Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/222/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta v právnej veci žalobkyne I.. G. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. Y., R. námestie XXXX/XX, štátny občan SR, v konaní zast. JUDr. Samuelom Baránikom, advokátom advokátskej kancelárie Bratislava-Staré Mesto, Podjavorinskej 7, proti žalovanému Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP 23, Banská Bystrica, IČO: 37828100, pre zaplatenie 4 681 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -78 zo dňa 09. 05. 2019 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. - 78 zo dňa 09. 05. 2019 p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 681,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11. 07. 2018 až do zaplatenia v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške (výrok II.), s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.). Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 4 681,- Eur s prísl. Žalobu odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou pozemku v kat. území G., mesto H. H., zapísaného na LV č. XXX ako parcela reg. „C“ č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1974 m2. Predmetná parcela je zastavaná stavbou vo vlastníctve žalovaného, na ktorej je umiestnená stavba žalovaného a to cesta 3. triedy č. V./XXX XX. Vzhľadom na zápis na LV č. XXX pre kat. územie G. viazne na predmetnom pozemku vecné bremeno v prospech žalovaného spočívajúce v práve držby a užívaní pozemku pod stavbou. Žalobkyňa opakovane predmetný pozemok ponúkala žalovanému na odkúpenie, čo žalovaný odmieta. Už v minulom období, a to v konaní na tunajšom súde pod sp. zn. , súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť protihodnotu za užívanie predmetného pozemku za obdobie od 02. 04. 2007 do 27. 04. 2012, a to rozsudkom zo dňa 05. 03. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 03. 2016. V tomto konaní bolo Znaleckým posudkom znalkyne V.. I. R. č. 25/2013 ustálené, že protihodnota, ktorú by mal žalovaný uhrádzať žalobkyni za obmedzenie vlastníctva je vo výške 2 340,50 Eur/rok. Taktiež žalobkyňa v konaní na tunajšom súde pod sp. zn. uplatnila nárok na náhradu za vecné bremeno za obdobie od 28. 04. 2012 do 27. 04. 2014. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom,

ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06. 12. 2014. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29. 06. 2016, ktorá bola žalovanému doručená dňa 30. 06. 2016 vyzvala žalovaného na úhradu náhrady za vecné bremeno za obdobie od 28. 04. 2014 do 27. 04. 2016 vo výške 2 340,50 Eur/rok x 2 roky = 4 681 Eur. Žalobkyňa opätovne žalovanému ponúkla odkúpenie predmetného pozemku z dôvodu, aby v budúcnosti nemusel uhrádzať protihodnotu za existenciu vecného bremena. Žalovaný po doručení výzvy žalobkyni požadovanú čiastku vo výške 4 681 Eur uhradil. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29. 06. 2018 doručenou žalovanému dňa 30. 06. 2018 vyzvala žalovaného na úhradu náhrady za vecné bremeno za obdobie od 28. 04. 2016 do 27. 04. 2018 vo výške 4 681 Eur a opätovne ponúkla žalovanému predmetný pozemok na odkúpenie. Žalovaný požadovanú čiastku neuhradil, na výzvu nereagoval. Je nesporné, že medzi stranami sporu existuje právny vzťah založený vecným bremenom podľa Z vecného bremena je žalobkyňa osobou oprávnenou a žalovaný osobou povinnou. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatňuje nárok na zaplatenie náhrady za vecného bremeno za obdobie od 28. 04. 2016 do 27. 04. 2018. Žalobkyňa si zároveň uplatnila nárok na úrok z omeškania, ako aj nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zistil, že súd rozsudkom zo dňa 05. 03. 2014 zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3 165,23 Eur za obdobie od 02. 04. 2007 do 02. 04. 2009 a to v prospech dediča po zosnulom I.. I. T., taktiež na zaplatenie sumy 329,08 Eur za rovnaké obdobie, a to v prospech dediča po zosnulom I.. I. T., ako aj na zaplatenie žalobkyni 1/ I.. G. T. sumy 2 277,58 Eur za rovnaké obdobie spolu s príslušenstvom, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. Zo záverov tohto rozsudku vyplýva, že žalobcom prislúcha náhrada za užívanie predmetného pozemku nie jednorazová, ale vo forme opakujúceho sa plnenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 03. 2014. Na základe vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou pozemku parcely reg. „C“ parc. č. XXX/X o výmere 1974 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísaného na LV č. XXX k.ú. G., pričom pozemok je zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovaného a to cestou tretej triedy č. V../XXX-XX, pričom žalovanému v predmetnej stavbe vzniklo zo . bol prijatý za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku. Z uvedených dôvodov nemožno pri jeho výklade aplikovať iný špeciálny právny predpis. Ustanovenie zákona nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania pozemkových úprav nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený zo zákona. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za v nestanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle Mohlo by dôjsť k tomu, že obec, resp. vyšší územný celok vlastníkovi pozemku po dlhú dobu trvajúcu i viac rokov neposkytne náhradný pozemok, príp. konanie o pozemkových úpravách, ktoré možno začať na návrh obce, resp. vyššieho územného celku bude trvať dlhú dobu. V takomto prípade by bol vlastník pozemku nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce, resp. vyššieho územného celku z titulu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu. Znamenalo by to zvýhodnenie postavenia obce, resp. vyššieho územného celku na úkor postavenia vlastníka. Ak by zriadiť v prospech obce, resp. vyššieho územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril by to expresis verbis priamo v tomto zákone, čo však zo zákona nevyplýva a nemožno to vyvodiť ani z zákona, ktorý nerieši právny stav zo zákona vzniknutého vecného bremena do pozemkových úprav, keď obmedzuje len vlastníka pozemku a nerieši náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, čo je v rozpore s a so zákonom. Z vyplýva dočasnosť obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, ale absentuje doba, do kedy je povinný subjekt dať podnet na pozemkové úpravy, príp. zmluvne dojednať iné právo, ktoré zákon tiež nejako nešpecifikuje (). nadobudol účinnosť 01. 07. 2009, čím došlo k zakotveniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech obcí a VÚC a vznikol vlastníkom pozemkov nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena (obmedzenie vlastníckeho práva). neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady, avšak presnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe V jednotlivých súdnych konaniach sa súdy zaoberali otázkou, či je v prípade obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa možné poskytnúť vlastníkovi pozemku náhradu za zriadenie

vecného bremena aj vo forme opakovaného plnenia alebo iba jednorázovo. V uvedenej otázke sa rozhodovacia prax súdov vo väčšine prikláňa k možnosti poskytnutia náhrady vo forme opakovaného plnenia (rozsudok tun. súdu , , v spojení s rozsudkom KS v Banskej Bystrici , v spojení s rozsudkom KS v Banskej Bystrici č.k. ). Čo sa týka formy opakovaného plnenia, je potrebné zdôrazniť, že zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú. Znamená to, že predovšetkým od žalovaného užívateľa pozemku a vlastníka stavby na ňom stojacej závisí, kedy a za akých podmienok dôjde k majetko-právnemu vysporiadaniu v zmysle Jeho nečinnosť nemôže byť na ťarchu vlastníka pozemku. Z tohto dôvodu nie je možné alebo je značne obtiažne stanoviť výšku náhrady do budúcna, nakoľko vlastník pozemku nevie, kedy bude konanie o pozemkových úpravách ukončené. Preto stanovenie výšky odplaty jednorázovo pri zachovaní štatútu vecného bremena by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobkyni prislúcha náhrada za obmedzenie jej vlastníckeho práva spočívajúce vo vzniku vecného bremena zo zákona opakujúce sa plnenie. Návrhu v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni náhradu za vecné bremeno vo výške 2 34,50 Eur ročne s prihliadnutím na znalecký posudok č. 25/2013 znalkyne V.. I. R. v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. . Súd priznal žalobkyni sumu 4 681 Eur za obdobie od 28. 04. 2016 do 27. 04. 2018, t. j. za obdobie z dvoch rokov. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd dospel k názoru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, nakoľko žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady za obdobie od 28. 04. 2016 do 27. 04. 2018 a žaloba bola na súd podaná dňa 18. 07. 2017, teda v trojročnej premlčacej lehote, s tým, že poukázal, že nárok žalobkyne by bol premlčaný v prípade jednorazového plnenia po nadobudnutí účinnosti a nie opakujúceho sa plnenia. Zároveň považoval žalobu dôvodnú aj v časti požadovaného príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 11. 07. 2018 až do zaplatenia, nakoľko týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania tým, že v lehote 10 dní od doručenia výzvy zo strany žalobkyne žalovanú sumu nezaplatil. O trovách konania rozhodol podľa a keďže žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému.

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Špecifikoval odvolací dôvod v zmysle , keď má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že za zriadenie možno žalobkyni priznať náhradu aj vo forme opakovaného plnenia. Má za to, že možno priznať náhradu výlučne vo forme jednorazovej náhrady, ktorá je majetkovým právom a premlčuje sa v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti , teda dňom 01. 07. 2009. Súd takmer vôbec neodôvodnil, prečo sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd oprel svoje rozhodovanie o nejednoznačnú rozhodovaciu prax súdov v podobných skutkových prípadoch, ktorá nie je ustálená. Žalovaný poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že za zriadenie vecného bremena podľa možno uvažovať jedine o náhrade vo forme jednorazovej odplaty. Trvá na tom, že dňom nadobudnutia účinnosti teda dňom 01. 07. 2009 vznikol žalovanému právny titul na užívanie parcely č. XXX/X a zároveň žalobkyni (vlastníkovi parcely č. XXX/X) vznikol nárok na náhradu za zriadenie takéhoto vecného bremena, pričom táto náhrada je majetkovým právom, toto právo sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona. Za zriadenie vecného bremena podľa citovaného zákona nemožno uvažovať o opakovanej náhrade tak, ako sa toho žalobou žalobkyňa domáhala. Súd mal dospieť k záveru, že trojročná všeobecná premlčacia doba v danej veci uplynula dňa 01. 07. 2012. Poukázal, že otázku náhrady za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec a preto je nevyhnutné použitie všeobecnej úpravy Občianskeho práva o vecných bremenách, v ktorých vyplýva, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Súd nesprávne posúdil základnú právnu otázku v spore a teda to, či za vecné bremeno zriadené podľa možno uvažovať o náhrade jednorazovej alebo o náhrade vo forme opakovaného plnenia. S prihliadnutím na súdne rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný v konaní, ale aj ďalšie rozhodnutia, v ktorých súdy vyjadrili názor, že za zriadenie vecného bremena možno poskytnúť výlučne jednorazovú náhradu, neobstojí odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého v uvedenej otázke sa rozhodovacia prax súdov vo väčšine prípadov prikláňa k možnosti poskytnutia náhrady opakovaného plnenia, nemožno ho považovať za právne odôvodnenie a preto ho nemožno akceptovať. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , rozhodnutie NS SR sp. zn.

, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. , pričom poukázal, že na Okresnom súde Banská Bystrica žalovaný viedol konanie sp. zn. , pričom dôvodom obmedzenia vlastníckeho práva bolo zriadenie vecného bremena podľa , pričom žalovaný bol v tomto prvostupňovom súdnom konaní úspešný. Zaviazanie žalovaného k opakovanému plneniu znamená narušenie rovnováhy, o ktorú sa opiera súd v napadnutom rozhodnutí, keďže nie je objektívne v rukách žalovaného vykonanie pozemkových úprav, ovplyvnenie dĺžky a výsledku týchto úprav. Poukázal na to, že zo strany samosprávnych krajov boli podniknuté kroky za účelom doriešenia tejto situácie na základe legislatívnych zmien. Ak aj zákonodarca v zákone zaviazal vlastníka pozemku pod stavbou strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, v prípade ich nevykonania z objektívnych dôvodov nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať rentu za vznik tohto zákonného vecného bremena, teda nemožno hovoriť o náhrade vo forme opakovaného plnenia, ale vo forme jednorazovej náhrady, na ktorú vznikol nárok dňom nadobudnutia účinnosti Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne zamietol, prípadne napadnuté rozhodnutie v zmysle ust. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo sám konanie zastavil s prihliadnutím na námietku premlčania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že otázka vecnej legitimácie, výšky uplatneného nároku, či príslušenstva nebola v konaní sporná a odvolateľ ani v odvolaní nenamietal žiadny zo záverov súdu prvej inštancie v tomto smere. Podstatu odvolania tvorí jedine otázka právneho posúdenia, či žalobkyni náleží od žalovaného za vecné bremeno jednorazová náhrada alebo náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia (za určité časové obdobie). Odvolateľ nedôvodne vytýka, že súd svoje právne závery nepodložil v spornej otázke konkrétnou právnou argumentáciou, keď súd práve v bodoch 30 až 33 dostatočne podrobne zaoberal sa kľúčovou otázkou sporu, táto bola zrozumiteľne zodpovedaná nielen úvahou súdu prvej inštancie, ale aj s ohľadom na rozhodovaciu činnosť vyššieho súdu (rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , ), na ktorú sa napadnuté rozhodnutie odvoláva. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , v ktorom súd vyslovil názor, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v a 3 , s tým, že z ustanovenia citovaného zákona vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa zákona. Poukázal na to, že žalovaný mohol využiť ochotu žalobkyne odpredať žalovanému daný pozemok za cenu podľa znaleckého posudku a „nepreplatiť“ túto cenu za 10 rokov vedených sporoch na ušlom nájme a trovách konania. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že v podobných skutkových prípadoch existuje množstvo rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ako aj všeobecných súdov, ktoré potvrdzujú právny názor žalovaného, toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (t. j. Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR), ktoré by potvrdili právny názor žalovaného neexistujú. Žalovaným citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR sa vzťahujú na vecné bremená podľa . Najbližšie k vyriešeniu problematiky bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. , ktoré bolo zrušené neskôr iba výhradne z procesných dôvodov bez zmeny právneho posúdenia, ktoré názor odvolateľa nepotvrdilo. Poukázala, že medzi stranami tohto sporu existuje právoplatné rozhodnutie, ktoré postavilo na pevno, že žalobkyni náleží časová náhrada (opakujúce sa plnenie) - ide o rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05. 03. 2014 č. k. -343. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne v podstate zotrval na všetkých svojich tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní, pričom vo vzťahu k žalobkyňou uvádzanému rozhodnutiu Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. uviedol, že v predmetnej sporovej veci je potrebné vychádzať zo záverov NS SR sp. zn. zo dňa 14. 04. 2016 a to aj napriek tomu, že predmetné rozhodnutie sa nedotýka priamo , ale o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Závery tohto súdneho rozhodnutia sú aplikovateľné a rozhodujúce aj pre posúdenie problematiky .

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nakoľko toto vyjadrenie neobsahuje žiadne nové tvrdenia, nevyužíva žalobkyňa právo podať odvolaciu dupliku a odkazuje na obsah jej skorších vyjadrení.

7. Krajský súd ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“), v dôsledku odvolania podaného žalovaným vec preskúmal v medziach daných ustanovením a 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. CP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa a ako vecne správny potvrdil.

8. Podľa a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie tak, v rozsahu podaného odvolania podľa a z dôvodov podaného odvolania podľa po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. , rozhodnutie náležite odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa . Odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie je síce stručné, ale je jasné a zrozumiteľné. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný ako odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ust. a o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (, , a v spojení s ust. ). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

10. S poukazom na ust. odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd k námietke žalovaného obsiahnutej v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovanej patrí pri aplikácii Z. z . nárok za vecné bremeno vzniknuté na základe citovaného zákona opakovane, uvádza, že právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie považuje za správne. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou pozemku parc. registra C parc. č. X o výmere 1 974 m2 - zastavané plochy a nádvoria, ktorá nehnuteľnosť je zapísaná na LV č. XXX pre k. ú. G., pričom predmetný pozemok je zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovaného, a to cestou tretej triedy. V konaní nebolo sporné, že žalovanému ako vlastníkovi predmetnej stavby vzniklo zo zákona k pozemku vo vlastníctve žalobkyne právo vecného bremena, a to podľa s tým, že žalobkyňa ako vlastníčka pozemku pod stavbou je povinná strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území v zmysle citovaného v a upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“). Tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. rieši teda majetko-právne usporiadanie pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. V citovaného zákona je upravený spôsob usporiadania pozemkov, a to poskytnutím náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, a pre prípad, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal vlastníkom stavby

podľa osobitných predpisov, neuplatní postup podľa ods. 2 citovaného zákona poskytnutím náhradného pozemku, nastupuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa upravuje teda nie len spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku, podľa osobitných predpisov, pričom obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní vlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v a v citovaného zákona viazaní žiadnou lehotou. Je potrebné vziať do úvahy, že konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť vlastníka stavby, pričom pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom sa prihliada na potreby vlastníka stavby ako to vyplýva z ust. citovaného zákona. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na ust. a , podľa ktorého, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Vecné bremeno v zmysle citovaného zákona vzniká zo zákona a to už nadobudnutím jeho účinnosti, pokiaľ nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo. Treba prisvedčiť názoru, že vznik vecného bremena zo zákona, i keď vo verejnom záujme neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, pričom súd prvej inštancie v tomto smere správne poukázal na Čl. 20 ods. 4 . Ust. v časti o vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia , konkrétne až , ktoré upravujú vecné bremená, pričom ako lex specialis k žiadne iné otázky, okrem spôsobom vzniku vecného bremena a času jeho vzniku neupravuje. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. vyslovil názor, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené, a aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúži, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy o vecných bremenách, preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu.

11. Žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, resp. nálezy Ústavného súdu SR, ktoré rozhodnutia sa nevzťahujú k náhrade za vznik vecného bremena v zmysle , ale konkrétne k náhrade za vznik vecného bremena v zmysle , ktorá bola v citovanom zákone stanovená ako jednorazová a na ktorú mal nárok len ten vlastník pozemku, ktorý pozemok vlastnil ku dňu účinnosti zákona a ďalšiemu vlastníkovi pozemku za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych práv táto náhrada už nepatrila. Odvolací súd uvádza, že bez ďalšieho nie je možné dospieť k záveru, že rovnaký výklad vyplýva automaticky aj zo V tomto smere odvolací súd len podporne poukazuje aj na nález pléna Ústavného Slovenskej republiky sp. zn. -105 zo dňa 12. 10. 2016, ktorý rozhodol, že ustanovenia druhá, tretia a štvrtá veta, , prvá a tretia veta a prvá, druhá a štvrtá veta o tepelnej energetike, v znení neskorších predpisov v rozsahu v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odôvodnení nálezu Ústavný súd SR konštatoval: „V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych

práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady.“...“Primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny, nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose, z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv už vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia.“ Ústavný súd SR v tomto náleze vyslovil názor, že v období, keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie rozvodov cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí dochádza k pohybom vo výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich obmedzenie nemá (a priori nemôže mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie, ktorému sú podľa zákona podrobení. Ústavný súd SR konštatoval, že príčinou nesúladu zákona s je priznanie jednorazovej náhrady ako primeranej náhrady nezohľadňujúcej povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku, pričom Ústavný súd SR v odôvodnení rozhodnutia poukázal, okrem iných, aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa Najvyšší súd SR meritórne zaoberal otázkou náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa Ústavný súd tiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu , v ktorom ÚS SR konštatoval: „...na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia“. Aj napriek skutočnosti, že vyslovená nesúladnosť zákonného ustanovenia upravujúceho jednorazovosť náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom sa dotýkala inej osobitnej právnej úpravy, je tento právny názor vysloveným plénom Ústavného súdu výpovedný aj vo vzťahu k obdobnému nároku vyplývajúcemu z osobitnej právnej normy, ktorá pokrýva právne vzťahy žalobcu a žalovaného, ktorý je nevyhnutné pri výklade zákona vziať do úvahy. Odvolací súd je preto toho názoru, že pri posudzovaní nároku, ktorý žalobkyňa žalobou uplatnila, je potrebné prihliadať aj na to, aby rozhodnutie všeobecného súdu bolo ústavne komfortné, pričom aj s prihliadnutím na hore uvedené rozhodnutia Ústavného súdu SR je právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie ústavne komfortné. Odvolací súd pri rozhodovaní teda bral do úvahy ústavnokomfortný výklad s prihliadnutím na hore citované rozhodnutia Ústavného súdu SR. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má teda za to, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane, za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v a , pričom tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa . Súd prvej inštancie teda správne posúdil aj námietku premlčania, keď dospel k názoru, že uplatnený nárok za konkrétne časové obdobie s prihliadnutím na podanie žaloby na súd nebol premlčaný.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno nerieši. V súlade s SR je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Za situácie, že vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetko- právnych vzťahov k pozemku a žiadnym spôsobom ani nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách, pričom povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa až do vykonania pozemkových úprav, zodpovedá spravodlivému usporiadaniu veci, aby vlastníkovi pozemku patrila náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v a citovaného zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od vlastníka pozemku spravodlivo požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva a to bez adekvátnej náhrady, za ktorú možno považovať náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia

až do doby vykonania pozemkových úprav. V tomto smere odvolací súd poukazuje na obsah vecného bremena, ktorý je vymedzený v § 4 ods. 1 citovaného zákona, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Takýmto obsahom vecného bremena je vlastník pozemku úplne vylúčený z užívania svojho vlastníctva, keďže hoci je vlastníkom pozemku, nemôže predmet svojho vlastníctva držať, užívať požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním v súlade s ust. .

13. Keďže odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za určitý časový úsek, potom je potrebné vznesenú námietku premlčania žalovaným považovať za nedôvodnú. Náhrada za vecné bremeno je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa . Keďže žalobkyňa sa domáhala náhrady za obdobie od 28. 04. 2016 do 27. 04. 2018, pričom žalobu na súd podala dňa 18. 07. 2017, správne súd prvej inštancie dospel k názoru, že žaloba podaná žalobkyňou bola podaná na súd v trojročnej premlčacej lehote, a teda vyhodnotil, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je nedôvodná. S prihliadnutím na zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne posúdil aj nárok z titulu žalobou uplatneného úroku z omeškania, preto odvolací súd postupom v zmysle a rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v celom rozsahu potvrdil.

14. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania pri aplikácii ust. , keďže žalobkyňa bola úspešnou stranou sporu v celom rozsahu, správne rozhodol, že tejto vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré trovy je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa pri aplikácii ust. . V odvolacom konaní žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd uložil žalovanému, ktorý bol neúspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle .

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).