Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 138 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (155)c90/361810.d4e753.pdf
PDF · 202.02 KB
No categories available
4Cdo/52/2009
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka
v právnej veci navrhovateľky O. B., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. S. S., advokátom,
so sídlom v N. proti odporcovi 1/ Mestu Nitra, Štefánikova 60, a 2/ Slovenskej republike -
Krajský úrad Nitra, Štefánikova 69, o zaplatenie 1 822,41 eur s príslušenstvom, vedenej
Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 25 C 87/2002, o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 29. septembra 2008 sp. zn. 5 Co 94/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa domáhala svojim návrhom proti odporcom vydania bezdôvodného
obohatenia, proti odporcovi 1/ vo výške 54 902,-- Sk a odporcovi 2/ vo výške 8 719,-- Sk
s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že odporcovia bezzmluvne užívali jej vlastnícky
patriace nehnuteľnosti v období od 24. mája 1999 do 31. decembra 2000 bez akejkoľvek
náhrady. Užívanie pozemku parc. č..X. odporcom 1/ spočívalo v užívaní dotknutého
pozemku, ktorý je verejným priestranstvom - verejnou zeleňou neobmedzeným okruhom
užívateľov, najmä obyvateľmi obytných domov v bezprostrednej blízkosti pozemku
(okrem iných), a užívanie pozemku parc. č. X. odporcom 2/ spočívalo vo vlastníctve
nehnuteľností - garáží na ňom sa nachádzajúcich.
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. júla 2005 č. k.
25 C 87/2002-125 návrh voči odporcovi 1/ zamietol a uložil odporcovi 2/ povinnosť zaplatiť
navrhovateľke 1 699,65 Sk so 17 % úrokom z omeškania od 31.12.2000 do zaplatenia, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh voči odporcovi 2/ zamietol.
Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Nitra náhradu trov štátu
9 796,50 Sk, súdny poplatok 2 640,-- Sk a odporcovi 1/ náhradu trov konania 500,-- Sk,
všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie založil na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1/ a čiastočnej vecnej
pasívnej legitimácii odporcu 2/. Vychádzal z nespornej skutočnosti vlastníctva navrhovateľky
pozemkov v k. ú. N. zapísaných na LV č. X. pod parc. č..X. - ostatné plochy o výmere X. m2
a parc. č. X. - zastavané plochy o výmere X. m2, ktoré nadobudla dedením po poručiteľke A.
S. na základe osvedčenia o dedičstve zo 6. mája 1999 č. k. D 264/99-32, právoplatného 24.
mája 1999. Uvedenému dedičskému konaniu predchádzalo osvedčenie vyhlásenia formou
notárskej zápisnice zo X. sp. zn. N., že A. S., právna predchodkyňa navrhovateľky, bola ku
dňu svojej smrti vlastníčkou uvedených dvoch pozemkových nehnuteľností. Považoval
preukázaným, že odporca 1/ nehnuteľnosť - pozemok parc. č..X. neužíval, a ani zápis
v katastri nehnuteľností o tom, že odporca 1/ je držiteľom, nájomcom alebo inou oprávnenou
osobou, nepreukazuje, že uvedený pozemok vo vlastníctve navrhovateľky, aj skutočne užíval
v období od 24. mája 1999 do 31. decembra 2000 (ďalej len „rozhodné obdobie“).
Vychádzajúc z ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1/ zo záväzku z bezdôvodného obohatenia
vzniknutého užívaním pozemku navrhovateľky bez zmluvného vzťahu. Odporcu 2/ považoval
čiastočným užívateľom pozemku parc. č. X. o výmere X. m2 na základe skutočnosti, že je
podielovým spoluvlastníkom garáží na ňom postavených v spoluvlastníckom podiely X..
Výšku bezdôvodného obohatenia stanovil zodpovedajúcu X. výšky nájomného v rozhodnom
období, ktoré vyplývalo zo znaleckého posudku Ing. I. C. vo výške X. Sk/m2. O trovách
konania rozhodol podľa § 148 O.s.p., keďže navrhovateľka bola v značnej miere v konaní
neúspešná, uložil jej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške trov znaleckého
dokazovania. Rozhodnutie o trovách konania účastníkov odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2
O.s.p. a úspešnosťou odporcu 1/ a odporcu 2/ v konaní a návrhom na prisúdenie trov konania
a ich vyčíslením odporcom 1/ vo výške súdneho poplatku za odpor podaný proti platobnému
rozkazu vydanému v danej veci a nevzniknutím trov odporcovi 2/.
Krajský súd v Nitre, rozhodujúc o odvolaní navrhovateľky, rozsudkom z 2. apríla 2007
sp. zn. 5 Co 130/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vo výroku
o zamietnutí návrhu voči odporcovi 1/, vo výroku o zamietnutí zvyšku návrhu voči odporcovi
2/ a vo výroku o povinnosti navrhovateľky zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania,
potvrdil a vo výroku o poplatkovej povinnosti zmenil a výrok o povinnosti navrhovateľky
zaplatiť náhradu trov konania štátu zrušil. Odvolacie konanie v časti týkajúcej sa odvolania
navrhovateľky nad 7 019,35 Sk a nad 54 902,-- Sk s príslušenstvom zastavil. Odporcom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dotknuté
nehnuteľnosti prešli v roku 1969 do vlastníctva bývalého Čsl. štátu podľa vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. na základe rozhodnutia Finančného odboru MsNV Nitra č. X., ktoré
rozhodnutie nebolo zákonným spôsobom zrušené (v spise sa žiadne takéto rozhodnutie
nenachádzalo). Keďže navrhovateľka ako právna nástupkyňa po neb. A. S. neuplatnila
reštitučný nárok voči povinným osobám, ktoré predmetné nehnuteľnosti v rozhodnom období
užívali, hodnotil uplatnený návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia ako obchádzanie
účelu a zmyslu reštitučného konania. Podľa jeho názoru, ak navrhovateľka nevyužila v
zákonnej lehote právo domáhať sa nápravy vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam podľa
reštitučných právnych predpisov (zákona č. 403/1990 Zb., resp. zákona č. 87/1991 Zb.),
nemôže sa s úspechom domáhať „nápravy za užívanie nehnuteľností formou vydania
bezdôvodného obohatenia“ voči odporcom podľa všeobecného zákona - Občianskeho
zákonníka. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou návrh voči odporcom zamietol,
považoval preto z iných dôvodov za vecne správny. Keďže navrhovateľka vzala odvolanie
nad sumy uvedené vo výroku rozhodnutia späť, odvolací súd v tejto časti odvolacie konanie
zastavil (§ 207 ods. 3 O.s.p.).
Na dovolanie navrhovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
z 26. februára 2008 sp. zn. 2 Cdo 199/2007 rozsudok Krajského súdu v Nitre vo výroku,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, vo výroku o povinnosti
navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania,
zrušil v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Nitre
v napadnutým výrokoch bolo porušenie práva navrhovateľky týmto súdom na spravodlivý
proces, pretože svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd
prvého stupňa, a tým v skutočnosti odňal navrhovateľke právo namietať správnosť jeho
právneho názoru na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom súdu druhého stupňa
sa navrhovateľka nemala možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska
dovtedajších právnych záverov súdu prvého stupňa sa nejavili významné. Ak odvolací súd
dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého
stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.
Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil navrhovateľke realizáciu jej procesných
práv, lebo jej odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu
prvého stupňa dovtedy bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia odvolacím
súdom, rozhodujúcich skutkových zistení. Svojim postupom teda navrhovateľke odňal
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá vada je tak závažnou
procesnou vadou, že rozhodnutie vydané v takomto konaní, nemôže byť považované
za správne.
Krajský súd v Nitre potom rozsudkom z 29. septembra 2008 sp. zn. 5 Co 94/2008
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu proti odporcovi 1/
a vo výroku o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok tak, že odporcovi 1/ uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke 54 902,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania
od 2. januára 2001 do zaplatenia, všetko do troch dní, a vo výroku o zamietnutí návrhu voči
odporcovi 2/ a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi 2/ rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
konania 26 403,50 Sk a odporcovi 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Navrhovateľke uložil poplatkovú povinnosť vo výške 1 277,50 Sk. Stotožnil sa so skutkovým
stavom zisteným súdom prvého stupňa, ktorý však vo vzťahu k odporcovi 1/ právne posúdil
odlišne. Vychádzal zo skutočnosti, že pozemok navrhovateľky je verejnou zeleňou v bytovej
zástavbe prístupným neobmedzenému okruhu užívateľov, spĺňajúcim znaky verejného
priestranstva. Dospel k záveru, že vyňatie priestoru (pozemku) vlastneného súkromným
subjektom a spĺňajúceho znaky verejného priestranstva, z verejnoprávneho režimu verejného
priestranstva, by viedlo k podstatnému sťaženiu či znemožneniu právnej regulácie
spoločenských vzťahov, na ktorých má obec verejný záujem, a to či už ide o jej povinnosť
vytvárať pre svojich obyvateľov vhodné životné prostredie alebo dbať na urbanistické či
ekologické kritériá, na ktorý účel slúži pozemok navrhovateľky. Vyslovil, že pokiaľ nie je
v občianskoprávnej rovine zmluvou upravené obecné užívanie sporného pozemku, ktorý slúži
obyvateľom bytov v priľahlých obytných domoch, má to za následok vznik bezdôvodného
obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka), lebo aj keď existuje právny dôvod užívania tohto pozemku (verejnej zelene či
verejného priestranstva), nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby takéto
plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania majetku navrhovateľky) bolo poskytované
bezplatne. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych
vzťahov, spočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Vyslovil, že pokiaľ pozemok navrhovateľky nebol vyvlastnený vo verejnom záujme, potom je
navrhovateľka ako jeho vlastníčka povinná strpieť obmedzenie vlastníckeho práva tým, že
tento pozemok je užívaný pre potrebu všetkých ako verejná zeleň alebo verejné priestranstvo,
ale za náhradu. Výšku bezdôvodného obohatenia určil zodpovedajúcu výške nájomného X.
Sk za 1 m2 vynakladaného obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobných
nehnuteľností. Vzhľadom k výmere odporcom 1/ užívaného pozemku X. m2 stanovil mesačné
nájomné 3 050,-- Sk a celkové bezdôvodné obohatenie za obdobie od 25. mája 1999 do 31.
decembra 2000 výškou 58 561,50 Sk. Vzhľadom k nemožnosti súdu prekročiť petit návrhu,
prisúdil navrhovateľke bezdôvodné obohatenie v ňou požadovanej nižšej výške 54 902,-- Sk.
Úrok z omeškania odôvodnil ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. Rozhodnutie vo výroku o práve na náhradu trov konania odôvodnil
v zmysle § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou
navrhovateľky v konaní proti odporcovi 1/ a výšku náhradou trov právneho zastúpenia
priznaných podľa príslušných vyhlášok o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (vyhlášok č. 240/1990 Zb. a č. 163/2002 Z. z.), a úspešnosťou odporcu 2/
v odvolacom konaní, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Doplatenie
poplatkovej povinnosti stanovil zohľadniac výšku žalobou uplatneného plnenia, výšku už
navrhovateľkou splnenej poplatkovej povinnosti a jej 50 % oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca 1/ (ďalej len odporca),
z obsahu ktorého vyplýva (§ 41 ods. 2 O.s.p.), že navrhol rozsudok odvolacieho súdu
vo výroku týkajúcom sa odporcu 1/ v zmysle § 243b ods. 2 O.s.p. zmeniť tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu proti odporcovi 1/ potvrdzuje alebo zrušiť
a vec vrátiť v rozsahu zrušenia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ tvrdil, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čím uplatnil
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa odporcu odvolací súd nesprávne
právne posúdil okolnosti bezdôvodného obohatenia, nakoľko nesprávne vychádzal
zo skutkového zistenia, že odporca nehnuteľnosť - pozemok vo vlastníctve navrhovateľky
skutočne užíval bez zmluvného vzťahu. Zároveň spochybnil záver odvolacieho súdu, že
pozemok parc. č..X. v k. ú. N. je verejnou zeleňou, pretože je v katastri nehnuteľností
zapísaný ako ostatná zeleň v bytovej zástavbe a je predmetom verejného užívania, teda je
prístupný neobmedzenému okruhu užívateľov. Zápis v katastri nehnuteľností má len
informatívny charakter a nie je záväzným údajom katastra. Argumentoval tiež tým, že zákon
nedefinuje pojem verejná zeleň a verejné priestranstvo. Verejné priestranstvo je definované
len pre účely zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady v § 30 ods. 2 tak, že verejným priestranstvom
na účely tohto zákona sú verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve obce. Verejným
priestranstvom na účely tohto zákona nie sú pozemky, ktoré obec prenajala podľa osobitného
zákona. Predmetný pozemok nie je vo vlastníctve obce, a skutočnosť, že je verejne prístupný
si zapríčinila navrhovateľka sama tým, že napriek opakovaným výzvam odporcu pozemok
neoplotila. Nesúhlasil ani s tvrdením, že odporca užíva predmetný pozemok tým spôsobom,
že tento dotvára životné prostredie obce, pretože potom by mesto užívalo všetky pozemky
na jeho území, nakoľko všetky spolu vytvárajú životné prostredie. Podľa dovolateľa
bezdôvodne sa neobohatil získaním majetkového prospechu z nepoctivých zdrojov podľa
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože činnosťou v rozpore s dobrými mravmi ani
so zákonom nie je jeho nezáujem od navrhovateľky pozemok kúpiť, zameniť ho alebo jej
platiť nájomné za to, že ho nemôže využívať na účel, aký by chcela. Vyslovil názor, že každý
pozemok nemožno využívať na všetky účely, avšak obmedzenie z hľadiska územného plánu
sa vzťahuje na všetkých vlastníkov pozemkov v cieľovom území rovnako. Uplatnil si náhradu
trov dovolacieho konania.
K dovolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť
pre nedôvodnosť v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. Uviedla, že v konaní nedošlo ani k procesným
vadám, pre ktoré by bolo nutné rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť.
Nesúhlasila s tvrdením dovolateľa o oplotení predmetného pozemku, pretože pozemok sa
nachádza medzi obytnými domami a znemožnila by tým občanom prístup k obytným domom,
okrem narušenia urbanistickej, ekologickej a estetickej funkcie okolitého priestoru, nehľadiac
na jej náklady na oplotenie.
Na vyjadrenie navrhovateľky k dovolaniu reagoval odporca, ktorý uviedol, že dôvodom
znemožnenia nakladania s pozemkom nemôže byť stavba nachádzajúca sa na vedľajšom
pozemku. Rovnako ani využitie akéhokoľvek pozemku nie je nemenné, predmetný pozemok
navrhovateľky je v zmysle územného plánu funkčne určený na kompaktnú uličnú zástavbu
do výšky X. podlaží pre bývanie a vybavenosť. Predmetný pozemok užívajú obyvatelia
blízkeho bytového domu s tichým súhlasom navrhovateľky, a nie odporca. Poukázal na to, že
vodovodné prípojky, kanalizácia a elektrický kábel uložené na tomto pozemku nie sú
vo vlastníctve odporcu, preto pozemok neužíva odporca ani týmto spôsobom. Preukázaním
užívania celého predmetného pozemku odporcom nie je ani stĺp verejného osvetlenia
nachádzajúci sa na okraji pozemku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je riadne zastúpený (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie odporcu nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, nedostatok spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní výslovne nenamietal a ich
existenciu nezistil v konaniach pred súdmi oboch nižších stupňov ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania odporcu vyplýva, že uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Odporca spochybňuje správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o pasívnej vecnej
legitimácii uspokojenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 25. mája 1999 do 31. decembra 2000 argumentujúc, že jeho užívanie spornej nehnuteľnosti
– pozemku nebolo v konaní preukázané.
V prejednávanej veci ide o posúdenie pasívnej vecnej legitimácie vo veci vydania
bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním cudzej veci bez zmluvy.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia bezdôvodným obohatením je
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho
úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať
štátu.
Ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú zásadu občianskeho
práva, podľa ktorej sa nikto nesmie bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné
obohatenie je pritom chápané ako záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka), z ktorého vzniká
tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a tomu, na ktorého
úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.
O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým,
že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo
k zníženiu pasív (§ 454 Občianskeho zákonníka). Vecnou legitimáciou (či už aktívnou alebo
pasívnou) je stav, ktorý vyplýva z hmotného práva. Kto je v rámci zodpovednosti za
bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Je ním ten, ktorého majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo
u ktorého nedošlo k zmenšeniu majetku, aj keď k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Tak je
tomu preto, že predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí
vydať, nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav
obohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok
neuznáva. Aktívne legitimovaným subjektom k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia (§ 456 Občianskeho zákonníka) je ten, na ktorého úkor bolo bezdôvodné
obohatenie získané.
Odvolací súd postavil svoje rozhodnutie na právnom názore, že užívaním verejného
priestranstva, ktorým je aj pozemok navrhovateľky, obyvateľmi mesta odporcu,
bez poskytovania finančného ekvivalentu navrhovateľke, sa odporca bezdôvodne obohatil
na úkor navrhovateľky.
Podľa § 4 ods. 3 písm. e/, f/ a g/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
do 31. decembra 2001, obec pri výkone samosprávnych funkcií vykonáva výstavbu, údržbu
a správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych,
športových a ďalších obecných zariadení, miestnych historických pamiatok a stavieb,
zabezpečuje verejnoprospešné služby (odvoz komunálneho odpadu a čistenie obce, správu
a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových
vôd a pod.) a verejnú dopravu, a utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života
a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky pre vzdelávanie,
kultúru, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení platnom
a účinnom v rozhodnom období, na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje
zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenie (ďalej len „nariadenie“).
Nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy
štátnej správy (§ 5), môže vydať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho
medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu.
Definíciu pojmu „verejné priestranstvo“ obsahoval v období od 1. januára 1991 zákon
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch. Verejným priestranstvom podľa tohto zákona boli
najmä cesta, miestna komunikácia, námestie, chodník, trhovisko. Za verejné priestranstvo
môžu byť určené všetky verejnosti prístupné pozemky v obci okrem tých, ktoré sú
vo vlastníctve fyzických a právnických osôb s výnimkou obcí, alebo ku ktorým majú tieto
osoby právo hospodárenia (§ 2 ods. 3 zákona v znení platnom od 1. mája 1992 do 28. februára
2001, t. j. aj v rozhodnom období). Nemožno však prehliadnuť, že táto definícia súvisela
s vyberaním miestnych poplatkov (por. § 1, § 2 a § 15 zákona o miestnych poplatkoch).
Ďalšie vymedzenie pojmu verejného priestranstva náš právny poriadok nepriniesol. Okrem
uvedeného zákona, zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení používa termín verejné
priestranstvo v súvislosti s výkonom samosprávnych funkcií jednotlivých obcí v ustanovení
§ 4 ods. 3 písm. e/ a f/. Obec pri výkone samosprávnych funkcií najmä (okrem iného)
vykonáva údržbu a správu verejných priestranstiev (písm. e/), zabezpečuje verejnoprospešné
služby, medzi ktoré patrí aj správa a údržba verejnej zelene (písm. f/). Okrem uvedených
povinností, vyplývajúcich každej obci priamo z citovaného zákona, každá obec, t. j. aj
odporca, pri výkone samosprávnych funkcií (najmä) utvára a chráni zdravé podmienky
a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára
podmienky pre vzdelávanie, kultúru, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport
(písm. g/). Na plnenie svojich samosprávnych funkcií alebo ak to ustanovuje zákon, obec
vydáva pre územie obce všeobecné záväzné nariadenia, ktoré nesmie odporovať ústave ani
zákonu (§ 6 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o obecnom zriadení).
Súčasná právna teória i prax chápe pod pojmom verejné užívanie verejného
priestranstva užívanie všeobecne prístupných materiálnych statkov vopred neobmedzeným
okruhom užívateľov. Musí ísť pritom o také užívanie, ktoré zodpovedá povahe a účelu statku
a ktoré nevylučuje z obdobného užívania toho istého statku iných, aj len potenciálnych
užívateľov. Rozlišujú sa pritom dva druhy verejného užívania, a to užívanie všeobecné
a užívanie osobitné. Oba druhy užívania majú verejnoprávnu povahu, vôľa vlastníka tu nehrá
žiadnu rolu. Všeobecné užívanie nevyžaduje žiadne rozhodnutie správneho orgánu, nie je
preň treba žiadne povolenie, okruh užívateľov je neobmedzený. Naproti tomu osobitné
užívanie vzniká na základe správneho rozhodnutia a len pre užívateľov v tomto rozhodnutí
označených. Podľa teórie sú verejné priestranstvá, ako materiálny statok, jedným z možných
predmetov verejného užívania, medzi ktoré patrí najmä voda, pozemné komunikácie, krajina,
les, ovzdušie, niektoré druhy energií a kmitočtové spektrum. Aj keď vlastník má teoretické
právo brániť sa všeobecnému užívaniu svojho majetku, vyňatie priestorov vlastnených
súkromnými subjektmi a spĺňajúcich zákonné znaky verejného priestranstva
z verejnoprávneho režimu verejného priestranstva by viedlo k podstatnému sťaženiu či
znemožneniu právnej regulácie spoločenských vzťahov, na ktorých má obec ako
verejnoprávna korporácia verejný záujem. Tak je tomu preto, aby obec mohla plniť
povinnosti, vyplývajúce pre ňu zo zákona o obecnom zriadení (napr. § 1 ods. 4 a § 4 ods. 3
písm. e/, f/ a g/).
Obec (mesto) má postavenie verejnoprávnej korporácie, má vlastný majetok, má
vlastné príjmy a hospodári za podmienok stanovených zákonom podľa vlastného rozpočtu
(viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 389/08 z 1. apríla 2009).
Vykonáva jednak prenesenú pôsobnosť, ktorá predstavuje výkon štátnej správy zverenej
orgánom mesta, a ďalej samostatnú pôsobnosť, ktorá je prejavom jej samosprávy. V oblasti
prenesenej pôsobnosti sa uplatňujú princípy verejného práva regulujúce výkon verejnej
správy. Orgány verejnej moci tu teda vystupujú autoritatívne vo vzťahu k občanom a jedná sa
teda o správu uplatňujúcu princípy nadriadenosti a podriadenosti. Pokiaľ ide ovšem o výkon
samosprávy, ktorej podstatou je predovšetkým hospodárenie s majetkom, kedy o spôsoboch
jeho využitia a nakladania s ním rozhoduje v medziach zákona verejnoprávna korporácia
(právnická osoba - čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) samostatne, tu je potrebné
zdôrazniť, že verejnoprávna korporácia vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov, kde platia
súkromnoprávne princípy, predovšetkým princíp rovnosti strán a ďalšie princípy občianskeho
práva, vrátane princípu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním cudzieho
majetku.
Preto ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr. zmluvou) upravené všeobecné
užívanie verejného priestranstva, zahrňujúce aj len sčasti pozemky vlastnícky patriace tretej
osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením
bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje právny
dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo
oprávnenie, aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo
poskytované bezplatne. Pripustením opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného
princípu občianskoprávnych vzťahov, spočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2
Súdy mali zistené, ako vyplynulo zo znaleckého posudku Ing. I. C., znalca z odboru
stavebníctvo - odvetvie pozemné stavby, projektovanie v stavebníctve, oceňovanie
nehnuteľností, č. X. z X., že pozemok č..X. je zapísaný v katastri nehnuteľností ako ostatná
plocha, pozemok v zastavanom území obce, charakteristika - pamiatkovo chránené územie,
zeleň v bytovej zástavbe. Fakticky ide o pozemok, ktorý bezprostredne susedí s bytovým
domom, nachádza sa na ňom prístupový chodník ku vchodom bytovej budovy parc. č. X. (aj
kanalizácia, vodovod a ich prípojky pre bytovú budovu, elektrický káblový podzemný rozvod,
vzdušný telekomunikačný rozvod) a je osadený nízkou vegetáciou a trávnym porastom.
Dotknutý pozemok je teda pozemkom v území dokončenej obytnej zástavby a je svojim
charakterom, tvarom a umiestnením určený k plneniu funkcie verejnej zelene. Tento pozemok
tak môže slúžiť verejnosti na jej rekreáciu a na ďalšie využitie. Charakter dotknutého
pozemku navrhovateľky (verejné priestranstvo - verejná zeleň) vyplýva zo všeobecne
záväzných nariadení odporcu platných a účinných v rozhodnom období.
Zo všeobecne záväzného nariadenia mesta Nitry č. 3/1992 o dodržiavaní verejného
poriadku a verejnej čistoty (platného a účinného v rozhodnom období), ktoré prijalo mestské
zastupiteľstvo v Nitre na základe § 6 a § 4 ods. 3 písm. d/, e/, f/, g/ a m/ (okrem iných) zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vyplýva, že za verejné priestranstvo sa v zmysle tohto
nariadenia považujú všetky miesta, priestory a plochy, ktoré slúžia verejnému užívaniu
(pohybu, oddychu, rekreácii občanov). Sú to najmä mestské komunikácie, verejné plochy
zelene, nábrežia, parky, lesy, zverejnené záhrady, nezastavené územia.
Zo všeobecne záväzného nariadenia mesta Nitry č. 15/1992 o starostlivosti o zeleň
a správe zelene na území mesta Nitry (platného a účinného v rozhodnom období), na ktorom
sa uznieslo mestské zastupiteľstvo v Nitre na základe § 6 a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 1/1955 Zb. o ochrane prírody, vyplýva že
zeleň je súbor drevín (stromov a krov) a bylín a neživých prvkov, ktorý sa vyvinul na určitej
ploche prirodzeným spôsobom alebo zámerným, cieľavedomým založením a usmerňovaním
človekom a je jeden zo základných mestotvorných prvkov, tvorí kostru ekologickej stability
mesta prepojenú s okolitou krajinou (§ 2). V zmysle § 3 ods. 2 písm. d/ tohto nariadenia sa
mestská zeleň podľa charakteru a funkcie člení (aj) na sídliskovú zeleň - verejnú zeleň
obytných súborov. Podľa práva užívania verejnú zeleň užíva neobmedzený druh
návštevníkov, spravidla je majetkom mesta (§ 3 ods. 3 písm. a/).
Odporca disponujúci teda majetkom navrhovateľky mohol užívaním týchto pozemkov
plniť svoje verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb občanov, čo je jeho povinnosť
stanovená zákonom, ktorú by však inak musel plniť iným spôsobom, tzn. napr. obdobné
pozemky s verejnou zeleňou na rovnaký účel kúpiť alebo prenajať, prípadne zeleň tu vysadiť.
V takom prípade by odporcovi užívaním majetku na úkor navrhovateľky majetkový prospech
celkom určite nevznikol. Užívanie cudzieho majetku bez právneho dôvodu s povinnosťou
vydať bezdôvodné obohatenie predstavuje všeobecné pojatie právneho princípu, ktorý je treba
aplikovať na vopred bližšie neurčené prípady (§ 451 Občianskeho zákonníka).
Pri posudzovaní veci je treba rovnako vychádzať zo všeobecného chápania
vlastníckeho práva ako práva, ktoré môže byť obmedzené len so súhlasom vlastníka, inak len
na základe zákona. V danej veci navrhovateľka, ani jej právna predchodkyňa, neudelili súhlas
k užívaniu predmetného pozemku ako verejnej zelene v obytnej zástavbe. Podľa § 128
Občianskeho zákonníka je vlastník povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom
verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho
vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia je možné vo verejnom
záujme vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to
len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Ak teda predmetný pozemok
navrhovateľky nebol vo verejnom záujme vyvlastnený, je navrhovateľka ako vlastníčka
pozemku povinná strpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva tým, že jej pozemok je
užívaný pre potreby všetkých ako verejné priestranstvo - verejná zeleň v obytnej zástavbe, ale
za náhradu. Túto argumentáciu vo svojom odôvodnení uviedol aj odvolací súd.
Uvedené chápanie vlastníckeho práva zodpovedá čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd (uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod š. 23/1991 Zb. ako
ústavný zákon), podľa ktorého platí „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu“. Pokiaľ teda
dôjde k skutočnému (faktickému) obmedzeniu vlastníckeho práva, jednotlivec má základné
právo na náhradu, čo sa plne vzťahuje aj na prípad posudzovanej veci. Zmyslom čl. 11 ods. 4
listiny je, aby obmedzenie vlastníckeho práva jednotlivca, ktoré je v záujme verejnom,
v záujme spoločnosti, je rozumné a spravodlivé, bolo jednotlivcovi vykompenzované tým
subjektom, v ktorého prospech k obmedzeniu dochádza, t. j. spoločnosťou (cez štát, obec).
Nemožno spravodlivo požadovať, aby „náklady“ spoločnosti niesol len jednotlivec, ktorého
právna (vlastnícka) sféra je obmedzovaná. Túto požiadavku zohľadnilo napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu.
Zo zhora uvedených dôvodov je preto správny záver odvolacieho súdu o tom, že
užívaním pozemku, vlastnícky patriaceho navrhovateľke, ktorý je verejným priestranstvom,
neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä obyvateľmi obce, je užívaním odporcu.
Je teda zrejmé, že odvolací súd na vec aplikoval správnu právnu normu (§ 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka), ktorú aj v nadväznosti na § 4 ods. 3 písm. e/, f/ a g/ zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení správne vyložil. Jeho rozhodnutie tak spočíva
na správnom právnom posúdení veci, čím neprišlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
uplatneného odporcom.
Správny je aj výpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého
nájomného v danom mieste a čase za porovnateľný pozemok, ktorým spôsobom postupoval
odvolací súd vychádzajúc zo znaleckého posudku Ing. I. C.. Stanovil mesačné nájomné vo
výške 3 050,-- Sk vychádzajúc z ročného nájomného určeného znalcom výškou X. Sk/rok/m2,
ktorý pri výmere dotknutého pozemku X. m2 je 36 601,50 Sk (36 601,50 Sk : 12). Vzhľadom
k rozhodnému obdobiu od 25.5.1999 do 31.12.2000, je výška bezdôvodného obohatenia za 19
mesiacov (od 1.6.1999 do 31.12.2000) 57 950,-- Sk a za 7 dní mesiaca máj 1999 (od
25.5.1999 do 31.5.1999) 688,--Sk, spolu 58 638,-- Sk. Keďže navrhovateľka žiadala prisúdiť
bezdôvodné obohatenie vo výške 54 902,-- Sk, odvolací súd postupoval správne podľa § 153
ods. 2 O.s.p., keď viazaný výškou požadovaného plnenia v petite návrhu, prisúdil
navrhovateľke bezdôvodné obohatenie vo výške 54 902,-- Sk.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím
súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba považovať za správne.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka nepodala v dovolacom konaní návrh na uloženie povinnosti
nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto jej
dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová