Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/71/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. B., bývajúceho vo V.,

zastúpeného JUDr. Štefanom Jakabom, advokátom so sídlom v Kráľovskom Chlmci, Hlavná

168, proti ţalovaným 1/ Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom v Bratislave, Suché Mýto č. 4,

zastúpenej advokátskou kanceláriou HRABOVECKÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v

Bratislave, Nám. Martina Benku 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Radovan

Hrabovecký, 2/ L & B, kontakt s.r.o., so sídlom v Košiciach, Sokolovská č. 1 a 3/ Ing. M. K.,

bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom

v Košiciach, Rázusova 1,, o určenie veci do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Košice I

pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9.

decembra 2010 sp.zn rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Košiciach

z 9. decembra 2010 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na bývalom Mestskom súde v v Košiciach dňa 21. apríla 1992 sa

pôvodná ţalobkyňa E. O., rod. K., bývajúca v B., domáhala určenia svojho vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam zapísaným v evidencii nehnuteľnosti pre kat. úz. obce K. na liste

2

vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. 115 – zastavané plochy vo výmere 1 225 ma dom

súp. č. 446-448 (pôvodne zapísaným v pozemkovej knihe pre kat. úz. K. v pozemnokniţnej

vloţke č. X.).

V ţalobe uviedla, ţe na základe kúpnej zmluvy z roku 1934 (správne 1936) sa stala

podielovou spoluvlastníčkou uvedených nehnuteľností v 1/4 a dedením po svojom otcovi J.

K. v roku 1949 nadobudla jeho 3/4 spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, čím sa

stala ich výlučnou vlastníčkou. Koncom roku 1948 sa odsťahovala do Maďarska a zostala tam

trvalo ţiť. Nehnuteľnosti aţ do roku 1952 spravovala prostredníctvom advokáta, potom

s výkonom správy prestala, pretoţe výnos z nich to ekonomicky neumoţňoval. Po vydaní

o zmiernení následkov niektorých krívd zistila, ţe na základe

rozhodnutia Finančného odboru rady bývalého Mestského národného výboru v Košiciach z 5.

januára 1949 (správne 1959) bolo k predmetným nehnuteľnostiam zapísané vlastnícke právo

Československého štátu, a to z dôvodu, ţe ide o nereštituovaný ţidovský majetok. Tento zápis

označila za neplatný, pretoţe nikdy nebola evidovaná ako ţidovka, ale bola, rovnako ako jej

manţel i rodičia, rímsko-katolíckeho náboţenstva.

Po smrti pôvodnej ţalobkyne v priebehu konania súd pokračoval v konaní s jej

právnym nástupcom (synom) – ţalobcom. Po pripustení zmeny ţaloby sa predmetom konania

stal návrh na určenie, ţe nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností pre kat. úz. K., obec

K., okres K., na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. 115 – zastavaná plocha vo

2

výmere 1 225 ma dom súp. č. 446 (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“ alebo „nehnuteľnosť“),

patrí v celosti do dedičstva po neb. Dr. O. J. P., rod. K. E. A. (ďalej len „právna predchodkyňa

ţalobcu“), narodenej v M. dňa X. a zomrelej dňa X.. Po rozhodnutí o procesných návrhoch

ţalobcu týkajúcich sa okruhu ţalovaných sa nimi stali ţalovaní 1/ aţ 3/, v prospech ktorých je

(resp. v prípade ţalovanej 2/ bolo) zapísané vlastnícke právo v katastri nehnuteľností.

Okresný súd Košice I (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

rozsudkom (v poradí druhým) z 24. marca 2010 č.k. -649 určil, ţe

nehnuteľnosť patrí v celosti do dedičstva po právnej predchodkyni ţalobcu. Zároveň vyslovil,

ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Určovaciu ţalobu

povaţoval za dôvodnú poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil

záver, ţe štát sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti ako tzv. nereštituovaného

ţidovského majetku, ktorý mal podľa predpisov bývalého Maďarského štátu prejsť v roku

1944 na Maďarský štát (Maďarské kráľovstvo) a z titulu sukcesie v roku 1945

na Československý štát, pretoţe právna predchodkyňa ţalobcu, ani jej otec neboli osobami

ţidovského pôvodu. Rozhodnutie Finančného odboru rady bývalého Mestského národného

výboru v v Košiciach z 5. januára 1959 č. 2453/C, na základe ktorého bol s poukazom na to,

ţe ide o nereštituovaný ţidovský majetok, vykonaný zápis vlastníckeho práva

Československého štátu k nehnuteľnostiam zapísaným v tom čase v pozemkovej knihe pre

kat. úz. K. v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcela č. 2917 – dom s dvorom č. p. 446,

2

447, 448, 450, 451 a 453 v intraviláne H. ul. č. 24-26 vo výmere 1291 ma vedeným na meno

E. B., rod. K., preto nemohlo mať za následok prechod vlastníckeho práva na štát. Keďţe

vlastnícke právo na štát neprešlo ani uzavretím protokolu medzi bývalou Československou

republikou a Maďarskou republikou zo dňa 3. februára 1964, pretoţe tento nebol ratifikovaný

národným zhromaţdením a štát sa uţ za vlastníka povaţoval, nedošlo draţbou spornej

nehnuteľnosti v rámci tzv. malej privatizácie v roku 1991, ani jej následnými prevodmi,

k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne ţalobcu.

Krajský súd v v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaných

rozsudkom z 9. decembra 2010 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa

vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.

V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnej veci bol ustálený skutkový a právny

stav v tom smere, ţe právna predchodkyňa ţalobcu ani jej otec nemali ţidovský pôvod, preto

pre nesplnenie zákonných podmienok nemohla právna predchodkyňa ţalobcu deklaratórnym

rozhodnutím z roku 1959 stratiť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, a ţe uţívanie

nehnuteľnosti štátom, ktorý si zabezpečil zápis vlastníckeho práva, moţno označiť

za okupáciu nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu. Táto skutočnosť zakladala dôvod

na uplatnenie reštitučného nároku na vydanie nehnuteľnosti podľa

Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „“), ktorý ako reštitučný

predpis bol k vo vzťahu špeciality.

Poukazujúc na právne závery vyvíjajúcej sa judikatúry, podľa ktorých naliehavý

právny záujem na určení vlastníckeho práva nie je daný v prípadoch, v ktorých právne vzťahy

boli dotknuté dávno v minulosti a nestali sa neistými teraz, ale prostredníctvom ţaloby

o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci, a podľa

ktorých naliehavý právny záujem nie je daný ani v prípadoch, v ktorých bolo moţné uplatniť

nárok na vrátenie veci postupom podľa špeciálnej úpravy obsiahnutej v reštitučných

predpisoch a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto poţiadavke nebolo

vyhovené, dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nemoţno určovacej ţalobe vyhovieť

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Neuplatnenie ochrany právnou predchodkyňou

ţalobcu podľa reštitučného predpisu malo za následok stratu moţnosti domáhať sa ochrany

podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom ţaloby o určenie vlastníckeho

práva, resp. o určenie veci do dedičstva. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, ţe ţalobca ani

jeho právna predchodkyňa so zreteľom na nedostatok zákonom stanoveného štátneho

občianstva, resp. bydliska na území bývalej ČSFR, nespĺňali podmienky na obnovenie svojho

vlastníctva spôsobom uvedeným v

Zamietnutie ţaloby ďalej odvolací súd odôvodnil tým, ţe právny predchodca

ţalovaných Ing. M. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe privatizačnej

draţby a ţalovaní ho nadobudli následnými legálnymi prevodmi v dobrej viere, preto poţívajú

ochranu svojho vlastníckeho práva.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom, spočívajúcim predovšetkým v prekvapivosti

rozhodnutia odvolacieho súdu nerešpektovaním jeho práva vyplývajúceho z § 213 ods. 2

, v uskutočnení odvolacieho pojednávania bez jeho účasti a v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu vyčítal aj nesprávne právne posúdenie

veci v otázke nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe. Namietal, ţe

odvolací súd sa v rozpore s princípmi právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania odklonil

od právnych záverov judikatúry vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. a , podľa ktorých popri nároku na vydanie veci

podľa reštitučných predpisov nemoţno vylúčiť ani nárok na ochranu vlastníctva podľa

.

