Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/140/2025

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej a sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpených: JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17, Žilina, proti žalovanému: Obec Lysica, so sídlom Lysica 138, IČO: 00 321 460, zastúpenému: Advokátska kancelária Hagara – Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, Žilina, o určenie vlastníckeho práva, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -210 zo dňa 31.3.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1/2 k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. – k novovytvorenej CKN parcele č. 2226/11, zastavaná plocha o výmere 45 m2, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom E. F., číslo 36/2023 dňa 5.10.2023, autorizačne overeným G. A. H. dňa 6.10.2023 a úradne overeným Okresným úradom Žilina dňa 18.10.2023 G. I. J. a ktorá parcela bola vytvorená z nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX ako CKN parcela č. 2226/1, zastavaná plocha o výmere 2430 m2, katastrálne územie C. (výrok I.). Zároveň týmto rozsudkom okresný súd určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1/2 k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. – k novovytvorenej CKN parcele č. 2226/15, zastavaná plocha o výmere 62 m2, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom E. F., číslo 2/2025 dňa 20.1.2025, autorizačne overeným G. A. H. dňa 21.1.2025 a úradne overeným Okresným úradom Žilina dňa 29.1.2025 G. A. K. a ktorá parcela bola vytvorená z nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX ako CKN parcela č. 2226/1, zastavaná plocha o výmere 2430 m2, katastrálne územie C. (výrok II.). Napokon okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa okresný súd v podrobnostiach zaoberal podstatou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva [ ], ako aj teoretickými východiskami inštitútu vydržania vlastníckeho práva ( ). Zdôraznil, že právni predchodcovia žalobcov, ale najmä samotní žalobcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti v dobrej viere ako dar od právnych predchodcov. Držba sporných parciel bola oprávnená, nerušená, u žalobcov od roku 1990, a teda trvala viac ako 10 rokov. Žalobcovia boli dobromyseľní, verili, že im sporné parcely patria, tieto užívali a obhospodarovali. Uvedené potvrdili aj svedkovia či už v čestných prehláseniach alebo pri výsluchu na pojednávaní. Žalovaný nikdy sporné parcely neužíval, fakticky nevstúpil do ich držby. Nebolo sporné, že žalobcovia mali parcely nadobudnúť ako dar od E. B. už v roku 1990, na sporných parcelách majú záhradku. Na parcele CKN č. 2226/15 sa nachádza 50-ročná tuja vysadená právnymi predchodcami žalobcov. Bolo preukázané, že parcely boli žalobcami dlhodobo oplotené. G. E. F. uviedla v odbornom stanovisku, že šírka medzi parcelou CKN č. 2226/15 ohraničenej múrikom a oplotením a parcelou č. 252 je v najužšom mieste 1,86 metrov, a teda prechod motorovými vozidlami vylúčila. Okresný súd uzavrel, že žalobcovia neboli počas užívania sporných parciel rušení tak, aby nadobudli pochybnosti o ich vlastníckom práve. Nebolo preukázané, že by žalobcovia vedeli alebo by mali vedieť, že by E. B., ktorý im sporné parcely daroval, nebol, resp. nemal byť skutočným vlastníkom týchto pozemkov. Aj zo Stanoviska žalovaného k podnetu žalobcu v rade 2/ zo dňa 21.4.2021 vyplýva, že v minulosti (približne pred 60-80 rokmi) sa občania obce zrejme dohodli, že pre jednoduchý prístup budú využívať časť parcely č. 251 vo vlastníctve pána B. a jemu ponechajú časť obecnej parcely č. 2226/1, ktorú on bude užívať ako predzáhradku. Ani z tohto listinného dôkazu nevyplýva, že by žalobcovia mali mať vedomosť o nepoctivosti daru, resp. o tom, že E. B. nebol vlastníkom darovaných parciel a tiež, že oni neboli vlastníkmi. Nebolo ani preukázané, že by žalobcovia počas držby vedeli alebo mali vedieť, že skutočným vlastníkom sporných parciel je žalovaný titulom komasácie. Nebolo preukázané, že by žalobcovia vedeli, že E. B. bol predseda stavebnej komisie a mal tak vedomosť o relevantných skutočnostiach v súvislosti s vlastníctvom dotknutých parciel. 3. Z dokazovania je zrejmé, že sporné parcely užívali právni predchodcovia žalobcov približne od roku 1938 tak, ako to vyplýva z výsluchu svedkov či čestných prehlásení. Podľa notárskej zápisnice zo dňa 17.5.1972 vstúpil E. B. do držby parcely č. 251 dňa 22.6.1972. Nebolo tak preukázané tvrdenie žalovaného, že právny predchodca žalobcov vstúpil do držby časti parcely CKN č. 2226/1 v dôsledku výmeny s parcelou č. 251, keďže to v časovej súvislosti odlišných rokov nie je možné. Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že parcela č. 251 nie je predmetom sporu.

4. Bolo preukázané, že žalovaný, hoci bol nesporne zapísaný ako vlastník dotknutých parciel z titulu komasácie, do faktickej držby týchto parciel nikdy nevstúpil. Sporné parcely dlhodobo a nerušene v presvedčení, že sú vlastníkmi, užívali žalobcovia. Sporné parcely dal do užívania právnym predchodcom žalobcov, a teda aj žalobcom sám žalovaný, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Okresný súd zdôraznil, že vlastnícke právo môže vzniknúť aj na základe vydržania, a to aj v situácii, že pozemok bol predmetom komasácie (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

5. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že nie je možné vydržať pozemok vedený ako cesta, okresný súd uviedol, že žalovaný nikdy nevstúpil do faktickej držby pozemkov. Nebolo totiž preukázané, že parcely boli využívané ako verejná cesta. 6. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle princípu úspechu vo veci podľa .

7. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že bude žaloba zamietnutá. Argumentoval, že okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť zisťovaniu podmienok vydržania. Žalobcovia totiž v žalobe uviedli, že ich otec im v roku 1990 ústne daroval nehnuteľnosti, ktoré boli novovytvorené na základe geometrických plánov E. F.. Žalobcovia tvrdili, že ich užívali ako dvor. K skúmaniu splnenia podmienok vydržania odvolateľ odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. a zdôraznil, že z predložených dôkazov podmienky preukazujúce vydržanie nevyplývajú. Žalobcovia tvrdenie, že im boli nehnuteľnosti darované ich otcom alebo, že boli v dobrej viere, vôbec nepreukázali. Odvolateľ tiež poukázal na to, že žalobcovia v spore zámerne zavádzali súd. Okresnému súdu bolo oznámené, že medzi stranami prebieha ešte jedno sporové konanie (sp. zn. ), v ktorom žalobcovia tvrdili, že nehnuteľnosti nadobudli v dedičskom konaní. V danom konaní bola podaná aj vzájomná žaloba, ktorá bola vylúčená do aktuálneho konania. Žalobcovia si teda vymysleli príbeh tak, aby splnili podmienky vydržania. V skutočnosti im otec nehnuteľnosti nikdy ústne nedaroval. Neexistencia dobrej viery je zrejmá aj z tvrdenia žalobcov, že otec im dal i neoplotenú časť nehnuteľnosti; následne ale zmenili žalobu tak, že už túto časť nepožadujú. Odvolateľ k uvedenému tvrdil, že po neohradenej časti nehnuteľnosti preukázateľne prechádzali občania obce, čo potvrdzujú aj ich svedecké výpovede. Títo občania potvrdili, že aj ich predkovia po uvedenej časti nehnuteľnosti prechádzali k svojim nehnuteľnostiam. Je zrejmé, že žalobcovia mali mať objektívne pochybnosti, ak sa im po práve nadobudnutých nehnuteľnostiach pohybovali cudzí ľudia. 8. Žalovaný počas celého sporu poukazoval na to, že sa nedomáhal skoršieho odstránenia oplotenia z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcov a aj samotní žalobcovia nechali žalovaného a aj občanov obce prechádzať cez nehnuteľnosť CKN č. 251, ktorá priamo nadväzovala na nehnuteľnosť vo vlastníctve obce č. 2226/1. Spor medzi stranami začal, keď žalobcovia znemožnili žalovanému a jeho občanom v prechode cez parcelu č. 251. Ak právni predchodcovia žalobcov a aj žalobcovia do roku 2020 umožňovali prechod cez parcelu č. 251 za účelom vstupu na parcelu č. 2226/1, vedeli, že im sporné nehnuteľnosti nepatria.

9. K záverom okresného súdu, že žalovaný nepreukázal faktické prevzatie držby nehnuteľnosti, odvolateľ uviedol, že ide o výsledok nesprávneho hodnotenia dôkazov. Zdôraznil, že komasácia prebehla v roku 1941 a žalovaný nemá očitých svedkov, ktorí by vedeli preukázať faktické prevzatie držby. Zo všetkých predložených máp je očividné, že komasované nehnuteľnosti prevzal. Zo záverov prezentovaných okresným súdom to vyzerá tak, že nehnuteľnosti boli komasované, ale v časti, v ktorej určil vlastnícke právo v prospech žalobcov, nedošlo k prevzatiu do faktickej držby. Uvedené tvrdenie však nemá logiku, keďže z predložených dokumentov je zrejmé, že uvedené časti „vykomasovali“ spolu ako celok a naraz, a preto boli naraz vzaté aj do držby. Na časti nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom daru od právnych predchodcov žalobcov, je dokonca asfaltová cesta. Žalovanému nebolo zrejmé, prečo okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , keďže toto sa vôbec nezaoberá otázkami relevantnými pre aktuálny spor. 10. Odvolateľ tiež namietal, že okresný súd odkázal na závery vyjadrené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. . Ústavný súd sa však vôbec nezaoberal skutočnosťami, na ktoré poukazoval okresný súd vo svojom odôvodnení. Rozhodnutie totiž skúmalo účelové komunikácie. V danom prípade je potrebné prihliadať na skutočnosť, že išlo o miestnu komunikáciu. V zákone o cestách nikdy nebola definícia, že cesty musia mať určitú kvalitu (napr. asfaltové plochy). O cestné teleso ide aj pri tzv. lesných cestách alebo poľných cestách, kde ide len o spevnené plochy. Žalovaný ako správca nevykonáva údržbu lesných alebo poľných ciest, pokiaľ sú uvedené komunikácie prejazdné. Okrem toho odvolateľ poukázal na fakt, že súd mal skúmať spornú komunikáciu ku dňu jej vzniku, t. j. k obdobiu roka 1941 a postupovať podľa vtedy platných právnych predpisov. Oplotenie, ktoré má oddeľovať sporné pozemky, bolo postavené až v roku 1974 (na základe tvrdení žalobcov 33 rokov od komasácie). Následne právny predchodca žalobcov prehradil časť nehnuteľnosti 2226/1 pri svojom dome a pritom umožnil obci priamy prechod cez parcelu č. 251, čo je viditeľné aj z priložených fotografií z roku 2020. Žalobcovia doručili súdu grafickú prílohu č. 1, kde zavádzajú súd, keďže je na nej zakreslený priebeh oplotenia aj cez parcelu č. 251 tak, že ju prehradzuje, čo je v rozpore so svedeckými výpoveďami svedkov a aj s predloženými fotografiami. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že v relevantnom čase neboli nehnuteľnosti oplotené, a tak právny predchodca žalobcov pri stavbe oplotenia nemohol rozlíšiť hranicu medzi jeho domom a miestnou komunikáciou. 11. Aj keď parcela č. 251 nie je predmetom sporu, treba brať do úvahy, že žalovanému a jeho občanom bol umožnený prechod cez časť uvedenej nehnuteľnosti, pretože žalovanému a občanom bol znemožnený prechod cez parcelu č. 2226/1, a to vybudovaním oplotenia v roku 1974. Aj keď sa snažili žalobcovia uvedenú skutočnosť vyvrátiť, bolo jednoznačne preukázané, že obyvatelia obce cez časť nehnuteľnosti prechádzali. Tento stav trval od výstavby oplotenia v roku 1974 až do roku 2020 (približne 46 rokov). Bolo preukázané, že žalobcovia ani ich predchodcovia do roku 2020 nebránili občanom obce ani žalovanému v prechode cez uvedenú časť nehnuteľnosti (parcela č. 251). Z toho vyplýva, že žalobcovia vedeli, že majú postavené oplotenie cez pozemok vo vlastníctve žalovaného, ale užívanie im vyhovovalo. 12. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že otec žalobcov bol predsedom stavebnej komisie v obci, o uvedených skutočnostiach však nemá písomné dokumenty, len vyjadrenia svedkov. Napadnuté rozhodnutie je nebezpečné najmä s ohľadom na okruh účastníkov, ktorých sa dotkne. Občania obce sa nebudú môcť dostať k svojim nehnuteľnostiam, keďže sa väčšinou jedná o pozemky, z ktorých vzniknú enklávy bez prístupovej cesty.

13. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že by žalobcovia v konaní argumentovali dedením parciel, ktoré sú predmetom tohto sporu. Mali za to, že CKN parcela č. 251 nie je predmetom tohto sporu a tvorí podielové spoluvlastníctvo žalobcov. Ak žalovaný v odvolaní poukázal na komasáciu v roku 1941, sám potvrdil, že nevstúpil do držby komasovaných pozemkov. Nemohol do takejto držby vstúpiť, keďže parcely sú niekoľko desaťročí oplotené, je na nich takmer 50 rokov posadená tuja, ktorá by znemožňovala akýkoľvek prechod. Okrem toho šírka medzi parcelou CKN č. 2226/15 ohraničenej múrikom a oplotením a parcelou č. 252 je na najužšom mieste 1,86 metra, a teda prechod motorovým vozidlom je vylúčený. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že z máp sa dá zistiť, kto užíva parcely zakreslené na mape a kto ich drží. Cez sporné parcely nikdy neviedla cesta k pozemkom, na ktorých sú dnes postavené chatky. Dokazovaním bolo preukázané, že sporné parcely nikdy neboli v držbe žalovaného. CKN parcelu č. 251, ktorá nie je predmetom sporu, nadobudol otec žalobcov E. B. kúpnopredajnou zmluvou v roku 1972 od D. L. a J. M.; táto bola registrovaná bývalým Štátnym notárstvom v Žiline. Do držby sporných pozemkov vstúpili právni predchodcovia žalobcov, teda ich prastarý otec M. B., po ňom starý otec G. B. a následne otec E. B.. V roku 1974 bolo postavené oplotenie parcely č. 2226/11 od cesty, časti parcely č. 2226/1. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že právni predchodcovia žalobcov prehradili miestnu komunikáciu, oni si totiž len oplotili CKN parcelu č. 251, ktorá tvorí ich vlastníctvo a susedí s miestnou komunikáciou. Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného, že mu bol umožnený prechod cez CKN parcelu č. 251. Žalobcovia zopakovali, že parcely, ktoré sú predmetom sporu, sa desiatky rokov užívali ako dvor a záhrada, čo vylučuje akýkoľvek prechod občanov obce, keďže nikdy nešlo o prístupovú cestu. Preto je nesprávne tvrdenie odvolateľa, že tu môže dôjsť k faktickému obmedzeniu vlastníckych práv veľkej skupiny občanov. Obec nikdy sporné parcely neužívala, ani ich neudržiavala a nikdy si na ne nerobila nároky. 14. Pokiaľ ide o parcelu č. 251, E. B. umožnil svojmu otcovi G. B., aby cez uvedenú parcelu prechádzal k hospodárskym budovám, ktoré boli postavené na parcele č. 252 a 253, keďže k nim mal právo doživotného bývania. Žalobcovia uviedli, že časť parcely č. 251 sa využíva ako cesta, jej ostávajúca časť ale nikdy nebola využívaná nikým iným okrem vlastníkov, teda žalobcov. 15. Žalobcovia zopakovali svoju argumentáciu, že parcely nadobudli od ich otca ústnou darovacou zmluvou v roku 1990. Skutočnosť užívania sporných nehnuteľností so započítaním doby užívania zo strany právnych predchodcov približne 60 až 80 rokov potvrdzuje samotný žalovaný v liste zo dňa 21.4.2021 adresovanom Okresnej prokuratúre Žilina. Žalobcovia nesúhlasili s argumentáciou žalovaného, že tu malo dôjsť k zámene časti parcely č. 251 so spornými nehnuteľnosťami, keďže parcela č. 251 bola nadobudnutá až v roku 1972. Skutočným dôvodom „vypustenia“ časti parcely č. 251 bolo neoprávnené ohradenie časti obecnej cesty vtedajším vlastníkom parcely č. 243 B. M.. Bez vypustenia časti parcely č. 251 by sa tento nedostal na svoju parcelu č. 243. Dôvodom tohto postupu teda nebola zámena, ako o nej hovorí žalovaný. Právni predchodcovia žalobcov a následne ich právni nástupcovia boli ako držitelia nehnuteľností objektívne presvedčení o tom, že tieto nadobudli poctivým spôsobom a v súlade s dobrými mravmi. Do užívania pozemkov vstúpili na základe ústnej dohody s predstaviteľmi obce ešte pred druhou svetovou vojnou. 16. Žalobcovia poukázali na rozpory vo výpovedi svedka J. L. a upriamili pozornosť na oplotenie, ktoré sa na mieste nachádza pravdepodobne niekoľko rokov, ak nie desaťročí. 17. Ďalej žalobcovia uviedli, že predtým, ako starý otec G. B. daroval pozemky E. B., tento nevlastnil v obci Lysica žiadne nehnuteľnosti, preto ani nemohol byť účastníkom komasácie v obci. Bývalý Československý štát, ani bývalé MNV v Lysici, ani v súčasnosti obec Lysica nikdy nerušili starého otca G. B., následne ani jeho syna E. B. v užívaní parciel č. 2226/11 a 2226/15. Pozemky boli užívané najmenej od roku 1958 do roku 1990, kedy tieto parcely získali žalobcovia. Žalobcovia nemali vedomosť, že by ich otec bol predsedom stavebnej komisie v obci Lysica, ako to tvrdí žalovaný a svedkovia vypočutí na pojednávaní. Žalobcovia napokon odkázali na niektoré výpovede svedkov, resp. čestné prehlásenia. Z dôkazov vyplýva, že riadne nadobudli vlastnícke právo vydržaním. 18. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrval na svojej argumentácii formulovanej v podanom opravnom prostriedku. Vo vyjadrení doručenom v konaní sp. zn. dňa 13.4.2023 (žalovaný v odvolaní omylom uviedol 28.2.2023) žalobcovia uviedli, že nehnuteľnosti boli prejednané v dedičskom konaní v roku 1993. Uvedené tvrdili aj v podaní zo dňa 25.2.2023 predloženom vo veci . 19. Žalovaný poprel tvrdenie, že nevstúpil do držby nehnuteľnosti po komasácii. Žalobcovia i právni predchodcovia nechávali občanov obce i žalovaného prechádzať cez pozemok č. 251. Tvrdenia o tom, že im v tom bránili, neboli v spore preukázané. Od postavenia oplotenia v roku 1974 do roku 2020 uvedený prechod občania obce aj žalovaný nerušene užívali. Oplotenie, ktoré znemožňuje prístup občanov obce na prehradenú časť cesty, bolo aj podľa tvrdení žalobcov postavené v roku 1974. Bolo však postavené tak, aby mohli občania obce prechádzať po časti nehnuteľnosti CKN 251. Z časových súvislostí je zrejmé, že žalobcovia a aj ich otec vedeli, že užívajú verejný majetok, a preto nechali občanov využívať časť ich nehnuteľností. Žalovaný zdôraznil, že zasadenie stromu na spornej parcele nič nehovorí o dobromyseľnosti žalobcov pri nadobúdaní pozemkov. K tvrdeniam, že svedkovia a žalovaný nemohli prechádzať vozmi, traktormi a autami neoplotenou časťou nehnuteľnosti 2226/1 kvôli jej šírke, žalovaný poukázal na to, že nehnuteľnosť CKN č. 252 nie je ohradená, a tak občania mali možnosť čiastočne prechádzať aj po tomto pozemku. Skutočnosť, že sa po uvedenej časti dalo prejsť motorovými vozidlami, potvrdzuje aj fakt, že jeden z občanov obce uvedený úsek používal pri vybudovaní stavby. 20. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že tvrdenie o dedení sporných parciel nevyplýva z ich vyjadrenia zo dňa 13.4.2023, ani z podania zo dňa 28.2.2023. Odkázali na výsluch svedkyne E. B., ktorá uviedla, že pri výstavbe rodinného domu bola upozornená zo strany svokrovcov, že pozemky pri dome č. 34 a humne patria žalobcom. Zdôraznili, že parcely, ktoré sú predmetom sporu, neboli predmetom dedičského konania. V ďalšej časti vyjadrenia žalobcovia zopakovali svoju argumentáciu, ktorú prezentovali už v skoršom podaní v odvolacom konaní, osobitne akcentovali nimi tvrdenú dobromyseľnú držbu, ktorá založila dôvod pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

21. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario toto rozhodnutie v zmysle a zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Držiteľa je možné považovať za oprávneného, ak bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu právo patrí. Pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním nepostačuje subjektívne presvedčenie držiteľa o práve k veci, ale musí byť v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie dobromyseľnosti držiteľa nemôže vychádzať len z vyhodnotenia vlastných predstáv držiteľa, dobrá viera sa musí vzťahovať ku všetkým okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, vrátane momentu vstupu do držby. Otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať aj z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu vlastnícke právo patrí. Z tohto hľadiska je súd vždy povinný skúmať, či presvedčenie držiteľa o jeho práve k veci možno vzťahovať aj k počiatku vstupu do držby, a ak si tento držiteľ započítaval dobu držby svojich predchodcov, aj k spôsobu získania držby nehnuteľnosti týmito osobami. Nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

23. Najvyšší súd SR precizoval kritériá skúmania dobromyseľnosti držby ako základu pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. zo dňa 13.5.2024. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí zmenil prístup v skúmaní otázok dobromyseľnosti (a vlastne sa „vrátil“ k teoretickej koncepcii prijatej Ústavným súdom v náleze sp. zn. zo dňa 14.11.2018). Konštatoval totiž, že dobromyseľnosť sa „nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod“. Právny dôvod vstupu do držby veci predstavuje podľa názoru najvyššieho súdu iba jeden z dôkazných prostriedkov osvedčujúcich oprávnenosť držby. Najvyšší súd v preskúmavanom prípade akcentoval poctivosť nadobúdateľa, ktorú demonštratívne definoval ako zaplatenie za predmet držby či poskytnutie iného plnenia alebo preukázanie, že išlo o bezodplatné plnenie. Dobromyseľnosť treba podľa zmieneného rozhodnutia skúmať vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť vlastníctvo. 24. Odvolací súd pripomína, že spomínané rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR predstavovalo vyriešenie nesúladu v rôznych právnych náhľadoch na neformálne procesy prevodov vlastníctva v období socializmu a vlastne poprelo závery prijaté v skorších rozhodnutiach publikovaných v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 73/2015 a č. R 74/2015.

25. Krajský súd považoval za nutné zdôrazniť, že žiadne skutkové tvrdenia žalobcov nevysvetlili podrobnosti ich vstupu do držby sporných pozemkov, konkrétne že parcely začali užívať v roku 1990 na základe ústnej zmluvy uzavretej s ich otcom E. B.. Žaloba znie na určenie vlastníctva v prospech žalobcov, nie v prospech ich právnych predchodcov, preto bolo kľúčovým tvrdiť a preukázať, že práve žalobcovia sa dobromyseľne chopili držby a táto držba trvala nepretržite aspoň 10 rokov ( ), resp. aj kratšie, ak si oprávnený držiteľ započítava držbu svojho právneho predchodcu.

26. Okresný súd zameral svoju pozornosť iba na preskúmanie užívacích pomerov sporných pozemkov – predovšetkým spôsobu ich obhospodarovania, oplotenia, či eventuálneho využívania inými osobami na prechod. Všetky tieto otázky predstavujú len jeden aspekt sporu, nepotvrdzujú totiž poctivosť žalobcov pri nadobúdaní sporných parciel v roku 1990, ako to oni sami vymedzili. Záver okresného súdu, že nadobudnutie nehnuteľností zo strany žalobcov v spomínanom roku je nesporné, nemá skutkový základ – žalovaný uvedené tvrdenia žalobcov od počiatku popieral (napr. vyjadrenie žalovaného zo dňa 29.5.2024). 27. V kontexte tvrdení žalobcov, že tu malo dôjsť k reťazeniu ústnych prevodov sporných parciel, je vhodné poukázať na fakt, že právny predchodca žalobcov nadobudol CKN parcelu č. 251 (susediacu s predmetmi sporu) registrovanou zmluvou. Potom nie je jasné, prečo v prípade uvedeného pozemku došlo k dodržaniu formálnych postupov nadobudnutia vlastníctva, zatiaľ čo predmet sporu bol v priebehu desaťročí opakovane prevádzaný ústne. 28. Podľa úsudku okresného súdu „nebolo preukázané, že by žalobcovia vedeli, alebo by mali vedieť, že by E. B., ktorý im sporné parcely daroval, nebol, resp. nemal byť skutočným vlastníkom týchto pozemkov“. Okresný súd tiež uviedol, že z predloženého Stanoviska žalovaného „nevyplýva, že by žalobcovia mali mať vedomosť o nepoctivosti daru, resp. o tom, že E. B. nebol vlastníkom darovaných sporných parciel a tiež že oni neboli vlastníkmi sporných parciel“. K uvedenému treba zdôrazniť, že sú to žalobcovia, ktorí v spore uplatňujú nároky k sporným pozemkom – ich teda zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie, že tieto nadobudli v roku 1990 v žalobe popísaným spôsobom. Sú teda povinní produkovať dôkazy, že tu došlo k istým objektívnym javom, nie dokazovať, že sa niečo nestalo, ako to uviedol okresný súd. Inými slovami (v reakcii na citované závery okresného súdu), žalobcovia mali preukázať, že E. B. bol skutočným vlastníkom pozemkov (nie, že nevedeli, že nebol) a zároveň, že žalobcovia pozemky nadobudli poctivo (nie, že nevedeli o nepoctivosti daru). Ak okresný súd konštruoval závery o tom, že k niečomu nedošlo, prijal tak vlastne koncepciu dokazovania negatívnej skutočnosti, čo nie je v procesnom práve prípustné (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2010).

29. Podľa názoru odvolacieho súdu navyše okresný súd dezinterpretoval Stanovisko obce zo dňa 21.4.2021, ktoré bolo reakciou na výzvu prokuratúry v súvislosti s podnetom D. B. a spol. Obec (žalovaný) tu poukázala na historické súvislosti užívania častí pozemkov CKN č. 251 (vo vlastníctve žalobcov) a spornej CKN parcely č. 2666/1, pričom vyslovil domnienku o možnej dohode, na základe ktorej mali právni predchodcovia žalobcov užívať obecný pozemok, naproti tomu sa občanom umožnilo využívať časť parcely žalobcov. Ani pri najlepšej vôli nie je možné z tohto stanoviska vyvodiť poctivosť právnych predchodcov žalobcov pri nadobúdaní sporného pozemku, nanajvýš tu v kontexte posudzovanej veci vidieť náznak istej formy zámeny. Túto však žalobcovia ako nositelia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti úplne popierajú. Osobitne ale treba zopakovať, že aj unesenie dôkazného bremena o tom, že obec v minulosti akceptovala dohodu majúcu za následok neformálny prevod pozemkov v prospech právnych predchodcov žalobcov, stále to neznamená potvrdenie vzniku vlastníctva žalobcov v roku 1990.

30. Okresný súd v súvislosti s komasáciou ako právnym titulom, na základe ktorého mal žalovaný v minulosti nadobudnúť CKN parcelu č. 2226/1 zmienil v rozsudku rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , ktoré sa však komasácie netýka. Vo vzťahu ku komasácii žalovaný navrhol vykonať listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu . Tieto listiny neboli nijako zaradené do aktuálneho spisu a ich oboznamovanie nebolo vykonané, pretože strany na pojednávaní zhodne uviedli, že ich obsah poznajú. Ak spomínané listiny nie sú súčasťou spisového materiálu, nie je možné ich považovať za riadne vykonané dôkazy. Uvedené dáva odvolací súd do pozornosti s ohľadom na potrebu riadneho vedenia súdneho spisu ( vyhlášky č. ), ako aj v súvislosti so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v napadnutom rozsudku, ktoré nebolo možné pre absenciu týchto dokumentov preskúmať. Zároveň ak okresný súd posudzoval otázku komasácie, ku ktorej malo dôjsť vo vojnovom období, bolo jeho povinnosťou vyhodnotiť právny základ takého stavu na základe vtedy platnej právnej úpravy. Odvolací súd sa ale k nastolenej právnej otázke nemohol vyjadriť pre spomínaný nedostatok vedenia spisu. Napokon nie je ani jasná súvislosť tohto aspektu sporu s tým, čo žalobcovia tvrdia a ako vymedzujú sporný nárok. Žalobcovia totiž majú dokazovať, že nadobudli vlastníctvo, nie že žalovaný sa vlastníkom nestal. 31. Z hľadiska skúmania tvrdení žalobcov nemohla ostať nevyhodnotená ani skutočnosť, že zo strany žalobcov došlo k zredukovaniu predmetu sporu. Pôvodne totiž žiadali určiť vlastníctvo okrem iného k novovytvorenej CKN parcele č. 2226/13 o výmere 213 m2, následne po zmene žaloby, ktorá nebola nijako odôvodnená, sa žalobná požiadavka týkala novovytvorenej CKN parcely č. 2226/15 o výmere 62 m2. Vychádzajúc z predložených geometrických plánov, možno konštatovať, že tieto parcely sa prekrývajú. Samozrejme, odvolací súd si je vedomý, že upustenie od časti žalobnej požiadavky, ešte neznamená nedôvodnosť uplatneného nároku. Považoval ale za potrebné upriamiť pozornosť na nie celkom jasnú procesnú stratégiu žalobcov.

32. Ak odvolateľ poukazoval na tvrdenia žalobcov produkované v spore vedenom pod sp. zn. , že sporné parcely mali byť predmetom dedenia, z predloženej listiny odvolací súd nedokázal identifikovať taký záver, resp. možno konštatovať, že vznesená odvolacia námietka bola nekonkrétna. 33. Okresný súd odkazoval v napadnutom rozsudku na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.2.2013, hoci otázky v ňom riešené sa netýkajú vydržania, naviac tu prezentovaný právny koncept ochrany dobrej viery nadobúdateľa bol popretý uznesením najvyššieho súdu zverejneným v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 56/2021. Staršiu judikatúru smerujúcu k akceptovaniu dobromyseľnosti nadobúdateľa aj pri prevode veci od nevlastníka treba považovať za prekonanú.

34. Krajský súd na základe vyššie vytýkaných nedostatkov zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (neskúmania skutkových tvrdení žalobcov relevantných pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním), ako aj z dôvodu vád v procese dokazovania (chýbajúce listiny v spise). 35. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude nevyhnutné posúdiť jednotlivé tvrdenia a dôkazy tak, aby ich právne posúdenie zodpovedalo vyššie formulovanému právnemu názoru krajského súdu. Pre posúdenie danej veci bude potrebné venovať pozornosť všetkým dôkazom (napríklad aj Žiadosti o vybudovanie prístupovej cesty zo dňa 8.7.2020 pripojenej k podaniu žalovaného zo dňa 6.8.2024, ktorú okresný súd neposudzoval).

36. Ak bude okresný súd považovať aj naďalej za relevantné niektoré listiny týkajúce sa komasácie obsiahnuté v súvisiacom spise (), zabezpečí kópie týchto listín tak, aby sa stali súčasťou spisového materiálu v aktuálnej veci, prípadne tento iný spis formálne pripojí k spisu vedenému v tejto veci ( vyhlášky č. ).

37. Odvolací súd dáva pre úplnosť do pozornosti tiež pochybenia v žurnalizácii spisu (za listinou na č. l. 55 – Výsledok informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe nasleduje Výzva podľa označená číslom listu 33). 38. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné. V Žiline dňa 6.10.2026

JUDr. Martina Mochnáčová

predsedníčka senátu

JUDr. Róbert Urban

člen senátu

JUDr. Erik Varga

člen senátu

Za správnosť vyhotovenia: Jana Ježová