Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/26/2014

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Ľubora Šeba a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Márie Šramkovej, v právnej

veci ţalobcu P. J., bytom D., zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom

Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti ţalovaným 1/ T. B., bytom P., 2/ R. T., bytom P., 3/ F. T.,

bytom P., 4/ J. J., bytom P., 5/ M.. J., bytom, P., 6/ K. H., bytom P., všetci zastúpení

spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom

Masarykova 13, 080 01 Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Palša, o

náhradu za užívanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným na účet ich právneho zástupcu PALŠA

A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., vedený v peňaţnom ústave V.,

č. účtu: X., VS: 20071804, náhradu trov dovolacieho konania v sume 349,06 € v lehote do

troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobca ţalobou doručenou súdu 24. februára 2009, s upraveným petitom zo dňa

9. marca 2009, ţiadal zaviazať ţalovanú 1/ na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom

z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia, ţalovaných 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne

na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia,

ţalovaných 4/ a 5/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom

z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia, ţalovaného 6/ na zaplatenie sumy 1.748,03 €

so 6 % úrokom z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia titulom náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva.

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 1. decembra 2010

č.k. -173 ţalobu zamietol a vyslovil, ţe: „ţalobca je povinný nahradiť ţalovanej

v 1. rade trovy konania vo výške 565,48 Eur, ţalovanému v 2. rade trovy konania vo výške

548,50 Eur, ţalovanej v 3. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur, ţalovanému v 4. rade

trovy konania vo výške 548,50 Eur, ţalovanej v 5. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur

a ţalovanej v 6. rade trovy konania vo výške 565,48 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku, na účet právneho zástupcu ţalovaných.“ Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

výsluchom ţalobcu, listom vlastníctva, ako aj znaleckým posudkom. Vychádzal zo zistenia,

ţe „ţalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X., okrem iného aj parcely KNC

X. – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m². Na tomto pozemku sa nachádza bytový

dom, súpisné číslo X., ktorý je v spoluvlastníctve ţalovaných v 1. – 6. rade. Ţalovaní

nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam a zariadeniam tohto bytového domu na

základe zmlúv o prevode vlastníctva s Bytovým druţstvom Prešov. Ţalobca nehnuteľnosť

kupoval v čase, keď na nej bytový dom uţ stál, pričom vedel o tom, ţe nehnuteľnosť je

zastavaná bytovým domom.“ Súd prvého stupňa uviedol, ţe „v danom prípade bolo

preukázané, ţe bytový dom, ktorý je v spoluvlastníctve ţalovaných v 1. aţ 6. rade, stojí na

pozemku, ktorý je vo vlastníctve ţalobcu. Tento stav nastal v dôsledku nedokonalej prípravy

výstavby bytového domu, kedy nebolo prevedené majetko-právne vysporiadanie pozemku

pod stavbou. Je teda zrejmé, ţe stavba ţalobcov je postavená na cudzom pozemku,

pričom táto situácia je upravená v ust. .“ K námietke ţalobcu,

ţe ţalovaným vzniká bezdôvodné obohatenie tým, ţe ich stavba leţí na jeho

pozemku, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade

nemôţe ţalovaným vznikať bezdôvodné obohatenie, pretoţe pozemok ţalobcu neuţívajú bez

právneho dôvodu – oprávňuje ich na to existujúce vecné bremeno. Zároveň konštatoval, ţe

vecné bremeno v danom prípade uţ vzniklo na základe osobitného zákona, ţalobca sa teda

nemohol od ţalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vzniknuté vecné bremeno. Podľa

súdu prvého stupňa takáto pohľadávka ţalobcu mohla vzniknúť najneskôr od 1.

septembra 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Uviedol, ţe

premlčacia doba v danom prípade uplynula 1. septembra 1996 a nakoľko ţalovaní namietajú

premlčanie pohľadávky ţalobcu a ţaloba bola podaná dňa 24. februára 2009, teda po uplynutí

premlčacej doby, súd prvého stupňa konštatoval, ţe nemohol ţalobcovi priznať pohľadávku

ani z tohto právneho titulu, z uvedeného dôvodu ţalobu zamietol. Podľa súdu prvého stupňa

uplatňovanie práva ţalobcom je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ţalobca nadobudol

do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť vedomý, ţe vylučuje akékoľvek

podnikateľské vyuţívanie danej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa je toho názoru, ţe

ţalobcove reálne kroky nesmerovali k tomu, aby túto nehnuteľnosť podnikateľsky vyuţíval,

smerovali k tomu, aby od ţalovaných vymáhal náhrady za uţívanie pozemku, a tak

sa ţalovaní dostali do situácie, ţe ich stavba stojí na cudzom pozemku, nezavinene. O trovách

súd prvého stupňa rozhodol podľa Ţalovaným podľa súdu prvého stupňa

vznikli trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia u kaţdého zo ţalovaných

za 11 úkonov právnej pomoci (prevzatie zastúpenia, vyjadrenie k ţalobe a 9 x zastupovanie

na pojednávaní).

Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd alebo krajský súd“) na odvolanie ţalobcu

rozsudkom z 28. júna 2012 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku

o trovách konania potvrdil. Návrh na prerušenie konania zamietol. Pripustil dovolanie

na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu povaţovať

náhradu za zákonné vecné bremeno podľa o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorázovú. Odvolací súd skúmal

napadnutý rozsudok v zmysle zásad upravených v ust. spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, s nariadeným pojednávaním na deň 28. júna 2012 a zistil, ţe odvolanie

odvolateľa vo veci samej nie je dôvodné a ţe návrh na prerušenie konania bolo dôvodné

zamietnuť. V súvislosti s návrhom ţalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) o dovolaní v podobnej veci poukázal

na znenie Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie

dovolania v podobnej veci nespĺňa poţiadavku upravenú v citovanom ustanovení § 109 ods. 2

písm. c/ Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu ţalobcu napadnutému rozsudku poukázal

na to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne

závery v súvislosti s konštatovaním premlčania nároku ţalobcu a vo veci aj správne rozhodol.

Odvolací súd nesúhlasí však s tvrdením súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom rozhodnutí

vyslovil, ţe uplatňovanie ţalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe ţalobca nadobudol

do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť vedomý, ţe vylučuje akékoľvek

podnikateľské vyuţívanie danej nehnuteľnosti, ţe jeho reálne kroky nesmerovali k tomu, aby

túto nehnuteľnosť podnikateľsky vyuţíval a smerovali k tomu, aby od ţalovaných vymáhal

náhradu za uţívanie pozemku. Odvolací súd s takýmto názorom súdu prvého stupňa

nesúhlasil z dôvodu, ţe ţalobca podľa odvolacieho súdu môţe obchodovať

s nehnuteľnosťami, ktoré sú zastavané stavbami a ţalobcovi nemoţno brániť v takejto

aktivite. Odvolací súd povaţuje námietku ţalobcu, ţe medzi účastníkmi konania nedošlo

k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a ţalovanými a vlastníkom

pozemku ţalobcom, za nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu, za situácie, ak vecné

bremeno ţalovaných v danom prípade vzniklo na základe osobitného zákona, ţalobca

sa mohol od ţalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe takáto pohľadávka ţalobcu mohla vzniknúť najneskôr

od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, teda od 1. septembra

1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Zároveň konštatoval, ţe

rovnako správne to uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd konštatoval, ţe premlčacia doba

uplynula 1. septembra 1996 a ţalobcovi tak nebolo moţné priznať pohľadávku, ktorej

premlčanie namietali ţalovaní. Za zásadný záver povaţuje odvolací súd skutočnosť, ţe

v predmetnej veci nejde o nárok z protiprávneho stavu, ale o nároky, ktoré vyplývajú

vlastníkovi trpiaceho pozemku zo zákonom predpokladaného stavu. Vyriešenie dovolacej

otázky, ktorú odvolací súd pripustil v zmysle , je podľa jeho názoru

významná z dôvodu názoru prezentovaného ţalobcom v tomto konaní, ţe je oprávnený

na opakujúce sa plnenie, podobne ako pri inštitúte bezdôvodného obohatenia, pričom však

súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zhodne kvalifikujú moţný nárok ţalobcu len v podobe

náhrady jednorazovej, ktorú si však ţalobca v tomto konaní neuplatnil. Odvolací súd

v súvislosti s otázkou, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa

§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov môţe byť jednorazová,

zastáva názor, ţe: „táto náhrada je jednorazová, pretoţe vecné bremeno charakterizuje

občianske právo ako právo niekoho iného, neţ vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, ţe

je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená tento

charakter majú tieţ. Ich reţim nie je totoţný s reţimom zmluvných vecných bremien, pretoţe

sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, nejedná sa však o komplexnú úpravu, ktorá

by vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Podľa

názoru odvolacieho súdu ak špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa reţim

všeobecnou úpravou občianskoprávnou.“ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

vyslovil názor, ţe aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

neuvádza, ţe vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona, vzniká za náhradu,

je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len listina) a z (ďalej len „“). Ďalej

konštatoval, ţe vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na kaţdého vlastníka zaťaţeného

pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva a tak nemoţno jeho vznik posudzovať samostatne

u kaţdého vlastníka zaťaţeného pozemku. Z toho podľa odvolacieho súdu vyplýva, ţe

finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá

charakter opakovaného plnenia (renty), pričom povaţuje za nelogické, aby pri kaţdej zmene

vlastníctva mal nový majiteľ zaťaţeného pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za uţ vzniknuté vecné bremeno. Odvolací súd v odôvodnení zaujal názor, ţe zákonodarca

explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu

zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca

sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne

stanovená.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe sa mu postupom

odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom ( ), na základe

vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 241

ods. 2 písm. b/ ) a ţe samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ). Ţalobca v dovolaní uviedol, ţe sa nedomáha jednorazovej

náhrady za zriadené vecné bremeno – tzn. „vyplatenia náhrady za vecné bremeno“, ako

to nesprávne uviedol súd prvého stupňa, ale domáha sa náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Namietal, ţe odvolací súd nevyvrátil

argumenty, na ktoré v konaní poukazoval a v rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne,

čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým spôsobom nevysporiadal s jeho

argumentáciou. Ţalobca tvrdil, ţe odvolací súd nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky,

hoci tieto námietky uviedol písomne v návrhu, vyjadreniach ako aj v odvolaní. Podľa ţalobcu

opomenutie dôkazov zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

a zároveň jeho protiústavnosť. Ţalobca v dovolaní uvádza, ţe z rozsudku odvolacieho súdu

nevyplýva, ţe odvolací súd rozhodoval o jeho námietkach a ţe právne odôvodnenie

odvolacieho súdu je nedostačujúce a odvolací súd tak zaťaţil svoje konanie vadou v zmysle

ustanovenia Podľa ţalobcu tvrdenie, ţe náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva vecným bremenom môţe byť iba jednorazová, nemá ţiadnu oporu

v zákone. Podľa neho, ani toto tvrdenie súdy neodôvodnili citáciou ţiadneho zákona alebo

iného ustanovenia záväzného právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, ţe náhrada môţe

mať formu jednorazovú, ale aj formu pravidelného plnenia (renty). Ţalobca nesúhlasil

so znením a odôvodnením dovolacej otázky, pretoţe podľa jeho názoru rovnako neexistuje

ani ţiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo povaţovať

náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vo forme opakujúceho sa plnenia.

Ţalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaní 1/ aţ 6/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací

súd dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zamietol a ţalobcu zaviazal

na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

a dospel k záveru, ţe dovolaniu nemoţno vyhovieť.

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom dovolania

a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237

, a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Vady v zmysle ani iné vady konania však z obsahu spisu nevyplývajú.

V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva

ţalobcu, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci. Zjavne neopodstatnenou bola ţalobcova

námietka o odňatí moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd sa nevysporiadal

s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval ţalobca a zároveň nedal odpoveď

na kľúčové námietky ţalobcu, ako aj námietka ţalobcu, ţe opomenuté dôkazy zo strany

odvolacieho súdu zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho protiústavnosť.

Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

O odňatie moţnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu

účastníka, ale postupuje v súlade s , súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemoţno bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodnúť podľa nich. Súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu ().

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je treba povaţovať za porušenie práva na spravodlivý

súdny proces, ktoré napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom podľa ust. § 237

písm. f/ Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada

i so špecifickými námietkami účastníka.

Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces,

zaručeného Dohovorom (čl. 6 ods. 1), neznamená to však povinnosť súdu sa v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie

súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať

parametre zákonného rozhodnutia ( ).

Dovolací súd ďalej uvádza, ţe v zmysle ustanovenia , v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne

vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Procesný postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a nemal za následok

odňatie moţnosti ţalobcu pred súdom konať. Samotným rozhodnutím odvolací súd preto

neporušil základné právo ţalobcu na spravodlivú ochranu jeho práv.

Dovolací súd konštatuje, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou

v ust. , keďţe rozsudok odvolacieho súdu má náleţitosti vyţadované

podľa ust. a odvolací súd svoj právny záver o jednorazovej finančnej

náhrade za vznik vecného bremena, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia

na poţadovanom určení, aj náleţite a presvedčivo odôvodnil.

V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. nevysvetľuje, čo treba rozumieť

pod rozhodnutím zásadného právneho významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie,

ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak

riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen

v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia

odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho rešpektovania

zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť zaloţiť prípustnosť

dovolania samozrejme neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť

dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej) úvahy; jeho

úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej

stránke.

Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani

v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania

odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, ţe účastníci vyuţijú

procesnú moţnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, ţe vyslovil prípustnosť dovolania

( ), a ţe sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd

sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné

vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa

ustanovenia osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť

dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke,

pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací

súd formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie

otázky, prípadne potrebu bliţšieho výkladu toho, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení

dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.

V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia dospel

dovolací súd k záveru, ţe spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu

otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, spĺňa vyššie uvedené podmienky.

Odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného

právneho významu a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho

predpisu povaţovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého stupňa), ţe náhradu

za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov treba povaţovať za náhradu jednorazovú a na ním (všeobecne)

poloţenú dovolaciu otázku aj odpovedal a zdôvodnil svoj právny názor. Rovnako zaujal

aj záver k otázke, či naopak finančná náhrada za vznik vecného bremena má charakter

opakovaného plnenia (renty). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal názor, ţe

zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú

náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ sledoval, nepochybne by podľa

odvolacieho súdu takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.

Odvolací súd tak v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti

a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešil právnu

otázku, pre ktorú pripustil dovolanie a vysvetlil, z akých dôvodov povaţoval za správny

ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.

V danom prípade bolo dovolanie prípustné podľa , t. j. len preto, ţe

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu.

To znamená, ţe ţalobca bol oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu,

ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v otázke, pre ktorú bolo dovolanie

pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného záväzného právneho

predpisu povaţovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorázovú. Predmetom súdneho

posudzovania dovolacím súdom môţu byť potom len právne otázky [na riešenie skutkových

otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2,

veta druhá )] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom

právnom posúdení veci.

Vecné bremeno okrem toho, ţe môţe vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu,

rozhodnutím súdu, môţe vzniknúť aj zriadením zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno

je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho

vlastníckeho práva má právo ţiadať náhradu. U vecných bremien zriaďovaných priamo

zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka

nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu

vzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadenia nad záujmom jednotlivca bez toho, aby

toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez toho, aby

existencia obmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri

nehnuteľností.

Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak

vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému

bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa ustanovenia , ak niekto zriadi stavbu na cudzom

pozemku, hoci na to nemá právo, môţe súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, ţe stavbu

treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ

by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáţe ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi

pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môţe usporiadať pomery medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tieţ zriadiť za náhradu vecné

bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený

pravidlom „lex specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný).

Za predpokladu, ţe ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. uţšia právna

norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam,

kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity

existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah ako

osobitného predpisu „lex specialis“ a ako všeobecného predpisu

„lex generalis“).

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický reţim, upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú

aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiţ charakterizuje občianske právo ako právo

niekoho iného neţ vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, ţe je povinný niečo trpieť, niečoho

sa zdrţať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tieţ. Ich reţim

nie je úplne totoţný s reţimom zmluvných vecných bremien, pretoţe sa riadia špeciálnou

úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala

pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto

špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich reţim všeobecnou úpravou

občianskoprávnou. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať podľa zásady nepravej

retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného

bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy

zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy zákonných vecných bremien

neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné pouţiť úpravu súkromnoprávnu.

(viď. nález Ústavného súdu Českej republiky, ).

Subsidiárne pouţitie všeobecných ustanovení vyplýva

aj z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa

ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov

domov, bytov a nebytových priestorov a osobitné predpisy.“ Preto

aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza, ţe

vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné

v tejto súvislosti vychádzať aj z Listiny, ako aj z a v kontexte

s tým aj s úpravou obsiahnutou v v ustanovení

.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká

„in rem“, vzťahuje sa na kaţdého vlastníka zaťaţeného pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva. Nemoţno teda jeho vznik posudzovať samostatne u kaţdého nového

vlastníka zaťaţeného pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorázová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri kaţdej zmene

vlastníka mal nový majiteľ zaťaţeného pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za uţ vzniknuté vecné bremeno.

K ţalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“), sp. zn z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako uviedol aj ústavný súd

vo svojom náleze, sp. zn. z 3. novembra 2011, ţe riešená problematika nie

je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťaţovateľ totiţ v uvedenej veci poţadoval vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako

vlastníka pozemku z titulu, ţe nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda

o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka. Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn. ) v cit. náleze

ústavného súdu bola skutočnosť, ţe krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným vecným

bremenom.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, ţe

ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou,

je správny, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré

by bránilo tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález ústavného súdu, sp. zn.

z 3. mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, ţe povaţuje takýto

záver za „ústavne udrţateľný.“ Ústavný súd tak v citovanom náleze akceptoval názor

krajského súdu (sp. zn. ), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena

v obdobnom prípade tak, ako to podľa tohto konajúceho krajského súdu „vyplýva napr.

z a zo sťaţovateľom predloţeného rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. vo veci vecného bremena.“

Dovolací súd uvádza, ţe nárok vo forme náhrady peňaţného plnenia za uţívanie

nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle

a nasl. , pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky

premlčacej doby, takţe platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie

odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý

deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto

vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná

premlčacia doba teda uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný

po jej márnom uplynutí. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, ţe ţalobca nadobudol

vlastnícke právo k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby

nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlţníka ( ).

Premlčacia doba začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, a bez ohľadu na skutočnosť, ţe aţ neskôr sa ţalobca stal vlastníkom predmetného

pozemku, uplynula v roku 1996.

Dovolací súd pre úplnosť uvádza, ţe ţalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku,

na ktorom sa nachádza bytový dom vo vlastníctve ţalovaných v roku 2007, avšak spolu

s prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení zákonom

zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku, upravujúceho pomery existujúcej

stavby – bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty

za uţívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke a nie samotnému ţalobcovi.

Rovnaký záver vyslovil aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. zo dňa

20. januára 2010.

V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania

proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Úspešní ţalovaní v dovolacom konaní podali návrh na uloţenie

povinnosti nahradiť im trovy tohto konania v sume 349,08 € za jeden úkon právnej sluţby,

a to za písomné podanie vo veci samej zo 19. novembra 2013 ( v spojení

s ). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta

za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovaným. Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10

ods. 1 v spojení s ustanovením § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych sluţieb v sume

244,02 € (40,67 x 6), čo s reţijným paušálom (7,81 € x 6) a DPH predstavuje spolu 349,06 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová