Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-122-2012.pdf
PDF · 96.53 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/122/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovské v právnej veci žalobcu žalobcu: G. I., nar. X.X.XXXX, bytom G., K. XX, v konaní zastúpený JUDr. Jánom Garajom, advokátom v Prešove so sídlom Floriánova 2, proti žalovaným 1/ Ing. E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., G. D. 6, 2/ C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D. X, 3/ I. E., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D. X, 4/ C. E., nar. X.XX.XXXX, bytom G., G. D. X, 5/ Ing. I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D. X, 6/ S. C., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D. X, W. M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. D. X., 8/ C. R., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D. X, žalobcovia v 1. až 8. rade zastúpení PALSA A PARTNERI advokátska kancelária spol. s r.o. so sídlom Masarykova 13, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.6.2012 č. k. 15C 51/2009 - 271 jednohlasne takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným v 1. až 8 rade, každému zvlášť, trovy odvolacieho konania vo výške 57,96 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť každému zo žalovaných v 1. až 8 rade zvlášť náhradu trov konania vo výške 627,26 Eur na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. §§ 1 a 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“) a § 135c zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Uviedol, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Preto aj keď v danom prípade ZoVB neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 23 ods. 5 ZoVB vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v § 135c ods. 3. OZ.
Poukázal na to, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem", vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru prvostupňového súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti ZoVB. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom. Medzi žalobcom a žalovanými existuje právny dôvod ktorý založil právo na užívanie pozemku žalovanými, toto právo vyplýva priamo zo zákona, preto nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohacovaní sa žalovaných na úkor žalobcu.
Mal za to, že žalobca má pravdu ak tvrdí, že právny režim vecných bremien zriadených na základe zákona sa v otázkach neupravených špeciálnymi verejnoprávnymi predpismi riadi všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To však neznamená, že žalobca okrem jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva osobe zo zákonného vecného bremena má nárok aj na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti ktorá je jeho vlastníctvom. V tomto smere je právna úprava jednoznačná. Hovorí o jednorazovej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva. Čo však špeciálna právna úprava nerieši, sú bližšie nešpecifikované náklady ktoré vlastníkovi nehnuteľnosti môžu vzniknúť v budúcnosti. Sú to napr. náklady na údržbu či opravy vecným bremenom zaťaženej veci a v takomto prípade ak vzniknutú situáciu nerieši špeciálny predpis, je možné aplikovať všeobecnú občianskoprávnu úpravu. Tak to judikoval napríklad Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 1357/2009.
V predmetnom konaní však bolo nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky C. I.. Tejto zároveň vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno. Prvostupňový súd sa preto ani nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože táto bola pre uplatnený nárok irelevantná, keďže žalobcovi vôbec nevzniklo právo na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 ZoVB nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 OZ, tzn. odstrániť stavbu na náklady vlastníka stavby a neoprávnená stavba stojaca na pozemku žalobcu naďalej zasahuje do práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok. Prvostupňový sa mýli, pokiaľ má za to, že žalobca má trpieť bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, pretože je to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, keďže žalobca môže byť obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona.
Žalobca sa v predmetnom konaní domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo výške primeraného nájomného za obdobie od 23.02.2007 do 20.02.2009 vrátane, z dôvodu, že na pozemku v jeho vlastníctve pare. KN-C č. 1506 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2, nachádzajúcej sa v kat, území G., stojí bytový dom súp. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných, ktorou stavbou bolo zasiahnuté do práv žalobcu - vlastníka pozemku, ako aj jeho právneho predchodcu. Keďže žaloba bola podaná dňa 23.02.2009, je nesporné, že nárok žalobcu premlčaný nie je. Prvostupňový súd si sám vymyslel žalobný petit, pretože žalobca nikdy netvrdil, že požaduje od žalovaných oprávnených
z vecného bremena podľa § 23 ods. 5 ZoVB „zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena".
Keďže zákonodarca pri obmedzení vlastníka pozemku (tzn. zriadením vecného bremena - § 23 ods. 5 ZoVB) neurčil aj formu poskytnutia náhrady, práve preto sa odvolával na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckych práv s poukazom na Ústavu Slovenskej republiky, Listinu základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd.
Tvrdenie, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 ZoVB sa premlčiava, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 ZoVB môže byt' iba jednorazová, pričom premlčacia doba v danom prípade začala plynúť od okamihu účinnosti ZoVB nemá žiadnu oporu v zákone.
Vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom sa potom môže kedykoľvek počas existencie obmedzenia domáhať nielen náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za minulé obdobia (do rozhodnutia súdu), ale aj úpravy povinnosti platiť náhradu profuturo, a to ako vo forme jednorazovej náhrady (pričom sa zohľadní to, čo sa vlastníkovi priznalo za minulé obdobia), tak aj vo forme renty. V prípade jednorazovej náhrady získava vlastník nárok na okamžitú platbu, avšak spravidla v nižšej výške, než akú by získal v prípade renty. V prípade renty získa vlastník nárok na pravidelné platby, ale za celé (skutočné) obdobie trvania obmedzenia vlastníckeho práva. Prvostupňový súd preto v žiadnom prípade nemohol zamietnuť žalobu žalobcu z dôvodu premlčania. Nárok žalobcu na náhradu za obmedzenia vlastníckeho práva sa nemohol premlčať.
Mal za to, že prvostupňový súd nepochopil zmysel a právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2008, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez poskytnutia náhrady, má povinný nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady nie je možné.
Je nepochybné, že žalobca je neoprávnenou stavbou bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Žalobca nemôže užívať patriaci mu pozemok, pretože ten slúži výlučne žalovaným, na umiestnenie bytového domu súp. č. 5317. Podľa zásad medzinárodného práva musia štáty záväzné zmluvy dodržiavať a najmä ich aplikovať prostredníctvom svojich zákonodarných, výkonných a súdnych orgánov, pod hrozbou vzniku medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu za porušenie povinnosti vyplývajúcich z týchto zmlúv.
Prvostupňový súd nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, a to na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21.12.2009, nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PI. 41/1997 z 11.03.1998 a ani na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23.06.2011, na ktoré v konaní poukazoval žalobca, resp, neodôvodnil ich irelevantnosť. Pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozsudku k náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku formou opakujúceho sa plnenia v prípade zriadeného zákonného vecného bremena uviedol, že v prípade, ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, resp, aj z § 128 ods. 2 OZ, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 1. až 8. rade, ktorí mali za to, že prvostupňový súd správne rozhodol. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
V priebehu odvolacieho konania žalobca navrhol konanie prerušiť až do vydania rozhodnutia v právnej veci sťažnosti vedenej na Európskom súde pre ľudské práva pod č. 37514/10 Jarkovský proti Slovensku podanej dňa 30.6.2010.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
K dôvodu pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. treba zdôrazniť, že v prípadoch vymedzených v tomto ustanovení súd nie je povinný zo zákona konanie prerušiť, ale je na jeho úvahe, či tak urobí. V predmetnej veci odvolací dospel k záveru, že konanie z uvedeného dôvodu nepreruší. Prerušenie konania z uvedeného dôvodu nesleduje záujem hospodárnosti.
Za tohto stavu odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.).
Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Z tohto dôvodu odvolací súd na odôvodnenie súdu prvého stupňa v plnom rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva:
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právneho názoru v obdobných právnych veciach vyslovených v rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22.4.2009 a sp. zn. 18Co 10/2011 zo dňa 27.6.2011 a ani odvolacie námietky žalobcu ho o tom nepresvedčili.
V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za nútené obmedzenie pozemku, avšak aj táto ochrana sa musí poskytnúť v medziach zákona.
Z tohto pohľadu sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky Márie Jurčišinovej. Tejto vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.1.2012, v zmysle ktorého nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, a nie sťažovateľovi (žalobcovi), ktorého súd nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa)
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že sa súd prvého stupňa nesprávne posudzoval to, čo bolo predmetom konania, s touto odvolacou námietkou odvolací súd nesúhlasí a to z týchto dôvodov. Všeobecné náležitosti podania určuje ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. Pre návrh na začatie konania Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 stanovuje ďalšie náležitosti, uvedenie ktorých je nevyhnutne potrebné, aby súd mohol návrh prejednať a vecne (meritórne) o ňom rozhodnúť. Okrem inému musí návrh na začatie konania musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia, obsahujúci rozsah uplatneného nároku. Údaj o tom, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Súd totiž musí presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože, s výnimkou uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p., nesmie účastníkom prisúdiť viac, než to, čoho sa domáhajú, ani účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý a zrozumiteľný petit návrhu nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca podaním návrhu sledoval (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2012, sp. zn. 4 Cdo 144/2011). Uplatnený nárok zo strany žalobcu odôvodnil tým, že zriadením vecného bremena nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi účastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku a s poukazom na Listinu základných práv a slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Uplatnil si preto voči žalovaným vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti (§ 451 ods. 1 OZ). Na pojednávaní dňa 13.10.2011 žalobca uviedol, že sa domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Napokon v podanom odvolaní žalobca uviedol, že predmetom konania sa domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo výške primeraného nájomného za obdobie od 23.2.2007 do
20.2.2009 z dôvodu, že na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu stojí bytový dom vo vlastníctve žalovaných v 1. až 8. rade. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (porov. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009). Súd prvého stupňa k uvedenému dôsledne pristúpil a správne konštatoval, že okrem jednorazovej odmeny za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena vlastníkovi pozemku nepatrí aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, bez ohľadu na to, ako uvedený nárok žalobca sám pomenuje. V tomto prípade náhradou za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného nájomného, je uplatnením nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobca nárok na finančnú náhradu uplatňoval ako bezdôvodné obohatenie, odvolací súd poznamenáva, že finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže pri takomto nároku by žalovaní museli užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22.4.2009). Napokon odvolací súd poukazuje na nepochopenie odôvodnenie súdu prvého stupňa zo strany žalobcu, ktorý poukázal na to, že prvostupňový súd nemohol zamietnuť žalobu z dôvodu premlčania. Prvostupňový súd sa totiž s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nezaoberal vznesenou námietkou premlčania.
Odvolací súd však napriek tomu poukazuje na to, že za situácie, ak vecné bremeno žalovaných v 1. až 8. rade v danom prípade vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb., teda od 1. 9. 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Premlčacia doba v danom prípade uplynula 1. 9. 1996 a žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 23. 2. 2009. Žalobcovi by ani z tohto dôvodu nebolo možné priznať uplatnenú pohľadávku, ktorej premlčanie namietali žalovaní v 1. až 8. rade (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 506/2011 zo dňa 3.11.2011).
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok s osvojením si dôvodov ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaným v 1. až 8. rade ako úspešným účastníkom konania priznal náhradu trov konania za podané vyjadrenie k odvolanie zo dňa 20.7.2012 vo výške 40,67 Eur (50% zo sumy 81,34 Eur), 7,63 Eur ako režijný paušál a 20% DPH. Trovy odvolacieho konania na jedného z účastníka konania sú 57,96 Eur. Pri priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia odvolací súc vychádzal z ust. §§ 10 ods. 1, 13 ods. 2 a 14 ods. 1 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.