Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 474/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. M. F., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. mája 2013

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. januára 2013 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Žalobou doručenou súdu... 23. 02. 2009, po pripustení jej zmeny – uznesením

z 08. 04. 2009, sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal jednotlivých žalovaných zaplatiť

mu bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti – parcely... za obdobie od 23. 02.

2007 do 20. 02. 2009, na ktorej sa nachádza bytový dom... ktorého spoluvlastníkmi sú

žalovaní...

Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. z 15. 06. 2012 návrh sťažovateľa

zamietol...

Voči rozsudku súdu prvého stupňa podal... odvolanie sťažovateľ...

Odvolací súd rozsudkom z 21. 01. 2013 sp. zn. -337, rozsudok súdu

prvého stupňa... ako vecne správny potvrdil...“

Podľa sťažovateľa «Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 BytZ... nedošlo

k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkmi neoprávnenej stavby – žalovanými a vlastníkom

pozemku – sťažovateľom. Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje

vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 ObčZ, odstránením stavby

na náklady vlastníka stavby.

Sťažovateľ sa... domáhal alebo vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie

parcely KN-C č. 1506 bytovým domom zo strany žalovaných za obdobie od 23. 02. 2007

do 20. 02. 2009 alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným

bremenom v prospech žalovaných, na základe ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN-

C č. 1506 bytovým domom vo vlastníctve žalovaných v období od 23. 02. 2007 do 20. 02.

2009.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 07. 03. 2011 poukázal na rozsudok NS Slovenskej

republiky, sp. zn. z 21. 12. 2009, ktorý v totožnej právnej veci, a to určenia

náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (a v prípade, keď na pozemku je zriadené

zákonné vecné bremeno v zmysle elektrizačného zákona) formou opakujúceho sa plnenia

za konkrétne vymedzenú dobu (ročná renta) uviedol, že pre posúdenie uplatneného nároku

bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie v žalovanej forme (ako opakujúce

plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci

nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce

plnenie (rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny a zodpovedajúci

zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd tento právny záver riadne a presvedčivo

odôvodnil. Dovolací súd sa s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti

stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na doplnenie však uvádza, že v prípade, ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie

náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto

náhrad priamo z , (správne ), resp. aj

z , ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej

ústavnej normy.

K správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 ObčZ treba uviesť, že odsek 1

tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia

vlastníckeho práva spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých

obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia

vlastníctva na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných

bremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade

za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné.

Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné

bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako príkazov

na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok.

A práve na tento nedostatok právnej úpravy v zákone o vlastníctve bytov poukazoval

žalobca.

Všeobecné súdy nepochopili zmysel a právny názor uvedený v rozsudok NS SR sp. zn.

z 21. 12. 2009. Týmto rozsudkom chcel sťažovateľ poukázať práve na to, že

ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez poskytnutia náhrady, má povinný nárok

na poskytnutie náhrady s odkazom na SR...

Aj z nálezu Ústavného súdu ČR z 11. 03. 1998 sp. zn. , vo vzťahu

k stanoveniu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadené vecné bremeno

vyplýva, že dotknutý vlastník sa môže domáhať práva na poskytnutie náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva (nie náhrady za zriadené vecné bremeno) priamo

s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práva slobôd...

Na základe uvedených rozhodnutí máme zato, že vyššie uvedený právny názor sa

v plnej miere vzťahuje aj na predmetné konanie, keďže ani BytZ,... neupravuje formu

poskytnutia náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vzniklé vecné bremeno,

tzn. či vlastníkovi pozemku za obmedzenie vlastníckeho práva patrí jednorazová náhrada, či

opakované platby vo výške nájomného, či naturálna náhrada a pod..

Je však nesporné, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného

práva vlastniť a užívať majetok.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na judikatúru Okresného súdu Bratislava I a Krajského

súdu Bratislava... k náhrade – vecného bremena v zmysle ..

a... zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského

súdu v Prešove, ktoré sa konalo dňa 10. 01. 2013...

„Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží

majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by mu k tomu

došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986).

Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený vrátane

verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie

(porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa

25. 10. 2006, podľa ktorého „povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku,

na ktorom stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje

vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk“).

Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností

konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj

odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch.

, o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo s účinnosťou od 01. 03. 2009

k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov

zastavaných komunikáciami, nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu.

Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena.

Niet však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku

zastavaného pozemnou komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných

zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne

podľa tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskonči konanie o pozemkových

úpravách.“...

Podľa sťažovateľa medzi vecným bremenom v zmysle

Z. z., a vecným bremenom v zmysle niet žiadneho rozdielu...

Aj v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 BytZ, nemôžu

všeobecné súdy tvrdiť, že:

(i) nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom

zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 BytZ sa premlčiava,

(ii) náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23 ods. 5

BytZ môže byť iba jednorazová,

(iii) pričom premlčacia doba v danom prípade začala plynúť od okamihu účinnosti

BytZ.

Tvrdenie ad (i) nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí nakoniec to, že

toto tvrdenie súdy neodôvodnili citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia

všeobecne záväzného právneho predpisu. Odvolateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho

súdu ČR, ktorej správnosť nebola vyvrátená, že nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva zriadením vecného bremena vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu

o jej výške, ktoré rozhodnutie má konštitutívne účinky.

Ani tvrdenie, ad (ii), že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným

bremenom môže byť iba jednorazová, nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí

nakoniec to, že ani toto tvrdenie súdy neodôvodnili citáciou žiadneho zákona alebo iného

ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, že náhrada

môže mať formu jednorazovú, ale aj formu pravidelného plnenia (renty).

Ani z dikcie ust. § 135c ods. 3 ObčZ, ktoré súdy neaplikovali, nevyplýva, že by

náhrada za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena za

náhradu mohla mať jedine formu jednorazovej náhrady. Podľa § 135c ods. 3 ObčZ, súd

môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež

zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva

k stavbe. Zákonodarca k pojmu náhrada za vecné bremeno nepriradil žiadne adjektívum.

Aj keby platilo, že nárok na vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením

vecného bremena sa môže premlčať ešte skôr, ako o ňom súd rozhodne podľa § 135c ods. 3

ObčZ, aj tak nemôže názor súdov obstáť.

Náhrada za vecné bremeno je náhrada za obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti

(v danom prípade pozemku), za obmedzenie jeho vlastníckych práv. Vecné bremeno podľa

§ 23 ods. 5 BytZ však nepredstavuje jednorazové obmedzenie vlastníka pozemku, ale

trvajúci (kontinuálny) stav. Logicky potom vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom

má právo žiadať náhradu za každý deň, po ktorý obmedzenie jeho vlastníckeho práva

existuje. Logicky potom premlčacia doba môže začať plynúť najskôr deň nasledujúci

po každom dni, v ktorom bol vlastník obmedzený vo svojich vlastníckych právach, pretože

až vtedy vlastníkovi môže vzniknúť nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho

práva...

Z uvedeného potom vyplýva, že ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv

k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím

alebo zákonom), právo vlastníka obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže

premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové

náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho vlastnícke práva obmedzené.

Nakoľko zákon neupravuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným

bremenom ani vo forme jednorazovej náhrady a ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi

pozemku obmedzeného vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej

náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného bremena náhradu dobrovoľne

neplatí. Uplatní sa režim SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Vlastník

pozemku zaťaženého vecným bremenom sa potom môže kedykoľvek počas existencie

vecného bremena domáhať nielen náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za minulé

obdobia (do rozhodnutia súdu), ale aj úpravy povinnosti platiť náhradu pro futuro, a to ako

vo forme jednorazovej náhrady (pričom sa zohľadní to, čo sa vlastníkovi priznalo za minulé

obdobia), tak aj vo forme renty. V prípade jednorazovej náhrady získava vlastník nárok na

okamžitú platbu, avšak spravidla v nižšej výške, než akú by získal v prípade renty. V prípade

renty získa vlastník nárok na pravidelné platby, ale za celé (skutočné) obdobie trvania

obmedzenia vlastníckeho práva.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že odvolací súd v žiadnom prípade nemohol

zamietnuť žalobu sťažovateľa z dôvodu že „finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani

ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže pri takomto nároku by žalovaní museli

užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to

práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani

o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia...

Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní v obdobných prípadoch berie

do úvahy faktory ako je neposkytnutie žiadnej náhrady v prípade zásahu do práva

na majetok, ktorý sa nemohol celkom úplne postaviť na roveň zbavenia majetku (prípad

Chassagnou v. Francúzsko, rok 1999-III), a primeranosť rozsahu kompenzácie (prípad

Akkusová v. Turecko, rok 1997-IV), Primeranosť rozsahu kompenzácie skúmal Európsky

súd pre ľudské práva aj v prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice v. Slovenská

republika, rok 2007, sťažnosť č. 74258/01.

Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1

v prípadoch, keď sa zmluvné strany Dohovoru pomocou vykonávania zákona pokúsili

vyhnúť povinnosti a nebola zachovaná spravodlivá rovnováha.

S odkazom na vyššie uvedený rozsudok ESĽP, v prípade Urbárska obec Trenčianske

Biskupice v. Slovenská republika má sťažovateľ za to, že aj „0,- EUR“ náhrady, ktorú mu

za obmedzenie jeho vlastníckeho práva priznal porušovateľ – zamietnutím jeho žaloby, je

v rozpore s článkom 1 Protokolu č. 1...

V tomto konaní všeobecné súdy interpretovali a aplikovali právne normy tak, že sú

zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti.

Všeobecné súdy boli povinné vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo

najavo, aplikovať ústavne súladne interpretované právne normy platného práva. Právo

na spravodlivý proces o. i. vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Súdy svojim

konaním založili nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a jeho protiústavnosť. Pokiaľ

nie sú zrejmé dôvody rozhodnutia, ide o svojvôľu, pričom zásada právneho štátu svojvôľu

v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje (nálezy Ústavného súdu ČR,

sp. zn. , , , )...

Ústavný súd SR nálezom sp. zn. z 23. 06. 2011,

v analogickej (skutkovo i právne) veci zrušil rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.

z 21. 04. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

do sumy 33.328,- EUR a v odôvodnení uviedol:

„V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa voči žalovanému z titulu bezdôvodného

obohatenia do sumy 33 328 € s príslušenstvom je nedôvodný. Krajský súd sa

s argumentáciou sťažovateľa vysporiadal tak, že mu v tejto časti nepriznal súdnu ochranu.

Vecnú argumentáciu sťažovateľa i samotný jeho nárok vo vzťahu k parcelám č. 1506 až

č. 1511 posúdil iba s poukazom na § 23 zákona o vlastníctve bytov (o vzniku práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa

v bytových domoch postavených na uvedených parcelách), pričom v odôvodnení sa vôbec

nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku

sťažovateľa vyplývajú [otázka nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom, ktorá má nepochybne aj

ústavnú relevanciu (pozri )]“.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo Petra Jarkovského vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1

a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a podľa Článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 21. 01. 2013, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. 01. 2013 sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a listiny a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva nesprávnou aplikáciou právnych noriem a nedostatočným

odôvodnením.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. právom podľa dohovoru, porušenie

ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť

námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku

krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“).

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 15. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Okresný súd v relevantnej časti

rozsudku uviedol: «Je nesporné, že na tunajšom súde prebiehal väčší počet súdnych konaní

kde žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným ktorí bývajú v obytných domoch

postavených na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu aby mu zaplatili za užívanie

nehnuteľnosti, ktoré sú jeho vlastníctvom. Súd sa oboznámil s rozhodnutím Okresného súdu

Prešov č. k. -153 zo dňa 22. 6. 2010 kde žalobca ako vlastník nehnuteľnosti

v kat. úz. P. zapísaných na LV č. 13522 okrem iného parcely KN-C 1510 – zastavaná

2

plocha a nádvoria o výmere 215 ma na tejto nehnuteľnosti bytový dom súp. č. 5318

sa domáhal uloženia povinnosti vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade spočívajúcej v

zaplatení sumy 15.046,73 Eur vo všeobecnej hodnote vecného bremena a v rovnakej sume

aj vo vzťahu k žalovaným v 3. a 4. rade, v 5. rade, v 6. a 7. rade. Žalobu odôvodnil

totožnými dôvodmi ako aj v tomto konaní. Súd rozhodol dňa 22. 6. 2010 tak, že žalobu

žalobcu zamietol s odôvodnením, že nárok finančnej náhrady je premlčaný potom, ako

vlastník pozemku mal možnosť domáhať sa náhrady za zriadené vecné bremeno podľa zák.

č. , kedy premlčacia doba začala plynúť dňom 1. 9. 1993 a márne uplynula

1. 9. 1996. Povinný z vecného bremena vzniesol námietku premlčania. Po podanom

odvolaní rozhodol dňa 27. 6. 2011 Krajský súd Prešov č. k. -224 tak, že

potvrdil rozsudok súdu I. stupňa s odôvodnením, že finančná náhrada za vecné bremeno je

jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Bolo preto vecou pôvodnej

vlastnícky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní, alebo nie. V zápornom prípade

nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Na nového vlastníka prešlo aj

obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému

pozemku. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej

vlastnícke (M. J.) a takýto záver vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 3 Co

165/2008 zo dňa 22. 4. 2009 prejednávajúci odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa 25C

196/2007 z 23. 6. 2008 vo vzťahu k uplatneniu totožného práva. S týmto záverom sa

stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení -24 zo dňa 20. 1. 2010. Odvolací súd

sa vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal, pretože jej posudzovanie by bolo

namieste len za predpokladu, keby žalobcovi toto právo vzniklo. Aj s týmto rozhodnutím

Krajského súdu v Prešove č. k. -224 sa stotožnil Ústavný súd SR, ktorý

rozhodol uznesením -17 zo dňa 11. 1. 2012 tak, že sťažnosť sťažovateľa

(žalobcu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vyslovil, že jeho úlohou nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

Ústavného súdu SR sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s SR alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Keďže namietaným rozhodnutím Krajského súdu nebolo porušené

právo zaručené SR (resp. Listiny) a Dohovoru

(bod 18) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených SR,

ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu. Vzhľadom na to Ústavný súd SR odmietol

sťažnosť žalobcu ako neopodstatnenú.

Podľa , tento zákon upravuje spôsob a podmienky

nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva

a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov

a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku. Tento zákon sa

nevzťahuje na byty osobitného určenia) okrem bytov stavebne určených na bývanie ťažko

telesne postihnutej osoby, najmä bezbariérový byt, byty v domoch osobitného určenia, byty

v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu a na predaj bytov

v rodinných domoch, ktoré majú len jeden byt. Ustanovenia osobitných predpisov

o podmienkach nadobúdania nehnuteľného majetku devízovými cudzozemcami nie sú týmto

zákonom dotknuté.

Podľa , ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku,

vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra

nehnuteľností.

Podľa c) , ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá

právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť

na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie

stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ

s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku

a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je

nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj

súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo

niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť,

niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú

tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia

špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by

vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ

teda tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou

úpravou občianskoprávnou. Preto aj keď v danom prípade

neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné

v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte

s tým aj s úpravou obsiahnutou v v ustanovení c) ods. 3.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká

„in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového

vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej

zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho

len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného

bremena. V danom prípade v čase účinnosti Ďalší vlastník

zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným

bremenom.

Medzi žalobcom a žalovanými existuje právny dôvod ktorý založil právo na užívanie

pozemku žalovanými, toto právo vyplýva priamo zo zákona, preto nie je možné hovoriť

o bezdôvodnom obohacovaní sa žalovaných na úkor žalobcu.

Žalobca má pravdu ak tvrdí, že právny režim vecných bremien zriadených na základe

zákona sa v otázkach neupravených špeciálnymi verejnoprávnymi predpismi riadi

všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To však neznamená, že žalobca okrem

jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva osobe zo zákonného vecného

bremena má nárok aj na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti ktorá

je jeho vlastníctvom. V tomto smere je právna úprava jednoznačná keď hovorí

o jednorazovej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva. Čo však špeciálna právna

úprava nerieši, sú bližšie nešpecifikované náklady ktoré vlastníkovi nehnuteľnosti môžu

vzniknúť v budúcnosti. Sú to napr. náklady na údržbu či opravy vecným bremenom

zaťaženej veci a v takomto prípade ak vzniknutú situáciu nerieši špeciálny predpis, je možné

aplikovať všeobecnú občianskoprávnu úpravu. Tak to judikoval napríklad Najvyšší súd ČR

v rozsudku sp. zn. .

V predmetnom konaní však bolo nepochybne preukázané, že žalobca sa stal

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve

žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným

vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky M. J. Tejto zároveň vzniklo

právo na náhradu za vecné bremeno. Súd sa preto ani nezaoberal vznesenou námietkou

premlčania, pretože táto bola pre uplatnený nárok irelevantná, keďže žalobcovi vôbec

nevzniklo právo na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena.»

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Prvostupňový súd

správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne

rozhodol. Z tohto dôvodu odvolací súd na odôvodnenie súdu prvého stupňa v plnom

rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva:

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právneho názoru v obdobných právnych

veciach vyslovených v rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

22. 4. 2009 a sp. zn. zo dňa 27. 6. 2011 a ani odvolacie námietky žalobcu ho

o tom nepresvedčili.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada

za nútené obmedzenie pozemku, avšak aj táto ochrana sa musí poskytnúť v medziach

zákona.

Z tohto pohľadu sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je

nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej

sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením

spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej

vlastnícky M. J. Tejto vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 11. 1. 2012, v zmysle ktorého nie je možné ustáliť

prvky arbitrárnosti v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo

iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente

vzniku vecného bremena, a nie sťažovateľovi (žalobcovi), ktorého súd nepovažoval

za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože

za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu

sťažovateľa)

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že sa súd prvého stupňa nesprávne posudzoval to,

čo bolo predmetom konania, s touto odvolacou námietkou odvolací súd nesúhlasí a to

z týchto dôvodov.

Všeobecné náležitosti podania určuje ustanovenie Pre návrh

na začatie konania v ustanovení stanovuje ďalšie

náležitosti, uvedenie ktorých je nevyhnutne potrebné, aby súd mohol návrh prejednať

a vecne (meritórne) o ňom rozhodnúť. Okrem inému musí návrh na začatie konania musí

obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia, obsahujúci rozsah uplatneného nároku.

Údaj o tom, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.

Súd totiž musí presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože, s výnimkou uvedených

v , nesmie účastníkom prisúdiť viac, než to, čoho sa domáhajú, ani

účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý

a zrozumiteľný petit návrhu nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu, ale je aj

nevyhnutným predpokladom toho, aby. súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska)

vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca podaním návrhu

sledoval (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 2. 2012,

sp. zn. ).

Uplatnený nárok zo strany žalobcu odôvodnil tým, že zriadením vecného bremena

nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi účastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku

a s poukazom na Listinu základných práv a slobôd, , Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd má nárok na náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva. Uplatnil si preto voči žalovaným vydanie bezdôvodného obohatenia

za užívanie nehnuteľnosti ( ). Na pojednávam dňa 13. 10. 2011 žalobca

uviedol, že sa domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Napokon v podanom

odvolaní žalobca uviedol, že predmetom konania sa domáha vydania náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva vo výške primeraného nájomného za obdobie od 23. 2. 2007

do 20. 2. 2009 z dôvodu, že na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu stojí bytový dom

vo vlastníctve žalovaných v 1. až 8. rade.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd).

Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne

kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné

skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne

kvalifikoval; Súd, tak skúmaj, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu

niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť

plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie

je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak

účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo

obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd

viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem,

ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. ).

Súd prvého stupňa k uvedenému dôsledne pristúpil a správne konštatoval, že okrem

jednorazovej odmeny za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena,

vlastníkovi pozemku nepatrí aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho

užívanie. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, bez

ohľadu na to, ako uvedený nárok žalobca sám pomenuje. V tomto prípade náhradou za

nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného nájomného, je uplatnením

nároku z titulu bezdôvodného obohatenia.

Pokiaľ žalobca nárok na finančnú náhradu uplatňoval ako bezdôvodné obohatenie,

odvolací súd poznamenáva, že finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z

titulu bezdôvodného obohatenia, keďže pri takomto nároku by žalovaní museli užívať

pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve

vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani o nárok

z titulu bezdôvodného obohatenia (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 22. 4. 2009).

Napokon odvolací súd poukazuje na nepochopenie odôvodnenie súdu prvého stupňa

zo strany žalobcu, ktorý poukázal na to, že prvostupňový súd nemohol zamietnuť žalobu

z dôvodu premlčania. Prvostupňový súd sa totiž s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

nezaoberal vznesenou námietkou premlčania.

Odvolací súd však napriek tomu poukazuje na to, že za situácie, ak vecné bremeno

žalovaných v 1. až 8. rade v danom prípade vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca

by sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Takáto

pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr od doby

účinnosti , teda od 1. 9. 1993 a premlčuje sa

vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Premlčacia doba v danom prípade Uplynula

1. 9. 1996 a žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 23. 2. 2009. Žalobcovi by ani z tohto

dôvodu nebolo možné priznať uplatnenú pohľadávku, ktorej premlčanie namietali žalovaní

v 1. až 8. rade (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 3. 11. 2011).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu

sťažovateľa zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na spravodlivé súdne konanie.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak, krajský

súd primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné odvolacie

námietky sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom

rozsudky krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smerovala, boli založené v podstate

na rovnakom právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Všetky

sťažnosti boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , na ktoré okresný súd aj krajský súd

vo svojich rozsudkoch odkázali a na ktoré odkazuje aj ústavný súd.

Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu

Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje

svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na jeho

prípad, pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí

sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu č. k. -46 z 23. júna 2011, ktorým

ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom

zrušenia rozsudku krajského súdu citovaným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa

v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka

pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z citovaného nálezu však v žiadnom

prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa , listiny ani práva podľa dohovoru

(m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny, práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť , listiny a dodatkového

protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením , listiny a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na

svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v (čo v celom

rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [ dohovoru

(m. m. napr. , )].

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a listiny a právo

vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, listiny a práva podľa dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013