Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/102/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, C. a 2. B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, E., obaja zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Južná trieda 28, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 31.110,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 20. júna 2024 č.k. -792

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.

Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade 8.507,41 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 19.12.2018 do zaplatenia a žalobcovi v 2. rade 8.507,41 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 19.12.2018 do zaplatenia (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalobcom v 1. a 2. rade proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (III.). Rozhodol tak o žalobe druhým v poradí rozsudkom, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému peňažného plnenia z dôvodu, že žalovaný užíva parcely patriace do podielového spoluvlastníctva žalobcov, na ktorých sa nachádza Park Anička - verejná zeleň, ohľadne ktorej majú žalobcovia až do času majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena v podobe požadovanej peňažnej náhrady.

2. Vec právne posúdil podľa príslušných ustanovení , , zákona o územnom plánovaní, , , keď konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. F. G., obec E. - F., H. E. I., zapísaných na LV č. XXXXX ako parcela C-KN č. 6651/20 - ostatné plochy o výmere 889 m2, parcela C-KN č. 6651/23 - ostatné plochy o výmere 2023 m2, a to každý z nich vo veľkosti 1/2 k celku, čo predstavuje na vyššie uvedených parcelách pre každého zo žalobcov výmeru 1456 m2, za užívanie ktorých vyzvali žalovaného listom z 18.12.2015 (zrejme 17.12.2018- pozn. súdu), doručeným mu 17.12.2018, na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018 vo výške 31.110,16 eur. Sporné nebolo ani to, že žalovaný tieto pozemky užíva, nakoľko sa na nich nachádza Park Anička. Žalovaný nadobudol Park Anička na základe v zmysle delimitačného protokolu, hospodárskej zmluvy, rozhodnutia z roku 1983. Súdu je obsah týchto listinných dôkazov známy z iných konaní, predmetom ktorých je obdobný nárok uplatnený vo vzťahu k žalovanému z titulu užívania pozemkov vo vlastníctve fyzických osôb tým, že je aj na nich

umiestnený Park Anička (napr. konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. ). Splnenie predpokladu podľa tvrdia žalobcovia v žalobe a uvedené nerozporoval ani žalovaný (zápisnica z pojednávania z 20.9.2022). Žalobcovia sa žalobou domáhali náhrady za vecné bremeno podľa za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018. Peňažný nárok neskôr právne kvalifikovali ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa podľa , pretože ide o verejnú zeleň, čím na predmetných pozemkoch nevzniklo vecné bremeno podľa tohto zákona a za užívanie pozemkov žalovaným im svedčí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

3. Súd prvej inštancie v prvom rade argumentoval, že nevylučuje ex lege zriadenie zákonného vecného bremena aj na pozemkoch podľa tohto zákona. Aj takto zaťažené pozemky možno usporiadať v zmysle tohto zákona. Aplikácia inštitútu bezdôvodného obohatenia požadovaná žalobcami je pri nazeraní žalobcov na Park Anička ako na verejnú zeleň za primeraného použitia vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu - Krajského súdu v Košiciach sp.zn. nedôvodná. Pokiaľ sa na pozemkoch žalobcov nachádza Park Anička, teda stavba v zmysle a Stavebného zákona, ktorá súčasne prešla do vlastníctva žalovaného podľa o majetku obci, keď bola splnená tiež podmienka povolenia stavby podľa platných právnych predpisov, potom je správny záver súdu o tom, že boli splnené podmienky pre aplikáciu , ako konštatoval odvolací súd v predmetnej veci vo svojom zrušujúcom uznesení. Sám zákonodarca podľa tohto zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na úroveň tých pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle tohto zákona, a preto niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Preto je predmetný nárok potrebné posudzovať podľa

4. Nárok je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné posudzovať podľa Predmetom prechodu na žalovaného bol Park Anička a vzhľadom na neexistenciu zmluvného vzťahu, ktorý by žalovaného oprávňoval tieto pozemky, na ktorých sú umiestnené pozemné komunikácie užívať, v súlade s zákona cˇ. k 1.7.2009 vzniklo v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Žalobcom účinnosťou tohto zákona vznikol nárok ( zákona), aby im žalovaný zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok v jeho vlastníctve, pričom do podania žaloby nedošlo k uplatneniu tohto postupu, resp. postupu predpokladaného zákona. Žalovaný užíva sporné parcely na základe zákonného vecného bremena. Poukázal tiež na konštatovanie zo strany odvolacieho súdu, že charakter náhrady za predstavuje jednorazovú náhradu a uvedené je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú súčasne vymenoval v bode 51. odôvodnenia svojho rozsudku.

5. V prejednávanom spore sa žalobcovia pôvodne domáhali náhrady za vecné bremeno, ktoré vzniklo na základe vo forme opakovanej náhrady za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018, hoci neskôr zmenili právnu kvalifikáciu nároku a náhradu za užívanie pozemkov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve si uplatňovali titulom bezdôvodného obohatenia. Podstatným ale je, že žalobcovia sa domáhajú peňažného plnenia za užívanie tých istých pozemkov žalovaným, avšak za iné obdobie (neskoršie), a teda domáhajú sa plnenia, ktorého priznanie je závislé od posúdenia hmotnoprávnej otázky a táto už bola ako predbežná vyriešená vo vyššie označenom konaní, kde súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na opakovanú náhradu. Z rozsudku Okresného súdu Košice II z 29. mája 2019 č. k. -127 v spore žalobcov proti žalovanému vyplynulo, že žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie 10.366,72 eur spolu s príslušenstvom. Súd na daný prípad aplikoval , pretože žalovanému nesporne vzniklo zo vecné bremeno k užívaniu žalovaných pozemkov. Uzavrel, že žalobcom patrí odplata za vecné bremeno zriadeného žalovanému zo zákona, ktorej priznal povahu opakujúceho sa plnenia. Peňažná náhrada za totožné pozemky, ktorých sa týka i nárok uplatnený v tomto spore, sa týkala obdobia od 11.12.2013 do 11.12.2014, ktoré žalovaný užíval bez toho, aby za užívanie žalobcom zaplatil. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 11. augusta 2020 sp.zn. odvolací súd potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku (a výroku o nároku na náhradu trov konania), keď sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že finančná náhrada podľa , t.j. v prípade zriadeného zákonného vecného bremena sa javí

ako primeraná vo forme opakovanej finančnej náhrady. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku nadobudol právoplatnosť 9.10.2020.

6. Vyššie uvedeným právoplatným rozhodnutím došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným a súd je, i s poukazom na právny názor odvolacieho súdu v uznesení z 15. februára 2024, preto viazaný vyriešením tejto predbežnej otázky a nemôže vychádzať z iného záveru ohľadom charakteru náhrady za držbu a užívanie predmetných pozemkov žalovaným. V tomto smere totiž existuje jednotná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k a jeho dôsledkom, ktorá je reprezentovaná najmä rozhodnutím uverejneným v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2013 - R 40/2013 z 31. januára 2012 sp.zn. : „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Najvyšší súd prejudicialitu riešil i v ďalších rozhodnutiach sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. .

7. Žalobcovia sa domáhajú náhrady za vecné bremeno za také obdobie, za ktoré by za iných okolností, tzn. neprihliadajúc na záväzný prejudiálny účinok skorších rozhodnutí, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, nebolo možné žalobcom priznať. V danom prípade je s odkazom na doposiaľ uvedené nutné odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno, aby súd rešpektoval zásadu právnej istoty a prejudiciálny účinok predchádzajúcich rozhodnutí vo vzťahu k náhrade za vecné bremeno patriacej žalobcovi. Nové a iné právne posúdenie nároku žalobcov voči žalovanému, odlišné od posúdenia uvedeného v rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. , je v tomto spore neprípustné. Nárok žalobcov v súvislosti s vecným bremenom zriadeným a upraveným zákonom cˇ. (), z ktorého je žalovaný oprávnený držať a užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov a títo sú povinní toto obmedzenie svojho vlastníckeho práva strpieť, je dôvodný a žalobcom patrí náhrada za toto vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia.

8. Spornou medzi stranami sporu bola výška uplatnenej náhrady. Žalobcovia v žalobe požadovali náhradu podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý vyhotovil I. G. J. - znalec v odbore stavebníctvo, v ktorom je ročná odplata za vecné bremeno vo výške 3,56 eur/m2. Žalovaný za rozhodujúci v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že odplaty za zriadenie vecného bremena je v zmysle znaleckého posudku č. XXX/XXXX I. B. K. 0,55 eur/m2/rok. Počas konania strany sporu zhodne navrhli vykonanie znaleckého dokazovania znaleckým , pričom závery znaleckého posudku č. XXX/XXXX nerozporovali a na pojednávaní 21.5.2024 súhlasili s jeho použitím na určenie výšky náhrady za vecné bremeno. Mali však odlišný názor pre určenie výšky náhrady za vecné bremeno podľa tohto znaleckého posudku, t.j. žalobcovia mali za to, že by súd mal vychádzať z hodnoty nájmu a žalovaný z hodnoty určenej pre vecné bremeno. Súd má za to, že pokiaľ súd dospel k záveru, že žalobcom patrí náhrada za vecné bremeno, priznané plnenie by malo zodpovedať výške náhrady za vecné bremeno a nie výške obvyklého nájmu. Žalovaný totiž dotknuté parcely neužíva bez právneho dôvodu, kedy by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného, ale právnym dôvodom užívania je zákonné vecné bremeno. Niet pochýb o tom, že náhrada za vecné bremeno nie je totožná s výškou obvyklého nájomného, keďže spôsob ich výpočtu je odlišný a stanovený vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Všeobecná hodnota vecných bremien bola vypočítaná podľa vzorca uvedeného v časti II. znaleckého posudku (bod 1.1.4). Časové trvanie vecného bremena pri neobmedzenom trvaní je 20 rokov. Všeobecná hodnota vecného bremena stanovená v znaleckom posudku bola určená ako jednorazová odplata za jeho zriadenie. Pre parcelu č. 6651/20 (por.č. 86 č.l. 437) vo výške 34.226,26 eur a pre parcelu č. 6651/23 (por.č. 107 č.l. 437) vo výške 79.205,81 eur. Vychádzajúc z vyššie uvedených hodnôt, ktoré sú stanovené na obdobie 20 rokov, je podľa názoru súdu zrejmé, že opakovaná výška náhrady za jeden rok je tak z tohto posudku jednoducho zistiteľná (i bez osobitného vzorca pre výpočet opakovanej náhrady za vecné bremeno). Ročná hodnota vecného bremena v prípade parcely č. 6651/20 predstavuje 1.711,313 eur (t.j. 1,9249 eur/m2); za tri roky táto náhrada predstavuje 5.133,939 eur, čo pre každého zo žalobcov vzhľadom na spoluvlastnícky podiel 1/2 predstavuje 2.566,9695 eur. V prípade parcely č. 6651/23 ročná hodnota predstavuje 3.960,2905 eur (t.j. 1,9576 eur/m2); za tri roky táto náhrada predstavuje 11.880,8715 eur, čo pre každého zo žalobcov vzhľadom na spoluvlastnícky podiel 1/2 predstavuje 5.940,43575 eur. Každému zo žalobcov tak spolu patrí náhrada za vecné bremeno vo výške (po zaokrúhlení) 8.507,41 eur. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku súd žalobu zamietol, keď na priznanie žalobcami požadovanej

sumy vo výške obvyklého nájomného, vzhľadom na závery znaleckého posudku č. XXX/XXXX, resp. v zostávajúcej sume podľa znaleckého posudku I. J., nebol daný zákonný podklad, keďže žalobcom náleží náhrada za vecné bremeno založená na výpočte hodnoty náhrady vecného bremena a nie vo výške obvyklého nájomného.

9. Vzhľadom na to, že v prípade vydania finančnej náhrady za vecné bremeno nie je zákonom stanovená lehota na splnenie tejto povinnosti a nie je daná ani dohodou strán, žalovaný je povinný žalobcom plniť v súlade s dňom nasledujúcim po tom, ako ho žalobca o plnenie požiadal. Žalobcovia žalovaného o plnenie požiadali výzvou doručenou 17.12.2018. Žalovaný mal žalobcom plniť deň nasledujúci, a preto keď tak neurobil, patria žalobcom i požadované úroky z omeškania podľa v spojení s nariadenia vlády. K prvému dňu omeškania žalovaného, t.j. 19.12.2018, tieto predstavovali 5 % ročne.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa majúc za to, že žalobcovia boli v spore úspešní v plnom rozsahu. Vychádzal pritom zo súdnej praxe, v zmysle ktorej zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, kedy nemožno žalobcov zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku tejto úvahy alebo znaleckého dokazovania. Podstatným v tomto smere, že základ nároku je dôvodný a výška priznaného plnenia na neho iba nadväzuje. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup možným v zmysle článku 4 ods. 2 , keďže neodporuje princípom, na ktorých je založený.

11. Proti rozsudku v rozsahu jeho výrokov I. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa , , a . V odvolaní uviedol, čoho a z akého titulu sa domáhajú žalobcovia predmetným návrhom, akým spôsobom súd o ich nároku rozhodol, a že súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bolo dostatočne preukázané, že predmetný nárok je potrebné posudzovať podľa , a teda žalovaný užíva žalované pozemky na základe zákonného vecného bremena; charakter jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa tohto zákona je z pohľadu všeobecného záveru správny, pretože je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, žalobcom ale už bola právoplatne priznaná opakovaná náhrada za užívanie žalovaných pozemkov za obdobie od 11.12.2013 do 11.12.2014 a súd je preto v tomto konaní viazaný posúdením predbežnej otázky skorším rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 29.5.2019 a je nutné, aby sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady tak, aby rešpektoval zásadu právnej istoty a prejudiciálny účinok predchádzajúceho rozhodnutia vo vzťahu k náhrade za vecné bremeno patriace žalobcom, inak by bolo rozhodnutie v rozpore s princípom právnej istoty. Odvolateľ mal za to, že zo strany súdu ide o nesprávne právne posúdenie otázky odplatnosti v rozpore s princípom právnej istoty. Uviedol, že s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol do procesného kódexu definíciu princípu právnej istoty, čím sa táto stála záväznou a obsah pojmu právna istota nespochybniteľným. takúto definíciu neobsahoval, čo pripúšťalo určitú voľnosť súdov pri definovaní aplikácii princípu právnej istoty. Avšak za situácie, kedy sa právnou istotou podľa rozumie rozhodovanie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, nemožno za zachovanie princípu právnej istoty považovať rozhodovanie v súlade s rozhodnutiami nižších súdnych autorít. Za takejto právnej situácie je neprípustné, aby s poukazom na zachovanie právnej istoty (v rozpore s jej legálnou definíciou) súd priznal žalobcom nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou (; ; a ďalšie) len z dôvodu, že za iné obdobie im bol obdobný nárok priznaný v inom konaní. Súd nemôže uspokojivo odôvodniť svoje rozhodnutie ani viazanosťou súdu inými rozhodnutiami s odkazom na , pretože vychádzajúc z jeho znenia, súd nie je viazaný iným rozhodnutím všeobecného súdu. Ani ust. , na ktoré súd prvej inštancie poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku, nemôže byť dôvodom priznania určitého nároku len z dôvodu, že tento bol priznaný skorším rozhodnutím. Prejudicialita vyjadrená v sa uplatňuje v prípade otázky, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa . Keďže všeobecný súd, ktorý rozhodoval o nároku žalobcu za skoršie obdobie nie je iný orgánom verejnej moci, ust. nemožno aplikovať na vec prejednávanú v tomto konaní. Okrem toho poukázal tiež na so záverom, že zákon obmedzuje záväznosť rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok a v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Z uvedeného potom vyplýva, že pre viazanosť súdu skorším rozhodnutím o nároku žalobcov v tomto konaní je nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia uvádzal, že sa jedná o opakovanú náhradu, čo však nie je tento prípad. Keďže odôvodnenie rozhodnutia

nie je záväzné, nemožno žalobcom v tomto konaní priznať nárok na opakovanú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno v rozpore so závermi obsiahnutými v uzneseniach sp.zn. , v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. . Vec už bola hmotnoprávne posúdená v predchádzajúcom konaní, a to v otázke, či na právnu vec medzi účastníkmi konania sa vzťahuje aplikácia Otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov sa zmenou rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR nezmenila a je naďalej ustálená tým spôsobom, že predmetný vzťah medzi žalobcami a žalovaným sa riadi týmto zákonom, v zmysle ktorého vzniklo a trvá žalovanému k žalovaným pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu za užívanie žalovaných pozemkov. V tomto smere došlo iba k ustáleniu tejto hmotnoprávnej otázky a na ňu nadväzujúceho posúdenia odplaty za zákonom zriadené vecné bremeno, ktoré zákon nerieši a naopak otázku náhrady riešila iba rozhodovacia prax súdov. Záväznou rozhodovacou praxou nemôže byť rozhodovacia prax okresných a krajských súdov v prípadoch, kedy existuje rozhodovacia prax vyššej súdnej autority. Práve rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR je v článku 2 ods. 2 ukotvená práve v rámci princípu právnej istoty. Ak dôjde k zmene skutkovej alebo právnej okolnosti, ktorou bezpochyby je aj zmena o ustálení rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority akou je Najvyšší súd SR, je potrebné daný vzťah opätovne posúdiť a vziať do úvahy právnu istotu účastníka, ktorý legitímne očakáva, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s takto ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. K otázke rozhodovania o nárokoch na náhradu za vecné bremeno podľa v súlade s princípom právnej istoty sa v neposlednom rade vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. zo dňa 23.11.2023. Súd prvej inštancie opierajúc sa o nesprávny záver odvolacieho súdu preto podľa názoru odvolateľa dospel k nesprávnym záverom o viazanosti súdu skorším rozhodnutím, nesprávne posúdil otázku charakteru nároku (opakovaná/jednorazová náhrada), čím nesprávne vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným a nedostatočne s poukazom na judikatúru vychádzajúcu z iného právneho stavu odôvodnil svoje rozhodnutie. Otázkou posúdenia aplikácie princípu právnej istoty sa zaoberal aj Mestský súd Košice v rozsudku sp.zn. zo dňa 16.5.2024, ktorý v konaní takisto vyhodnocoval situáciu priznania alebo zamietnutia opakovaného nároku vlastníkov pozemkov za náhradu za užívanie pozemkov podľa a odvolateľ poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a súčasne poukázal na niektoré jeho závery bližšie v podanom odvolaní citované. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamieta a žalobcov zaväzuje na náhradu trov celého konania.

12. Žalobcovia k odvolaniu uviedli, že rozhodnutie považujú za správne, riadne odôvodnené a preskúmateľné, ktorého právne závery sú v súlade s vykonaným dokazovaním, s platnou právnou úpravou a s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít. Zotrvali na názore, že sa domáhajú plnenia, ktorého priznanie je závislé od posúdenia hmotnoprávnej otázky, ktorá už bola ako predbežná vyriešená v skoršom konaní tým spôsobom, že žalobcovia majú nárok na opakovanú náhradu. Navyše žalobcovia svoj nárok opierajú aj o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá priznáva opakovanú náhradu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. , a tiež rozhodnutie NS SR sp.zn. . Predbežná otázka o opakovej odplate bola priamym predmetom sporu vo výroku skoršieho rozhodnutia (Okresného súdu Košice II zo dňa 29.5.2019 sp.zn. ). Výrok znie na zaplatenie istiny spolu s úrokom z omeškania odo dňa podania žaloby a výrok skoršieho rozhodnutia jednoznačne obsahuje skutočnosť, že sa jedná o opakovanú náhradu. Dali tiež do pozornosti nedávne rozhodnutie o obdobnej veci týkajúcej sa prejudiciálneho účinku skoršieho rozhodnutia, keď aj v tomto prípade rovnako išlo o pozemky v Parku Anička a týmto konaním je rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2024 sp.zn. . Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol.

13. Odvolací súd postupom podľa vyzval zástupcu žalobcov a žalovaného na vyjadrenie k možnému posúdeniu:

- otázky prejudiciality v intenciách rozhodnutia NS SR sp.zn. z 28.11.2024, v zmysle ktorého skoršie právoplatne priznané peňažné plnenie v podobe opakovanej náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno (podľa ) nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo prejudiciálnom posudzovaní otázky, či náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno má charakter jednorazovej alebo opakovanej náhrady.

- predmetného nároku v intenciách nálezu ústavného súdu sp.zn. v otázke, či je doterajšia rozhodovacia prax v okolnostiach predmetného prípadu na vec priliehavá (doterajšia

rozhodovacia prax, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej preferuje priznávanie jednorazovej náhrady, ako navyše premlčateľného nároku), pričom odlišnou okolnosťou od tých predchádzajúcich je čas s vysloveným záverom, že ak aj rozhodovacia prax priznávajúca jednorazovú odmenu dávala zmysel po prijatí , nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú, preto iba opakovaná náhrada (blížiaca sa trhovej hodnote) môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom osôb, ktoré si náhradu uplatňujú.

14. Žalobcovia k odvolacím súdom zvolenému postupu podľa uviedli, že sa s rozhodnutím NS SR sp.zn. nestotožňujú. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. uviedli, že na tento nález už poukazovali aj samotní žalobcovia v priebehu odvolacieho konania, pričom označený nález je plne aplikovateľný aj v danom prípade, keď ústavný súd jednoznačne konštatoval, že právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Len opakovaná náhrada blížiaca sa trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. Žalobca má nárok na opakovanú náhradu za vecné bremeno zriadené Okrem toho dali do pozornosti aj ďalšie aktuálne rozhodnutia ústavného súdu pod sp.zn. a , ktorými prijal ústavné sťažnosti na ďalšie konania v súvislosti s riešením otázky náhrady za (pozemky v areáli Park Anička). 14.1. Žalovaný sa k odvolacím súdom zvolenému postupu podľa nevyjadril.

15. Rozsudok vo výroku II. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný a predmetom odvolacieho prieskumu tak bol výlučne výrok I. ako vyhovujúci výrok a výrok III. o trovách konania.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a aplikujúc navyše postup podľa v znení podľa bodu 13. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom dospel k záveru, že aj keď odvolateľ opodstatnene namietal záver súdu, podľa ktorého súd v tomto konaní je viazaný posúdením predbežnej otázky skorším rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 29.5.2019, napadnuté rozhodnutie je vecne správne, hoci z iného dôvodu.

17. Predmetom konania je zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorú si žalobcovia uplatňujú voči žalovanému na základe toho, že žalovaný v rozhodnom období užíval pozemky v ich podielovom spoluvlastníctve, na ktorých sa nachádza park Anička, pôvodne titulom vecného bremena zriadeného podľa , ktorý neskôr prekvalifikovali na bezdôvodné obohatenie, pretože žalovaný pozemky užíva bez právneho dôvodu.

18. Súd svoj vyhovujúci výrok založil najmä na závere o tom, že:

- Nárok je potrebné posudzovať podľa . V súlade s zákona cˇ. k 1.7.2009 vzniklo v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou; žalovaný užíva sporné parcely na základe zákonného vecného bremena.

- Žalobcovia sa domáhajú peňažného plnenia za užívanie tých istých pozemkov žalovaným, avšak za iné obdobie (neskoršie), a teda domáhajú sa plnenia, ktorého priznanie je závislé od posúdenia hmotnoprávnej otázky a táto už bola právoplatne ako predbežná otázka vyriešená v označenom konaní, kde súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na opakovanú náhradu; súd je preto viazaný vyriešením tejto predbežnej otázky a nemôže vychádzať z iného záveru ohľadom charakteru náhrady za držbu a užívanie predmetných pozemkov žalovaným.

- Uvedené odôvodňuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno, aby súd rešpektoval zásadu právnej istoty a prejudiciálny účinok predchádzajúcich rozhodnutí vo vzťahu k náhrade za vecné bremeno patriacej žalobcovi.

- Žalobcom preto patrí náhrada za toto vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia.

19. Podstatou odvolania je odvolacia námietka, ktorou odvolateľ mal za to, že je neprípustné, aby súd s poukazom na zachovanie právnej istoty (v rozpore s jej legálnou definíciou) priznal žalobcom nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou (; ; a ďalšie) len z dôvodu, že za iné obdobie im bol obdobný nárok priznaný v inom konaní. V kontexte uvedeného mal za to, že skoršie rozhodnutie nie je a ani nemôže byť rozhodnutím o tom, že žalovaný je povinný poskytovať náhradu aj za iné obdobie, než o ktorom právoplatne rozhodol a takéto rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie s prejudiciálnym účinkom na konanie prejednávané v tejto veci.

20. Odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku považuje za opodstatnenú a uvedenému nebráni ani okolnosť, že súd prvej inštancie pri tomto svojom závere vychádzal z právneho záveru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení vydanom v tejto veci.

21. Odvolací súd v tejto podstatnej odvolacej námietke poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2024 sp.zn. vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej predmetom konania bol nárok na peňažné plnenie uplatnené žalobkyňou (dovolateľkou) ako náhrada za zákonné vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo podľa a ktoré si žalobkyňa uplatnila za konkrétne rozhodné obdobie s tým, že takáto náhrada jej bola už právoplatne priznaná v iných predchádzajúcich konania týkajúcich sa iného predchádzajúceho rozhodného obdobia. Žalobkyňa bola v konaní neúspešná a dovolaním o.i. namietala porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie právnej istoty majúc za to, súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd založili svoje rozhodnutia na tom, že obsah (hmotnoprávnych) práv a povinností vyplývajúcich z existujúceho vecného bremena posúdili odchylne od toho, ako tieto práva a povinnosti boli posúdené (pri totožnom pozemku a totožnom vecnom bremene) v predošlých súdnych rozhodnutiach medzi stranami vydanými. Dovolací súd predmetnú dovolaciu námietku dovolateľky nepovažoval za dôvodnú a v tomto smere uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že dovolateľke bola poskytnutá odplata za jednotlivé časové obdobia. Prvá bola priznaná rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp.zn. za obdobie od 2.4.2007 do 27.4.2012; platobným rozkazom sp.zn. za obdobie od 28.4.2012 do 27.4.2014; náhradu za obdobie od 28.4.2014 do 27.4.2016 jej žalovaný uhradil na základe výzvy a náhradu za ďalšie obdobie uplatnila v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp.zn. . V prejednávanom spore si žalobkyňa uplatňovala nárok za ďalšie časové obdobie. Dovolací súd stotožňujúc sa s právnym záverom odvolacieho súdu, týkajúceho sa neriešenia otázky platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi stranami sporu na základe zmluvnej voľnosti, ale iba samotného výkladu ustanovenia právneho predpisu – v otázke, či náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno má charakter jednorazovej alebo opakovanej náhrady, akcentuje na tú skutočnosť, že výrok o splnení povinnosti nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie práva, ktoré determinuje výrok o plnení. Výrok o splnení povinnosti tak je prekážkou veci rozsúdenej len voči iným (ďalším) potencionálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi tými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva. Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení – právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu či (ne)existencii práva. Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne. Z toho dôvodu uvedený výrok netvorí prekážku res judicata a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo prejudiciálnom posudzovaní tejto otázky. Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R61/1965). Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t.j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné.“

22. K rovnakým záverom v otázke prejudiciality dospel Najvyšší súd SR aj v uznesení zo dňa 17.12.2025 vydanom v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. v skutkovo a právne obdobnej veci rozhodujúc o dovolaní žalovaného – Mesta Košice proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. marca 2024 sp.zn. , keď v tejto otázke vychádzal z právnych záverov vyjadrených v predchádzajúcom bode označenom rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2024 sp.zn. .

23. Odvolací súd navyše poukazuje na to, že označený rozsudok najvyššieho súdu z 28.11.2024 sp.zn. prešiel tiež testom ústavnosti, o čom svedčí uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2025 sp.zn. , ktorý ústavnú sťažnosť odmietol vyhodnotiac ako ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého súd nemôže v inom súdnom konaní posudzovať otázku hmotnoprávneho vzťahu, ktorá bola medzi stranami sporu s konečnou platnosťou vyriešená v predchádzajúcom konaní inak, avšak je viazaný iba výrokom rozhodnutia, t.j. pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými sporovými stranami, ak ide o otázku, ktorá bola predmetom konania a je obsiahnutá vo výroku rozhodnutia, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné. Ústavný súd tiež uviedol, že uvedený právny záver je v línii s právnym názorom vysloveným ústavným súdom vo veci sp.zn. a najvyšším súdom v uznesení sp.zn. publikovanom ako judikát R40/2013 (ktorých aplikácie na vec sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáhala a na základe ktorých spornú otázku prejudiciality vykladala vo svoj prospech.).

24. Poukazom na tieto označené aktuálne rozhodnutia súdov najvyšších autorít potom odvolací súd v zhode so žalovaným v odvolaní prezentovanom názore uzatvára, že okolnosť, že žalobcom proti žalovanému bola odplata z vecného bremena vzniknutého na základe Z.z už právoplatne priznaná v iných predchádzajúcich konania týkajúcich sa iného predchádzajúceho rozhodného obdobia a že v prejednávanom spore si žalobcovia uplatňujú takýto nárok za ďalšie časové obdobie, vo vzťahu k predbežnej otázke povahy tejto odplaty (opakovanej alebo jednorazovej), s ktorou sa súd v týchto iných konania musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nepredstavuje záväznosť pre súd v tu prejednávanej veci.

25. Nesprávny záver súdu prvej inštancie v tejto otázke znamenal, že úlohou odvolacieho súdu bolo opätovne posúdiť povahu uplatneného nároku, pretože odvolateľ námietku nesprávneho posúdenia povahy nároku (opakovaná/jednorazová) spojil aj s námietkou nesprávneho vyhodnotenia námietky premlčania, ktorú ako žalovaný vzniesol v konaní.

26. Je potrebné uviesť, že názory najvyšších súdnych autorít, od ktorých sa odvíjala aj súdna prax ohľadom povahy (charakteru) uplatnenej náhrady neboli jednotné a postupom času sa vyvíjali. Možno ale súčasne konštatovať, že v čase podania odvolania v tejto otázke išlo o už ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrenú tak, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa je jednorazová, ktorá sa premlčuje v lehote troch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona (napr. uznesenie sp.zn. z 30.11.2020, sp.zn. zo dňa 26.1.2022, sp.zn. z 21.4.2022, sp.zn. z 28.2.2023, sp.zn. z 31.5.2023).

27. Napriek uvedenému, v priebehu odvolacieho konania v dôsledku podaných ústavných sťažností sťažovateľmi (v pozícii iných žalobcov v právne a skutkovo obdobných sporoch), ktoré ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu vysporiadať sa v uzneseniach ústavného súdu (sp.zn. z 1. júla 2025, sp.zn. zo 17. júna 2025 a sp.zn. z 1.júla 2025) s tam vysloveným názorom o tom, že okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít (nielen v posudzovanom prípade) môže byť fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi ( a zákona), a nie ďalšie fakticky neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.

28. Okrem toho v priebehu odvolacieho konania ústavný súd v konaní sp.zn. rozhodol nálezom zo dňa 24. septembra 2025 (v spojení s jeho opravou), ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. z 22. mája 2024 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie konštatujúc porušenie v náleze označeného ústavného práva sťažovateľov rozhodnutím krajského súdu.

29. Ústavný súd posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti odôvodnil nasledovne: „11. Podstatou sťažnosti je požiadavka na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru všeobecných súdov o nároku obmedzených vlastníkov na jednorazovú náhradu, ktorá je podľa ich názoru v rozpore s ich vlastníckym právom a predstavuje neprimerané bremeno. 12. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, teda z ústavného hľadiska neudržateľné s priamym dopadom na základné právo v intenzite ústavnej relevancie. 13. Zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu v spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov (J. A. Pye v. The United Kingdom, sťažnosť č. 44302/02, s. 12, § 46). Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje neprimerane veľkým bremenom (Sporrong and Lonnroth v. Sweden, séria A, č. XX, 1982, body 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č. 98, bod 54). 14. Vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi obmedzeniami) nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia spravodlivej rovnováhy. 15. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (a pochopením) zmyslu a účelu a vecného bremena podľa tohto zákona. Sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie má v tomto prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej zodpovedá nie zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. 16. V nedávno prijatom rozhodnutí č.k. -16 z 28. mája 2025 ústavný súd poukázal na to, že ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, (ďalej len ). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20.10.2011, Nejdet Sahin and Perihan Sahin v. Turecko, č. 13279/05, odsek 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobom vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (a zákona), a nie ďalšie faktický časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. 17. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jedným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa trhovej hodnote môže predstavovať v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi

potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. 18. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu – o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a to okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí , nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu tejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojich rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu ( ) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). 19. Vychádzajúc z uvedených úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavne nekonformným výkladom aplikovaných právnych noriem s priamym dopadom na ich vlastnícke právo a právo pokojne užívať majetok, ktorý predstavuje neprimerané bremeno (bod 1. výroku tohto nálezu).“

30. Odvolací súd sa v predmetnom odvolacom konaní umožnil zástupcovi žalobcov, ako aj žalovanému v súvislosti s týmito závermi nálezu ústavného súdu vyjadriť, ako uvedené vyplýva tiež z bodu 13. odôvodnenia tohto rozsudku, čo ale samotný odvolateľ nevyužil a do dnešného dňa sa k možnému posúdeniu predmetného nároku v intenciách označeného nálezu nevyjadril.

31. Pretože III. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn. dospel v tejto otázke k odlišnému právnemu názoru, než k akému dospel druhý senát Ústavného súdu SR v označenom náleze (č.k. -49 z 24. septembra 2025), Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 15. apríla 2026 rozhodol vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. tak, že: Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého okolnosť odôvodňujúcu prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno zriadené podľa o niektorých opatreniach pri majetkovo právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, môže tvoriť fakt, že ani po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona nebol dosiahnutý jeho účel spočívajúci v definitívnom usporiadaní vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. mája 2025. 31.1. Odvolací súd upresňuje, že uvedené korešponduje s Tlačovou správou č. 12/2026 z 15. apríla 2026 vydanou Ústavným súdom Slovenskej republiky.

32. V uvedenom rozhodnutí (PLz. ) ústavný súd uviedol, že ak boli rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach náhrady za vecné bremeno zriadené vyhlásené pred právoplatnosťou uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. (pred 27. júnom 2025, poznámka odvolacieho súdu) v súlade s v tom období stabilnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu i ústavného súdu o jednorazovej povahe náhrady za zákonné vecné bremeno, rešpektovali právnu istotu a z nej ústiace legitímne očakávania sporových strán. Rozhodujúcim okamihom pre úvahy o zmene ustálenej judikatúry týkajúce sa povahy náhrady za vecné bremeno zriadené týmto osobitným zákonom sa stala právoplatnosť uznesenia ústavného súdu sp.zn. z 28. mája 2025, v ktorom ústavný súd vniesol do prostredia stabilizovanej judikatórnej praxe náznak zmeny v uvažovaní o povahe predmetnej náhrady. Ústavný súd uzavrel, že ak všeobecný súd svoje konečné rozhodnutie vyhlásil pred právoplatnosťou uznesenia sp.zn. z 28. mája 2025, nemožno konštatovať, že porušil základné práva a slobody žalujúceho vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku len preto, lebo ústavný súd o ústavnej sťažnosti smerujúce proti takémuto rozhodnutiu všeobecného súdu rozhoduje až v neskoršom období, vyznačujúcom sa narušenou právnou istotou a spochybnenými legitímnymi

očakávaniami o riešení otázky povahy spornej náhrady, teda v období po právoplatnosti uznesenia sp.zn. z 28. mája 2025. Konštatoval, že obce a vyššie územné celky sa pred uznesením sp.zn. z 28. mája 2025 mohli spoliehať na stabilitu rozhodovacej praxe všeobecných súdov o náhrade za vecné bremená zriadené na stabilitu nadväzujúcich rozhodnutí ústavného súdu. Až uznesenie pléna ústavného súdu sp.zn. z 28. mája 2025 prinieslo žalobcom z dôvodov tam uvedených nádej na judikatúrny posun, vedúci k ich úspechu pri uplatňovaní ich kompenzačných nárokov. Preto až do tohto momentu sa na žalujúcej strane stáva dôvodným očakávanie, že všeobecný súd v závislosti od skutkových a právnych okolností konkrétneho prípadu môže opustiť právny názor o jednorazovej povahe náhrady. Pokiaľ išlo o rozhodnutie (uznesenie) Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 28. mája 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. júna 2025, ohľadne neho možno poukázať na to, že v ňom ústavný súd uviedol, že ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej nie je nemožný a že v spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi ( a zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.

33. V súlade s rozhodnutiami sp.zn. z 28.5.2025, z 24.9.2025 a PLz. z 15.4.2026 rozhodol ústavný súd už vo svojich v rozhodnutiach sp.zn. zo 6. mája 2026, zo 6. mája 2026, z 23. apríla 2026 a zo 7.5.2026, ako aj najvyšší súd v uznesení sp.zn. zo dňa 27. februára 2026 (rozlišujúc dátum, ku ktorému sú preskúmavané rozhodnutia všeobecných súdov právoplatné).

34. Na základe uvedeného potom odvolací súd uvádza, že do popredia sa dostáva požiadavka spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu vyplývajúcimi z účelu a vlastníckym právom žalobcov vzhľadom na časový odstup, keď takmer ani po 17 rokoch od nadobudnutia účinnosti nedošlo k majetkoprávnemu vysporiadaniu a ani k zmluvnému riešeniu daného stavu medzi stranami sporu. Niet pochýb o tom, že žalobcovia sú dlhodobo obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva bez toho, aby zo strany žalovaného bola vyvinutá snaha o usporiadanie veci, či prípadných nárokov žalobcov, čomu zodpovedá záver odvolacieho súdu, že len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote prispeje k spravodlivému riešeniu daného sporu. Žalovaným vznesená námietka premlčania, ktorú odvolateľ uplatnil ešte v priebehu konania majúc za to, že v zmysle žalobcom prináleží jednorazová náhrada, je preto nedôvodná.

35. V konečnom dôsledku je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcov v súvislosti s vecným bremenom zriadeným a upraveným , z ktorého je žalovaný oprávnený držať a užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov a títo sú povinní toto obmedzenie svojho vlastníckeho práva strpieť, je dôvodný, a že žalobcom patrí náhrada za toto vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia.

36. Odvolateľ osobitné odvolacie námietky proti konkrétnej výške žalobcom priznanej (opakovanej) náhrady za rozhodné obdobie nevzniesol; rovnako tak osobitné odvolacie námietky žalovaným neboli vznesené proti priznanému príslušenstvu v podobe uplatnených úrokov z omeškania.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I. ako vecne správny ( ) vrátane výroku III. o trovách konania ako závislého výroku, ktorý odvolateľ osobitným spôsobom ani nenamietal.

38. Žalovaný ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto odvolací súd úspešným žalobcom proti žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu ( v spojení s ).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).