Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 282 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (308)8f7/387367.d178c6.pdf
PDF · 135.02 KB
No categories available
6Cdo/71/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 71/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. B., bývajúceho vo V.,
zastúpeného JUDr. Štefanom Jakabom, advokátom so sídlom v Kráľovskom Chlmci, Hlavná
168, proti ţalovaným 1/ Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom v Bratislave, Suché Mýto č. 4,
zastúpenej advokátskou kanceláriou HRABOVECKÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Nám. Martina Benku 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Radovan
Hrabovecký, 2/ L & B, kontakt s.r.o., so sídlom v Košiciach, Sokolovská č. 1 a 3/ Ing. M. K.,
bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom
v Košiciach, Rázusova 1,, o určenie veci do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Košice I
pod sp.zn. 46 C 450/1992, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9.
decembra 2010 sp.zn 1 Co 163/2010 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Košiciach
z 9. decembra 2010 sp.zn. 1 Co 163/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na bývalom Mestskom súde v v Košiciach dňa 21. apríla 1992 sa
pôvodná ţalobkyňa E. O., rod. K., bývajúca v B., domáhala určenia svojho vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zapísaným v evidencii nehnuteľnosti pre kat. úz. obce K. na liste
2
vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. 115 – zastavané plochy vo výmere 1 225 ma dom
súp. č. 446-448 (pôvodne zapísaným v pozemkovej knihe pre kat. úz. K. v pozemnokniţnej
vloţke č. X.).
V ţalobe uviedla, ţe na základe kúpnej zmluvy z roku 1934 (správne 1936) sa stala
podielovou spoluvlastníčkou uvedených nehnuteľností v 1/4 a dedením po svojom otcovi J.
K. v roku 1949 nadobudla jeho 3/4 spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, čím sa
stala ich výlučnou vlastníčkou. Koncom roku 1948 sa odsťahovala do Maďarska a zostala tam
trvalo ţiť. Nehnuteľnosti aţ do roku 1952 spravovala prostredníctvom advokáta, potom
s výkonom správy prestala, pretoţe výnos z nich to ekonomicky neumoţňoval. Po vydaní
zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých krívd zistila, ţe na základe
rozhodnutia Finančného odboru rady bývalého Mestského národného výboru v Košiciach z 5.
januára 1949 (správne 1959) bolo k predmetným nehnuteľnostiam zapísané vlastnícke právo
Československého štátu, a to z dôvodu, ţe ide o nereštituovaný ţidovský majetok. Tento zápis
označila za neplatný, pretoţe nikdy nebola evidovaná ako ţidovka, ale bola, rovnako ako jej
manţel i rodičia, rímsko-katolíckeho náboţenstva.
Po smrti pôvodnej ţalobkyne v priebehu konania súd pokračoval v konaní s jej
právnym nástupcom (synom) – ţalobcom. Po pripustení zmeny ţaloby sa predmetom konania
stal návrh na určenie, ţe nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností pre kat. úz. K., obec
K., okres K., na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. 115 – zastavaná plocha vo
2
výmere 1 225 ma dom súp. č. 446 (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“ alebo „nehnuteľnosť“),
patrí v celosti do dedičstva po neb. Dr. O. J. P., rod. K. E. A. (ďalej len „právna predchodkyňa
ţalobcu“), narodenej v M. dňa X. a zomrelej dňa X.. Po rozhodnutí o procesných návrhoch
ţalobcu týkajúcich sa okruhu ţalovaných sa nimi stali ţalovaní 1/ aţ 3/, v prospech ktorých je
(resp. v prípade ţalovanej 2/ bolo) zapísané vlastnícke právo v katastri nehnuteľností.
Okresný súd Košice I (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
rozsudkom (v poradí druhým) z 24. marca 2010 č.k. 46 C 450/1992-649 určil, ţe
nehnuteľnosť patrí v celosti do dedičstva po právnej predchodkyni ţalobcu. Zároveň vyslovil,
ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Určovaciu ţalobu
povaţoval za dôvodnú poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil
záver, ţe štát sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti ako tzv. nereštituovaného
ţidovského majetku, ktorý mal podľa predpisov bývalého Maďarského štátu prejsť v roku
1944 na Maďarský štát (Maďarské kráľovstvo) a z titulu sukcesie v roku 1945
na Československý štát, pretoţe právna predchodkyňa ţalobcu, ani jej otec neboli osobami
ţidovského pôvodu. Rozhodnutie Finančného odboru rady bývalého Mestského národného
výboru v v Košiciach z 5. januára 1959 č. 2453/C, na základe ktorého bol s poukazom na to,
ţe ide o nereštituovaný ţidovský majetok, vykonaný zápis vlastníckeho práva
Československého štátu k nehnuteľnostiam zapísaným v tom čase v pozemkovej knihe pre
kat. úz. K. v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcela č. 2917 – dom s dvorom č. p. 446,
2
447, 448, 450, 451 a 453 v intraviláne H. ul. č. 24-26 vo výmere 1291 ma vedeným na meno
E. B., rod. K., preto nemohlo mať za následok prechod vlastníckeho práva na štát. Keďţe
vlastnícke právo na štát neprešlo ani uzavretím protokolu medzi bývalou Československou
republikou a Maďarskou republikou zo dňa 3. februára 1964, pretoţe tento nebol ratifikovaný
národným zhromaţdením a štát sa uţ za vlastníka povaţoval, nedošlo draţbou spornej
nehnuteľnosti v rámci tzv. malej privatizácie v roku 1991, ani jej následnými prevodmi,
k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne ţalobcu.
Krajský súd v v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaných
rozsudkom z 9. decembra 2010 sp.zn. 1 Co 163/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.
V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnej veci bol ustálený skutkový a právny
stav v tom smere, ţe právna predchodkyňa ţalobcu ani jej otec nemali ţidovský pôvod, preto
pre nesplnenie zákonných podmienok nemohla právna predchodkyňa ţalobcu deklaratórnym
rozhodnutím z roku 1959 stratiť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, a ţe uţívanie
nehnuteľnosti štátom, ktorý si zabezpečil zápis vlastníckeho práva, moţno označiť
za okupáciu nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu. Táto skutočnosť zakladala dôvod
na uplatnenie reštitučného nároku na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zák.č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zák.č. 87/1991 Zb.“), ktorý ako reštitučný
predpis bol k Občianskemu zákonníku vo vzťahu špeciality.
Poukazujúc na právne závery vyvíjajúcej sa judikatúry, podľa ktorých naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva nie je daný v prípadoch, v ktorých právne vzťahy
boli dotknuté dávno v minulosti a nestali sa neistými teraz, ale prostredníctvom ţaloby
o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci, a podľa
ktorých naliehavý právny záujem nie je daný ani v prípadoch, v ktorých bolo moţné uplatniť
nárok na vrátenie veci postupom podľa špeciálnej úpravy obsiahnutej v reštitučných
predpisoch a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto poţiadavke nebolo
vyhovené, dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nemoţno určovacej ţalobe vyhovieť
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Neuplatnenie ochrany právnou predchodkyňou
ţalobcu podľa reštitučného predpisu malo za následok stratu moţnosti domáhať sa ochrany
podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom ţaloby o určenie vlastníckeho
práva, resp. o určenie veci do dedičstva. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, ţe ţalobca ani
jeho právna predchodkyňa so zreteľom na nedostatok zákonom stanoveného štátneho
občianstva, resp. bydliska na území bývalej ČSFR, nespĺňali podmienky na obnovenie svojho
vlastníctva spôsobom uvedeným v zák.č. 87/1991 Zb.
Zamietnutie ţaloby ďalej odvolací súd odôvodnil tým, ţe právny predchodca
ţalovaných Ing. M. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe privatizačnej
draţby a ţalovaní ho nadobudli následnými legálnymi prevodmi v dobrej viere, preto poţívajú
ochranu svojho vlastníckeho práva.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom, spočívajúcim predovšetkým v prekvapivosti
rozhodnutia odvolacieho súdu nerešpektovaním jeho práva vyplývajúceho z § 213 ods. 2
O.s.p., v uskutočnení odvolacieho pojednávania bez jeho účasti a v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu vyčítal aj nesprávne právne posúdenie
veci v otázke nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe. Namietal, ţe
odvolací súd sa v rozpore s princípmi právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania odklonil
od právnych záverov judikatúry vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5 Cdo 36/99 a 2 Cdo 51/2000, podľa ktorých popri nároku na vydanie veci
podľa reštitučných predpisov nemoţno vylúčiť ani nárok na ochranu vlastníctva podľa
Ţalovaní 1/ a 3/ vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli tento mimoriadny
opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe je prípustné (§ 238 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O.s.p.) a dospel
k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím
súdom bolo postihnuté vadou majúcou za následok odňatie moţnosti ţalobcovi konať
pred súdom. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v tej
časti, v ktorej za dôvod zamietnutia ţaloby označil aj dobrú vieru ţalovaných, resp. ich
právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva. Odvolací súd totiţ bliţšie
neobjasnil, z akých skutkových zistení vyvodil tento právny záver a čo tento záver znamená
v konfrontácii z jeho iným záverom, ţe právna predchodkyňa ţalobcu vlastnícke právo
nestratila. Dovolacie námietky ţalobcu týkajúce sa odňatia moţnosti konať pred súdom boli
preto v tejto časti dôvodné.
Uvedená vada však nebránila dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu
posúdeniu veci odvolacím súdom v otázke existencie či neexistencie naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení.
V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené, ţe právna
predchodkyňa ţalobcu nadobudla kúpou v roku 1936 spoluvlastnícky podiel k spornej
nehnuteľnosti v rozsahu 1/4 a potom dedením po svojom otcovi v roku 1949 aj zostávajúci
spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/4, a aţ do roku 1959 bola v pozemkovej knihe zapísaná
ako výlučná vlastníčka tejto nehnuteľnosti, ţe na základe rozhodnutia Finančného odboru
rady bývalého Mestského národného výboru v Košiciach z 5. januára 1959 bolo zapísané
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech štátu s odôvodnením, ţe ide o nereštituovaný
ţidovský majetok, ţe neboli splnené podmienky pre prechod vlastníckeho práva na štát
spôsobom uvedeným v tomto rozhodnutí, pretoţe právna predchodkyňa ţalobcu, ani jej otec
neboli ţidovského pôvodu, ţe právna predchodkyňa ţalobcu nestratila vlastnícke právo ani
v dôsledku iných právnych skutočností, ţe v rámci tzv. malej privatizácie na draţbe konanej
dňa 12. októbra 1991 vydraţil nehnuteľnosť Ing. M. M. a následne bol zapísaný ako jej
vlastník v katastri nehnuteľností, ţe menovaný v roku 1992 predal spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnosti v rozsahu 3/7 ţalovanej 1/, ţe jeho zostávajúci podiel v rozsahu 4/7 bol
následne opakovane prevádzaný a napokon prevedený aţ na ţalovaného 3/, ktorý ho
nadobudol zmluvou o zabezpečovacom prevode práva uzavretou v roku 2005 so ţalovanou 2/,
a ţe právna predchodkyňa ţalobcu nemala trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky.
Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu o neexistencii
naliehavého právneho záujmu na ţalovanom určení nebol správny. Odvolací súd nedostatok
naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe vyvodil zo skutočnosti, ţe právna
predchodkyňa ţalobcu sa mohla domáhať ochrany svojho práva postupom zák.č. 87/1991 Zb.,
teda podľa reštitučného predpisu, pretoţe okupáciou nehnuteľnosti štátom bez právneho
dôvodu bol daný reštitučný dôvod v zmysle tohto zákona. Pokiaľ tak neurobila, nemohla sa
domáhať ochrany určovacou ţalobou podľa všeobecných predpisov, resp. takejto ochrany sa
nemôţe domáhať ani ţalobca. Zároveň však konštatoval, ţe právna predchodkyňa ţalobcu
vzhľadom na nedostatok trvalého bydliska nespĺňala podmienky pre obnovenie svojho
vlastníctva spôsobom uvedeným v zák.č. 87/1991 Zb. Odvolací súd teda zamietnutie ţaloby
odôvodnil neuplatnením reštitučného nároku, hoci takýto úspešne uplatnený ani nemohol byť.
Takýto záver nezodpovedá poţiadavke spravodlivého súdneho rozhodovania a nemoţno ho
ospravedlniť ani poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 120/03. Je totiţ
povinnosťou súdu v kaţdej prejednávanej veci vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého
riešenia, ktoré bude zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 130/2007 (vychádzajúce
zo stanoviska pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL. ÚS 21/05), na ktoré odvolací
súd poukázal v súvislosti so svojím záverom o nedostatku naliehavého právneho záujmu,
nebolo ním interpretované správne.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 130/2007 svoj právny záver o nemoţnosti
domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou
určenia vlastníckeho práva, podmienil moţnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa
reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle moţnosti
úspešne ţiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Preto pokiaľ táto podmienka
splnená nie je, zostáva podľa názoru dovolacieho súdu zachovaná moţnosť domáhať sa
ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva okupáciou veci štátom nestratil) podľa
všeobecných predpisov, a to aj ţalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou ţalobou sa
v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy
a všeobecné predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva
nemoţno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná moţnosť domáhať sa
vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, ţe vlastník nespĺňal podmienky
oprávnenej osoby), je určovacia ţaloba jedinou moţnosťou reálnej ochrany vlastníckeho
opráva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto ţalobe, resp. na ţalobe o určenie
vlastníckeho práva vlastníka ku dňu jeho smrti, je závislá na posúdení konkrétnych okolností
kaţdej jednotlivej veci.
Nedostatok naliehavého právneho záujmu nebolo moţné odôvodniť ani všeobecným
argumentom o zneistení v súčasnosti existujúcich a aj vykonávaných vlastníckych vzťahov.
Uvedené by prichádzalo do úvahy v situácii, keď by štát po prevzatí veci bez právneho
dôvodu v rozhodnom období s vecou disponoval v zmysle prevodu vlastníckeho práva na iné
subjekty. V prejednávanej veci však štát v rozhodnom období vlastníctvo na iné subjekty
nepreviedol. Začal ním disponovať aţ po skončení rozhodného obdobia práve v čase, keď si
ţalobkyňa začala nárokovať svoje vlastníctvo (odpoveď štátneho podniku T. z 10. mája 1991
na ţiadosť právnej predchodkyne ţalobcu z 8. apríla 1991 o vydanie domového majetku – č.l.
637), a to postupom podľa zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým
veciam na iné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len „zák.č. 427/1990 Zb.“), hoci tento
zákon výslovne zakazoval prevod vlastníckeho práva k prevádzkovým jednotkám, ktoré prešli
z vlastníctva fyzických osôb do vlastníctva štátu podľa predpisov vydaných
po 25. februári 1948, prípadne z iných dôvodov po tomto dni, dokiaľ majetkové nároky týchto
osôb neupravia osobitné predpisy. Ţaloba o určenie vlastníckeho práva, podaná právnou
predchodkyňou ţalobcu v čase nasledujúcom krátko po vydraţení spornej nehnuteľnosti v tzv.
malej privatizácii (o draţbe ktorej zjavne nemala vedomosť), tak mohla byť účinným
prostriedkom odstránenia právnej neistoty spôsobenej okupáciou veci štátom a prostriedkom
ochrany jej vlastníctva umoţňujúcim obnovenie výkonu vlastníckych oprávnení, pričom to
isté platí aj o ţalobe ţalobcu o určenie veci do dedičstva (ktorá znamená určenie vlastníckeho
práva poručiteľa ku dňu jeho smrti).
Odvolací súd odôvodnil zamietnutie ţaloby aj tým, ţe ţalovaní, resp. ich právny
predchodca, nadobudli svoje vlastnícke právo v dobrej viere. Aj napriek nedostatočnému
odôvodneniu tohto záveru, ako uţ bolo uvedené vyššie, povaţuje dovolací súd v záujme
efektivity ďalšieho konania uviesť nasledovné.
Za existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení je rozhodujúcou
právnou otázkou pre vyriešenie sporu otázka, aké dôsledky majú byť spojené
so skutočnosťou, ţe štát nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti predanej na verejnej draţbe
postupom podľa zák.č. 427/1990 Zb. Odpoveď na túto otázku vyţaduje objasniť charakter
verejnej draţby prevádzkových jednotiek v tzv. malej privatizácii.
K povahe verejnej draţby, ktorou sa realizoval prevod vlastníctva štátu k niektorým
veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, zaujal stanovisko Ústavný súd Českej republiky
v náleze sp.zn. II. ÚS 303/95 (a opakovane aj IV. ÚS 170/04 a II. ÚS 1161/08) konštatujúc, ţe
vlastníctvo nadobúdané podľa § 9 ods. 1 a § 11 ods. 1 zák.č. 427/1990 Zb. je vlastníctvom
nadobúdaným na základe zmluvy, kde štát je jej stranou, a príklep je akceptáciou ponuky,
resp. formálnou a záväznou deklaráciou toho, ţe došlo ku konsenzu. Postup štátu podľa
uvedeného zákona nebol rozhodovaním nositeľa verejnej moci, ale rozhodovaním
doterajšieho vlastníka majetku v súkromnoprávnom vzťahu o tom, ako so svojím majetkom
naloţí.
Ak teda vlastníctvo nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom
nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných
zásad súkromného práva, a to zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse
habet“ (nikto nemôţe previesť viac práv, neţ má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo
skutočného („pravého“) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, ţe platne nemôţe nadobudnúť
vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej
platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010
sp.zn. I. ÚS 50/10).
Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemoţnosť nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemoţno vylúčiť situáciu, keď proti princípu
ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového
nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, ţe
ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôţe previesť viac práv, neţ má
sám“ moţno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je
nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, ţe nadobúdateľ je dobromyseľný, ţe vec riadne podľa
práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3314/11
z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich
dôsledkoch prejaví ako moţnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej
drţbe.
O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaloţení potrebnej
opatrnosti, ktorú moţno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu poţadovať, nemal,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné
pochybnosti o tom, ţe v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný
v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.
V prejednávanej veci zistený skutkový stav podľa názoru dovolacieho súdu dobrú
vieru ţalovaných (posudzujúc ju prísne) konštatovať neumoţňuje. Len samotná skutočnosť,
ţe štát bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti predávanej na verejnej draţbe v tzv. malej
privatizácii, nemohla sama o sebe zaloţiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu
ţalovaných (vydraţiteľa), ţe štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho
vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod beţnú opatrnosť, ktorú bolo moţné
od neho poţadovať, je nutné zahrnúť poţiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností,
vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, ţe štát v čase draţby
disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. Vynaloţením potrebnej aktivity bola
zistiteľná a dostupná listina, na základe ktorej došlo v roku 1959 k zápisu vlastníctva štátu
k nehnuteľnosti vo vlastníctve právnej predchodkyne ţalobcu, dostupný bol aj jej obsah
a zistiteľná bola aj informácia, ktorou disponoval štátny podnik T. (ktorého prevádzková
jednotka, súčasťou ktorej bola aj sporná nehnuteľnosť, bola zaradená na predaj v tzv. malej
privatizácii), ţe ţalobkyňa poţiadala o vydanie tejto nehnuteľnosti. Vydraţiteľ Ing. M. M.
preto mohol mať pochybnosti o platnom nadobúdacom vlastníckom titule štátu. Rovnaké
pochybnosti o platnom nadobúdacom titule menovaného a predtým štátu mohla mať aj
ţalovaná 1/. Ţalovaní 2/ a 3/ mohli mať pochybnosti o platnom nadobúdacom titule ich
právneho predchodcu uţ zo samotnej skutočnosti, ţe spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti
bol predmetom prevodov v čase prebiehajúceho sporu.
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová