Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)II. ÚS 323/2017
PDF · 359.79 KB
No categories available
II. ÚS 323/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,
Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Podaním
doručeným 9. februára 2017 sťažovateľ opravil chyby v písaní a doplnil petit sťažnosti.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že „sťažovateľ sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Prešov dňa 24. februára 2009 domáhal, aby súd zaviazal
jednotlivých žalovaných zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti -
2
parcely - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m, za obdobie
od 24. februára 2007 do 24. februára 2009. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom
súp. č. , zapísaný na , k. ú. , ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní“.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 13 C 52/2009
z 1. decembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň mu uložil povinnosť nahradiť
trovy konania. Podľa sťažovateľa „súd prvého stupňa mal za to, že žalovaní nadobudli
vlastnícke právo k bytom v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. a v súlade s § 23 ods. 5
tohto zákona vzniklo žalovaným k pozemku sťažovateľa právo zodpovedajúce vecnému
bremenu a teda žalovaní môžu užívať pozemok sťažovateľa. Podľa názoru súdu prvého
stupňa, v danom prípade nemôže žalovaným vznikať bezdôvodné obohatenie, pretože
pozemok sťažovateľa neužívajú bez právneho dôvodu - oprávňuje ich na to existujúce vecné
bremeno. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ sťažovateľ má voči žalovaným nejaké
právo, je to právo na vysporiadanie stavby na cudzom pozemku v súlade s § 135c
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa mal teda za to, že pohľadávka sťažovateľa
mohla vzniknúť najskôr od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda od 01. 09. 1993
a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. A keďže žalovaní namietali
premlčanie pohľadávky sťažovateľa, súd nepriznal sťažovateľovi pohľadávku ani z tohto
právneho titulu.“.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 20 Co 1/2011 z 28. júna 2012 zamietol návrh
sťažovateľa na prerušenie konania, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu
vo veci samej potvrdil ako vecne správne, pričom pripustil dovolanie na otázku,
či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu
za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú. Vo výroku
o trovách konania odvolací súd rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Co 1/2011 z 28. júna 2012
dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015
ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že «zriadením vecného bremena podľa § 23
ods. 5 BytZ nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -
žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom. Špeciálny právny predpis citovaným
ustanovením zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1,
odstránením stavby na náklady vlastníka stavby.
Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal alebo vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie parcely bytovým domom zo strany žalovaných
za obdobie od 24. 02. 2007 do 24. 02. 2009, alebo náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe
ktorého je obmedzený v užívaní parcely bytovým domom vo vlastníctve
žalovaných v období od 24. 02. 2007 do 24. 02.2009. Tzn., že sťažovateľ sa nedomáhal
v tomto konaní jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno - tzn. „vyplatenia náhrady
za vecné bremeno“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale domáhal sa náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie.».
Sťažovateľ zastáva názor, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno
uplatniť v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20
ods. 4 ústavy, čl. 11 ods. 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny
a zjavne neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem
najvyšším súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky
a je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery najvyššieho
súdu sú podľa názoru sťažovateľa v extrémnom nesúlade so zákonom, je napadnutý
rozsudok v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že
„porušovateľ, ako aj odvolací súd sa mýlia, pokiaľ majú za to, že sťažovateľ má trpieť
bezplatné užívanie jeho pozemku, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by znamenalo, že
sťažovateľ môže byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore s článkom 20
ods. 4 Ústavy... a článkom 11 ods. 4 Listiny..., keďže sťažovateľ môže byť obmedzený
iba na základe zákona a nie zo zákona...
S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, je preto nesporné, že aj v prípade
zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. patria
vlastníkovi trpiaceho pozemku - sťažovateľovi, opakované platby primeranej náhrady počas
trvania núteného obmedzenia...
Ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením
vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka
obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno
trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho
vlastnícke práva obmedzené.
Je viac ako zrejmé, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť sťažovateľa, stavbou bytového
domu na nej ležiacou, bez poskytnutia primeranej náhrady.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „záver porušovateľa o základnej otázke
nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, že existuje obmedzenie vlastníckeho práva
a o kompenzácii vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva, nebol napadnutým
rozhodnutím porušovateľa a ani rozhodnutím odvolacieho súdu vyriešený...
Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľa s odkazom na zriadené
vecné bremeno s tým, že finančná náhrada je jednorazová. Takýto výklad je však ústavne
nekonformný a je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v konaní
poukazoval, ktoré sa týkajú náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným
vecným bremenom, a to podľa zákona č. 66/2009 Z. z.“.
Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľ v sťažnosti aj na právne názory
v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave k náhrade
za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(6 Co 154/2012, 6 Co 117/2012, 7 C 172/2011, 25 C 47/2011, 16 C 2/2011 a iné)
a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu
z 10. januára 2013, ktoré sa podľa zistenia ústavného súdu týkajú najmä výkladu náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným vecným bremenom, a to podľa
uvedeného zákona č. 66/2009 Z. z.
Podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2017 sťažovateľ poukázal
na právny názor pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, že
„jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4
ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia
vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. V tejto súvislosti
sťažovateľ zastáva názor, že „ani v predmetnej právnej veci preto neobstojí argumentácia
porušovateľa, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si
ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti
zákona č. 182/1993 Z. z... že ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1511, na ktorom stojí stavba bytového domu
vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 24. 02. 2007 do 24. 02. 2009 (za dva roky spätne
odo dňa podania žaloby), vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k pozemku č. .
premlčaný nie je. Ak teda všeobecné súdy uplatnený nárok sťažovateľa zamietli, došlo z ich
strany k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti
s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Michalom Feciľakom v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili
sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva nesprávnou aplikáciou právnych noriem a nedostatočným
odôvodnením.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal
jej opodstatnenosťou, predovšetkým skúmal možnosť preukázania príčinnej súvislosti
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami upravenými v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie
ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť
námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno
ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení dôvodov dovolaním napadnutého
rozsudku krajského súdu, obsahu dovolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu
uviedol: „Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené
v § 237 O. s. p., a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O. s. p. ani iné vady konania však z obsahu spisu
nevyplývajú.
V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva
žalobcu, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci. Zjavne neopodstatnenou bola žalobcova
námietka o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd sa nevysporiadal
s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval žalobca a zároveň nedal odpoveď
na kľúčové námietky žalobcu, ako aj námietka žalobcu, že opomenuté dôkazy zo strany
odvolacieho súdu zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho protiústavnosť...
Procesný postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a nemal za následok
odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať. Samotným rozhodnutím odvolací súd preto
neporušil základné právo žalobcu na spravodlivú ochranu jeho práv.
Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou
v ust. § 237 písm. f/ O. s .p., keďže rozsudok odvolacieho súdu má náležitosti vyžadované
podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a odvolací súd svoj právny záver o jednorazovej finančnej
náhrade za vznik vecného bremena, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia
na požadovanom určení, aj náležite a presvedčivo odôvodnil.
V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť
pod rozhodnutím zásadného právneho významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie,
ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak
riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen
v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia
odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť
založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej
a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani
v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska
rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu,
že účastníci využijú procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil
prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací
súd, musí sa odvolací súd sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré zaujal. Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade
dovolania pripusteného podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. osobitný význam, lebo
ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho
rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len
v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov
treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho
prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky, prípadne potrebu bližšieho výkladu toho,
čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania alebo v čom konkrétne spočíva
zásadný právny význam jeho rozhodnutia.“
V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd vzhľadom na už
uvedený výklad ustanovenia § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku konštatoval, že
„spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú
pripustil dovolanie, spĺňa vyššie uvedené podmienky“, a ďalej argumentoval, že «Odvolací
súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného právneho významu
a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať
náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého stupňa), že náhradu za zriadenie
vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov treba považovať za náhradu jednorazovú a na ním (všeobecne) položenú
dovolaciu otázku aj odpovedal a zdôvodnil svoj právny názor. Rovnako zaujal aj záver
k otázke, či naopak finančná náhrada za vznik vecného bremena má charakter opakovaného
plnenia (renty). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal názor, že
zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú
náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ sledoval, nepochybne by podľa
odvolacieho súdu takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.
Odvolací súd tak v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti
a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešil právnu
otázku, pre ktorú pripustil dovolanie a vysvetlil, z akých dôvodov považoval za správny ten
právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.
V danom prípade bolo dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. len preto,
že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu.
To znamená, že žalobca bol oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len
z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v otázke, pre ktorú
bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného
záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23
ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Predmetom
súdneho posudzovania dovolacím súdom môžu byť potom len právne otázky [na riešenie
skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§
243a ods. 2, veta druhá O. s. p.)] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva
na správnom právnom posúdení veci.
Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu,
rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj zriadením zo zákona. Zákonom zriadené vecné
bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie
svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu...
Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.
Podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu
na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku
rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil... Pokiaľ by
odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi
pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné
bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený
pravidlom „lex specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný).
Za predpokladu, že ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. užšia právna
norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam,
kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity
existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah obchodného zákonníka ako
osobitného predpisu „lex specialis“ a občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu
„lex generalis“).
Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený
verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú
aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo
niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež.
Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia
špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by
vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.
Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim
všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať
podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti zo
zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe vznikli, ale aj zo
zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy zákonných
vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť úpravu
súkromnoprávnu. (viď. nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 25/04).
Subsidiárne použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva
aj z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti
vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonník a osobitné predpisy.“
Preto aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza,
že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu,
je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny, ako aj z čl. 20 ods. 4 ústavy
a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká
„in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového
vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno.
K žalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky...
sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako uviedol aj ústavný súd
vo svojom náleze, sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. novembra 2011, že riešená problematika
nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu
ako vlastníka pozemku z titulu, že nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda
o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka. Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn. 17 Co 104/201) v cit. náleze
ústavného súdu bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným vecným
bremenom.
Dovolací súd dospel k záveru, že názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, že ide
o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou, je správny,
a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo
tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 227/2012
z 3. mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver za „ústavne
udržateľný.“ Ústavný súd tak v citovanom náleze akceptoval názor krajského súdu
(sp. zn. 4 Co 6612011), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom
prípade tak, ako to podľa tohto konajúceho krajského súdu “vyplýva napr. z § 135c ods. 3
Občianskeho zákonníka a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 89/2008 vo veci vecného bremena.».
K otázke premlčania nároku vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie
nehnuteľností dovolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že „nárok
vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom
majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí
všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno,
pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda
uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí.
Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo
k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka (§ 111 Občianskeho zákonníka). Premlčacia doba
začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu
na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula
v roku 1996.
Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku,
na ktorom sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak spolu
s prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení
zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku, upravujúceho pomery
existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie
odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke a nie samotnému
žalobcovi. Rovnaký záver vyslovil aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 13/2010
zo dňa 20. januára 2010.”.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd v dovolacom konaní vyslovil
v posudzovanej veci, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si
ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia dovolacieho súdu v predmetnej
právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania
núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom
pozemku.
Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1511, na ktorom stojí
stavba bytového domu vo vlastníctve žalovaných, za obdobie od 24. februára 2007
do 24. februára 2009 vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k pozemku č. 1511, premlčaný
nie je.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015 (s prihliadnutím na obsah
rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 20 Co 1/2011 z 28. júna 2012, ktorý
bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu
týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či bráni nejaké ustanovenie všeobecného
záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23
ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú) nevyplýva taká
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym
záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku z 28. júna 2012
(pri úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu, pozn.),
že v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou
náhradou, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré
by bránilo tomu záveru, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal s dovolacou
námietkou sťažovateľa spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba
v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie
všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno
podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.
Pritom závery dovolacieho súdu sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného
súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu
ako odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd
v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom miestne zodpovedný
všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu
je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho
súdu.
Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom
napadnuté rozsudky (krajského súdu, pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli
založené v podstate na rovnakom právnom názore, aký vyslovil najvyšší súd v napadnutom
rozsudku. Sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené,
a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 501/2011, sp. zn. II. ÚS 506/2011,
sp. zn. III. ÚS 13/2010, sp. zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. I. ÚS 474/2013, na ktoré odkazuje
aj ústavný súd.
Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov,
ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to
vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok. V tomto smere preto ústavný súd poukazuje na zjednocujúci záver
najvyššieho súdu zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73 citujúc: „Právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra
1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku
právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“ (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016).
Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu
Českej republiky a ústavného súdu, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza,
že právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na jeho prípad, pretože nejde
o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté
z kontextu celého rozhodnutia.
Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011, ktorým
ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom
zrušenia rozsudku krajského súdu označeným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd
sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však
v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.
Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá,
tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá
a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení
„primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd».
Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý
upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, keďže upravuje rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia
v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej
energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní
nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to
pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah
a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už
pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015 a obsahom sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 26/2014
z 24. marca 2015 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia
sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva
vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a tiež práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok porušenia. Za týchto
okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017