Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_9Co-18-2023.pdf
PDF · 146.17 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/18/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v právnom spore žalobcov: 1. A. B., C., D. E. XX, nar. XX.X.XXXX, 2. F. C., G. XXX, H. G., nar. XX.X.XXXX, 3. G. F., G., I. XX, nar. XX.X.XXXX a 4. F. J., C., C. XX, nar. X.X.XXXX, zást. všetkých K. K.. L. F., G., s.r.o., Košice, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. JCLic. L. F., G., proti žalovanému: mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o 908,87 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice II č. k. 40C/51/2019 – 365 z 19. októbra 2022
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému voči žalobcom p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, na ktoré plnenie žalobcovia voči žalovanému s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne.
odôvodnenie:
1. Bývalý Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví s odôvodnením, že žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci pozemkov svoje právo na peňažné plnenie vo výške 908,87 € s príslušenstvom žalobou na súde pôvodne titulom náhrady za výkon práva žalovaného zo zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a neskôr titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa §451 o. z. uplatnili 31.7.2019, t. j. až po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby počítanej od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. dňom 1.7.2009, kedy im vznikol nárok na jednorazovú náhradu za vecné bremeno zo zákona zaťažujúce predmetný pozemok v ich spoluvlastníctve, ich žalobu v celom rozsahu zamietol pre premlčanie.
2. Vychádzal zo zistenia, že tak žalobcovia 1, 2 a 4, ako aj žalobca 3 sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkových nehnuteľností v k. ú. M. F. evidovaných na LV č. XXXXX, N. XXXXX O. N. XXXXX, resp. na LV č. XXXXX, na ktorých sa nachádza park Anička – verejná zeleň, ktoré v súlade s touto jej funkciou užíva žalovaný, ktorý daný park O. nadobudol do vlastníctva na základe zákona č. 138/1991 Zb., čo vyplynulo z listinných dôkazov, ktorých existencia medzi stranami nebola sporná; delimitačný protokol zo 4.1.1981 o prevode (vyčlenení) činnosti Správy mestskej zelene v pôsobnosti technických služieb mesta Košice do pôsobnosti Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košice preukazuje, že predmetom prevodu bolo vyčlenenie rozpočtového úseku pre Správu a údržbu zelene s rozsahom povinností vykonávať správu mestskej zelene, uplatňovať jej vplyv k ostatným správcom zelene, zabezpečovať investorskú činnosť na úseku tvorby, resp. rekonštrukcie súčasnej zelene, vykonávať kontrolu vykonávaných prác, zabezpečiť využitie rozpočtových prostriedkov a jeho začlenenie do Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košice, údržba priekop pri cestách a údržba a správa stromoradí v extraviláne, pričom z opisu registra základných prostriedkov – verejnej zelene inventárnym predmetom pod inventárnym číslom 2/79 bol PKO Anička, z delimitačného protokolu z 28.6.1991
medzi odovzdávajúcim Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice a preberajúcou Správou mestskej zelene Košice potom vyplynul prevod práv, povinností a záväzkov zo štátneho podniku na Magistrát, teda zo Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košice na Správu mestskej zelene, pričom predmetom prechodu vlastníctva podľa protokolu z 13.4.2006 o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. uzatvoreného medzi Správou mestskej zelene v Košiciach a mestom Košice, bol nehnuteľný majetok, ku ktorému právo hospodárenia v zmysle §2 ods. 2 daného zákona ku dňu jeho účinnosti preukazoval Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, kde predmetom odovzdania a prevzatia boli nehnuteľnosti, o. i. aj PKO Anička, ktorý v zozname nehnuteľností v účtovnej evidencii tejto mestskej príspevkovej organizácie zriadenej zriaďovacou listinou z 11.11.2004, o. i. figuruje aj PKO Anička v nadobúdacej hodnote 2 521 392 Sk (čestné vyhlásenie riaditeľa Správy mestskej zelene v Košiciach, P. Q. L. z 10.3.2006).
3. Všeobecná časť technickej správy jednostupňového projektu kanalizácie stokovej pre PKO Košice z mája 1968 sa zmieňuje, že „stavenisko plánovaného areálu sa rozprestiera v severnej časti Košíc. Je ohraničené z južnej strany Čermeľským potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo západnej strany Kostoľanskou cestou a zo severnej strany cestou do Ťahanoviec“, rozhodnutím ObNV, odbor výstavby Košice – Sever č. 2321/7-Kol./Ja z 1.9.1975 bolo vydané povolenie akcie PKO - detské ihrisko - Košice do trvalého užívania, pričom detské ihrisko je súčasťou parku O., štúdie súboru stavieb areálu PKO Košice z októbra 1980 vypracovanej za účelom rozšírenia PKO pojednáva už o existujúcom parku, resp. ďalšia z novembra 1985 popisuje charakter G. O. (komplexné poskytovanie služieb pre oddych a s ním spojené činnosti), či zo sprievodnej správy ďalšej štúdie rovnako z novembra 1985 pre vyhodnotenie záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu je zrejmé, kde sa riešené územie nachádza (v severnej časti Košíc na pravom brehu Hornádu, západnú a severnú časť ohraničuje štátna cesta Košice – Ťahanovce, východnú hranicu tvorí areál G. O. a južnú regulované koryto Čermeľského potoka), pričom situovanie G. O. je zrejmé aj z pripojenej grafickej časti danej štúdie.
4. Z vykonaného dokazovania mal za nesporné vlastníctvo žalobcov k dotknutým pozemkovým parcelám, ako aj ich užívanie žalovaným bez právneho dôvodu, keďže na nich sa nachádza park O., ktorý žalovaný ako stavbu postavenú na pozemku vo vlastníctve iných subjektov prechodom právomocí a decentralizáciou do svojho vlastníctva nesporne nadobudol na základe zákona č. 138/1991 Zb., pričom aplikáciou §1 ods. 1 a ods. 2, §2 ods. 1 a ods. 2, §4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej aj len ako „zákon č. 66/2009 Z. z.“) právne uzavrel, že od 1.7.2009, t. j. od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. došlo k zmene v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným mestom ako vlastníkom stavby/stavieb na predmetných pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v tom zmysle, že pokiaľ užívanie predmetných pozemkov žalovaným mestom do 30.6.2009 sa uskutočňovalo bez právneho dôvodu, od 1.7.2009 zo zákona vzniklo jeho oprávnenie takéto pozemky užívať, a to na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu konštatujúc, že ide o zákonné (legálne) vecné bremeno spočívajúce vo verejnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva, ktorého obsah je vymedzený predpisom verejného práva a ktorý je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Ide o inštitút „sui generis“, ktorému nemožno priznať povahu súkromnoprávnych obmedzení, keďže ide o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávnych predpisov, zákonné vecné bremeno vzniká priamo zo zákona alebo rozhodnutím príslušného orgánu, v nevyhnutnom rozsahu, vo verejnom záujme a za náhradu, pričom môže byť zriadené výlučne „in rem“, t. j. vždy je spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti a obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je určitá nepretržitá alebo opakovaná činnosť, ktorej režim vždy sa riadi podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku; zápis práv zodpovedajúcich zákonným vecným bremenám do katastra nehnuteľností sa uskutočňuje záznamom, ktorý má deklaratórne účinky a evidenčný význam.
5. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcov, že z dôvodu, že park O. je verejná zeleň, na ich právnu vec nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., pretože ten primárne sa vzťahuje na stavby a primeranosť ich použitia na športový areál, cintoríny, či verejnú zeleň nie je možné brať automaticky. Vychádzajúc z ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. súd právne uzavrel, že daný zákon primerane sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, s výnimkou pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým v zmysle poznámky 2) je zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (§1 ods. 2) a tým, že v tomto prípade ide o pozemky
určené ako plochy verejnej zelene pre športovorekreačné využitie, porastené trávnatým porastom a drevinami, ale aj o plochy komunikácií, nakoľko na týchto sú vybudované spevnené plochy slúžiace ako chodníky, ale aj plochy slúžiace športovým aktivitám ako tenisové kurty, cyklotrasy. Konštatoval, že na sporných pozemkoch sa nachádza prírodný park Anička užívaný právnym predchodcom žalovaného od 60. – 70. rokov minulého storočia, kedy tu začala výstavba, ktorý síce predstavuje plochu verejnej zelene, ale aj spevnené plochy chodníkov a športovísk a v zmysle ustanovení stavebného zákona ako oddychový park je inžinierskou stavbou [§43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976 Zb.] a k pozemkom pod stavbou dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 1.7.2009 žalovanému vo verejnom záujme vzniklo preto zákonné vecné bremeno (správne právo zodpovedajúce vecnému bremenu – pozn. odvolacieho súdu), ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Riadiac sa týmito právnymi úvahami uzavrel, že v danom prípade na strane žalovaného zrejme nejde o bezdôvodné obohatenie, nakoľko ten, resp. jeho obyvatelia ako verejnosť od 1.7.2009 sporné parcely v súlade s právnym poriadkom užíva na základe právneho dôvodu, ktorým je práve toto jeho zákonné právo zodpovedajúce vecnému bremenu vlastníka pozemku, na ktorom daná stavba je postavená.
6. Nestotožnil sa ani s námietkou žalobcov, že zákonné vecné bremeno ich pozemok nemôže zaťažovať aj z dôvodu, že G. O. nespĺňa podmienku povolenia podľa platných právnych predpisov, keďže žalovaný nepredložil stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie. Napriek tomu, že žalovaný stavebné povolenie inžinierskej stavby G. O. súdu nepredložil s odôvodnením, že vzhľadom na odstup času ho nevie dohľadať, s prihliadnutím na to, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park, podľa neho možno predpokladať, že stavba je povolená. Z predložených listinných dôkazov pritom sa dá usudzovať, že park O. ako oddychový park bol projektom postupne budovaným už od konca 60. rokov, pričom jeho súčasťou je tak park - verejná zeleň, ako aj stavebné objekty, o. i. aj detské ihrisko, ktoré disponuje potrebným stavebným povolením (rozhodnutie ObNV, odbor výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol/Ja a aj z predložených štúdií z roku 1980, ale aj štúdií z roku 1985 je nepochybné, že PKO Košice, resp. PKO O. vždy bola plánovaná realizácia a je aj označovaná ako park slúžiaci tak športovým, ako aj oddychovým aktivitám (plážové kúpalisko, ihrisko, reštaurácia a pod.). Vzhľadom na to, že žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že G. O. je nelegálnou stavbou a vznikla a užíva sa bez potrebných povolení, poukázal a citoval podľa neho relevantné časti z rozsudku NS SR z 24.2.2010 vo veci 5Cdo/71/2008 a obdobne aj z rozsudku NS ČR z 3.2.2005 vo veci 22 Cdo 1400/2004, v zmysle ktorých v prípade nemožnosti dokázať, že rozhodnutie vydané pred desaťročiami obsahovalo všetky zákonné náležitosti a nadobudlo právoplatnosť, nie je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva, pričom ak nie je dôvod k pochybnostiam, že určité veci v čase dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) sa diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí, resp. že v sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy (45. odsek jeho odôvodnenia), podľa neho sú aplikovateľné aj v prejednávanom prípade, keď stavebné povolenie by zrejme muselo spadať do obdobia 60. rokov minulého storočia, čo je časový odstup podstatne prekračujúci aj vydržacie alebo skartačné lehoty a v neposlednom rade poukázal na to, že žalobcovia podávali žalobu, v ktorej sami nemali pochybnosti o statuse quo G. O. a ako tento je verejnosťou vnímaný celé desaťročia.
7. Súd napokon sa nestotožnil ani s výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. použitým žalobcami, v zmysle ktorého podľa nich žalovanej obci účinnosťou daného zákona právo zodpovedajúce vecnému bremenu nevzniklo, nakoľko ide o pozemky pod verejnou zeleňou, ktorej vlastníctvo zo štátu na obec prešlo na základe zákona č. 138/1991 Zb. Zdôraznil, že cieľom tohto zákona je usporiadanie doteraz neusporiadaných vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami delimitovanými o. i . na obce v rámci reformy verejnej správy, ktoré podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách sa stali vlastníkmi stavieb, pričom však štát nebol vlastníkom pozemkov pod týmito stavbami a preto tieto majetkovoprávne neusporiadané pozemky pod stavbami o. i. do vlastníctva obcí neprešli, pričom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. primerane môžu byť usporiadané aj pozemky, na ktorých o. i. sa nachádza verejná zeleň vo vlastníctve obce. Daný zákon podľa súdu preto ex lege nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj na pozemkoch, na ktorých o. i. sa nachádza verejná zeleň, ale naopak ustanovuje, že aj takto zaťažené pozemky je možné usporiadať v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. V danom prípade však ustálil, že PKO Anička je oddychový park, na ktorom o.
i. sa nachádza aj verejná zeleň, spĺňa však definíciu inžinierskej stavby, a teda stavby ako takej, čím pochybnosti o potrebnosti aplikácie ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. na prejednávaný prípad podľa neho by mali byť vylúčené.
8. Napriek tomu, že otázku odplatnosti za zriadené zákonné vecné bremeno zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši, podľa súdu túto možno odvodiť zo všeobecne uznávaných právnych predpisov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok, pričom uzavrel, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena ako majetkové právo osoby, ktorá zo zákonného vecného bremena je povinným subjektom, vychádzajúc z aktuálnej rozhodovacej praxe predovšetkým NS SR, zásadne je jednorazová, a nemá charakter opakujúceho sa plnenia, ako je to v prípade vydania bezdôvodného obohatenia (prípadne nájmu), kde na strane osoby, ktorá bez právneho dôvodu užíva cudziu vec, prichádza do úvahy opakované plnenie, pričom žalovaný v danom prípade nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov neužíva bez právneho dôvodu, ale práve z dôvodu, že k 1.7.2009 ako vlastníkovi verejnej zelene, ktorá je stavbou na cudzom pozemku vo verejnom záujme mu vzniklo zákonné právo zodpovedajúce vecnému bremenu, čo je právnym dôvodom na užívanie cudzej nehnuteľnosti.
9. S prihliadnutím na judikát R 71/2018, v zmysle ktorého ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu tvoria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom jej súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017), do pozornosti dal aktuálnu rozhodovaciu prax NS SR vyplývajúcu z jeho uznesenia z 26.8.2019 vo veci 2Cdo/194/2018 v spojení s jeho uznesením z 26.1.2022 vo veci 1Cdo/99/2019, v zmysle ktorých primeraná finančná náhrada, ktorá je namieste aj v prípade zriadenia vecného bremena podľa §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., vlastníkovi pozemku patrí podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena a je determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu s tým, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná aj ústavným súdom (napr. jeho uznesenia z 3.5.2012 vo veci IV. ÚS 227/2012, zo 7.8.2013 vo veci I. ÚS 474/2013, z 11.1.2012 vo veci I. ÚS 1/2012, či z 3.11.2011 vo veci II. ÚS 506/2011) dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa §23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pretože ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva, pretože pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Vysporiadal sa aj s tým, že tento ustálený právny názor neovplyvnil ani nález ústavného súdu z 12.10.2016 vo veci PL. ÚS 42/2015, pretože ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu z 18.5.2017 vo veci II. ÚS 323/2017 nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v §23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností; kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákone o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej vlastník je obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa §10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, pričom rovnako je to aj pri zriadení vecného bremena aj podľa §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.
10. Vychádzajúc z tejto argumentácie dovolacieho súdu súd v tejto veci prijal záver o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zákone č. 66/2009 Z. z. a s poukazom na novelu zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, vykonanú zákonom č. 257/2022 Z. z. s námietkou žalobcov, že im ostane len holé vlastníctvo, sa vysporiadal poukazom na to, že s účinnosťou od 1.9.2022 iniciátorom jednoduchých pozemkových úprav vykonávaných na usporiadanie vlastníckych a užívacích pomerov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, môže byť aj vlastník pozemku zaťaženého stavbou vecného bremena, ktorý preto už nie je vystavený prípadnej svojvôli obcí, či vyšších územných celkov, akou žalobcovia v konaní argumentovali, pretože je len vlastníkovi pozemku, či takýto postup zvolí.
11. Vychádzajúc zo skutočnosti, že odplata za zriadenie vecného bremena má povahu jednorazového plnenia, pričom zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo 1.7.2009, s námietkou premlčania sa vysporiadal tak, že v súlade s §101 o. z. vlastník pozemku nárok na odplatu si mohol uplatniť v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. v danom prípade do 1.7.2012 a pretože žalobcovia tak neurobili, právne uzavrel, že ich právo sa premlčalo a pretože žalovaný ako dlžník premlčania sa dovolal, premlčané právo im nebolo možné priznať a žalobu ako v celom rozsahu nedôvodnú preto zamietol a aplikovaním §255 ods. 1 CSP úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov.
12. Proti tomuto rozsudku žalobcovia podávajú odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predovšetkým vytýkajú, že súd nesprávne právne posúdil, že v danej veci ide o vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pričom ani jedno z rozhodnutí dovolacieho súdu, na ktoré súd v tejto veci sa odvolával, sa netýka pozemkov, na ktorých je verejná zeleň a keďže na ich pozemkoch ani nestojí žiadna stavba, vecné bremeno im nikdy ani nevzniklo. Vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká pritom len k pozemkom pod stavbami (§1 ods. 1), nie aj k pozemkom pod cintorínmi, športovými areálmi a verejnou zeleňou, hoci tieto prešli z vlastníctva štátu na obce alebo na vyššie územné celky. Na tieto podľa odvolateľov primerane (vhodne) sa vzťahuje len usporiadanie vlastníckych vzťahov podľa §2, nie však aj zriadenie vecného bremena podľa §4 ods. 1. Odvolatelia namietajú preto, že v tejto veci majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a poukazujú na to, že verejnej zelene sa týka jediné rozhodnutie dovolacieho súdu, a to vo veci 4Cdo/52/2009, v zmysle záverov ktorého vlastníci pozemkov, na ktorých je verejná zeleň vo vlastníctve a v užívaní obce, príp. vyššieho územného celku, majú právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom do účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. súdy vlastníkom aj priznávali nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Namietajú tiež, že súd pritom ani neodôvodnil, prečo sporná odplata má byť vôbec jednorazová, keď mesto im ako vlastníkom 30 rokov neplatilo nič.
13. Odvolatelia okrem toho namietajú, že žalobu podávali v čase, keď vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov mali legitímne očakávania, že ak na ich prípad sa budú aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., spor sa rozhodne podľa tejto ustálenej rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej vlastníkom pozemkov v obdobných prípadoch sa priznávala opakovaná náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena. Legitímne očakávania žalobcov sú pritom založené na samotnom zákone č. 66/2009 Z. z., ktorý o odplate neustanovuje nič, t. j. ani to, že má byť jednorazová, ako ani to, že má byť opakovaná. Namietajú tiež, že pokiaľ súdy rozhodujú, že finančná náhrada je jednorazová, nikto nedonúti obce a vyššie územné celky vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami vysporiadať, vlastníci nemajú na to žiaden právny prostriedok, pričom súdom prvej inštancie použitým výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. sa popiera jeho zmysel a cieľ a vedie k pozbaveniu vlastníctva, lebo žalobcom zostáva len holé vlastníctvo.
14. Odvolatelia tiež namietajú, že stavbou v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. sa rozumie len stavba podľa §43 stavebného zákona, nie aj podľa jeho §43a, ako o tom uvažoval a napokon aj rozhodol súd prvej inštancie v tejto veci. A pokiaľ G. O. má byť stavbou, namietajú, že táto nie je povolená podľa platných právnych predpisov, keďže žalovaný v spore nepredložil žiadne stavebné povolenie, pričom ani predložené štúdie ani kanalizačný projekt a ani povolenie detského ihriska nie sú dokladmi preukazujúcimi povolenie parku O. podľa platných právnych predpisov. Rovnako ani územné rozhodnutie týkajúce sa parku O. neznamená, že daný park spĺňa podmienku povolenia podľa platných právnych predpisov. Tvrdia, že pozemky nikdy neboli majetkovoprávne vysporiadané a preto nikdy nemohlo byť vydané ani stavebné povolenie a vznik zákonného vecného bremena preukázaný preto nie je. Vzhľadom na to, že žalovaný dohľadal dokumentáciu z rokov 1975 - 1985, ktorá v porovnaní so stavebným povolením je nepodstatná, namietajú, že pokiaľ by stavebné povolenie týkajúce sa parku O. existovalo, žalovaný v archíve by ho dohľadal a v konaní predložil, pričom také dôležité rozhodnutie v konaní nemožno prezumovať. Rovnako ani dlhodobá existencia parku O. a ani jeho
vnímanie verejnosťou, ako tým súd dôvodil, nespôsobuje, že park O. je stavbu povolenou podľa platných právnych predpisov.
15. Žalovaný, ktorému odvolanie protistrany bolo doručené 28.11.2022 nevyužil svoje zákonné právo a k odvolaniu sa nevyjadril. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.
16. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
17. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. Rozsudok verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 22.5.2024 o 9.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 15.5.2024 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a 3 za použitia §378 CSP).
19. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. d) (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. f) (súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) CSP, o ktorých odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú naplnené.
20. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny preto potvrdil vrátane závisiaceho, správneho a zákonného výroku o trovách konania založeného na zásade úspechu strany v konaní (§255 ods. 1 CSP).
21. Napadnutý rozsudok z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpoveď na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby od týchto sa odchýlil. Naopak odvolací súd s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu sa stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP preto sa obmedzil len na konštatovanie správnosti, ktoré vo svojom odôvodnení nadbytočne preto už neopakuje.
22. Odvolatelia v odvolaní v podstatnej časti už len opakujú argumenty namietané už aj v konaní pred súdom prvej inštancie alebo negujú, že súd sa nimi vôbec zaoberal, hoci pri rozhodovaní sporu boli rozhodujúce a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd sa s nimi náležite a správne vysporiadal, ich odvolacie námietky nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a odvolaciemu súdu neumožňujú prijať iné závery, než aké prijal súd prvej inštancie.
23. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a so správnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie (i) o vzniku zákonného práva žalovaného zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, na ktorých sa nachádza park O. v zmysle §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., a teda aj s jeho vecnými a správnymi úvahami, v ktorých niet žiadneho logického rozporu; že (ii) park O. je stavbou v zmysle §43a stavebného zákona, a nejde preto o verejnú zeleň, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol a poukázal na zistený skutkový stav, právne predpisy, ktoré aplikoval a judikatúru, z ktorej vychádzal; že (iii) za výkon tohto práva žalovaným žalobcom patrí jednorazová náhrada, ktorú títo (iv) si mohli uplatniť do troch rokov od
účinnosti zákona, t. j. do 2.7.2012 (1.7. bola sobota – pozn. odvolacieho súdu); odvolací súd rovnako sa stotožňuje aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie (v) o dôvodnom vznesení námietky premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného.
24. Podstatou odvolacích námietok žalobcov je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., hoci nemal, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve vecné bremeno v zmysle tohto zákona nevzniklo, pretože na nich nie je žiadna stavba, ale len verejná zeleň, pričom vecné bremeno podľa §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s jeho §1 ods. 1 môže vzniknúť len k pozemkom zastavaným stavbami. Podľa odvolateľov park O. ani nie je stavbou, keďže žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie, pričom vlastníctvo žalovaného vo vzťahu k areálu daného parku v konaní nebolo sporným a správnosť zistení súdu prvej inštancie v tomto smere nenamietajú ani v odvolaní. Nakoniec argumentujú, že aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, s poukazom na konštantnú, viac ako desať rokov pretrvávajúcu prax okresných a krajských súdov, táto má byť opakovaná.
25. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky odvolateľov odvolací súd dopĺňa.
26. Vzhľadom na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd správne posudzoval, či k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov (ne)vzniklo právo žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., pričom z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park O., ktorý podľa §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona ako oddychový park slúžiaci na športovorekreačné využitie je inžinierskou stavbou. Správne preto uzavrel, že ide o stavbu v zmysle §1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom v konaní nebolo sporným, že žalovaný danú stavbu nadobudol v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na základe delimitačného protokolu a preto je správny aj jeho nadväzujúci právny záver, že k pozemkom pod danou stavbou dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. v zmysle jeho §4 ods. 1 v prospech žalovaného vzniklo vecné bremeno, správne právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Súd prvej inštancie zároveň správne sa vysporiadal aj s otázkou, že aj v prípade, pokiaľ by park O. nebol stavbou, ale išlo by o pozemok, na ktorom je verejná zeleň, ktorá podľa zákona č. 138/1991 Zb. zo štátu prešla na žalovanú obec, by zase len išlo o pozemok, ku ktorému podľa §1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s jeho §4 ods. 1 vzniklo zákonné právo žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu s tým istým obsahom.
27. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky podľa jeho §1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa §1 ods. 2 tohto zákona.
28. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle §2 zák. č. 66/2009 Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách, pričom do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov zákonodarca vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle jeho §1 ods. 1 v zmysle §4 pre prípad, ak vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou nemá zmluvne dohodnuté iné právo, k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona vzniká vo verejnom záujme v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. V zmysle §1 ods. 2 daný zákon primerane sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým podľa poznámky 2) je zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Zákon v §1 ods. 3 pritom expressis verbis ustanovuje, že sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely.
29. Zriadenie práva vlastníka stavby zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako tomu napovedá aj názov daného zákona, je preto jedným z opatrení pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, pričom niet žiadneho rozumného
dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle §1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa jeho §1 ods. 1. Práve naopak výslovná úprava primeraného použitia daného zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tieto prešli tieto prešli o. i. do vlastníctva obce, tieto cintoríny, športové areály a verejnú zeleň postavila tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle jeho §1 ods. 1., a teda niet dôvodu pre iný režim majetkovoprávneho usporiadania oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba ani v prípade pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, t. j. niet preto dôvodu, aby aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok v zmysle §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nevzniklo preto zákonné právo žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu, ako súd prvej inštancie správne sa vysporiadal aj s touto eventualitou. Na správnosti tohto jeho záveru nie je spôsobilá nič zmeniť ani námietka odvolateľov, že v zmysle záverov dovolacieho súdu vyslovených v jeho rozsudku z 31.1.2011 vo veci 4Cdo/52/2009, ktorý jediný sa týka pozemkov, na ktorých je verejná zeleň, ich uplatnený nárok v tejto veci je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to z jednoduchého dôvodu, že v danom prípade pred najvyšším súdom sa riešil prípad peňažného nároku žalobcov za bezzmluvné užívanie pozemkov v ich vlastníctve za žalované obdobie 24.5.1999
- 31.12.2000, t. j. za obdobie spred účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., a preto existencia právneho dôvodu vlastníkov stavieb, resp. verejnej zelene na užívanie pozemkov iných vlastníkov pod týmito ich nehnuteľnosťami založeného daným zákonom až s účinnosťou od 1.7.2009 pre najvyšší súd bola právne irelevantnou, hoci v čase jeho rozhodovania už išlo o účinnú právnu normu.
30. Niet pochýb, že športovo-relaxačný areál, ako celok primárne funkčne slúži na zabezpečovanie potrieb obyvateľov mesta v súvislosti s jeho športovo-relaxačným využitím, ktoré práve determinuje ponímanie tohto areálu ako celku. Predmetné pozemky v spoluvlastníctve žalobcov tvoria priľahlú plochu k pozemkom zastavaným miestnymi komunikáciami a tvoria neoddeliteľný celok areálu parku O., ktorý ako oddychový park v zmysle §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona je inžinierskou stavbou, tento oddychový park – areál ako celok, a teda aj vrátane verejnej zelene ako jeho súčasti možno preto považovať za stavbu, a to aj v zmysle občianskoprávnych predpisov, a to bez ohľadu na to, že žalovaný v konaní nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie. Nemožno totiž prehliadať, že zmyslom zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý je zistiteľný aj z jeho dôvodovej správy, bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na pozemkoch, ktoré neboli vo vlastníctve štátu a jeho príslušných orgánov. Posudzovanie (ne)povolenia stavby podľa platných právnych predpisov okrem výslovnej dikcie §4 ods. 1 daného zákona aj v zmysle jeho dôvodovej správy môže byť relevantné len v prípade, že by sa riešila otázka uskutočnenia, či zmeny stavby ako obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo nie je prípad posudzovanej veci.
31. S poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov, kde je umiestnený park O., ktorý podľa §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona ako oddychový park je povolenou inžinierskou stavbou, ktorá v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. prešla do vlastníctva žalovanej obce a preto k pozemkom pod touto stavbou v súlade s §4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňom 1.7.2009 v prospech žalovanej obce vzniklo zákonné právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie týchto pozemkov (vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov). Žalovaný pozemky v spoluvlastníctve žalobcov tak neužíva bez právneho dôvodu, ale počnúc dňom 1.7.2009 ich užíva titulom zákonného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Nesprávny je preto argumentácia žalobcov, že uplatnený nárok im patrí titulom užívania ich predmetných pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu v zmysle §451 o. z.
32. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., daný zákon túto otázku nerieši a aj keď podľa predchádzajúcej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR z 12.10.2016 vo veci PL. ÚS 42/2015, pričom ústavný súd už aj v rozhodnutí zo 16.12.2009 vo veci III. ÚS 237/2009 sa priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia a tak vlastníkovi pozemku v zmysle predchádzajúcej súdnej praxe okresných a krajských súdov podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa priznávala opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného, aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu v tejto otázke je jednotná v tom, že charakter peňažnej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva zákonom č. 66/2009 Z. z. je jednorazový a patrí tomu, kto vlastníkom pozemku bol k 1.7.2009, t. j. v čase vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok a právo na jej zaplatenie sa premlčí v prípade márneho uplynutia trojročnej premlčacej doby (§101 o. z.).
33. Ohľadom otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. rozhodovacia prax dovolacieho súdu okrem rozhodnutí, na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal aj súd prvej inštancie vo veciach 2Cdo/194/2018 v spojení s jeho uznesením vo veci 1Cdo/99/2019, bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady (napr. uznesenie z 27.10.2021 vo veci 1Cdo/171/2021, rozsudok z 31.3.2022 vo veci 2Cdo/151/2020, uznesenie z 27.4.2022 vo veci 5Cdo/175/2019). Aj keď ide o rozhodnutia vychádzajúce z rozhodnutí dovolacieho súdu vo veciach 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) a 7Cdo/26/2014, resp. 8Cdo/17/2019, týkajúcich sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa §23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal, že nielen dovolací súd, ale zároveň aj ústavný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zmienených rozhodnutiach zároveň konštatoval, že tento právny názor je prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pričom citujúc z relevantnej časti ďalšieho rozhodnutia dovolacieho súdu dostatočne vysvetlil aj dôvody, prečo tomu tak je (50. a 51. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku). Neobstoja preto ani odvolacie námietky odvolateľov, ktorými títo vytýkajú, že súd prvej inštancie nijako neodôvodni, prečo charakter finančnej náhrady vlastníkom zaťažených pozemkov podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazový.
34. Z uvedených dôvodov neobstojí ani ďalší odvolací argument odvolateľov, že jediné uznesenie najvyššieho súdu z 30.11.2020 vo veci 8Cdo/17/2019 nemôže tvoriť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Okrem toho, že súd prvej inštancie týmto rozhodnutím dovolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku ani neargumentoval, zo zhora uvedených dôvodov je zrejmé, že zároveň ani nejde o ojedinelé rozhodnutie dovolacieho súdu o jednorazovom charaktere finančnej náhrady patriacej vlastníkovi pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Dovolací súd argumentáciu o rozdielnom charaktere vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. a v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nepovažoval za relevantnú pre priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena pritom ani vo svojom uznesení z 27.4.2022 vo veci 5Cdo/175/2019. Posudzovanie formy tejto náhrady ako opakovanej za daných podmienok z týchto dôvodov by znamenalo odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom odvolací súd rovnako, ako ani súd prvej inštancie pri rozhodovaní v danej veci nevzhliadol žiaden dôvod, aby od tejto sa odklonil.
35. Rovnako ani samotná skutočnosť, že v čase podávania žaloby okresné a krajské súdy rozhodovali o charaktere peňažných nárokov (spolu)vlastníkov zaťažených pozemkov titulom náhrady za nútené obmedzenie ich pozemku vecným bremenom v obdobných prípadoch ako o opakovanej náhrade, nemôže zakladať legitímne očakávania žalobcov na rozhodnutie aj v tejto ich veci rovnakým spôsobom, hoci minimálne skrz ich zastúpenia v tomto spore advokátom im muselo byť zrejmé, že rozhodovacia prax okresných aj krajských súdov v tejto otázke sledujúc určujúcu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít medzičasom zásadne sa zmenila. Pokiaľ odvolatelia namietajú preto, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci odporuje princípom právnej istoty, a to s poukazom na dosiaľ prevažujúci právny názor o charaktere peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonom č. 66/2009 Z. z. v rozhodnutiach okresných a krajských súdov ako náhrady opakovanej, odvolací súd rovnako upriamuje pozornosť na skutočnosť, že rozhodnutia tak prvoinštančných, ako ani odvolacích súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá pre formovanie súdnej judikatúry je určujúca. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne preto konštatoval, ktoré rozhodnutia a stanoviská, ktorých súdov, kde publikované a kým vydávané a tiež stanoviská a správy o ich rozhodovaní, je potrebné zahrnúť do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (pozri 48. odsek jeho odôvodnenia), pričom rozhodnutia okresných a ani rozhodnutia krajských súdov do rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť možné nepochybne nie je.
36. Okrem toho ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho
rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).
37. Vzhľadom na to, že cieľom a zmyslom na posudzovaný prípad relevantnej zákonnej úpravy ustanovenej zákonom č. 66/2009 Z. z. ani nie je obec, či vyšší územný celok donútiť k vyporiadaniu vlastníctva k pozemkom, ku ktorým týmto zákonom mu bolo zriadené právo držby a užívania zodpovedajúce vecnému bremenu zaťažených pozemkov, odvolací súd v tomto svojom odôvodnení sa nezaoberal ani námietkou odvolateľov o neexistencii donucovacieho prostriedku vlastníkov pozemkov na vysporiadanie ich vlastníckych vzťahov, pokiaľ súdy o tomto, ako aj o nárokoch iných vlastníkov pozemkov v obdobných sporoch budú rozhodovať a potvrdzovať jednorazový charakter požadovanej peňažnej náhrady. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sa však vysporiadal aj s touto námietkou žalobcov, keď poukázal na novelu zákona č. 330/1991 Zb. vykonanú zákonom č. 257/2022 Z. z. (53. odsek jeho odôvodnenia).
38. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza preto z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcov, že toto porušuje princípy právneho štátu, či princíp ich legitímnych očakávaní. Zo všetkých týchto dôvodov náhradu za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zaťažením pozemku vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je potrebné chápať ako náhradu jednorazovú, na ktorú (spolu)vlastníkovi daného pozemku vzniklo právo ku dňu účinnosti daného zákona, t. j. k 1.7.2009. Keďže v zmysle §101 o. z. toto právo vlastníka zaťaženého pozemku sa premlčí v prípade márneho uplynutia trojročnej premlčacej doby, niet pochýb, že toto právo žalobcov v čase jeho uplatnenia žalobou na súde dňom 31.7.2019 bolo preto premlčané. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie v danej veci rozhodol preto vecne správne, pokiaľ žalobu zamietol.
39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcov neobstoja, keďže žiadna z nich nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
40. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP rozhodoval aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to v súlade so zásadou úspechu zakotvenou v §255 ods. 1 CSP. Vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).