Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 52/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu

Jána Mazáka a sudcov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka

a Daniela Švábyho o návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 3 v rozsahu, v akom sa vzťahuje na

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a ostatných sudcov Slovenskej

republiky, a čl. II , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých

ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o doplnení

niektorých ďalších zákonov, t. j. na vyslovenie nesúladu § 29b zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých ústavných

činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa

vzťahuje na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a ostatných sudcov

Slovenskej republiky, a

o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení neskorších predpisov,

s , , a a 2 na

neverejnom zasadnutí 4. júla 2000 takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanovisko k návrhu

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júla

1999 doručené podanie 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“), zastúpených poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Petrom

Brňákom, bytom , označené ako „Návrh na začatie konania

o súlade čl. I. bodu 3, a to § 29b zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých ďalších zákonov,

v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

a ostatných sudcov Slovenskej republiky a čl. II., t. j. § 19b zákona Slovenskej

národnej rady č. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov

v znení neskorších predpisov, s “.

Ústavný súd návrh navrhovateľov predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí 7. júla 1999 a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti

upravené v § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a že neexistujú žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25

ods. 2 citovaného zákona, ho prijal na ďalšie konanie.

Navrhovatelia vo svojom návrhu uviedli: „Zákon Národnej rady Slovenskej

republiky z 22. marca 1999 č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých

ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v čl. I. bodu 3,

a to v § 29b a v čl. II., a to v § 19b, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov

v znení neskorších predpisov ustanovil, že okrem iných ústavných činiteľov aj sudcom

Ústavného súdu Slovenskej republiky a ostatným sudcom Slovenskej republiky patrí

od 1. apríla 1999 do 31. decembra 1999 plat vo výške určenej v roku 1998 podľa § 2

a 27, pričom pri úprave ich platov sa v tomto období nebude postupovať podľa § 27

citovaného zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky, a vo vzťahu k ostatným sudcom aj podľa § 4 a 19 citovaného zákona

o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov a pri úprave ich platov sa

v uvedenom čase nebude postupovať podľa § 19 tohoto zákona. Zároveň pre sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky ustanovil v ods. 3 a 4 § 29b paušálne náhrady

a náhradu pri zahraničných pracovných cestách, ktoré súvisia s výkonom funkcie

v uvedenom čase vo výške určenej v roku 1998. Týmto spôsobom bol sudcom

Ústavného súdu Slovenskej republiky a ostatným sudcom dočasne znížený ich

zákonný plat, prípadne ďalšie zákonné finančné náhrady.

Ustanovenie čl. I. bodu 3, a to § 29b zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých ďalších

zákonov, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sudcov Ústavného súdu Slovenskej

republiky a ostatných sudcov Slovenskej republiky a čl. II., t. j. § 19b zákona

Slovenskej národnej rady č. o platových pomeroch sudcov a justičných

čakateľov v znení neskorších predpisov, sú v rozpore s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 124

a a 2 .

Podľa je Slovenská republika demokratickým a právnym štátom.

V kontexte predloženého návrhu Ústavný súd vo svojom náleze

z 24. mája 1995 už konštatoval, že v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti

a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre

ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú

a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a prepojené len väzbami

ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani

zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj

zákonodarný orgán je viazaný a jej princípmi, ktorých zmenu

nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratický charakter Slovenskej

republiky tak, ako je to deklarované v .

Podobne vo svojom uznesení konštatoval, že ústavná zásada

rovnosti všetkých zložiek štátnej moci znamená, že tieto zložky nie sú vo vzťahu

vzájomnej podriadenosti, aj keď to nevylučuje vzťahy ústavnej zodpovednosti.

V tom istom duchu je koncipované aj ustanovenie § 1 (účel zákona) zákona

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky kde je

uvedené, že účelom tohoto zákona je upraviť platy, funkčné príplatky, paušálne

náhrady a náhrady ďalších výdavkov ústavných činiteľov Slovenskej republiky tak,

aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek.

Z takéhoto chápania rámca jednej z mocí v štáte – súdnej moci – sa vymyká

postup vlády a parlamentu, keď vláda navrhla a parlament schválil

Z. z., na základe ktorého bol sudcom znížený zákonný plat na rok 1999. Neobstojí,

podľa nášho názoru, tvrdenie, že v danom prípade išlo iba o dočasné zmrazenie

valorizácie platov sudcov, pretože zákonný mechanizmus nárastu platov sudcov pevne

viazaný na predchádzajúci kalendárny rok resp. na kalendárny polrok sa stáva reálnou

súčasťou zákonného platu sudcov, ktorý nárast ak je účelovo dočasne zabrzdený

napriek tomu, že reálne existuje, v konečnom dôsledku znamená zníženie zákonného

platu sudcov. Platy sudcov nemožno ani mechanicky porovnávať s platmi poslancov,

členov vlády, pretože nemôžu podnikať a ani nedostávajú príplatok za to, že

nepodnikajú. Naviac sudcovia ostatných súdov nemajú ani nárok na paušálne náhrady

a plat takého sudcu je jediným zdrojom príjmu.

Podľa nášho názoru, znížením zákonného platu sudcov na rok 1999 spornými

ustanoveniami nového § 29b a čl. II. citovaného zákona, vznikol nesúlad tiež s čl. 2

ods. 2 , pretože zákonodarca prekročil medze ústavnej

úpravy súdnej moci, ktorej je bližší pôvodný zámer zákonodarcu vyjadrený v § 1,

i v celkom zákone o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky. Medze ústavnej úpravy súdnej moci boli, podľa nášho názoru, relatívne

naplnené v citovanom zákone, ale sporná časť časovo ohraničenej novely tieto medze

prekračuje, a to vo vzťahu nielen k zníženiu zákonného platu, ale tiež účelovému

spôsobu dočasných zmrazovaní, či iných manipulácií s platmi sudcov do budúcnosti.

Ústavná úprava súdnej moci je zakotvená v samostatnej siedmej hlave, pričom

tak pri Ústavnom súde Slovenskej republiky ako aj pri súdoch Slovenskej republiky je

dominantná práve ich nezávislosť. Podľa je ústavný súd nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa a 2 súdnictvo

v Slovenskej republike vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, pričom tento výkon sa

na všetkých stupňoch realizuje oddelene od iných štátnych orgánov.

Jedným z predpokladov a záruk sudcovskej nezávislosti je ich platové

ohodnotenie. Toto ohodnotenie by malo spočívať na úmernej dostatočnosti vo vzťahu

k predstaviteľom ostatných mocí v štáte a na jasnom, nespochybniteľnom a stabilnom

sudcovskom platovom systéme založenom na objektívnych kritériach, ktoré by mali

byť vymedzené zákonom. Schválením sporných zákonných ustanovení v zákone

Národnej rady Slovenskej republiky č. bol, podľa nášho názoru,

neústavným spôsobom dočasne znížený zákonný plat sudcov, čo vytvára reálny

priestor aj na možné ohrozenie nezávislosti sudcov napr. politickou mocou. Dočasné

zníženie zákonného platu sudcom je, podľa nášho názoru, zásahom do ich nezávislosti.

Pretože k zníženiu zákonného platu sudcov dochádza v čase od 1. apríla 1999

do 31. decembra 1999 v súlade s ustanovením

navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky považoval túto vec za naliehavú

a vybavil ju prednostne.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

považoval túto vec za naliehavú, vybavil ju v súlade s

prednostne, aby návrh po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a po jeho

uskutočnení vyniesol tento nález: Ustanovenie čl. I. bodu 3, a to § 29b zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

a o doplnení niektorých ďalších zákonov, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky a ostatných sudcov Slovenskej republiky

a čl. II., t. j. o platových

pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení neskorších predpisov, nie je v súlade

s , s , a a 2 .“

Predseda ústavného súdu sa 12. júla 1999 obrátil na Národnú radu Slovenskej

republiky so žiadosťou o písomné vyjadrenie k návrhu navrhovateľov podľa § 29

ods. 5 . Z písomného stanoviska Národnej rady Slovenskej

republiky k návrhu skupiny poslancov o. i. vyplynulo: „Z návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) z 29. júna 1999

vyplýva požiadavka, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

rozhodol nálezom o tom, že ustanovenia

a)

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

,

b) o platových

pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení

nie sú v súlade , , a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v rozsahu, v akom sa vzťahujú na sudcov Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „sudcovia ústavného súdu“) a na ostatných

sudcov Slovenskej republiky (ďalej len „ostatní sudcovia“).

Ustanovenia a 19b sú v súlade s )

.

Právo na odmenu za vykonanú prácu, deklarované citovaným ustanovením, je

voči sudcom ústavného súdu a ostatných sudcom, ktorých sa týka návrh skupiny

poslancov, upravené

v znení neskorších predpisov.

S konštatovaním skupiny poslancov, že platy sudcov ústavného súdu

a ostatných sudcov sa znížili, sa nemožno stotožniť. Pre obdobie od 1. apríla 1999 do

31. decembra 1999 zostávajú platy sudcov ústavného súdu a ostatných sudcov na

úrovni platov roku 1998 (rovnako, ako ostávajú na rovnakej úrovni aj platy ostatných

zamestnancov v rozpočtovej sfére).

Nezmenil sa ani systém určovania platov. Bola iba pozastavená valorizácia

platov v súlade s návrhom vlády Slovenskej republiky riešiť problémy ekonomiky.

Ustanovenia, ktoré sú predmetom podania návrhu na ústavný súd, nie sú

v rozpore s a 2 ods. 2 .

Navrhovateľom použitá argumentácia nálezom ústavného súdu

nie je pre tento prípad adekvátna a nemožno ju aplikovať na dočasné pozastavenie

valorizácie platov ústavných činiteľov, pretože toto sa vzťahuje podľa citovanej

novely na všetkých ústavných činiteľov.

Predmetnými ustanoveniami neboli porušené ani

ustanovenia a a 2 , t. j. nezávislosť ústavného súdu

a nezávislosť a nestrannosť súdov.

Vecná problematika, ktorá je upravená v čl. I a v čl. II

Z. z. sa bezprostredne nedotýka činnosti súdov a neovplyvňuje nezávislosť

a nestrannosť rozhodovania v prerokúvaných konaniach.

Naviac možno zrejme konštatovať, že neexistuje žiadny vzťah medzi

sudcovskou nezávislosťou a poskytovaným platom (paušálnymi náhradami a inými

mzdovými nárokmi) všetkým sudcov. Akúkoľvek generálnu zmenu platu, paušálnych

náhrad alebo iných mzdových nárokov všetkých sudcov, preto nemožno posudzovať

ako snahu o odstránenie sudcovskej nezávislosti ako takej.

Ústavne chránená sudcovská nezávislosť sa totiž vzťahuje na jednotlivé

prerokúvané prípady konkrétne určeným sudcom, zatiaľ čo každá zmena platu

(paušálnych náhrad iných mzdových nárokov) sudcov sa dotýka všetkých sudcov (bez

rozdielu na tom na akom prípade pracujú) a teda súdnej moci ako celku.

Systém odmeňovania sudcov ústavného súdu a ostatných sudcov je

v Slovenskej republike upravený príslušnými zákonmi a poslednou novelou zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. nebol zmenený.

Úpravy vykonané majú naviac len dočasný charakter

a vyplývajú z reštrikčných opatrení v celom štátnom rozpočte.

Návrh skupiny poslancov pritom opomína aj ustanovenie

Slovenskej republiky, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Platové pomery ústavných činiteľov vrátane sudcov ústavného súdu a ostatných

sudcov sú upravené zákonom a v zmysle tohto zákona sa platové náležitosti aj

poskytujú.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby ústavný súd nevyhovel petitu

podania skupiny 34 poslancov vo veci nesúladu čl. I ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a čl. II, t. j.

Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení neskorších predpisov

s , , a a 2 .“

V konaní o návrhu navrhovateľov ústavný súd zobral do úvahy skutočnosť, že

dočasné uplatňovanie napadnutých ustanovení (len do

31. decembra 1999) nepredstavuje zákonnú prekážku ďalšieho konania ústavného

súdu podľa , prípadne podľa jeho ďalších

ustanovení.

Nakoľko obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania

podľa , ústavný súd návrh navrhovateľov

prejednal a rozhodol o ňom na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavná a zákonná úprava nezávislosti súdov a sudcov v Slovenskej republike

1. Nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov sú v právnom poriadku Slovenskej

republiky ústavné zásady zaručené systémom ich ústavných a zákonných záruk.

Pokiaľ ide o nezávislosť súdnej moci (nezávislosť súdov),

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uvádza: „V Slovenskej republike

vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, pričom osobitné ústavné

ustanovenie hovorí aj o nezávislosti sudcov. Je ním , ktorý hovorí:

„Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom“. Pokiaľ ide

o ústavný súd, uvádza: „Ústavný súd Slovenskej republiky je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti“. Hoci v prípade sudcov Ústavného

súdu Slovenskej republiky osobitne nedeklaruje ich nezávislosť pri

rozhodovaní, jej čl. 134 ods. 4 obsahujúci text sľubu sudcu ústavného súdu uvádza, že

sudca sľubuje na svoju česť a svedomie, že sa „bude spravovať a ústavnými

zákonmi a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“.

Citované ustanovenia potvrdzujú existenciu súdnej moci ako ďalšej

zložky štátnej moci pôsobiacej popri moci zákonodarnej a moci výkonnej (siedma

hlava – Súdna moc), takže základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie

moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej

moci predstavuje súčasne určujúci rys súdnej moci, ktorým sa podmieňuje riadny

výkon jej funkcií. Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia

súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred

ovplyvňovaním „zvnútra“ samotnej súdnej sústavy. Ústavné zásady nezávislosti súdov

a sudcov nie je však možné oddeľovať, nakoľko nezávislosť súdnej moci je

predpokladom nezávislosti sudcov, takže (v tomto smere) treba nezávislosť súdnej

moci považovať za základný predpoklad nezávislosti samotných sudcov. Nezávislé

súdnictvo preto nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V opačnom smere možno

sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci. Účelom nezávislosti

súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte,

a to ako vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), tak aj vo

vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem

nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa ich rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomocí, ako aj na proces ich

rozhodovania a nezávislosť sudcov ako ich nepodriadenosť pri výkone svojich funkcií

komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť sudcov sú preto späté

s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou

absolútnou a „samoúčelnou“, nakoľko sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho

výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju ani nemožno považovať za nejakú „výsadu“

súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za

nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť ostatne potvrdzuje čl. 141

ods. 1 , v ktorom sa uvádza, že nezávislé a nestranné súdy „vykonávajú

súdnictvo“, a uvádza, že sudcovia sú nezávislí „pri rozhodovaní“,

resp. stanovuje, že sudcovia ústavného súdu sa zaväzujú

nezávisle a nestranne „rozhodovať“.

Spomenuté ústavné zásady plne potvrdzuje príslušná zákonná úprava činnosti

súdov a sudcov, a to ako všeobecných súdov, tak aj ústavného súdu. Ustanovenie § 5

ods. 1 o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov

uvádza: „Sudcovia sú pri výkone svojich funkcií nezávislí a sú viazaní jedine

zákonom. Sú povinní vykladať právne predpisy podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia, sú povinní rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez prieťahov iba na

základe skutočností zistených v súlade so zákonom“. Pokiaľ ide o sudcov ústavného

súdu, ustanovenie uvádza: „Sudcovia sú pri

rozhodovaní nezávislí a sú viazaní a ústavnými zákonmi“.

2. Súdnu nezávislosť a sudcovskú nezávislosť (ako ústavné zásady) nie je však

možné posudzovať bez systému ich faktických a právnych záruk. V tejto súvislosti je

užitočné zdôrazniť, že presadenie nezávislosti súdov a nezávislosti sudcov vyžaduje

v praxi zodpovedajúce právne zakotvenie mechanizmu či systému inštitútov

a garancií, ktoré ich zaručia. Tie mechanizmy, inštitúty a právne garancie, ktoré

zaručujú nezávislosť súdov a sudcov, treba (a v tomto smere) považovať za kľúčovú

podmienku súdnej a sudcovskej nezávislosti. Zaužíval sa pre ne termín záruky

sudcovskej, resp. súdnej nezávislosti, takže je nevyhnutné, aby boli v právnom

poriadku každého štátu zabezpečené príslušnou právnou úpravou. Pod zárukami, resp.

systémom záruk sudcovskej a súdnej nezávislosti je potom možné rozumieť súhrn

faktických a právnych prostriedkov pôsobiacich v smere ich presadenia, zabezpečenia

a rešpektovania, pričom hlavný význam má ich celkový rozsah a úroveň, ako aj stupeň

ich praktickej vynútiteľnosti. Ich základné delenie je (z hľadiska druhu právnej

úpravy) na ústavné a zákonné záruky nezávislosti súdov a sudcov, pričom ich obsah

a kvalita sa v jednotlivých štátoch prirodzene odlišujú. Odlišný je aj počet ústavných

a zákonných záruk, hoci je nepochybné, že úlohe, ktorú zohráva nezávislé súdnictvo,

by v právnom štáte zodpovedala predovšetkým ústavná úprava garancií takejto

nezávislosti. Každý štát vo svojej ústave upravuje tie záruky, ktoré považuje za

najdôležitejšie, takže jednotlivých štátov sa v tomto smere odlišujú. Súdna

nezávislosť a sudcovská nezávislosť bez súbežnej existencie a uplatňovania ich

právnych záruk by boli bezbranné a predstavovalo by len prázdny pojem bez

akéhokoľvek významu. Reálna nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov sa preto

v praxi posudzujú a aj uplatňujú práve na základe a prostredníctvom takýchto záruk,

takže tieto treba považovať za ich nedeliteľnú súčasť. Aj útoky smerujúce voči

sudcovskej a súdnej nezávislosti smerujú prioritne (a najčastejšie) práve voči jej

zárukám. Z tohto dôvodu nie je vylúčená možnosť, aby na základe existencie

a rešpektovania určitých záruk nezávislosti sudcov bolo možné posudzovať, či súdy,

ktoré rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, možno považovať za

nezávislé súdy. Súdnu moc vykonávajú nezávislé súdy prostredníctvom nezávislých

sudcov a narušenie nezávislosti sudcov (napríklad nerešpektovaním ústavných alebo

zákonných garancií takejto ich nezávislosti) má (môže mať) priamy vplyv na

hodnotenie samotného súdu ako nezávislého súdneho orgánu. V tejto súvislosti je

užitočné uviesť, že ako súdna nezávislosť a sudcovská nezávislosť ako ústavné zásady,

tak ani systém ich právnych záruk nie sú samoúčelné, ale slúžia pre praktické potreby

výkonu súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného podľa sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde..., pričom neexistuje rozdiel medzi nezávislým súdom podľa

a nezávislým súdom podľa . Súdnu a sudcovskú nezávislosť je

preto (a z tohto dôvodu) možné považovať za prirodzený „komponent“ základného

práva na súdnu ochranu.

3. Bolo už uvedené, že k ohrozeniu či narušeniu nezávislosti súdu môže dôjsť aj

nerešpektovaním buď ústavných, alebo zákonných záruk sudcovskej nezávislosti,

takže priamym dôsledkom ich porušení je potom porušenie nezávislosti samotného

súdu. Takýto výklad vzťahu (a vzájomného prepojenia sudcovskej a súdnej

nezávislosti) potvrdzuje judikatúra štrasburských orgánov, t. j. Európskej komisie pre

ľudské práva (ďalej len „Komisia“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„Súd“), pri výklade pojmu nezávislý súd („independent tribunal“) z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Podstatou prístupu k výkladu tohto pojmu je v judikatúre uvedených orgánov práve

vzájomná spätosť (podmienenosť) nezávislosti súdu a nezávislosti jeho sudcov,

v dôsledku čoho je nezávislosť súdu možné posudzovať prostredníctvom a na základe

rešpektovania jednotlivých záruk nezávislosti sudcov (a to bez ohľadu, či sú tieto

z hľadiska vnútroštátneho práva zmluvných strán Dohovoru považované za ústavné

alebo zákonné). Takto súd napríklad v prípadoch Langborger (rozsudok z 22. 6. 1989),

Belilos (rozsudok z 28. 9. 1995), Procola (rozsudok z 22. 11. 1995) uviedol: „Aby

bolo možné posúdiť, či je súd nezávislý, treba zohľadniť inter alia spôsob menovania

jeho členov, ich funkčné obdobie, existenciu garancií (záruk) voči vonkajšiemu

zasahovaniu, ako aj otázku, či sú tu znaky nezávislosti“. Ďalšie prvky nezávislosti

súdu v naznačenom smere poskytli napríklad rozsudky súdu vo veci Campbell a Fell

(rozsudok z 28. 6. 1984), Sramek (rozsudok z 22. 10. 1984), v súlade s ktorými:

„neodvolateľnosť (irremovability) sudcov orgánmi výkonnej moci počas ich

funkčného obdobia treba vo všeobecnosti považovať za nevyhnutný dôsledok ich

nezávislosti a ako taká je zahrnutá medzi garancie čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. V prípadoch

Engel a iní (rozsudok z 8. 6. 1976), Campbell a Fell (rozsudok z 28. 6. 1984) bolo za

súčasť nezávislosti súdov označené vylúčenie možností ukladať sudcom inštrukcie pri

výkone ich funkcií na základe príslušnej právnej úpravy. Pre úplnosť je potrebné

spomenúť, že na viaceré z týchto garancií nezávislosti súdu podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru sa odvolala aj Komisia v prípade sťažnosti I. L. voči Slovenskej republike

(sťažnosť 26138/95). Z citovanej judikatúry ako Komisie, tak aj Súdu možno preto

usúdiť, že pre potreby konania o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru je nezávislosť sudcov

považovaná za integrálnu súčasť nezávislého súdu. V praxi to znamená, že narušenie

niektorej zo záruk nezávislosti sudcu môže mať za následok (znamená) porušenie

nezávislosti súdu, a tým aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pre úplnosť je potrebné spomenúť,

že citovaná judikatúra štrasburských orgánov prirodzene nepredstavuje vyčerpávajúci

a medzinárodne záväzný katalóg garancií nezávislosti súdov a sudcov, nakoľko je len

výsledkom rozhodovania vyvolaného skutkovými a právnymi okolnosťami

jednotlivých prípadov.

4. Právne garancie sudcovskej a súdnej nezávislosti zvyčajne netvoria ucelený

systém, ale v jednotlivých štátoch sú súčasťou právnych predpisov rôzneho druhu

(ústava, zákon). V zásade ich možno rozdeliť na garancie zabezpečujúce

inštitucionálnu nezávislosť súdnictva ako celku, jednotlivých súdov a aj sudcov

(v smere ich nepodriadenosti žiadnej inej zložke štátnej moci), ďalej tzv. procesné

záruky nezávislosti sudcov vyplývajúce priamo z procesných predpisov, akými sú

zásady verejnosti súdneho konania, ústnosti, priamosti voľného hodnotenia dôkazov

a napokon tzv. osobné záruky sudcovskej nezávislosti (nezosaditeľnosť,

nepreložiteľnosť počas funkčného obdobia), spôsob ich ustanovovania do funkcií,

nezlučiteľnosť funkcie sudcu s inými funkciami, dĺžka funkčného obdobia,

odmeňovanie a hospodárske zabezpečenie sudcov zodpovedajúce povahe a významu

ich činnosti, trestnoprávna imunita sudcov a i.

III.

Právne garancie nezávislosti sudcov prostredníctvom ich platových pomerov

podľa ústavných a zákonných úprav štátov a podľa medzinárodných

dokumentov

Bolo už spomenuté, že nezávislosť súdov, sudcov všeobecných súdov,

ústavného súdu a sudcov ústavného súdu možno v Slovenskej republike považovať za

ústavné zásady. Pokiaľ ide o garancie súdnej a sudcovskej nezávislosti, tieto sú

upravené ako na úrovni ústavnej, tak aj zákonnej úpravy (ústavné a zákonné garancie),

pričom tieto sa ešte vzájomne odlišujú vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov

a sudcom ústavného súdu. V sú upravené ústavné

garancie v prípadoch menovania sudcov všeobecných súdov bez časového

obmedzenia, resp. menovania sudcov ústavného súdu na dobu určitú (čl. 145 ods. 1,

resp. ), ďalej odvolania sudcov iba z dôvodov uvedených v ústave

(čl. 147 ods. 1 a 2, pokiaľ ide o sudcov všeobecných súdov, a čl. 138 ods. 2 a 3, pokiaľ

ide o sudcov ústavného súdu), nezlučiteľnosť výkonu funkcie sudcu s inými

činnosťami (v prípade sudcov ústavného súdu ide o ústavnú garanciu ich nezávislosti

podľa , zatiaľ čo v prípade sudcov všeobecných súdov ide len

o zákonnú úpravu tejto garancie ich nezávislosti v zmysle § 52 ods. 4 zákona o súdoch

a sudcoch), trestnoprávna imunita sudcov (zatiaľ čo v prípade sudcov ústavného súdu

možno hovoriť o ústavnej garancii ich nezávislosti podľa ,

v prípade sudcov všeobecných súdov ide len o zákonnú garanciu podľa § 55 ods. 1

zákona o súdoch a sudcoch). Pokiaľ ide o platové pomery ako sudcov všeobecných

súdov, tak aj sudcov ústavného súdu (ako ďalšiu garanciu ich nezávislosti), tieto

netvoria súčasť ich ústavných, ale zákonných garancií. Pokiaľ ide o sudcov

všeobecných súdov, § 5 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch uvádza: „Štát zabezpečuje

nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením“, pričom jeho § 52 ods. 5 uvádza:

„Platové pomery sudcov ustanoví osobitný zákon“, a pokiaľ ide o sudcov ústavného

súdu, uvádza: „Mesačný plat, funkčné príplatky

a ostatné požitky sudcov ustanoví Národná rada Slovenskej republiky osobitným

zákonom“.

1. Platové pomery sudcov všeobecných súdov zákon o súdoch a sudcoch preto

stanovuje ako jednu z garancií ich nezávislosti. V tejto súvislosti možno uviesť, že

zaradením tejto garancie medzi zákonné garancie sudcovskej nezávislosti sa slovenská

právna úprava v zásade neodlišuje od prevažujúceho prístupu ďalších štátov

k posudzovaniu tejto garancie ako zákonnej, a nie ústavnej. Ústavná úprava tejto

garancie sudcovskej nezávislosti je preto skôr výnimočná.

V rámci štátov Európskej únie obsahuje ústavnú garanciu poskytovania platov

sudcom a jeho výšky iba Írskej republiky. Podľa jej : „Pokiaľ

sudca zastáva úrad, nesmie byť jeho odmena znížená.“

Ústavnú garanciu platových pomerov sudcov (v špecifických prípadoch)

upravuje aj Spolkovej republiky Nemecko. Podľa poslednej vety:

„Pri zmene organizácie súdov alebo ich obvodov môžu byť sudcovia preložení na iný

súd alebo prepustení z výkonu funkcie, ale iba pri ponechaní plného platu.“

Za ústavnú garanciu možno označiť aj gréckej , podľa

ktorého: „Príjmy sudcov zodpovedajú ich funkcii.“

V skupine štátov strednej a východnej Európy obsahuje ústavné garancie

platových pomerov sudcov iba Poľskej republiky, ktorej znie:

„Sudcovia musia mať zabezpečené primerané podmienky na prácu a odmenu

zodpovedajúcu vážnosti funkcie a rozsahu ich povinností.“ Totožné znenie má aj jej

s platnosťou pre ústavných sudcov. Podľa poľskej :

„Pri zmene organizácie súdneho systému alebo obvodov súdov môže byť sudca

preložený na iný súd alebo penzionovaný len pri zachovaní plného platu.“

Ústavnú garanciu platov sudcov obsahujú aj štátov Izrael, USA,

Argentíny, Mexika a Južnej Afriky. Podľa izraelskej kapitoly 2 sekcie 10 –

Basic Law – Súdnictvo:

„a) Sudcom počas výkonu ich funkcie alebo po jeho ukončení alebo tým, ktorí

ich prežili, budú platy a iné náhrady vyplácané podľa zákona alebo rozhodnutia

Knessetu alebo rozhodnutia Výboru Knessetu, uskutočnenom v jeho mene.

b) Nemožno prijať rozhodnutie o znížení platov sudcov.“

Podľa USA – čl. III sekcia 1:

„Sudcovia Najvyššieho súdu, ako aj nižších súdov, vykonávajú svoj úrad

náležite (during good Behaviour) a musia v uvedenom čase dostať za svoje služby

odmenu, ktorá počas zotrvania v úrade nesmie byť znížená.“

Sekcia 110 argentínskej upravuje:

„Sudcovia Najvyššieho súdu a sudcovia nižších súdov štátu vykonávajú svoj

úrad náležite a za svoje služby dostanú odmenu stanovenú zákonom, ktorá nesmie byť

počas výkonu úradu žiadnym spôsobom znížená.“

Pre sudcov najvyššieho a ďalších súdov upravuje ústavné platové garancie

Mexika v nasledovne:

„Odmena, ktorú za svoje služby dostávajú sudcovia Najvyššieho súdu, sudcovia

(okresných a obvodných súdov) územných súdov, nesmie byť znížená počas trvania ich

úradu.“

Podľa sekcie 176 ods. 3 Argentíny:

„Platy, náhrady a príspevky sudcov nesmú byť znížené.“

V ďalších prípadoch však odkazujú na zákonnú úpravu platov sudcov.

Takúto úpravu obsahujú napríklad nasledovné :

Belgicka – : „Platy členov sudcovského stavu stanoví zákon.“

Dánska – : „Výkon sudcovskej moci sa riadi výhradne zákonom.“

Luxemburska – : „Platy členov sudcovského stavu upravuje

zákon.“

Grécka – : „Záležitosti súvisiace s ich (sudcov)

povyšovaním, odmeňovaním a všeobecným postavením upravujú osobitné predpisy.“

Indie – : „Sudcom Najvyššieho súdu budú vyplácané odmeny

stanovené Parlamentom v zákone,...“.

2. Nakoľko súčasné medzinárodné právo neobsahuje záväzné medzinárodné

pravidlo, ktoré by stanovovalo, akým spôsobom, resp. prostriedkami majú štáty

garantovať sudcovskú a súdnu nezávislosť, jediný medzinárodne uznávaný „štandard“

v tejto oblasti poskytujú iba medzinárodné dokumenty právne nezáväznej povahy.

Prvým z nich sú Základné princípy nezávislosti súdnictva prijaté 7. kongresom OSN

o prevencii zločinnosti a zaobchádzaní s previnilcami konanom v Miláne od

26. augusta do 6. septembra 1985 a potvrdené rezolúciami VZ OSN č. 40/32

z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985. Pokiaľ ide o nezávislosť

súdnictva, základný princíp č. 1 uvádza: „Nezávislosť súdnictva musí byť zaručená

štátom a zakotvená v ústave alebo v zákone krajiny“, pričom „Je povinnosťou každého

členského štátu poskytnúť primerané prostriedky umožňujúce súdnictvu správny

výkon jeho funkcií (princíp č. 7). Pokiaľ ide o náležitosti platového ohodnotenia

sudcov, princíp č. 11 uvádza: „Funkčné obdobie sudcov, ich nezávislosť, bezpečnosť,

primerané odmeňovanie, pracovné podmienky, dôchodok a dôchodkový vek musia

byť zaručené zákonom“.

Druhým významným medzinárodným dokumentom nezáväznej povahy je

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (94) 12 z 13. októbra 1994

o nezávislosti, účinnosti a úlohe sudcov. Podobne ako v prípade Základných princípov

aj Odporúčanie Výboru ministrov v rámci Princípu I (Všeobecné zásady nezávislosti

sudcov) uvádza: „Nezávislosť sudcov by mala byť garantovaná v súlade s Dohovorom

a ústavnými zásadami, napríklad zaradením osobitných ustanovení do ústav alebo

iných právnych predpisov alebo prenesením ustanovení tohto odporúčania do

vnútroštátnych právnych poriadkov“. Berúc do úvahy právne tradície každého štátu

takéto pravidlá by mali upravovať aj „dĺžku funkčného obdobia sudcov a ich

odmeňovanie by malo byť garantované zákonom“. Pokiaľ ide o platové ohodnotenie

sudcov, Odporúčanie Výboru ministrov v rámci svojho Princípu III (Primerané

pracovné podmienky sudcov) uvádza, že primerané podmienky by mali sudcom

umožniť pracovať účinne, pričom „... postavenie a odmeňovanie sudcov by malo byť

úmerné dôstojnosti ich profesie a rozsahu zodpovednosti“.

Napokon Európska charta o štatúte sudcov prijatá účastníkmi multilatelárnej

schôdzky o štatúte sudcov v Európe organizovanej 8. – 10. júla 1999 Radou Európy na

margo platov sudcov uvádza: „Sudcovia vykonávajúci funkciu ako profesionáli majú

nárok na odmenu, úroveň ktorej je pevne stanovená tak, aby ich chránila od tlakov

zameraných na ovplyvnenie ich rozhodnutí a všeobecnejšie konanie v ich jurisdikcii,

a teda narušenie ich nestrannosti a nezávislosti“.

Všetky citované medzinárodné dokumenty považujú platové ohodnotenie

sudcov za neoddeliteľnú súčasť sudcovskej a/alebo súdnej nezávislosti, ktoré by malo

byť upravené zákonom. Pokiaľ však ide o jeho výšku či rozsah, uvádzajú len, že by

malo zodpovedať dôstojnosti ich profesie a rozsahu zodpovednosti, avšak bez

akejkoľvek ujmy na oprávneniach štátov pri výbere vhodných prostriedkov na

dosiahnutie tohto stavu.

Platové pomery sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu sú preto

ako podľa vnútroštátnych právnych úprav jednotlivých štátov, tak aj podľa

medzinárodných dokumentov považované za jednu z právnych garancií ich sudcovskej

a/alebo súdnej nezávislosti, hoci druhy takejto právnej úpravy (ústavná alebo zákonná)

sa v jednotlivých štátoch odlišujú. Odlišuje sa aj spôsob úpravy výšky (úrovne)

platových pomerov sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných súdov. Ústavné

úpravy tejto otázky v jednotlivých štátoch však potvrdzujú, že záväzky, ktoré štát

preberá pri zabezpečovaní platových pomerov svojich sudcov, tvoria pravidelne

predmet osobitnej ústavnej úpravy a neodvodzujú sa len výkladom všeobecne

formulovaných ústavných zásad súdnej nezávislosti. Ústavné úpravy tejto otázky

súčasne potvrdzujú, že štáty majú pri zabezpečení sudcovskej a/alebo súdnej

nezávislosti prostredníctvom platového ohodnotenia sudcov v zásade dve možnosti.

Tou prvou je vylúčenie akéhokoľvek prepojenia (resp. podmienenia) platových

pomerov sudcov s celkovou ekonomickou situáciou, resp. momentálnym stavom

ekonomiky v konkrétnom štáte prostredníctvom ústavného príkazu neznižovania

dosiahnutého platu (odmeny) sudcov po dobu výkonu ich funkcií. Príkladmi takejto

úpravy sú Írskej republiky, Izraelu, USA, Argentíny, Mexika. Nakoľko ústavná

úprava takýchto štátov koncipuje platové pomery sudcov ako súčasť ich sudcovskej

a/alebo súdnej nezávislosti, porušenie takéhoto ústavného príkazu (znížením ich platov

prostredníctvom zákonnej normy alebo iným spôsobom) znamená súčasne narušenie

jednej zo záruk ich nezávislosti.

Druhou možnosťou právnej úpravy platových pomerov sudcov je stanovenie

ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový alebo

momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek,

ktoré takýto stav ekonomického prostredia odrážajú – napr. platy pracovníkov

v národnom hospodárstve). V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov

môže plat sudcov kolísať v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie

ktorého je rozhodujúce pre stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia

platov sudcov nevylučujú ani žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by

štátom ukladali ako túto garanciu ich nezávislosti zabezpečiť jednoznačným

a medzinárodne požadovaným spôsobom.

Do tejto skupiny možno preto zaradiť štáty, ktoré ústavným alebo zákonným

príkazom nevylúčili znižovanie platov sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných

súdov počas ich funkčného obdobia. Absenciu takéhoto výslovného ústavného alebo

zákonného príkazu možno (a v dôsledku toho) chápať tak, že v rámci ústavnej zásady

sudcovskej a/alebo súdnej nezávislosti zákonodarca nevylúčil prepojenie

(podmienenosť) platov sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu s celkovým alebo

momentálnym stavom ekonomiky štátu. Na tejto skutočnosti nemenia nič ani také

ústavné ustanovenia, ktorými štáty garantujú platy sudcov „zodpovedajúce ich

funkcii“ (Grécko), resp. „vážnosti ich funkcie a rozsahu ich povinností“ (Poľsko) a i.

Nakoľko legitímnym dôvodom umožňujúcim prijímanie takýchto opatrení sú

existujúci stav a potreby ekonomiky štátov, za jeho prirodzenú a nevyhnutnú súčasť

treba preto považovať nielen jeho dočasnosť, ale aj primeranosť (proporcionalitu) za

účelom dosiahnutia takého ekonomického cieľa, ktorý sa jeho prijatím sledoval.

Z uvedeného dôvodu by sa neprimeraná doba jeho uplatňovania, ako aj spôsob

a rozsah opatrenia neodrážajúce potreby ekonomiky štátu mohli dostať do nesúladu

s ústavnými zásadami, vlastnými právnemu štátu, akými sú zákaz svojvôle v činnosti

štátnych orgánov, zásada primeranosti (proporcionality), a to pokiaľ ide o rozsah

takýchto opatrení, tak aj o dobu nevyhnutnú pre ich legitímne použitie, zákaz

nediskriminácie pri ich prijímaní a uplatňovaní a pod.

IV.

Platové pomery sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu

v Slovenskej republike

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že Slovenskej

republiky deklaruje nezávislosť ústavného súdu a všeobecných súdov vo svojom

čl. 124, resp. čl. 141 ods. 1 a 2, avšak bez toho, že by vylučovala prepojenie platových

pomerov sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu s ekonomickou situáciou v štáte

prostredníctvom ústavného príkazu neznižovania dosiahnutých sudcovských platov

počas výkonu ich funkcií. neobsahuje ani žiadnu inú ústavnú garanciu

vzťahujúcu sa na platové pomery sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných

súdov. Ústavný súd na túto skutočnosť už poukázal predtým, keď vo veci

uviedol: „ neobsahuje žiadne ustanovenie

dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo vzťahu

k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá

rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti“.

Absencia ústavnej garancie týkajúcej sa platových pomerov sudcov (ako vo

forme ústavného príkazu neznižovania platov sudcov po dobu výkonu ich funkcií, tak

aj vo forme akejkoľvek inej ústavnej garancie) potvrdzuje, že slovenský zákonodarca

považuje zabezpečenie platových pomerov sudcov za zákonnú, a nie ústavnú garanciu

ich nezávislosti, pričom nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla

reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu. Takúto zákonnú úpravu predstavuje

jednak o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov

v znení neskorších predpisov (pokiaľ ide o sudcov všeobecných súdov) a jednak zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov (pokiaľ ide o sudcov

všeobecných súdov a ústavného súdu). Jej základom je použitie ekonomickej kategórie

priemerný mesačný plat pracovníka národného hospodárstva (§ 2 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. ) ako základu pre výpočet

priemerného platu ako sudcu všeobecného súdu (§ 23 zákona), tak aj platu sudcu

ústavného súdu (§ 16 zákona) spojený s koeficientom prepočtu tohto platu na plat

poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Tento „základný“ zákonný

mechanizmus stanovovania platov sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu je

doplnený tzv. valorizačným mechanizmom ich priebežnej úpravy podľa § 27 ods. 1

, resp. zákona

č. Výsledkom použitia takéhoto zákonného mechanizmu úpravy

platových pomerov sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu je ich „pohyblivý“

plat spätý so zvyšovaním alebo znižovaním priemerného platu pracovníka v národnom

hospodárstve za obdobie predchádzajúceho kalendárneho roka (§ 27 ods. 1 zákona

č. ), resp. kalendárneho polroka ( ).

Nakoľko nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov ústavného

súdu a všeobecných súdov so stavom ekonomiky ani prostredníctvom ústavného

príkazu neznižovania platov sudcov po dobu výkonu ich funkcií a ani prostredníctvom

žiadnej inej ústavnej garancie vzťahujúcej sa na platové pomery sudcov, nebolo možné

posúdiť ako nesúladnú s takú právnu úpravu, ktorou bolo dočasne zastavené

uplatňovanie jednej zo zložiek toho zákonného mechanizmu stanovovania platov

sudcov, ktorým sa reaguje na stav ekonomiky Slovenskej republiky prostredníctvom

určenej ekonomickej kategórie.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu

čl. I bodu 3 v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sudcov Ústavného súdu Slovenskej

republiky a ostatných sudcov Slovenskej republiky, a čl. II ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a o doplnení niektorých ďalších zákonov, t. j. na vyslovenie

nesúladu

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sudcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky a ostatných sudcov Slovenskej republiky, a § 19b zákona

Slovenskej národnej rady č. o platových pomeroch sudcov a justičných

čakateľov v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 124 a čl. 141 ods. 1 a 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2000