Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/71/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Mestu S., IČO: X., zastúpenému JUDr. I. R.,

advokátom v K., proti žalovanému S. N. S., B., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. K.,

advokátom v K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom

súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 31. októbra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalobca jepovinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania 47,26 eur

k rukám JUDr. M. K., advokáta v K. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 28. februára 2006 č. k. 5 C 60/2005–143

určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. S.., Obec S..

, zapísaných na LV č. X., Katastrálneho úradu K., Správa katastra S.. a to pozemok s parc. č.

2

X. (pzmk. parc. č. X.), druh pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere X. m, pozemok s parc.

2

č. X. (pzmk. parc. č. X.), druh pozemku orná pôda o výmere X. m, pozemok s parc. č. X.

2

(pzmk .parc. č. X.), druh pozemku orná pôda o výmere X. m, pozemok s parc. č. X. (pzmk.

2

parc. č. X.), druh pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere X. m. Návrh žalobcu v časti

o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom uvedených nehnuteľností zamietol. Rozhodol, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Mal preukázané z výpisu z

pozemkovej knihy č. X. k.ú. S.. pod B3, že na základe čd. X. zo dňa

31. januára 1951 došlo k zmene zápisu vlastníctva, a to na základe

zo dňa 14. júla 1949 sa vložilo vlastnícke právo pre Č. v celosti. Z čd. X. z roku 1951 zistil, že

Č. v P. bol podaný na Okresnom súde Spišská Nová Ves dňa 31. januára 1951 knihovný

návrh na vklad vlastníckeho práva vo vložke č. X. k.ú. S.. V citovanom návrhu sa uvádza, že

vo vložke č. X., pozemkovej knihy k.ú. S.. je zapísaný ako knihovný vlastník A.v S.. a na

základe zo dňa 14. júla 1949 majetok, ktorý náležal dňa 31. marca

1948 telovýchovným a športovým organizáciám, zaniknutým v dôsledku zjednotenia

telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. a preto Č. navrhuje vydanie

uznesenia na tento vklad. Z listu vlastníctva č. X. k.ú. S.. parcely registra "E" zistil, že ako

vlastník nehnuteľností parc. č. X., parc. č. X., parc. č. X. a parc. č. X. je vedený S..., B. – S..

M., a ako titul nadobudnutia S. tam uvedené Rozhodnutie o oprave chyby v katastrálnom

operáte X.. Z takto zisteného skutkového stavu mal v konaní preukázané, že ako vlastník

nehnuteľností na Katastrálnom úrade K., Správa katastra S.. vo vložke č. X. k.ú. S.. je

zapísaný žalovaný, ktorý vlastnícke právo odvodzuje od bývalej Č., ktorej je údajne právnym

nástupcom. Súd prvého stupňa z čd. X. z roku 1951 zistil, že zápis vlastníckeho práva pre Č.

do pozemkovej knihy nebol vykonaný v súlade s , , pretože

zápis do pozemkovej knihy bol prevedený bez toho, aby bolo vydané rozhodnutie krajským

národným výborom, že uvedené nehnuteľností prechádzajú na Č.. Pretože nebolo vydané

rozhodnutie príslušným krajským národným výborom, v danom prípade Krajským národným

výborom v K., že predmetné nehnuteľnosti, ktorých žalobca sa domáha určenia vlastníckeho

práva, na základe ktorého by prešli tieto na Č., súd prvého stupňa mal za to, že Č. k týmto

nehnuteľnostiam vlastnícke právo nenadobudla aj napriek tomu, že zápis bol prevedený.

Keďže A. v S.. bol zrušený a na novovytvorenú organizáciu a to Č. tieto nehnuteľností

neprešli, stali sa majetkom nikoho. V zmysle veci nepatriace

nikomu sú. vo vlastníctve štátu, takže aj tieto nehnuteľností sa stali vlastníctvom štátu, ktorý

ich nadobudol priamo zo zákona a to momentom, keď došlo k zrušeniu A. v S... Na to, aby sa

vlastníkom veci nikomu inému nepatriacich stal štát, nebol podľa záveru prvostupňového

súdu potrebný žiadny nadobúdací právny úkon (najmä ani nijaký privlastňovací akt).

Nehnuteľný majetok štátu v období, v ktorom vlastníkom nehnuteľností, o ktoré v spore ide,

sa stal štát, spravovali národné výbory, v obvode ktorých sa tento nehnuteľný majetok

nachádzal, teda okresné národné výbory, v danom prípade Okresný národný výbor v S...

Keďže k uvedeným nehnuteľnostiam aj napriek tomu, že ho užívali rôzne telovýchovné

jednoty nebolo týmto telovýchovným jednotám zriadené právo trvalého užívania, nemohli

prejsť na obec podľa , ale na obec prešli zo zákona podľa

, ktorý nadobudol účinnosť 1.5.1991, teda obec, Mesto S... sa stala

vlastníkom týchto nehnuteľností dňom 1.5.1991. V danom prípade súd prvého stupňa mal

pochybnosti aj o právnom nástupníctve žalovaného a v tomto smere dal za pravdu žalobcovi,

ktorý namietal, že žalovaný nie je právnym nástupcom tej organizácie, ktorej boli odňaté

majetkové práva , pretože takouto organizáciou, ktorej tieto práva

boli odňaté bol A., ktorý však neobnovil svoju činnosť. Uvedené nehnuteľnosti nepatrili nikdy

pôvodnej Č., ktorej by sa v zmysle mali tieto majetkové práva vrátiť,

pretože v zmysle sa tieto majetkové práva mali navracať podľa stavu

ku 31. marcu 1948. Na určení, že žalovaný nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností

nemohol mať žalobca naliehavý právny záujem, a preto žalobu v tejto časti súd prvého stupňa

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie účastníkov rozsudkom z 31. októbra 2007

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo určené,

že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X. k.ú. S.. tak, že

žalobu zamietol. V ostatnej časti, okrem výroku o trovách konania, potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa. Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 26 958,50 Sk, ktorú

zaviazal žalobcu zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Mal za to, že súd prvého stupňa správne použité právne predpisy na zistený

skutkový stav nesprávne aplikoval, nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k

uplatnenému nároku, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca je

vlastníkom nehnuteľností parc. č. X., X., X. a č. X. k.ú. S.. zapísaných na LV č. X.

Katastrálneho úradu K., Správy katastra S.. Žalobca uplatnil nárok na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. S.., ktoré sú zapísané na LV č. X.

Katastrálneho úradu K., Správy katastra S.. vo výlučnom vlastníctve žalovaného a pôvodne

boli zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. X. k.ú. S.. Preto bolo jeho povinnosťou nielen

tvrdiť, ale aj preukázať existenciu právneho titulu, t.j. právne relevantného dôvodu

nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, odvodzujúc svoje

vlastnícke právo od posledného vlastníka zapísaného v pozemkovej knihe, lebo táto

povinnosť zaťažuje toho, kto tvrdí, že nadobudol vlastnícke právo niektorým zo zákonom

stanovených spôsobov. Z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. X. k.ú. S.. vyplynulo, že posledný

zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B (Vlastníctvo) bol vykonaný na základe rozhodnutia

súdu z 31.1.1951 čd. X. v prospech Č. a právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva

bolo ustanovenie § 9 zák. č. 187/1949 Sb. Žalobca bol preto povinný v konaní preukázať, že

Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. X. k.ú. S.. zapísaná ako vlastník sporných nehnuteľností a od

ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie svojho vlastníckeho práva ako jej právny nástupca,

nenadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 187/1949 Sb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport

(ďalej len "cit. zák."), ktorý nadobudol účinnosť 23.7.1949, dobrovoľnú telesnú výchovu

a šport vykonáva "Č." a jej organizačné zložky (S..) ako jednotná ľudová telovýchovná a

športová organizácia.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. majetok (práva a záväzky), ktorý náležal dňa

31. marca 1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku

zjednotenia telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č.. O tom, ktorý majetok

prechádza, rozhodne Krajský národný výbor, v obvode ktorého taký majetok leží.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. prechod nehnuteľností a knihovných práv na Č. podľa

odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Č. podľa rozhodnutí krajských národných výborov.

Podľa zák. č. 141/1950 Sb. ( účinný od 1.1.1951)

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne

pomery vzniknuté pred 1.1.1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším

právom.

Podľa , v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje,

prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej

správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo

železničnej knihe alebo sa na súde uloží listina.

Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 platila zásada,

že vlastníkom nehnuteľností zapísanej do pozemkovej knihy bol (okrem výnimiek) ten, kto

bol ako vlastník tejto veci zapísaný. Zápisy do pozemkovej knihy mali tzv. konštitutívny

charakter, čo znamenalo, že vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej

knihe (taktiež aj iné vecné právo na takúto nehnuteľnosť) spravidla bolo možné nadobudnúť

len zápisom (vkladom) do pozemkovej knihy. Táto zásada však platila len pre prípady

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci prevodom, výnimku tvorilo

nadobudnutie vlastníckeho práva dedením a vydržaním. Vklad vlastníckeho práva nebol

obligatórny ani v prípadoch nadobudnutia vlastníckych, príp. iných vecných práv

k nehnuteľnostiam zo zákona, v ktorých zápisy nemali konštitutívne, ale len deklaratórne

účinky, t.j., že k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo pri splnení zákonom stanovených

podmienok, i keď o tomto nadobudnutí nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy

(prípadne bol vykonaný neskôr). Od 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť

č. sa intabulácia (vklad) pre vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

už nevyžadovala a všetky zápisy nadobudli iba deklaratórny význam, keď vlastníctvo

k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samou zmluvou, ak nebolo dohovorené inak,

alebo ak nič iné nevyplývalo z osobitných predpisov ( cit. )

a v prípadoch, v ktorých tak stanovil zákon, prechádzalo vlastníctvo priamo zo zákona alebo

výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy ( cit. ).

Podľa prechodného ustanovenia § 562 sa ustanoveniami uvedeného zákona spravovali

i právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1951, pokiaľ nebolo ustanovené inak. Zákon

č. 187/1949 Sb. účinný od 23.7.1949 do 17.12.1952 (bol zrušený zák. č. 71/1952 Sb.

o organizácii telesnej výchovy a športu) v ust. § 9 ods. 1 výslovne stanovuje, že majetok

(práva a záväzky), ktorý patril k 31. marcu 1948 telovýchovným a športovým organizáciám

zaniknutým v dôsledku ich zjednotenia, prechádza na Č., preto podľa odvolacieho súdu

nemohli byť pochybnosti o tom, že v danom prípade išlo o prechod vlastníckeho práva na

základe zákona, pričom zo znenia zákona vyplýva, že podmienkou nadobudnutia

vlastníckeho práva ku konkrétnemu majetku bolo rozhodnutie Krajského národného výboru o

tom, ktorý (konkrétny) majetok prechádza na nadobúdateľa zo zákona. Odvolací súd uviedol,

že zo samotnej skutočnosti, že v archívnych fondoch Slovenskej republiky sa nenachádza

rozhodnutie bývalého KNV v K. vydané podľa ustanovenia

§ 9 ods. 1 cit. zák. týkajúce sa sporných nehnuteľností, ktoré na základe tohto zákona prešli

na Č., nemožno vyvodiť záver, že rozhodnutie príslušným krajským národným výborom ani

nebolo vydané, a teda že nebola splnená podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva podľa

§ 9 ods. 1 cit. zákona. Aj keď zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol pre vznik

vlastníckeho práva Č. k sporným nehnuteľnostiam rozhodujúci, v danom prípade však

prechod vlastníckeho práva k pzkn. parcelám č. X., X., X. a X. k.ú. S..

z doterajšieho vlastníka . v S.. na Č. v celosti bol zapísaný (v súlade s ust. § 9 ods. 2 cit. zák.)

v pzkn. vl. č. X. k.ú. S.., a to na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu v Spišskej

Novej Vsi z 5.2.1951. Preto za takejto situácie, keďže v konaní neboli predložené dôkazy,

ktoré by uvedené nadobudnutie vlastníckeho práva spochybnili (nebol preukázaný opak),

odvolací súd dospel k záveru, že Č. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

podľa zák. č. 187/1949 Sb. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že podľa

Sb. o organizácii telesnej výchovy a športu majetok sokolských jednôt v závodoch, úradoch,

ústavoch a na vysokých školách prechádza na príslušné závodné skupiny .. Príslušné zápisy v

pozemkových knihách sa vykonajú s odvolaním sa na tento zákon pri príležitosti najbližšieho

zápisu. Štátny výbor alebo z jeho poverenia nižší výbor pre telesnú výchovu a šport môže, ak

to bude potrebné, rozhodnúť o prechode majetku Č., poprípade jej organizačných zložiek.

Tvrdenie žalobcu, že prijatím zákonov č. 71/1952 Sb. a č. 68/1956 Sb. bol Č. ex lege odňatý

všetok jej majetok, a teda aj majetok nadobudnutý na základe zák. č. 187/1949 Sb., nemá

oporu v cit. ust. § 13 zák. č. 71/1952 Sb. a § 7 ods. 2, 3 zák. č. 68/1956 Sb. V konaní nebolo

preukázané (ani z výpisu z pzkn. vl. č. X. k.ú. S.. nevyplýva), že došlo k prechodu vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam na organizácie uvedené v cit. zákonoch, resp. k zápisom zmien

pozemnoknižných práv, ktoré mali byť vykonané na základe rozhodnutí príslušných orgánov

v prospech týchto organizácií, a preto ani neboli dôvody na uplatňovanie akýchkoľvek

reštitučných nárokov na sporné nehnuteľnosti podľa reštitučného a

nar. vl. č. , ktorým sa upravujú podmienky a spôsob navrátenia majetkových

práv dobrovoľným telovýchovným organizáciám. Nebola dôvodná ani námietka žalobcu o

neexistencii Č. ako dobrovoľnej telovýchovnej organizácie s vlastnou právnou subjektivitou

v období rokov 1952–1990, keďže o právnej existencii Č. ako telovýchovnej a športovej

dobrovoľnej organizácie sa výslovne zmieňoval i zák. č. 68/1951 Sb. o dobrovoľných

organizáciách a zhromaždeniach, účinný od 1.10.1951 (zrušený účinným

1.5.1990), dokonca jej zveroval zjednotenie úlohy v oblasti športu a telovýchovy (podľa § 5

cit. zákona za organizácie podľa tohto zákona sa vyhlasujú R., J., Č., Z., Č., Č. a Č., resp.

ďalšie organizácie (spolky) vzniknuté pred 1. októbrom 1951, ktoré ministerstvo vnútra

mohlo vyhlásiť za organizácie podľa tohto zákona). Odvolací súd neakceptoval ani tvrdenie

žalobcu, že majetok Č., a teda aj sporné nehnuteľnosti, boli súčasťou spoločenského

socialistického vlastníctva, preto boli majetkom národným, a teda štátnym, lebo takýto názor

nemal oporu v spoločenskom systéme bývalej ČSSR, resp. ČSFR a v sústave vlastníckych

vzťahov republiky upravenej právnymi predpismi platnými v uvedenom období (úst. zák. č.

150/1948 Sb. Československej socialistickej republiky, zák. č. 141/1950 Sb.

, ČSFR č. , a nasl.

Hospodársky zákonník účinný do 31.12.1991). Č. podľa zák. č. 187/1949 Sb. bola

dobrovoľnou jednotnou ľudovou telovýchovnou a športovou organizáciou, ktorá ako

spoločenská, resp. iná socialistická organizácia mala právo vlastniť a nadobúdať majetok a

samostatne hospodáriť s vlastným majetkom, pričom v prípade jej majetku išlo o inú formu

socialistického spoločenského vlastníctva ( Hospodársky zákonník),

ktoré z ekonomického hľadiska nepatrilo k dvom základným formám socialistického

spoločenského vlastníctva, t.j. štátnemu a družstevnému vlastníctvu (

Sb. ). Tiež z ust. Hospodárskeho zákonníka vyplýva, že

spoločenské socialistické organizácie okrem vlastného majetku mohli hospodáriť aj s

národným majetkom, ktorý im štát odovzdal do trvalého alebo dočasného užívania, príp. štát

im mohol poskytnúť národný majetok na využitie za účelom zabezpečenia niektorých úloh

štátnych orgánov, preto so zreteľom na uvedené je nepochybné, že majetok Č. nebol

národným, a teda ani štátnym majetkom (ten bol zverený a spravovaný štátnymi

organizáciami). Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru

aj pri posúdení otázky právneho nástupníctva žalovaného, pokiaľ žalovaného nepovažoval za

právneho nástupcu Č.. Za právneho nástupcu v hmotnoprávnych vzťahoch treba zásadne

považovať toho, kto vstupuje do práv a povinností svojho právneho predchodcu na základe

skutočností stanovených hmotným právom, resp. právne nástupníctvo možno odvodiť z

právnych aktov, ktorými bola ukončená činnosť právneho predchodcu. V prejednávanej veci

z obsahu dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22.2.1993 uzatvorenej medzi Č. a S.. v

súvislosti s rozdelením ČSFR k 1.1.1993 (č.l. 70–71) vyplynulo, že nedošlo k zániku

pôvodného právneho subjektu – Č., ale len k zmene jej názvu a subjektom všetkých

majetkových práv – namiesto pôvodnej Č. sa stala Č. a S.. ako identické právne subjekty.

Preto žalovaný sa dôvodne považoval za právneho nástupcu Č., čo napokon potvrdzovali i

Stanovy občianskeho združenia S.., podľa ktorých je po vzniku Slovenskej republiky S..

výlučnou nástupníckou organizáciou po Č. na Slovensku. So zreteľom na uvedené, keďže

žalobca nepreukázal nadobudnutie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žiadnym zo

zákonom stanovených spôsobov, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku,

ktorým bolo určené, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaným na LV č. X. k.ú. S..

a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca sa v konaní domáhal tiež určenia, že žalovaný nie je vlastníkom

nehnuteľností zapísaných na LV č. X. k.ú. S.., pričom tento návrh podľa formulácie petitu

nebolo možné považovať za eventuálny petit (ako to správne posúdil súd prvého stupňa),

pretože žalobca podaním z 8.12.2005 (č.l. 94–99) výslovne požadoval rozhodnúť o oboch

návrhoch (v prípade ak súd neurčí, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností,

žiadal určiť, že žalovaný nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností), odôvodňujúc tento

druhý návrh potrebou vyriešenia predbežnej otázky v iných konaniach sp. zn.

a Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, preto odvolací súd na základe

odvolania podaného žalobcom preskúmal napadnutý rozsudok aj vo výroku, ktorým bola

zamietnutá žaloba o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností parc. č. X., X., X.

a č. X. k.ú. S.. zapísaných na LV č. X. Katastrálneho úradu K., Správy katastra S..

a napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa ako vecne správny. Žalobca

nemal naliehavý právny záujem na požadovanom negatívnom určení vlastníckeho práva,

lebo ním sleduje vyriešenie predbežnej otázky vo vzťahu k iným prebiehajúcim konaniam

(o žalobách podaných žalovaným proti nemu na plnenie), preto je zrejmé, že obsah

požadovaného určenia nemôže nič zmeniť na právnom postavení žalobcu vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods.

2

Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zamietol rozsudok súdu prvého

stupňa podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vytýkal odvolaciemu súdu, že nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že Krajský národný výbor

v K. o predmetných nehnuteľnostiach relevantným spôsobom nikdy nerozhodol, čím nebol

splnený zákonný predpoklad zápisu predmetných nehnuteľností v prospech Č. do

pozemkovej knihy, čo preukazuje, že Č. bola zapísaná do pozemkovej knihy ako vlastník

predmetných nehnuteľností v rozpore so zákonom č. 87/1949 Sb. ako aj to, že skutočnosť

zápisu v pozemkovej knihe nemá, s poukazom na v tom čase platný ústavný stav, vplyv na

to, že predmetné nehnuteľnosti boli v štátnom, neskôr socialistickom spoločenskom

vlastníctve. Štát ako jediný vlastník, s predmetnými nehnuteľnosťami disponoval aj

v budúcnosti (aj v roku 1952 a 1956). V období po 1. januári 1957 existovala Č. ako jediná

dobrovoľná telovýchovná organizácia, t.j. všetky ostatné telovýchovné organizácie, a teda aj

Č., zanikli, pričom súčasne prešiel na Č. všetok majetok všetkých

dovtedajších organizácií. Právny záver odvolacieho súdu ohľadom námietky žalobcu, že

prijatím zákonov č. 71/1952 Sb. a č. bol Č. ex lege odňatý všetok majetok,

nemá oporu v ustanovení § 13 zákona

č. 71/1952 Sb. a § 7 odsek 2 a 3 zákona č. 68/1958 Sb. je podľa názoru dovolateľa v rozpore

s právnou úpravou podľa uvedených zákonov, ktorými bol Č. odňatý všetok majetok a teda

aj ten znárodnený majetok (vrátane predmetných nehnuteľností), ktorý Č. nadobudla

znárodnením na základe zákona č. 187/1949 Sb. Nie je preto zrejmé, akými právnymi

úvahami sa odvolací súd spravoval, keď dospel k záveru, že aj v čase po 1. januári 1957 mal

za preukázané, že subjekt, ktorý zanikol zo zákona, mohol byť a súčasne aj je vlastníkom

predmetných nehnuteľností. Bol toho názoru, že odvolací súd sa nesprávne v predmetnom

rozhodnutí odvoláva na právny stav, ktorý existoval pred rokom 1952 a považoval ho za

nemenný až do roku 1990. Namietal i nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadom

„inej formy socialistického vlastníctva„ v prípade majetku Č., keď mal

za to, že Československej socialistickej republiky (ústavný )

uvádzala len dve formy vlastníctva a to štátne a družstevné vlastníctvo. Namietal,

že odvolací súd nesprávne vyhodnotil i právne nástupníctvo žalovaného, nakoľko ho bolo

možné viazať len na ten majetok, ktorého vlastníkom bol žalovaný, resp. jeho právny

predchodca, a to výlučne pred 31. marcom 1948. Opätovne poukázal na to, že predmetné

nehnuteľnosti nadobudol v súlade s , ku ktorým zaniklo právo

trvalého užívania Č.. Nadobudnutím účinnosti právnej normy, ,

dňa 1. januára 1994, sa žalobca stal ex lege vlastníkom predmetných nehnuteľností, pričom

tento právny a faktický stav trvá dodnes. Žalobca ďalej vytýkal odvolaciemu súdu,

že neprihliadol v konaní, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať, v dôsledku čoho

je jeho konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej medzi žalovaným

a spoločnosťou R. V. s.r.o. so sídlom V. došlo na základe návrhu zo dňa 23. apríla 2007 k

zmene osoby zapísanej ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností.

Uvedená skutočnosť sa žalobcovi stala známou až po pojednávaní odvolacieho súdu, na

ktorom vyhlásil v predmetnej právnej veci rozhodnutie, a to na základe písomnosti od

spoločnosti R. V. s.r.o. doručenej žalobcovi dňa 2. novembra 2007. Podľa názoru žalobcu,

žalovaný bol povinný oznámiť Krajskému súdu v K. nedostatok procesnej spôsobilosti

založenej na pasívnej nelegitimácii, napriek tomu si túto svoju zákonom uloženú právnu

povinnosť nesplnil. Mal za to, že v rozhodnom čase, t.j. dňa 31. októbra 2007, odvolací súd

konal a rozhodol v právnej veci osoby – o jej právach povinnostiach, ktorá trpela

nedostatkom procesnej spôsobilosti, t.j. nemala spôsobilosť konať pred sudom ako účastník

konania. Vecná legitimácia žalovaného na účasť v predmetnom konaní nemala v rozhodnom

čase oporu v hmotnom práve. Odvolací súd, napriek tomu, že mu takúto povinnosť ukladal

, neskúmal splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného.

K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý ho navrhol zamietnuť a priznať

náhradu trov dovolacieho konania. Stotožnil sa s rozsudkom odvolacieho súdu a uviedol,

že nie je možno konštatovať nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného, ktorá má

vychádzať podľa názoru žalobcu, z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Procesná

legitimácia u právnických osôb splýva so spôsobilosťou byť účastníkom konania a táto je

u žalovaného splnená. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného by mohol byť

jedine ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmal dovolací

súd, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v Podľa tohto ustanovenia je takouto

vadou, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. a/ preto nie je daný.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Dovolateľ namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalobcu v odvolacom

konaní, tvrdiac, že súd má povinnosť takúto skutočnosť sám skúmať a táto povinnosť

mu vyplýva priamo z ustanovení procesného predpisu ( ).

Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník

subjektom práva či povinnosti, ktorá je premetom konania. Jej nedostatok je dôvodom

na zamietnutie návrhu a nie na zastavenie konania. Bolo vecou žalobcu, aby tejto požiadavke

vyplývajúcej z hmotného práva vyhovel a riadne označil žalovaného, prípadne podal návrh

podľa O takomto návrhu je súd povinný rozhodnúť (za podmienok

uvedených v ), avšak v priebehu celého konania (a to i dovolacieho) žalobca

návrh podľa nepodal. Nebolo povinnosťou súdu poučiť žalobcu o tom, koho

by mal podľa hmotného práva žalovať. Takéto poučenie by nepochybne presahovalo

poučovaniu povinnosť súdu podľa a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti

účastníkov konania zakotvenej tak v ustanovení , ako aj v ustanoveniach

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a . Podľa

súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach.

V danom prípade by ale išlo o poučenie iné, o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom,

kto by mal byť podľa hmotného práva účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že žalobcom namietaná tzv. iná

vada nie je v predmetnej veci daná.

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Žalobca sa v predmetnej veci okrem iného domáhal aj určenia vlastníctva

k označeným nehnuteľnostiam, dôvodiac, že nehnuteľnosti, v súlade ,

ku ktorým zaniklo právo trvalého užívania Č. prešli do jeho vlastníctva a preto dňom

nadobudnutia účinnosti tejto právnej normy, t.j. dňa 1. januára 1994 sa stal ex lege vlastníkom

predmetných nehnuteľností.

V zmysle , vlastníctvo veci možno nadobudnúť

kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom.

Nadobudnutím vlastníctva priamo ex lege, bez ďalšej právnej skutočnosti je taký

spôsob nadobúdania vlastníctva, ktorý má výnimočnú povahu a obmedzuje sa na reštitúcie

vlastníckeho práva a na prechody majetku štátu na obce.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. X.

k.ú. S.. je nesporné, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B. (Vlastníctvo) bol

vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31.1.1951 čd. X. v prospech Č. a právnym dôvodom

nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ust. § 9 zák. č. 187/1949 Sb. Žalobca bol preto

povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. X. k.ú. S.. zapísaná ako vlastník

sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie svojho vlastníckeho

práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 187/1949 Sb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport

(ďalej len „cit. zák.“), ktorý nadobudol účinnosť 23.7.1949, dobrovoľnú telesnú výchovu

a šport vykonáva „Č“ a jej organizačné zložky (S..) ako jednotná ľudová telovýchovná a

športová organizácia.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. majetok (práva a záväzky), ktorý náležal dňa 31. marca

1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku zjednotenia

telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č..

O tom, ktorý majetok prechádza, rozhodne Krajský národný výbor, v obvode ktorého taký

majetok leží.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. prechod nehnuteľností a knihovných práv na Č. podľa

odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Č. podľa rozhodnutí krajských národných výborov.

Podľa zák. č. 141/1950 Sb. ( účinný od 1.1.1951)

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne

pomery vzniknuté pred 1.1.1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším

právom.

Podľa , v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje,

prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej

správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo

železničnej knihe alebo sa na súde uloží listina.

Aj keď zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol pre vznik vlastníckeho

práva Č. k sporným nehnuteľnostiam rozhodujúci, v danom prípade však prechod

vlastníckeho práva k pzkn. parcelám č. X., X., X. a X.

k.ú. S.. z doterajšieho vlastníka A. v S.. na Č. v celosti bol zapísaný (v súlade S. ust. § 9 ods.

2 cit. zák.) v pzkn. vl. č. X. k.ú. S.., a to na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu

v Spišskej Novej Vsi z 5.2.1951, preto za takejto situácie, keďže v konaní neboli predložené

dôkazy, ktoré by uvedené nadobudnutie vlastníckeho práva spochybnili (nebol preukázaný

opak), správne odvolací súd dospel k záveru, že Č. nadobudla vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam podľa zák. č. 187/1949 Sb. V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva

rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že

rozhodnutie, vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a

nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možno

vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi a to s prihliadnutím k

správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod

k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t.j. ak časový odstup podstatne

prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné) diali obvyklým, resp. úradným

postupom, je dôkazné bremeno na tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto

takúto skutočnosť tvrdí. V predmetnej veci dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, ktorý však

nepreukázal žiadnymi, ani nepriamymi dôkazmi, že rozhodnutie Krajského národného

výboru ohľadom prechodu predmetných nehnuteľností ( Sb),

neexistovalo. V tomto smere neobstojí ani námietka žalobcu, že odvolací súd v nedokázanej

existencie predmetného rozhodnutia „urobil nevyvrátiteľnú domnienku o jeho existencii“.

Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd správne v kontexte iných dôkazov posudzoval i túto

v konaní namietanú skutočnosť.

Dovolací súd poukazuje na to, že v spore, v ktorom sa žalobca domáha kladného

určenia svojho tvrdeného vlastníctva zaťažuje ho dôkazné bremeno, t.j. povinnosť tvrdenia,

akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudol. Žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam zo o majetku obcí, t.j. že vlastnícke právo na neho

prešlo zo zákona.

Podľa účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci

z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové

postavenia hospodárení obcí s ich majetkom.

Podľa do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej štátnej správy,

ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným

výborom, na území, ktorých sa nachádzajú.

Podľa nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká

právo trvalého užívania telovýchovných jednôt podľa osobitného predpisu, prechádzajú

dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva obce, na území, ktorej sa nachádzajú.

Podľa , o prechode vlastníctva veci, postúpení

majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdacie právnické

osoby písomné protokoly, zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obce vykonajú

príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej

správy a obecným zastupiteľstvom.

Podľa o správe majetku štátu, právo trvalého

užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov telovýchovným jednotám,

a ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dňom jeho účinnosti zaniká (dňom

1.1.1994).

Podľa záveru dovolacieho súdu, žalobca nepreukázal, že k nehnuteľnostiam,

ku ktorým sa domáha určenia vlastníctva, patrilo právo hospodárenia národnému výboru,

na území ktorého sa tieto nehnuteľnosti nachádzali (t.j. Okresný národný výbor S..) a preto

by boli splnené podmienky uvedené v hore citovanom

Žalobca bez odôvodnenia ako svoj nadobúdací titul uvádza len § 2a ods. 1 uvedeného

zákona, avšak tento je potrebné vykladať v kontexte ostaných ustanovení zákona. Naviac,

žalobca nepreukázal ani ostané náležitosti, ktoré zákon pre prechod vlastníctva v zmysle

vyžadoval.

Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, spochybňujúcu právne

nástupníctvo žalovaného. Žalobcove „historické úvahy“ o právnom nástupníctve sú právne

irelevantné a žalobca nepreukázal, že by súbežne existovali dve organizácie Č. – právneho

predchodcu žalovaného. Správne i odvolací súd vyhodnotil namietané skutočnosti s

poukazom na obsah dohody o potvrdení majetkových pomerov

z 22.2.1993 uzatvorenej medzi Č. a S.. v súvislosti s rozdelením ČSFR k 1.1.1993, z ktorej

vyplynulo, že nedošlo k zániku pôvodného právneho subjektu – Č., ale len k zmene jej názvu

a subjektom všetkých majetkových práv – namiesto pôvodnej Č. sa stala Č. a S.. ako

identické právne subjekty.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ). Dovolací súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb za jeden úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním

písomného vyjadrenia k dovolaniu vo výške 41,82 eur, čo spolu s režijným paušálom

(5,44 eur) predstavuje spolu 47,26 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská