Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 25/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo

sudcov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily

Gajdošíkovej, Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho

o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade ustanovení

§ 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, §15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov s ,

ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a s , za účasti Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpenej Ing. Ľ. A., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na ústnom

pojednávaní konanom 17. januára 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade

s v spojení s , a s Slovenskej

republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanoviská k návrhu

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. septembra

2000 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„návrh skupiny poslancov“) na začatie konania o súlade čl. I bodu 4

Z. z. (ďalej len „druhá novela“), ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Fonde detí a mládeže (ďalej len „zákon o Fonde detí

a mládeže“) v znení (ďalej len „“) s (po

nadobudnutí účinnosti novely s ), ,

ods. 3, a s (ďalej len „“).

Návrhom skupina poslancov namietala nesúlad § 15a, § 15b a § 15c druhej novely

s (princíp deľby moci, princíp právnej istoty a zákazu spätného pôsobenia

právnych noriem, kvalita prijímania právnych predpisov a ich bezrozporná

aplikovateľnosť).

Podľa návrhu skupiny poslancov vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 Národná rada Slovenskej

republiky nekonala v medziach , keď sa uzniesla na takých ustanoveniach zákona

(označené § 15a, § 15b a § 15c druhej novely), ktorými odňala právomoc inému orgánu

priznanú tomuto orgánu (substituovala zákonodarnou činnosťou rozhodovaciu

činnosť súdu). Zástupca navrhovateľov sa domnieva, že obdobné argumenty platia aj vo

vzťahu k a .

Na základe argumentácie o kvalite právnej normy sa v návrhu skupiny poslancov

tvrdí, že právna norma, ktorá predstavuje reálne nebezpečenstvo poškodenia práv jedného

z účastníkov upravených vzťahov nie je v súlade s .

V návrhu skupiny poslancov sa žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Článok I.

bod 4 , ktorým sa mení

a dopĺňa o Fonde detí

a mládeže v znení nie je v súlade s článkami 1, 2 ods. 2, 20 ods. 3,

141 ods. 1 a 142 ods. 1 “.

Zástupca skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“) súčasne predložil žiadosť, aby „Ústavný súd v zmysle § 26 zák.

č. považoval vec za naliehavú,“ pretože „po uplynutí v napadnutých

ustanoveniach určených lehôt môže dôjsť k situáciám, ústiacim do súdnych sporov“.

Taktiež predložil žiadosť (doplnenú o stanovisko doručené ústavnému súdu

11. októbra 2000), aby „Ústavný súd s poukazom na § 31a ods. 2 citovaného zákona vydal

predbežné opatrenie, ktorým podľa , uloží Fondu detí

a mládeže nenakladať s právom, vyplývajúcim mu z ustanovenia § 15a ods. 2 zákona

č. “

Ústavný súd návrh skupiny poslancov na začatie konania o súlade právnych

predpisov predbežne prerokoval a 12. októbra 2000 ho v navrhovanom rozsahu

namietaného nesúladu prijal na ďalšie konanie. Súčasne nevyhovel návrhu skupiny

poslancov na vydanie predbežného opatrenia a vyslovil záver, že „povaha konania o súlade

právnych predpisov vylučuje primerané použitie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. e) a § 76

ods. 2 “.

Ústavný súd ďalej konštatoval, že vec, ktorej sa návrh týka, nepovažuje za naliehavú

v zmysle o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie zástupca skupiny poslancov

na výzvu ústavného súdu z 24. októbra 2000 odpovedal 2. novembra 2000, že trvá na

ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky na výzvu ústavného

súdu z 24. októbra 2000 reagoval 9. novembra 2000 s tým, že na ústnom pojednávaní

netrvá. V odpovedi na výzvu súčasne oznámil, že sa „rozhodol nepredkladať

k predmetnému návrhu stanovisko“.

Ústavnému súdu bol ďalej 16. novembra 2000 doručený návrh generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „návrh generálneho prokurátora“) na začatie

konania o súlade ustanovení § 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí

a mládeže s , , , a s a 4 .

Podľa generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c v spojení s ustanovením § 3a ods. 1 až 3

zákona o Fonde detí a mládeže nie sú v súlade s , pretože pôsobia retroaktívne

voči právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2001 (ustanovujú

subjektom súkromnoprávnych zmlúv povinnosti, ktoré tieto subjekty v čase uzatvárania

týchto zmlúv nemali, pričom od splnenia týchto povinností závisí ďalšia existencia ich

legálne a dobromyseľne nadobudnutých práv), kedy nadobudla účinnosť druhá novela

zákona o Fonde detí a mládeže.

S princípom právneho štátu sa pre svoju zrejmú nejasnosť a nezrozumiteľnosť dostali

do rozporu aj ustanovenia § 15a ods. 2 a ustanovenia § 3 a § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde

detí a mládeže. Namietané ustanovenia uvedené v petite sú v rozpore aj s princípom

generality, ktorý je súčasťou princípu právneho štátu, pretože sa vzťahujú na vopred známe

jednotlivé nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke.

Generálny prokurátor ďalej tvrdí, že hlavným cieľom a účelom druhej novely zákona

o Fonde detí a mládeže je odňať legálnym spôsobom nadobudnuté práva účastníkom

súkromnoprávnych zmlúv stanovením podmienok, ktorých splnenie ako aj nesplnenie

zhoršuje postavenie jednej zo zmluvných strán (nájomcov a vypožičiavateľov) a zlepšuje

právne postavenie druhej zmluvnej strany (Fondu detí a mládeže), čím sa tieto ustanovenia

dostali do rozporu .

Podľa generálneho prokurátora tým, že pre Ministerstvo pre správu a privatizáciu

národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nie sú stanovené jasné

kritériá, podľa ktorých by sa malo pri preskúmavaní zmlúv a rozhodovaní o ich schválení

postupovať, sa ministerstvu znemožňuje výkon takejto činnosti vôbec, keďže nie je

zákonom ustanovený rozsah ani spôsob činnosti ministerstva. Táto situácia má za následok

zánik všetkých zmlúv podliehajúcich súhlasu ministerstva. Za súčasného právneho stavu

ministerstvo ani pro futuro nemôže zmluvy preskúmavať ani schvaľovať, čím sa de facto

znemožňuje uzavretie určitého druhu zmlúv bez ohľadu na vôľu zmluvných strán a bez

ohľadu na to, že samotný zákon ich účinné uzavretie (po predchádzajúcom schválení

ministerstvom) predvída. Tento nedostatok zapríčiňuje nesúlad § 3a ods. 1 s čl. 2 ods. 2

, ako aj s , keďže zvýhodňuje buď štát ako vlastníka majetku,

alebo Fond detí a mládeže, alebo oba tieto subjekty, oproti ich zmluvným partnerom

(nájomcom a vypožičiavateľom).

Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenie zákona o Fonde detí a mládeže

neuznávajú oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli lege artis

pred 21. júlom 2000, dochádza podľa generálneho prokurátora k vzniku zákonného

obmedzenia, ktoré vecne nespĺňa podmienky uvedené v , čo zakladá ich

nesúlad s týmto ústavným článkom.

Napadnuté ustanovenia zákona o Fonde detí a mládeže (§ 15a ods. 3 a § 15b ods. 2)

nie sú v súlade ani s ustanovením a 4 , pretože „v rozpore s

ustanovenými podmienkami vyvlastňujú a nútene obmedzujú vlastnícke právo nájomcov

a vypožičiavateľov. Navyše zákon znevýhodňuje právne postavenie nájomcov

a vypožičiavateľov a naopak zvýhodňuje právne postavenie fondu oproti právnemu stavu

existujúcemu v čase uzavretia predmetných zmlúv. V ustanovení § 15a ods. 3 a 15b ods. 2

zákon ustanovuje podmienky náhrady zhodnotenia alebo opravy majetku fondu, ktoré sú

zásadne odlišné od podmienok, ktoré ustanovuje a ktoré pre účastníkov

predmetných zmlúv platili pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Na základe § 15a

ods. 3 a § 15b ods. 2 zákona o Fonde detí a mládeže dôjde v rozpore s čl. 20 ods. 4, čl. 13

ods. 2, 3 a 4 k vyvlastneniu a nútenému obmedzeniu

vlastníckeho práva konkrétnych nájomcov a vypožičiavateľov“.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Ustanovenia § 3,

, , , , , , ,

Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1, čl. 2 ods.

2, , , , 4 .“

V súvislosti s konaním o návrhu skupiny poslancov ústavný súd listom

z 28. novembra 2000 vyžiadal od Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky pôvodnú

dôvodovú správu k o Fonde

detí a mládeže, ktorá mu bola doručená 7. decembra 2000.

Ústavný súd prijal návrh generálneho prokurátora na začatie konania o súlade

právnych predpisov na ďalšie konanie 7. decembra 2000 a súčasne ho spojil s návrhom

skupiny poslancov vo veci s tým, že spojená vec sa ďalej viedla pod sp. zn.

.

Generálny prokurátor v odpovedi na výzvu ústavného súdu 10. januára 2001 uviedol,

že netrvá na ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„predseda národnej rady“) požiadal predsedu ústavného súdu o predĺženie lehoty stanovenej

na zaslanie stanoviska z dôvodu, že „pre krátkosť času nemohli byť všetky aspekty

vyjadrenia posúdené“. Predseda ústavného súdu súhlasil s predĺžením tejto lehoty do

28. februára 2001. V liste doručenom ústavnému súdu 15. februára 2001 sa predseda

národnej rady k návrhu generálneho prokurátora vyjadril takto: „Oznamujem, že

zohľadňujúc uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky

z 9. februára 2001, nebudem predkladať stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky.

V danej súvislosti dávam však do pozornosti vyjadrenie Fondu detí a mládeže z 22. januára

2001 k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a k návrhu generálneho

prokurátora, ktoré vo fotokópii prikladám“.

Súčasne predseda národnej rady oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní.

Zástupca skupiny poslancov 18. júla 2001 doručil ústavnému súdu „Žiadosť

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o pozastavenie účinnosti ust. napadnutého

zákona v konaní č. podľa SR“.

Ústavný súd listom z 19. júla 2001 vyžiadal od riaditeľky Fondu detí a mládeže

Štatút fondu detí a mládeže, ktorý mu bol doručený 9. augusta 2001.

Ústavný súd prerokoval návrh skupiny poslancov z 18. júla 2001 o pozastavenie

účinnosti niektorých ustanovení napadnutého zákona 22. októbra 2001 a rozhodol, že

návrhu skupiny poslancov o pozastavenie účinnosti ustanovení § 15a, § 15b a § 15c zákona

o Fonde detí a mládeže nevyhovuje.

Nakoľko zástupca skupiny poslancov v tejto veci trval na ústnom pojednávaní,

ústavný súd nariadil jeho konanie 5. decembra 2001. Na tomto ústnom pojednávaní

zástupca skupiny poslancov okrem už napadnutých ustanovení doplnil návrh tak, aby

ústavný súd rozhodol aj o nesúlade namietaných ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže

aj s v spojitosti s a 13 ods. 2 a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Poverený zástupca generálneho prokurátora poukázal na porušenie

a spolu so zástupcom skupiny poslancov upresnili, že majú na zreteli neprípustnú

kombináciu (prelínanie) pravej a nepravej retroaktivity.

II.

Východiská na rozhodovanie

Predložený návrh zákona o Fonde detí a mládeže vychádzal z ústavného zákona

č. o navrátení majetku Socialistického zväzu mládeže ľudu Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý zostal v platnosti v zmysle a bol

prijatý 15. júla 1993, pričom účinnosť nadobudol 1. septembra 1993.

Základom koncepcie návrhu zákona bolo prevzatie majetku, ktorý prešiel do

vlastníctva Slovenskej republiky. Fond detí a mládeže mal plniť obdobnú funkciu ako iné

majetkové fondy s tým, že pôjde o trvalú správu zvereného majetku.

Do dňa prijatia návrhu generálneho prokurátora a spojenia oboch návrhov Národná

rada Slovenskej republiky prijala dve novelizácie tohto zákona:

1. zákona o Fonde detí a mládeže sa týkala predovšetkým vytvorenia

a statusu Rady Fondu. Zmeny, ktoré vyplynuli z tejto novely nie sú predmetom ani jedného

z posudzovaných návrhov.

2. Druhá novela zákona o Fonde detí a mládeže bola prijatá 21. júna 2000

a nadobudla účinnosť 21. júla 2000.

Z dôvodovej správy k návrhu druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže

(parlamentná tlač č. 528/2000) vyplýva, že „Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zakotviť

aspoň minimálne zákonné pravidlá pre nakladanie so značným majetkom štátu, ktorý

spravuje Fond detí a mládeže ako právnická osoba zriadená zákonom do doby, dokedy bude

vykonaná komplexná právna úprava. Zákon doteraz neupravoval osobitné ustanovenia

hospodárenia s takýmto majetkom štátu v správe, hoci je dnes viac ako zrejmé, že je

nevyhnutné vo verejnom záujme ochrany majetku štátu zakotviť presné a jasné pravidlá pre

nakladanie s majetkom štátu spravovaným právnickými a fyzickými osobami“.

Podľa zákonodarcu „dôsledky absencie takejto právnej úpravy ohrozujú fungovanie,

a samotnú existenciu Fondu a plnenie jeho úloh v oblasti podpory činnosti v prospech detí

a mládeže, nakoľko prenajímanie nehnuteľností je hlavným zdrojom príjmov Fondu. Aby

bola dosiahnutá potrebná efektívnosť právnej úpravy, navrhuje sa, aby bolo povinnosťou

účastníkov zmlúv, dať ich do súladu s novoprijatou právnou úpravou rovnakým spôsobom,

ako sa to stalo v už prijatej novele zákona o správe majetku štátu, v

Z. z.“.

Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje aj tieto zdôvodnenia: „Podstata činnosti

Fondu detí a mládeže spočíva najmä v prenajímaní majetku rozličným fyzickým

a právnickým osobám, pričom príjmy z prenájmu majetku tvoria najväčšiu a rozhodujúcu

časť z celkových príjmov. Prax bola taká, že Fond prenajal nehnuteľnosť, alebo nebytový

priestor za mimoriadne nízku sumu, s tým, že nájomca mohol majetok prenechať inému do

podnájmu. Jeho príjmy z podnájomných zmlúv pritom mnohonásobne prevyšovali nájomné.

Fond pritom spravidla ešte hradil náklady na opravy a úpravy prenajatého majetku, znášal

daň z nehnuteľností a pod. Okrem toho aj v takmer každej zmluve upravené predkupné

právo nájomcu na predmet nájmu, nezriedka je predmet nájmu zaťažený vecnými

bremenami. Uzatvárali sa nájomné zmluvy na neúmerne dlhé časové obdobie (rádovo 20

rokov), čím fond detí a mládeže, stratil kontrolu nad prenajatým majetkom.

Zákon v doterajšom znení problematiku prenájmu majetku štátu dostatočne podrobne

neupravoval, v podstate odkazoval na štatút. Tento však nie je zákonom a ani všeobecne

záväzným právnym predpisom, takže následky jeho porušenia nemohli byť sankcionované

neplatnosťou právnych úkonov podľa , a okrem toho štatút

takúto úpravu ani neobsahoval.

Javí sa preto ako nevyhnutné predchádzať takýmto paradoxným situáciám, a upraviť

spravovanie majetku štátu v zákone s tým, že s porušením zákona sú spojené dôsledky

neplatnosti právnych úkonov. Za účelom čo najväčšej transparentnosti a kontrolovateľnosti

nakladania s majetkom štátu navrhuje sa úplne vylúčiť možnosť dať majetok do podnájmu,

alebo ďalšej výpožičky a uzatvorenie zmluvy na dobu neurčitú alebo na viac ako 5 rokov

viazať na súhlas Ministerstva financií SR.“

Dôvodová správa k bodu č. 2, t. j. k § 15a, § 15b a § 15c znie:

„Navrhované prechodné opatrenia sú nevyhnutne potrebné na dosiahnutie účelu

predkladanej novely, t. j. stanoviť presné a jasné pravidlá pre správu majetku štátu fondom,

resp. pre nakladanie s majetkom fondu spoločnosťami, v ktorých má fond majetkovú účasť

postačujúcu na ovládanie tejto spoločnosti a zakotviť možnosť kontroly. Je nevyhnutné

prijať jednoznačnú úpravu v prechodných a záverečných ustanoveniach preto, aby sa

vylúčila podľa možnosti akákoľvek možnosť vzniku súdnych sporov, ktoré by boli nielen

neúmerne drahé, ale aj dlhé, čo iste nie je v súlade s požiadavkou na zákonodarcu, aby

prijímal presné a určité právne predpisy na zabezpečenie právnej istoty ( SR).“

„Majetok fondu je prenajatý na rádovo dve desiatky rokov, čo znamená, že v prípade,

ak by sa nezasiahlo do v súčasnosti platných zmlúv, účel zákona by sa podarilo realizovať

až v horizonte roku 2019. Tento cieľ by sa minul účinkom aj vtedy, ak by zákonná úprava

poskytovala možnosť vzniku súdnych sporov, rádovo trvajúcich 5 a viac rokov. Preto je

cieľom ustanovení § 15a až 15c zakotviť presné a jasné pravidlá, aby bol cieľ novely

dosiahnutý v čo najkratšom čase a efektívne. Navrhovaná úprava je potrebná aj na

dosiahnutie rovnosti medzi doterajšími užívateľmi majetku štátu v správe Fondu... a tými,

ktorí uzatvoria zmluvu až po účinnosti novely. Rešpektuje sa právna istota, nakoľko pôsobí

výlučne pro futuro a dáva dostatočný časový priestor účastníkom zmlúv, aby dali zmluvy do

súladu so zákonom“.

Návrh skupiny poslancov na vydanie druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže

bol rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 12. júna 2000 vrátený na prerokovanie

Národnou radou Slovenskej republiky. Vo svojom rozhodnutí prezident Slovenskej

republiky poukázal na neústavnú retroaktivitu ustanovení § 15a, § 15b a § 15c tejto novely.

Návrh prezidenta Slovenskej republiky podporil Ústavnoprávny výbor Národnej rady

Slovenskej republiky. Návrh na vypustenie čl. I bodu č. 4 (ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c)

druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže však v hlasovaní 21. júna 2000 nezískal

potrebnú väčšinu a týmto dňom bol prijatý.

Rozsah napadnutej právnej úpravy

Podľa § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde detí a mládeže:

„(1) Fond môže majetok fondu prenechať do nájmu alebo prenechať do výpožičky.

Na platnosť nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke sa vyžaduje súhlas Ministerstva

pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“), ak sa zmluvou prenecháva majetok fondu na čas dlhší ako päť rokov alebo

ak je dohodnuté právo na predĺženie času, na ktorý sa nájom majetku fondu dohodol, alebo

času, na ktorý sa majetok fondu zapožičal, umožňujúce trvanie užívania majetku fondu viac

ako päť rokov. Fond môže majetok fondu vypožičať len na zdravotné, charitatívne,

sociálne, športové, kultúrne a vzdelávacie účely.

(2) Nájomca ani vypožičiavateľ nie je oprávnený prenechať predmet nájmu do

podnájmu alebo do výpožičky. Ak nájomca alebo vypožičiavateľ prenechal majetok fondu

do nájmu, podnájmu alebo do výpožičky, je táto zmluva neplatná.

(3) Fond nie je oprávnený v nájomnej zmluve alebo v zmluve o výpožičke dohodnúť

prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke ani

dohodnúť zmluvnú pokutu v neprospech fondu ako vlastníka. Ak fond v nájomnej zmluve

alebo v zmluve o výpožičke dohodne prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu

alebo majetku fondu vo výpožičke alebo dohodne zmluvnú pokutu v neprospech fondu, je

táto zmluva neplatná.

(4) Fond, nájomca a vypožičiavateľ nemôžu zriadiť záložné právo na majetok fondu

ani tento majetok inak zaťažiť.

(5) Odseky 1, 2 a 3 sa vzťahujú aj na nakladanie s majetkom obchodných

spoločností, v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100 % na základnom imaní.“

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad ustanovení § 15a, § 15b a § 15c s označenými

článkami .

Podľa § 15a:

„(1) Nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke uzavreté pred dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 3a ods. 1, 2 a 3 do

šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, inak tieto zmluvy zaniknú

po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

(2) Nájomca alebo vypožičiavateľ je povinný prenajatý majetok fondu alebo majetok

fondu vo výpožičke po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 1 vypratať a vydať fondu.

V prípade nesplnenia tejto povinnosti je povinný zaplatiť penále vo výške desaťnásobku

mesačného nájomného za každý, aj začatý mesiac neoprávneného užívania prenajatého

majetku fondu. Fond je oprávnený prenajatý majetok fondu alebo majetok fondu vo

výpožičke vypratať na náklady nájomcu.

(3) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný

nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie

alebo na opravu prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú

o výšku odpisov technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na

vlastné náklady, ak fond s vynaložením nákladov súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po

vyprataní a vydaní prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, a to

najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania a vydania.“

Podľa § 15b:

„(1) Všetky nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke, ktoré ku dňu účinnosti tohto

zákona majú trvať viac ako päť rokov, podliehajú súhlasu ministerstva. Nájomca alebo

vypožičiavateľ je povinný ku dňu zániku zmluvy prenajatý majetok fondu alebo majetok

fondu vo výpožičke vypratať a vydať fondu. Ak ho nevyprace alebo nevydá, je povinný

zaplatiť penále vo výške desaťnásobku mesačného nájomného za každý, aj začatý mesiac

neoprávneného užívania prenajatého majetku fondu.

(2) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný

nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie

prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú o výšku odpisov

technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na vlastné náklady,

ak fond s ich vynaložením súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po vyprataní a vydaní

predmetu nájmu alebo výpožičky, a to najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania alebo

vydania.

(3) Ministerstvo rozhodne o súhlase na základe žiadosti fondu do 30 dní od doručenia

žiadosti. Fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30 dní od účinnosti tohto zákona.

Ak ministerstvo súhlas v tejto lehote neudelí, platí, že ministerstvo súhlas neudelilo.“

Podľa § 15c: „Ustanovenia § 15a a 15b sa vzťahujú aj na obchodné spoločnosti,

v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100% na základnom imaní.“

III.

Námietka porušenia princípu deľby moci

Ústavný súd sa pri posudzovaní argumentov odôvodňujúcich nesúlad ustanovení

§ 15a, § 15b a § 15c (aj v súvislosti s § 3a ods. 1 až 3) zákona o Fonde detí a mládeže

v znení neskorších predpisov s (predchádzajúci ) zaoberal

predovšetkým opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý namietal porušenie princípu deľby

moci zo strany zákonodarcu, ktorý označenú úpravu prijal.

Návrh skupiny poslancov v tejto časti návrhu vychádzajú z nálezu ústavného súdu

: „O neplatnosti právnych úkonov rozhodujú výlučne všeobecné súdy podľa

podmienok a kritérií, ktoré ustanovuje zákon. Žiaden zákon nemôže nahrádzať a meniť

právomoc všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach (čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1

) bez toho, aby sa zmenila a (

v znení neskorších predpisov)“.

Podľa „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Tento článok obsahuje aj všeobecný princíp právneho štátu. Obsah a rozsah princípu

právneho štátu sa spravidla nedá vyvodiť zo samotného , ale iba z ďalších

ustanovení a z ich vzájomných súvislostí.

Ústavný súd už konštatoval (PL. ÚS 16/ 95) v súvislosti s princípom deľby moci, že

v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov

štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú

rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,

ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej

kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže

voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte.

vymedzuje proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi

orgánmi. Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy

ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s .

Národná rada Slovenskej republiky rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec nemôže

obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov, alebo prevziať ich kompetencie spôsobom,

ktorý nie je v súlade s , so všeobecným princípom právneho štátu, s princípom

deľby moci a so sytémom bŕzd a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov

(PL. ÚS 29/ 95).

Príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch (t. j. aj

všeobecný princíp právneho štátu a princíp deľby moci) je potrebné rešpektovať aj pri

prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide

o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát alebo o zákon, ktorým

sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských

vzťahov (PL. ÚS 38/ 95).

Absencia výslovnej právnej úpravy práv a povinností účastníkov zmluvy v zákone

o Fonde detí a mládeže neznamená, že tieto vzťahy sa neriadia nijakým právnym režimom,

ani to, že existuje trvalá potreba ich komplexnej úpravy. Platné súkromné právo Slovenskej

republiky umožňuje od pôvodného okamihu nadobudnutia účinnosti zákona o Fonde detí

a mládeže (t. j. od 1. septembra 1993 a aj po účinnosti prvej novely tohto zákona od

15. decembra 1998) aj to, aby Fond detí a mládeže urobil právne úkony smerujúce

k namietnutiu (zániku) platnosti zmlúv vyplývajúcich z tohto zákona, ak tieto sú v rozpore

s . Z hľadiska požiadavky ústavnosti, na základe ktorej

zákonodarná moc nemôže zasahovať do moci súdnej alebo ju nahrádzať, ústavný súd

nezistil príčiny pre uplatnenie takej výnimky, pre ktorú by bolo nevyhnutné ustanoviť zánik

platnosti zmlúv ex lege za pomoci novely simulujúcej lex specialis, a tým vylúčiť

štandardné uplatnenie príslušných ustanovení a Občianskeho

súdneho poriadku, bez využitia právomoci súdov ako štátnych orgánov, ktoré ochraňujú

platnosť právnych úkonov.

Ústavný súd v tejto otázke dospel k záveru, že so zreteľom na uvedené skutočnosti

a v daných súvislostiach je odôvodnené kvalifikovať ustanovenia §15a, § 15b a § 15c

v spojení s § 3a zákona o Fonde detí a mládeže ako medze rozumného zdôvodnenia

prekračujúci zásah zákonodarnej moci do činnosti súdnej moci, a teda ako nesúladné s čl. 1

ods. 1 .

Námietka porušenia princípu zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty

Podľa navrhovateľov „ustanovenie § 3a vo všetkých svojich odsekoch ustanovuje

podmienky a povinnosti, ktoré kontrahenti v čase uzatvárania zmlúv nemali... rešpektovali...

právny stav platný v čase úkonu. Pritom zmluvy, ktoré odporujú § 3a ods. 2 a 3 vôbec

nemožno dať „do súladu“ s novelou, pretože takéto zmluvy sa už nemôžu uzatvárať ani so

súhlasom ministerstva. Rovnaká výhrada platí i pre § 15b ods. 1 novely. Spätné pôsobenie

oboch ustanovení a tým aj ustanovenia § 15c je evidentné“, „ustanovenia § 15a, 15b a § 15c

v spojení s ustanovením § 3a ods. 1 až 3 zákona o FDM... pôsobia retroaktívne voči

právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2000, kedy nadobudol

účinnosť zákon č. 220/ 2000 Z. z. ...“.

Obaja navrhovatelia poukazujú na nález ústavného súdu PL. ÚS 36/ 95 (uverejnený

v Zbierke zákonov pod č. 131/ 1996), v ktorom sa konštatuje, že „v ústavnom poriadku

Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich

ustanovení možno odvodiť z , podľa ktorého je Slovenská republika právnym

štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp)

právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz

spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení“.

Podľa generálneho prokurátora „Hlavným účelom týchto zákonných ustanovení nie

je vytvárať pravidlá pro futuro, ale naopak, tieto pravidlá aplikovať pro praeterito na právne

vzťahy vzniknuté pred 21. júlom 2000. Túto tézu potvrdzuje najmä ustanovenie § 15b ods.

3 predmetného zákona, podľa ktorého fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30

dní od účinnosti tohto zákona. To znamená, že pre udelenie súhlasu Ministerstva pre správu

a privatizáciuu národného majetku, ako jednu z podmienok platnosti nájomnej zmluvy alebo

zmluvy o výpožičke uvedenej v § 3a ods. 1 predmetného zákona, teda zmlúv, ktoré budú

uzavreté po účinnosti tohto zákona, zákon neustanovuje žiadnu lehotu. Zo znenia § 15b ods.

3 vyplýva, že lehoty v ňom uvedené sa vzťahujú len na zmluvy podľa § 3a ods. 1 cit.

zákona.

Citované ustanovenia tým, že ustanovujú subjektom súkromnoprávnych zmlúv

povinnosti, ktoré tieto v čase uzatvárania týchto zmlúv nemali, pričom od splnenia týchto

povinností závisí ďalšia existencia ich legálne nadobudnutých práv, pôsobia retroaktívne,

čím protiprávne narušujú princíp právnej istoty, a teda sú v rozpore s princípom právneho

štátu“.

Podstata retroaktivity v danom prípade spočíva v tom, že ustanovenia druhej novely

neochraňujú právne úkony, právne nároky a nadobudnuté práva subjektov právnych

vzťahov, ktoré tieto nadobudli pred vznikom účinnosti zákona o Fonde detí a mládeže, že

od subjektov, ktoré uzavreli zmluvy o nájme a zmluvy o výpožičke alebo vykonali iné

právne úkony požaduje, aby ich dali do súladu s § 3a tejto novely, aj keď toto ustanovenie

má v súlade s princípom aretroaktivity pôsobiť výlučne do budúcnosti. Uplatnenie § 15a,

§ 15b a 15c zákona o Fonde detí a mládeže aj na záväzkové právne vzťahy, ktoré vznikli

pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto novely nie je v súlade s a s ústavnosťou, aj

keby tieto záväzkové právne vzťahy vzniknuté v minulosti boli v rozpore s dobrými

mravmi, zásadou dobromyseľnosti, či v rozpore so zásadou zneužitia práva ako o tom

svedčí dôvodová správa a occasio legis návrhu druhej novely. Z nej je tiež zrejmý zámer

zákonodarcu zrušiť platnosť všetkých zmlúv o nájme, o výpožičke či ďalšom nájme ex lege

na základe uplatnenia princípu retroaktivity, čiže v nesúlade s . Ústavný

súd v tejto súvislosti konštatoval, že cieľom druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže

bolo vytvoriť právne predpoklady pre zánik zmlúv nevýhodných pre Fond detí a mládeže

obmedzením, resp. vylúčením štandardného uplatnenia súdnej moci.

Narušenie právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých záväzkových vzťahoch,

nájomných zmluvách, zmluvách o výpožičke či iných právnych úkonoch vzniknutých pri

realizácii zákona o Fonde detí a mládeže sa po prijatí jeho druhej novely spätne zmenili

podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti

zmlúv. Ústavný súd na rozdiel od tohto postupu už vyjadril názor, že „nikomu nemožno

odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho

predpisu.“ (). Účastníci týchto právnych vzťahov konali s dôverou

v objektívne právo vyjadrené a zákonmi, ako i s dôverou v právo subjektívne,

vyjadrené zmluvami alebo inými právnymi úkonmi. Z hľadiska požiadavky právnej istoty

teda nemali možnosť dôvodne predvídať, že tieto práva, právne nároky a záväzky zaniknú

priamo na základe zákona.

Podľa právneho názoru ústavného súdu so zreteľom na uvedené skutočnosti je

zrejmé, že ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže sú retroaktívne,

odporujú princípu právnej istoty, a preto nie sú v súlade s .

Námietka porušenia princípu legality

Generálny prokurátor ďalej namieta nesúlad označených ustanovení zákona o Fonde

detí a mládeže s , pričom uvádza: „Ak teda Národná rada Slovenskej

republiky vytvorila zákonné ustanovenia odporujúce princípom právneho štátu, či už svojou

retroaktivitou, nezrozumiteľnosťou, či v dôsledku porušovania zásady generality právnej

normy, prekročila tým aj oprávnenia dané jej , v dôsledku čoho sa predmetné

zákonné ustanovenia dostávajú aj do nesúladu s článkom 2 ods. 2 “.

Podľa „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Ak Národná rady Slovenskej republiky chce upraviť určité právne vzťahy, môže tak

urobiť tiež len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s . V tejto súvislosti Národná

rada Slovenskej republiky nemôže vydať zákon nerešpektujúci jestvujúci priestor uplatnenia

súdnej moci retroaktívne zasahujúci do uzavretých právnych vzťahov a do práv

a povinností, ktoré existujú v ich rámci.

Námietka porušenia práva na súdnu ochranu

V súvislosti s obsahom predchádzajúcich dôvodov ústavný súd preskúmal aj

namietané porušenie práva na súdnu ochranu.

Podľa „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Článok 46 ods. 1 teda upravuje prístup

k súdu ako možnosť predložiť súdu na rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa

rozhodnutia zákonodarcu môžu (majú) predkladať súdu. Poskytnutie práva na súdnu

ochranu pritom nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, tak ako sú uvedené

v druhej hlave . Zákonodarca nemôže účelovo vylúčiť uplatnenie rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach týkajúcich sa zmluvných

vzťahov v jednotlivých prípadoch, resp. obmedziť alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím

zákonodarnej úpravy, ktorá smeruje k presadeniu zániku zmlúv na základe osobitného

zákona (ani využitím normatívnosti na vymedzený okruh zmlúv rovnakého druhu

a neurčitého počtu).

Námietka zásahu zo strany zákonodarnej moci do moci súdnej

Zástupca skupiny poslancov ďalej uvádza, že argumenty uvedené v prospech jeho

tvrdení o nesúlade ustanovení § 15a, §15 b a §15c zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 2

ods. 2 sčasti platia aj vo vzťahu k a : «Je to

prejavom či dôsledkom skutočnosti, že dotknuté ustanovenia sú vo vzájomnej väzbe

a tiež toho, že Národná rada napadnutými ustanoveniami novely v „jednočinnom súbehu“

narušila niekoľko ústavných článkov naraz».

Podľa „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy“.

Podľa „Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach;...“

Zástupca skupiny poslancov ďalej uvádza: «Rozhodovanie v občianskoprávnych

(okrem iných) veciach je teda „výkonom súdnictva“.

Podľa : „V občianskom súdnom konaní

súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských

a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich

iné orgány.“

Podľa občianskoprávne vzťahy vznikajú

z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

Podľa ods. 2 upravuje majetkové

vzťahy fyzických a právnických osôb ako aj vzťahy medzi týmito osobami a štátom.

Niet sporu o tom, že do okruhu týchto vzťahov patria aj nájomné zmluvy a zmluvy

o výpožičke. Rovnako nemôže byť sporné, že o ich platnosti alebo neplatnosti rozhodujú

súdy na základe zákonných kritérií. Je preto presne v súlade s vysloveným názorom

Ústavného súdu obsiahnutom v jeho náleze sp. zn. , že ani v tomto prípade

„Ústava SR nemá nijaké ustanovenie, ktoré by umožňovalo zasahovať do činnosti súdov

inou zložkou (štátnej) moci“.»

Zástupca skupiny poslancov v časti namietajúcej nesúlad označených ustanovení

zákona o Fonde detí a mládeže s a používa odôvodnenia,

ktoré majú úzku spojitosť s tými, ktoré sa týkajú aj namietaného nesúladu označených

ustanovení s , pričom tieto odôvodnenia vyplývajú z rovnako už

citovaného nálezu .

Pri vyporiadavaní sa s touto námietkou nesúladu sa vzhľadom na uvedené

skutočnosti možno odvolať na závery vyslovené v časti, ktorá sa týka námietky nesúladu

označených ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže s (princíp deľby

moci). Tieto závery umožňujú konštatovať, že označené ustanovenia zákona o Fonde detí

a mládeže nie sú v súlade s .

Námietka porušenia , až 4, , 3 a 4

Vzhľadom na predchádzajúcu právnu argumentáciu ústavný súd konštatoval, že

neexistuje ďalší právny dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zaoberať sa posudzovaním

ďalších označených námietok nesúladu s príslušnými ustanoveniami vo zvyšku

návrhu skupiny poslancov a návrhu generálneho prokurátora (čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až

4, , 3 a 4 ).

IV.

Právne závery uvedené v časti II tohto nálezu viedli ústavný súd k zisteniu (§ 41

ods. 1 ), že medzi , a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Fonde detí a mládeže a v spojení s

ods. 2, čl. a a s je nesúlad. Preto ústavný súd rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2002