Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 27/2015
PDF · 880.12 KB
No categories available
PL. ÚS 27/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza
(sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky
Súdnej rady Slovenskej republiky, vo veci namietaného nesúladu § 29l ods. 4 a 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 151za zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky takto
rozhodol:
Ustanovenia § 29l ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993
Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov v spojení s § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade
s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 29l ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.
z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára 2015
doručený návrh JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky
(ďalej aj „navrhovateľka“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade označených ustanovení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o platových
pomeroch“) a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sudcoch“).
V podaní doručenom ústavnému súdu 14. januára 2015 navrhovateľka upravila petit
svojho návrhu a následne ho po predchádzajúcej výzve ústavného súdu z 21. januára 2015
v podaní doručenom ústavnému súdu 9. februára 2015 opakovane upravila do tejto podoby:
„Ustanovenie § 29l ods. 4 a 5 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov v znení zákona č. 362/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších prepisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 362/2014
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.
o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení
s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
2
V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka okrem iného uvádza:
«V rámci schváleného zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2015
opätovne Národná rada Slovenskej republiky zasiahla do platových pomerov sudcov (zák.
č. 385/2000 Z. z.) tzv. zmrazením platu, na základe ktorého nedôjde k valorizácii platov
sudcov, ktorá spočíva v nastavenom mechanizme o závislosti základného platu sudcu od
priemerného platu v národnom hospodárstve.
Pokračuje sa už tretí rok v uvedenom zmrazovaní platov, keďže tieto boli zmrazené aj
v rokoch 2013 a 2014.
V súčasnosti je preto základný plat sudcu odvodený od priemerného platu
pracovníka národného hospodárstva, ktorý bol dosiahnutý v roku 2011 (základ pre výpočet
platu, ktorý bol priznaný sudcom v roku 2012).
Z oficiálnych údajov verejne prístupných vyplýva, že v rokoch 2012 a 2013 aj na
Slovensku prebiehala ekonomická kríza, aj keď výrazne s nižším negatívnym dopadom ako
vo viacerých štátoch Európskej únie, v dôsledku čoho na Slovensku aj v tomto období
dochádzalo k rastu hrubého domáceho produktu (ďalej len „HDP“) a priemernej mzdy
pracovníka národného hospodárstva.
V roku 2014 sa vytvorila zásadne odlišná ekonomická situácia (v pozitívnom slova
zmysle), ktorá sa zároveň má zlepšovať (resp. minimálne udržiavať) aj v roku 2015.
Je všeobecne známe, že v roku 2014 nie sú splnené kritériá tzv. dlhovej brzdy (podľa
kritérií ústavného zákona), na základe ktorých by Slovenská republika bola povinná výrazne
zasahovať úspornými opatreniami do ekonomiky štátu. Klesol totiž dlh Slovenska za rok
2013 na 54,6 % HDP, čím došlo k uvoľneniu dlhovej brzdy na základe rozhodnutia
Európskeho štatistického úradu podľa novej metodiky ESA 2010. Rozpočtový deficit je
výrazne pod úrovňou 3 % HDP (v súlade s pravidlami Paktu stability a rastu podľa
hodnotenia Európskej komisie), v dôsledku čoho Slovensko bolo vyradené z tzv. procesu
dohľadu. Rastie nominálna priemerná mzda pracovníka v národnom hospodárstve sústavne
od roku 2012, rast HDP v roku 2014 je nad 2 %, rastie produktivita práce a zamestnanosť,
pričom klesá nezamestnanosť. Takýto pozitívny stav je oficiálne prognózovaný na rok 2015
aj Národnou bankou Slovenska oznámený v decembri 2014 (HDP o 2,6 %, nominálne mzdy
o 2,7 %, reálne mzdy o 2,2 %, zamestnanosť o 0,7 %, pokles nezamestnanosti na 12,6 %.).
Obdobný stav ekonomiky prognózujú aj príslušné orgány Európskej komisie.
Vzhľadom na uvedenú pozitívnu ekonomickú situáciu štátu pokračovanie
v zmrazovaní valorizácie platov sudcov tretí rok za sebou, nespĺňa kritéria o dočasnosti
opatrenia a súčasne ani kritérium o výnimočnosti prípustnosti zásahu do platov sudcov,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou materiálnej garancie nezávislosti sudcov (podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu).
Je nesporné, že princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov
demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)... Tento princíp... Je založený na
nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) a nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pod
nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je však treba chápať aj ich materiálnu
nezávislosť.
Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť
výrazom svojvôle zákonodarcu, ale musí vychádzať zo zásady proporcionality a byť
odôvodnený výnimočnými okolnosťami, napríklad zlou finančnou situáciou štátu, pričom
i za splnenia tejto podmienky musí byť zohľadnená odlišnosť funkcie sudcu a predstaviteľov
moci zákonodarnej a výkonnej. Takýto zásah nesmie dávať dôvod k obavám, či sa nedotýka
obmedzenia dôstojnosti sudcov, napríklad či nie je výrazom ústavne neprípustného tlaku
moci zákonodarnej a moci výkonnej na moc súdnu (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn.
ÚS 55/05).
Základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú
a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predpokladá však existenciu
ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými
zložkami štátnej moci, pričom ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov nemožno
oddeľovať. Nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti
sudcov samých a súčasne platí, že nezávislé súdnictvo nemôže existovať bez nezávislých
sudcov. Nezávislosť súdnictva a súdov sú späté splnením tých úloh, ktoré im v právnom
štáte zveruje ústava. Princíp nezávislého súdnictva je jednou z podstatných náležitostí
demokratického právneho štátu zakotvený okrem iného v čl. 46 a čl. 141 ústavy.
Predmetom konania je zmrazenie platov sudcov, zavedené zákonom č. 362/2014 Z.
z., ktoré je potrebné vnímať tiež ako ďalšiu formu platovej reštrikcie. Platové pomery
4
sudcov v širšom zmysle majú byť stabilnou a neznižovateľnou veličinou, pokiaľ na to nie sú
celkom výnimočné a mimoriadne okolnosti štátu.»
V ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľka analyzuje doterajšiu judikatúru
ústavného súdu týkajúcu sa platov sudcov a na tomto argumentačnom základe ďalej
poukazuje na tieto skutočnosti:
„Účelom zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky je upraviť platy aj u sudcov všeobecných súdov (okrem ďalších ústavných
činiteľov) tak, aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jednotlivých zložiek.
Uvedený zákon ustanovuje vymeriavací základ, od ktorého sa odvodzujú platy sudcov
ústavného súdu, ako aj sudcov ostatných súdov (všeobecné súdy).
Vymeriavacím základom je plat poslanca Národnej rady Slovenskej republiky,
ktorému patrí plat vo výške 3 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, zaokrúhlenej nahor
na celé euro. Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve je
ekonomickou kategóriou, ktorá je základom pre výpočet priemerného platu sudcu, spojený
s koeficientom prepočtu tohto platu na plat poslanca, pričom tento základný zákonný
mechanizmus stanovenia platu sudcov je doplnený tzv. valorizačným mechanizmom ich
priebežnej úpravy.
Priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu (t. j. zákon o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov), sa rozumie plat v prvej platovej skupine a treťom
platovom stupni (100 %). Základný plat sudcov zaradených do jednotlivých platových
stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu podľa osobitného
predpisu, t. j. zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Sudcovia
okresných súdov sa zaraďujú do platovej skupiny č. I. a sudcovia krajských súdov sa
zaraďujú do platovej skupiny č. II. (§ 67 ods. 1, 2; § 66 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov) sudca okresného súdu 120 %
strop, sudca krajského súdu 125 % strop).
Základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcu
Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca mesačne
(§ 66 ods. 1 cit. zák.).
Objektívny faktor, t. j. priemerný plat v národnom hospodárstve ako základ pre
určenie platu sudcu je nevyhnutné zachovať aj z dôvodu, že presadzovaniu postojov
výkonnej a zákonodarnej moci pri rozhodovaní o rozpočtovom hospodárení štátu, ktoré je
pod ich výlučnou kontrolou, nemôže účinne zabrániť prípadnému neprípustnému zásahu do
garantovanej nezávislosti sudcov.
Zmrazenie platov sudcov v rozpore s judikatúrou neprihliada na konštatovaný
pozitívny stav ekonomiky Slovenska prostredníctvom určenej ekonomickej kategórie, t. j. na
priemerný mesačný plat zamestnanca národného hospodárstva. Súčasný stav a potreba
ekonomiky štátu vylučuje existenciu výnimočných okolností odôvodňujúcich zásah do
materiálneho zabezpečenia sudcov, ktorým sú aj platy sudcov a súčasne porušuje aj
sledovaný legitímny cieľ v podmienkach transformujúceho sa hospodárstva o viazaní
úpravy platov sudcov na vývoj priemerného platu pracovníka národného hospodárstva, čo
je výrazom racionálneho previazania štandardu sudcov na životnú úroveň v občianskej
spoločnosti.
Dochádza bezdôvodne k porušeniu previazanosti štandardu sudcov na životnú
úroveň v občianskej spoločnosti, keďže valorizačný mechanizmus nie je viazaný na
priemerný plat v roku 2014, ale naďalej ostáva základný plat viazaný na priemernú mzdu
z roku 2011. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sudcovia prejavili náležitú solidaritu
s občanmi v rokoch 2012 2013, kedy bol stav ekonomiky štátu nepriaznivý.
Nie je splnené ani kritérium dočasnosti zásahu do záruk nezávislosti sudcu, keďže
dochádza k zákazu valorizácie tretí rok nepretržite za sebou (r. 2013 2015 vrátane).
Zastavenie nárastu platov po dobu 3 rokov za sebou (nepretržite) má za následok
dlhodobo výrazné zníženie poklesu čistého príjmu sudcu za rok, takže citeľným spôsobom
dochádza k ohrozeniu štandardnej životnej úrovne sudcu...
Zákonodarcom zvolený postup je potrebné považovať i za prejav svojvôle, ktorý
porušuje (vo vzťahu k sudcom) čl. 1 ods. 1 ústavy spočívajúci v generálnom princípe
právnej istoty, ktorej súčasťou je tzv. legitímne očakávanie, pričom u sudcov je to
zvýraznené aj tým, že ústava sudcom garantuje nezávislosť (ako adresátom takejto právnej
normy) na rozdiel od iných funkcií (zákonodarná moc, výkonná moc, štátna a verejná
správa).
6
Ide o neakceptovateľnú manipuláciu zo strany výkonnej a zákonodarnej moci
(svojvôľu), keďže pri zhodnej ekonomickej situácii štátu sa rozhodli u časti iných zložiek
štátneho aparátu realizovať oprávnenú valorizáciu (štátna a verejná služba), aj keď u tejto
kategórie zamestnancov (funkcií) nie je zvýšená právna ochrana (spočívajúca v garancii
nezávislosti).
... ide o zrejmý prejav svojvôle pri výkone verejnej moci, hoci zákaz svojvôle tvorí
integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy
Zákonodarca si zrejme dostatočne neuvedomil skutočnosť, že rozhodovacia činnosť
sudcov má vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. V trestnom konaní sú sudcovia
oprávnení ukladať peňažné tresty a tresty prepadnutia majetku; právnickým osobám
ochranné opatrenia zhabanie peňažnej čiastky (až do sumy 1 660 000 EUR) a zhabanie
majetku... Vo veciach správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy, teda aj zákonnosť uložených pokút a iných sankcií za spáchanie
správnych deliktov (daňové delikty, colné delikty a iné porušenia zákonných povinností
v oblasti verejnej správy), a to vo výške aj niekoľko miliónov či desiatok miliónov eur...
Výnosy z pokút či iných sankcií uložených za správne delikty sú spravidla príjmom štátneho
rozpočtu. V občianskoprávnych veciach, vrátane obchodných vecí, rozhodujú spory aj
s hodnotou niekoľko desiatok miliónov eur a samozrejme, aj spory, účastníkom ktorých je
štát. Osobitnú kategóriu predstavujú spory zo zodpovednosti štátu za nezákonné
rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného vo väzbe na novú právnu
úpravu jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť sudcov môže ovplyvniť aj ich vlastné
platové pomery. Táto skutočnosť nevyhnutne vedie k spochybneniu nezávislosti a
nestrannosti súdnictva a k spochybňovaniu objektivity súdnych rozhodnutí, a to vo
všeobecnosti, nielen zo strany tých účastníkov či strán konania, v neprospech ktorých bolo
vynesené súdne rozhodnutie... Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu nie je
samoúčelná, slúži verejnosti... patrí k imanentným znakom demokratického právneho
štátu...
Namietaná právna úprava nerešpektuje ani ďalšie zo základných princípov právneho
štátu princíp právnej istoty a princíp proporcionality. Sudcom musí byť garantované ich
legitímne právo na platové pomery primerané vážnosti ich funkcie. Ich platové pomery
nesmú byť svojvoľne zo strany zákonodarnej a výkonnej moci zneisťované, dokonca
znižované, a to pod rúškom ozdravovania verejných financií. Peňažné prostriedky ušetrené
z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky
úplne zanedbateľné. Pritom, platová reštrikcia sudcov je ustanovená na časovo
neobmedzené obdobie, teda nejde o platovú reštrikciu odôvodnenú výnimočnými
okolnosťami, zložitou finančnou situáciou v štáte...
Sudcovia vykonávajú funkciu sudcu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je
nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom,
s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou,
s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva
podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy
vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti, a pokiaľ
ide o sudcov všeobecných súdov s členstvom v Súdnej rade Slovenskej republiky (čl. 137
ods. 2, čl. 145a ods. 2 ústavy). Na rozdiel od tejto právnej úpravy, právna úprava
vzťahujúca sa na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nebráni tomu, aby poslanci
Národnej rady Slovenskej republiky popri výkone poslaneckého mandátu boli aj v riadnom
pracovnom pomere alebo aby vykonávali funkcie, zamestnanie alebo činnosť, ktoré nie sú
nezlučiteľné s výkonom ich poslaneckého mandátu a poberali za to pravidelný mesačný plat
či inú odmenu... To znamená, že na rozdiel od sudcov peňažný príjem poslancov za výkon
ich poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom.
Materiálne zabezpečenie sudcov by malo zohľadňovať vážnosť a dôstojnosť tohto
povolania, ako aj ďalšie skutočnosti. Sudca nesmie poberať iný pravidelný mesačný príjem
než plat za výkon funkcie sudcu...“
Navrhovateľka na podporu svojho návrhu poukazuje tiež na viacero medzinárodných
dokumentov, ktoré sa týkajú postavenia súdnictva [Odporúčanie Výboru ministrov Rady
Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“
zo 17. novembra 2010, prijaté na jej 1098. zasadnutí; Základné princípy MAGNY
CHARTY SUDCOV prijaté poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra
2010 v Štrasburgu; príslušné dokumenty Európskej komisie pre demokraciu
8
prostredníctvom práva; Základné zásady nezávislosti súdnej moci prijaté Organizáciou
Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. 12 z roku
1994; Európska charta štatútu sudcov prijatá účastníkmi multilaterálneho stretnutia
organizovaného Radou Európy v roku 1998].
Súčasťou návrhu navrhovateľky bol aj návrh na pozastavenie napadnutých ustanovení
zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 27/2015 31 zo 4. marca 2015 prijal návrh
navrhovateľky na ďalšie konanie a nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti § 29l ods. 4
a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch.
II.
Ďalší priebeh konania
Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd v súlade s § 39
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj
„vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom účastníkov konania zároveň
požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
Predseda národnej rady doručil ústavnému súdu vyjadrenie národnej rady k návrhu
navrhovateľky 22. júna 2015. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:
«Národná rada vylučuje, že by schválením zákona č. 362/2014 Z. z. došlo k zásahu
do nezávislosti sudcov a tým k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1
ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán, pri prijímaní každého zákona rešpektuje
skutočnosť, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. V rozpore
s ústavnou zásadou reálnej deľby moci môže byť len taká právna úprava, ktorá by
zasahovala do výkonu súdnej moci v oblastiach vymedzených v čl. 142 ods. 1 a 2 ústavy
a nerešpektovala by oddelenosť výkonu súdnictva od iných štátnych orgánov. Z tohto
aspektu napadnutá právna úprava takúto podmienku nespĺňa.
Pre posúdenie dodržania princípu právnej istoty, vrátane doktríny legitímnych
očakávaní, ako imanentného znaku právneho štátu v tomto prípade poukazujeme na jeho
všeobecné chápanie, a to, že zákon musí byť určitý, jasný, precízny a jeho právne následky
predvídateľné čo napadnutý zákon ako celok aj konkrétne ustanovenia nepochybne
spĺňajú. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou navrhovateľky, že predmetná právna úprava
je prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci. Národná rada postupovala v súlade s čl. 72
ústavy. Aj ústavný súd sa v rozhodnutí PL. ÚS 99/2011 86 vyjadril, že: „Nesúladnosť s čl. 2
ods. 2 ústavy by nastala len úplným vybočením z právomoci národnej rady.“.
Prijatím zákona č. 362/2014 Z. z., ktorým sa upravili platové pomery sudcov tak, že
sa im na rok 2015 určil plat v rovnakej výške ako v roku 2012, nedošlo k narušeniu princípu
vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy. Zákonodarca rozhodol, že sudcovia tak ako ostatní
ústavní činitelia, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 120/1993 Z. z., ako i ďalší funkcionári,
ktorých plat sa odvodzuje z platu poslanca, budú participovať na konsolidácii verejných
výdavkov. Čo sa týka odôvodnenosti prijatia napadnutého ustanovenia zákona, čo do
výnimočnosti okolností, poukazujeme na čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
v platnom znení, ktorý trvalo vyžaduje od členských štátov, aby sa vyhýbali nadmernému
štátnemu deficitu, ktorého referenčná hodnota vo vzťahu k hrubému domácemu produktu
je stanovená na 3%. A práve v záujme dodržania tohto požadovaného (a Európskou
komisiou sledovaného) kritéria, bol prijatý aj tento zákon. Ani z ústavy ani zo zákonnej
úpravy (zákon č. 120/1993 Z. z. a zákon č. 385/2000 Z. z.) explicitne nevyplýva absolútny
zákaz znižovania platov sudcov (v danom prípade nejde o znižovanie platu, ale ponechanie
rovnakej výšky platu ako v roku 2012). K tvrdeniu o požiadavke dočasnosti napadnutej
úpravy, je potrebné poukázať na to, že táto bola prijatá na obdobie jedného roka. Je
pravdou, že rovnaká právna úprava sa opakuje tretíkrát za sebou (roky 2013 až 2015).
10
V čl. 144 ods. 1 ústavy sa ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Rovnako v § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sa určuje,
že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom. Rozhodovať nezávisle a nestranne sudca potvrdzuje aj zložením sľubu pri
vymenovaní do funkcie (čl. 145 ods. 4 ústavy). To znamená, že povinnosť sudcu rozhodovať
nezávisle a nestranne vyplýva z ústavy a zo zákona (zákon č. 385/2000 Z. z.) bez ohľadu na
úpravu platových pomerov.
Nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov sú v právnom poriadku Slovenskej republiky
zaručené systémom ich ústavných záruk (napr. čl. 145, 145a, 148 ústavy), a zákonných
záruk (ide o právne záruky kariérne, stavovské, materiálne a profesné). Jedna z takýchto
záruk je uvedená v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého štát
zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením. Materiálne zabezpečenie
sudcov však nemožno považovať za jedinú garanciu sudcovskej nezávislosti, je len
samozrejmé, že existujú aj iné garancie tejto nezávislosti, pričom pri neodvolateľnosti
z funkcie sudcu je jednou z najdôležitejších garancií aj osobnostná výbava sudcov
(predpoklad sudcovskej spôsobilosti), ktorých morálne vlastnosti sú zárukou riadneho
vykonávania funkcie a vykladania zákonov a rozhodovania podľa najlepšieho vedomia
a presvedčenia, nezávisle a nestranne, na čom zákonná úprava mechanizmu výpočtu platov
nemôže nič meniť. Sudcovia sú ako jediní verejní činitelia do funkcií ustanovovaní bez
časového obmedzenia na rozdiel od reprezentantov moci zákonodarnej a moci výkonnej.
K platovým pomerom sudcov a ich vzťahu k všeobecnej otázke vzájomných vzťahov
jednotlivých zložiek štátnej moci, sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 14/94 tak, že
„Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci Ústavy Slovenskej
republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej moci inej
(iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov nie je tou
oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu rovnosti (nepodriadenosti)
jednotlivých zložiek štátnej moci podľa ústavy. Bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej
výške je určený plat sudcov, takouto právnou úpravou sa nenarušuje ústavou zaručená
zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v závislosti od výšky ich platu) stav ich
podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“.
Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti súdov a sudcov patrí k imanentným
znakom demokratického právneho štátu, musí byť striktne dodržiavaná a žiadnym zákonom
nesmie byť spochybňovaná. Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že z tohto dôvodu,
zákonodarca nesmie prijať takú právnu úpravu vzťahujúcu sa na platy sudcov, na základe
ktorej by platové pomery sudcov boli závislé od podielu rozpočtu verejnej správy a hrubého
domáceho produktu. Inými slovami, rozhodovacia činnosť súdov nesmie mať žiadny vplyv
na kritérium, od ktorého závisí, aký bude plat sudcov v konkrétnom kalendárnom roku.
Takéto konštrukcie treba rozhodne odmietnuť, zákonodarca v žiadnom prípade nespája
úpravu platových pomerov sudcov s ich rozhodovacou činnosťou. Aj ústavný súd vo svojom
rozhodnutí PL. ÚS 99/2011 86 uviedol, že „Sudcovia v skutočnosti niekedy rozhodujú
vo veciach, ktoré majú širší spoločenský rozmer a dosah (a takto nepriamo sa dotýkajú aj
ich samých ako členov spoločnosti), nemožno však tvrdiť, že dané bez ďalšieho spochybňuje
podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.“.
Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je legitímnym dôvodom na úpravu
platov sudcov, ako to vyslovil aj ústavný súd (PL. ÚS 52/99), keď uviedol, „že je možné
stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový
momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré
takýto stav ekonomického prostredia odrážajú napr. platy pracovníkov v národnom
hospodárstve). V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov môže plat sudcov
kolísať v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce
pre stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani
žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich
nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom.“.»
K medzinárodným dokumentom, na ktoré sa navrhovateľka vo svojom návrhu
odvoláva, sa vo vyjadrení národnej rady uvádza, že tieto majú iba odporúčajúci charakter
a spornej problematike sa venujú iba všeobecne a nepriamo, resp. bez konkrétnych vecných
opatrení.
12
Vo vyjadrení národnej rady sa tiež zdôrazňuje, že „Zmenu platových pomerov pre
všetkých sudcov, nemožno posudzovať ako zásah do sudcovskej nezávislosti. Ústavne
chránená sudcovská nezávislosť sa vzťahuje na jednotlivé prerokúvané prípady konkrétne
určeným sudcom, zatiaľ čo zmena platu sa dotýka všetkých sudcov a teda súdnej moci ako
celku. Ohrozením sudcovskej nezávislosti by bolo, ak by sa konkrétnemu sudcovi v súvislosti
s rozhodovaním konkrétneho prípadu navrhlo zvýšenie (resp. zníženie) platu na ten účel,
aby sudca rozhodol určitým spôsobom.“.
Predseda národnej rady zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní v konaní o návrhu navrhovateľky.
II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky
Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom
spravodlivosti, z 11. mája 2015 bolo ústavnému súdu doručené 18. mája 2015; vláda v ňom
navrhla, aby ústavný súd návrhu navrhovateľky nálezom nevyhovel, a zároveň oznámila, že
netrvá na ústnom pojednávaní.
V stanovisku vlády sa k napadnutým ustanoveniam zákona o platových pomeroch
a zákona o sudcoch, na základe ktorých „nedôjde k valorizácii platov sudcov, ktorá spočíva
v nastavenom mechanizme o závislosti základného platu sudcu od priemerného platu
v národnom hospodárstve“, s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 52/99
zo 4. júla 2000 okrem iného uvádza:
„... legitímnym dôvodom umožňujúcim prijímanie takýchto opatrení sú existujúci
stav a potreby ekonomiky štátu, za jeho prirodzenú a nevyhnutnú súčasť preto treba
považovať nielen jeho dočasnosť, ale aj primeranosť (proporcionalitu) za účelom
dosiahnutia takého ekonomického cieľa, ktorý sa jeho prijatím sledoval.
Z uvedeného dôvodu by sa neprimeraná doba jeho uplatňovania, ako aj spôsob
a rozsah opatrenia neodrážajúce potreby ekonomiky štátu mohli dostať do nesúladu
s ústavnými zásadami vlastnými právnemu štátu, akými sú zákaz svojvôle v činnosti
štátnych orgánov, zásada primeranosti (proporcionality), a to tak pokiaľ ide o rozsah
takýchto opatrení, ako aj o dobu nevyhnutnú pre ich legitímne použitie, zákaz diskriminácie
pri ich prijímaní a uplatňovaní a pod.
Keďže Ústava Slovenskej republiky nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov
so stavom ekonomiky, nebolo možné posúdiť ako nesúladnú s ústavou takú právnu úpravu,
ktorou bolo dočasne zastavené uplatňovanie jednej zo zložiek tohto zákonného mechanizmu
určovania platov sudcov, ktorým sa reaguje na stav ekonomiky Slovenskej republiky.
Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že opatrenia smerujúce k tzv.
zmrazeniu platov sú navrhované vždy na obdobie jedného roka a sú v zákone prijímané
vždy len prostredníctvom prechodných ustanovení. Novelizáciami sa nezasahuje do
všeobecne nastavených pravidiel určovania platových pomerov sudcov Slovenskej
republiky. Aj táto skutočnosť teda podporuje fakt, že vláda Slovenskej republiky vníma tento
stav zmrazovania platov ako dočasný a každoročne skúma existujúci stav a potreby
ekonomiky, ako aj primeranosť (proporcionalitu) navrhovaných opatrení.“
Vláda sa vo svojom stanovisku v nadväznosti na argumentáciu navrhovateľky
vyjadruje aj k otázke tzv. materiálnej nezávislosti sudcov. V tejto súvislosti poukazuje na
právny názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995,
podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa
platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo,
aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich
nezávislosti“, ako aj na ďalší právny názor vyslovený v označenom uznesení, v zmysle
ktorého „Rozdiely v platovom ohodnotení členov jednotlivých zložiek štátnej moci ako aj
vnútri týchto zložiek neporušujú nezávislosť sudcov.“.
Vláda tiež argumentuje, že prijatím záveru o nesúlade napádaných ustanovení zákona
o platových pomeroch a zákona o sudcoch by ústavný súd „mohol... založiť pozitívnu
diskrimináciu ostatných ústavných činiteľov, ktorých platové pomery sú určované zákonom
č. 120/1993 Z. z. Zákonodarná, výkonná a súdna moc sú rovnocenné zložky štátnej moci,
ktoré sa navzájom dopĺňajú a zároveň obmedzujú. Všetci ústavní činitelia by mali byť
rovnako dotknutí vo vzťahu k platovým pomerov aktuálnym vývojom ekonomiky. Nezávislosť
sama o sebe nie je kritériom, ktoré by malo pri favorizovaní vývoja platobných pomerov
14
odobrovať rozdielne zaobchádzanie ústavných činiteľov pôsobiacich v rôznych zložkách
štátnej moci.“.
Navrhovateľka vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. mája 2015 oznámila, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
III.
Relevantná právna úprava a aplikovateľná judikatúra ústavného súdu, ich analýza
a právne závery
III.1 Analýza napadnutej právnej úpravy
Navrhovateľka namieta nesúlad § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch
a § 151za zákona o sudcoch s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.
Podľa § 29l ods. 4 zákona o platových pomeroch priemerný plat sudcu vo výške
určenej v roku 2012 podľa tohto zákona je priemerným platom sudcu aj v roku 2015.
Podľa § 29l ods. 5 zákona o platových pomeroch platové pomery sudcov v roku 2015
ustanovuje podľa zásady uvedenej v odseku 4 osobitný predpis.
Podľa § 151za zákona o sudcoch na účely určenia základného platu sudcu
najvyššieho súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu v roku 2015 sa za základný plat
sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu považuje základný
plat sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu priznaný podľa
tohto zákona v roku 2012. V roku 2015 patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu
a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2
a 4 vo výške funkčného príplatku priznaného podľa tohto zákona v roku 2012.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považuje za relevantné poukázať aj na
ďalšie ustanovenia zákona o platových pomeroch (§ 16 ods. 1 prvú vetu, § 23 ods. 1, § 2
ods. 1 prvú vetu, § 2 ods. 2, § 29l ods. 3), ako aj zákona o sudcoch (§ 66 ods. 1 a 2, § 67
ods. 1, § 69 ods. 2 a 4).
Podľa § 16 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch sudcovi ústavného súdu
patrí plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca,
v ktorom zložil ústavou predpísaný sľub.
Podľa § 23 ods. 1 zákona o platových pomeroch priemerným platom sudcu
Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2.
Podľa § 2 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch poslancovi národnej rady
patrí plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa
16
odseku 2 zaokrúhlený nahor na celé euro, začínajúc dňom zvolenia za poslanca Národnej
rady Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch zníženie podľa odseku 1 sa rovná
a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat
1a)
poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,07,
b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat
2
poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,
c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05.
Vo vzťahu k citovaným ustanoveniam § 2 ods. 1 a 2 zákona o platových pomeroch
ústavný súd pripomína, že na základe jeho nálezu sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra
2013 publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 97/2011 Z. z.
ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ a § 2 ods. 2 zákona o platových
pomeroch vo vzťahu k sudcom dňom 18. decembra 2014 stratili účinnosť.
Podľa § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch v roku 2015 patrí sudcovi
ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012.
Podľa § 66 ods. 1 zákona o sudcoch základným platom sudcu najvyššieho súdu
a sudcu Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca
národnej rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd
alebo Špecializovaný trestný súd pridelený alebo preložený.
Podľa § 66 ods. 2 zákona o sudcoch sudcovia okresných súdov a krajských súdov sa
na potreby určenia základného platu zaraďujú do dvoch platových skupín a do siedmich
platových stupňov.
V súlade s § 67 ods. 1 zákona o sudcoch priemerným platom sudcu podľa osobitného
predpisu sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.
Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi
Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd,
mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie podľa
odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd
za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej
konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa
predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú v danej
veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.
18
Z napadnutých ustanovení zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch
z hľadiska premetu tohto konania vyplýva, že prostredníctvom nich sa (aj) v roku 2015
zmrazujú platy sudcov všeobecných súdov a tiež sudcov ústavného súdu, v dôsledku čoho
nedochádza k reálnemu uplatneniu zákonom ustanoveného mechanizmu určenia platu
v závislosti od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky. K takémuto reštriktívnemu zásahu do platov sudcov pritom dochádza
už od roku 2013 (t. j. tretíkrát za sebou), takže priemerný plat sudcov všeobecných súdov,
plat sudcov ústavného súdu a základný plat sudcov najvyššieho súdu a tiež sudcov
Špecializovaného trestného súdu sú aj v roku 2015 odvodené od priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola dosiahnutá
v roku 2011 (ide teda o vymeriavací základ pre výpočet priemerného platu sudcov
všeobecných súdov, platu sudcov ústavného súdu a základného platu sudcov najvyššieho
súdu a Špecializovaného trestného súdu priznaný v roku 2012).
III.2 Aplikovateľná judikatúra ústavného súdu a jej analýza
Ústavný súd sa v období od svojho konštituovania v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy už viackrát zaoberal problematikou platových
pomerov sudcov (ide najmä o konania vedené pod sp. zn.: PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99,
PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011), pričom vo svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil celý
rad zásadných právnych názorov k tejto problematike.
V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa akejkoľvek problematiky, a teda aj sféry platových pomerov sudcov, nemožno
interpretovať a aplikovať rigidne a ako navždy danú (nemennú), ale naopak, vnímať ju,
interpretovať ju a aplikovať vo vývoji. Judikatúra ústavného súdu či iných orgánov súdneho
typu v akejkoľvek oblasti nevyhnutne zahŕňa aj prelamovanie už skôr vyslovených
(vlastných) právnych názorov. Ide o prirodzený jav, ktorý sa v rozhodovacej činnosti
súdnych orgánov objektívne musí skôr či neskôr objaviť. Podrobnejšou analýzou rozhodnutí
ústavného súdu v už označených veciach možno dospieť k záveru, že v uznesení sp. zn.
PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 a tiež v uznesení sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 sa
nachádzajú právne názory, ktoré sú zjavne nekompatibilné s niektorými právnymi názormi
vyslovenými v nasledujúcich rozhodnutiach ústavného súdu, teda v náleze sp. zn.
PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013, ako aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra
2007. Z uvedeného vyplýva, že niektoré právne názory vyslovené v uzneseniach sp. zn.
PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 a sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 boli neskoršou
judikatúrou ústavného súdu prekonané (prelomené), resp. niektoré z nich možno považovať
v kontextoch následnej judikatúry za zjavne nesprávne a nepoužiteľné.
Na podporu svojho záveru o ústavnej konformnosti napadnutých ustanovení § 29l
ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch argumentujú národná
rada i vláda vo svojich vyjadreniach k návrhu navrhovateľky aj s poukazom na niektoré
právne názory vyslovené v uzneseniach ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára
1995 a sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000.
Konkrétne národná rada argumentuje vo svojom vyjadrení právnym názorom
ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, podľa ktorého „... Bez
ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat sudcov, takouto právnou
úpravou sa nenarušuje ústavou zaručená zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v
závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“. Vláda vo
svojom vyjadrení tiež argumentuje právnym názorom ústavného súdu vysloveným vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje
žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo
vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá
rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti.“.
Národná rada i vláda zhodne argumentujú tiež právnymi názormi ústavného súdu
týkajúcimi sa legitímnosti prepojenia platových pomerov sudcov na stav ekonomiky
vyslovenými v uznesení sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 7. júla 2000 [„... je možné stanovenie ich
platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový momentálny stav
ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav
ekonomického prostredia odrážajú napr. platy pracovníkov v národnom hospodárstve).
20
V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať
v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre
stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani
žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich
nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom. ... Ústava
Slovenskej republiky nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky a všeobecných súdov so stavom ekonomiky ani prostredníctvom
ústavného príkazu rovnosti a ani prostredníctvom inej ústavnej garancie vzťahujúcej sa na
platové pomery sudcov.“].
Vláda vo svojom vyjadrení navyše argumentuje aj ďalším právnym názorom
ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 52/99: „Platové pomery
sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov predstavujú zákonnú,
a nie ústavnú garanciu ich nezávislosti, pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná
úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu.“
Právny názor, v zmysle ktorého môže byť zlý stav ekonomiky legitímnym dôvodom
na reštriktívny zásah do platových pomerov sudcov (argumentujú ním národná rada aj
vláda), ústavný súd nikdy nespochybnil a považuje ho za relevantný aj v konaní o návrhu
navrhovateľky. Zároveň ale zdôrazňuje, že jeho aplikáciu vo svojej doterajšej judikatúre
celkom zjavne podmieňuje kumulatívnym splnením určitých podmienok (podrobnejšie
k tomu pozri ďalej). Ostatné právne názory, ktorými argumentujú vo svojich vyjadreniach
národná rada alebo vláda, však ústavný súd považuje za zjavne neaplikovateľné na návrh
navrhovateľky.
Vo vzťahu k právny názorom prevzatým z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/94
z 27. januára 1995, v zmysle ktorých výškou platu sudcov „sa nenarušuje ústavou zaručená
zásada nezávislosti sudcov“, resp. že „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne
ustanovenie..., ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového
ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti“, ústavný súd
v prvom rade zdôrazňuje, že ide o právne názory, ktoré boli celkom zjavne prekonané
(prelomené) už bodom 1 výroku nálezu sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007
a následne tiež bodom 1 výroku nálezu sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013
(a, samozrejme, tiež ich odôvodnením). Ústavný súd totiž vo výrokoch označených
rozhodnutí vyslovil, že reštrikčnými zásahmi do platových pomerov sudcov došlo k ich
nesúladu nielen s čl. 1 ods. 1 ústavy, ale aj (v spojení) s čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
„Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí...“. Ústavný súd teda vo svojich ostatných
meritórnych rozhodnutiach týkajúcich sa platových pomerov sudcov explicitne vyjadril, že
(reštriktívny) zásah do platov sudcov je nerozlučne spojený so zásahom do nezávislosti
sudcov, čo je v priamom rozpore s citovaným právnym názorom vyjadreným vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94. Navyše ústavný súd považuje národnou radou a vládou
citované právne názory „vyňaté“ z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 za
zjavne nesprávne, keďže argumentáciou ad absurdum by mohli viesť aj k záveru, že
sudcovia budú vždy nezávislí, a to aj vtedy, ak ich príjem bude na hranici životného
minima, čo je zjavný nezmysel.
Vo vzťahu k právnemu názoru vyslovenému vo veci vedenej pod sp. zn.
PL. ÚS 52/99 (argumentuje ním vláda), podľa ktorého „Platové pomery sudcov Ústavného
súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov predstavujú zákonnú, a nie ústavnú
garanciu ich nezávislosti..., pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla
reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu“, ústavný súd konštatuje, že tento právny názor
implicitne prelomil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 (a následne aj
v náleze sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013), pretože bez toho (rozumej
„prelomenia tohto právneho názoru“, pozn.) by vo svojej podstate nemohol v tomto
rozhodnutí vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení zákona o sudcoch upravujúcich platy
sudcov všeobecných súdov s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z nálezov sp. zn. PL. ÚS 12/05
z 28. novembra 2007 a sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013 totiž zjavne vyplýva, že
ústavný súd práve z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej) garancii
nezávislosti sudcov v priamej príčinnej súvislosti s ich platovými pomermi.
Navyše, citovaný právny názor vyslovený vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 sa ústavnému
súdu javí s odstupom času ako prejav extrémne formalistického výkladu ústavy, ktorý je pri
22
materiálnom chápaní ochrany ústavnosti zjavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že Ústava
Slovenskej republiky (na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje ustanovenie,
ktoré výslovne upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu neznížiteľnosti ich
platov, vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov sudcov nie
sú (implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných princípov
a iných ústavou chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou súčasťou
je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a súdov,
princíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných činiteľov
atď.].
Ústavný súd považuje tiež v priamom rozpore s argumentáciou obsiahnutou
vo vyjadrení národnej rady, podľa ktorej majú navrhovateľkou uvádzané medzinárodné
dokumenty „iba odporúčajúci charakter“ [ide napr. Odporúčanie Výboru ministrov Rady
Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“
zo 17. novembra 2010, prijaté na jej 1098. zasadnutí; Základné princípy MAGNY
CHARTY SUDCOV prijatá poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra
2010 v Štrasburgu; dokumenty Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva
o nezávislosti sudcov z 12. a 13. marca 2013; Základné zásady nezávislosti súdnej moci
prijaté Organizáciou Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady
Európy č. 12 z roku 1994; Európsku charta štatútu sudcov prijatú účastníkmi
multilaterálneho stretnutia organizovaného Radou Európy v roku 1998 (ústavný súd sa
analýzou týchto medzinárodných dokumentov podrobne zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS
99/2011 z 11. decembra 2013; pozri body 67 až 73 označeného nálezu)], za potrebné
zdôrazniť, že týmto medzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru, ktorých je
Slovenská republika signatárom, nemožno s odkazom na čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
„Slovenská republika uznáva a dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné záväzky“, popierať
ani primeranú mieru (a pritom vonkoncom nie zanedbateľnú) právnej relevancie.
Nad rámec právnych názorov k problematike platových pomerov sudcov, s ktorými
argumentujú vo svojich vyjadreniach národná rada a vláda, ústavný súd považuje za
potrebné poukázať na tomto mieste aj na ďalšie svoje právne názory vyslovené v doterajšej
judikatúre, ktoré sú podľa jeho názoru aplikovateľné na rozhodovanie o návrhu
navrhovateľky.
Ústavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 [napriek tomu, že
uznesením zo 4. júla 2000 návrhu navrhovateľov (skupiny 34 poslancov národnej rady)
nevyhovel] vyslovil, že k právnym garanciám sudcovskej a súdnej nezávislosti patrí aj
odmeňovanie a hospodárske zabezpečenie sudcov zodpovedajúce povahe a významu ich
činnosti.
Rozvíjajúc uvedený právny názor, ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 uviedol,
že „princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov demokratického
a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorý vyplýva z neutrality sudcov ako záruky
spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania. Tento princíp obsahuje celý
rad aspektov, ktoré majú spolu vytvoriť predpoklady na to, aby súdy mohli plniť svoje úlohy
a povinnosti najmä pri ochrane základných práv a slobôd občanov. Je založený na
nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) a nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pod
nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“ (PL.
ÚS 12/05).
V nadväznosti na citované ústavný súd v tej istej veci (PL. ÚS 12/05), inšpirujúc sa
právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky vyjadreným vo veci sp. zn.
PL. ÚS 11/02 z 11. júna 2003, zdôraznil že „Plat sudcu by mal byť stabilnou
a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže
kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho
zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie
platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov.
Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho zabezpečenia sudcov, za ktoré možno
považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej
zložky platu, narúšajú právnu istotu sudcov.“.
24
Na druhej strane ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007
uviedol, že zásahy do platových náležitostí sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu
nezávislosti sudcov až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer a citeľným
spôsobom ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu,
pričom zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov nesmie byť výrazom svojvôle
zákonodarcu, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený
výnimočnými okolnosťami (PL. ÚS 12/05). Na základe uvedeného právneho názoru si
ústavný súd osvojil právo posudzovať z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti intenzitu
reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, pričom v tejto súvislosti formuloval
určité kritériá (k tomu pozri ďalej).
Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 v súvislosti
so zmrazovaním platov sudcov tiež uviedol, že „právo sudcov“ na každoročné
prispôsobenie platových pomerov meniacim sa podmienkam transformujúceho sa
hospodárstva Slovenskej republiky síce neexistuje, ale právna úprava statusu sudcov
v právnom štáte predpokladá osobitnú a stabilnú úpravu. Rovnako vyslovil, že právna
úprava, ktorá viaže úpravy platov sudcov na vývoj priemerného platu zamestnanca
národného hospodárstva, sleduje legitímny cieľ v podmienkach transformujúceho sa
hospodárstva a že za svojvoľné zo strany zákonodarnej moci nemožno kvalifikovať dočasné
vylúčenie ustanovenia právneho predpisu o valorizácii platu z pôsobnosti (neuplatnenie),
a to s prihliadnutím na dočasnú povahu takéhoto opatrenia a jeho cieľ, ktorým nie je nátlak,
ktorý by chcel a mohol ovplyvňovať sudcov pri ich rozhodovacej činnosti, keďže sa
vzťahuje na všetkých ústavných činiteľov a netýka sa výlučne sudcov (PL. ÚS 12/05).
Žiada sa tiež uviesť, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre celoročné
zmrazenie platov sudcov nadväzujúce na závažné ekonomické opatrenia v prípade krízy
nesankcionoval ako nesúladné s ústavou (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05). Obdobne rozhodol
ústavný súd v zásade aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 99/2011, v ktorej posudzoval (okrem iného)
vypustenie ustanovenia zákona o sudcoch o valorizácii v kontexte s výraznejším rastom
priemerného platu zamestnanca národného hospodárstva. Za ústavne nesúladné však
považoval opakované odkladanie nadobudnutia účinnosti právnej normy priznávajúcej
sudcom určitú zložku ich platových príjmov [tzv. 14. plat (PL. ÚS 12/05)], pričom za
nesúladné s ústavou považoval tiež opakované novelizácie ustanovení týkajúcich sa
nadobudnutia účinnosti príslušných právnych noriem ustanovujúcich platy sudcov
s poukazom na to, že neakceptujú ústavné limity spočívajúce vo výnimočnej alebo dočasnej
povahe vylúčenia uplatňovania právnych noriem upravujúcich priznanie ďalšieho
sudcovského platu.
III.3 Právne závery k bodu 1 výroku tohto nálezu
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry
považuje reštriktívny zásah zákonodarcu do platových pomerov sudcov z ústavného
hľadiska za akceptovateľný a udržateľný v prípade, ak sú kumulatívne splnené tieto
podmienky, ktoré sa viažu k posudzovanému reštrikčnému zásahu:
a) ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou
ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci
štandardnú životnú úroveň sudcov,
b) ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,
c) ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.
III.3.1 K primeranému odôvodneniu napadnutého reštrikčného zásahu do
platov sudcov ekonomickou situáciou
Zo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač č. 1202), vyplýva, že návrh na
ponechanie platov a paušálnych náhrad niektorých ústavných činiteľov na úrovni
ustanovenej v roku 2011, okrem sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných súdov,
u ktorých sa plat ponechal na úrovni určenej v roku 2012, bol odôvodnený konsolidáciou
verejných výdavkov v návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2015 až 2017, a to
26
s ohľadom na potenciálne uplatnenie ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej
zodpovednosti (ďalej aj „ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti“).
Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení (len) vo všeobecnej rovine poukazuje na
výnimočnosť okolností prijímania napadnutej právnej úpravy a v konkrétnostiach odkázal na
čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý trvalo vyžaduje od členských
štátov, aby sa vyhýbali nadmernému štátnemu deficitu, ktorého referenčná hodnota
vo vzťahu k hrubému domácemu produktu je ustanovená na 3 %, pričom
zároveň zdôrazňuje, že práve v záujme dodržania požadovaného kritéria bola prijatá aj
napadnutá právna úprava.
Navrhovateľka naproti tomu vo svojom návrhu argumentuje konkrétnymi
makroekonomickými ukazovateľmi hospodárskeho vývoja v Slovenskej republike
a zdôrazňuje skutočnosť, že pre rok 2014 nie sú (neboli) splnené kritériá na uplatnenie tzv.
dlhovej brzdy podľa príslušných ustanovení ústavného zákona č. 493/2011 Z. z.
o rozpočtovej zodpovednosti, ktoré by odôvodňovali reštrikčný zásah do platových
pomerov sudcov, ako aj iných verejných funkcionárov.
Ústavný súd nespochybňuje potrebu prijímať opatrenia na posilnenie mechanizmu
smerujúceho k zabezpečovaniu záväzkov výkonnej moci vo sfére verejných financií, ktorý
je determinovaný princípom zodpovednej rozpočtovej politiky vyplývajúcim z členstva
Slovenskej republiky v Európskej únii. Rovnako tak má ústavný súd primeraný rešpekt
k základnému cieľu sledovanému ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej
zodpovednosti, ktorým je dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti finančného hospodárenia
Slovenskej republiky. Právnym základom Paktu stability a rastu, ktorý predstavuje právny
rámec pre koordináciu národných fiskálnych politík v Európskej únii, sú ustanovenia čl. 121
a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (na ktoré odkazuje predseda národnej rady
vo svojom vyjadrení). Pakt stability zahŕňa tak preventívnu, ako aj korekčnú zložku.
Preventívna zložka Paktu stability spočíva v úsilí členských štátov Európskej únie
predchádzať vzniku nadmerných deficitov verejných financií a plniť v tejto sfére
strednodobé ciele, pričom represívna zložka paktu v prvom rade smeruje k skúmaniu
existencie a príčin nadmerného deficitu, t. j. deficitu, ktorého podiel na hrubom domácom
produkte prekročí 3 %, ako aj pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu
a prekročenie ustanovenej referenčnej hodnoty (k tomu pozri bližšie aj dôvodovú správu
k návrhu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti; parlamentná tlač č. 556,
V. volebné obdobie národnej rady).
V súlade s čl. 12 ods. 1 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa do konca
rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej správy ustanovil vo výške 60 % podielu
na hrubom domácom produkte.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti ak výška dlhu
dosiahne 53 % podielu na hrubom domácom produkte a zároveň nedosiahne 55 % podielu
na hrubom domácom produkte,
a) vláda predloží na rokovanie národnej rady návrh opatrení, ktorými navrhuje
zabezpečiť zníženie dlhu a
b) znížia sa platy členov vlády na úroveň ich platov v predchádzajúcom rozpočtovom
roku, ak ich platy v predchádzajúcom rozpočtovom roku boli nižšie; zníženie platov sa
vykoná na obdobie od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po zverejnení výšky
dlhu až do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bola zverejnená výška dlhu nižšia ako
53 % podielu na hrubom domácom produkte.
V kontexte s citovanými ustanoveniami ústavného zákona o rozpočtovej
zodpovednosti ústavný súd konštatuje, že výška dlhu k 31. decembru 2013 predstavovala
54,6 % a k 31. decembra 2014 predstavovala 53,6 % hrubého domáceho produktu
(prístupné na http://www.rozpoctovarada.sk/svk/rozpocet/200/aktualny vyvoj dlhu sr).
V súvislosti s prepojením mechanizmu určovania platov ústavných činiteľov na
deficit verejných financií ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že účelom
takejto právnej úpravy je vyvodiť voči ústavným činiteľom zvláštnu kombináciu právnej
a politickej zodpovednosti, ale zároveň v tejto súvislosti zdôraznil, že sudcovia sa z tejto
skupiny ústavných činiteľov vymykajú, keďže sú nadaní nezávislosťou, sú menovaní
28
natrvalo a nesú právnu, nie politickú zodpovednosť a chod verejných financií nemôžu reálne
ovplyvňovať, pričom vzhľadom na tieto skutočnosti formuloval právny záver, v zmysle
ktorého sa prevzatím koncepcie penalizácie za stav verejných financií do výpočtu platov
sudcov a do ich hmotného zabezpečenia vnáša komponent arbitrárnosti a nečitateľnosti
Ústavný súd v nadväznosti na dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že a priori nemožno
vylúčiť vzájomnú spojitosť medzi nepriaznivou hospodárskou či ekonomickou situáciou
štátu a jeho rozpočtovou politikou, pričom fiskálne opatrenia prijaté za takejto situácie na
účely uplatnenia zodpovednej rozpočtovej politiky štátu v podobe reštriktívneho zásahu do
platov sudcov môžu za splnenia ďalších legitímne ustanovených podmienok predstavovať
z ústavného hľadiska ospravedlniteľný a udržateľný zásah zákonodarcu.
Vychádzajúc zo všeobecne formulovaného vyjadrenia predsedu národnej rady
o potrebe vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu, ako aj len vo všeobecnej rovine
formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa reštriktívnym zásahom do platov
sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé argumenty obsiahnuté vo všeobecnej
časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona (parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd
konštatuje, že posudzovaný zásah zákonodarcu nespĺňa už prvú (a pritom zásadnú)
z kumulatívnych požiadaviek ústavnej akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových
pomerov sudcov, teda že ide o zásah, ktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou
ekonomickou situáciou štátu. Podmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného)
odôvodnenia reštriktívneho zásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz
na záväzok exekutívy udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho
produktu, keďže tento záväzok je trvalý a nemenný. Nedostatočnosť odôvodnenia
reštriktívneho zásahu zákonodarcu pritom ústavný súd vníma aj cez prizmu priaznivých
makroekonomických ukazovateľov, na ktoré vo svojom návrhu poukazuje navrhovateľka,
na ktoré národná rada a ani vláda nereagovali, a teda v konečnom dôsledku tvrdeniam
navrhovateľky nijakým spôsobom neoponovali, a teda nijakým spôsobom nespochybnili ich
vecnú správnosť.
Predbežný záver ústavného súdu o absencii dostatočnej odôvodnenosti zásahu
zákonodarcu do platových pomerov sudcov zároveň vylučuje potrebu preskúmavať
primeranosť reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov z hľadiska jeho spôsobilosti
ohroziť životnú úroveň sudcov.
Aj napriek tomu, že už absencia dostatočného (ústavne akceptovateľného)
odôvodnenia reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov ekonomickou situáciou
štátu je sama osebe dostatočná na prijatie záveru o nesúlade napadnutej právnej úpravy
s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa
aj k ďalším podmienkam ústavnej akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových
pomerov sudcov formulovaných v jeho doterajšej judikatúre, t. j. k jeho dočasnosti a zákazu
svojvôle.
K argumentácii navrhovateľky vyplývajúcej z jej návrhu o vplyve rozhodovacej
činnosti sudcov na štátny rozpočet Slovenskej republiky a o možnom zásahu do ich
nezávislosti ústavný súd len pre úplnosť odkazuje na svoj názor vyslovený vo veci
PL. ÚS 99/2011 a zdôrazňuje, že sudcovia aj keď niekedy rozhodujú vo veciach majúcich
širší spoločenský rozmer a dosah, nemožno tvrdiť, že uvedené samo osebe spochybňuje
podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.
III.3.2 K dočasnosti napadnutého reštrikčného zásahu do platov sudcov
O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola
jednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah do
platov sudcov však nepochybne nepôjde vtedy, ak sa jeho trvanie pre ďalšie obdobie
viackrát prostredníctvom následných opatrení zákonodarcu (bez primeraných dôvodov)
predlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej
akceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna
úprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide
30
o opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov
v rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch
a § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už
tretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni
platov z roku 2012.
Ak by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by
mu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti
uskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie.
V dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov
sudcov vo väzbe na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny). Na
tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov
nerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy
III.3.3 K svojvoľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov
O svojvôľu zákonodarcu ide vo všeobecnosti podľa názoru ústavného súdu vtedy, ak
pri výkone svojej právomoci zákonodarný orgán nerešpektuje ústavu, ústavné zákony
a medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, resp. ich všeobecne záväznú interpretáciu,
a to takým spôsobom, že svojím výsledným produktom (zákonom) zásadne poprie ich účel
a význam. Funkciu všeobecne záväznej interpretácie ústavy plnia nielen rozhodnutia
ústavného súdu o výklade ústavy a ústavných zákonov vydané v konaní podľa čl. 128
ústavy, ale nepochybne aj kľúčové časti odôvodnenia jeho rozhodnutí prijatých v konaní
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktoré predstavujú záväzné limity
pre budúcu zákonodarnú činnosť národnej rady. Popieranie tohto záveru by vo svojej
podstate znamenalo, že odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu vydané v konaní o súlade
právnych predpisov by boli zbytočné, pretože by nemali žiadnu právnu relevanciu (k tomu
pozri aj názory formulované v ústavnej doktríne, napr. HOLLÄNDER, P. Role Ústavního
soudu České republiky při uplatňování Ústavy v judikatúře obecných soudů. In: Ústava
České republiky po pěti letech (Sborník z konference). Brno: Masarykova univerzita, 1998,
s. 45 a nasl.)
V posudzovanom prípade národná rada zjavne nerešpektovala kľúčové časti
doterajšej judikatúry ústavného súdu k problematike platových pomerov sudcov (najmä
podmienenosť reštrikčných zásahov do platov sudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou
štátu, ako aj ich dočasnosť), resp. ich účelovo dezinterpretovala. Za týchto okolností sú
v posudzovanom reštrikčnom zásahu do platov sudcov podľa názoru ústavného súdu
prítomné aj prvky svojvôle zákonodarcu, čo je ďalší dôvod na to, aby ústavný súd rozhodol
o jeho nesúlade s ústavou z hľadiska nerešpektovania zákazu svojvôle. V tejto súvislosti
ústavný súd len pripomína, že zákazu svojvôle priznal vo svojej doterajšej judikatúre
postavenie jedného z princípov právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy
(PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04).
V súvislosti s prítomnosťou prvkov svojvôle pri schvaľovaní posudzovaných
reštrikčných zásahov do platov sudcov ústavný súd nad rámec už uvedeného vyslovuje
reálne podloženú domnienku, že národná rada si pri schvaľovaní napadnutej právnej úpravy
musela byť vedomá toho, že v prípade ak budú reštrikčné zásahy do platov sudcov
napadnuté návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (čo sa reálne aj stalo), tak
ústavný súd nebude môcť rozhodnúť inak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
V opačnom prípade by totiž ústavný súd rozhodol nielen v rozpore so svojou doterajšou
judikatúrou, porovnateľnou judikatúrou zahraničných ústavných súdov, ale aj v rozpore
s princípmi, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky.
Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd, rešpektujúc svoju doterajšiu
judikatúru z ostatného obdobia (predovšetkým právne názory vyslovené v nálezoch sp. zn.
PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 a sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013),
konštatuje, že posudzovaný reštrikčný zásah do platov sudcov je z ústavného hľadiska
neakceptovateľný, keďže nie je dostatočne odôvodnený existujúcim stavom a potrebami
32
ekonomiky, nespĺňa podmienku dočasnosti a je poznamenaný prvkami svojvôle. Na tomto
základe ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch
a § 151za zákona o sudcoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy
(bod 1 výroku tohto nálezu).
Nad rámec bodu 1 výroku tohto nálezu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa
aj k argumentácii vlády o možnej pozitívnej diskriminácii ostatných ústavných činiteľov
v porovnaní so sudcami súvisiacej s ich platovými pomermi. Vláda potenciálnu pozitívnu
diskrimináciu sudcov oproti iným ústavným činiteľom odvádza od zásady rovnocennosti
zložiek zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktorú aj podľa názoru ústavného súdu
nepochybne možno odvodiť z ústavného textu; túto zásadu však nemožno interpretovať
a aplikovať rigidne a izolovane, t. j. bez väzby na ústavné princípy. Ústavný súd ale v tejto
súvislosti v prvom rade poukazuje na rozdielne postavenie a rozdielne funkcie jednotlivých
zložiek moci v ústavnom mechanizme a zdôrazňuje, že z ústavného postavenia sudcov na
jednej strane a predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci na strane druhej
s prihliadnutím na princíp nezávislosti sudcov a princíp deľby moci vyplýva rozdielny
dispozičný priestor k platovým reštrikciám uplatňovaným voči sudcom v porovnaní
s dispozičným priestorom k takýmto reštrikciám, ktoré poskytuje ústavná a zákonná úprava
vo vzťahu k predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci (m. m. PL. ÚS 12/05). Z týchto
dôvodov rozdielny prístup k platovému ohodnoteniu sudcov nemôže sám osebe založiť
pozitívnu diskrimináciu sudcov oproti ostatným ústavným činiteľom, ktorých platové
ohodnotenie je upravené zákonom o platových pomeroch. Zároveň ústavný súd podčiarkuje,
že reštrikčné zásahy do platových pomerov ústavných činiteľov, ktoré sa uskutočnili
v ostatnom období, sú do značnej miery poznačené prvkami populizmu aktuálnej
parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla v súvislosti s blížiacimi sa
parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré vo svojej podstate nie sú
spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií (úspory takto získané sú
zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť pozitívnemu vývoju vo sfére
verejných financií). Ak sa takéto reštrikčné zásahy do platových pomerov týkajú
„politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci), tak sú zo strany ústavného súdu
(až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné. Ak sa však reštrikčné zásahy premietajú
do platových pomerov tých zložiek ústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej
podstaty (i ústavného textu) nezávislé, tak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne
reagovať prostredníctvom svojej judikatúry. Súdna moc, ako aj iné súčasti ústavného
mechanizmu, ktorých ústavné postavenie charakterizuje princíp nezávislosti, totiž nemôžu
doplácať na populizmus a účelové kalkulácie aktérov politického zápasu.
III.4 Právne závery k bodu 2 výroku tohto nálezu
Z už citovaných ustanovení zákona o platových pomeroch (pozri časť III.1 tohto
nálezu) vyplýva, že mechanizmus určovania platov sudcov ústavného súdu je v zásade
identický s mechanizmom určovania platov sudcov všeobecných súdov (porovnaj § 2
v spojení s § 16 ods. 1 zákona o platových pomeroch a § 2 spojení s § 23 ods. 1 zákona
o platových pomeroch a § 66 ods. 1 zákona o sudcoch).
Z § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, podľa ktorého v roku 2015 patrí
sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012, vyplýva, že novelizáciou zákona
o platových pomeroch uskutočnenou zákonom č. 362/2014 Z. z. zákonodarca vykonal
rovnaký reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu, ako do platov sudcov
všeobecných súdov, t. j. aj platy sudcov ústavného súdu boli opakovane zmrazené na úrovni
platu z roku 2012. Za uvedených okolností niet pochýb o tom, že právne závery vyslovené
v časti III.3 tohto nálezu vo vzťahu k napadnutému reštrikčnému zásahu do platov sudcov
všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov
ústavného súdu. Sudcovia všeobecných súdov, ako aj sudcovia ústavného súdu sú rovnako
sudcami a z tohto titulu sú členmi orgánov súdnej moci (súdov), na ktorých postavenie sa
v zásade rovnako vzťahujú všetky ústavné princípy vrátane princípu nezávislosti, ktorý je
deklarovaný v čl. 144 ods. 1 ústavy. Navyše z porovnania textu ústavného sľubu sudcu
ústavného súdu (čl. 134 ods. 4 ústavy) a textu ústavného sľubu sudcov všeobecných súdov
(čl. 145 ods. 4 ústavy) možno vyvodiť záver, že ústavou priznaná a ústavou garantovaná
miera nezávislosti sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní je vyššia než u sudcov
34
všeobecných súdov. Ak teda ústavný súd dospel záveru, že § 29l ods. 4 a 5 zákona
o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení
s čl. 144 ods. 1 ústavy, tak nemôže vysloviť iný právny názor na ústavnú akceptovateľnosť §
29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým došlo k reštrikčnému zásahu do platov
sudcov ústavného súdu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Výnimka so zásady viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je explicitne vyjadrená v § 40 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí
nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej
právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych
predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález
o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa
čl. 15 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva.
V posudzovanej veci predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky nepodala návrh
na vyslovenie nesúladu § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým sa určil plat
sudcov ústavného súdu na rok 2015, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd nepovažuje v tomto prípade za nevyhnutné formulovať svoj právne relevantný názor
k výkladu čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy, t. j. k otázke, či predmetom návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky mohli
byť aj veci týkajúce sa výkonu „ústavného“ súdnictva (vo svojej podstate by išlo o výklad
pojmu „súdnictvo“ použitý v citovanom ustanovení ústavy, pozn.). Zároveň však
poznamenáva, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavuje nenapadnutý
§ 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k ustanoveniam § 29l ods. 4 a 5
zákona o platových pomeroch, ktorých nesúlad s ústavou napadla navrhovateľka, klasický
(priam „učebnicový“) príklad na uplatnenie postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde.
Prekážkou uplatnenia postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde nemôže byť ani
skutočnosť, že by sa prostredníctvom neho mal ústavný súd právne relevantným spôsobom
vyjadriť k platovým pomerom svojich sudcov. Ústavný súd si uvedomuje potenciálny
expresívny náboj a mimoriadnu chúlostivosť právnej situácie, pri ktorej si prostredníctvom
svojej rozhodovacej aktivity osvojí možnosť odstrániť reštrikčný zásah zákonodarcu do
platov svojich sudcov, a to napriek tomu, že ide o aktivitu, ktorú explicitne prezumuje
zákon o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zďaleka by nešlo
o prvý prípad, keď by mal rozhodovať o platoch svojich sudcov (pozri v tomto náleze už
viackrát spomenuté konania vo veciach PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05 či
PL. ÚS 99/2011), pričom zároveň tiež už viackrát rozhodoval o súlade zákona o ústavnom
súde, teda „svojho“ zákona s ústavou. V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na
konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 122/98, PL. ÚS 1/01, resp. PL. ÚS 8/2013, predmetom
ktorých boli otázky týkajúce sa právneho postavenia sudcov ústavného súdu.
Z povahy a postavenia ústavného súdu ako jediného súdneho orgánu ochrany
ústavnosti, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať opravný prostriedok, teda z pozície
tzv. hraničného orgánu (k tomu pozri podrobne bod 111 nálezu ústavného súdu
PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013), vyplýva, že reálne môže byť vystavený situáciám,
v ktorých bude musieť riešiť a rozhodovať otázky, ktoré sa týkajú jeho samého, resp. jeho
sudcov. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne platí zákaz denegatio
iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti), ktorého podstata spočíva v tom, že ak ústava,
alebo zákon poskytuje ústavnému súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí – ak sú
inak splnené procesné podmienky – byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom
návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod
106).
V danom prípade je podľa názoru ústavného súdu celkom očividné, že právne závery
vyslovené k ústavnej neakceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov
36
všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov
ústavného súdu, t. j. neuplatnením postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde by ústavný
súd zjavne rezignoval na svoju kľúčovú funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti.
Ústavný súd by totiž svojím rozhodnutím neodstránil protiústavný stav, ktorý zistil
v priebehu konania o návrhu navrhovateľky podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom
bolo posúdenie ústavnosti právnych noriem s identickými právnymi dôsledkami, aké má
§ 29l ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd navyše nad rámec tohto konania
konštatuje, že svojou pasivitou v danom prípade by len prehĺbil diskriminačné prvky, ktoré
podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy reálne existujú medzi zákonnou úpravou platových
pomerov sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu [pozri najmä § 77 zákona
o sudcoch ustanovujúci pre sudcov všeobecných súdov nárok na ďalší plat (tzv.
13. a 14. plat), na ktorý sudcovia ústavného súdu zákonom priznaný nárok nemajú], ktoré
však s predmetom tohto konania nesúvisia priamo.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd s poukazom na svoju funkciu súdneho orgánu
ochrany ústavnosti a svoju doterajšiu judikatúru, uplatňujúc postup podľa § 40 zákona
o ústavnom súde, vyslovil aj nesúlad § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch s čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.5 K bodu 3 výroku tohto nálezu (namietaný nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy)
Navrhovateľka sa domáha aj vyslovenia nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2
ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto časti ústavný súd návrhu
navrhovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd v súvislosti s bodom 3 výroku tohto nálezu konštatuje, že považuje za
prekonané judikatórne prístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho
fungovania, keď samotný záver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami
ústavou „mechanicky“ vnímal aj ako jeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr.
PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický.
Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do
úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m.
PL. ÚS 99/2011, bod 92). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu
vybočeniu z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.
IV.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do
súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy, bude úlohou národnej rady do šiestich
mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 29l
ods. 3, 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov a § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia
označené ustanovenia zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch po uplynutí tejto
lehoty platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
38
V Košiciach 25. novembra 2015