Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-18-2026.pdf
PDF · 123.16 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/18/2026
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, zast. JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Košice - Juh, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom Košice, Trieda SNP 48A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 408,43 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.73C/15/2024-703 zo dňa 29.9.2025
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok okrem výroku II., ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedeným v záhlaví žalobu zamietol (výrok I.), návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 408,43 € spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 408,43 € od 6.6.2024 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území: C., okres: C. X, obec: C. - C. a to na: LV č. XXXX - parcela reg. "E" parcelné č. 211, druh pozemku orná pôda o výmere 12624 m2, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 15/3840 k celku, teda 49,31 m2; LV č. XXXX - parcela reg. "E", parcelné č. 332, druh pozemku trvalý trávny porast o výmere 2492 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 15/3840, teda 9,73 m2, ktoré nehnuteľnosti žalovaný užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Predmetné parcely, ktoré sú v spoluvlastníctve aj žalovaného, sa nachádzajú v areáli Zoologickej záhrady, ktorej zriaďovateľom je žalovaný a užíva ich nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby ostatným spoluvlastníkom zaplatil náhradu za takéto užívanie. Výšku žalovaného nároku odôvodnil znaleckým posudkom D. E. F. č. 8/2024, ktorý určil ročné nájomné za pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO vo výške 1,816 €/m2 za rok 2021, 1,197 €/m2 za rok 2022 a 2,777 €/m2 za rok 2023. Žalobcovi teda patrí za žalované obdobie od 6.6.2021 do 31.12.2021 suma vo výške 61,03 €, za obdobie 1.1.2022 do 31.12.2022 suma vo výške 113,18 € a za obdobie od 1.1.2023 do 6.6.2024 suma vo výške 234,22 €.
3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní nárok žalobcu v celom rozsahu neuznal. Namietol vlastníctvo predmetných nehnuteľností žalobcom z dôvodu, že tieto boli vyvlastnené v prospech čsl. štátu v správe ZOO Košice a následne zákonom č. 1385/2001 Zb. o majetku obcí prešli do vlastníctva mesta Košice. V priebehu konania doplnil skutkové tvrdenia odvolávajúc sa na ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva štátu na obce a na vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na pozemkoch, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu a na ktorých sa zoologická záhrada nachádza, vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorému zakladá právny titul na
užívanie. Poukazoval na rozhodovaciu prax súdov, ktorá ustálila právny názor o jednorazovej odplate za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. a o jej premlčaní v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula 1.7.2012. Žalovaný z uvedeného dôvodu vzniesol námietku premlčania a žiadal žalobu zamietnuť.
4. Žalobca v rámci svojich vyjadrení poukázal na to, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom pozemku, a teda nemôže byť zároveň aj oprávneným z vecného bremena na tom istom pozemku aj povinným z vecného bremena. Minimálne od roku 1999 kedy došlo k schváleniu vykonávania podnikateľskej činnosti ZOO Košice mestským zastupiteľstvom v Košiciach, sa ZOO Košice stala podnikateľským subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť na pozemkoch žalobcu, mala kladné výsledky hospodárenia od roku 2014-2023 a konštatoval, že pokiaľ je základným poslaním zoologickej záhrady ochrana druhov, budovanie povedomia verejnosti o biodiverzite a podobne tak predmety podnikania, ktoré ma zoologická záhrada Košice zapísané v živnostenskom registri nie sú nevyhnutné pre zabezpečenie základného poslania. Namietal, že žalovaný nepredložil stavebné povolenie, ani kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa zoologickej záhrady, teda dôkaz o tom, že zoologická záhrada bola zriadená v súlade s právnymi predpismi poukazujúc na to, že pre vznik vecného bremena je potrebné povolenie stavby v zmysle zákona 66/2009 Z.z. Ďalej poukázal na to, že ak by súd aj napriek jeho vyjadreniam na vec aplikoval zákon č. 66/2009 Z. z., mal by odplatu za zákonné vecné bremeno posúdiť ako odplatu opakovanú a nie jednorazovú. Ak by odplata mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami. Obce aj samosprávne kraje mali od roku 1991 do roku 2020 a aj v súčasnosti majú niekoľko možností usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami, ak by chceli. Žalobca zaujal stanovisko aj k otázke premlčania odplaty za vecné bremeno s tým, že premlčaciu dobu nároku na odplatu za zákonné vecné bremeno nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. dôvodiac, že ku dňu účinnosti zákona žalobcovi nemohlo byť objektívne známe, že má nárok len na jednorazovú odplatu -premlčaciu dobu možno počítať až od momentu, keď sa vlastník pozemku - žalobca prvýkrát právoplatným rozhodnutím v jeho veci dozvie o tom, že má takýto nárok. Vznesenie námietky premlčania považoval za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca ani jeho právni predchodcovia márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, preto priznanie účinkov premlčania voči žalobcovi by bolo neprimerane tvrdým postihom.
5. Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 142l ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992, § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), § 151n ods. 1, § 151o Občianskeho zákonníka, § 24 ods. 1, § 28 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 44 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.
6. V prvom rade sa súd vyporiadal so spornou otázkou, či sa v danom prípade aplikuje zákon č. 66/2009 Z.z., resp. výnimka z jeho aplikácie s prihliadnutím na skutočnosť, či žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť na predmetných pozemkoch a to k rozhodujúcemu dňu, ktorým je deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. 1.7.2009.
7. Konštatoval, že ZOO Košice nebola zriadená na účely podnikania ako obchodná spoločnosť - podnikateľský subjekt, za účelom dosiahnutia zisku, ale bola zriadená ako verejnoprospešná inštitúcia plniaca svoje úlohy v rámci svojej hlavnej činnosti. Zoologická záhrada Košice bola zriadená vo forme príspevkovej organizácie, ktorá zabezpečuje svoju prevádzku a plnenie účelu, na ktorý bola zriadená prostredníctvom vlastných príjmov a príspevku od zriaďovateľa, a to až do takej výšky, ktorá jej zabezpečí vyrovnaný rozpočet. Aj napriek možnosti vlastného príjmu je Zoologická záhrada Košice ako príspevková organizácia, pokiaľ ide o prevádzku, tzn. plnenie úlohy vyplývajúcich z jej hlavnej činnosti, odkázaná na príspevok zriaďovateľa, tzn. už v momente jej zriadenia sa nepredpokladalo a nebolo ani zámerom zriaďovateľa, že svojou hlavnou činnosťou bude dosahovať zisk a vykonávať obchodné aktivity, ale naopak hlavným zdrojom príjmov, a to aj pri pokrytí časti svojich nákladov tržbami, bude zabezpečovaný príspevkom. Mal za to, že povaha organizácie je daná zriaďovateľskou listinou, pričom
hlavnou činnosťou Zoologickej záhrady Košice nie je činnosť podnikateľská, ktorá je v danom prípade len doplnkovou - vedľajšou aktivitou.
8. Podľa názoru súdu aktivity Zoologickej záhrady, ktoré majú charakter podnikateľskej činnosti sú len doplnkové vo vzťahu k hlavnej činnosti zoologickej, napĺňanie verejnoprospešného účelu prevyšuje nad podnikateľskou činnosťou, preto niet dôvodu, pre ktorý by parciálna aktivita (upravená v zákone ako možnosť) mala byť smerodajná k posudzovaniu činnosti zoologickej záhrady. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 zákona 66/2009 Z. z. je kategoricky vymedzená podmienka, ktorá vylučuje aplikáciu zákona pokiaľ ide o pozemky, ktoré slúžia na podnikateľské účely, čo rozhodne nie je tento prípad, nakoľko pozemky v areáli Zoologickej záhrady slúžia na zabezpečovanie hlavnej činnosti v súlade so zriaďovacou listinou a plnenia úloh v súvislosti s hlavnou činnosťou.
9. K argumentácii žalobcu, ktorý poukázal na obdobnú situáciu pozemkov pod kúpaliskom G. súd uviedol, že nejde o obdobnú situáciu, nakoľko kúpalisko G., bolo prevádzkované prostredníctvom obchodnej spoločnosti - Miestny podnik služieb, s.r.o. Košice, išlo o podnikateľský subjekt v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka, rovnako súkromná zoologická záhradu MALKIA, s.r.o, je obchodnou spoločnosťou a nie príspevkovou organizáciou.
10. S námietkou žalobcu spočívajúcej v tom, že zoologická záhrada nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, čo je jednou z podmienok pre vznik zákonného vecného bremena v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., sa súd nestotožnil odkazujúc na rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 75C 22/2024 ako aj na ustanovenie § 142l zákona 50/1976 Zb., upravujúceho tzv. generálnu amnestiu, podľa ktorého stavby postavené od 1.10.1976 do 31.12.1989 sa dňom 1.4.2024 považujú za stavby povolené v súlade s týmto zákonom, ak sa nepretržite využívajú na svoj účel a vlastník stavby je k tomuto dňu vlastníkom pozemku alebo má iné právo k pozemku, na ktorom je stavba povolená.
11. Následne po ustálení, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. dotknuté pozemky neslúžili na podnikateľskú činnosť, sa súd v ďalšom zaoberal posúdením právnych vzťahov, resp. práv žalovaného k dotknutým pozemkom aplikujúc zákon č. 66/2009 Z.z. Žalovaný je menšinový podielový spoluvlastník pozemku na LV č. XXXX v podiele 397/1920, čo predstavuje 20,67 % podiel na pozemku a na LV č. XXXX v podiele 277/1920, čo predstavuje 14,43% podiel na pozemku. Do účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. mohol žalovaný ako menšinový podielový spoluvlastník na dotknutých pozemkoch vykonávať svoje práva spoluvlastníka len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, fakticky však v rozpore s právnym stavom užíval pozemky nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. bolo v prospech žalovaného ako vlastníka stavieb zriadené vecné bremeno, ktoré oprávňuje žalovaného držať a užívať pozemky nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, tzn. vecné bremeno má v danom prípade širší rozsah ako spoluvlastnícke právo menšinového spoluvlastníka. V nadväznosti na uvedené súd konštatoval, že právo z vecného bremena má v tomto prípade širší rozsah, nakoľko oprávňuje žalovaného držať a užívať pozemky nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ale aj širší obsah spočívajúci v práve uskutočniť a zmeniť stavby. Z uvedeného dôvodu nedošlo dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. k splynutiu práv patriacich žalovanému titulom spoluvlastníctva a práv patriacich žalovanému titulom vecného bremena.
12. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a to sp. zn. 3 Cdo 49/2014, 2 Cdo 194/2018 a rovnako aj uznesenie sp. zn. 8 Cdo 17/2019, v ktorých opakovane rozhodol o tom, že náhrada za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je náhradou jednorazovou. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012, pričom ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí, na ktoré nadväzuje a potvrdzuje ich i rozhodnutie dovolacieho súdu z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, na skutkový stav v tomto spore prijal súd záver o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z. z.
13. Námietku žalobcu o nutnosti posúdenia vznesenej námietky premlčania ako rozpornú s dobrými mravmi považoval za nedôvodnú s tým, že žalovanému nemožno klásť za vinu, že nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena vo forme jednorazovej náhrady bol ustálený judikatúrnym vývojom, ktorého nositeľom bol Najvyšší súd SR, preto mu nemožno vyčítať, že využil zákonný prostriedok ochrany svojich práv, najmä ak neexistujú okolnosti nasvedčujúce zneužitiu práva alebo účelovému správaniu.
14. Súd odôvodnil zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie konania poukazujúc na to, že ústavnému prieskumu bola otázka náhrad za zákonné vecné bremeno podrobená opakovane, pričom návrhy všeobecných súdov a sťažnosti neboli predmetom meritórneho preskúmania, ale boli odmietnuté, pričom súd prvej inštancie v danom konaní vychádzal z ustálenej súdnej praxe, ktorú ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane považoval za ústavne udržateľnú.
15. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd žalobu zamietol.
16. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku konštatujúc, že vzhľadom na výsledok sporu, kedy bol žalovaný v konaní plne úspešný, patril by mu voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak vzhľadom na to, že mu v konaní nevznikli žiadne trovy, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.
17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III. podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci podľa ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. dôvodiac, že na pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, sa vecné bremeno nevzťahuje, pretože ide o pozemky pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely. Zoologická záhrada Košice je podnikateľom zapísaným v živnostenskom registri a vykonáva podnikateľskú činnosť, napĺňa všetkých päť základných znakov podnikania a to: sústavnosť, samostatnosť, konanie vo vlastnom mene, zodpovednosť a účel dosiahnutia zisku. Nie je dôvod na vyhodnocovanie pomeru medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou, ktorú ZOO Košice vykonáva, nakoľko ani § 2 OBZ neobsahuje definíciu „polovičného“, „tretinového“, či „štvrtinového“ podnikateľa. Navyše zoologická záhrada vykonáva podnikateľskú činnosť aj v oblastiach, ktoré nemajú súvis s jej hlavnou činnosťou. Namietal, že súd sa nezaoberal skutočnosťou, že v areáli zoologickej záhrady vykonávali podnikateľskú činnosť aj rôzne ďalšie súkromné podnikateľské subjekty, ktorým to Zoologická záhrada Košice umožnila, z ktorého dôvodu je napadnuté rozhodnutie arbitrárne. Tieto podnikateľské subjekty vykonávali podnikateľskú činnosť ako súkromné osoby, bez akéhokoľvek verejného záujmu, navyše Zoologická záhrada na pozemkoch žalobcu vykonáva sama podnikateľskú činnosť, keď odplatne prenajíma ďalším podnikateľským subjektom na podnikanie nebytové priestory (stánky, miestnosti v administratívnej budove), pozemky (ktorých nie je vlastníkom), či reklamné panely nachádzajúce sa v areáli zoo. Zoologická záhrada uskutočňuje podnikateľskú činnosť aj predajom lúčneho sena, či odplatným predajom zvierat, v súvislosti s čím poukázal na ním predložené zmluvy z rozhodného obdobia. Zotrval na argumentácii, že zoologická záhrada Košice nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, čo je jedna z podmienok pre vznik vecného bremena v zmysle zákona 66/2009 Z. z. majúc za to, že súd nemôže poukazovať na konanie sp. zn. 75C/22/2024 (bod 71) a na listinné dôkazy tam predložené, nemôže vychádzať z dôkazov, ktoré neboli vykonané v tomto konaní a nie sú ani súčasťou spisu. Navyše, ani v konaní sp. zn. 75C/22/2024 nebolo predložené žiadne stavebné povolenie či kolaudačné rozhodnutie pre zoologickú záhradu. Zároveň sa súd nevysporiadal s argumentáciou, že Mesto Košice ako podielový spoluvlastník parciel, tvoriacich predmet tohto konania, nemôže byť zároveň aj oprávneným z vecného bremena na týchto parcelách, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Má za to, že vecné bremeno nemožno zriadiť v prospech samotného vlastníka (aj spoluvlastníka) nehnuteľnosti, na ktorej má viaznuť vecné bremeno, vlastníkovi (ako aj spoluvlastníkovi) tejto nehnuteľnosti toto právo prináleží z titulu jeho vlastníckeho práva, preto je proti účelu zákonnej úpravy v jeho prospech zriadiť vecné bremeno. Navyše vecné bremeno nemožno zriadiť k samotnému spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti. Najvyšší súd sa jednoznačne vyjadril, že vecné bremeno nemožno zriadiť k samotnému spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti. V prejednávanom prípade neprichádza do úvahy ani zriadenie vecného bremena k nehnuteľnosti ako celku, pretože takto by jednoznačne došlo k splynutiu práv a povinností, nakoľko Mesto Košice bolo v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. podielovým spoluvlastníkom všetkých parciel, ktoré sú predmetom tohto konania, pričom splynutie povinnosti a práva je jedným z dôvodov zániku vecného bremena. Súd tiež neuviedol prečo sa odchýlil od názorov opakovane prezentovaných
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu, na ktoré žalobca poukazoval. Konštatoval, že názor o jednorazovej odplate za zákonné vecné bremeno je už prekonaný Nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 369/2025-49. Zároveň namietal, že nemožno počítať premlčaciu dobu nároku za odplatu za zákonné vecné bremeno odo dňa účinnosti zákona 66/2009 Z.z., nakoľko ten o odplate nehovorí vôbec nič. Argumentácia o premlčaní práva od účinnosti zákona je preto neprípustná a nelogická. Rovnako namietal, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že žalobca ani jeho právny predchodcovia márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, preto priznanie účinkov premlčania voči žalobcovi je v tomto prípade neprimerane tvrdým postihom.
18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 34 a § 355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
19. Odvolaním nebol napadnutý výrok II. rozsudku, ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, tento preto nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho konania.
20. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. ZOO Košice, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, disponovala podnikateľským oprávnením, avšak nebola zriadená na účely podnikania ako obchodná spoločnosť - podnikateľský subjekt. Konštatoval, že podnikateľská činnosť je len doplnkovým zdrojom príjmu a nestotožnil sa so záverom žalobcu, že by doplnková aktivita podnikateľského charakteru mala určovať, na čo slúžia pozemky a negovať hlavnú činnosť ZOO vymedzenú zriaďovacou listinou.
21. Aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. a posudzovanie žalobou uplatneného nároku ako náhrady za zákonné vecné bremeno, ktorá je jednorazová a premlčala sa v lehote troch rokov od jeho účinnosti na pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO by vylučovalo ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely (odkaz na § 2 Obchodného zákonníka).
22. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či ZOO Košice ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. (t.j. k 1.7.2009) slúžilo na podnikanie, avšak odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoje dokazovanie nezameral na zistenie relevantných skutočností a z vykonaných dôkazov dospel k predčasným a tým nesprávnym skutkovým a právnym záverom.
23. Podľa ust. § 2 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri (právnické osoby a fyzické osoby), osoba ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, alebo iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, prípadne fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.
24. Z uvedeného vyplýva, že podnikanie je len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a ktorá zároveň napĺňa charakteristické znaky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, pričom ide o: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie činnosti vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku.
25. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pozemky v areáli Zoologickej záhrady slúžia (resp. v rozhodnom čase slúžili) na zabezpečovanie jej hlavnej činnosti, nie na podnikateľské účely, preto sa na ne nevzťahuje výnimka upravená v ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., avšak k tomuto záveru dospel bez toho, aby dôsledne skúmal jednotlivé znaky charakterizujúce podnikanie, a to vo všeobecnosti, ako ani aplikujúc ich na prejednávaný spor, napriek tomu, že sám v bode 48 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odkazoval na znenie ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka.
26. Odvolací súd nepopiera, že mesto Košice realizovalo výstavbu ZOO Košice za účelom uspokojovania verejných potrieb, a nepopiera ani jej základné poslanie týkajúce sa ochrany druhov, budovania povedomia verejnosti o biodiverzite a vzdelávaní k ochrane prírody, avšak tieto potreby sa následne zabezpečovali prostredníctvom ním zriadenej príspevkovej organizácie ako podnikateľa v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b/ Obchodného zákonníka, ktorému Zmluvou o výkone správy zo dňa 22.12.2008 zverilo celý objekt ZOO Košice.
27. Z hľadiska posúdenia, či k pozemkom v areáli ZOO Košice vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., je rozhodujúce, či stavba slúžila na podnikanie v čase nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. 1.7.2009, keďže k vzniku vecného bremena došlo týmto dňom v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok.
28. Odvolací súd nespochybňuje, že je potrebné vziať na zreteľ to, kedy a za akým účelom bola ZOO Košice v minulosti zriadená. Účel a charakter ZOO vymedzuje síce zák. č. 543/2002 Z.z. v ust. § 44, tak ako uviedol súd prvej inštancie, avšak pre posúdenie otázky vzniku vecného bremena na sporných pozemkoch je potrebné vychádzať z ust. § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý definuje, na usporiadanie ktorých vlastníckych vzťahov sa tento zákon nevzťahuje a to tak, že tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely. To, či stavby, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch ohľadne ktorých ne/vzniklo zákonné vecné bremeno, slúžia na podnikateľské účely, bolo preto potrebné posúdiť z hľadiska ust. § 2 Obchodného zákonníka, na ktoré ustanovenie citované znenie zákona odkazuje, a nie z hľadiska toho, aký účel a charakter ZOO napĺňa.
29. Súd prvej inštancie svoj názor založil najmä s poukazom na právnu formu zriadenia Zoologickej záhrady (t.j. forma príspevkovej organizácie), ktorá síce nebráni tomuto subjektu výkon podnikateľskej činnosti, naopak z ust. § 21, § 24 a § 28 zák. č. 523/2004 Z.z. vyplýva, že príspevková organizácia môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú činnosť, s poukazom na na účel Zoologickej záhrady a na pomer medzi hlavnou a vedľajšou činnosťou tohto subjektu konštatujúc, že z dôvodu, že podnikateľská činnosť nie je hlavnou činnosťou Zoologickej záhrady, nemožno aplikovať výnimku stanovenú v § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z.
30. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého podnikateľská činnosť Zoologickej záhrady dopĺňa účel jej zriadenia, avšak zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje podmienku, že podnikateľská činnosť sa musí vzťahovať na hlavný predmet podnikania. Rozhodné je iba zistenie, či subjekt, ktorý využíva stavby postavené na cudzích pozemkoch, ku dňu účinnosti zákona vykonáva podnikateľskú činnosť.
31. Vzhľadom na skutočnosť že súd prvej inštancie dospel k predčasným a tým nesprávnym skutkovým a právnym záverom, keď neskúmal znaky podnikania stanovené v § 2 Obchodného zákonníka, odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne vyhodnotiť, vychádzajúc z jednotlivých kritérií charakterizujúcich podnikanie v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, či ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. t.j. k 1.7.2009 ZOO Košice spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti, a teda, či ku dňu 1.7..2009 ne/vzniklo žalovanému k sporným nehnuteľnostiam vecné bremeno alebo vychádzajúc z ust. § 1 ods. 3 cit. zákona pripadá do úvahy výnimka, kedy sa tento zákon nepoužije.
33. Ak súd dospeje k záveru, že na prejednávaný spor je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 66/2009 Z.z., (teda že výnimka v § 1 ods. 3 sa neaplikuje), opätovne sa vyporiada s námietkou žalobcu, že ZOO nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov. Svoje závery vyvodí zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania, nielen poukazom a citáciou obsahu iného rozhodnutia, ktorého obsah ani nebol predmetom dokazovania. Zároveň súd (ak to bude potrebné) posúdi aj otázku splynutia práv a povinností súvisiacich so vznikom vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z., pričom sa vysporiada aj s argumentáciou žalobcu namietanou v odvolaní. V novom rozhodnutí rozhodne tiež o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, 3 CSP), a to podľa výsledku celého konania.
34. Odvolací súd v súvislosti s charakterom náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie pléna ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.5.2025, ktorým síce bol odmietnutý návrh na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 zák. 66/2009 Z.z. s ústavou z dôvodu absencie ústavnoprávnej argumentácie, avšak v bode 24 ústavný súd uviedol: Navrhovateľ vyslovil názor, že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom interpretácie dotknutých právnych noriem inými súdmi, hoci aj v rozhodnutiach s precedentným dopadom na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, H. I. a J. I. K. G., č. 13279/05, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.
35. Z vyššie uvedených názorov pléna vychádza rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24. septembra 2025. V uvedenom náleze ústavný súd uvádza nasledovné: 14. Vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia spravodlivej rovnováhy. 15. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zákona č. 66/2009 Z.z. zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (a pochopením) zmyslu a účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie má v tomto prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej zodpovedanie je zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. 16.V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. 17. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. 18. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú
okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. - o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z.z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného zákona č. 66/2009 Z.z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).