Ţalovaní 1/ a 3/ vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli tento mimoriadny

opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote ( ) a ţe je prípustné (

), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( veta za bodkočiarkou ) a dospel

k záveru, ţe ho treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami

konania uvedenými v a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím

súdom bolo postihnuté vadou majúcou za následok odňatie moţnosti ţalobcovi konať

pred súdom. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v tej

časti, v ktorej za dôvod zamietnutia ţaloby označil aj dobrú vieru ţalovaných, resp. ich

právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva. Odvolací súd totiţ bliţšie

neobjasnil, z akých skutkových zistení vyvodil tento právny záver a čo tento záver znamená

v konfrontácii z jeho iným záverom, ţe právna predchodkyňa ţalobcu vlastnícke právo

nestratila. Dovolacie námietky ţalobcu týkajúce sa odňatia moţnosti konať pred súdom boli

preto v tejto časti dôvodné.

Uvedená vada však nebránila dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu

posúdeniu veci odvolacím súdom v otázke existencie či neexistencie naliehavého právneho

záujmu na poţadovanom určení.

V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené, ţe právna

predchodkyňa ţalobcu nadobudla kúpou v roku 1936 spoluvlastnícky podiel k spornej

nehnuteľnosti v rozsahu 1/4 a potom dedením po svojom otcovi v roku 1949 aj zostávajúci

spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/4, a aţ do roku 1959 bola v pozemkovej knihe zapísaná

ako výlučná vlastníčka tejto nehnuteľnosti, ţe na základe rozhodnutia Finančného odboru

rady bývalého Mestského národného výboru v Košiciach z 5. januára 1959 bolo zapísané

vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech štátu s odôvodnením, ţe ide o nereštituovaný

ţidovský majetok, ţe neboli splnené podmienky pre prechod vlastníckeho práva na štát

spôsobom uvedeným v tomto rozhodnutí, pretoţe právna predchodkyňa ţalobcu, ani jej otec

neboli ţidovského pôvodu, ţe právna predchodkyňa ţalobcu nestratila vlastnícke právo ani

v dôsledku iných právnych skutočností, ţe v rámci tzv. malej privatizácie na draţbe konanej

dňa 12. októbra 1991 vydraţil nehnuteľnosť Ing. M. M. a následne bol zapísaný ako jej

vlastník v katastri nehnuteľností, ţe menovaný v roku 1992 predal spoluvlastnícky podiel

k nehnuteľnosti v rozsahu 3/7 ţalovanej 1/, ţe jeho zostávajúci podiel v rozsahu 4/7 bol

následne opakovane prevádzaný a napokon prevedený aţ na ţalovaného 3/, ktorý ho

nadobudol zmluvou o zabezpečovacom prevode práva uzavretou v roku 2005 so ţalovanou 2/,

a ţe právna predchodkyňa ţalobcu nemala trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky.

Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu o neexistencii

naliehavého právneho záujmu na ţalovanom určení nebol správny. Odvolací súd nedostatok

naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe vyvodil zo skutočnosti, ţe právna

predchodkyňa ţalobcu sa mohla domáhať ochrany svojho práva postupom ,

teda podľa reštitučného predpisu, pretoţe okupáciou nehnuteľnosti štátom bez právneho

dôvodu bol daný reštitučný dôvod v zmysle tohto zákona. Pokiaľ tak neurobila, nemohla sa

domáhať ochrany určovacou ţalobou podľa všeobecných predpisov, resp. takejto ochrany sa

nemôţe domáhať ani ţalobca. Zároveň však konštatoval, ţe právna predchodkyňa ţalobcu

vzhľadom na nedostatok trvalého bydliska nespĺňala podmienky pre obnovenie svojho

vlastníctva spôsobom uvedeným v Odvolací súd teda zamietnutie ţaloby

odôvodnil neuplatnením reštitučného nároku, hoci takýto úspešne uplatnený ani nemohol byť.

Takýto záver nezodpovedá poţiadavke spravodlivého súdneho rozhodovania a nemoţno ho

ospravedlniť ani poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Je totiţ

povinnosťou súdu v kaţdej prejednávanej veci vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého

riešenia, ktoré bude zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. (vychádzajúce

zo stanoviska pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. ), na ktoré odvolací

súd poukázal v súvislosti so svojím záverom o nedostatku naliehavého právneho záujmu,

nebolo ním interpretované správne.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. svoj právny záver o nemoţnosti

domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou

určenia vlastníckeho práva, podmienil moţnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa

reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle moţnosti

úspešne ţiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Preto pokiaľ táto podmienka

splnená nie je, zostáva podľa názoru dovolacieho súdu zachovaná moţnosť domáhať sa

ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva okupáciou veci štátom nestratil) podľa

všeobecných predpisov, a to aj ţalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou ţalobou sa

v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy

a všeobecné predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva

nemoţno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná moţnosť domáhať sa

vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, ţe vlastník nespĺňal podmienky

oprávnenej osoby), je určovacia ţaloba jedinou moţnosťou reálnej ochrany vlastníckeho

opráva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto ţalobe, resp. na ţalobe o určenie

vlastníckeho práva vlastníka ku dňu jeho smrti, je závislá na posúdení konkrétnych okolností

kaţdej jednotlivej veci.

Nedostatok naliehavého právneho záujmu nebolo moţné odôvodniť ani všeobecným

argumentom o zneistení v súčasnosti existujúcich a aj vykonávaných vlastníckych vzťahov.

Uvedené by prichádzalo do úvahy v situácii, keď by štát po prevzatí veci bez právneho

dôvodu v rozhodnom období s vecou disponoval v zmysle prevodu vlastníckeho práva na iné

subjekty. V prejednávanej veci však štát v rozhodnom období vlastníctvo na iné subjekty

nepreviedol. Začal ním disponovať aţ po skončení rozhodného obdobia práve v čase, keď si

ţalobkyňa začala nárokovať svoje vlastníctvo (odpoveď štátneho podniku T. z 10. mája 1991

na ţiadosť právnej predchodkyne ţalobcu z 8. apríla 1991 o vydanie domového majetku – č.l.

637), a to postupom podľa o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým

veciam na iné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len „“), hoci tento

zákon výslovne zakazoval prevod vlastníckeho práva k prevádzkovým jednotkám, ktoré prešli

z vlastníctva fyzických osôb do vlastníctva štátu podľa predpisov vydaných

po 25. februári 1948, prípadne z iných dôvodov po tomto dni, dokiaľ majetkové nároky týchto

osôb neupravia osobitné predpisy. Ţaloba o určenie vlastníckeho práva, podaná právnou

predchodkyňou ţalobcu v čase nasledujúcom krátko po vydraţení spornej nehnuteľnosti v tzv.

malej privatizácii (o draţbe ktorej zjavne nemala vedomosť), tak mohla byť účinným

prostriedkom odstránenia právnej neistoty spôsobenej okupáciou veci štátom a prostriedkom

ochrany jej vlastníctva umoţňujúcim obnovenie výkonu vlastníckych oprávnení, pričom to

isté platí aj o ţalobe ţalobcu o určenie veci do dedičstva (ktorá znamená určenie vlastníckeho

práva poručiteľa ku dňu jeho smrti).

Odvolací súd odôvodnil zamietnutie ţaloby aj tým, ţe ţalovaní, resp. ich právny

predchodca, nadobudli svoje vlastnícke právo v dobrej viere. Aj napriek nedostatočnému

odôvodneniu tohto záveru, ako uţ bolo uvedené vyššie, povaţuje dovolací súd v záujme

efektivity ďalšieho konania uviesť nasledovné.

Za existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení je rozhodujúcou

právnou otázkou pre vyriešenie sporu otázka, aké dôsledky majú byť spojené

so skutočnosťou, ţe štát nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti predanej na verejnej draţbe

postupom podľa Odpoveď na túto otázku vyţaduje objasniť charakter

verejnej draţby prevádzkových jednotiek v tzv. malej privatizácii.

K povahe verejnej draţby, ktorou sa realizoval prevod vlastníctva štátu k niektorým

veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, zaujal stanovisko Ústavný súd Českej republiky

v náleze sp.zn. (a opakovane aj a ) konštatujúc, ţe

vlastníctvo nadobúdané podľa a je vlastníctvom

nadobúdaným na základe zmluvy, kde štát je jej stranou, a príklep je akceptáciou ponuky,

resp. formálnou a záväznou deklaráciou toho, ţe došlo ku konsenzu. Postup štátu podľa

uvedeného zákona nebol rozhodovaním nositeľa verejnej moci, ale rozhodovaním

doterajšieho vlastníka majetku v súkromnoprávnom vzťahu o tom, ako so svojím majetkom

naloţí.

Ak teda vlastníctvo nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom

nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných

zásad súkromného práva, a to zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse

habet“ (nikto nemôţe previesť viac práv, neţ má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo

skutočného („pravého“) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, ţe platne nemôţe nadobudnúť

vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej

platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010

sp.zn. ).

Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemoţnosť nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemoţno vylúčiť situáciu, keď proti princípu

ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového

nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, ţe

ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôţe previesť viac práv, neţ má

sám“ moţno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je

nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, ţe nadobúdateľ je dobromyseľný, ţe vec riadne podľa

práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.

z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie

ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti

posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich

dôsledkoch prejaví ako moţnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej

drţbe.

O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaloţení potrebnej

opatrnosti, ktorú moţno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu poţadovať, nemal,

prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné

pochybnosti o tom, ţe v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný

v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

V prejednávanej veci zistený skutkový stav podľa názoru dovolacieho súdu dobrú

vieru ţalovaných (posudzujúc ju prísne) konštatovať neumoţňuje. Len samotná skutočnosť,

ţe štát bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti predávanej na verejnej draţbe v tzv. malej

privatizácii, nemohla sama o sebe zaloţiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu

ţalovaných (vydraţiteľa), ţe štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho

vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod beţnú opatrnosť, ktorú bolo moţné

od neho poţadovať, je nutné zahrnúť poţiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností,

vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, ţe štát v čase draţby

disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. Vynaloţením potrebnej aktivity bola

zistiteľná a dostupná listina, na základe ktorej došlo v roku 1959 k zápisu vlastníctva štátu

k nehnuteľnosti vo vlastníctve právnej predchodkyne ţalobcu, dostupný bol aj jej obsah

a zistiteľná bola aj informácia, ktorou disponoval štátny podnik T. (ktorého prevádzková

jednotka, súčasťou ktorej bola aj sporná nehnuteľnosť, bola zaradená na predaj v tzv. malej

privatizácii), ţe ţalobkyňa poţiadala o vydanie tejto nehnuteľnosti. Vydraţiteľ Ing. M. M.

preto mohol mať pochybnosti o platnom nadobúdacom vlastníckom titule štátu. Rovnaké

pochybnosti o platnom nadobúdacom titule menovaného a predtým štátu mohla mať aj

ţalovaná 1/. Ţalovaní 2/ a 3/ mohli mať pochybnosti o platnom nadobúdacom titule ich

právneho predchodcu uţ zo samotnej skutočnosti, ţe spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti

bol predmetom prevodov v čase prebiehajúceho sporu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b

ods. 1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová