Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/89/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci

žalobkyne Ing. M. Š., bývajúcej v B., zastúpenej Ľ. S., advokátom so sídlom v B., proti

žalovanej S. E., a.s., so sídlom v Ž., o určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva,

vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. januára 2008 sp. zn.

rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 25.4.2005 sa pôvodný žalobca

(právny predchodca žalobkyne – jej otec) P. Č. domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady za

obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz.

2

B. na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m(ďalej len

„pozemok“). V žalobe uviedol, že na označenom pozemku, ktorého bol vlastníkom, bolo

v 50-tych rokoch vybudované energetické zariadenie pre rozvod elektriny a to elektrické

vedenie s tromi stĺpmi vysokého napätia. Toto energetické dielo vlastní a prevádzkuje

žalovaná. Vybudovaním rozvodnej siete došlo k znehodnoteniu pozemku, nachádzajúceho sa

v zastavanej časti mesta B., a k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva. Náhradu za obmedzenie

2

vlastníctva žiadal priznať vo výške 150,-- Sk za mpozemku a to za dobu od 25.4.2002 (odo

dňa troch rokov spätne od podania žaloby) do 13.12.2004 (do dňa prevodu vlastníckeho práva

k pozemku darovaním na dcéru Ing. M. Š. – žalobkyňu), t.j. v sume 612 552,-- Sk (20 333,--

EUR). Pretože pôvodný žalobca v priebehu konania dňa 14.7.2005 zomrel, bolo v konaní

pokračované s jeho dedičkou – žalobkyňou.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. júna 2007 č.k. -216 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za dobu

od 25.4.2002 do 13.12.2004 sumu 612 552,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a povinnosť zaplatiť jej v rovnakej lehote aj náhradu trov konania 132 456,-- Sk

(4 396,73 EUR). Zároveň rozhodol aj o povinnosti žalobkyne zaplatiť na účet súdu súdny

poplatok 30 630,-- Sk (1 016,73 EUR) a o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu náhradu

trov štátu 31 800,-- Sk (1 055,57 EUR). Výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami

vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že pozemok žalobkyne je zaťažený

vecným bremenom, ktoré vzniklo podľa právnych úprav predchádzajúcich zákonu

č. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej len „“), t.j.

pred 1.1.1958. V odôvodnení rozsudku uviedol, že právny predchodca žalobkyne a neskôr ani

ona sa nedomáhali odškodnenia za obmedzenie ich vlastníckeho práva, ku ktorého došlo

zriadením vecného bremena, ani náhrady za samotné zriadenie vecného bremena, ale sa

domáhali náhrady za (trvajúce) obmedzovanie svojho vlastníckeho práva. Poukazoval na to,

že i keď platný o energetike a o zmene niektorých zákonov (ďalej len

„platný zákon o energetike“) ustanovil, že doterajšie oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam

ako aj obmedzenia ich užívania zostávajú nedotknuté, neznamená to, že za obmedzenia

cudzích nehnuteľností, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, nemožno požadovať

náhradu. Pretože žalovaná právo vecného bremena vykonávala nad nevyhnutnú mieru a nad

nevyhnutnú dobu, vznikla jej v zmysle § 128 Obč. zákonníka povinnosť poskytnúť náhradu

za zásah do vlastníckeho práva.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudkom

z 24. januára 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil

tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanej sa nepriznáva

náhrada trov prvostupňového a odvolacieho konania, že žalobkyňa je povinná zaplatiť na účet

súdu prvého stupňa náhradu trov štátu 31 800,-- Sk a že vo výroku o povinnosti žalobkyne

zaplatiť súdny poplatok zostáva prvostupňový rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa zo skutkových zistení vyplývajúcich z doplneného dokazovania, vykonaného

oboznámením stavebného povolenia z 11.8.1959 a územného rozhodnutia z 21.1.1960,

vyvodil záver, že vecné bremeno zaťažujúce pozemok pôvodne vo vlastníctve právneho

predchodcu žalobkyne a teraz vo vlastníctve žalobkyne, vzniklo za účinnosti elektrizačného

o energetike

a o zmene o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o energetike“), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.1998 zrušený elektrizačný

zákon. Rovnako zostalo toto právo nedotknuté i po nadobudnutí účinnosti platného zákona

o energetike, ktorým bol s účinnosťou od 1.1.2005 zrušený zákon o energetike. Vyslovil

názor, že platný zákon o energetike je vo vzťahu k Obč. zákonníku lex specialis a rovnakú

povahu mali aj predchádzajúce právne úpravy (zákon o energetike a ).

Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne neuplatnil nárok na jednorazovú náhradu za podstatné

obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa ,

hoci tento zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená

v stanovenej lehote) umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva priznaná podľa § 128 Obč. zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike

umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti resp.

za zriadenie práva vecného bremena.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazovala na to, že

vecné bremeno nemuselo vôbec vzniknúť a obmedzenie vlastníckeho práva nie je

nevyhnutné, o čom svedčí skutočnosť, že žalovaná vyjadrila ochotu zmeniť trasy rozvodu

vysokého napätia, ale na jej náklady. Pri výške týchto nákladov asi 4 mil. Sk je takáto

požiadavka diskriminačná a v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako

nedôvodný zamietnuť poukazujúc na to, že oprávnene a v súlade s právnymi predpismi

prevádzkuje energetické zariadenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie nie je

dôvodné.

Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľkou namietané. Zistil, že z obsahu

spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na správnom právnom posúdení veci. Keďže nesprávnym právnym posúdením veci je

aplikácia nesprávneho právneho predpisu alebo jeho nesprávna interpretácia na zistený

skutkový stav, predmetom posudzovania dovolacieho súdu bolo, či skutkový stav, z ktorého

vychádzal odvolací súd, umožňoval právne závery o neopodstatnenosti uplatneného nároku.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska odvolacím súdom po doplnení

dokazovania zistené, že na pozemku vo vlastníctve žalobkyne a predtým vo vlastníctve jej

právneho predchodcu bola koncom 50-tych rokov realizovaná stavba energetického

zariadenia na rozvod elektriny a že túto stavbu v súčasnosti vlastní a prevádzkuje žalovaná.

Predmetom konania bol nárok na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho

práva k pozemku z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom vzniklým zo zákona

a spočívajúcim najmä v oprávnení žalovanej mať na pozemku umiestnené elektroenergetické

zariadenie (elektrické vedenie vysokého napätia) a toto prevádzkovať, a v povinnosti

žalobkyne a predtým jej právneho predchodcu výkon týchto oprávnení trpieť. Náhrada bola

požadovaná ako opakujúce plnenie za konkrétne vymedzenú dobu (ročná renta).

Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie

v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa

ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným

bremenom ako opakujúce plnenie (rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny

a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd tento právny záver riadne

a presvedčivo odôvodnil. Dovolací súd s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti

stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony týkajúce sa odvetvia

energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov

a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích

nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce

vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t.j. upravujúce tzv.

zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva), neriešili zároveň

poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie

týchto náhrad priamo z , resp. aj z Obč.

zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej

aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 Obč. zákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto

právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva

spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých obmedzení

vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva

na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných bremien ako

trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé

obmedzenia nie sú použiteľné.

Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné

bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov ako príkazov

na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok.

Pokiaľ ale tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné

bremená, otázku náhrad za s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba

podmienky vzniku a zániku práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať

podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať

zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky

z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej

úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo

k vzniku vecného bremena za účinnosti (), nárok na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože

tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo

do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle

§ 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena

podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický podnik

poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku

podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania).

Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien

v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike

a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom

stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné

bremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona

o energetike a § 69 ods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo

ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení

energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré

vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia

vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú

náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca

nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov

(porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky ročník 2005 pod č. 49/2005).

V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa dovolací súd

poznamenáva, že v zmysle záverečného ustanovenia § 34 tohto predpisu vznikli jeho

účinnosťou, t.j. dňom 1.1.1958 vecné bremená (oprávnenia a povinnosti podľa §§ 22 až 26)

i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené predo

dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o štátnej podpore pri

začatí sústavnej elektrizácie (účinného od 1.1.1919 a zrušeného dňom 1.1.1958 elektrizačným

zákonom) držiteľ vecného práva, zaťažený zriadenou služobnosťou v prospech elektrických

podnikov, musel nárok na odškodné za služobnosť (ktoré bolo možné priznať raz a navždy

alebo pri opakovaných majetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde

do roka odo dňa, keď sa o škode (ujme) dozvedel.

Právny záver o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak nárok tento

nárok podľa zanikol alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty)

ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva

vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného

bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú

z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných

vecných bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa

spomínaných energetických zákonov) majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok

daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj

významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo

niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho

sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim

ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou

úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli.

Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho

práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu,

riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne

predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba

použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Obč. zákonníka vyplýva, že

nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie

(údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať

vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené

so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 25. januára 2005 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení zväzok 36, ročník

2005 – I. diel pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz). V preskúmavanej veci však

aplikácia § 151n ods. 3 Obč. zákonníka neprichádzala do úvahy, pretože nárok vyplývajúci

z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových okolností vymedzených v žalobe) sa

predmetom konania nestal.

K dovolacím námietkam týkajúcim sa spochybňovania skutkových záverov, z ktorých

vychádzal odvolací súd, a k návrhom dovolateľky na vykonanie dokazovania, dovolací súd

poznamenáva, že sa nimi nemohol zaoberať, lebo v dovolacom konaní sa zásadne

dokazovanie nevykonáva ( veta druhá ) a v dôsledku toho neprichádza

v tomto konaní do úvahy ani hodnotenie dôkazov vykonaných nižšími súdmi. Dovolací súd je

preto viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, resp. po doplnení

dokazovania odvolací súd. Vo vzťahu k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj

námietky týkajúce sa možnosti realizácie prekládky elektrického vedenia, jej nákladov a ich

znášania, pretože išlo o otázky týkajúce sa prípadných iných nárokov, ktoré neboli

predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali priamy vplyv.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol

( ).

Úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej

v súvislosti s ním žiadne nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. decembra 2009

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová