Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 227/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co

66/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ sa žalobou z 23. februára 2009 domáhal, aby Okresný súd Prešov (ďalej

len „okresný súd“) (po pripustení zmeny žaloby uznesením z 9. februára 2010) zaviazal

žalovaných vydať mu bezdôvodné obohatenie získané z titulu užívania nehnuteľnosti –

2

parcely KN-C č. 1509 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 215 m, nachádzajúcej sa

v k. ú. P. (ďalej aj „predmetná nehnuteľnosť“) – za obdobie od 23. februára 2007 do 20.

februára 2009, na ktorej sa nachádza bytový dom súp. č. 5319 zapísaný na LV č. 8097,

ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 6. rade, sumu 1 738,59 € spolu so 6 %-ným

ročným úrokom z omeškania od 23. februára 2009 do zaplatenia (od žalovaných v 1. – 3.

rade) a sumu 1 756,51 € spolu so 6 %-ným ročným úrokom z omeškania od 23. februára

2009 do zaplatenia (od žalovaných v 4. – 6. rade). Žiadal tiež, aby mu žalovaní v 1. až 6.

rade spoločne a nerozdielne zaplatili trovy konania.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2011 zamietol žalobu

sťažovateľa a o trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Pritom mu podľa sťažovateľa bolo preukázané, že sťažovateľ

(žalobca) je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že na tejto nehnuteľnosti sa

nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných, ktorý je neoprávnenou stavbou.

Sťažovateľ podal proti rozsudku prvého stupňa odvolanie a navrhol, aby odvolací súd zrušil

rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k.

-197 z 30. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-147 z 8. apríla 2011, došlo k porušeniu jeho práv. Odvolací súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku z dôvodu, že nepovažoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné.

K podstate veci sťažovateľ uviedol, že sa v konaní nedomáhal jednorazovej náhrady

za zriadené vecné bremeno – t. j. „zaplatenia finančnej náhrady za zriadenie vecného

bremena“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Súdy tak podľa neho nesprávne

posudzovali to, čo nebolo predmetom konania, teda aj premlčanie toho, čo nebolo

predmetom konania. Sťažovateľ sa domáhal buď vydania bezdôvodného obohatenia

za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe ktorého je

obmedzený v užívaní predmetnej nehnuteľnosti bytovým domom vo vlastníctve žalovaných

v ním označených obdobiach rokov 2007-2009.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. 11. 2011, porušené

bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. 11. 2011 sp. zn. , sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 (2 x

120,23 – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd,

plus 2 x režijný paušál 7,21 plus DPH vo výške 20% - 50,98) v prospech JUDr. J. G., č. ú...,

vedený v Č., a.s., pobočka P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd môže podľa ako zjavne

neopodstatnený odmietnuť návrh (sťažnosť) už pri jeho predbežnom prerokovaní za

predpokladu, že na základe odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia všeobecného

súdu, ako aj argumentáciou sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu dospeje k záveru, že

sťažnosť prima facie nedosahuje ústavnoprávnu relevanciu, resp. že namietaným

rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu a obsah zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa

a , a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.

-197 z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

č. k. -147 z 8. apríla 2011 (ktorým okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného

postavenia ústavného súdu možno vyvodiť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri

svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje „revíziu“ rozsudku

krajského súdu č. k. -197 z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -147 z 8. apríla 2011 z dôvodu uplatnenia si

svojho nároku vo vzťahu k žalovaným vydať mu bezdôvodné obohatenie za užívanie

v žalobe ním označenej nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza bytový dom, ktorého

spoluvlastníkmi sú aj žalovaní, a to v sume ním požadovanej spolu aj s príslušným ročným

úrokom z omeškania za ním označené obdobia od roku 2007-2009.

K odvolaniu sťažovateľa krajský súd uviedol:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( ),

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. , bez nariadenia pojednávania ( ),

s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, o ktorom boli účastníci konania

písomne upovedomení a zároveň bol oznámený na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3

) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo

zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne

predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj

odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa

správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil ( ).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého

stupňa.

K uplatneným odvolacím námietkam žalobcu uvádza, že namietané nesprávne

skutkové zistenia neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa vyhodnotil zistený skutkový stav

a vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust.

, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu,

nie účastníkov konania. Nie je porušením práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky ani práva na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov ako

podľa názoru účastníkov konania. Medzi účastníkmi je nesporné, že žalobca je výlučným

vlastníkom pozemku parc. č. C KN 1509, vedeného na LV č. 13522, k. ú. P., bytový dom,

ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. V súlade s ust. § 23 ods. 5 citovaného

zákona zo zákona ( o ods. 1 v znení

neskorších predpisov; ďalej len ) vzniklo k pozemku - právo

zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytového domu. Vecné bremeno

vzniklo nadobudnutím účinnosti citovaného zákona, t. j. dňom 01. 09. 1993. Z dôvodu

vznesenia námietky premlčania žalovanými vo vzťahu k uplatnenej náhrade za užívanie

nehnuteľnosti, súd prvého stupňa sa z dôvodu procesnej ekonómie zaoberal najprv

vznesenou námietkou premlčania nároku.“

Krajský súd za kľúčovú otázku považoval námietku premlčania nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ku ktorej uviedol:

„Podľa ust. , právo sa premlčí, ak sa

nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). Na premlčanie súd

prihliada len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané

právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho

práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než zabezpečená

pohľadávka.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok

možno odvrátiť námietkou premlčania. Uplynutím času ustanoveného v zákone na

vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by bolo právo vykonané, v dôsledku čoho

povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatnenia práva námietkou premlčania. Premlčaním

právo samo osebe nezaniká, iba sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje

nárok. Nárok sám osebe premlčaním nezaniká a oprávnený sa svojho premlčaného práva

môže dovolať žalobou, na základe ktorej dlžník môže na splnenie pohľadávky byť zaviazaný,

ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale

subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho

uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.

Otázku posúdenia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovanými vo vzťahu

k uplatnenému nároku súd prvého stupňa správne posúdil. Z tohto dôvodu následne žalobu

zamietol bez toho, že by bližšie skúmal existenciu subjektívneho práva veriteľa, t. j. žalobcu.

Odvolací súd však zdôrazňuje, že odvolaním nebolo namietané premlčanie uplatneného

nároku. Súd prvého stupňa poukázal na to, že špeciálny právny predpis, t. j. zákon

č. nadobudol účinnosť dňa 01. 09. 1993, na základe ktorého vzniklo zákonné

vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku. To znamená, že vlastník pozemku

si mohol právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva uplatniť v zákonom

stanovenej premlčacej lehote 3 rokov. Právo na uplatnenie nároku zodpovedajúcemu

za obmedzenie vlastníckeho práva uplynulo k 01. 09. 1996.

Z uvedeného vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby nebola nedôvodnosť

uplatneného nároku, ale premlčanie nároku. Žalobca nadobudol predmetnú nehnuteľnosť

kúpou od M. J. na základe kúpnej zmluvy registrovanej pod V 262/2007 (LV č. 13522 v

spise na č. 1. 5). Táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola.

Vecné bremená sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, pričom však nejde

o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala všeobecné použitie úpravy občianskeho práva

o vecných bremenách. Ust. priamo v odkaze pod č. 26

odkazuje na ust. a nasl. , na čo súd prvého stupňa správne

poukázal. V danom prípade špeciálny právny predpis neuvádza, že vecné bremeno

vzniknuté podľa citovaného ust. § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, a preto v tejto súvislosti

odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že je potrebné vznik zákonného vecného bremena

posúdiť aj s poukazom a v kontexte s čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ústavný

), podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.“

Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právnu povahu

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena, v súvislosti s ktorou v odôvodnení

napadnutého rozsudku konštatoval:

«Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým

právom. Vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého

pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať

samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik

vecného bremena je nepochybne jednorazovou náhradou a nemá charakter opakovaného

plnenia. Žalobca si uplatňoval náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za konkrétne

špecifikované obdobie, t. j. za obdobie od 23. 02. 2007 do 20. 02. 2009, čo bolo nepochybne

z obsahu spisu, ako aj zo žaloby, ale taktiež poukazoval aj na uplatnenú náhradu z titulu

bezdôvodného obohatenia, príp. náhradu z titulu núteného obmedzenia vlastníckeho práva.

Vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku z hľadiska hmotnoprávneho, súd prvého

stupňa správne poukázal na to, že v danom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie na

strane žalovaných. Posúdenie, či medzi účastníkmi ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia,

závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy vyplývajúcej z ust.

. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu

občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu

dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok NS SR sp. zn. ).

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom

jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale podstatné je iba to,

že stav obohatenia vznikol (rozsudok NS ČR sp. zn. zo dňa 24. 06. 2008).

V danom prípade sa žalovaní na úkor žalobcu ako vlastníka pozemku bezdôvodne

neobohatili z dôvodu, že ako vlastníkom bytov v bytovom dome zo zákona na základe

špeciálneho právneho predpisu im vzniklo k pozemku právo zodpovedajúce vecnému

bremenu.

Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu posúdeniu uplatneného nároku súdom

prvého stupňa, odvolací súd uvádza, že súd sa náležite vysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia so všetkými uplatnenými námietkami žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade

z titulu bezdôvodného obohatenia, z titulu jednorazovej náhrady za neoprávnenú stavbu

vyplývajúcej z ust. . V tejto súvislosti však odvolací

súd zdôrazňuje, že žaloba bola zamietnutá pre dôvodne vznesenú námietku premlčania,

a preto nebolo možné uplatnený nárok z hľadiska hmotnoprávneho, jeho opodstatnenosť

bližšie skúmať a ani sa ním zaoberať z dôvodu procesnej ekonómie (R 29/1983, Jaromír

Svoboda a kol: , Komentár, EUROUNION).

Z týchto dôvodov ani namietaná nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, a tým následne porušenie práva účastníka na náležité odôvodnenie

rozhodnutia súdu nebolo opodstatnené. Napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti

vyplývajúce z ust. - je jasné, zrozumiteľné, určité a preskúmateľné.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na

príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu

musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti

sa však nemôže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vždy podľa okolností

každej veci (rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko zo dňa 21. 01. 1999). Ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument procesnej

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Povinnosťou súdu z hľadiska

zachovania práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd je zaoberať sa účinnými námietkami, argumentmi

a návrhmi, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. V danom

prípade súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s námietkami uplatnenými žalovaným

vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, ako aj navyše posudzoval uplatnený nárok

žalobcu z hľadiska posúdenia hmotnoprávneho. Takéto odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia je náležité, určité, zrozumiteľné a preskúmateľné. Táto uplatnená námietka

nebola opodstatnená. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podstata základného

práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého, kto sa domáha svojich práv na súde konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

Z ust. , 3 vyplýva, že občianske súdne konanie je jednou zo záruk

zákonnosti, pod ktorou sa rozumie právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu

zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov zaručených

v spojení s právom na spravodlivý súdny proces

zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o. ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je

Slovenská republika viazaná. Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou

zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu.

Je nesporné, že Slovenská republika je viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, vrátane Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj Listinou základných práv a slobôd, na ktoré právny

zástupca žalobcu v odvolaní poukázal. Taktiež

poskytuje ochranu majetku vlastníkovi, ktorý majetok nadobudol v súlade s platným

právnym poriadkom (). Z vyplýva,

že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Na tieto štyri

kumulatívne podmienky žalobca správne poukázal. Je nesporné, že k vzniku zákonného

vecného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti, v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, došlo

vo vzťahu k M. J. Uplynutím zákonnej premlčacej lehoty na uplatnenie náhrady za

obmedzenie vlastníckeho práva, zaniklo právo vlastníka domáhať sa tejto náhrady. Zmena

vlastníckeho práva k pozemku nezakladá právo nového vlastníka domáhať sa opätovne

náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva ani z titulu uplatnenej náhrady

bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, príp. vo

vzťahu k žalovaným. V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že nielen žalobca má právo

domáhať sa ochrany na súde; ale aj právo na zabezpečenie rovnováhy

garantovaných práv ochrany vlastníckeho práva majú aj žalovaní - fyzické osoby. Z dôvodu

premlčania uplatneného nároku súd prvého stupňa sa bližšie skutkovými okolnosťami

a dôvodnosťou uplatneného nároku žalobcu z hľadiska hmotnoprávneho nezaoberal.

Uplatnené námietky týkajúce sa porušenie , medzinárodných

dohovorov, ako aj Listiny základných práv a slobôd odvolací súd považoval za právne

irelevantné.

Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. »

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

účastníka konania je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m.

, ).

Krajský súd sa v súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva súčasne zaoberal otázkou, či táto náhrada má (musí mať) charakter

opakujúceho sa plnenia, resp. či ide (môže ísť) o jednorazovú náhradu, pričom dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je

jednorazovou náhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z § 135c ods. 3

a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. vo veci vecného bremena). Ústavný súd

považuje tento záver krajského súdu za ústavne udržateľný.

Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným

spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať

ako arbitrárny. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a podľa názoru ústavného

súdu ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého

rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto

časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012