Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)PL. ÚS 25/00
PDF · 368.11 KB
No categories available
PL. ÚS 25/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo
sudcov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily
Gajdošíkovej, Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho
o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom
JUDr. T. Š., a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade ustanovení
§ 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, §15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej Ing. Ľ. A., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na ústnom
pojednávaní konanom 17. januára 2002 takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade
s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh na začatie konania a stanoviská k návrhu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. septembra
2000 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„návrh skupiny poslancov“) na začatie konania o súlade čl. I bodu 4 zákona č. 220/2000
Z. z. (ďalej len „druhá novela“), ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže (ďalej len „zákon o Fonde detí
a mládeže“) v znení zákona č. 378/1998 Z. z. (ďalej len „prvá novela“) s čl. 1 (po
nadobudnutí účinnosti novely Ústavy Slovenskej republiky s čl. 1 ods. 1), čl. 2 ods. 2, čl. 20
ods. 3, čl. 141 ods. 1 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Návrhom skupina poslancov namietala nesúlad § 15a, § 15b a § 15c druhej novely
s čl. 1 ústavy (princíp deľby moci, princíp právnej istoty a zákazu spätného pôsobenia
právnych noriem, kvalita prijímania právnych predpisov a ich bezrozporná
aplikovateľnosť).
Podľa návrhu skupiny poslancov vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 Národná rada Slovenskej
republiky nekonala v medziach ústavy, keď sa uzniesla na takých ustanoveniach zákona
(označené § 15a, § 15b a § 15c druhej novely), ktorými odňala právomoc inému orgánu
priznanú tomuto orgánu ústavou (substituovala zákonodarnou činnosťou rozhodovaciu
činnosť súdu). Zástupca navrhovateľov sa domnieva, že obdobné argumenty platia aj vo
vzťahu k čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 ústavy.
Na základe argumentácie o kvalite právnej normy sa v návrhu skupiny poslancov
tvrdí, že právna norma, ktorá predstavuje reálne nebezpečenstvo poškodenia práv jedného
z účastníkov upravených vzťahov nie je v súlade s čl. 20 ods. 3 ústavy.
V návrhu skupiny poslancov sa žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Článok I.
bod 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/2000 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí
a mládeže v znení zákona č. 378/1998 Z. z. nie je v súlade s článkami 1, 2 ods. 2, 20 ods. 3,
141 ods. 1 a 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
Zástupca skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“) súčasne predložil žiadosť, aby „Ústavný súd v zmysle § 26 zák.
č. 38/1993 Z. z. považoval vec za naliehavú,“ pretože „po uplynutí v napadnutých
ustanoveniach určených lehôt môže dôjsť k situáciám, ústiacim do súdnych sporov“.
Taktiež predložil žiadosť (doplnenú o stanovisko doručené ústavnému súdu
11. októbra 2000), aby „Ústavný súd s poukazom na § 31a ods. 2 citovaného zákona vydal
predbežné opatrenie, ktorým podľa § 76 ods. 1 písm. e), ods. 2 O. s. p. uloží Fondu detí
a mládeže nenakladať s právom, vyplývajúcim mu z ustanovenia § 15a ods. 2 zákona
č. 220/2000 Z. z.“
Ústavný súd návrh skupiny poslancov na začatie konania o súlade právnych
predpisov predbežne prerokoval a 12. októbra 2000 ho v navrhovanom rozsahu
namietaného nesúladu prijal na ďalšie konanie. Súčasne nevyhovel návrhu skupiny
poslancov na vydanie predbežného opatrenia a vyslovil záver, že „povaha konania o súlade
právnych predpisov vylučuje primerané použitie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. e) a § 76
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.
Ústavný súd ďalej konštatoval, že vec, ktorej sa návrh týka, nepovažuje za naliehavú
v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie zástupca skupiny poslancov
na výzvu ústavného súdu z 24. októbra 2000 odpovedal 2. novembra 2000, že trvá na
ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky na výzvu ústavného
súdu z 24. októbra 2000 reagoval 9. novembra 2000 s tým, že na ústnom pojednávaní
netrvá. V odpovedi na výzvu súčasne oznámil, že sa „rozhodol nepredkladať
k predmetnému návrhu stanovisko“.
Ústavnému súdu bol ďalej 16. novembra 2000 doručený návrh generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „návrh generálneho prokurátora“) na začatie
konania o súlade ustanovení § 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí
a mládeže s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 a s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c v spojení s ustanovením § 3a ods. 1 až 3
zákona o Fonde detí a mládeže nie sú v súlade s čl. 1 ústavy, pretože pôsobia retroaktívne
voči právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2001 (ustanovujú
subjektom súkromnoprávnych zmlúv povinnosti, ktoré tieto subjekty v čase uzatvárania
týchto zmlúv nemali, pričom od splnenia týchto povinností závisí ďalšia existencia ich
legálne a dobromyseľne nadobudnutých práv), kedy nadobudla účinnosť druhá novela
zákona o Fonde detí a mládeže.
S princípom právneho štátu sa pre svoju zrejmú nejasnosť a nezrozumiteľnosť dostali
do rozporu aj ustanovenia § 15a ods. 2 a ustanovenia § 3 a § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde
detí a mládeže. Namietané ustanovenia uvedené v petite sú v rozpore aj s princípom
generality, ktorý je súčasťou princípu právneho štátu, pretože sa vzťahujú na vopred známe
jednotlivé nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke.
Generálny prokurátor ďalej tvrdí, že hlavným cieľom a účelom druhej novely zákona
o Fonde detí a mládeže je odňať legálnym spôsobom nadobudnuté práva účastníkom
súkromnoprávnych zmlúv stanovením podmienok, ktorých splnenie ako aj nesplnenie
zhoršuje postavenie jednej zo zmluvných strán (nájomcov a vypožičiavateľov) a zlepšuje
právne postavenie druhej zmluvnej strany (Fondu detí a mládeže), čím sa tieto ustanovenia
dostali do rozporu čl. 12 ods. 1 ústavy.
Podľa generálneho prokurátora tým, že pre Ministerstvo pre správu a privatizáciu
národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nie sú stanovené jasné
kritériá, podľa ktorých by sa malo pri preskúmavaní zmlúv a rozhodovaní o ich schválení
postupovať, sa ministerstvu znemožňuje výkon takejto činnosti vôbec, keďže nie je
zákonom ustanovený rozsah ani spôsob činnosti ministerstva. Táto situácia má za následok
zánik všetkých zmlúv podliehajúcich súhlasu ministerstva. Za súčasného právneho stavu
ministerstvo ani pro futuro nemôže zmluvy preskúmavať ani schvaľovať, čím sa de facto
znemožňuje uzavretie určitého druhu zmlúv bez ohľadu na vôľu zmluvných strán a bez
ohľadu na to, že samotný zákon ich účinné uzavretie (po predchádzajúcom schválení
ministerstvom) predvída. Tento nedostatok zapríčiňuje nesúlad § 3a ods. 1 s čl. 2 ods. 2
ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže zvýhodňuje buď štát ako vlastníka majetku,
alebo Fond detí a mládeže, alebo oba tieto subjekty, oproti ich zmluvným partnerom
(nájomcom a vypožičiavateľom).
Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenie zákona o Fonde detí a mládeže
neuznávajú oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli lege artis
pred 21. júlom 2000, dochádza podľa generálneho prokurátora k vzniku zákonného
obmedzenia, ktoré vecne nespĺňa podmienky uvedené v čl. 13 ods. 4 ústavy, čo zakladá ich
nesúlad s týmto ústavným článkom.
Napadnuté ustanovenia zákona o Fonde detí a mládeže (§ 15a ods. 3 a § 15b ods. 2)
nie sú v súlade ani s ustanovením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože „v rozpore s ústavou
ustanovenými podmienkami vyvlastňujú a nútene obmedzujú vlastnícke právo nájomcov
a vypožičiavateľov. Navyše zákon znevýhodňuje právne postavenie nájomcov
a vypožičiavateľov a naopak zvýhodňuje právne postavenie fondu oproti právnemu stavu
existujúcemu v čase uzavretia predmetných zmlúv. V ustanovení § 15a ods. 3 a 15b ods. 2
zákon ustanovuje podmienky náhrady zhodnotenia alebo opravy majetku fondu, ktoré sú
zásadne odlišné od podmienok, ktoré ustanovuje Občiansky zákonník a ktoré pre účastníkov
predmetných zmlúv platili pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Na základe § 15a
ods. 3 a § 15b ods. 2 zákona o Fonde detí a mládeže dôjde v rozpore s čl. 20 ods. 4, čl. 13
ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky k vyvlastneniu a nútenému obmedzeniu
vlastníckeho práva konkrétnych nájomcov a vypožičiavateľov“.
Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Ustanovenia § 3,
§ 3a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 15a, § 15b, § 15c zákona NR SR č. 189/1993
Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1, čl. 2 ods.
2, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 20 ods. 1, 4 ústavy.“
V súvislosti s konaním o návrhu skupiny poslancov ústavný súd listom
z 28. novembra 2000 vyžiadal od Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky pôvodnú
dôvodovú správu k zákonu Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde
detí a mládeže, ktorá mu bola doručená 7. decembra 2000.
Ústavný súd prijal návrh generálneho prokurátora na začatie konania o súlade
právnych predpisov na ďalšie konanie 7. decembra 2000 a súčasne ho spojil s návrhom
skupiny poslancov vo veci PL. ÚS 25/00 s tým, že spojená vec sa ďalej viedla pod sp. zn.
Generálny prokurátor v odpovedi na výzvu ústavného súdu 10. januára 2001 uviedol,
že netrvá na ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„predseda národnej rady“) požiadal predsedu ústavného súdu o predĺženie lehoty stanovenej
na zaslanie stanoviska z dôvodu, že „pre krátkosť času nemohli byť všetky aspekty
vyjadrenia posúdené“. Predseda ústavného súdu súhlasil s predĺžením tejto lehoty do
28. februára 2001. V liste doručenom ústavnému súdu 15. februára 2001 sa predseda
národnej rady k návrhu generálneho prokurátora vyjadril takto: „Oznamujem, že
zohľadňujúc uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky
z 9. februára 2001, nebudem predkladať stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky.
V danej súvislosti dávam však do pozornosti vyjadrenie Fondu detí a mládeže z 22. januára
2001 k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a k návrhu generálneho
prokurátora, ktoré vo fotokópii prikladám“.
Súčasne predseda národnej rady oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní.
Zástupca skupiny poslancov 18. júla 2001 doručil ústavnému súdu „Žiadosť
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o pozastavenie účinnosti ust. napadnutého
zákona v konaní č. PL. ÚS 25/00 podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR“.
Ústavný súd listom z 19. júla 2001 vyžiadal od riaditeľky Fondu detí a mládeže
Štatút fondu detí a mládeže, ktorý mu bol doručený 9. augusta 2001.
Ústavný súd prerokoval návrh skupiny poslancov z 18. júla 2001 o pozastavenie
účinnosti niektorých ustanovení napadnutého zákona 22. októbra 2001 a rozhodol, že
návrhu skupiny poslancov o pozastavenie účinnosti ustanovení § 15a, § 15b a § 15c zákona
o Fonde detí a mládeže nevyhovuje.
Nakoľko zástupca skupiny poslancov v tejto veci trval na ústnom pojednávaní,
ústavný súd nariadil jeho konanie 5. decembra 2001. Na tomto ústnom pojednávaní
zástupca skupiny poslancov okrem už napadnutých ustanovení doplnil návrh tak, aby
ústavný súd rozhodol aj o nesúlade namietaných ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže
aj s čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 2 ústavy a s čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Poverený zástupca generálneho prokurátora poukázal na porušenie čl. 1 ústavy
a spolu so zástupcom skupiny poslancov upresnili, že majú na zreteli neprípustnú
kombináciu (prelínanie) pravej a nepravej retroaktivity.
II.
Východiská na rozhodovanie
Predložený návrh zákona o Fonde detí a mládeže vychádzal z ústavného zákona
č. 497/1990 Zb. o navrátení majetku Socialistického zväzu mládeže ľudu Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý zostal v platnosti v zmysle čl. 152 ústavy a bol
prijatý 15. júla 1993, pričom účinnosť nadobudol 1. septembra 1993.
Základom koncepcie návrhu zákona bolo prevzatie majetku, ktorý prešiel do
vlastníctva Slovenskej republiky. Fond detí a mládeže mal plniť obdobnú funkciu ako iné
majetkové fondy s tým, že pôjde o trvalú správu zvereného majetku.
Do dňa prijatia návrhu generálneho prokurátora a spojenia oboch návrhov Národná
rada Slovenskej republiky prijala dve novelizácie tohto zákona:
1. Prvá novela zákona o Fonde detí a mládeže sa týkala predovšetkým vytvorenia
a statusu Rady Fondu. Zmeny, ktoré vyplynuli z tejto novely nie sú predmetom ani jedného
z posudzovaných návrhov.
2. Druhá novela zákona o Fonde detí a mládeže bola prijatá 21. júna 2000
a nadobudla účinnosť 21. júla 2000.
Z dôvodovej správy k návrhu druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže
(parlamentná tlač č. 528/2000) vyplýva, že „Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zakotviť
aspoň minimálne zákonné pravidlá pre nakladanie so značným majetkom štátu, ktorý
spravuje Fond detí a mládeže ako právnická osoba zriadená zákonom do doby, dokedy bude
vykonaná komplexná právna úprava. Zákon doteraz neupravoval osobitné ustanovenia
hospodárenia s takýmto majetkom štátu v správe, hoci je dnes viac ako zrejmé, že je
nevyhnutné vo verejnom záujme ochrany majetku štátu zakotviť presné a jasné pravidlá pre
nakladanie s majetkom štátu spravovaným právnickými a fyzickými osobami“.
Podľa zákonodarcu „dôsledky absencie takejto právnej úpravy ohrozujú fungovanie,
a samotnú existenciu Fondu a plnenie jeho úloh v oblasti podpory činnosti v prospech detí
a mládeže, nakoľko prenajímanie nehnuteľností je hlavným zdrojom príjmov Fondu. Aby
bola dosiahnutá potrebná efektívnosť právnej úpravy, navrhuje sa, aby bolo povinnosťou
účastníkov zmlúv, dať ich do súladu s novoprijatou právnou úpravou rovnakým spôsobom,
ako sa to stalo v už prijatej novele zákona o správe majetku štátu, v zákone č. 72/1999
Z. z.“.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje aj tieto zdôvodnenia: „Podstata činnosti
Fondu detí a mládeže spočíva najmä v prenajímaní majetku rozličným fyzickým
a právnickým osobám, pričom príjmy z prenájmu majetku tvoria najväčšiu a rozhodujúcu
časť z celkových príjmov. Prax bola taká, že Fond prenajal nehnuteľnosť, alebo nebytový
priestor za mimoriadne nízku sumu, s tým, že nájomca mohol majetok prenechať inému do
podnájmu. Jeho príjmy z podnájomných zmlúv pritom mnohonásobne prevyšovali nájomné.
Fond pritom spravidla ešte hradil náklady na opravy a úpravy prenajatého majetku, znášal
daň z nehnuteľností a pod. Okrem toho aj v takmer každej zmluve upravené predkupné
právo nájomcu na predmet nájmu, nezriedka je predmet nájmu zaťažený vecnými
bremenami. Uzatvárali sa nájomné zmluvy na neúmerne dlhé časové obdobie (rádovo 20
rokov), čím fond detí a mládeže, stratil kontrolu nad prenajatým majetkom.
Zákon v doterajšom znení problematiku prenájmu majetku štátu dostatočne podrobne
neupravoval, v podstate odkazoval na štatút. Tento však nie je zákonom a ani všeobecne
záväzným právnym predpisom, takže následky jeho porušenia nemohli byť sankcionované
neplatnosťou právnych úkonov podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a okrem toho štatút
takúto úpravu ani neobsahoval.
Javí sa preto ako nevyhnutné predchádzať takýmto paradoxným situáciám, a upraviť
spravovanie majetku štátu v zákone s tým, že s porušením zákona sú spojené dôsledky
neplatnosti právnych úkonov. Za účelom čo najväčšej transparentnosti a kontrolovateľnosti
nakladania s majetkom štátu navrhuje sa úplne vylúčiť možnosť dať majetok do podnájmu,
alebo ďalšej výpožičky a uzatvorenie zmluvy na dobu neurčitú alebo na viac ako 5 rokov
viazať na súhlas Ministerstva financií SR.“
Dôvodová správa k bodu č. 2, t. j. k § 15a, § 15b a § 15c znie:
„Navrhované prechodné opatrenia sú nevyhnutne potrebné na dosiahnutie účelu
predkladanej novely, t. j. stanoviť presné a jasné pravidlá pre správu majetku štátu fondom,
resp. pre nakladanie s majetkom fondu spoločnosťami, v ktorých má fond majetkovú účasť
postačujúcu na ovládanie tejto spoločnosti a zakotviť možnosť kontroly. Je nevyhnutné
prijať jednoznačnú úpravu v prechodných a záverečných ustanoveniach preto, aby sa
vylúčila podľa možnosti akákoľvek možnosť vzniku súdnych sporov, ktoré by boli nielen
neúmerne drahé, ale aj dlhé, čo iste nie je v súlade s požiadavkou na zákonodarcu, aby
prijímal presné a určité právne predpisy na zabezpečenie právnej istoty (čl. 1 Ústavy SR).“
„Majetok fondu je prenajatý na rádovo dve desiatky rokov, čo znamená, že v prípade,
ak by sa nezasiahlo do v súčasnosti platných zmlúv, účel zákona by sa podarilo realizovať
až v horizonte roku 2019. Tento cieľ by sa minul účinkom aj vtedy, ak by zákonná úprava
poskytovala možnosť vzniku súdnych sporov, rádovo trvajúcich 5 a viac rokov. Preto je
cieľom ustanovení § 15a až 15c zakotviť presné a jasné pravidlá, aby bol cieľ novely
dosiahnutý v čo najkratšom čase a efektívne. Navrhovaná úprava je potrebná aj na
dosiahnutie rovnosti medzi doterajšími užívateľmi majetku štátu v správe Fondu... a tými,
ktorí uzatvoria zmluvu až po účinnosti novely. Rešpektuje sa právna istota, nakoľko pôsobí
výlučne pro futuro a dáva dostatočný časový priestor účastníkom zmlúv, aby dali zmluvy do
súladu so zákonom“.
Návrh skupiny poslancov na vydanie druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže
bol rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 12. júna 2000 vrátený na prerokovanie
Národnou radou Slovenskej republiky. Vo svojom rozhodnutí prezident Slovenskej
republiky poukázal na neústavnú retroaktivitu ustanovení § 15a, § 15b a § 15c tejto novely.
Návrh prezidenta Slovenskej republiky podporil Ústavnoprávny výbor Národnej rady
Slovenskej republiky. Návrh na vypustenie čl. I bodu č. 4 (ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c)
druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže však v hlasovaní 21. júna 2000 nezískal
potrebnú väčšinu a týmto dňom bol prijatý.
Rozsah napadnutej právnej úpravy
Podľa § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde detí a mládeže:
„(1) Fond môže majetok fondu prenechať do nájmu alebo prenechať do výpožičky.
Na platnosť nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke sa vyžaduje súhlas Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“), ak sa zmluvou prenecháva majetok fondu na čas dlhší ako päť rokov alebo
ak je dohodnuté právo na predĺženie času, na ktorý sa nájom majetku fondu dohodol, alebo
času, na ktorý sa majetok fondu zapožičal, umožňujúce trvanie užívania majetku fondu viac
ako päť rokov. Fond môže majetok fondu vypožičať len na zdravotné, charitatívne,
sociálne, športové, kultúrne a vzdelávacie účely.
(2) Nájomca ani vypožičiavateľ nie je oprávnený prenechať predmet nájmu do
podnájmu alebo do výpožičky. Ak nájomca alebo vypožičiavateľ prenechal majetok fondu
do nájmu, podnájmu alebo do výpožičky, je táto zmluva neplatná.
(3) Fond nie je oprávnený v nájomnej zmluve alebo v zmluve o výpožičke dohodnúť
prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke ani
dohodnúť zmluvnú pokutu v neprospech fondu ako vlastníka. Ak fond v nájomnej zmluve
alebo v zmluve o výpožičke dohodne prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu
alebo majetku fondu vo výpožičke alebo dohodne zmluvnú pokutu v neprospech fondu, je
táto zmluva neplatná.
(4) Fond, nájomca a vypožičiavateľ nemôžu zriadiť záložné právo na majetok fondu
ani tento majetok inak zaťažiť.
(5) Odseky 1, 2 a 3 sa vzťahujú aj na nakladanie s majetkom obchodných
spoločností, v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100 % na základnom imaní.“
Navrhovatelia namietajú aj nesúlad ustanovení § 15a, § 15b a § 15c s označenými
článkami ústavy.
Podľa § 15a:
„(1) Nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke uzavreté pred dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 3a ods. 1, 2 a 3 do
šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, inak tieto zmluvy zaniknú
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
(2) Nájomca alebo vypožičiavateľ je povinný prenajatý majetok fondu alebo majetok
fondu vo výpožičke po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 1 vypratať a vydať fondu.
V prípade nesplnenia tejto povinnosti je povinný zaplatiť penále vo výške desaťnásobku
mesačného nájomného za každý, aj začatý mesiac neoprávneného užívania prenajatého
majetku fondu. Fond je oprávnený prenajatý majetok fondu alebo majetok fondu vo
výpožičke vypratať na náklady nájomcu.
(3) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný
nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie
alebo na opravu prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú
o výšku odpisov technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na
vlastné náklady, ak fond s vynaložením nákladov súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po
vyprataní a vydaní prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, a to
najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania a vydania.“
Podľa § 15b:
„(1) Všetky nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke, ktoré ku dňu účinnosti tohto
zákona majú trvať viac ako päť rokov, podliehajú súhlasu ministerstva. Nájomca alebo
vypožičiavateľ je povinný ku dňu zániku zmluvy prenajatý majetok fondu alebo majetok
fondu vo výpožičke vypratať a vydať fondu. Ak ho nevyprace alebo nevydá, je povinný
zaplatiť penále vo výške desaťnásobku mesačného nájomného za každý, aj začatý mesiac
neoprávneného užívania prenajatého majetku fondu.
(2) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný
nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie
prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú o výšku odpisov
technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na vlastné náklady,
ak fond s ich vynaložením súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po vyprataní a vydaní
predmetu nájmu alebo výpožičky, a to najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania alebo
vydania.
(3) Ministerstvo rozhodne o súhlase na základe žiadosti fondu do 30 dní od doručenia
žiadosti. Fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30 dní od účinnosti tohto zákona.
Ak ministerstvo súhlas v tejto lehote neudelí, platí, že ministerstvo súhlas neudelilo.“
Podľa § 15c: „Ustanovenia § 15a a 15b sa vzťahujú aj na obchodné spoločnosti,
v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100% na základnom imaní.“
III.
Námietka porušenia princípu deľby moci
Ústavný súd sa pri posudzovaní argumentov odôvodňujúcich nesúlad ustanovení
§ 15a, § 15b a § 15c (aj v súvislosti s § 3a ods. 1 až 3) zákona o Fonde detí a mládeže
v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 (predchádzajúci čl. 1) ústavy zaoberal
predovšetkým opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý namietal porušenie princípu deľby
moci zo strany zákonodarcu, ktorý označenú úpravu prijal.
Návrh skupiny poslancov v tejto časti návrhu vychádzajú z nálezu ústavného súdu
PL. ÚS 16/95: „O neplatnosti právnych úkonov rozhodujú výlučne všeobecné súdy podľa
podmienok a kritérií, ktoré ustanovuje zákon. Žiaden zákon nemôže nahrádzať a meniť
právomoc všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach (čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1
ústavy) bez toho, aby sa zmenila ústava a Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov)“.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“
Tento článok obsahuje aj všeobecný princíp právneho štátu. Obsah a rozsah princípu
právneho štátu sa spravidla nedá vyvodiť zo samotného čl. 1 ústavy, ale iba z ďalších
ustanovení ústavy a z ich vzájomných súvislostí.
Ústavný súd už konštatoval (PL. ÚS 16/ 95) v súvislosti s princípom deľby moci, že
v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov
štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú
rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,
ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej
kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže
voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte.
Ústava vymedzuje proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi
orgánmi. Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy
ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou.
Národná rada Slovenskej republiky rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže
obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov, alebo prevziať ich kompetencie spôsobom,
ktorý nie je v súlade s ústavou, so všeobecným princípom právneho štátu, s princípom
deľby moci a so sytémom bŕzd a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov
(PL. ÚS 29/ 95).
Príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy (t. j. aj
všeobecný princíp právneho štátu a princíp deľby moci) je potrebné rešpektovať aj pri
prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide
o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát alebo o zákon, ktorým
sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských
vzťahov (PL. ÚS 38/ 95).
Absencia výslovnej právnej úpravy práv a povinností účastníkov zmluvy v zákone
o Fonde detí a mládeže neznamená, že tieto vzťahy sa neriadia nijakým právnym režimom,
ani to, že existuje trvalá potreba ich komplexnej úpravy. Platné súkromné právo Slovenskej
republiky umožňuje od pôvodného okamihu nadobudnutia účinnosti zákona o Fonde detí
a mládeže (t. j. od 1. septembra 1993 a aj po účinnosti prvej novely tohto zákona od
15. decembra 1998) aj to, aby Fond detí a mládeže urobil právne úkony smerujúce
k namietnutiu (zániku) platnosti zmlúv vyplývajúcich z tohto zákona, ak tieto sú v rozpore
s Občianskym zákonníkom. Z hľadiska požiadavky ústavnosti, na základe ktorej
zákonodarná moc nemôže zasahovať do moci súdnej alebo ju nahrádzať, ústavný súd
nezistil príčiny pre uplatnenie takej výnimky, pre ktorú by bolo nevyhnutné ustanoviť zánik
platnosti zmlúv ex lege za pomoci novely simulujúcej lex specialis, a tým vylúčiť
štandardné uplatnenie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku, bez využitia právomoci súdov ako štátnych orgánov, ktoré ochraňujú
platnosť právnych úkonov.
Ústavný súd v tejto otázke dospel k záveru, že so zreteľom na uvedené skutočnosti
a v daných súvislostiach je odôvodnené kvalifikovať ustanovenia §15a, § 15b a § 15c
v spojení s § 3a zákona o Fonde detí a mládeže ako medze rozumného zdôvodnenia
prekračujúci zásah zákonodarnej moci do činnosti súdnej moci, a teda ako nesúladné s čl. 1
ods. 1 ústavy.
Námietka porušenia princípu zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty
Podľa navrhovateľov „ustanovenie § 3a vo všetkých svojich odsekoch ustanovuje
podmienky a povinnosti, ktoré kontrahenti v čase uzatvárania zmlúv nemali... rešpektovali...
právny stav platný v čase úkonu. Pritom zmluvy, ktoré odporujú § 3a ods. 2 a 3 vôbec
nemožno dať „do súladu“ s novelou, pretože takéto zmluvy sa už nemôžu uzatvárať ani so
súhlasom ministerstva. Rovnaká výhrada platí i pre § 15b ods. 1 novely. Spätné pôsobenie
oboch ustanovení a tým aj ustanovenia § 15c je evidentné“, „ustanovenia § 15a, 15b a § 15c
v spojení s ustanovením § 3a ods. 1 až 3 zákona o FDM... pôsobia retroaktívne voči
právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2000, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 220/ 2000 Z. z. ...“.
Obaja navrhovatelia poukazujú na nález ústavného súdu PL. ÚS 36/ 95 (uverejnený
v Zbierke zákonov pod č. 131/ 1996), v ktorom sa konštatuje, že „v ústavnom poriadku
Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich
ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym
štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp)
právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz
spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení“.
Podľa generálneho prokurátora „Hlavným účelom týchto zákonných ustanovení nie
je vytvárať pravidlá pro futuro, ale naopak, tieto pravidlá aplikovať pro praeterito na právne
vzťahy vzniknuté pred 21. júlom 2000. Túto tézu potvrdzuje najmä ustanovenie § 15b ods.
3 predmetného zákona, podľa ktorého fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30
dní od účinnosti tohto zákona. To znamená, že pre udelenie súhlasu Ministerstva pre správu
a privatizáciuu národného majetku, ako jednu z podmienok platnosti nájomnej zmluvy alebo
zmluvy o výpožičke uvedenej v § 3a ods. 1 predmetného zákona, teda zmlúv, ktoré budú
uzavreté po účinnosti tohto zákona, zákon neustanovuje žiadnu lehotu. Zo znenia § 15b ods.
3 vyplýva, že lehoty v ňom uvedené sa vzťahujú len na zmluvy podľa § 3a ods. 1 cit.
zákona.
Citované ustanovenia tým, že ustanovujú subjektom súkromnoprávnych zmlúv
povinnosti, ktoré tieto v čase uzatvárania týchto zmlúv nemali, pričom od splnenia týchto
povinností závisí ďalšia existencia ich legálne nadobudnutých práv, pôsobia retroaktívne,
čím protiprávne narušujú princíp právnej istoty, a teda sú v rozpore s princípom právneho
štátu“.
Podstata retroaktivity v danom prípade spočíva v tom, že ustanovenia druhej novely
neochraňujú právne úkony, právne nároky a nadobudnuté práva subjektov právnych
vzťahov, ktoré tieto nadobudli pred vznikom účinnosti zákona o Fonde detí a mládeže, že
od subjektov, ktoré uzavreli zmluvy o nájme a zmluvy o výpožičke alebo vykonali iné
právne úkony požaduje, aby ich dali do súladu s § 3a tejto novely, aj keď toto ustanovenie
má v súlade s princípom aretroaktivity pôsobiť výlučne do budúcnosti. Uplatnenie § 15a,
§ 15b a 15c zákona o Fonde detí a mládeže aj na záväzkové právne vzťahy, ktoré vznikli
pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto novely nie je v súlade s ústavou a s ústavnosťou, aj
keby tieto záväzkové právne vzťahy vzniknuté v minulosti boli v rozpore s dobrými
mravmi, zásadou dobromyseľnosti, či v rozpore so zásadou zneužitia práva ako o tom
svedčí dôvodová správa a occasio legis návrhu druhej novely. Z nej je tiež zrejmý zámer
zákonodarcu zrušiť platnosť všetkých zmlúv o nájme, o výpožičke či ďalšom nájme ex lege
na základe uplatnenia princípu retroaktivity, čiže v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd v tejto súvislosti konštatoval, že cieľom druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže
bolo vytvoriť právne predpoklady pre zánik zmlúv nevýhodných pre Fond detí a mládeže
obmedzením, resp. vylúčením štandardného uplatnenia súdnej moci.
Narušenie právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých záväzkových vzťahoch,
nájomných zmluvách, zmluvách o výpožičke či iných právnych úkonoch vzniknutých pri
realizácii zákona o Fonde detí a mládeže sa po prijatí jeho druhej novely spätne zmenili
podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti
zmlúv. Ústavný súd na rozdiel od tohto postupu už vyjadril názor, že „nikomu nemožno
odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho
predpisu.“ (PL. ÚS 16/95). Účastníci týchto právnych vzťahov konali s dôverou
v objektívne právo vyjadrené ústavou a zákonmi, ako i s dôverou v právo subjektívne,
vyjadrené zmluvami alebo inými právnymi úkonmi. Z hľadiska požiadavky právnej istoty
teda nemali možnosť dôvodne predvídať, že tieto práva, právne nároky a záväzky zaniknú
priamo na základe zákona.
Podľa právneho názoru ústavného súdu so zreteľom na uvedené skutočnosti je
zrejmé, že ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže sú retroaktívne,
odporujú princípu právnej istoty, a preto nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Námietka porušenia princípu legality
Generálny prokurátor ďalej namieta nesúlad označených ustanovení zákona o Fonde
detí a mládeže s čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom uvádza: „Ak teda Národná rada Slovenskej
republiky vytvorila zákonné ustanovenia odporujúce princípom právneho štátu, či už svojou
retroaktivitou, nezrozumiteľnosťou, či v dôsledku porušovania zásady generality právnej
normy, prekročila tým aj oprávnenia dané jej ústavou, v dôsledku čoho sa predmetné
zákonné ustanovenia dostávajú aj do nesúladu s článkom 2 ods. 2 ústavy“.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
Ak Národná rady Slovenskej republiky chce upraviť určité právne vzťahy, môže tak
urobiť tiež len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. V tejto súvislosti Národná
rada Slovenskej republiky nemôže vydať zákon nerešpektujúci jestvujúci priestor uplatnenia
súdnej moci retroaktívne zasahujúci do uzavretých právnych vzťahov a do práv
a povinností, ktoré existujú v ich rámci.
Námietka porušenia práva na súdnu ochranu
V súvislosti s obsahom predchádzajúcich dôvodov ústavný súd preskúmal aj
namietané porušenie práva na súdnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Článok 46 ods. 1 teda upravuje prístup
k súdu ako možnosť predložiť súdu na rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa
rozhodnutia zákonodarcu môžu (majú) predkladať súdu. Poskytnutie práva na súdnu
ochranu pritom nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, tak ako sú uvedené
v druhej hlave ústavy. Zákonodarca nemôže účelovo vylúčiť uplatnenie rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach týkajúcich sa zmluvných
vzťahov v jednotlivých prípadoch, resp. obmedziť alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím
zákonodarnej úpravy, ktorá smeruje k presadeniu zániku zmlúv na základe osobitného
zákona (ani využitím normatívnosti na vymedzený okruh zmlúv rovnakého druhu
a neurčitého počtu).
Námietka zásahu zo strany zákonodarnej moci do moci súdnej
Zástupca skupiny poslancov ďalej uvádza, že argumenty uvedené v prospech jeho
tvrdení o nesúlade ustanovení § 15a, §15 b a §15c zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 2
ods. 2 ústavy sčasti platia aj vo vzťahu k čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy: «Je to
prejavom či dôsledkom skutočnosti, že dotknuté ustanovenia ústavy sú vo vzájomnej väzbe
a tiež toho, že Národná rada napadnutými ustanoveniami novely v „jednočinnom súbehu“
narušila niekoľko ústavných článkov naraz».
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy“.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy „Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach;...“
Zástupca skupiny poslancov ďalej uvádza: «Rozhodovanie v občianskoprávnych
(okrem iných) veciach je teda „výkonom súdnictva“.
Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: „V občianskom súdnom konaní
súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských
a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich
iné orgány.“
Podľa § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikajú
z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.
Podľa ods. 2 § 1 Občianskeho zákonníka upravuje Občiansky zákonník majetkové
vzťahy fyzických a právnických osôb ako aj vzťahy medzi týmito osobami a štátom.
Niet sporu o tom, že do okruhu týchto vzťahov patria aj nájomné zmluvy a zmluvy
o výpožičke. Rovnako nemôže byť sporné, že o ich platnosti alebo neplatnosti rozhodujú
súdy na základe zákonných kritérií. Je preto presne v súlade s vysloveným názorom
Ústavného súdu obsiahnutom v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95, že ani v tomto prípade
„Ústava SR nemá nijaké ustanovenie, ktoré by umožňovalo zasahovať do činnosti súdov
inou zložkou (štátnej) moci“.»
Zástupca skupiny poslancov v časti namietajúcej nesúlad označených ustanovení
zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy používa odôvodnenia,
ktoré majú úzku spojitosť s tými, ktoré sa týkajú aj namietaného nesúladu označených
ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom tieto odôvodnenia vyplývajú z rovnako už
citovaného nálezu PL. ÚS 16/95.
Pri vyporiadavaní sa s touto námietkou nesúladu sa vzhľadom na uvedené
skutočnosti možno odvolať na závery vyslovené v časti, ktorá sa týka námietky nesúladu
označených ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp deľby
moci). Tieto závery umožňujú konštatovať, že označené ustanovenia zákona o Fonde detí
a mládeže nie sú v súlade s čl. 141 ods. 1 ústavy.
Námietka porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy
Vzhľadom na predchádzajúcu právnu argumentáciu ústavný súd konštatoval, že
neexistuje ďalší právny dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zaoberať sa posudzovaním
ďalších označených námietok nesúladu s príslušnými ustanoveniami ústavy vo zvyšku
návrhu skupiny poslancov a návrhu generálneho prokurátora (čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až
4, čl. 20 ods.1, 3 a 4 ústavy).
IV.
Právne závery uvedené v časti II tohto nálezu viedli ústavný súd k zisteniu (§ 41
ods. 1 zákona o ústavnom súde), že medzi § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže a čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2
ods. 2, čl. a čl. 46 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 ústavy je nesúlad. Preto ústavný súd rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2002