcim sa na úradnej tabuli s takto zverejneným rozhodnutím zistiť, či (nie) sú účastníkmi príslušného administratívneho konania a či im daným rozhodnutím (ne)bolo vstúpené do ich práv a povinností a následne zvážiť ochranu takto dotknutých práv v rámci inštančného postupu alebo správneho súdnictva. Keďže vymedzenie účastníkov konania v posudzovanom vyvlastňovacom rozhodnutí bez ďalšieho uvedenú možnosť ochrany práv D. B., F. G. nezabezpečilo, v dôsledku toho vo vzťahu k nej nedošlo k riadnemu oznámeniu územného rozhodnutia ani verejnou vyhláškou a rovnako doručením rozhodnutia ustanovenému procesnému opatrovníkovi.
33. Pretože vyvlastňovací orgán v prejednávanom prípade takto nepostupoval, výsledkom takéhoto jeho postupu je, že príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie ako s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom, keďže vlastnícke právo k pozemkovej parcele, ktorá ako predmet takéhoto vyvlastnenia je predmetom tohto sporu o určenie vlastníckeho práva, už v tom čase patrilo subjektu odlišnému od vyvlastňovaného. Sporným rozhodnutím zo 4.1.1985, ktorého účastníkom D. B., F. G. ako skutočný a identifikovateľný vlastník vyvlastňovaného spoluvlastníckeho podielu na spornom pozemku nebola a s ktorou pri vyvlastňovaní konané preto nebolo, hoci správne s ňou malo byť konané, právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája, voči nej ani nemohli preto nastať, a to bez ohľadu na prípadnú tvrdenú (v konaní však spochybnenú) subjektívnu (ne)vedomosť vyvlastňovacieho orgánu o skutočnosti, že v danom prípade nekoná so skutočným vlastníkom vyvlastňovanej pozemkovej parcely. Na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo preto dôjsť k prechodu vlastníctva spoluvlastníckeho podielu na spornom pozemku na Československý
štát, ako ani na organizáciu, v ktorej prospech tento bol vyvlastnený. A pretože sporné rozhodnutie o vyvlastnení (minimálne) vo vzťahu k D. B., F. H. ako osobe, ktorej toto sa týka, nemá právne účinky vyvlastnenia, keďže táto vo vyvlastňovacom konaní/rozhodnutí nebola menovaná a tak, hoci to bolo nutné, táto objektívne nemohla mať vedomosť, že je adresátom rozhodnutia alebo inej písomnosti, a teda že s ňou správny orgán koná ako s účastníkom konania, všeobecný súd v tomto civilnom spore o určenie vlastníckeho práva proti žalovanému ako proti bezprostrednému právnemu nástupcovi D. B. nepochybil, pokiaľ na sporné vyvlastňovacie rozhodnutie neprihliadal, keďže vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi išlo o akt verejnej moci bez účinkov na jeho vlastníctvo. Na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia následne nemohlo preto dôjsť ani k spornému prechodu vlastníckeho práva zo štátu ako nevlastníka na žalobcu, ako tento prechod je deklarovaný v zmienenom delimitačnom protokole č. 5 z 23.8.1993.
34. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a platne vlastnícke právo nemôže nadobudnúť ani právny nástupca, ak subjekt, od ktorého tento derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (I. ÚS 50/2010). Uvedené v prípade posudzovanej veci platí o to viac, že v danom prípade o prevod vlastníckeho práva zo štátu na žalujúcu obec ani nešlo, išlo totiž o deklarovaný prechod vlastníctva medzi týmito subjektmi delimitáciou na základe zákona, a teda právny titul nadobudnutia v prospech žalobcu absentuje, resp. rovnako, ako v prípade štátu, aj v prípade žalobcu, bezo zmeny je ním (minimálne vo vzťahu k D. B., F. G. ako skutočnému vlastníkovi spoluvlastníckeho podielu na spornej pozemkovej parcele) právne neúčinný správny akt vyvlastňovacieho rozhodnutia, a nie samotný delimitačný protokol, ktorý má len deklaratórny charakter a od ktorého svoje vecné právo a rovnako ani dobromyseľnosť žalobca úspešne odvodzovať preto nemôže. Ak sporné vyvlastňovacie rozhodnutie ako neplatný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nemohlo byť nadobúdacím titulom pre štát a ani nezakladalo jeho dobromyseľnosť, vlastníkom sporných nehnuteľností na základe neho, keďže ide o prechod, a nie o prevod vlastníctva, sa nemohol stať ani žalobca a toto žalobcovi ako subjektu, na ktorý vlastníctvo štátu malo prejsť ex lege, nemohlo preto zakladať ani dobromyseľnosť držby.
35. Podľa odvolacieho súdu v odvolacom prieskume neobstáli preto ani ďalšie odvolacie námietky žalobcu ako obce, ktorá v súdnom spore sa domáha ochrany vlastníctva tvrdiac, že toto nadobudla na základe ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to ani pokiaľ v spore sa bránila či už poukazom na to, že pri prechode vlastníctva zo štátu dobromyseľne sa domnievala, že štát sa stal vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu na spornej pozemkovej parcele titulom vyvlastnenia alebo poukazom na to, že nebolo jej povinnosťou ako nadobúdateľa zisťovať, či správny orgán vykonávajúci vyvlastnenie (ne)mal vedomosť o neznámych dedičoch pozemkovoknižného spoluvlastníka, že nemala pochybnosti o vlastníctve štátu k spornému spoluvlastníckemu podielu, ako ani na to, že sporný spoluvlastnícky podiel najneskôr od 10.4.1985 (právoplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia) nerušene užívala po celú vydržaciu dobu.
36. Absencia dobromyseľnosti pri vstupe do držby nikdy sa nestane držbou oprávnenou a ani nevedie k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Možno pritom len súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci bolo na žalobcovi v konaní produkovať dôkazy o tom, že štát v čase prechodu spornej pozemkovej parcely na žalobcu disponoval platným právnym titulom, na základe ktorého tento podľa jeho tvrdenia toto svoje vlastníctvo nadobudol. Pokiaľ ten v konaní za situácie, že ani štát a ani samotný žalobca nikdy neboli evidovaní v evidencii nehnuteľností a ani následne v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej pozemkovej parcely, bránil námietkou, že nebolo jeho povinnosťou ako jej dobromyseľného nadobúdateľa zisťovať, či štát v skutočnosti sa (ne)stal jej vlastníkom, odvolací súd plne sa stotožňuje s právnym záverom dovolacieho súdu vyjadreným vo veci 6Cdo/71/2011, na ktorý v tomto konaní poukazuje a v zmysle ktorého „... len samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako vlastník ... nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu žalovaného, že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich (z hľadiska kritérií a priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát v čase predaja (v danom prípade dražbou) disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritérií a priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (v evidencii) nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí“. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ nadobúdateľ vlastníckeho práva takúto povinnosť má v prípade, že štát pred sporným prevodom vlastníckeho práva ako vlastník bol zapísaný v evidencii nehnuteľností, tak o to viac takúto povinnosť aktívneho zisťovania existencie platného právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom ako jeho právnym predchodcom, a to či už titulom prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva zo štátu, má nadobúdateľ v prípade, že štát ako jeho právny predchodca v evidencii nehnuteľností ako vlastník sporného spoluvlastníckeho podielu evidovaný ani nebol, ako je tomu aj v prípade prejednávanej veci.
37. Ani podľa právnych záverov odvolacieho súdu žalobca túto potrebnú mieru opatrnosti a obozretnosti pri prechode vlastníckeho práva zo štátu v danom prípade nezachoval, keďže z delimitačného protokolu z 23.8.1993 pre žalobcu o. i. vyplynulo, že (i) v jednaní s vlastníkmi je potrebné „počítať s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaní ďalších nárokov“, pričom vychádzajúc z vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 4.1.1985, č. Výst. 9860/2617/84-Go, ktoré bolo súčasťou tohto protokolu, aj žalobcovi muselo byť zrejmé, že (iii) sporné vyvlastnenie ním bolo vykonané vo vzťahu k neznámym dedičom celkovo zhruba po 300 poručiteľoch menovite uvedených na s. 1 – 16 vyvlastňovacieho rozhodnutia a v ďalších zhruba 300 prípadoch menovite uvedených na s. 17 – 32 tohto rozhodnutia toto bolo vykonané vo vzťahu k vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, čo prakticky predstavovalo takmer celú obec, čo v období neslobody vzhľadom na povinnú evidenciu pobytu obyvateľstva aj pre žalobcu ako mesto znalé miestnych pomerov muselo byť prinajmenšom vysoko nepravdepodobné, ako i to, že (iv) vyvlastňovací orgán údaje (aj) o tomto vyvlastňovanom vlastníkovi pozemkov, ktoré už predtým (1979) svojvoľne zabral a následne mienil vyvlastniť, v rozhodnom čase vyvlastnenia v roku 1985 čerpal z pozemkových kníh, a teda nie z aktuálnych, ale z archívnych materiálov, do ktorých s účinnosťou od 1.4.1964, t. j. už aj v tom čase vyše 20 rokov žiadne nové údaje sa už nezapisovali. Išlo pritom o okolnosti, ktoré na strane poctivého nadobúdateľa mali vyvolať záujem presvedčiť sa, či štát ako jeho právny predchodca skutočne (ne)bol vlastníkom spornej pozemkovej parcely, vo vzťahu ku ktorej svoje vlastníctvo v predmetnom delimitačnom protokole z 23.8.1993 deklaroval. Žalobca nemohol preto konať so slepou dôverou v pravdivosť skutočností štátom deklarovaných v predmetnom protokole, pričom navyše išlo len o ním tvrdené, zápisom v evidencii nehnuteľností nijako však nepodporené skutočnosti o jeho vlastníctve, výlučne na ktorých žalobca nemohol preto zakladať ani svoju dobromyseľnosť pri vstupe do držby spornej pozemkovej parcely v súvislosti s prechodom vlastníckeho práva na základe zákona č. 138/1991 Zb. a pokiaľ tak nekonal, spoliehajúc sa na pravdivosť deklarovaného prechodu v predmetnom delimitačnom protokole, konal tak na vlastné riziko a vzhľadom aj na poznámku štátu ako odovzdávajúceho subjektu v predmetnom delimitačnom protokole tu pod ad (i) musel alebo aspoň mal byť preto uzrozumený, že pôvodný vlastník môže voči nemu uplatňovať akési svoje nároky vzťahujúce sa k pozemku, ktorý bol predmetnom sporného vyvlastnenia. Žalobca pritom ani len netvrdil, že akýkoľvek z úkonov smerujúcich k presvedčeniu sa o vlastníctve svojho právneho predchodcu k spornému spoluvlastníckemu podielu vykonal, pritom jeho zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva, ale naopak v konaní, vzhľadom na uvedené, márne, sa bránil, že povinnosť takéhoto aktívneho zisťovania ani nemal.
38. Žalobca v konaní okrem už zmienenej dôvery v pravdivosť deklarovania prechodu vlastníckeho práva zo štátu v predmetnom delimitačnom protokole a v platnosť predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré však samé o sebe, ako je to zhora uvedené, vlastníctvo ani dobromyseľnosť žalobcu pri nadobúdaní vlastníckeho práva, nezakladajú, neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o tom, že žalobca vlastníctvo k spornému spoluvlastníckeho podielu na predmetnej pozemkovej parcele nadobudol. Vlastnícke právo podľa §123 o. z. je najsilnejšie právo k veciam, pôsobí voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka a je nepremlčateľné. Neuviedol teda nič také, kvôli čomu by vznikla potreba ochrany jeho údajne v dobrej viere nadobudnutých práv pred ochranou vlastníckeho práva žalovaného ako dediča D. B., F. G. (22D/1/2015), ktorá sporný spoluvlastnícky podiel zdedila po D. G., F. H. ako jeho poslednom pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi (11D/267/96).
39. Pokiaľ ide o legitímne očakávania, žalobca aj za predpokladu, že by bol dobromyseľným nadobúdateľom, za danej situácie legitímne by mohol očakávať, že mu bude poskytnutá súdna ochrana, avšak v danom prípade táto by mu mohla byť poskytnutá len ako dobromyseľnému držiteľovi (§130 o. z.), ktorá spočíva o. i. v možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok (desaťročná nepretržitá dobromyseľná držba). Ťažisko problematiky držby pritom nespočíva v riešení charakteru a náležitosti právneho dôvodu ako takého,
ale v objasnení okolností, za ktorých držiteľ pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti mohol nadobudnúť dôvodné presvedčenie, že táto nehnuteľná vec mu patrí, dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Spravidla ide o okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby, ktorý je dôvodom vzniku presvedčenia u daného subjektu, že dané právo drží oprávnene (preto ním v danom prípade nemohol byť výlučne samotný zákon č. 138/1991 Zb., keďže ten nie je adresný vo vzťahu k spornému majetku), čo môže viesť k vydržaniu, len pokiaľ túto dobromyseľnú držbu vykonával po zákonom stanovenú dobu, čo ani nie je prípad žalobcu. V danom prípade v priebehu plynutia desaťročnej vydržacej doby (§134 ods. 1 o. z.), a to na základe dedičského titulu po poručiteľke D. G., F. H. (11D/267/96) sporný spoluvlastnícky podiel na predmetnom pozemku zdedila totiž D. B., F. G. a došlo k zápisu v katastri nehnuteľností v jej prospech ako vlastníka, čím aj za predpokladu, že držba mestom dovtedy prípadne by sa aj bola považovala za oprávnenú, došlo k spochybneniu jej oprávnenosti a k prerušeniu jej behu a táto už nemohla ďalej pokračovať a tzv. dobehnúť, a viesť tak k vydržaniu vlastníckeho práva, a žalobca od zápisu vlastníckeho práva v prospech D. B. titulom dedenia sa už nemohol objektívne domnievať, že jeho držba predmetnej pozemkovej parcely je dobromyseľná a oprávnená, a svoje vlastnícke právo vrátane existencie platného nadobúdacieho titulu už musel preto preukázať. V zmysle §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. zákona o katastri nehnuteľností, údaje katastra uvedené v §7, t. j. aj o vlastníkovi, sú totiž hodnoverné, len pokiaľ sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či v konkrétnom prípade sa nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. K preukázaniu tohto opaku v danom prípade pritom nedošlo, keďže vyvlastňovacie rozhodnutie ako jediný do úvahy prichádzajúci titul, od ktorého žalobca svoje vlastnícke právo by mohol odvodzovať, (minimálne) vo vzťahu k D. B., F. G. ako skutočnému vlastníkovi sporného vyvlastňovaného spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že tá ako univerzálny právny nástupca posledného zapísaného pozemkovoknižného vlastníka titulom dedenia účastníkom vyvlastňovacieho konania, hoci ním mala byť, nebola a takto sa s ňou ani nekonalo, hoci ako jediná prichádzala do úvahy ako účastník vyvlastňovacieho konania, bolo vydané bez splnenia zákonných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z práva platného v čase jeho vydania, je právne neúčinné a ako také nemohlo preto ani nadobudnúť právoplatnosť vo vzťahu k nej ako skutočnému vlastníkovi vyvlastňovaného pozemku. Táto ako spoluvlastník svoje vlastníctvo nemohla preto ani stratiť v konaní, ktorého účastníkom nebola (1Cdo/3/2003, 4Cdo/123/2003, 6Cdo/309/2012), ale toto jej smrťou titulom dedenia prešlo na žalovaného (22D/1/2015).
40. Výsledky takéhoto vyvlastňovacieho konania nemohli preto potvrdiť tvrdenia žalobcu o nadobudnutí vyvlastneného podielu štátom ako jeho právnym predchodcom. Žalobcovi ako subjektu, ktorému preto nesvedčí žiaden nadobúdací titul k spornej pozemkovej parcele, nemohla byť v tomto spore preto poskytnutá súdna ochrana ani titulom vydržania vlastníckeho práva.
41. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také preto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane napadnutého závisiaceho výroku o trovách konania správne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany v spore (§255 ods. 1 CSP).
42. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou úspechu ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Žalobca v konaní netvrdil a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257 CSP čo i len sčasti v prospech neúspešného žalobcu.
43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).