Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 27/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza

(sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky

Súdnej rady Slovenskej republiky, vo veci namietaného nesúladu § 29l ods. 4 a 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých

ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 151za zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s a v spojení s Slovenskej

republiky takto

rozhodol:

Ustanovenia a

Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov v spojení s o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade

s v spojení s .

Ustanovenie Z.

z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov n i e j e v súlade s v spojení s

Slovenskej republiky.

Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára 2015

doručený návrh JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky

(ďalej aj „navrhovateľka“), na začatie konania podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade označených ustanovení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých ústavných

činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o platových

pomeroch“) a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sudcoch“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. januára 2015 navrhovateľka upravila petit

svojho návrhu a následne ho po predchádzajúcej výzve ústavného súdu z 21. januára 2015

v podaní doručenom ústavnému súdu 9. februára 2015 opakovane upravila do tejto podoby:

„Ustanovenie a o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov v znení , ktorým sa mení a dopĺňa

o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších prepisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, nie je v súlade s , v spojení s

Slovenskej republiky.

Ustanovenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení

s .“

2

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka okrem iného uvádza:

«V rámci schváleného zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2015

opätovne Národná rada Slovenskej republiky zasiahla do platových pomerov sudcov (zák.

č. ) tzv. zmrazením platu, na základe ktorého nedôjde k valorizácii platov

sudcov, ktorá spočíva v nastavenom mechanizme o závislosti základného platu sudcu od

priemerného platu v národnom hospodárstve.

Pokračuje sa už tretí rok v uvedenom zmrazovaní platov, keďže tieto boli zmrazené aj

v rokoch 2013 a 2014.

V súčasnosti je preto základný plat sudcu odvodený od priemerného platu

pracovníka národného hospodárstva, ktorý bol dosiahnutý v roku 2011 (základ pre výpočet

platu, ktorý bol priznaný sudcom v roku 2012).

Z oficiálnych údajov verejne prístupných vyplýva, že v rokoch 2012 a 2013 aj na

Slovensku prebiehala ekonomická kríza, aj keď výrazne s nižším negatívnym dopadom ako

vo viacerých štátoch Európskej únie, v dôsledku čoho na Slovensku aj v tomto období

dochádzalo k rastu hrubého domáceho produktu (ďalej len „HDP“) a priemernej mzdy

pracovníka národného hospodárstva.

V roku 2014 sa vytvorila zásadne odlišná ekonomická situácia (v pozitívnom slova

zmysle), ktorá sa zároveň má zlepšovať (resp. minimálne udržiavať) aj v roku 2015.

Je všeobecne známe, že v roku 2014 nie sú splnené kritériá tzv. dlhovej brzdy (podľa

kritérií ústavného zákona), na základe ktorých by Slovenská republika bola povinná výrazne

zasahovať úspornými opatreniami do ekonomiky štátu. Klesol totiž dlh Slovenska za rok

2013 na 54,6 % HDP, čím došlo k uvoľneniu dlhovej brzdy na základe rozhodnutia

Európskeho štatistického úradu podľa novej metodiky ESA 2010. Rozpočtový deficit je

výrazne pod úrovňou 3 % HDP (v súlade s pravidlami Paktu stability a rastu podľa

hodnotenia Európskej komisie), v dôsledku čoho Slovensko bolo vyradené z tzv. procesu

dohľadu. Rastie nominálna priemerná mzda pracovníka v národnom hospodárstve sústavne

od roku 2012, rast HDP v roku 2014 je nad 2 %, rastie produktivita práce a zamestnanosť,

pričom klesá nezamestnanosť. Takýto pozitívny stav je oficiálne prognózovaný na rok 2015

aj Národnou bankou Slovenska oznámený v decembri 2014 (HDP o 2,6 %, nominálne mzdy

o 2,7 %, reálne mzdy o 2,2 %, zamestnanosť o 0,7 %, pokles nezamestnanosti na 12,6 %.).

Obdobný stav ekonomiky prognózujú aj príslušné orgány Európskej komisie.

Vzhľadom na uvedenú pozitívnu ekonomickú situáciu štátu pokračovanie

v zmrazovaní valorizácie platov sudcov tretí rok za sebou, nespĺňa kritéria o dočasnosti

opatrenia a súčasne ani kritérium o výnimočnosti prípustnosti zásahu do platov sudcov,

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou materiálnej garancie nezávislosti sudcov (podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu).

Je nesporné, že princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov

demokratického a právneho štátu ( )... Tento princíp... Je založený na

nezávislosti súdov ( ) a nezávislosti sudcov ( ). Pod

nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je však treba chápať aj ich materiálnu

nezávislosť.

Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť

výrazom svojvôle zákonodarcu, ale musí vychádzať zo zásady proporcionality a byť

odôvodnený výnimočnými okolnosťami, napríklad zlou finančnou situáciou štátu, pričom

i za splnenia tejto podmienky musí byť zohľadnená odlišnosť funkcie sudcu a predstaviteľov

moci zákonodarnej a výkonnej. Takýto zásah nesmie dávať dôvod k obavám, či sa nedotýka

obmedzenia dôstojnosti sudcov, napríklad či nie je výrazom ústavne neprípustného tlaku

moci zákonodarnej a moci výkonnej na moc súdnu (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn.

).

Základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú

a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predpokladá však existenciu

ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými

zložkami štátnej moci, pričom ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov nemožno

oddeľovať. Nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti

sudcov samých a súčasne platí, že nezávislé súdnictvo nemôže existovať bez nezávislých

sudcov. Nezávislosť súdnictva a súdov sú späté splnením tých úloh, ktoré im v právnom

štáte zveruje . Princíp nezávislého súdnictva je jednou z podstatných náležitostí

demokratického právneho štátu zakotvený okrem iného v a .

Predmetom konania je zmrazenie platov sudcov, zavedené Z.

z., ktoré je potrebné vnímať tiež ako ďalšiu formu platovej reštrikcie. Platové pomery

4

sudcov v širšom zmysle majú byť stabilnou a neznižovateľnou veličinou, pokiaľ na to nie sú

celkom výnimočné a mimoriadne okolnosti štátu.»

V ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľka analyzuje doterajšiu judikatúru

ústavného súdu týkajúcu sa platov sudcov a na tomto argumentačnom základe ďalej

poukazuje na tieto skutočnosti:

„Účelom zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky je upraviť platy aj u sudcov všeobecných súdov (okrem ďalších ústavných

činiteľov) tak, aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jednotlivých zložiek.

Uvedený zákon ustanovuje vymeriavací základ, od ktorého sa odvodzujú platy sudcov

ústavného súdu, ako aj sudcov ostatných súdov (všeobecné súdy).

Vymeriavacím základom je plat poslanca Národnej rady Slovenskej republiky,

ktorému patrí plat vo výške 3 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, zaokrúhlenej nahor

na celé euro. Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve je

ekonomickou kategóriou, ktorá je základom pre výpočet priemerného platu sudcu, spojený

s koeficientom prepočtu tohto platu na plat poslanca, pričom tento základný zákonný

mechanizmus stanovenia platu sudcov je doplnený tzv. valorizačným mechanizmom ich

priebežnej úpravy.

Priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu (t. j. zákon o platových

pomeroch niektorých ústavných činiteľov), sa rozumie plat v prvej platovej skupine a treťom

platovom stupni (100 %). Základný plat sudcov zaradených do jednotlivých platových

stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu podľa osobitného

predpisu, t. j. zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Sudcovia

okresných súdov sa zaraďujú do platovej skupiny č. I. a sudcovia krajských súdov sa

zaraďujú do platovej skupiny č. II. (, ;

o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov) sudca okresného súdu 120 %

strop, sudca krajského súdu 125 % strop).

Základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcu

Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca mesačne

(§ 66 ods. 1 cit. zák.).

Objektívny faktor, t. j. priemerný plat v národnom hospodárstve ako základ pre

určenie platu sudcu je nevyhnutné zachovať aj z dôvodu, že presadzovaniu postojov

výkonnej a zákonodarnej moci pri rozhodovaní o rozpočtovom hospodárení štátu, ktoré je

pod ich výlučnou kontrolou, nemôže účinne zabrániť prípadnému neprípustnému zásahu do

garantovanej nezávislosti sudcov.

Zmrazenie platov sudcov v rozpore s judikatúrou neprihliada na konštatovaný

pozitívny stav ekonomiky Slovenska prostredníctvom určenej ekonomickej kategórie, t. j. na

priemerný mesačný plat zamestnanca národného hospodárstva. Súčasný stav a potreba

ekonomiky štátu vylučuje existenciu výnimočných okolností odôvodňujúcich zásah do

materiálneho zabezpečenia sudcov, ktorým sú aj platy sudcov a súčasne porušuje aj

sledovaný legitímny cieľ v podmienkach transformujúceho sa hospodárstva o viazaní

úpravy platov sudcov na vývoj priemerného platu pracovníka národného hospodárstva, čo

je výrazom racionálneho previazania štandardu sudcov na životnú úroveň v občianskej

spoločnosti.

Dochádza bezdôvodne k porušeniu previazanosti štandardu sudcov na životnú

úroveň v občianskej spoločnosti, keďže valorizačný mechanizmus nie je viazaný na

priemerný plat v roku 2014, ale naďalej ostáva základný plat viazaný na priemernú mzdu

z roku 2011. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sudcovia prejavili náležitú solidaritu

s občanmi v rokoch 2012 2013, kedy bol stav ekonomiky štátu nepriaznivý.

Nie je splnené ani kritérium dočasnosti zásahu do záruk nezávislosti sudcu, keďže

dochádza k zákazu valorizácie tretí rok nepretržite za sebou (r. 2013 2015 vrátane).

Zastavenie nárastu platov po dobu 3 rokov za sebou (nepretržite) má za následok

dlhodobo výrazné zníženie poklesu čistého príjmu sudcu za rok, takže citeľným spôsobom

dochádza k ohrozeniu štandardnej životnej úrovne sudcu...

Zákonodarcom zvolený postup je potrebné považovať i za prejav svojvôle, ktorý

porušuje (vo vzťahu k sudcom) spočívajúci v generálnom princípe

právnej istoty, ktorej súčasťou je tzv. legitímne očakávanie, pričom u sudcov je to

zvýraznené aj tým, že sudcom garantuje nezávislosť (ako adresátom takejto právnej

normy) na rozdiel od iných funkcií (zákonodarná moc, výkonná moc, štátna a verejná

správa).

6

Ide o neakceptovateľnú manipuláciu zo strany výkonnej a zákonodarnej moci

(svojvôľu), keďže pri zhodnej ekonomickej situácii štátu sa rozhodli u časti iných zložiek

štátneho aparátu realizovať oprávnenú valorizáciu (štátna a verejná služba), aj keď u tejto

kategórie zamestnancov (funkcií) nie je zvýšená právna ochrana (spočívajúca v garancii

nezávislosti).

... ide o zrejmý prejav svojvôle pri výkone verejnej moci, hoci zákaz svojvôle tvorí

integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z

().

Zákonodarca si zrejme dostatočne neuvedomil skutočnosť, že rozhodovacia činnosť

sudcov má vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. V trestnom konaní sú sudcovia

oprávnení ukladať peňažné tresty a tresty prepadnutia majetku; právnickým osobám

ochranné opatrenia zhabanie peňažnej čiastky (až do sumy 1 660 000 EUR) a zhabanie

majetku... Vo veciach správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy, teda aj zákonnosť uložených pokút a iných sankcií za spáchanie

správnych deliktov (daňové delikty, colné delikty a iné porušenia zákonných povinností

v oblasti verejnej správy), a to vo výške aj niekoľko miliónov či desiatok miliónov eur...

Výnosy z pokút či iných sankcií uložených za správne delikty sú spravidla príjmom štátneho

rozpočtu. V občianskoprávnych veciach, vrátane obchodných vecí, rozhodujú spory aj

s hodnotou niekoľko desiatok miliónov eur a samozrejme, aj spory, účastníkom ktorých je

štát. Osobitnú kategóriu predstavujú spory zo zodpovednosti štátu za nezákonné

rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného vo väzbe na novú právnu

úpravu jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť sudcov môže ovplyvniť aj ich vlastné

platové pomery. Táto skutočnosť nevyhnutne vedie k spochybneniu nezávislosti a

nestrannosti súdnictva a k spochybňovaniu objektivity súdnych rozhodnutí, a to vo

všeobecnosti, nielen zo strany tých účastníkov či strán konania, v neprospech ktorých bolo

vynesené súdne rozhodnutie... Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu nie je

samoúčelná, slúži verejnosti... patrí k imanentným znakom demokratického právneho

štátu...

Namietaná právna úprava nerešpektuje ani ďalšie zo základných princípov právneho

štátu princíp právnej istoty a princíp proporcionality. Sudcom musí byť garantované ich

legitímne právo na platové pomery primerané vážnosti ich funkcie. Ich platové pomery

nesmú byť svojvoľne zo strany zákonodarnej a výkonnej moci zneisťované, dokonca

znižované, a to pod rúškom ozdravovania verejných financií. Peňažné prostriedky ušetrené

z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

úplne zanedbateľné. Pritom, platová reštrikcia sudcov je ustanovená na časovo

neobmedzené obdobie, teda nejde o platovú reštrikciu odôvodnenú výnimočnými

okolnosťami, zložitou finančnou situáciou v štáte...

Sudcovia vykonávajú funkciu sudcu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je

nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom,

s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou,

s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva

podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy

vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti, a pokiaľ

ide o sudcov všeobecných súdov s členstvom v Súdnej rade Slovenskej republiky (čl. 137

ods. 2, a ods. 2 ). Na rozdiel od tejto právnej úpravy, právna úprava

vzťahujúca sa na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nebráni tomu, aby poslanci

Národnej rady Slovenskej republiky popri výkone poslaneckého mandátu boli aj v riadnom

pracovnom pomere alebo aby vykonávali funkcie, zamestnanie alebo činnosť, ktoré nie sú

nezlučiteľné s výkonom ich poslaneckého mandátu a poberali za to pravidelný mesačný plat

či inú odmenu... To znamená, že na rozdiel od sudcov peňažný príjem poslancov za výkon

ich poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom.

Materiálne zabezpečenie sudcov by malo zohľadňovať vážnosť a dôstojnosť tohto

povolania, ako aj ďalšie skutočnosti. Sudca nesmie poberať iný pravidelný mesačný príjem

než plat za výkon funkcie sudcu...“

Navrhovateľka na podporu svojho návrhu poukazuje tiež na viacero medzinárodných

dokumentov, ktoré sa týkajú postavenia súdnictva [Odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“

zo 17. novembra 2010, prijaté na jej 1098. zasadnutí; Základné princípy MAGNY

CHARTY SUDCOV prijaté poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra

2010 v Štrasburgu; príslušné dokumenty Európskej komisie pre demokraciu

8

prostredníctvom práva; Základné zásady nezávislosti súdnej moci prijaté Organizáciou

Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. 12 z roku

1994; Európska charta štatútu sudcov prijatá účastníkmi multilaterálneho stretnutia

organizovaného Radou Európy v roku 1998].

Súčasťou návrhu navrhovateľky bol aj návrh na pozastavenie napadnutých ustanovení

zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch.

Ústavný súd uznesením č. k. 31 zo 4. marca 2015 prijal návrh

navrhovateľky na ďalšie konanie a nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti § 29l ods. 4

a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd v súlade s § 39

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

prepisov (ďalej len „“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej

rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj

„vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom účastníkov konania zároveň

požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Predseda národnej rady doručil ústavnému súdu vyjadrenie národnej rady k návrhu

navrhovateľky 22. júna 2015. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

«Národná rada vylučuje, že by schválením došlo k zásahu

do nezávislosti sudcov a tým k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1

. Národná rada ako zákonodarný orgán, pri prijímaní každého zákona rešpektuje

skutočnosť, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. V rozpore

s ústavnou zásadou reálnej deľby moci môže byť len taká právna úprava, ktorá by

zasahovala do výkonu súdnej moci v oblastiach vymedzených v a 2

a nerešpektovala by oddelenosť výkonu súdnictva od iných štátnych orgánov. Z tohto

aspektu napadnutá právna úprava takúto podmienku nespĺňa.

Pre posúdenie dodržania princípu právnej istoty, vrátane doktríny legitímnych

očakávaní, ako imanentného znaku právneho štátu v tomto prípade poukazujeme na jeho

všeobecné chápanie, a to, že zákon musí byť určitý, jasný, precízny a jeho právne následky

predvídateľné čo napadnutý zákon ako celok aj konkrétne ustanovenia nepochybne

spĺňajú. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou navrhovateľky, že predmetná právna úprava

je prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci. Národná rada postupovala v súlade s čl. 72

. Aj ústavný súd sa v rozhodnutí 86 vyjadril, že: „Nesúladnosť s

ods. 2 by nastala len úplným vybočením z právomoci národnej rady.“.

Prijatím , ktorým sa upravili platové pomery sudcov tak, že

sa im na rok 2015 určil plat v rovnakej výške ako v roku 2012, nedošlo k narušeniu princípu

vyjadreného v . Zákonodarca rozhodol, že sudcovia tak ako ostatní

ústavní činitelia, na ktorých sa vzťahuje , ako i ďalší funkcionári,

ktorých plat sa odvodzuje z platu poslanca, budú participovať na konsolidácii verejných

výdavkov. Čo sa týka odôvodnenosti prijatia napadnutého ustanovenia zákona, čo do

výnimočnosti okolností, poukazujeme na čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

v platnom znení, ktorý trvalo vyžaduje od členských štátov, aby sa vyhýbali nadmernému

štátnemu deficitu, ktorého referenčná hodnota vo vzťahu k hrubému domácemu produktu

je stanovená na 3%. A práve v záujme dodržania tohto požadovaného (a Európskou

komisiou sledovaného) kritéria, bol prijatý aj tento zákon. Ani z ani zo zákonnej

úpravy ( a ) explicitne nevyplýva absolútny

zákaz znižovania platov sudcov (v danom prípade nejde o znižovanie platu, ale ponechanie

rovnakej výšky platu ako v roku 2012). K tvrdeniu o požiadavke dočasnosti napadnutej

úpravy, je potrebné poukázať na to, že táto bola prijatá na obdobie jedného roka. Je

pravdou, že rovnaká právna úprava sa opakuje tretíkrát za sebou (roky 2013 až 2015).

10

V sa ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom. Rovnako v sa určuje,

že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,

spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so

zákonom. Rozhodovať nezávisle a nestranne sudca potvrdzuje aj zložením sľubu pri

vymenovaní do funkcie ( ). To znamená, že povinnosť sudcu rozhodovať

nezávisle a nestranne vyplýva z a zo zákona () bez ohľadu na

úpravu platových pomerov.

Nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov sú v právnom poriadku Slovenskej republiky

zaručené systémom ich ústavných záruk (napr. , 145a, 148 ), a zákonných

záruk (ide o právne záruky kariérne, stavovské, materiálne a profesné). Jedna z takýchto

záruk je uvedená v ustanovení , podľa ktorého štát

zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením. Materiálne zabezpečenie

sudcov však nemožno považovať za jedinú garanciu sudcovskej nezávislosti, je len

samozrejmé, že existujú aj iné garancie tejto nezávislosti, pričom pri neodvolateľnosti

z funkcie sudcu je jednou z najdôležitejších garancií aj osobnostná výbava sudcov

(predpoklad sudcovskej spôsobilosti), ktorých morálne vlastnosti sú zárukou riadneho

vykonávania funkcie a vykladania zákonov a rozhodovania podľa najlepšieho vedomia

a presvedčenia, nezávisle a nestranne, na čom zákonná úprava mechanizmu výpočtu platov

nemôže nič meniť. Sudcovia sú ako jediní verejní činitelia do funkcií ustanovovaní bez

časového obmedzenia na rozdiel od reprezentantov moci zákonodarnej a moci výkonnej.

K platovým pomerom sudcov a ich vzťahu k všeobecnej otázke vzájomných vzťahov

jednotlivých zložiek štátnej moci, sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí tak, že

„Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci Slovenskej

republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej moci inej

(iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov nie je tou

oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu rovnosti (nepodriadenosti)

jednotlivých zložiek štátnej moci podľa . Bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej

výške je určený plat sudcov, takouto právnou úpravou sa nenarušuje zaručená

zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v závislosti od výšky ich platu) stav ich

podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“.

Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti súdov a sudcov patrí k imanentným

znakom demokratického právneho štátu, musí byť striktne dodržiavaná a žiadnym zákonom

nesmie byť spochybňovaná. Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že z tohto dôvodu,

zákonodarca nesmie prijať takú právnu úpravu vzťahujúcu sa na platy sudcov, na základe

ktorej by platové pomery sudcov boli závislé od podielu rozpočtu verejnej správy a hrubého

domáceho produktu. Inými slovami, rozhodovacia činnosť súdov nesmie mať žiadny vplyv

na kritérium, od ktorého závisí, aký bude plat sudcov v konkrétnom kalendárnom roku.

Takéto konštrukcie treba rozhodne odmietnuť, zákonodarca v žiadnom prípade nespája

úpravu platových pomerov sudcov s ich rozhodovacou činnosťou. Aj ústavný súd vo svojom

rozhodnutí 86 uviedol, že „Sudcovia v skutočnosti niekedy rozhodujú

vo veciach, ktoré majú širší spoločenský rozmer a dosah (a takto nepriamo sa dotýkajú aj

ich samých ako členov spoločnosti), nemožno však tvrdiť, že dané bez ďalšieho spochybňuje

podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.“.

Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je legitímnym dôvodom na úpravu

platov sudcov, ako to vyslovil aj ústavný súd (), keď uviedol, „že je možné

stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový

momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré

takýto stav ekonomického prostredia odrážajú napr. platy pracovníkov v národnom

hospodárstve). V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov môže plat sudcov

kolísať v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce

pre stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani

žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich

nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom.“.»

K medzinárodným dokumentom, na ktoré sa navrhovateľka vo svojom návrhu

odvoláva, sa vo vyjadrení národnej rady uvádza, že tieto majú iba odporúčajúci charakter

a spornej problematike sa venujú iba všeobecne a nepriamo, resp. bez konkrétnych vecných

opatrení.

12

Vo vyjadrení národnej rady sa tiež zdôrazňuje, že „Zmenu platových pomerov pre

všetkých sudcov, nemožno posudzovať ako zásah do sudcovskej nezávislosti. Ústavne

chránená sudcovská nezávislosť sa vzťahuje na jednotlivé prerokúvané prípady konkrétne

určeným sudcom, zatiaľ čo zmena platu sa dotýka všetkých sudcov a teda súdnej moci ako

celku. Ohrozením sudcovskej nezávislosti by bolo, ak by sa konkrétnemu sudcovi v súvislosti

s rozhodovaním konkrétneho prípadu navrhlo zvýšenie (resp. zníženie) platu na ten účel,

aby sudca rozhodol určitým spôsobom.“.

Predseda národnej rady zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní v konaní o návrhu navrhovateľky.

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, z 11. mája 2015 bolo ústavnému súdu doručené 18. mája 2015; vláda v ňom

navrhla, aby ústavný súd návrhu navrhovateľky nálezom nevyhovel, a zároveň oznámila, že

netrvá na ústnom pojednávaní.

V stanovisku vlády sa k napadnutým ustanoveniam zákona o platových pomeroch

a zákona o sudcoch, na základe ktorých „nedôjde k valorizácii platov sudcov, ktorá spočíva

v nastavenom mechanizme o závislosti základného platu sudcu od priemerného platu

v národnom hospodárstve“, s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2000 okrem iného uvádza:

„... legitímnym dôvodom umožňujúcim prijímanie takýchto opatrení sú existujúci

stav a potreby ekonomiky štátu, za jeho prirodzenú a nevyhnutnú súčasť preto treba

považovať nielen jeho dočasnosť, ale aj primeranosť (proporcionalitu) za účelom

dosiahnutia takého ekonomického cieľa, ktorý sa jeho prijatím sledoval.

Z uvedeného dôvodu by sa neprimeraná doba jeho uplatňovania, ako aj spôsob

a rozsah opatrenia neodrážajúce potreby ekonomiky štátu mohli dostať do nesúladu

s ústavnými zásadami vlastnými právnemu štátu, akými sú zákaz svojvôle v činnosti

štátnych orgánov, zásada primeranosti (proporcionality), a to tak pokiaľ ide o rozsah

takýchto opatrení, ako aj o dobu nevyhnutnú pre ich legitímne použitie, zákaz diskriminácie

pri ich prijímaní a uplatňovaní a pod.

Keďže nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov

so stavom ekonomiky, nebolo možné posúdiť ako nesúladnú s takú právnu úpravu,

ktorou bolo dočasne zastavené uplatňovanie jednej zo zložiek tohto zákonného mechanizmu

určovania platov sudcov, ktorým sa reaguje na stav ekonomiky Slovenskej republiky.

Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že opatrenia smerujúce k tzv.

zmrazeniu platov sú navrhované vždy na obdobie jedného roka a sú v zákone prijímané

vždy len prostredníctvom prechodných ustanovení. Novelizáciami sa nezasahuje do

všeobecne nastavených pravidiel určovania platových pomerov sudcov Slovenskej

republiky. Aj táto skutočnosť teda podporuje fakt, že vláda Slovenskej republiky vníma tento

stav zmrazovania platov ako dočasný a každoročne skúma existujúci stav a potreby

ekonomiky, ako aj primeranosť (proporcionalitu) navrhovaných opatrení.“

Vláda sa vo svojom stanovisku v nadväznosti na argumentáciu navrhovateľky

vyjadruje aj k otázke tzv. materiálnej nezávislosti sudcov. V tejto súvislosti poukazuje na

právny názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. z 27. januára 1995,

podľa ktorého „ neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa

platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo,

aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich

nezávislosti“, ako aj na ďalší právny názor vyslovený v označenom uznesení, v zmysle

ktorého „Rozdiely v platovom ohodnotení členov jednotlivých zložiek štátnej moci ako aj

vnútri týchto zložiek neporušujú nezávislosť sudcov.“.

Vláda tiež argumentuje, že prijatím záveru o nesúlade napádaných ustanovení zákona

o platových pomeroch a zákona o sudcoch by ústavný súd „mohol... založiť pozitívnu

diskrimináciu ostatných ústavných činiteľov, ktorých platové pomery sú určované zákonom

č. Zákonodarná, výkonná a súdna moc sú rovnocenné zložky štátnej moci,

ktoré sa navzájom dopĺňajú a zároveň obmedzujú. Všetci ústavní činitelia by mali byť

rovnako dotknutí vo vzťahu k platovým pomerov aktuálnym vývojom ekonomiky. Nezávislosť

sama o sebe nie je kritériom, ktoré by malo pri favorizovaní vývoja platobných pomerov

14

odobrovať rozdielne zaobchádzanie ústavných činiteľov pôsobiacich v rôznych zložkách

štátnej moci.“.

Navrhovateľka vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. mája 2015 oznámila, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

III.

Relevantná právna úprava a aplikovateľná judikatúra ústavného súdu, ich analýza

a právne závery

III.1 Analýza napadnutej právnej úpravy

Navrhovateľka namieta nesúlad § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch

a zákona o sudcoch s a v spojení s .

Podľa § 29l ods. 4 zákona o platových pomeroch priemerný plat sudcu vo výške

určenej v roku 2012 podľa tohto zákona je priemerným platom sudcu aj v roku 2015.

Podľa § 29l ods. 5 zákona o platových pomeroch platové pomery sudcov v roku 2015

ustanovuje podľa zásady uvedenej v odseku 4 osobitný predpis.

Podľa § 151za zákona o sudcoch na účely určenia základného platu sudcu

najvyššieho súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu v roku 2015 sa za základný plat

sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu považuje základný

plat sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu priznaný podľa

tohto zákona v roku 2012. V roku 2015 patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu

a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré

je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2

a 4 vo výške funkčného príplatku priznaného podľa tohto zákona v roku 2012.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považuje za relevantné poukázať aj na

ďalšie ustanovenia zákona o platových pomeroch (§ 16 ods. 1 prvú vetu, § 23 ods. 1, § 2

ods. 1 prvú vetu, § 2 ods. 2, § 29l ods. 3), ako aj zákona o sudcoch (§ 66 ods. 1 a 2, § 67

ods. 1, § 69 ods. 2 a 4).

Podľa § 16 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch sudcovi ústavného súdu

patrí plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca,

v ktorom zložil predpísaný sľub.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o platových pomeroch priemerným platom sudcu

Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2.

Podľa § 2 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch poslancovi národnej rady

patrí plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa

16

odseku 2 zaokrúhlený nahor na celé euro, začínajúc dňom zvolenia za poslanca Národnej

rady Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch zníženie podľa odseku 1 sa rovná

a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat

1a)

poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,07,

b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat

2

poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,

c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat

poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05.

Vo vzťahu k citovaným ustanoveniam § 2 ods. 1 a 2 zákona o platových pomeroch

ústavný súd pripomína, že na základe jeho nálezu sp. zn. z 11. decembra

2013 publikovaného v Zbierke

ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ a § 2 ods. 2 zákona o platových

pomeroch vo vzťahu k sudcom dňom 18. decembra 2014 stratili účinnosť.

Podľa § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch v roku 2015 patrí sudcovi

ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012.

Podľa § 66 ods. 1 zákona o sudcoch základným platom sudcu najvyššieho súdu

a sudcu Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca

národnej rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd

alebo Špecializovaný trestný súd pridelený alebo preložený.

Podľa § 66 ods. 2 zákona o sudcoch sudcovia okresných súdov a krajských súdov sa

na potreby určenia základného platu zaraďujú do dvoch platových skupín a do siedmich

platových stupňov.

V súlade s § 67 ods. 1 zákona o sudcoch priemerným platom sudcu podľa osobitného

predpisu sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.

Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi

Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd,

mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy

zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie podľa

odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných

prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd

za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej

konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa

predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú v danej

veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.

18

Z napadnutých ustanovení zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch

z hľadiska premetu tohto konania vyplýva, že prostredníctvom nich sa (aj) v roku 2015

zmrazujú platy sudcov všeobecných súdov a tiež sudcov ústavného súdu, v dôsledku čoho

nedochádza k reálnemu uplatneniu zákonom ustanoveného mechanizmu určenia platu

v závislosti od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky. K takémuto reštriktívnemu zásahu do platov sudcov pritom dochádza

už od roku 2013 (t. j. tretíkrát za sebou), takže priemerný plat sudcov všeobecných súdov,

plat sudcov ústavného súdu a základný plat sudcov najvyššieho súdu a tiež sudcov

Špecializovaného trestného súdu sú aj v roku 2015 odvodené od priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola dosiahnutá

v roku 2011 (ide teda o vymeriavací základ pre výpočet priemerného platu sudcov

všeobecných súdov, platu sudcov ústavného súdu a základného platu sudcov najvyššieho

súdu a Špecializovaného trestného súdu priznaný v roku 2012).

III.2 Aplikovateľná judikatúra ústavného súdu a jej analýza

Ústavný súd sa v období od svojho konštituovania v konaní o súlade právnych

predpisov podľa už viackrát zaoberal problematikou platových

pomerov sudcov (ide najmä o konania vedené pod sp. zn.: , ,

, ), pričom vo svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil celý

rad zásadných právnych názorov k tejto problematike.

V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa akejkoľvek problematiky, a teda aj sféry platových pomerov sudcov, nemožno

interpretovať a aplikovať rigidne a ako navždy danú (nemennú), ale naopak, vnímať ju,

interpretovať ju a aplikovať vo vývoji. Judikatúra ústavného súdu či iných orgánov súdneho

typu v akejkoľvek oblasti nevyhnutne zahŕňa aj prelamovanie už skôr vyslovených

(vlastných) právnych názorov. Ide o prirodzený jav, ktorý sa v rozhodovacej činnosti

súdnych orgánov objektívne musí skôr či neskôr objaviť. Podrobnejšou analýzou rozhodnutí

ústavného súdu v už označených veciach možno dospieť k záveru, že v uznesení sp. zn.

z 27. januára 1995 a tiež v uznesení sp. zn. zo 4. júla 2000 sa

nachádzajú právne názory, ktoré sú zjavne nekompatibilné s niektorými právnymi názormi

vyslovenými v nasledujúcich rozhodnutiach ústavného súdu, teda v náleze sp. zn.

z 11. decembra 2013, ako aj v náleze sp. zn. z 28. novembra

2007. Z uvedeného vyplýva, že niektoré právne názory vyslovené v uzneseniach sp. zn.

z 27. januára 1995 a sp. zn. zo 4. júla 2000 boli neskoršou

judikatúrou ústavného súdu prekonané (prelomené), resp. niektoré z nich možno považovať

v kontextoch následnej judikatúry za zjavne nesprávne a nepoužiteľné.

Na podporu svojho záveru o ústavnej konformnosti napadnutých ustanovení § 29l

ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch argumentujú národná

rada i vláda vo svojich vyjadreniach k návrhu navrhovateľky aj s poukazom na niektoré

právne názory vyslovené v uzneseniach ústavného súdu sp. zn. z 27. januára

1995 a sp. zn. zo 4. júla 2000.

Konkrétne národná rada argumentuje vo svojom vyjadrení právnym názorom

ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. , podľa ktorého „... Bez

ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat sudcov, takouto právnou

úpravou sa nenarušuje zaručená zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v

závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“. Vláda vo

svojom vyjadrení tiež argumentuje právnym názorom ústavného súdu vysloveným vo veci

vedenej pod sp. zn. , podľa ktorého „ neobsahuje

žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo

vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá

rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti.“.

Národná rada i vláda zhodne argumentujú tiež právnymi názormi ústavného súdu

týkajúcimi sa legitímnosti prepojenia platových pomerov sudcov na stav ekonomiky

vyslovenými v uznesení sp. zn. zo 7. júla 2000 [„... je možné stanovenie ich

platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový momentálny stav

ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav

ekonomického prostredia odrážajú napr. platy pracovníkov v národnom hospodárstve).

20

V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať

v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre

stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani

žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich

nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom. ...

Slovenskej republiky nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky a všeobecných súdov so stavom ekonomiky ani prostredníctvom

ústavného príkazu rovnosti a ani prostredníctvom inej ústavnej garancie vzťahujúcej sa na

platové pomery sudcov.“].

Vláda vo svojom vyjadrení navyše argumentuje aj ďalším právnym názorom

ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. : „Platové pomery

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov predstavujú zákonnú,

a nie ústavnú garanciu ich nezávislosti, pričom nevylučuje, aby takáto zákonná

úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu.“

Právny názor, v zmysle ktorého môže byť zlý stav ekonomiky legitímnym dôvodom

na reštriktívny zásah do platových pomerov sudcov (argumentujú ním národná rada aj

vláda), ústavný súd nikdy nespochybnil a považuje ho za relevantný aj v konaní o návrhu

navrhovateľky. Zároveň ale zdôrazňuje, že jeho aplikáciu vo svojej doterajšej judikatúre

celkom zjavne podmieňuje kumulatívnym splnením určitých podmienok (podrobnejšie

k tomu pozri ďalej). Ostatné právne názory, ktorými argumentujú vo svojich vyjadreniach

národná rada alebo vláda, však ústavný súd považuje za zjavne neaplikovateľné na návrh

navrhovateľky.

Vo vzťahu k právny názorom prevzatým z uznesenia sp. zn.

z 27. januára 1995, v zmysle ktorých výškou platu sudcov „sa nenarušuje zaručená

zásada nezávislosti sudcov“, resp. že „ neobsahuje žiadne

ustanovenie..., ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového

ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti“, ústavný súd

v prvom rade zdôrazňuje, že ide o právne názory, ktoré boli celkom zjavne prekonané

(prelomené) už bodom 1 výroku nálezu sp. zn. z 28. novembra 2007

a následne tiež bodom 1 výroku nálezu sp. zn. z 11. decembra 2013

(a, samozrejme, tiež ich odôvodnením). Ústavný súd totiž vo výrokoch označených

rozhodnutí vyslovil, že reštrikčnými zásahmi do platových pomerov sudcov došlo k ich

nesúladu nielen s , ale aj (v spojení) s , podľa ktorého

„Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí...“. Ústavný súd teda vo svojich ostatných

meritórnych rozhodnutiach týkajúcich sa platových pomerov sudcov explicitne vyjadril, že

(reštriktívny) zásah do platov sudcov je nerozlučne spojený so zásahom do nezávislosti

sudcov, čo je v priamom rozpore s citovaným právnym názorom vyjadreným vo veci

vedenej pod sp. zn. . Navyše ústavný súd považuje národnou radou a vládou

citované právne názory „vyňaté“ z uznesenia sp. zn. z 27. januára 1995 za

zjavne nesprávne, keďže argumentáciou ad absurdum by mohli viesť aj k záveru, že

sudcovia budú vždy nezávislí, a to aj vtedy, ak ich príjem bude na hranici životného

minima, čo je zjavný nezmysel.

Vo vzťahu k právnemu názoru vyslovenému vo veci vedenej pod sp. zn.

(argumentuje ním vláda), podľa ktorého „Platové pomery sudcov Ústavného

súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov predstavujú zákonnú, a nie ústavnú

garanciu ich nezávislosti..., pričom nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla

reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu“, ústavný súd konštatuje, že tento právny názor

implicitne prelomil už v náleze sp. zn. z 28. novembra 2007 (a následne aj

v náleze sp. zn. z 11. decembra 2013), pretože bez toho (rozumej

„prelomenia tohto právneho názoru“, pozn.) by vo svojej podstate nemohol v tomto

rozhodnutí vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení zákona o sudcoch upravujúcich platy

sudcov všeobecných súdov s . Z nálezov sp. zn.

z 28. novembra 2007 a sp. zn. z 11. decembra 2013 totiž zjavne vyplýva, že

ústavný súd práve z vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej) garancii

nezávislosti sudcov v priamej príčinnej súvislosti s ich platovými pomermi.

Navyše, citovaný právny názor vyslovený vo veci sp. zn. sa ústavnému

súdu javí s odstupom času ako prejav extrémne formalistického výkladu , ktorý je pri

22

materiálnom chápaní ochrany ústavnosti zjavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že

Slovenskej republiky (na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje ustanovenie,

ktoré výslovne upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu neznížiteľnosti ich

platov, vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov sudcov nie

sú (implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných princípov

a iných chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou súčasťou

je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a súdov,

princíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných činiteľov

atď.].

Ústavný súd považuje tiež v priamom rozpore s argumentáciou obsiahnutou

vo vyjadrení národnej rady, podľa ktorej majú navrhovateľkou uvádzané medzinárodné

dokumenty „iba odporúčajúci charakter“ [ide napr. Odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“

zo 17. novembra 2010, prijaté na jej 1098. zasadnutí; Základné princípy MAGNY

CHARTY SUDCOV prijatá poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra

2010 v Štrasburgu; dokumenty Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva

o nezávislosti sudcov z 12. a 13. marca 2013; Základné zásady nezávislosti súdnej moci

prijaté Organizáciou Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy č. 12 z roku 1994; Európsku charta štatútu sudcov prijatú účastníkmi

multilaterálneho stretnutia organizovaného Radou Európy v roku 1998 (ústavný súd sa

analýzou týchto medzinárodných dokumentov podrobne zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS

99/2011 z 11. decembra 2013; pozri body 67 až 73 označeného nálezu)], za potrebné

zdôrazniť, že týmto medzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru, ktorých je

Slovenská republika signatárom, nemožno s odkazom na , podľa ktorého

„Slovenská republika uznáva a dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné záväzky“, popierať

ani primeranú mieru (a pritom vonkoncom nie zanedbateľnú) právnej relevancie.

Nad rámec právnych názorov k problematike platových pomerov sudcov, s ktorými

argumentujú vo svojich vyjadreniach národná rada a vláda, ústavný súd považuje za

potrebné poukázať na tomto mieste aj na ďalšie svoje právne názory vyslovené v doterajšej

judikatúre, ktoré sú podľa jeho názoru aplikovateľné na rozhodovanie o návrhu

navrhovateľky.

Ústavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. [napriek tomu, že

uznesením zo 4. júla 2000 návrhu navrhovateľov (skupiny 34 poslancov národnej rady)

nevyhovel] vyslovil, že k právnym garanciám sudcovskej a súdnej nezávislosti patrí aj

odmeňovanie a hospodárske zabezpečenie sudcov zodpovedajúce povahe a významu ich

činnosti.

Rozvíjajúc uvedený právny názor, ústavný súd vo veci sp. zn. uviedol,

že „princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov demokratického

a právneho štátu ( ), ktorý vyplýva z neutrality sudcov ako záruky

spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania. Tento princíp obsahuje celý

rad aspektov, ktoré majú spolu vytvoriť predpoklady na to, aby súdy mohli plniť svoje úlohy

a povinnosti najmä pri ochrane základných práv a slobôd občanov. Je založený na

nezávislosti súdov ( ) a nezávislosti sudcov ( ). Pod

nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“ (PL.

ÚS 12/05).

V nadväznosti na citované ústavný súd v tej istej veci (), inšpirujúc sa

právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky vyjadreným vo veci sp. zn.

z 11. júna 2003, zdôraznil že „Plat sudcu by mal byť stabilnou

a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže

kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho

zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie

platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov.

Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho zabezpečenia sudcov, za ktoré možno

považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej

zložky platu, narúšajú právnu istotu sudcov.“.

24

Na druhej strane ústavný súd v náleze sp. zn. z 28. novembra 2007

uviedol, že zásahy do platových náležitostí sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu

nezávislosti sudcov až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer a citeľným

spôsobom ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu,

pričom zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov nesmie byť výrazom svojvôle

zákonodarcu, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený

výnimočnými okolnosťami (). Na základe uvedeného právneho názoru si

ústavný súd osvojil právo posudzovať z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti intenzitu

reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, pričom v tejto súvislosti formuloval

určité kritériá (k tomu pozri ďalej).

Ústavný súd v náleze sp. zn. z 28. novembra 2007 v súvislosti

so zmrazovaním platov sudcov tiež uviedol, že „právo sudcov“ na každoročné

prispôsobenie platových pomerov meniacim sa podmienkam transformujúceho sa

hospodárstva Slovenskej republiky síce neexistuje, ale právna úprava statusu sudcov

v právnom štáte predpokladá osobitnú a stabilnú úpravu. Rovnako vyslovil, že právna

úprava, ktorá viaže úpravy platov sudcov na vývoj priemerného platu zamestnanca

národného hospodárstva, sleduje legitímny cieľ v podmienkach transformujúceho sa

hospodárstva a že za svojvoľné zo strany zákonodarnej moci nemožno kvalifikovať dočasné

vylúčenie ustanovenia právneho predpisu o valorizácii platu z pôsobnosti (neuplatnenie),

a to s prihliadnutím na dočasnú povahu takéhoto opatrenia a jeho cieľ, ktorým nie je nátlak,

ktorý by chcel a mohol ovplyvňovať sudcov pri ich rozhodovacej činnosti, keďže sa

vzťahuje na všetkých ústavných činiteľov a netýka sa výlučne sudcov ().

Žiada sa tiež uviesť, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre celoročné

zmrazenie platov sudcov nadväzujúce na závažné ekonomické opatrenia v prípade krízy

nesankcionoval ako nesúladné s (, ). Obdobne rozhodol

ústavný súd v zásade aj vo veci sp. zn. , v ktorej posudzoval (okrem iného)

vypustenie ustanovenia zákona o sudcoch o valorizácii v kontexte s výraznejším rastom

priemerného platu zamestnanca národného hospodárstva. Za ústavne nesúladné však

považoval opakované odkladanie nadobudnutia účinnosti právnej normy priznávajúcej

sudcom určitú zložku ich platových príjmov [tzv. 14. plat ()], pričom za

nesúladné s považoval tiež opakované novelizácie ustanovení týkajúcich sa

nadobudnutia účinnosti príslušných právnych noriem ustanovujúcich platy sudcov

s poukazom na to, že neakceptujú ústavné limity spočívajúce vo výnimočnej alebo dočasnej

povahe vylúčenia uplatňovania právnych noriem upravujúcich priznanie ďalšieho

sudcovského platu.

III.3 Právne závery k bodu 1 výroku tohto nálezu

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry

považuje reštriktívny zásah zákonodarcu do platových pomerov sudcov z ústavného

hľadiska za akceptovateľný a udržateľný v prípade, ak sú kumulatívne splnené tieto

podmienky, ktoré sa viažu k posudzovanému reštrikčnému zásahu:

a) ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou

ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci

štandardnú životnú úroveň sudcov,

b) ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c) ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

III.3.1 K primeranému odôvodneniu napadnutého reštrikčného zásahu do

platov sudcov ekonomickou situáciou

Zo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač č. 1202), vyplýva, že návrh na

ponechanie platov a paušálnych náhrad niektorých ústavných činiteľov na úrovni

ustanovenej v roku 2011, okrem sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných súdov,

u ktorých sa plat ponechal na úrovni určenej v roku 2012, bol odôvodnený konsolidáciou

verejných výdavkov v návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2015 až 2017, a to

26

s ohľadom na potenciálne uplatnenie ústavného o rozpočtovej

zodpovednosti (ďalej aj „ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti“).

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení (len) vo všeobecnej rovine poukazuje na

výnimočnosť okolností prijímania napadnutej právnej úpravy a v konkrétnostiach odkázal na

čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý trvalo vyžaduje od členských

štátov, aby sa vyhýbali nadmernému štátnemu deficitu, ktorého referenčná hodnota

vo vzťahu k hrubému domácemu produktu je ustanovená na 3 %, pričom

zároveň zdôrazňuje, že práve v záujme dodržania požadovaného kritéria bola prijatá aj

napadnutá právna úprava.

Navrhovateľka naproti tomu vo svojom návrhu argumentuje konkrétnymi

makroekonomickými ukazovateľmi hospodárskeho vývoja v Slovenskej republike

a zdôrazňuje skutočnosť, že pre rok 2014 nie sú (neboli) splnené kritériá na uplatnenie tzv.

dlhovej brzdy podľa príslušných ustanovení ústavného

o rozpočtovej zodpovednosti, ktoré by odôvodňovali reštrikčný zásah do platových

pomerov sudcov, ako aj iných verejných funkcionárov.

Ústavný súd nespochybňuje potrebu prijímať opatrenia na posilnenie mechanizmu

smerujúceho k zabezpečovaniu záväzkov výkonnej moci vo sfére verejných financií, ktorý

je determinovaný princípom zodpovednej rozpočtovej politiky vyplývajúcim z členstva

Slovenskej republiky v Európskej únii. Rovnako tak má ústavný súd primeraný rešpekt

k základnému cieľu sledovanému ústavným o rozpočtovej

zodpovednosti, ktorým je dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti finančného hospodárenia

Slovenskej republiky. Právnym základom Paktu stability a rastu, ktorý predstavuje právny

rámec pre koordináciu národných fiskálnych politík v Európskej únii, sú ustanovenia čl. 121

a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (na ktoré odkazuje predseda národnej rady

vo svojom vyjadrení). Pakt stability zahŕňa tak preventívnu, ako aj korekčnú zložku.

Preventívna zložka Paktu stability spočíva v úsilí členských štátov Európskej únie

predchádzať vzniku nadmerných deficitov verejných financií a plniť v tejto sfére

strednodobé ciele, pričom represívna zložka paktu v prvom rade smeruje k skúmaniu

existencie a príčin nadmerného deficitu, t. j. deficitu, ktorého podiel na hrubom domácom

produkte prekročí 3 %, ako aj pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu

a prekročenie ustanovenej referenčnej hodnoty (k tomu pozri bližšie aj dôvodovú správu

k návrhu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti; parlamentná tlač č. 556,

V. volebné obdobie národnej rady).

V súlade s čl. 12 ods. 1 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa do konca

rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej správy ustanovil vo výške 60 % podielu

na hrubom domácom produkte.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti ak výška dlhu

dosiahne 53 % podielu na hrubom domácom produkte a zároveň nedosiahne 55 % podielu

na hrubom domácom produkte,

a) vláda predloží na rokovanie národnej rady návrh opatrení, ktorými navrhuje

zabezpečiť zníženie dlhu a

b) znížia sa platy členov vlády na úroveň ich platov v predchádzajúcom rozpočtovom

roku, ak ich platy v predchádzajúcom rozpočtovom roku boli nižšie; zníženie platov sa

vykoná na obdobie od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po zverejnení výšky

dlhu až do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bola zverejnená výška dlhu nižšia ako

53 % podielu na hrubom domácom produkte.

V kontexte s citovanými ustanoveniami ústavného zákona o rozpočtovej

zodpovednosti ústavný súd konštatuje, že výška dlhu k 31. decembru 2013 predstavovala

54,6 % a k 31. decembra 2014 predstavovala 53,6 % hrubého domáceho produktu

(prístupné na http://www.rozpoctovarada.sk/svk/rozpocet/200/aktualny vyvoj dlhu sr).

V súvislosti s prepojením mechanizmu určovania platov ústavných činiteľov na

deficit verejných financií ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že účelom

takejto právnej úpravy je vyvodiť voči ústavným činiteľom zvláštnu kombináciu právnej

a politickej zodpovednosti, ale zároveň v tejto súvislosti zdôraznil, že sudcovia sa z tejto

skupiny ústavných činiteľov vymykajú, keďže sú nadaní nezávislosťou, sú menovaní

28

natrvalo a nesú právnu, nie politickú zodpovednosť a chod verejných financií nemôžu reálne

ovplyvňovať, pričom vzhľadom na tieto skutočnosti formuloval právny záver, v zmysle

ktorého sa prevzatím koncepcie penalizácie za stav verejných financií do výpočtu platov

sudcov a do ich hmotného zabezpečenia vnáša komponent arbitrárnosti a nečitateľnosti

().

Ústavný súd v nadväznosti na dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že a priori nemožno

vylúčiť vzájomnú spojitosť medzi nepriaznivou hospodárskou či ekonomickou situáciou

štátu a jeho rozpočtovou politikou, pričom fiskálne opatrenia prijaté za takejto situácie na

účely uplatnenia zodpovednej rozpočtovej politiky štátu v podobe reštriktívneho zásahu do

platov sudcov môžu za splnenia ďalších legitímne ustanovených podmienok predstavovať

z ústavného hľadiska ospravedlniteľný a udržateľný zásah zákonodarcu.

Vychádzajúc zo všeobecne formulovaného vyjadrenia predsedu národnej rady

o potrebe vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu, ako aj len vo všeobecnej rovine

formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa reštriktívnym zásahom do platov

sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé argumenty obsiahnuté vo všeobecnej

časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona (parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd

konštatuje, že posudzovaný zásah zákonodarcu nespĺňa už prvú (a pritom zásadnú)

z kumulatívnych požiadaviek ústavnej akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových

pomerov sudcov, teda že ide o zásah, ktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou

ekonomickou situáciou štátu. Podmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného)

odôvodnenia reštriktívneho zásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz

na záväzok exekutívy udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho

produktu, keďže tento záväzok je trvalý a nemenný. Nedostatočnosť odôvodnenia

reštriktívneho zásahu zákonodarcu pritom ústavný súd vníma aj cez prizmu priaznivých

makroekonomických ukazovateľov, na ktoré vo svojom návrhu poukazuje navrhovateľka,

na ktoré národná rada a ani vláda nereagovali, a teda v konečnom dôsledku tvrdeniam

navrhovateľky nijakým spôsobom neoponovali, a teda nijakým spôsobom nespochybnili ich

vecnú správnosť.

Predbežný záver ústavného súdu o absencii dostatočnej odôvodnenosti zásahu

zákonodarcu do platových pomerov sudcov zároveň vylučuje potrebu preskúmavať

primeranosť reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov z hľadiska jeho spôsobilosti

ohroziť životnú úroveň sudcov.

Aj napriek tomu, že už absencia dostatočného (ústavne akceptovateľného)

odôvodnenia reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov ekonomickou situáciou

štátu je sama osebe dostatočná na prijatie záveru o nesúlade napadnutej právnej úpravy

s v spojení s , ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa

aj k ďalším podmienkam ústavnej akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových

pomerov sudcov formulovaných v jeho doterajšej judikatúre, t. j. k jeho dočasnosti a zákazu

svojvôle.

K argumentácii navrhovateľky vyplývajúcej z jej návrhu o vplyve rozhodovacej

činnosti sudcov na štátny rozpočet Slovenskej republiky a o možnom zásahu do ich

nezávislosti ústavný súd len pre úplnosť odkazuje na svoj názor vyslovený vo veci

a zdôrazňuje, že sudcovia aj keď niekedy rozhodujú vo veciach majúcich

širší spoločenský rozmer a dosah, nemožno tvrdiť, že uvedené samo osebe spochybňuje

podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.

III.3.2 K dočasnosti napadnutého reštrikčného zásahu do platov sudcov

O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola

jednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah do

platov sudcov však nepochybne nepôjde vtedy, ak sa jeho trvanie pre ďalšie obdobie

viackrát prostredníctvom následných opatrení zákonodarcu (bez primeraných dôvodov)

predlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej

akceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna

úprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide

30

o opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov

v rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch

a § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už

tretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni

platov z roku 2012.

Ak by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by

mu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti

uskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie.

V dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov

sudcov vo väzbe na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny). Na

tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov

nerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1

ods. 1 v spojení s

III.3.3 K svojvoľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov

O svojvôľu zákonodarcu ide vo všeobecnosti podľa názoru ústavného súdu vtedy, ak

pri výkone svojej právomoci zákonodarný orgán nerešpektuje ústavu, ústavné zákony

a medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, resp. ich všeobecne záväznú interpretáciu,

a to takým spôsobom, že svojím výsledným produktom (zákonom) zásadne poprie ich účel

a význam. Funkciu všeobecne záväznej interpretácie plnia nielen rozhodnutia

ústavného súdu o výklade a ústavných zákonov vydané v konaní podľa

, ale nepochybne aj kľúčové časti odôvodnenia jeho rozhodnutí prijatých v konaní

o súlade právnych predpisov podľa , ktoré predstavujú záväzné limity

pre budúcu zákonodarnú činnosť národnej rady. Popieranie tohto záveru by vo svojej

podstate znamenalo, že odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu vydané v konaní o súlade

právnych predpisov by boli zbytočné, pretože by nemali žiadnu právnu relevanciu (k tomu

pozri aj názory formulované v ústavnej doktríne, napr. HOLLÄNDER, P. Role Ústavního

soudu České republiky při uplatňování v judikatúře obecných soudů. In:

České republiky po pěti letech (Sborník z konference). Brno: Masarykova univerzita, 1998,

s. 45 a nasl.)

V posudzovanom prípade národná rada zjavne nerešpektovala kľúčové časti

doterajšej judikatúry ústavného súdu k problematike platových pomerov sudcov (najmä

podmienenosť reštrikčných zásahov do platov sudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou

štátu, ako aj ich dočasnosť), resp. ich účelovo dezinterpretovala. Za týchto okolností sú

v posudzovanom reštrikčnom zásahu do platov sudcov podľa názoru ústavného súdu

prítomné aj prvky svojvôle zákonodarcu, čo je ďalší dôvod na to, aby ústavný súd rozhodol

o jeho nesúlade s z hľadiska nerešpektovania zákazu svojvôle. V tejto súvislosti

ústavný súd len pripomína, že zákazu svojvôle priznal vo svojej doterajšej judikatúre

postavenie jedného z princípov právneho štátu garantovaného v

(, , ).

V súvislosti s prítomnosťou prvkov svojvôle pri schvaľovaní posudzovaných

reštrikčných zásahov do platov sudcov ústavný súd nad rámec už uvedeného vyslovuje

reálne podloženú domnienku, že národná rada si pri schvaľovaní napadnutej právnej úpravy

musela byť vedomá toho, že v prípade ak budú reštrikčné zásahy do platov sudcov

napadnuté návrhom na začatie konania podľa (čo sa reálne aj stalo), tak

ústavný súd nebude môcť rozhodnúť inak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

V opačnom prípade by totiž ústavný súd rozhodol nielen v rozpore so svojou doterajšou

judikatúrou, porovnateľnou judikatúrou zahraničných ústavných súdov, ale aj v rozpore

s princípmi, na ktorých je založená .

Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd, rešpektujúc svoju doterajšiu

judikatúru z ostatného obdobia (predovšetkým právne názory vyslovené v nálezoch sp. zn.

z 28. novembra 2007 a sp. zn. z 11. decembra 2013),

konštatuje, že posudzovaný reštrikčný zásah do platov sudcov je z ústavného hľadiska

neakceptovateľný, keďže nie je dostatočne odôvodnený existujúcim stavom a potrebami

32

ekonomiky, nespĺňa podmienku dočasnosti a je poznamenaný prvkami svojvôle. Na tomto

základe ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch

a zákona o sudcoch nie sú v súlade s v spojení s

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec bodu 1 výroku tohto nálezu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa

aj k argumentácii vlády o možnej pozitívnej diskriminácii ostatných ústavných činiteľov

v porovnaní so sudcami súvisiacej s ich platovými pomermi. Vláda potenciálnu pozitívnu

diskrimináciu sudcov oproti iným ústavným činiteľom odvádza od zásady rovnocennosti

zložiek zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktorú aj podľa názoru ústavného súdu

nepochybne možno odvodiť z ústavného textu; túto zásadu však nemožno interpretovať

a aplikovať rigidne a izolovane, t. j. bez väzby na ústavné princípy. Ústavný súd ale v tejto

súvislosti v prvom rade poukazuje na rozdielne postavenie a rozdielne funkcie jednotlivých

zložiek moci v ústavnom mechanizme a zdôrazňuje, že z ústavného postavenia sudcov na

jednej strane a predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci na strane druhej

s prihliadnutím na princíp nezávislosti sudcov a princíp deľby moci vyplýva rozdielny

dispozičný priestor k platovým reštrikciám uplatňovaným voči sudcom v porovnaní

s dispozičným priestorom k takýmto reštrikciám, ktoré poskytuje ústavná a zákonná úprava

vo vzťahu k predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci (m. m. ). Z týchto

dôvodov rozdielny prístup k platovému ohodnoteniu sudcov nemôže sám osebe založiť

pozitívnu diskrimináciu sudcov oproti ostatným ústavným činiteľom, ktorých platové

ohodnotenie je upravené zákonom o platových pomeroch. Zároveň ústavný súd podčiarkuje,

že reštrikčné zásahy do platových pomerov ústavných činiteľov, ktoré sa uskutočnili

v ostatnom období, sú do značnej miery poznačené prvkami populizmu aktuálnej

parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla v súvislosti s blížiacimi sa

parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré vo svojej podstate nie sú

spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií (úspory takto získané sú

zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť pozitívnemu vývoju vo sfére

verejných financií). Ak sa takéto reštrikčné zásahy do platových pomerov týkajú

„politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci), tak sú zo strany ústavného súdu

(až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné. Ak sa však reštrikčné zásahy premietajú

do platových pomerov tých zložiek ústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej

podstaty (i ústavného textu) nezávislé, tak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne

reagovať prostredníctvom svojej judikatúry. Súdna moc, ako aj iné súčasti ústavného

mechanizmu, ktorých ústavné postavenie charakterizuje princíp nezávislosti, totiž nemôžu

doplácať na populizmus a účelové kalkulácie aktérov politického zápasu.

III.4 Právne závery k bodu 2 výroku tohto nálezu

Z už citovaných ustanovení zákona o platových pomeroch (pozri časť III.1 tohto

nálezu) vyplýva, že mechanizmus určovania platov sudcov ústavného súdu je v zásade

identický s mechanizmom určovania platov sudcov všeobecných súdov (porovnaj § 2

v spojení s § 16 ods. 1 zákona o platových pomeroch a § 2 spojení s § 23 ods. 1 zákona

o platových pomeroch a § 66 ods. 1 zákona o sudcoch).

Z § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, podľa ktorého v roku 2015 patrí

sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012, vyplýva, že novelizáciou zákona

o platových pomeroch uskutočnenou zákonodarca vykonal

rovnaký reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu, ako do platov sudcov

všeobecných súdov, t. j. aj platy sudcov ústavného súdu boli opakovane zmrazené na úrovni

platu z roku 2012. Za uvedených okolností niet pochýb o tom, že právne závery vyslovené

v časti III.3 tohto nálezu vo vzťahu k napadnutému reštrikčnému zásahu do platov sudcov

všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov

ústavného súdu. Sudcovia všeobecných súdov, ako aj sudcovia ústavného súdu sú rovnako

sudcami a z tohto titulu sú členmi orgánov súdnej moci (súdov), na ktorých postavenie sa

v zásade rovnako vzťahujú všetky ústavné princípy vrátane princípu nezávislosti, ktorý je

deklarovaný v . Navyše z porovnania textu ústavného sľubu sudcu

ústavného súdu ( ) a textu ústavného sľubu sudcov všeobecných súdov

( ) možno vyvodiť záver, že priznaná a garantovaná

miera nezávislosti sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní je vyššia než u sudcov

34

všeobecných súdov. Ak teda ústavný súd dospel záveru, že § 29l ods. 4 a 5 zákona

o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení

s , tak nemôže vysloviť iný právny názor na ústavnú akceptovateľnosť §

29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým došlo k reštrikčnému zásahu do platov

sudcov ústavného súdu.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Výnimka so zásady viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania

ustanovenej v je explicitne vyjadrená v zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa zistí

nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej

právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych

predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález

o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa

čl. 15 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva.

V posudzovanej veci predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky nepodala návrh

na vyslovenie nesúladu § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým sa určil plat

sudcov ústavného súdu na rok 2015, s v spojení s . Ústavný

súd nepovažuje v tomto prípade za nevyhnutné formulovať svoj právne relevantný názor

k výkladu , t. j. k otázke, či predmetom návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky mohli

byť aj veci týkajúce sa výkonu „ústavného“ súdnictva (vo svojej podstate by išlo o výklad

pojmu „súdnictvo“ použitý v citovanom ustanovení , pozn.). Zároveň však

poznamenáva, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavuje nenapadnutý

§ 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k ustanoveniam § 29l ods. 4 a 5

zákona o platových pomeroch, ktorých nesúlad s napadla navrhovateľka, klasický

(priam „učebnicový“) príklad na uplatnenie postupu podľa .

Prekážkou uplatnenia postupu podľa nemôže byť ani

skutočnosť, že by sa prostredníctvom neho mal ústavný súd právne relevantným spôsobom

vyjadriť k platovým pomerom svojich sudcov. Ústavný súd si uvedomuje potenciálny

expresívny náboj a mimoriadnu chúlostivosť právnej situácie, pri ktorej si prostredníctvom

svojej rozhodovacej aktivity osvojí možnosť odstrániť reštrikčný zásah zákonodarcu do

platov svojich sudcov, a to napriek tomu, že ide o aktivitu, ktorú explicitne prezumuje

. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zďaleka by nešlo

o prvý prípad, keď by mal rozhodovať o platoch svojich sudcov (pozri v tomto náleze už

viackrát spomenuté konania vo veciach , , či

), pričom zároveň tiež už viackrát rozhodoval o súlade zákona o ústavnom

súde, teda „svojho“ zákona s . V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na

konania vedené pod sp. zn. , , resp. , predmetom

ktorých boli otázky týkajúce sa právneho postavenia sudcov ústavného súdu.

Z povahy a postavenia ústavného súdu ako jediného súdneho orgánu ochrany

ústavnosti, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať opravný prostriedok, teda z pozície

tzv. hraničného orgánu (k tomu pozri podrobne bod 111 nálezu ústavného súdu

z 11. decembra 2013), vyplýva, že reálne môže byť vystavený situáciám,

v ktorých bude musieť riešiť a rozhodovať otázky, ktoré sa týkajú jeho samého, resp. jeho

sudcov. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne platí zákaz denegatio

iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti), ktorého podstata spočíva v tom, že ak ,

alebo zákon poskytuje ústavnému súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí – ak sú

inak splnené procesné podmienky – byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom

návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť (m. m. , bod

106).

V danom prípade je podľa názoru ústavného súdu celkom očividné, že právne závery

vyslovené k ústavnej neakceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov

36

všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov

ústavného súdu, t. j. neuplatnením postupu podľa by ústavný

súd zjavne rezignoval na svoju kľúčovú funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti.

Ústavný súd by totiž svojím rozhodnutím neodstránil protiústavný stav, ktorý zistil

v priebehu konania o návrhu navrhovateľky podľa , ktorého predmetom

bolo posúdenie ústavnosti právnych noriem s identickými právnymi dôsledkami, aké má

. Ústavný súd navyše nad rámec tohto konania

konštatuje, že svojou pasivitou v danom prípade by len prehĺbil diskriminačné prvky, ktoré

podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy reálne existujú medzi zákonnou úpravou platových

pomerov sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu [pozri najmä § 77 zákona

o sudcoch ustanovujúci pre sudcov všeobecných súdov nárok na ďalší plat (tzv.

13. a 14. plat), na ktorý sudcovia ústavného súdu zákonom priznaný nárok nemajú], ktoré

však s predmetom tohto konania nesúvisia priamo.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd s poukazom na svoju funkciu súdneho orgánu

ochrany ústavnosti a svoju doterajšiu judikatúru, uplatňujúc postup podľa § 40 zákona

o ústavnom súde, vyslovil aj nesúlad § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch s čl. 1

ods. 1 v spojení s (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.5 K bodu 3 výroku tohto nálezu (namietaný nesúlad s )

Navrhovateľka sa domáha aj vyslovenia nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2

ods. 2 , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto časti ústavný súd návrhu

navrhovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd v súvislosti s bodom 3 výroku tohto nálezu konštatuje, že považuje za

prekonané judikatórne prístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho

fungovania, keď samotný záver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami

„mechanicky“ vnímal aj ako jeho nesúlad s (pozri napr.

, , ). Takýto prístup možno označiť za tautologický.

Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s totiž prichádza do

úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m.

, bod 92). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu

vybočeniu z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.

IV.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do

súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení , bude úlohou národnej rady do šiestich

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 29l

ods. 3, 4 a 5 o platových

pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144

ods. 1 . Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia

označené ustanovenia zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch po uplynutí tejto

lehoty platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

38

V Košiciach 25. novembra 2015