Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 323/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,

Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a podľa a 4 a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Podaním

doručeným 9. februára 2017 sťažovateľ opravil chyby v písaní a doplnil petit sťažnosti.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že „sťažovateľ sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Prešov dňa 24. februára 2009 domáhal, aby súd zaviazal

jednotlivých žalovaných zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti -

2

parcely - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m, za obdobie

od 24. februára 2007 do 24. februára 2009. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom

súp. č. , zapísaný na , k. ú. , ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní“.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 1. decembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň mu uložil povinnosť nahradiť

trovy konania. Podľa sťažovateľa „súd prvého stupňa mal za to, že žalovaní nadobudli

vlastnícke právo k bytom v súlade so a v súlade s

tohto zákona vzniklo žalovaným k pozemku sťažovateľa právo zodpovedajúce vecnému

bremenu a teda žalovaní môžu užívať pozemok sťažovateľa. Podľa názoru súdu prvého

stupňa, v danom prípade nemôže žalovaným vznikať bezdôvodné obohatenie, pretože

pozemok sťažovateľa neužívajú bez právneho dôvodu - oprávňuje ich na to existujúce vecné

bremeno. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ sťažovateľ má voči žalovaným nejaké

právo, je to právo na vysporiadanie stavby na cudzom pozemku v súlade s § 135c

. Súd prvého stupňa mal teda za to, že pohľadávka sťažovateľa

mohla vzniknúť najskôr od účinnosti , teda od 01. 09. 1993

a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. A keďže žalovaní namietali

premlčanie pohľadávky sťažovateľa, súd nepriznal sťažovateľovi pohľadávku ani z tohto

právneho titulu.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2012 zamietol návrh

sťažovateľa na prerušenie konania, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu

vo veci samej potvrdil ako vecne správne, pričom pripustil dovolanie na otázku,

či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu

za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú. Vo výroku

o trovách konania odvolací súd rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012

dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2015

ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že «zriadením vecného bremena podľa § 23

ods. 5 BytZ nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -

žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom. Špeciálny právny predpis citovaným

ustanovením zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1,

odstránením stavby na náklady vlastníka stavby.

Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal alebo vydania bezdôvodného

obohatenia za užívanie parcely bytovým domom zo strany žalovaných

za obdobie od 24. 02. 2007 do 24. 02. 2009, alebo náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe

ktorého je obmedzený v užívaní parcely bytovým domom vo vlastníctve

žalovaných v období od 24. 02. 2007 do 24. 02.2009. Tzn., že sťažovateľ sa nedomáhal

v tomto konaní jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno - tzn. „vyplatenia náhrady

za vecné bremeno“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale domáhal sa náhrady

za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie.».

Sťažovateľ zastáva názor, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno

uplatniť v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20

ods. 4 , listiny a dodatkového protokolu.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny

a zjavne neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

najvyšším súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky

a je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery najvyššieho

súdu sú podľa názoru sťažovateľa v extrémnom nesúlade so zákonom, je napadnutý

rozsudok v rozpore s , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že

„porušovateľ, ako aj odvolací súd sa mýlia, pokiaľ majú za to, že sťažovateľ má trpieť

bezplatné užívanie jeho pozemku, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by znamenalo, že

sťažovateľ môže byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore s článkom 20

ods. 4 ... a článkom 11 ods. 4 Listiny..., keďže sťažovateľ môže byť obmedzený

iba na základe zákona a nie zo zákona...

S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, je preto nesporné, že aj v prípade

zákonného vecného bremena v zmysle patria

vlastníkovi trpiaceho pozemku - sťažovateľovi, opakované platby primeranej náhrady počas

trvania núteného obmedzenia...

Ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením

vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka

obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno

trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho

vlastnícke práva obmedzené.

Je viac ako zrejmé, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť sťažovateľa, stavbou bytového

domu na nej ležiacou, bez poskytnutia primeranej náhrady.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „záver porušovateľa o základnej otázke

nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, že existuje obmedzenie vlastníckeho práva

a o kompenzácii vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva, nebol napadnutým

rozhodnutím porušovateľa a ani rozhodnutím odvolacieho súdu vyriešený...

Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľa s odkazom na zriadené

vecné bremeno s tým, že finančná náhrada je jednorazová. Takýto výklad je však ústavne

nekonformný a je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v konaní

poukazoval, ktoré sa týkajú náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným

vecným bremenom, a to podľa “.

Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľ v sťažnosti aj na právne názory

v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave k náhrade

za zriadenie vecného bremena v zmysle o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli

z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(, , , , a iné)

a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu

z 10. januára 2013, ktoré sa podľa zistenia ústavného súdu týkajú najmä výkladu náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným vecným bremenom, a to podľa

uvedeného

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2017 sťažovateľ poukázal

na právny názor pléna ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2016, že

„jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4

, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia

vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. V tejto súvislosti

sťažovateľ zastáva názor, že „ani v predmetnej právnej veci preto neobstojí argumentácia

porušovateľa, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si

ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti

.. že ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1511, na ktorom stojí stavba bytového domu

vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 24. 02. 2007 do 24. 02. 2009 (za dva roky spätne

odo dňa podania žaloby), vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k pozemku č. .

premlčaný nie je. Ak teda všeobecné súdy uplatnený nárok sťažovateľa zamietli, došlo z ich

strany k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a a 4 a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti

s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Michalom Feciľakom v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a a podľa a 4 a listiny a tiež práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2015.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva nesprávnou aplikáciou právnych noriem a nedostatočným

odôvodnením.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2015

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal

jej opodstatnenosťou, predovšetkým skúmal možnosť preukázania príčinnej súvislosti

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami upravenými v čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. právom podľa dohovoru, porušenie

ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť

námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení dôvodov dovolaním napadnutého

rozsudku krajského súdu, obsahu dovolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu

uviedol: „Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené

v , a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle ani iné vady konania však z obsahu spisu

nevyplývajú.

V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva

žalobcu, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci. Zjavne neopodstatnenou bola žalobcova

námietka o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd sa nevysporiadal

s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval žalobca a zároveň nedal odpoveď

na kľúčové námietky žalobcu, ako aj námietka žalobcu, že opomenuté dôkazy zo strany

odvolacieho súdu zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho protiústavnosť...

Procesný postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a nemal za následok

odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať. Samotným rozhodnutím odvolací súd preto

neporušil základné právo žalobcu na spravodlivú ochranu jeho práv.

Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou

v ust. § 237 písm. f/ O. s .p., keďže rozsudok odvolacieho súdu má náležitosti vyžadované

podľa ust. a odvolací súd svoj právny záver o jednorazovej finančnej

náhrade za vznik vecného bremena, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia

na požadovanom určení, aj náležite a presvedčivo odôvodnil.

V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. nevysvetľuje, čo treba rozumieť

pod rozhodnutím zásadného právneho významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie,

ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak

riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen

v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia

odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho

rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť

založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený

vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej

a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti

rozhodnutia po právnej stránke.

Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani

v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska

rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu,

že účastníci využijú procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil

prípustnosť dovolania ( ), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací

súd, musí sa odvolací súd sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré zaujal. Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade

dovolania pripusteného podľa ustanovenia osobitný význam, lebo

ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len

v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov

treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho

prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky, prípadne potrebu bližšieho výkladu toho,

čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania alebo v čom konkrétne spočíva

zásadný právny význam jeho rozhodnutia.“

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd vzhľadom na už

uvedený výklad ustanovenia konštatoval, že

„spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú

pripustil dovolanie, spĺňa vyššie uvedené podmienky“, a ďalej argumentoval, že «Odvolací

súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného právneho významu

a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať

náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého stupňa), že náhradu za zriadenie

vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov treba považovať za náhradu jednorazovú a na ním (všeobecne) položenú

dovolaciu otázku aj odpovedal a zdôvodnil svoj právny názor. Rovnako zaujal aj záver

k otázke, či naopak finančná náhrada za vznik vecného bremena má charakter opakovaného

plnenia (renty). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal názor, že

zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú

náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ sledoval, nepochybne by podľa

odvolacieho súdu takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.

Odvolací súd tak v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti

a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešil právnu

otázku, pre ktorú pripustil dovolanie a vysvetlil, z akých dôvodov považoval za správny ten

právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.

V danom prípade bolo dovolanie prípustné podľa , t. j. len preto,

že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu.

To znamená, že žalobca bol oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len

z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v otázke, pre ktorú

bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného

záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Predmetom

súdneho posudzovania dovolacím súdom môžu byť potom len právne otázky [na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§

243a ods. 2, veta druhá )] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva

na správnom právnom posúdení veci.

Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu,

rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj zriadením zo zákona. Zákonom zriadené vecné

bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie

svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu...

Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce

vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa ustanovenia , ak niekto zriadi stavbu

na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku

rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil... Pokiaľ by

odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi

pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné

bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený

pravidlom „lex specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný).

Za predpokladu, že ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. užšia právna

norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam,

kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity

existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah ako

osobitného predpisu „lex specialis“ a ako všeobecného predpisu

„lex generalis“).

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú

aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo

niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho

sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež.

Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia

špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by

vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.

Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim

všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať

podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti zo

zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe vznikli, ale aj zo

zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy zákonných

vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť úpravu

súkromnoprávnu. (viď. nález Ústavného súdu Českej republiky, ).

Subsidiárne použitie všeobecných ustanovení vyplýva

aj z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti

vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov a osobitné predpisy.“

Preto aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza,

že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu,

je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z Listiny, ako aj z

a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v v ustanovení

ods. 3 .

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká

„in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového

vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej

zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za už vzniknuté vecné bremeno.

K žalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky...

sp. zn. z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako uviedol aj ústavný súd

vo svojom náleze, sp. zn. z 3. novembra 2011, že riešená problematika

nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu

ako vlastníka pozemku z titulu, že nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda

o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka. Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn. ) v cit. náleze

ústavného súdu bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným vecným

bremenom.

Dovolací súd dospel k záveru, že názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, že ide

o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou, je správny,

a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo

tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález ústavného súdu, sp. zn.

z 3. mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver za „ústavne

udržateľný.“ Ústavný súd tak v citovanom náleze akceptoval názor krajského súdu

(sp. zn. ), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom

prípade tak, ako to podľa tohto konajúceho krajského súdu “vyplýva napr. z § 135c ods. 3

a zo sťažovateľom predloženého rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. vo veci vecného bremena.».

K otázke premlčania nároku vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie

nehnuteľností dovolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že „nárok

vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom

majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho

zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí

všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno,

pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda

uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí.

Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo

k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv

zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka ( ). Premlčacia doba

začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu

na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula

v roku 1996.

Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku,

na ktorom sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak spolu

s prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení

zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku, upravujúceho pomery

existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie

odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke a nie samotnému

žalobcovi. Rovnaký záver vyslovil aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn.

zo dňa 20. januára 2010.”.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd v dovolacom konaní vyslovil

v posudzovanej veci, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si

ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia dovolacieho súdu v predmetnej

právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

nie je v súlade s , a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania

núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom

pozemku.

Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1511, na ktorom stojí

stavba bytového domu vo vlastníctve žalovaných, za obdobie od 24. februára 2007

do 24. februára 2009 vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k pozemku č. 1511, premlčaný

nie je.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. z 24. marca 2015 (s prihliadnutím na obsah

rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 28. júna 2012, ktorý

bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu

týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či bráni nejaké ustanovenie všeobecného

záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú) nevyplýva taká

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym

záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku z 28. júna 2012

(pri úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu, pozn.),

že v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou

náhradou, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré

by bránilo tomu záveru, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a listiny

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal s dovolacou

námietkou sťažovateľa spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba

v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie

všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno

podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.

Pritom závery dovolacieho súdu sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného

súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu

ako odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného

práva podľa a listiny a tiež práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom miestne zodpovedný

všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu

je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom

napadnuté rozsudky (krajského súdu, pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli

založené v podstate na rovnakom právnom názore, aký vyslovil najvyšší súd v napadnutom

rozsudku. Sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené,

a to uzneseniami sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , na ktoré odkazuje

aj ústavný súd.

Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov,

ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to

vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v Civilný

sporový poriadok. V tomto smere preto ústavný súd poukazuje na zjednocujúci záver

najvyššieho súdu zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73 citujúc: „Právo na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva podľa o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo

tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra

1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku

právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“ (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016).

Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu

Českej republiky a ústavného súdu, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza,

že právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na jeho prípad, pretože nejde

o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté

z kontextu celého rozhodnutia.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. z 23. júna 2011, ktorým

ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom

zrušenia rozsudku krajského súdu označeným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd

sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však

v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn.

z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá,

tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá

a štvrtá veta o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov

rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení

„primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s Slovenskej

republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd».

Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu o tepelnej

energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý

upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu

za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, keďže upravuje rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia

v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej

energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní

nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to

pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah

a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už

pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2015 a obsahom sťažovateľom

označeného základného práva podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2015

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. marca 2015 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia

sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

vyplývajúceho z a 4 a a 4 listiny a tiež práva podľa

dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, ako práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok porušenia. Za týchto

okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a 4 listiny a ani práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017