Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 143 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (159)781/368963.20d460.pdf
PDF · 119.9 KB
No categories available
4Cdo/89/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci
žalobkyne Ing. M. Š., bývajúcej v B., zastúpenej Ľ. S., advokátom so sídlom v B., proti
žalovanej S. E., a.s., so sídlom v Ž., o určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva,
vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8 C 48/2005, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. januára 2008 sp. zn. 16 Co 205/2007
rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalobkyne z a m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 25.4.2005 sa pôvodný žalobca
(právny predchodca žalobkyne – jej otec) P. Č. domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz.
2
B. na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m(ďalej len
„pozemok“). V žalobe uviedol, že na označenom pozemku, ktorého bol vlastníkom, bolo
v 50-tych rokoch vybudované energetické zariadenie pre rozvod elektriny a to elektrické
vedenie s tromi stĺpmi vysokého napätia. Toto energetické dielo vlastní a prevádzkuje
žalovaná. Vybudovaním rozvodnej siete došlo k znehodnoteniu pozemku, nachádzajúceho sa
v zastavanej časti mesta B., a k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva. Náhradu za obmedzenie
2
vlastníctva žiadal priznať vo výške 150,-- Sk za mpozemku a to za dobu od 25.4.2002 (odo
dňa troch rokov spätne od podania žaloby) do 13.12.2004 (do dňa prevodu vlastníckeho práva
k pozemku darovaním na dcéru Ing. M. Š. – žalobkyňu), t.j. v sume 612 552,-- Sk (20 333,--
EUR). Pretože pôvodný žalobca v priebehu konania dňa 14.7.2005 zomrel, bolo v konaní
pokračované s jeho dedičkou – žalobkyňou.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. júna 2007 č.k. 8 C 48/2005-216 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za dobu
od 25.4.2002 do 13.12.2004 sumu 612 552,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a povinnosť zaplatiť jej v rovnakej lehote aj náhradu trov konania 132 456,-- Sk
(4 396,73 EUR). Zároveň rozhodol aj o povinnosti žalobkyne zaplatiť na účet súdu súdny
poplatok 30 630,-- Sk (1 016,73 EUR) a o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu náhradu
trov štátu 31 800,-- Sk (1 055,57 EUR). Výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami
vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že pozemok žalobkyne je zaťažený
vecným bremenom, ktoré vzniklo podľa právnych úprav predchádzajúcich zákonu
č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len „elektrizačný zákon“), t.j.
pred 1.1.1958. V odôvodnení rozsudku uviedol, že právny predchodca žalobkyne a neskôr ani
ona sa nedomáhali odškodnenia za obmedzenie ich vlastníckeho práva, ku ktorého došlo
zriadením vecného bremena, ani náhrady za samotné zriadenie vecného bremena, ale sa
domáhali náhrady za (trvajúce) obmedzovanie svojho vlastníckeho práva. Poukazoval na to,
že i keď platný zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„platný zákon o energetike“) ustanovil, že doterajšie oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam
ako aj obmedzenia ich užívania zostávajú nedotknuté, neznamená to, že za obmedzenia
cudzích nehnuteľností, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, nemožno požadovať
náhradu. Pretože žalovaná právo vecného bremena vykonávala nad nevyhnutnú mieru a nad
nevyhnutnú dobu, vznikla jej v zmysle § 128 Obč. zákonníka povinnosť poskytnúť náhradu
za zásah do vlastníckeho práva.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudkom
z 24. januára 2008 sp. zn. 16 Co 205/2007 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanej sa nepriznáva
náhrada trov prvostupňového a odvolacieho konania, že žalobkyňa je povinná zaplatiť na účet
súdu prvého stupňa náhradu trov štátu 31 800,-- Sk a že vo výroku o povinnosti žalobkyne
zaplatiť súdny poplatok zostáva prvostupňový rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa zo skutkových zistení vyplývajúcich z doplneného dokazovania, vykonaného
oboznámením stavebného povolenia z 11.8.1959 a územného rozhodnutia z 21.1.1960,
vyvodil záver, že vecné bremeno zaťažujúce pozemok pôvodne vo vlastníctve právneho
predchodcu žalobkyne a teraz vo vlastníctve žalobkyne, vzniklo za účinnosti elektrizačného
zákona a zostalo zachované aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike
a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o energetike“), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.1998 zrušený elektrizačný
zákon. Rovnako zostalo toto právo nedotknuté i po nadobudnutí účinnosti platného zákona
o energetike, ktorým bol s účinnosťou od 1.1.2005 zrušený zákon o energetike. Vyslovil
názor, že platný zákon o energetike je vo vzťahu k Obč. zákonníku lex specialis a rovnakú
povahu mali aj predchádzajúce právne úpravy (zákon o energetike a elektrizačný zákon).
Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne neuplatnil nárok na jednorazovú náhradu za podstatné
obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa elektrizačného zákona,
hoci tento zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená
v stanovenej lehote) umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie
vlastníckeho práva priznaná podľa § 128 Obč. zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike
umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti resp.
za zriadenie práva vecného bremena.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazovala na to, že
vecné bremeno nemuselo vôbec vzniknúť a obmedzenie vlastníckeho práva nie je
nevyhnutné, o čom svedčí skutočnosť, že žalovaná vyjadrila ochotu zmeniť trasy rozvodu
vysokého napätia, ale na jej náklady. Pri výške týchto nákladov asi 4 mil. Sk je takáto
požiadavka diskriminačná a v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako
nedôvodný zamietnuť poukazujúc na to, že oprávnene a v súlade s právnymi predpismi
prevádzkuje energetické zariadenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie nie je
dôvodné.
Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľkou namietané. Zistil, že z obsahu
spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na správnom právnom posúdení veci. Keďže nesprávnym právnym posúdením veci je
aplikácia nesprávneho právneho predpisu alebo jeho nesprávna interpretácia na zistený
skutkový stav, predmetom posudzovania dovolacieho súdu bolo, či skutkový stav, z ktorého
vychádzal odvolací súd, umožňoval právne závery o neopodstatnenosti uplatneného nároku.
V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska odvolacím súdom po doplnení
dokazovania zistené, že na pozemku vo vlastníctve žalobkyne a predtým vo vlastníctve jej
právneho predchodcu bola koncom 50-tych rokov realizovaná stavba energetického
zariadenia na rozvod elektriny a že túto stavbu v súčasnosti vlastní a prevádzkuje žalovaná.
Predmetom konania bol nárok na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva k pozemku z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom vzniklým zo zákona
a spočívajúcim najmä v oprávnení žalovanej mať na pozemku umiestnené elektroenergetické
zariadenie (elektrické vedenie vysokého napätia) a toto prevádzkovať, a v povinnosti
žalobkyne a predtým jej právneho predchodcu výkon týchto oprávnení trpieť. Náhrada bola
požadovaná ako opakujúce plnenie za konkrétne vymedzenú dobu (ročná renta).
Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie
v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa
ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným
bremenom ako opakujúce plnenie (rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny
a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd tento právny záver riadne
a presvedčivo odôvodnil. Dovolací súd s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti
stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa odvetvia
energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov
a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích
nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce
vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t.j. upravujúce tzv.
zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň
poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie
týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2 Obč.
zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej
aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 Obč. zákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto
právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva
spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých obmedzení
vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva
na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných bremien ako
trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé
obmedzenia nie sú použiteľné.
Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné
bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov ako príkazov
na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok.
Pokiaľ ale tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné
bremená, otázku náhrad za s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba
podmienky vzniku a zániku práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať
podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať
zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky
z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej
úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo
k vzniku vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože
tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo
do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle
§ 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena
podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický podnik
poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku
podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania).
Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien
v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike
a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom
stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné
bremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona
o energetike a § 69 ods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo
ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení
energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré
vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia
vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú
náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca
nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov
(porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05
z 28. septembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky ročník 2005 pod č. 49/2005).
V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa elektrizačného zákona dovolací súd
poznamenáva, že v zmysle záverečného ustanovenia § 34 tohto predpisu vznikli jeho
účinnosťou, t.j. dňom 1.1.1958 vecné bremená (oprávnenia a povinnosti podľa §§ 22 až 26)
i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené predo
dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o štátnej podpore pri
začatí sústavnej elektrizácie (účinného od 1.1.1919 a zrušeného dňom 1.1.1958 elektrizačným
zákonom) držiteľ vecného práva, zaťažený zriadenou služobnosťou v prospech elektrických
podnikov, musel nárok na odškodné za služobnosť (ktoré bolo možné priznať raz a navždy
alebo pri opakovaných majetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde
do roka odo dňa, keď sa o škode (ujme) dozvedel.
Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak nárok tento
nárok podľa elektrizačného zákona zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty)
ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva
vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného
bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú
z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných
vecných bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa
spomínaných energetických zákonov) majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok
daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj
významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo
niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim
ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou
úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli.
Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho
práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu,
riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne
predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba
použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Obč. zákonníka vyplýva, že
nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie
(údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať
vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené
so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení zväzok 36, ročník
2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz). V preskúmavanej veci však
aplikácia § 151n ods. 3 Obč. zákonníka neprichádzala do úvahy, pretože nárok vyplývajúci
z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových okolností vymedzených v žalobe) sa
predmetom konania nestal.
K dovolacím námietkam týkajúcim sa spochybňovania skutkových záverov, z ktorých
vychádzal odvolací súd, a k návrhom dovolateľky na vykonanie dokazovania, dovolací súd
poznamenáva, že sa nimi nemohol zaoberať, lebo v dovolacom konaní sa zásadne
dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.) a v dôsledku toho neprichádza
v tomto konaní do úvahy ani hodnotenie dôkazov vykonaných nižšími súdmi. Dovolací súd je
preto viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, resp. po doplnení
dokazovania odvolací súd. Vo vzťahu k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj
námietky týkajúce sa možnosti realizácie prekládky elektrického vedenia, jej nákladov a ich
znášania, pretože išlo o otázky týkajúce sa prípadných iných nárokov, ktoré neboli
predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali priamy vplyv.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol
Úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej
v súvislosti s ním žiadne nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2009
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová