Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 121 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (133)II. ÚS 506/2011
PDF · 173.87 KB
No categories available
II. ÚS 506/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 17 Co 104/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011
osobne do podateľne doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 104/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa domáhal vysporiadania práv
k neoprávnenej stavbe bytového domu, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní a ktorý je
postavený na pozemku vlastnícky patriacom sťažovateľovi. Sťažovateľ sa opieral
o ustanovenie § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby boli žalovaní zaviazaní
zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 996 302,17 Sk (33 071,17 €) ako všeobecnú
hodnotu vecného bremena vyčíslenú na základe znaleckého posudku. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 97/07-82 zo 14. novembra 2007
bola žaloba sťažovateľa po prvýkrát zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 6/2008-153 z 25. septembra 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pokiaľ ním
bola zamietnutá časť žaloby týkajúca sa zriadenia vecného bremena, a vo zvyšku bol
rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-217 zo 4. februára 2009 bola žaloba opäť zamietnutá,
a to vo vzťahu k požadovanej finančnej náhrade za zriadenie vecného bremena. Uznesením
krajského súdu č. k. 5 Co 81/2009-252 z 24. septembra 2009 bol rozsudok okresného súdu
zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský súd
okrem iného uviedol, že je potrebné prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom
sťažovateľa, keďže sú dôvodné. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 z 30. júna
2010 bola žaloba znova zamietnutá. Napokon rozsudkom krajského súdu sp. zn.
17 Co 104/2010 z 18. augusta 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru krajského súdu nie je možné vysporiadať v danom prípade vzájomný
vzťah medzi vlastníkmi stavby a vlastníkom pozemku na základe ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka, pretože uvedený vzťah bol vysporiadaný zriadením vecného
bremena zo zákona podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve
bytov“), a teda nie je možné vysporiadať niečo, čo už je vysporiadané. Sťažovateľ preto
nechápe, prečo uvažovali všeobecné súdy o vysporiadaní vzťahu buď prikázaním stavby do
vlastníctva sťažovateľa, alebo prikázaním pozemku do vlastníctva žalovaných, ak je už
vzťah vysporiadaný podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Krajský súd vo svojom
zrušujúcom uznesení č. k. 5 Co 81/2009-252 z 24. septembra 2009 uviedol, že je potrebné
prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom sťažovateľa, pretože sú dôvodné. Krajský súd
neodôvodnil, prečo v konečnom rozsudku zaujal odlišný právny názor ako v už uvedenom
uznesení. Pritom rozdielne rozhodovanie rôznych senátov krajských súdov v obdobných
veciach je nežiaduce, a to najmä vtedy, keď k nemu dochádza nereflektovane, teda bez toho,
aby boli protichodné skôr vyslovené argumenty uvážené a vyvrátené. O to viacej nežiaduce
je rozdielne rozhodovanie toho istého senátu, a dokonca v totožnej právnej veci, ako je tomu
aj v tomto prípade. Tým, že krajský súd nijako neodôvodnil svoj názorový posun, významne
narušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Znamená to ľubovôľu odporujúcu
princípu predvídateľnosti rozhodnutí orgánov súdnej moci, a tým aj princípu právnej istoty.
Krajský súd opomenul, že v zmysle ustálenej judikatúry v ustanovení § 135c Občianskeho
zákonníka sú uvedené iba riešenia spravidla prichádzajúceho do úvahy a nejde o taxatívny
výpočet týchto riešení. Krajský súd napriek tomu nehľadal žiadne riešenie usporiadania
pomerov účastníkov konania, a neposkytol tak sťažovateľovi súdnu ochranu. Tvrdenie,
podľa ktorého v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov došlo k vysporiadaniu
neoprávnenej stavby bytového domu a finančná náhrada za zriadené vecné bremeno je
jednorázová a patriaca len tomu vlastníkovi, ktorý pozemok vlastnil v čase zriadenia
vecného bremena (teda ku dňu účinnosti zákona o vlastníctve bytov), treba považovať za
neodôvodnené vybočenie zo štandardného výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú
svojvôľu. I keď je pravdou, že sťažovateľ nadobudol pozemok už zaťažený vecným
bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, neznamená to však, že zmenou
vlastníctva došlo k vysporiadaniu neoprávnenej stavby bytového domu. Ustanovenie § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka neupravuje zriadenie vecného bremena za náhradu, ale
vysporiadanie právneho vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby.
Ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov tento vzťah nevysporiadava, pretože iba
zamedzuje vysporiadaniu právneho vzťahu podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka
odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej
stavbe je možné len na návrh vlastníka pozemku, nie teda špeciálnym právnym predpisom
(ustanovením § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov). Existencia zákonného vecného
bremena znamená pri postupe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka len toľko, že
z titulu vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe netreba vecné bremeno duplicitne
zriaďovať. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa
nepremlčuje, a teda sa nepremlčuje právo vlastníka pozemku žiadať súd o vysporiadanie
práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Až rozhodnutím súdu
vydaným na návrh vlastníka pozemku dochádza k priznaniu náhrady v rámci vysporiadania
práv k neoprávnenej stavbe. Stavbu bytového domu treba považovať i naďalej za
neoprávnenú, keďže k vysporiadaniu práv k nej nedošlo. Tvrdenie, podľa ktorého je tu
vecné bremeno dané účinnosťou zákona o vlastníctve bytov, pričom od jeho účinnosti mala
plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na finančnú náhradu, považuje sťažovateľ za
svojvôľu. Právo na vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje. Preto, pokiaľ
o neoprávnenej stavbe nie je v príslušnom konaní rozhodnuté, nemožno právne vzťahy
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby považovať za vysporiadané. Nie je ani
možné, aby sa premlčal nárok, ktorý vzniká až vydaním rozhodnutia súdu v príslušnom
konaní. Navyše, podľa ustálenej judikatúry platí, že žalobu o vysporiadanie práv
k neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku nie je možné zamietnuť. Rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010 bolo potvrdené zamietnutie žaloby sťažovateľa,
ktorým sa domáhal priznania čiastky 33 328 €. Nálezom ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011 bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným rozsudkom, pretože podľa názoru ústavného súdu
všeobecné súdy posúdili argumentáciu sťažovateľa iba s poukazom na § 23 zákona
o vlastníctve bytov, teda bez toho, aby sa zaoberali dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho
posúdenia nároku sťažovateľa vyplývajú (najmä v súvislosti s otázkou nároku na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadením zákonného vecného
bremena).
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 104/2010 s tým, aby bol rozsudok z 18. augusta 2011
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania
vo výške 305,86 €.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 81/2009 z 24. septembra 2009 vyplýva, že
ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-217 zo 4. februára 2009 a vec
bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu predmetom konania je
vysporiadanie vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku. Právo žiadať súd o rozhodnutie
o neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje a vychádza z ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka, ktoré je v pomere špeciality k ustanoveniu § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravujúcemu ochranu vlastníckeho práva. Nejde o konanie o náhradu za zriadenie vecného
bremena. Je pravdou, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-
82 zo 14. novembra 2007 vo výroku o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal
zriadiť vecné bremeno, ale len z dôvodu, že v danom prípade bolo vecné bremeno zriadené
zo zákona. Preto nie je ani správny záver okresného súdu, podľa ktorého predmetom
konania ostala už iba finančná náhrada. Predmetom konania nie je len finančná náhrada, ale
vysporiadanie podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Konštatovanie okresného súdu o tom,
že v prípade sporného obytného domu ide o neoprávnenú stavbu, nie je zatiaľ preukázané,
a je preto predčasné. Dôkazné bremeno preukázať neoprávnenosť stavby je na
sťažovateľovi. Ďalej platí, že ak po zriadení neoprávnenej stavby uzatvorí vlastník pozemku
a stavebník alebo neskôr, ak to nevykonal stavebník, vlastník bytov alebo obytného domu
dohodu (bez ohľadu na existenciu vecného bremena podľa zákona o vlastníctve bytov),
podľa ktorej vznikne právo mať naďalej na cudzom pozemku stavbu, nie je možné domáhať
sa usporiadania vzťahu podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Na posúdenie tejto právnej
otázky však zistený skutkový stav nepostačuje. Je úlohou okresného súdu vykonať
vysporiadanie podľa § 135c Občianskeho zákonníka a zvoliť najúčinnejšiu variantu
postupu.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-309 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním
bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ sa domáhal
vysporiadania podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Aplikácia tohto ustanovenia je na
mieste vtedy, ak vzťahy nie sú usporiadané. V takom prípade je pravdou, že súd nie je
viazaný žalobným petitom a vzťahy vysporiada čo najúčelnejšie. Ak však vzťah medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby je už nejakým spôsobom
vysporiadaný (napr. dohodou), je samozrejmé, že už nie je možné rozhodnúť podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, čo konštatoval aj krajský súd. Ten istý princíp platí aj v prípade, ak
vzťah medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a pozemku je vysporiadaný zákonným
vecným bremenom tak, ako to je aj v danom prípade, keďže v prospech žalovaných bolo
zriadené vecné bremeno vo forme práva stavby, vstupu a prechodu cez pozemok v zmysle
§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Keďže účelom a zmyslom ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka je vysporiadanie spomínaného vzťahu, a pokiaľ tento vzťah je
vysporiadaný zákonným vecným bremenom, nie je možné rozhodnúť podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, pretože nie je možné podľa tohto ustanovenia vysporiadať niečo,
čo už vysporiadané je. Sťažovateľ výslovne odmietol tie spôsoby vysporiadania, ktoré sú
demonštratívne uvedené v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka. Podľa súdnej praxe
by mohlo dôjsť aj k prikázaniu pozemku do vlastníctva vlastníkov stavby za finančnú
náhradu, ale aj tento spôsob by prichádzal do úvahy len so súhlasom sťažovateľa.
Sťažovateľ však ani s touto možnosťou nesúhlasil. Odstránenie stavby nepochybne
neprichádza do úvahy, a to okrem charakteru stavby slúžiacej na bývanie viacerým rodinám
aj vzhľadom na špecifický vlastnícky vzťah, keďže žalovaní sú spoluvlastníkmi obytného
domu, ale zároveň aj vlastníkmi jednotlivých bytov, ktoré sú samostatnými vecami
v právnom slova zmysle. Tým nie je daná faktická možnosť rozhodnúť o niektorom spôsobe
vysporiadania podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto závery sa okresný
súd opäť zaoberal len posúdením nároku s ohľadom na čl. 11 ods. 4 listiny. Aj keď v danom
prípade zákon o vlastníctve bytov neuvádza, že vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 listiny a v kontexte s tým aj z podobnej
úpravy § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka upravujúceho zriadenie vecného bremena za
náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno
vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku, bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník
zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade
v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993. Ďalší vlastník
zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade sťažovateľ) už nadobudol pozemok aj s vecným
bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už
existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo vecou
pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie.
V zápornom prípade však nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Možno
poukázať aj na to, že určité finančné zadosťučinenie nového majiteľa zaťaženého pozemku
je v tom, že spravidla kúpna cena pozemku zaťaženého vecným bremenom je nižšia ako
u obdobného pozemku bez vecného bremena. Aj tento argument možno použiť pre záver
o tom, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena má len vlastník
nehnuteľnosti v čase vzniku vecného bremena. Bolo by v rozpore so zásadou dobrých
mravov v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby nový majiteľ zaťaženého pozemku
„získal“ na nižšej kúpnej cene pre vecné bremeno a zároveň by mal mať aj nárok na
finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného
bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. V danom
prípade platí všeobecná trojročná premlčacia lehota. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci
objektívny moment, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Nepochybne sa právo prvýkrát
mohlo uplatniť v deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda 1. septembra 1993.
Trojročná lehota preto uplynula 1. septembra 1996, a keďže žaloba bola podaná až
27. apríla 2007, došlo k premlčaniu práva. Aj z tohto dôvodu bola žaloba zamietnutá.
Aj v prípade režimu § 135c Občianskeho zákonníka právo požadovať vysporiadanie práv
k neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, avšak nárok vyplývajúci z konštitutívneho
rozhodnutia premlčaniu podlieha.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 104/2010 z 18. augusta 2011 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-309 z 30. júna 2010. Podľa
názoru krajského súdu je potrebné sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením rozsudku
okresného súdu. K výstižným dôvodom rozsudku okresného súdu nemieni krajský súd nič
dodať a ani na nich nič zmeniť. Keďže nie je možné prikázať pozemok do vlastníctva
vlastníkov stavby a ani opačne, vlastník pozemku nemá záujem o prikázanie stavby do jeho
vlastníctva, nie je ani účelné stavbu odstrániť a neexistuje ani žiadny spôsob účelného
vysporiadania tohto vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, javí sa ako najoptimálnejšia
forma úpravy vzťahov (ak by napokon aj bolo pristúpené k takejto úprave) peňažná
náhrada. Vo vzťahu k sťažovateľovi je potom potrebné aj vzhľadom na námietku
premlčania opäť posúdiť, či aj toto plnenie nie je premlčané, pretože v danom prípade je
premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvýkrát.
Po troch rokoch od vzniku skutkových okolností obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka
pozemku pohľadávka podlieha premlčaniu. Teda subjektívne právo vlastníka podlieha
premlčaniu a vlastník pozemku stráca právny nárok na reparačnú povinnosť povinnej osoby.
Pokiaľ si pôvodný vlastník pozemku alebo iná osoba v trojročnej lehote odo dňa, keď bola
zriadená neoprávnená stavba, peňažné plnenie neuplatnili, nárok zaniká. Zákon
o vlastníctve bytov upravuje zriadenie vecného bremena vo verejnom záujme v stanovených
prípadoch. Neupravuje však náhradu za takto obmedzené vlastnícke právo. Hoci
k obmedzeniu vlastníckeho práva tu dochádza vo verejnom záujme, na formu náhrady za
obmedzenie je potrebné využiť súkromnoprávnu úpravu, akou je obdobný inštitút
ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka s tým, že ide o jedinú možnú
kompenzáciu pre sťažovateľa v prípade, pokiaľ všetky ostatné nároky sú premlčané.
Sťažovateľ totiž sporný pozemok nadobudol v čase, keď už bol zaťažený vecným
bremenom vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov účinného
od 1. septembra 2003. Už vtedy mal vlastník pozemku právo žiadať finančnú náhradu.
Je vo vzťahu k predmetu sporu bezvýznamné, či vtedajší vlastník toto právo využil, resp.
uplatnil, alebo ostal pasívnym. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena nemá
charakter opakovaného plnenia pre každého ďalšieho vlastníka pozemku. Keďže sťažovateľ
kúpil pozemok už vecným bremenom zaťažený, nie je možné, aby sa ďalší vlastník domáhal
finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Takéto právo na nového vlastníka totiž
neprešlo. Je potrebné prihliadnuť na práva sťažovateľa ako vlastníka pozemku, no na druhej
strane je potrebné prihliadnuť aj na záujmy stavebníka, resp. jeho právneho nástupcu.
Vlastník pozemku vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome, pretože
o existencii cudzej stavby vedel vrátane toho, že došlo k zriadeniu vecného bremena
zákonným spôsobom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu dostatočným a presvedčivým
spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné žalobe sťažovateľa vyhovieť. Preto v žiadnom
prípade nemožno považovať rozsudok krajského súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa,
sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd sa v konečnom rozsudku
zásadným spôsobom odchýlil od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil v zrušujúcom
uznesení z 24. septembra 2009, a to bez toho, aby náležitým spôsobom vysvetlil, čo ho
viedlo k zmene stanoviska. Ústavný súd s uvedenou sťažnostnou námietkou nemôže
súhlasiť.
Krajský súd v zrušujúcom uznesení judikoval, že sťažovateľom uplatnený nárok je
nárokom podľa § 135c Občianskeho zákonníka a môže byť úspešný za splnenia dvoch
predpokladov. Predovšetkým sa bude musieť preukázať, že ide o neoprávnenú stavbu, ale
okrem toho sa má skúmať aj to, či napr. zmluvou nedošlo k riešeniu vzťahu vyplývajúceho
z neoprávnenej stavby postavenej na cudzom pozemku. Následne okresný súd v rozsudku
z 30. júna 2010 dospel k záveru, podľa ktorého zriadením vecného bremena v zmysle
zákona o vlastníctve bytov bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi
stavby vyriešený ex lege, a preto v súlade s právnym názorom krajského súdu vysloveným
v zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009 aplikácia ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka už neprichádzala do úvahy, pričom podľa názoru okresného súdu vzhľadom na
čl. 11 ods. 4 listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho
práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby. Okresný súd
v tejto súvislosti dospel zároveň k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého
pozemku v momente vzniku vecného bremena. Práve uvedená skutočnosť bola podľa
názoru okresného súdu primárnym dôvodom, pre ktorý uplatnený peňažný nárok
sťažovateľa nepovažoval za dôvodný. Inými slovami, okresný súd nepovažoval sťažovateľa
za vecne aktívne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože
za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu
sťažovateľa).
Uvedené závery okresného súdu sa nejavia byť v rozpore s právnym názorom
krajského súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009.
Všetky ďalšie právne úvahy a konštrukcie okresného súdu sú iba alternatívne.
Okresný súd sa snaží preukázať, že aj keby nemala byť žaloba nedôvodná na základe
primárneho argumentu, aj tak by prichádzalo do úvahy zamietnuť ju na základe viacerých
ďalších možných a do úvahy prichádzajúcich argumentov.
Vychádzajúc zo skutočností, že primárna argumentácia okresného súdu, bezozvyšku
potvrdená krajským súdom, nejaví známky ústavne nekonformného výkladu zákona,
ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími úvahami všeobecných
súdov.
Napokon je potrebné poukázať na to, že v náleze ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 70/2011-46 z 23. júna 2011 riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou
vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, že
nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie práva
k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011