Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 506/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011

osobne do podateľne doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a 4 a (ďalej

len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa domáhal vysporiadania práv

k neoprávnenej stavbe bytového domu, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní a ktorý je

postavený na pozemku vlastnícky patriacom sťažovateľovi. Sťažovateľ sa opieral

o ustanovenie a žiadal, aby boli žalovaní zaviazaní

zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 996 302,17 Sk (33 071,17 €) ako všeobecnú

hodnotu vecného bremena vyčíslenú na základe znaleckého posudku. Rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -82 zo 14. novembra 2007

bola žaloba sťažovateľa po prvýkrát zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-153 z 25. septembra 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pokiaľ ním

bola zamietnutá časť žaloby týkajúca sa zriadenia vecného bremena, a vo zvyšku bol

rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom

okresného súdu č. k. -217 zo 4. februára 2009 bola žaloba opäť zamietnutá,

a to vo vzťahu k požadovanej finančnej náhrade za zriadenie vecného bremena. Uznesením

krajského súdu č. k. -252 z 24. septembra 2009 bol rozsudok okresného súdu

zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský súd

okrem iného uviedol, že je potrebné prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom

sťažovateľa, keďže sú dôvodné. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. júna

2010 bola žaloba znova zamietnutá. Napokon rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 18. augusta 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru krajského súdu nie je možné vysporiadať v danom prípade vzájomný

vzťah medzi vlastníkmi stavby a vlastníkom pozemku na základe ustanovenia § 135c

, pretože uvedený vzťah bol vysporiadaný zriadením vecného

bremena zo zákona podľa o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“), a teda nie je možné vysporiadať niečo, čo už je vysporiadané. Sťažovateľ preto

nechápe, prečo uvažovali všeobecné súdy o vysporiadaní vzťahu buď prikázaním stavby do

vlastníctva sťažovateľa, alebo prikázaním pozemku do vlastníctva žalovaných, ak je už

vzťah vysporiadaný podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Krajský súd vo svojom

zrušujúcom uznesení č. k. -252 z 24. septembra 2009 uviedol, že je potrebné

prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom sťažovateľa, pretože sú dôvodné. Krajský súd

neodôvodnil, prečo v konečnom rozsudku zaujal odlišný právny názor ako v už uvedenom

uznesení. Pritom rozdielne rozhodovanie rôznych senátov krajských súdov v obdobných

veciach je nežiaduce, a to najmä vtedy, keď k nemu dochádza nereflektovane, teda bez toho,

aby boli protichodné skôr vyslovené argumenty uvážené a vyvrátené. O to viacej nežiaduce

je rozdielne rozhodovanie toho istého senátu, a dokonca v totožnej právnej veci, ako je tomu

aj v tomto prípade. Tým, že krajský súd nijako neodôvodnil svoj názorový posun, významne

narušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Znamená to ľubovôľu odporujúcu

princípu predvídateľnosti rozhodnutí orgánov súdnej moci, a tým aj princípu právnej istoty.

Krajský súd opomenul, že v zmysle ustálenej judikatúry v ustanovení § 135c Občianskeho

zákonníka sú uvedené iba riešenia spravidla prichádzajúceho do úvahy a nejde o taxatívny

výpočet týchto riešení. Krajský súd napriek tomu nehľadal žiadne riešenie usporiadania

pomerov účastníkov konania, a neposkytol tak sťažovateľovi súdnu ochranu. Tvrdenie,

podľa ktorého v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov došlo k vysporiadaniu

neoprávnenej stavby bytového domu a finančná náhrada za zriadené vecné bremeno je

jednorázová a patriaca len tomu vlastníkovi, ktorý pozemok vlastnil v čase zriadenia

vecného bremena (teda ku dňu účinnosti zákona o vlastníctve bytov), treba považovať za

neodôvodnené vybočenie zo štandardného výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú

svojvôľu. I keď je pravdou, že sťažovateľ nadobudol pozemok už zaťažený vecným

bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, neznamená to však, že zmenou

vlastníctva došlo k vysporiadaniu neoprávnenej stavby bytového domu. Ustanovenie § 135c

ods. 3 neupravuje zriadenie vecného bremena za náhradu, ale

vysporiadanie právneho vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby.

Ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov tento vzťah nevysporiadava, pretože iba

zamedzuje vysporiadaniu právneho vzťahu podľa

odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej

stavbe je možné len na návrh vlastníka pozemku, nie teda špeciálnym právnym predpisom

(ustanovením § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov). Existencia zákonného vecného

bremena znamená pri postupe podľa len toľko, že

z titulu vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe netreba vecné bremeno duplicitne

zriaďovať. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa

nepremlčuje, a teda sa nepremlčuje právo vlastníka pozemku žiadať súd o vysporiadanie

práv k neoprávnenej stavbe podľa . Až rozhodnutím súdu

vydaným na návrh vlastníka pozemku dochádza k priznaniu náhrady v rámci vysporiadania

práv k neoprávnenej stavbe. Stavbu bytového domu treba považovať i naďalej za

neoprávnenú, keďže k vysporiadaniu práv k nej nedošlo. Tvrdenie, podľa ktorého je tu

vecné bremeno dané účinnosťou zákona o vlastníctve bytov, pričom od jeho účinnosti mala

plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na finančnú náhradu, považuje sťažovateľ za

svojvôľu. Právo na vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje. Preto, pokiaľ

o neoprávnenej stavbe nie je v príslušnom konaní rozhodnuté, nemožno právne vzťahy

medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby považovať za vysporiadané. Nie je ani

možné, aby sa premlčal nárok, ktorý vzniká až vydaním rozhodnutia súdu v príslušnom

konaní. Navyše, podľa ustálenej judikatúry platí, že žalobu o vysporiadanie práv

k neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku nie je možné zamietnuť. Rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 bolo potvrdené zamietnutie žaloby sťažovateľa,

ktorým sa domáhal priznania čiastky 33 328 €. Nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 23. júna 2011 bolo vyslovené porušenie ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným rozsudkom, pretože podľa názoru ústavného súdu

všeobecné súdy posúdili argumentáciu sťažovateľa iba s poukazom na § 23 zákona

o vlastníctve bytov, teda bez toho, aby sa zaoberali dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho

posúdenia nároku sťažovateľa vyplývajú (najmä v súvislosti s otázkou nároku na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadením zákonného vecného

bremena).

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok z 18. augusta 2011

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania

vo výške 305,86 €.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2009 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. -217 zo 4. februára 2009 a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu predmetom konania je

vysporiadanie vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku. Právo žiadať súd o rozhodnutie

o neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje a vychádza z ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka, ktoré je v pomere špeciality k ustanoveniu

upravujúcemu ochranu vlastníckeho práva. Nejde o konanie o náhradu za zriadenie vecného

bremena. Je pravdou, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-

82 zo 14. novembra 2007 vo výroku o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal

zriadiť vecné bremeno, ale len z dôvodu, že v danom prípade bolo vecné bremeno zriadené

zo zákona. Preto nie je ani správny záver okresného súdu, podľa ktorého predmetom

konania ostala už iba finančná náhrada. Predmetom konania nie je len finančná náhrada, ale

vysporiadanie podľa . Konštatovanie okresného súdu o tom,

že v prípade sporného obytného domu ide o neoprávnenú stavbu, nie je zatiaľ preukázané,

a je preto predčasné. Dôkazné bremeno preukázať neoprávnenosť stavby je na

sťažovateľovi. Ďalej platí, že ak po zriadení neoprávnenej stavby uzatvorí vlastník pozemku

a stavebník alebo neskôr, ak to nevykonal stavebník, vlastník bytov alebo obytného domu

dohodu (bez ohľadu na existenciu vecného bremena podľa zákona o vlastníctve bytov),

podľa ktorej vznikne právo mať naďalej na cudzom pozemku stavbu, nie je možné domáhať

sa usporiadania vzťahu podľa . Na posúdenie tejto právnej

otázky však zistený skutkový stav nepostačuje. Je úlohou okresného súdu vykonať

vysporiadanie podľa a zvoliť najúčinnejšiu variantu

postupu.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -309 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ sa domáhal

vysporiadania podľa . Aplikácia tohto ustanovenia je na

mieste vtedy, ak vzťahy nie sú usporiadané. V takom prípade je pravdou, že súd nie je

viazaný žalobným petitom a vzťahy vysporiada čo najúčelnejšie. Ak však vzťah medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby je už nejakým spôsobom

vysporiadaný (napr. dohodou), je samozrejmé, že už nie je možné rozhodnúť podľa § 135c

, čo konštatoval aj krajský súd. Ten istý princíp platí aj v prípade, ak

vzťah medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a pozemku je vysporiadaný zákonným

vecným bremenom tak, ako to je aj v danom prípade, keďže v prospech žalovaných bolo

zriadené vecné bremeno vo forme práva stavby, vstupu a prechodu cez pozemok v zmysle

§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Keďže účelom a zmyslom ustanovenia § 135c

je vysporiadanie spomínaného vzťahu, a pokiaľ tento vzťah je

vysporiadaný zákonným vecným bremenom, nie je možné rozhodnúť podľa § 135c

, pretože nie je možné podľa tohto ustanovenia vysporiadať niečo,

čo už vysporiadané je. Sťažovateľ výslovne odmietol tie spôsoby vysporiadania, ktoré sú

demonštratívne uvedené v ustanovení . Podľa súdnej praxe

by mohlo dôjsť aj k prikázaniu pozemku do vlastníctva vlastníkov stavby za finančnú

náhradu, ale aj tento spôsob by prichádzal do úvahy len so súhlasom sťažovateľa.

Sťažovateľ však ani s touto možnosťou nesúhlasil. Odstránenie stavby nepochybne

neprichádza do úvahy, a to okrem charakteru stavby slúžiacej na bývanie viacerým rodinám

aj vzhľadom na špecifický vlastnícky vzťah, keďže žalovaní sú spoluvlastníkmi obytného

domu, ale zároveň aj vlastníkmi jednotlivých bytov, ktoré sú samostatnými vecami

v právnom slova zmysle. Tým nie je daná faktická možnosť rozhodnúť o niektorom spôsobe

vysporiadania podľa . Vzhľadom na tieto závery sa okresný

súd opäť zaoberal len posúdením nároku s ohľadom na čl. 11 ods. 4 listiny. Aj keď v danom

prípade zákon o vlastníctve bytov neuvádza, že vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 vzniká len

za náhradu, je potrebné vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 listiny a v kontexte s tým aj z podobnej

úpravy upravujúceho zriadenie vecného bremena za

náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým

právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno

vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku, bez ohľadu na

spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej

zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník

zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade

v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993. Ďalší vlastník

zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade sťažovateľ) už nadobudol pozemok aj s vecným

bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už

existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo vecou

pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie.

V zápornom prípade však nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Možno

poukázať aj na to, že určité finančné zadosťučinenie nového majiteľa zaťaženého pozemku

je v tom, že spravidla kúpna cena pozemku zaťaženého vecným bremenom je nižšia ako

u obdobného pozemku bez vecného bremena. Aj tento argument možno použiť pre záver

o tom, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena má len vlastník

nehnuteľnosti v čase vzniku vecného bremena. Bolo by v rozpore so zásadou dobrých

mravov v zmysle , aby nový majiteľ zaťaženého pozemku

„získal“ na nižšej kúpnej cene pre vecné bremeno a zároveň by mal mať aj nárok na

finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného

bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. V danom

prípade platí všeobecná trojročná premlčacia lehota. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci

objektívny moment, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Nepochybne sa právo prvýkrát

mohlo uplatniť v deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993.

Trojročná lehota preto uplynula 1. septembra 1996, a keďže žaloba bola podaná až

27. apríla 2007, došlo k premlčaniu práva. Aj z tohto dôvodu bola žaloba zamietnutá.

Aj v prípade režimu právo požadovať vysporiadanie práv

k neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, avšak nárok vyplývajúci z konštitutívneho

rozhodnutia premlčaniu podlieha.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. augusta 2011 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -309 z 30. júna 2010. Podľa

názoru krajského súdu je potrebné sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením rozsudku

okresného súdu. K výstižným dôvodom rozsudku okresného súdu nemieni krajský súd nič

dodať a ani na nich nič zmeniť. Keďže nie je možné prikázať pozemok do vlastníctva

vlastníkov stavby a ani opačne, vlastník pozemku nemá záujem o prikázanie stavby do jeho

vlastníctva, nie je ani účelné stavbu odstrániť a neexistuje ani žiadny spôsob účelného

vysporiadania tohto vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, javí sa ako najoptimálnejšia

forma úpravy vzťahov (ak by napokon aj bolo pristúpené k takejto úprave) peňažná

náhrada. Vo vzťahu k sťažovateľovi je potom potrebné aj vzhľadom na námietku

premlčania opäť posúdiť, či aj toto plnenie nie je premlčané, pretože v danom prípade je

premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvýkrát.

Po troch rokoch od vzniku skutkových okolností obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka

pozemku pohľadávka podlieha premlčaniu. Teda subjektívne právo vlastníka podlieha

premlčaniu a vlastník pozemku stráca právny nárok na reparačnú povinnosť povinnej osoby.

Pokiaľ si pôvodný vlastník pozemku alebo iná osoba v trojročnej lehote odo dňa, keď bola

zriadená neoprávnená stavba, peňažné plnenie neuplatnili, nárok zaniká. Zákon

o vlastníctve bytov upravuje zriadenie vecného bremena vo verejnom záujme v stanovených

prípadoch. Neupravuje však náhradu za takto obmedzené vlastnícke právo. Hoci

k obmedzeniu vlastníckeho práva tu dochádza vo verejnom záujme, na formu náhrady za

obmedzenie je potrebné využiť súkromnoprávnu úpravu, akou je obdobný inštitút

ustanovenia s tým, že ide o jedinú možnú

kompenzáciu pre sťažovateľa v prípade, pokiaľ všetky ostatné nároky sú premlčané.

Sťažovateľ totiž sporný pozemok nadobudol v čase, keď už bol zaťažený vecným

bremenom vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov účinného

od 1. septembra 2003. Už vtedy mal vlastník pozemku právo žiadať finančnú náhradu.

Je vo vzťahu k predmetu sporu bezvýznamné, či vtedajší vlastník toto právo využil, resp.

uplatnil, alebo ostal pasívnym. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena nemá

charakter opakovaného plnenia pre každého ďalšieho vlastníka pozemku. Keďže sťažovateľ

kúpil pozemok už vecným bremenom zaťažený, nie je možné, aby sa ďalší vlastník domáhal

finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Takéto právo na nového vlastníka totiž

neprešlo. Je potrebné prihliadnuť na práva sťažovateľa ako vlastníka pozemku, no na druhej

strane je potrebné prihliadnuť aj na záujmy stavebníka, resp. jeho právneho nástupcu.

Vlastník pozemku vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome, pretože

o existencii cudzej stavby vedel vrátane toho, že došlo k zriadeniu vecného bremena

zákonným spôsobom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu dostatočným a presvedčivým

spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné žalobe sťažovateľa vyhovieť. Preto v žiadnom

prípade nemožno považovať rozsudok krajského súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne

neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa,

sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd sa v konečnom rozsudku

zásadným spôsobom odchýlil od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil v zrušujúcom

uznesení z 24. septembra 2009, a to bez toho, aby náležitým spôsobom vysvetlil, čo ho

viedlo k zmene stanoviska. Ústavný súd s uvedenou sťažnostnou námietkou nemôže

súhlasiť.

Krajský súd v zrušujúcom uznesení judikoval, že sťažovateľom uplatnený nárok je

nárokom podľa a môže byť úspešný za splnenia dvoch

predpokladov. Predovšetkým sa bude musieť preukázať, že ide o neoprávnenú stavbu, ale

okrem toho sa má skúmať aj to, či napr. zmluvou nedošlo k riešeniu vzťahu vyplývajúceho

z neoprávnenej stavby postavenej na cudzom pozemku. Následne okresný súd v rozsudku

z 30. júna 2010 dospel k záveru, podľa ktorého zriadením vecného bremena v zmysle

zákona o vlastníctve bytov bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi

stavby vyriešený ex lege, a preto v súlade s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009 aplikácia ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka už neprichádzala do úvahy, pričom podľa názoru okresného súdu vzhľadom na

čl. 11 ods. 4 listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho

práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby. Okresný súd

v tejto súvislosti dospel zároveň k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého

pozemku v momente vzniku vecného bremena. Práve uvedená skutočnosť bola podľa

názoru okresného súdu primárnym dôvodom, pre ktorý uplatnený peňažný nárok

sťažovateľa nepovažoval za dôvodný. Inými slovami, okresný súd nepovažoval sťažovateľa

za vecne aktívne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože

za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu

sťažovateľa).

Uvedené závery okresného súdu sa nejavia byť v rozpore s právnym názorom

krajského súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009.

Všetky ďalšie právne úvahy a konštrukcie okresného súdu sú iba alternatívne.

Okresný súd sa snaží preukázať, že aj keby nemala byť žaloba nedôvodná na základe

primárneho argumentu, aj tak by prichádzalo do úvahy zamietnuť ju na základe viacerých

ďalších možných a do úvahy prichádzajúcich argumentov.

Vychádzajúc zo skutočností, že primárna argumentácia okresného súdu, bezozvyšku

potvrdená krajským súdom, nejaví známky ústavne nekonformného výkladu zákona,

ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími úvahami všeobecných

súdov.

Napokon je potrebné poukázať na to, že v náleze ústavného súdu č. k.

-46 z 23. júna 2011 riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou

vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré

vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, že

nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie práva

k neoprávnenej stavbe podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011