Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-58-2026.pdf
PDF · 130.95 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/58/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. C. XXXX/XX, XXX XX E. F., v konaní právne zastúpená JUDr. Samuelom Baránikom, advokátom, so sídlom Podjavorinskej 7, 811 03 Bratislava, IČO: 42 175 381, proti žalovanému: G. B. F., B. B. C. B. XX, XXX XX G. G., H.: XX XXX XXX, o zaplatenie 7.216,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 21C/76/2023-219 zo dňa 22.01.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 21C/76/2023-219 zo dňa 22.01.2026 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu žalobkyne zamietol (výrok I.) a o trovách rozhodol tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalovaného (výrok II.). 1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa 10.07.2023 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia pohľadávky vo výške 7.216,48 Eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania. 1.2 Žalobu odôvodnila tým že, je výlučnou vlastníčkou pozemku v k.ú. B., mesto G. G., I. J. K. G. G., katastrálny odbor, na LV č. XXX ako parcely registra „C“ č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.644 m2, ktorý sa nachádza v zastavanom území obce. Vlastníctvo nadobudla na základe uznesenia o dedičstve Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5D/139/2010, v dedičskej veci po manželovi žalobkyne A. A. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, založený zákonom č. 302/2001 Z. z. Žalovaný je vlastníkom cesty H.. L. M. H. XX (C. D. - B. N., B.). Pozemok je zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovaného, konkrétne v úseku od križovatky cesty H. O. F. B. P. H. XX. S ohľadom na zápis na LV č. XXX pre k. ú. B. viazne na pozemku vecné bremeno v prospech žalovaného, spočívajúce v práve držby a užívaní pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. Žalobkyňa opakovane ponúkala žalovanému na odkúpenie pozemok za cenu podľa znaleckého posudku, čo žalovaný odmieta. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn. 8C/98/2009 zo dňa 05.03.2014, právoplatný dňa 26.03.2014, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť protihodnotu za užívanie pozemku za obdobie od 02.04.2007 do 27.04.2012. Podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX H. A. D. bola stanovená protihodnota vo výške 2.340,50 Eur/rok. Následne platobným rozkazom sp. zn. 13Ro/273/2014, právoplatný a vykonateľný dňa 06.12.2014, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu za vecné bremeno za obdobie 28.04.2012 do 27.04.2014. Následne rozsudkom sp. zn. 17C/76/2017 zo dňa 09.05.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/222/2019 zo dňa 24.11.2020 bola žalobkyni priznaná úhrada za obdobie 28.04.2016 do 27.04.2018. Úhrada za
ďalšie nadväzujúce obdobie (28.04.2018-27.04.2020) žalobkyni priznaná nebola a to v konaní sp. zn. 7C/10/2020. Žalobkyňa výzvou zo dňa 03.07.2023 vyzvala žalovaného na úhradu náhrady za vecné bremeno za obdobie od 01.06.2020 - 30.06.2023, t.j. 37 mesiacov vo výške 7.216, 48 Eur (37 x 195,04 Eur) v lehote do 09.07.2023. Súčasne mu opäť ponúkla pozemok na odkúpenie. Žalovaný dlžnú sumu do dňa podania žaloby neuhradil, a tak sa nasledujúcim dňom, t.j. od 10.07.2023 dostal do omeškania. 1.3 Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení priložila výpis z LV č. XXX, výzvu na zaplatenie. 1.4 V ďalšom obsahu súd poukázal na vydaný platobný rozkaz sp. zn. 34Up/416/2023 a odpor, ktorý voči nemu podal v zákonnej lehote žalovaný. Taktiež súd konštatoval uznesenie o prerušení konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. Rvp 281/2025 a konštatoval, že uznesením II. ÚS 352/2026 zo dňa 11.06.2025 bola ústavná sťažnosť Ústavným súdom SR zamietnutá, a preto súd pokračoval v konaní. 1.5 Súd zistil, že žalovaný je vlastníkom cesty H.. L. M. H. XX (C. D. – B. N., B.), ktorá je postavená na pozemku vo vlastníctve žalobkyne a to v úseku križovatky cesty H. O. F. B. P. H. XX. Žalovaný teda užíva pozemok žalovanej na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Žalobkyňa si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnila titulom odplaty za vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo k predmetnému pozemku vo vlastníctve žalobkyne podľa § 4 zákona č. 66/2009 a to za obdobie od 01.06.2020 do 30.06.2023 vychádzajúc zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného H. A. D., v ktorom bola stanovená všeobecná hodnota vecného bremena na pozemku KN „C“ č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1644/ m2, vo výške 2.340,50 Eur za jeden rok. Súd tiež poukázal na to, že žalobkyňa si odplatu za vecné bremeno uplatnila i v minulosti a to prvýkrát za obdobie od 02.04.2007 do 27.04.2012 (kedy žalobu podal ako vlastník pozemku jej manžel), v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 8C/98/2009, právoplatne ukončeným rozsudkom v jej prospech, potom za obdobie od 28.04.2012 do 27.04.2014, kde bol vo veci vydaný platobný rozkaz tunajšieho súdu, sp. zn. 13Ro/373/2014, právoplatný a vykonateľný dňa 06.12.2014. Náhradu za obdobie od 28.04.2014 do 27.04.2016, jej žalovaný uhradil na základe predžalobnej výzvy zo dňa 29.06.2016. Za obdobie od 28.04.2016 do 27.04.2018 bola žalobkyni priznaná úhrada rozsudkom pod sp. zn. 17C/76/2018 zo dňa 09.05.2019 v spojení s rozsudkom KS v BB sp. zn. 14Co/222/2019 zo dňa 24.11.2020, a za obdobie 28.04.2018 až 27.04.2020 žalobkyni rozsudkom sp. zn. 7C/10/2020 zo dňa 13.05.2021 v spojení s rozsudkom KS v BB sp. zn. 11Co/50/2021 zo dňa 28.07.2022, v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024 a v spojení s uznesením ÚS SR II. ÚS 352/2025 zo dňa 11.06.2025 úhrada priznaná nebola. 1.6 Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenie § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 66/2009 Z. z.), a tiež ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 a § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka o vecných bremenách. Súd konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je vlastníkom cesty H.. L. M. H. XX, ktorá je postavená na pozemku vo vlastníctve žalobkyne a to v úseku od križovatky cesty H. po križovatku s cestou H. XX, a že žalovaný užíva pozemok žalovanej na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. V konaní bola spornou právna otázka, či je odplata za vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa zákona . 66/2009 Z. z. jednorazového charakteru (ako tvrdí žalovaný) alebo ide o odplatu za časové obdobie existencie vecného bremena (ako tvrdí žalobkyňa), s tým súvisiace namietané premlčanie nároku žalobkyne. 1.7 Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, súd uviedol, že účelom zákona č. 66/2009 Z. z. bolo predovšetkým legalizovať a upraviť existujúce právne vzťahy medzi obcou alebo vyšším územným celkom a vlastníkom pozemku, na ktorom má obec alebo vyšší územný celok postavené stavby v jej vlastníctve. Z uvedeného dôvodu, týmto zákonom vzniklo odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2009), k pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie tohto pozemku v celom jeho rozsahu a to v prospech žalovaného, ako oprávneného z vecného bremena (§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.). Žalobkyni vznikla povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), čím bolo zákonom obmedzené jej vlastnícke právo. Tu súd konštatoval, že v rámci ústavnej ochrany vlastníckeho práva, je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V danom prípade ide o zákonné vecné bremeno, ktoré má verejnoprávnu povahu. Jeho podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva a zriaďuje sa za náhradu. Ďalej súd zistil, že v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., vzniklo žalobkyni právo na zámenu tohto pozemku, za pozemok náhradný, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodný pozemok pred zastavaním, v katastrálnych územiach obce, ktorý jej môže zámennou
zmluvou poskytnúť žalovaný, pričom ak jej ho neposkytne, vlastnícke vzťahy sa usporiadajú v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.). Zákon tak priamo uvádza, akým spôsobom sa vlastnícke vzťahy vysporiadajú tak, aby vlastník pozemku zastavaného stavbou nadobudol namiesto tohto pozemku vlastníctvo k inému pozemku a stavba vyššieho územného celku tak bola postavená na pozemku v jeho vlastníctve. Súd ďalej konštatoval, že zákon neurčuje žiadnu lehotu, v ktorej obec či územný celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok, ani lehotu, v ktorej má dôjsť k pozemkovým úpravám. 1.8 Po preskúmaní skutkového a právneho stavu veci, súd dospel k záveru, že výška odplaty žalobkyne za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., má formu jednorazovej náhrady. Vlastníci takýchto pozemkov mali právo na základe uvedeného zákona (čo dovtedy nebolo možné), uplatniť si náhradu za uvedené vecné bremeno, ktorá však v zákonom stanovenej lehote podliehala premlčaniu, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 Občiansky zákonník), ktorá začala plynúť od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t.j. od 01.07.2009 a uplynula dňa 01.07.2012. Z výkladu citovaných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. nevyplýva záver, že by výška odplaty v takomto prípade bola opakovaná. Finančnú náhradu za vznik vecného bremena súd preto považoval za jednorazovú a nie za náhradu, ktorá by mala charakter opakujúceho sa plnenia. 1.9 Pri vecnom bremene in rem v zásade ani nemožno dospieť k záveru, že by pri zmene vlastníka pozemku mal každý ďalší vlastník takéhoto pozemku právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Analogicky preto treba postupovať aj v prípade, ak sa vlastník pozemku nezmení. Teda, ani v priebehu desiatok rokov nezmenenému vlastníkovi tohto pozemku nepatrí právo na stále ďalšiu - opakovanú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva vecným bremenom. V prospech uvedeného záveru svedčí i to, že právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Tento nárok je len jeden, a má ho len vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z., teda k 01. júlu 2009. Ani z výkladu ustanovení zákona č.66/2009 Z. z. nemožno podľa názoru súdu dospieť k opačnému záveru, t.j., že by výška odplaty bola opakovaná. Ak by súd pripustil záver o tom, že náhrada za zriadenie vecného bremena by mala v danom prípade opakujúci sa charakter, išlo by v podstate svojím obsahom o istú formu nájomného vzťahu za užívanie pozemku a nie o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena. Súd sa potom priklonil k názoru, že navodenie takéhoto stavu s veľkou pravdepodobnosťou nebolo úmyslom zákonodarcu pri tvorbe zákona č. 66/2009 Z. z., kedy v podstate išlo o legalizáciu existujúceho stavu vlastníctva pozemkov súkromnými osobami a verejnoprospešných stavieb na nich postavených štátom. Právny záver o tom, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je jednorazová, konštatoval vo svojom rozsudku aj Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Cdo/49/2014, pričom uvedený záver považoval za ústavne udržateľný aj Ústavný súd SR v rozhodnutí IV. ÚS 227/2012. Tomuto tiež nasvedčujú rozhodnutia medzi rovnakými účastníkmi konania sp. zn. 5Cdo/161/2023 a II. ÚS 352/2025.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) Civilného sporového poriadku. Konštatovala, že nie je sporné, že sprvoti súdy prípad žalobkyne posúdili tak, že žalobkyni náleží opakovaná náhrada, ktorá jej (za dané časové obdobie) bola aj priznaná. Následne v konaní sp. zn. 7C/10/2020 v spojení s odvolacím konaním sp. zn. 11Co/50/2021 bola opakovaná náhrada za ďalšie časové obdobie žalobkyni zamietnutá, predovšetkým s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (v inej obdobnej veci) sp. zn. 8Cdo/17/2019 s tým, že judikatúra vykladajúc konkrétne ustanovenie zákona nie je v čase nemenná a zmenu ustáleného právneho názoru nemožno vylúčiť (podporný odkaz odvolacieho súdu v rozsudku sp. zn. 11Co/50/2021 ohľadom prípustnosti zmeny judikatúry a rozhodnutia III. ÚS 46/2013 a II. ÚS 527/2021). Podaním zo dňa 29.09.2025 v tejto veci žalobkyňa avizovala súdu prvej inštancie, že ústavný súd v plenárnom rozhodnutí Pl. ÚS 12/2025 vyslovil tento právny názor: „Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia (§ 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, C. B. a O. B. v. L., M. XXXXX/XX, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to
zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie“. 2.1 Taktiež na pojednávaní v tejto veci dňa 22.01.2026 žalobkyňa citovala, aj založila do spisu nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 369/2025, z ktorého zjavne vyplýva zmena judikatúry ohľadne charakteru náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., keď ústavný súd uviedol: „V nedávnom prijatom rozhodnutí č. k. Pl. ÚS 12/2025-16 z 28. mája 2025 ústavný súd poukázal na to, že ani ustálená súdna prax nie je nemenná, a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť o okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, respektíve vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stravu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivosti rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda, či sú okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. – o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného zákona č. 66/2009 Z. z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)“. 2.2 Žalobkyňa uznala, že súd prvej inštancie nebol povinný sa stotožniť s právnym názorom ústavného súdu v rozhodnutiach Pl. ÚS 12/2025 a II. ÚS 369/2025, na ktoré žalobkyňa v konaní vytrvalo poukazovala, avšak nestotožnenie sa s relevantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít však znamená povinnosť precízne odôvodniť, prečo súd prvej inštancie nesúhlasí s právnym názorom ústavného súdu, respektíve, prečo jeho právny názor nie je v prejednávanej veci použiteľný. Odôvodnenie, v ktorom však právny názor najvyššej súdnej autority je napriek aktivite strany sporu súdom v odôvodnení ignorovaný, predstavuje závažný zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie, ktoré sa nevysporiada s argumentačnou líniou strany sporu podporenou aktuálnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, predstavuje arbitrárne rozhodnutie, takéto rozhodnutie upiera žalobkyni možnosť argumentovať ohľadne dôvodov, prečo súd neakceptuje právny názor ústavného súdu, pretože dôvody odmietnutia právneho názoru ústavného súdu zostali žalobkyni skryté. 2.3 Takisto žalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je náhrada za vecné bremeno jednorazová, a teda je taký nárok premlčaný, a žalobkyňa má za to, že jej prináleží opakovaná náhrada, a to predovšetkým z dôvodov, že cieľom zákona č. 66/2009 Z. z. bolo
podľa dôvodovej správy dosiahnuť usporiadanie stavieb na cudzích pozemkoch zámennými zmluvami, respektíve pozemkovými úpravami, kdežto zákon č. 182/1993 priniesol trvalé riešenie práv k cudzím pozemkom, na ktorých sú bytové domy postavené. Dôvodová správa k zákonu č. 66/2009 Z. z. sama uvádza, že vecné bremená, ktoré konštituuje ustanovenie § 4 nie sú „definitívnym riešením“. V ostatnom obsahu zotrvala žalobkyňa na svojej právnej argumentácii zo žaloby a argumentácii prednášanej v priebehu konania a navrhla, aby odvolací súd vzhľadom na hospodárnosť konania vo veci meritórne rozhodol, nakoľko vytýkané nedostatky možno napraviť v odvolacom konaní. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 7.216,48 Eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne od 10.07.2023 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a aby priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 12.03.2026. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, spravodlivý, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového a právneho stavu veci. Plne sa stotožnil so závermi súdu, najmä, nie však výlučne, s bodom 37., 38. a 39. rozhodnutia. Súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces. V odôvodnení rozhodnutia sa súd vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré dostatočne, zrozumiteľne vysvetlil. Žalovaný uviedol, že v predmetnej veci platí, že odplata za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová, a patrí tomu vlastníkovi pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku zákonného vecného bremena, a že právo uplatňovať si nárok na jeho úhradu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote (viď uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 a uznesenie ústavného súdu IV. ÚS 539/2020). Zákon č. 66/2009 Z. z. je účinný od 01.03.200 a rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ustálila, že jednorazová náhrada sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, t.j. nárok vlastníka sa premlčal dňom 01.03.2012. Žalobca podal žalobu až v roku 2023, jeho nárok je preto premlčaný. Žalovanému nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu, záväzných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ktoré majú precedenčný účinok, žalobca tvrdí, že mu patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno. Nie je v kompetencii žalovaného vykonať pozemkové úpravy podľa osobitného právneho predpisu. Žalovaný neporušil žiadne svoje povinnosti, a neporušil ani žiadny právny predpis, t.j. žalovaný koná v súlade so zákonom 66/2009, ako aj podľa výkladu k zákonu, ktorý poskytol NS SR a ÚS SR. Žalobca napr. pred podaním žaloby nežiadal žalovaného o uzatvorenie zámennej zmluvy, respektíve nepredložil návrh zámennej zmluvy, nevyvíjal tlak na žalovaného na podanie žiadosti o vykonanie pozemkových úprav podľa osobitného právneho predpisu, a iné. Zjavne žalobcovi situácia vyhovuje a jediným účelom podania žaloby je okrem šikanózneho výkonu práva aj bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalovaného. Ďalej sa žalovaný venoval otázke verejného záujmu a poukázal na obsah uznesenia ÚS SR IV. ÚS 539/2020. 3.1 Pokiaľ žalobca v odvolaní odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR Pl. ÚS 12/2025 a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 369/2025, pričom žalobkyňa tvrdila, že sa súd nevysporiadal s právnym názorom uvedeným v týchto rozhodnutiach, toto tvrdenie žalobcu neobstojí, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Súd sa otázkami, ktoré majú pre vec podstatný význam, riadne vysporiadal v bode 36. a nasl. rozhodnutia. Rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukázal žalobca v odvolaní, nie sú uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu, a nemajú preto všeobecnú záväznosť a nedávajú všeobecne záväzný právny výklad. Uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 28.05.2025 sp. zn. Pl. ÚS 12/2025, na ktoré žalobca poukázal, bol návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnutý. 3.2 Ani jedno z rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca, dôkladne nezohľadnilo, a ani sa nijako nevysporiadalo s verejným záujmom, účelom zákona a faktom, že samosprávy neporušujú žiadne svoje povinnosti, konajú zákonným spôsobom a nie je v ich kompetencii vykonať pozemkové úpravy podľa osobitného právneho predpisu. Takisto ani v jednom rozhodnutí, na ktoré odkázal žalobca vo svojom odvolaní, sa súd nevysporiadal s premlčacou lehotou zrejme preto, že otázku premlčania považoval za ustálenú. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu dňa 16.04.2026, kde zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Uviedla, že nález ústavného súdu II. ÚS 369/2025 už nachádza odozvu aj v rozhodovacej činnosti odvolacích súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach, Krajského súdu v Trenčíne, ale aj najvyššieho súdu, ktorý uznesením zo dňa 27.02.2026 sp. zn. 8Cdo/23/2025 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu založené na právnom posúdení jednorazovosti náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009. Pokiaľ žalovaný uviedol, že odvolateľkou uvádzané rozhodnutia ústavného súdu nie sú rozhodnutia s precedenčnými účinkami, žalobkyňa uviedla, že ani žiadne z rozhodnutí, na ktoré poukázal žalovaný, nebolo publikované v zbierke (či už v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, alebo v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR). Preto nemá význam na tomto mieste deliť citované protichodné rozhodnutia na publikované a nepublikované v zbierke, pretože žiadne z nich nebolo publikované. Dôležité je teda tieto rozhodnutia deliť na aktuálne a prekonané. Navyše, súdne inštancie opakovane uvádzajú, a to aj na európskej úrovni, že judikatúra sa dynamicky vyvíja a práve to sa v tejto aktuálnej otázke udialo - do veci vstúpil faktor času, na základe ktorého ústavný súd konštatoval, že po 16 rokoch nebol naplnený účel zákona č. 66/2009 Z. z. Predošlá judikatúra je aktuálne už prekonaná. Preto žalobkyňa zotrvala na svojom odvolacom návrhu.
5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 22.04.2026. Opätovne zvýraznil, že v náleze II. ÚS 369/2025, na ktorý poukázal žalobca, je uvedené v spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, že môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009, nebol dosiahnutý účel. Ani ústavný súd, a ani NS SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/23/2025 neprijali záver, že uplynulý čas od nadobudnutia účinnosti zákona je okolnosťou, ktorá dôvodí prekonanie skoršej judikatúry. Ani jedno zo žalobkyňou označených rozhodnutí nezohľadnilo, a ani sa nijako nevysporiadalo s verejným záujmom, premlčaním nároku, konaním (nekonaním) žalobcu ako vlastníkom dotknutého pozemku pred podaním žaloby a s tvrdením žalobcu, že aktuálne je judikatúra prekonaná, nemožno súhlasiť.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
7. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom, odvolaním žalobkyne a vyjadrením žalovaného, súhlasí s názorom žalobkyne, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a ktorý zakladá dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 389 ods. 1 písmeno b) CSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala neodôvodnenosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, odvolací súd dospel k názoru, že námietka žalobkyne je dôvodná.
8. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala náhrady za užívanie pozemkov jej vlastnícky patriacich, žalovaným v zmysle zák. č. 66/2009 Z. z., a to za obdobie od 01.06.2020 do 30.06.2023.
9. I v predchádzajúcich súdnych konaniach týkajúcich sa obdobných nárokov žalobkyne založených na rovnakom právnom základe, týkajúcich sa totožných nehnuteľností, avšak za predchádzajúce obdobia, sú rozhodnutia súdov v prvej a druhej inštancii rôzne, s poukazom na vyvíjajúcu sa judikatúru a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. I keď bola žalobkyni priznaná náhrada rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17C/76/2018 zo dňa 09.05.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/222/2019, a to za obdobie od 28.04.2016 do 27.04.2018, na strane druhej za neskoršie obdobie od 28.04.2018 do 27.04.2020 už na základe rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 5Cdo/161/2023, nárok na náhradu za užívanie podľa zákona č. 66/2009 Z.z., už žalobkyni priznaný nebol. Žalobkyňa samotná je tak osobou, na ktorú priamo dopadá rozdielnosť a vývoj judikatúry v predmetnej otázke nárokov náhrad za užívanie na základe zriadeného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Ostatná judikatúra Najvyššieho súdu SR, ako i ústavného súdu, svedčala záveru o charaktere náhrady ako jednorazového nároku, ktorý sa ako majetkové právo premlčuje v trojročnej premlčacej lehote. Zásadnou okolnosťou
však je, že právny zástupca žalobkyne už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na judikatúrny posun v rozhodovacej praxi ústavného súdu, keď do konania predložil rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 12/2025, ktoré zastáva odlišný názor od recentnej judikatúry, a v ktorom rozhodnutí bolo vyslovené, že judikatúra nie je nemenný proces, a bolo konštatované, že zákon č. 66/2009 Z. z. nenaplnil svoj účel, pretože vecné bremená zriadené uvedeným zákonom mali byť iba dočasnými vecnými bremenami a účel zákona č. 66/2009 nebol naplnený. Rovnako právny zástupca žalobkyne v konaní predložil i na plenárne rozhodnutie ústavného súdu nadväzujúci nález ÚS SR č. II. ÚS 369/2025, keď uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie doručil krátkou cestou na pojednávaní dňa 22.01.2026.
10. V uvedenom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24.09.2025 ústavný súd uviedol: „Vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia spravodlivej rovnováhy. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zákona č. 66/2009 Z. z. zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (a pochopením) zmyslu a účelu zákona č. 66/2009 Z. z. a vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie má v tomto prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej zodpovedanie je zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. V nedávno prijatom rozhodnutí č. k. PL. ÚS 12/2025-16 z 28. mája 2025 ústavný súd poukázal na to, že ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný [s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. 10. 2011, C. B. a O. B. v. L., M. XXXXX/XX, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/20096 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte.“.
11. I napriek skutočnosti, že súdu prvej inštancie boli i v zmysle zásady iura novit curia známe rozhodnutia najvyšších súdnych autorít a aj napriek tej skutočnosti, že žalobkyňa v konaní predkladala rozhodnutia najvyššej súdnej autority, vyslovujúce záver prelamujúci recentnú judikatúru najvyššieho súdu, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva žiadnu odpoveď na to, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal so závermi najnovších rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ktoré uviedli, že „právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný“, uvedené odlišné rozhodnutia s vyslovením odlišného právneho názoru súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neuviedol, tieto nespomenul, a žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo sa priklonil k judikatúre, ktorú neskoršie rozhodnutie označilo za naďalej ústavne neudržateľnú. Uvedený nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva sporových strán na spravodlivý súdny proces, keď nedáva odpoveď na významnú právnu argumentáciu
žalobkyne o dôvodnosti nároku, ktorú predkladal počas celého konania pred súdom prvej inštancie, a ktorou dôvodil dôvodnosť nároku žalobkyne. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tom dôsledku nedostatočne odôvodnené.
12. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť tiež dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné, pričom takéto rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Súdne konanie sa riadi princípom dvojinštančnosti a vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Z týchto dôvodov preto rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriť priestor pre účinné uplatňovanie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade odvolacieho konania. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ako ho právne posúdil, čo možno zistiť len z odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej odvolacím súdom, a preto preskúmavané rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému prieskumu [§ 389 ods. 1 písmeno b) CSP], pričom konvalidácia tohto nedostatku odvolacím súdom neprichádza do úvahy z logických a systematických dôvodov, a tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti.
13. Odvolací súd opätovne poukazuje na zásadu iura novit curia a na uvedenú a žalobkyňou predkladanú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Na rozhodnutia ústavného súdu, t.j. plenárne rozhodnutie č. k. PL ÚS 12/2025 – 16 zo dňa 28.05.2025 a taktiež nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24.09.2025, nadviazala už i rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, keď tento uznesením sp. zn. 8Cdo/23/2025 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu – Krajského súdu v Košiciach a v ktorom uznesení najvyšší súd poukázal na záver nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.09.2025, č. k. II. ÚS 369/2025 a zadal konajúcemu odvolaciemu súdu „vzhľadom na povinnosť ústavne konformného výkladu podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa vzťahuje na súdy Slovenskej republiky“ v ďalšom konaní pri odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať sa s uvedenými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky nálezom zo dňa 24. 09.2025, č. k. II. ÚS 369/2025.
14. Súd prvej inštancie sa tak po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom v predmetnej veci v ďalšom konaní pri opätovnom posúdení nároku žalobkyne vysporiada i s ostatným, aktuálnym právnym názorom vysloveným ústavným súdom, na ktorý nadviazal vo svojej rozhodovacej činnosti i Najvyšší súd Slovenskej republiky, a svoje nové rozhodnutie i v tejto časti náležite odôvodní.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).