Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)332/377969.8c65bb.pdf
PDF · 112.6 KB
No categories available
2Cdo/199/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej
veci žalobkyne O. B., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. S. S., advokátom
v N., proti žalovaným: 1/ M., 2/ S., so sídlom v N., o zaplatenie 63.621 Sk s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 25 C 87/02, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. apríla 2007 sp. zn. 5 Co 130/2006, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. apríla 2007 sp. zn. 5 Co 130/2006 vo výroku,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, vo výroku o povinnosti
žalobkyne zaplatiť súdny poplatok a vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov odvolacieho
konania, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobkyňa sa domáhala svojou žalobou proti žalovaným vydania bezdôvodného
obohatenia, proti žalovanému 1/ v sume 54.902 Sk a žalovanému 2/ v sume 8.719 Sk
s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaní užívali jej vlastnícky patriace
nehnuteľnosti v čase od 24.5.1999 do 31.12.2000 bez akejkoľvek náhrady.
Okresný súd Nitra rozsudkom z 19. júla 2005 č.k. 25 C 87/02 - 125 návrh žalobkyne
proti žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému 2/ sumu 1.699,65 Sk s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšku, t.j. nad
priznanú sumu do sumy 8.719 Sk, žalobu proti žalovanému 2/ zamietol. Žalobkyňu zaviazal
na zaplatenie trov štátu a súdneho poplatku na účet Okresného súdu Nitra a uložil jej
povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania. Žalovanému 2/ trovy konania
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na
LV č. X. ako parc. č. X. a parc. č. X. v kat. úz. N. a že žalovaní sú podľa výpisu z čiastočného
evidenčného listu č. X., resp. č. X. z 24.11.2000 držiteľmi, nájomcami alebo inými
oprávnenými osobami. Keďže žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému 1/ nepreukázala, že tento v
skutočnosti užíval vlastnícky jej patriacu nehnuteľnosť (zápis v KN ešte neznamená aj
skutočné užívanie nehnuteľnosti), považoval žalobu proti nemu podanú
za nedôvodnú. V súvislosti s nárokom uplatneným proti žalovanému 2/ dospel k záveru, že
žaloba je čiastočne dôvodná. Vzal za preukázané, že žalovaný 2/ je spoluvlastníkom garáže
(podiel o veľkosti 4/22-iny), ktorá je sčasti postavená na pozemku žalobkyne (výmera
2
zastavanej plochy činí X. m). Pri určení rozsahu bezdôvodného obohatenia získaného
žalovaným 2/ prihliadol na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu a výmery pozemku, na
ktorej je garáž postavená. Žalobe vyhovel preto len po sumu 1.699,65 Sk a v časti nároku
prevyšujúceho túto sumu žalobu zamietol.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 2. apríla 2007 sp. zn. 5 Co 130/2006 na odvolanie
žalobkyne rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým okresný
súd žalobu proti žalovanému 1/ zamietol, vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu voči
žalovanému 2/ zamietol a vo výroku, ktorým uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť náhradu trov
konania žalovanému 1/, potvrdil. Zmenil rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok a výrok o povinnosti žalobkyne zaplatiť trovy
konania štátu zrušil. Odvolacie konanie v časti týkajúcej sa odvolania žalobkyne nad sumu
7.019,35 Sk a nad sumu 54.902 Sk s príslušenstvom zastavil a žalovaným náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dotknuté nehnuteľnosti
prešli v roku 1959 do vlastníctva bývalého Čsl. štátu podľa vládneho nariadenia č. 15/1959
Zb. na základe rozhodnutia Finančného odboru MsNV Nitra č. X., ktoré rozhodnutie nebolo
zákonným spôsobom zrušené (v spise sa žiadne takéto rozhodnutie nenachádzalo). Keďže
žalobkyňa ako právna nástupkyňa po neb. A. S. neuplatnila reštitučný nárok voči povinným
osobám, ktoré predmetné nehnuteľnosti v rozhodnom období užívali, hodnotil uplatnený
návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia ako obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného
konania. Podľa jeho názoru, ak žalobkyňa nevyužila v zákonnej lehote právo domáhať sa
nápravy vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam podľa reštitučných právnych predpisov
(zákona č. 403/1990 Zb., resp. zákona č. 87/1991 Zb.), nemôže sa s úspechom domáhať
„nápravy za užívanie nehnuteľností formou vydania bezdôvodného obohatenia“ voči
žalovaným podľa všeobecného zákona -Občianskeho zákonníka. Rozsudok súdu prvého
stupňa v časti, ktorou žalobu voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ zamietol, považoval preto,
aj keď z iných dôvodov, za vecne správny. Keďže žalobkyňa vzala odvolanie nad sumy
uvedené vo výroku rozhodnutia späť, odvolací súd v tejto časti odvolacie konanie zastavil
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že odvolací
súd tým, že založil svoje rozhodnutie na takom právnom dôvode, ktorý počas celého konania
nikto z účastníkov netvrdil, a z ktorého súd prvého stupňa neskúmal dôvodnosť žaloby, odňal
jej možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Poukazovala pritom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 145/2004 uverejnený
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 72/2005. V súdenej veci odvolací súd, v zhode s prípadom
uvedeným v citovanom rozsudku najvyššieho súdu, posúdil právne vec úplne odlišne od
záverov súdu prvého stupňa, pričom sa s nim prvýkrát zoznámila až pri ústnom zdôvodnení
rozhodnutia na odvolacom pojednávaní. Nebolo jej umožnené k týmto novým právnym
záverom zaujať stanovisko, bližšie sa k nim vyjadriť. V situácii, keď súd prvého stupňa nemal
pochybnosti o tom, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností, ju vôbec nenapadlo, že odvolací
súd dospeje k opačnému záveru spočívajúcemu v tom, že vlastníctvo stratila, lebo si
neuplatnila nárok na ich vydanie podľa reštitučných predpisov. Na začatie konania podľa
týchto predpisov však nebol žiaden dôvod, lebo jej právni predchodcovia neboli vlastníctva
k týmto pozemkom pozbavení, pozemky nikdy neprešli do vlastníctva štátu. Odvolací súd sa
zaoberal preto vecou z tohto hľadiska nadbytočne.
Žalovaní sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 242 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že je včas podané
k tomu oprávnenou osobou, že je prípustné a že sa jedná o dovolanie opodstatnene podané.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a/
až g/ tohto ustanovenia. Prípustnosť dovolania nie je však daná už tým, že dovolateľ takúto
vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takouto vadou skutočne postihnuté.
Vzhľadom na námietky dovolateľky a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1
veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľka v dovolaní tvrdila (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi
odňatá možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide, t.j.,
že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa citovaného
zákonného ustanovenia.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa vo vzťahu
k žalovanému 1/ nepreukázala vôbec a vo vzťahu k žalovanému 2/ preukázala len sčasti, že
títo v skutočnosti užívali vlastnícky jej patriace nehnuteľnosti. Považoval preto žalobu podanú
proti žalovanému 1/ za úplne nedôvodnú a proti žalovanému 2/ za sčasti nedôvodnú.
Odvolací súd založil svoj potvrdzujúci rozsudok, v porovnaní so súdom prvého
stupňa, na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď vychádzal
z toho, že na daný prípad treba vzťahovať aj osobitné predpisy. Dospel k záveru, že ak
žalobkyňa ako právna nástupkyňa po neb. A. S. neuplatnila reštitučný nárok voči povinným
osobám, ktoré predmetné nehnuteľnosti v rozhodnom období užívali, obchádza účel a zmysel
reštitučného konania, a že ak nevyužila v zákonnej lehote možnosť domáhať sa nápravy
vlastníckych práv k nehnuteľnostiam podľa reštitučných právnych predpisov (zákona č.
403/1990 Zb., resp. zákona č. 87/1991 Zb.), nemôže sa s úspechom domáhať nápravy za
užívanie nehnuteľností formou vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovaným podľa
všeobecného zákona (Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého procesu.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so
všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú
(viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001
a z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (Čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (Čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (Čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva
na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil
právo žalobkyne na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal žalobkyni právo
namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. K novým právnym
záverom odvolacieho súdu sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové
dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili
významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného
skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba
kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil žalobkyni
realizáciu jej procesných práv, lebo jej odoprel možnosť prieskumu správnosti nových,
prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, rozhodujúcich skutkových zistení. Svojím postupom teda
žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Táto vada je
tak závažnou procesnou vadou, že rozhodnutie vydané v takomto konaní, nemôže byť
považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie konanie.
Hoci posudzovať skutkové a na nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu je zatiaľ
predčasné, dovolací súd dáva odvolaciemu súdu na zváženie prehodnotiť jeho úvahy, podľa
ktorých sa žalobkyňa nemôže s úspechom domáhať podľa všeobecného zákona –
Občianskeho zákonníka, „nápravy za užívanie nehnuteľností formou vydania bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ“, keďže si neuplatnila v zákonnej lehote reštitučný
nárok. V danej veci sa totiž žalobkyňa nedomáha určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam formou žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (jej vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, z ktorých vyvodzuje svoj nárok, nikto v konaní nespochybňoval),
v ktorom prípade by vyššie uvedená úvaha odvolacieho súdu mohla mať opodstatnenie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: