Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 184/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45,

Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak,

a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta

porušenie slobody prejavu podľa a 2 a základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2013 a základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 5. decembra 2013, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa

a 2 v spojení so základným právom na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Banskej Bystrici

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd

v Banskej Bystrici p o v i n n ý uhradiť na účet jej právnych zástupcov DEDÁK

& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, a Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec,

s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, každému v sume po 170,40 € (slovom stosedemdesiat eur

a štyridsať centov).

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014

telefaxom a 14. marca 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press,

a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš

Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ

a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že (ďalej len

„žalobca“) podal proti sťažovateľke 29. júla 2010 žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa

domáhal „1. uverejnenia ospravedlnenia na titulnej strane denníka SME v troch

nasledujúcich vydaniach v znení uvedenom v petite žaloby, 2. náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 150.000 EUR, 3. náhrady trov konania. Ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu

požaduje žalobca za údajné neoprávnené informovanie o jeho osobe v článkoch, ktoré malo

zasiahnuť do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a súkromia.“.

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydal 29. februára 2012

čiastočný rozsudok sp. zn. (ďalej aj „čiastočný rozsudok okresného súdu

z 29. februára 2012“), ktorým zaviazal sťažovateľku v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia uverejniť v strede hornej polovice titulnej strany denníka SME v troch po sebe

nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie veľkými písmenami abecedy v znení petitu

navrhnutého žalobcom. Okresný súd o náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konania

čiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky

označené rozhodnutie okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.

O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky

porušuje jej základné právo podľa v spojení s , sa

v sťažnosti okrem iného uvádza, že „trpí viacerými vadami a je zjavne nepreskúmateľný.

V Uznesení NS prezentoval Najvyšší súd bohatú judikatúru slovenských súdov k tejto otázke,

pričom za prevažujúci považoval názor, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku

nezakladá vadu konania podľa a teda ani jeho prípustnosť, ale ide len

o tzv. inú vadu konania podľa , ktorou možno len odôvodniť

podanie dovolania“. S poukazom na judikatúru ústavného súdu ()

sťažovateľka vyvodzuje záver, že „dôvod nepreskúmateľnosti zakladá aj prípustnosť

dovolania podľa “.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné

právo podľa v spojení s aj tým, že sa nestotožnil

s jej názorom, podľa ktorého jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej krajský súd nedoručil vyjadrenie žalobcu

k jej odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2013, v ktorom pripustil nespravodlivosť odvolacieho

konania, v rámci ktorého sa odvolací súd vyjadrením žalovaného k odvolaniu zaoberal,

pričom ho uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby vyjadrenie

žalovaného k odvolaniu bolo doručené žalobcovi, a uzatvára, že je v rozpore s princípom

právnej istoty, ak „Najvyšší súd k rovnakej otázke zaujal v priebehu 1 roka v dvoch

rozhodnutiach dva protichodné závery...“. Podľa sťažovateľky „... Vzhľadom na svoju

neinformovanosť sťažovateľ nemohol do tejto názorovej interakcie zasiahnuť, argumenty

žalobcu vyvrátiť a tak formovať/ovplyvňovať konečný názor odvolacieho súdu. V danom

prípade došlo preto zo strany odvolacieho súdu aj Najvyššieho súdu k porušeniu princípu

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty

sťažovateľa. Rovnaké dôsledky má aj rozhodovanie Najvyššieho súdu k otázke prípustnosti

dovolania z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 237

písm. f) ...“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:

„... konanie, ktoré predchádzalo vydaniu druhostupňového rozsudku sa nemôže javiť

ako spravodlivé, keď žalobca pôsobil na prvostupňovom súde, ktorý vydal prvostupňový

rozsudok. Jeho manželka je sudkyňa na odvolacom súde

a dokonca mala byť členkou senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Aj keď

z rozhodovania v tejto veci bola nakoniec vylúčená, postupne 6 sudcov Krajského súdu

v Banskej Bystrici uviedlo, že sa cítia vo veci zaujatí. Členkou senátu rozhodujúcou

o odvolaní sťažovateľa v tejto veci bola aj , predsedníčka senátu

17 Co, v ktorom pôsobí aj manželka žalobcu. Sťažovateľ sa domnieva, že v prejednávanej

veci nebol do úvahy braný objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté

4

na postavenie a predchádzajúcu činnosť sudcov (ale aj žalobcu), ktorí rozhodovali

na druhostupňovom súde ako i prvostupňovom súde.“

V nadväznosti na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov sťažovateľka

namieta nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s jej argumentáciou vzťahujúcou sa

k týmto záverom:

«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“

2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“

3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia

4. načasovanie článkov

5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách

6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi

7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch.»

K bodu 1 sťažovateľka poukazuje na názor vyslovený ústavným súdom v jeho náleze

sp. zn. , podľa ktorého „nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci

o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom)

určitého článku a jeho vecným obsahom“, a dodáva, že v článkoch je „pritom jednoznačne

uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter) vo forme lovu

bažantov. A teda že nešlo výslovne o dar v pravom slova zmysle (t. j. bezodplatné plnenie).“.

V súvislosti s (ne)pravdivosťou výroku „ zakázal o sebe písať“ sťažovateľka

upozorňuje, že názor krajského súdu, podľa ktorého citované zjednodušenie autora nie je

namieste a nevyplýva z vykonaného dokazovania, keďže «V texte článku „ zakázal

o sebe písať“ bola odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela,

že žalobca mimo iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis

článku tak v žiadnom prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v

článku sprostredkovala komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor,

či žalobca „zakázal o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».

K bodu 3 (nesprávne označenie poľovníckeho združenia) sťažovateľka uvádza, že

«Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď revír

označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý regionálny

politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2

druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,

že žalobca lovil v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie

podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak

je zrejmé, že nejde o revír v nájme , ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu

postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie

a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv

žalobcu.».

K tvrdeniu krajského súdu, že „článok bol uverejnený tesne pred voľbou

Špecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca“ (bod 4, pozn.),

sťažovateľka dodáva, že «Články boli uverejnené v septembri 2009, voľba sa uskutočnila

až vo februári 2010, a ministerka spravodlivosti rozhodla o výbere predsedu súdu z troch

uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov. Tvrdenie o „načasovaní

článkov tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu“ nemá oporu

v dokazovaní a je v hrubom rozpore so skutkovým stavom. Samotné konštatovanie časových

súvislostí bez preskúmania ďalších skutočností, napr. dobromyseľnosti autora článkov

nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu slobody prejavu sťažovateľa.».

Záver krajského súdu o ohrození bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách

(bod 5, pozn.) sťažovateľka považuje za nesprávny, keďže «V prípade informovania

o legitímnej otázke verejného záujmu, akou bezpochyby je nezávislosť verejných činiteľov

(súdnych funkcionárov či vysokých štátnych úradníkov), nemôže byť tlači odopreté

informovať o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia. Takéto informácie predstavujú

pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké). Pracovné

zaradenie žalobcu na Špecializovanom trestnom súde je široko medializované a dobre

známe a žiadne médiá za sprístupnenie informácií o mieste pracoviska žalobcu

sankcionované neboli.».

6

K dôvodnosti utajenia údajov o žalobcovi (bod 6, pozn.) sťažovateľka uvádza, že

«úlohou článkov bolo poukázať na možné spochybnenie nezávislosti žalobcu a možnú stratu

príjmov Štátnych lesov SR z poľovačiek. Išlo tak nepochybne o tému verejného záujmu,

prezentovanú v polemickom tóne. Články žalobcu neobviňovali z porušenia etických,

morálnych či právnych noriem, ani neboli osočujúce či vulgárne; len poukazovali na možné

nedostatky systému. Závery súdov o nedôvodnosti informovania o poľovníckych aktivitách

žalobcu tak predstavujú nepochopenie úlohy tlače, ktorou je upozorňovanie nielen

na zlyhanie ktorejkoľvek zložky verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík

ich fungovania. Reprezentanti súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej

nezávislosti strpieť, aj keď sa týka ich voľnočasových aktivít.».

Sťažovateľka namieta aj konštatáciu krajského súdu, že „články nedali čitateľom

možnosť vytvoriť si vlastný názor k opisovaným skutočnostiam pre nedostatok obsiahnutých

informácií“, a zdôrazňuje, že «Nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné

nároky spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou

spracúvanou v tom ktorom článku. Novinár musí v rámci priestoru poskytnutého mu

redakciou v tlačenej verzii denníka vybrať najdôležitejšie informácie tak, aby sa „zmestil“

do vymedzeného priestoru.». (bod 7, pozn.)

Okrem už uvedených nedostatkov krajský súd v napadnutom rozsudku podľa

sťažovateľky „vôbec nevysvetlil, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobených článkami,

ktorá má zakladať právo žalobcu na uverejnenie troch opakujúcich sa ospravedlnení“.

K požiadavke primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poznamenáva,

že „Ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je ochrana osobnostných

práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému účelu. Napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu neidentifikuje naliehavú spoločenskú potrebu na obmedzení

práva sťažovateľa na slobodu prejavu. Toto obmedzenie z podstaty veci nemôže byť ani

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, nakoľko je vo vitálnom záujme spoločnosti, aby

bola informovaná o možných rizikách fungovania súdnej moci a prepojenia na politikov,

prípadne podnikateľský sektor... Zákaz informovania o aktivitách sudcov nemôže byť

legitímny a vyvoláva obavy z korporatívneho správania sa sudcov.“.

Podľa sťažovateľky sa krajský súd značne neštandardným spôsobom vysporiadal

s testom proporcionality (tzv. Alexyho formula), pričom týmto spôsobom poprel závery

ústavného súdu opakovane prezentované v jeho nedávanej judikatúre práve k aplikácii testu

proporcionality (, , , )

Sťažovateľka sa tiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € argumentujúc, že uložením povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi

„zasiahol Okresný súd Banská Bystrica ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici zásadným

spôsobom do práv sťažovateľa na slobodu prejavu.

Daný priestor denníka je kľúčový pre uverejnenie hlavných správ dňa a má za úlohu

prilákať a zaujať potenciálnych čitateľov, ktorý by si výtlačok denníka kúpili.

Ospravedlnenie 3 dni nielenže zmenšilo priestor denníka SME na publikovanie denných

správ, ale aj inzerciu. Z textu ospravedlnenia sa tiež javí, akoby sťažovateľ konal neeticky

a neprofesionálne, zverejňoval nepravdivé informácie a tým spôsobil žalobcovi vážny zásah

do osobnostných práv. Takýto text uverejnený na príkaz súdu mohol poškodiť dobrú povesť

a renomé sťažovateľa a denníka SME v očiach čitateľov a tiež obchodných partnerov. ...

Zásah do slobody prejavu sťažovateľa je ireverzibilný, keďže ospravedlnenia

žalobcovi už uverejnené boli...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2

a 46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 27. 3. 2013, č. k. -493 porušené boli.

2. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 1 ods. 1 a 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu z 5. 12. 2013, sp. zn.

porušené boli.

8

3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2013, č. k.

-493 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. 12. 2013, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. -26 z 26. marca 2015 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval predsedu krajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili

k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise

sp. zn. Spr 594/15 z 26. mája 2015, v ktorom predovšetkým konštatoval, že „Odvolací súd

sa zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci, pričom

vychádzal len z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a reagoval na

námietky uvedené v odvolaní, ktoré taktiež boli len tie, ktoré účastníci produkovali

v prvostupňovom konaní a ktoré prvostupňový súd nevyriešil k ich spokojnosti a podľa ich

subjektívnych predstáv.“.

K námietke sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľky

proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predseda krajského súdu

s poukazom na a (ďalej aj „OSP“) uviedol,

že „Citované ustanovenie explicitne upravuje povinnosť súdu doručiť odvolanie ostatným

účastníkom s tým, že ich vyzve na vyjadrenie. Odporca v sťažnosti neuvádza, na základe

čoho mal súd doručiť vyjadrenie, v sťažnosti bližšie neuvádza právnu normu, ktorá nebola

dodržaná...

Nie je pravda, čo uvádza sťažovateľ, že z druhostupňového rozsudku vyplýva,

že odvolací súd sa s obsahom nedoručeného vyjadrenia intenzívne zaoberal a bol týmto

inšpirovaný, keď si množstvo argumentov osvojil a pribral ich do svojho odôvodnenia

rozsudku a na vyjadrenie opakovane poukazoval... V zmysle súd obsah

vyjadrenia do svojho rozhodnutia uviedol. Je rozdiel uvádzať tvrdenia a vyjadrenia

účastníkov a proces úvahy a hodnotenia. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania

pred súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd sa zaoberal argumentami odvolateľa (odporcu)

a tieto uviedol do rozhodnutia, s prihliadnutím na princíp rovnosti zbraní je spravodlivé,

že uviedol aj reakciu protistrany (navrhovateľa).“.

K námietke sťažovateľky o tom, že v prerokúvanej veci „nebol do úvahy braný

objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté na postavenie a predchádzajúcu

činnosť sudcov (ale aj žalobcu)“, predseda krajského súdu uviedol rozhodné skutočnosti

týkajúce sa pridelenia veci na prerokovanie a rozhodnutie vo veci konajúcemu senátu

krajského súdu, ktoré sú totožné so skutočnosťami uvádzanými k tejto námietke

v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (k tomu pozri odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu k tretej námietke citované ďalej, pozn.), a tieto

následne doplnil: „V zmysle judikatúry NS SR nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu to,

že pracuje na súde, kde sa vec prejednáva. Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov okresného súdu

krajský súd uvádza, že síce pracoval na OS Banská Bystrica

ako sudca v rokoch 1996 - 2005, ale od 1. 1. 2006 sa stal sudcom Špeciálneho súdu.

Ak sťažovateľ vytýka odvolaciemu súdu, že sa mal venovať prevereniu existencie

objektívneho aspektu nestrannosti, je potrebné uviesť, že odvolací súd nemal dôvod

aplikovať , pretože zákonný sudca okresného súdu nebol

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Ak sťažovateľ mal pochybnosť

o nestrannosti súdov (sudcov), mohol vzniesť námietku zaujatosti.“

K námietke neakceptovania princípu proporcionality predseda krajského súdu

zdôraznil, že „samotný sťažovateľ namieta výklad súdu vo vzťahu k Alexyho formule

a neštandardný postup odvolacieho súdu pri vysporiadaní sa s testom proporcionality,

pričom záver odvolacieho súdu nebol nijako svojvoľný, ale dospel k nemu po úvahe, pričom

prihliadol a vychádzal z dostupnej literatúry (ktorá je nakoniec aj obsahom spisu),

10

takže opačný názor ako prezentovaný odporcom neznamená, že súd postupoval

neštandardne, ale prihliadal na konkrétnosti daného riešeného sporu“.

K argumentácii o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

predseda tohto súdu zdôraznil, že «Odvolací súd práve v súlade s nálezom Ústavného súdu

SR titulok neposudzoval izolovanie od ostatného obsahu, pretože, ako

je uvedené v odôvodnení, ďalšie podtitulky vnútri novín sú skutočnosťou, na ktorú bolo

treba prihliadať (str. 17 rozsudku), keď súd v poslednom odseku uvádza: „Z hľadiska

fyzického umiestnenia v novinách možno považovať články za samostatné, avšak z hľadiska

obsahovej zložky jednoznačne ide o jeden článok, čomu nasvedčuje aj to, že na prvej strane

denníka pri úvodnom článku je uvedené, že viac sa čitateľ dozvie na tretej strane“. Ostatné

výroky namietané sú priamo zdôvodnené v rozhodnutí, pričom sťažovateľ uvádza argumenty

rovnaké, ako počas konania s prizmou vlastného subjektívneho pohľadu bez akejkoľvek

snahy pochopiť, že nie všetky kauzy s podobnou tematikou sú navlas rovnaké. Pokiaľ

sťažovateľ namieta, že nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné nároky

spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou, je pravdou,

že musí vybrať najdôležitejšie informácie, avšak, ako je zrejmé z podobných prípadov, uniká

podstata a do popredia ide snaha o senzáciu a predajnosť novín aj za „cenu zmestenia“ sa

do vymedzeného priestoru. Odvolací súd podotýka, že sťažovateľ pozabudol na redakčnú

úpravu článku novinára, ktorého článok bez takejto úpravy by mohol obstáť. Sťažovateľ

nechce akceptovať aj špecifikum prípadu, keďže ide o sudcu Špeciálneho súdu, kde existujú

určité obmedzenia, na ktoré bolo treba prihliadať. Námietka, že nebolo zrozumiteľným

spôsobom vysvetlené, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobenými článkami, nie je

pravdivá, pretože okrem prvostupňového rozsudku odvolací súd dáva odpoveď na str. 20

odsek 4, str. 24 ods. 3,4 rozsudku.».

Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti podrobne vyjadrila v podaní

doručenom ústavnému súdu 21. mája 2015, v ktorom k námietke týkajúcej sa prípustnosti

dovolania podľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu

jeho nepreskúmateľnosti uviedla podrobnú genézu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného

súdu k tejto problematike a v závere svoju argumentáciu zhrnula takto:

«K otázke, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť považovaná za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho ( ), sa už

najvyšší súd vyjadril aj pre účely iných konaní vedených pred ústavným súdom. Obsah

vyjadrenia najvyššieho súdu pre účely konania sp. zn. je uvedený v náleze

tejto spisovej značky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale

len tzv. inú vadu konania podľa “. Rovnako sa najvyšší súd

k predmetnej otázke vyjadril pre účely konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.

. Ústavný súd v uznesení, ktorým podanú sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, uviedol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľky podľa neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia jeho porušenia. Napokon treba uviesť, že vec

prejednávajúci senát najvyššieho súdu sa (aj) v prípade obchodnej spoločnosti Petit Press,

a. s. riadil judikátom R 111/1998, a preto sa nezaoberal vecnou správnosťou skutkových

a právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo - podľa právneho názoru

tohto senátu - napadnuté procesne neprípustným dovolaním; neskúmal teda ani

opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle a

So zreteľom na to sa najvyšší súd ani v tomto vyjadrení k sťažnosti uvedenej obchodnej

spoločnosti nedotýka opodstatnenosti tej jej obsahovej časti, v ktorej sa vytýka nesprávnosť

meritórneho rozhodnutia.»

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k jej

odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predsedníčka

najvyššieho súdu zdôraznila, že „V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd

vysvetlil, prečo uvedenú námietku nepovažoval za takú, ktorá by mala väzbu na procesnú

vadu konania v zmysle Poznamenal, že obsahovo identicky posúdil

obdobné námietky aj v iných konaniach (napríklad sp. zn. , ,

12

, ) a že rovnaké závery zaujal v niektorých rozhodnutiach

aj ústavný súd (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

, , , ). V predmetnej veci vzal

najvyšší súd na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru,

že nedoručenie predmetného vyjadrenia bolo z hľadiska právne

irelevantné, lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo iba rekapituláciu

a zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o odvolaní žalovanej.“.

Na námietku sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca,

predsedníčka najvyššieho súdu reagovala poukazom na konkrétne časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré obsahujú podľa jej názoru dostatočné

dôvody, so zreteľom na ktoré najvyšší súd dospel k záveru o jej neopodstatnenosti.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.

Označené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorého

súčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky

v odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním zo 7. júla 2015 oznámil, že na ústnom

pojednávaní vo veci netrvá.

Ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) doručil právnemu

zástupcovi žalobcu v reakcii na jeho podanie zo 14. mája 2015 sťažnosť sťažovateľky

a zároveň ho vyzval na prípadné vyjadrenie sa k nej. V ústavným súdom určenej lehote

a ani do dňa prijatia rozhodnutia vo veci sa právny zástupca žalobcu k sťažnosti nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, ako aj porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa

a 2 v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

14

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky

.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238

ods. 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným

právam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013 ako neprípustné

podľa v spojení s .

Sťažovateľka formuluje tri zásadné námietky smerujúce proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu podľa . Prvou námietkou vyjadruje výhrady

proti právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého „dôvod nepreskúmateľnosti

nezakladá prípustnosť dovolania podľa “. Druhá námietka sťažovateľky

16

smeruje k podľa nej nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)odňatia možnosti konať

pred súdom z dôvodu „nedoručenia vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti

čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012“ zo strany najvyššieho súdu.

Tretia námietka sťažovateľky sa týka prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania

podľa , keďže krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal

na objektívne dôvody vylúčenia sudcov z konania a rozhodovania vo veci.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa priklonil s poukazom

na rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 1997) k právnemu záveru,

že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) , nie však procesnú vadu konania v zmysle , tak ako

to tvrdila sťažovateľka. Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky

zdôrazňuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu je podporený aj judikatúrou

samotného ústavného súdu, na ktorú v konečnom dôsledku najvyšší súd veľmi detailne

v napadnutom uznesení aj odkazuje (napr. , , )

a ktorú ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže predstavuje väčšinový názor jeho

senátov (k tomu pozri ).

Z ďalšej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v súvislosti s druhou

námietkou sťažovateľky opätovne s odkazom na svoju judikatúru zdôraznil, že „absencia

vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná

(viď tiež a ) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku

(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o opravnom prostriedku). Z ustanovenia vyplýva, že ak nejde o prípad

uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným

účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov

na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi

konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému

prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami

účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu

ukončiť (, , ). Pokiaľ má odvolací súd

k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia ,

pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež , ,

.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť,

že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu

(viď napríklad uznesenia sp. zn. a ). Iný pohľad na realizáciu

práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi

znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru vec

prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného

právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu.

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej malo zásadný vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie predmetného vyjadrenia

bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia právne irelevantné,

lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie

dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu o riadnom opravnom prostriedku žalovanej. Žalobca vo svojom vyjadrení (č. l. 451 až

459 spisu) uviedol výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania žalovanej a konštatoval

správnosť právnych záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom

rozsudku. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd - nebyť tohto

vyjadrenia žalobcu - rozhodol inak, resp. že k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia

viedlo odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej.“.

Ústavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutú

v napadnutom uznesení k druhej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú

o to viac, že je konformná aj s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúre

18

ústavného súdu. Ústavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil,

že nevyžiadanie stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka nemá

právnu relevanciu v prípade, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje

rozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho

vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku (k tomu pozri m. m. , , , ).

Ani v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky teda ústavný súd nemá

s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod spochybňovať

závery najvyššieho súdu o tom, že postupom krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti čiastočnému rozsudku okresného súdu

z 29. februára 2012 sťažovateľke, nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa

. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu vrátane argumentácie žalobcu k odvolaniu

sťažovateľky a dospel k záveru, že táto nemala pre rozhodnutie v merite veci zásadný

význam, čím aj absencia vyjadrenia sťažovateľky k tejto argumentácii žalobcu stratila

na právnej relevancii.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,

keďže v jej veci rozhodol inak, ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd konštatuje,

že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretože

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu

(obdobne napr. , ).

V ďalšom ústavný súd dáva do pozornosti tú časť odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa

prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania podľa tým, že krajský

súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia sudcov z

konania a rozhodovania vo veci.

Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd

v napadnutom uznesení ústavne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal

s jej argumentáciou k dovolaciemu dôvodu podľa založenou na tvrdení,

že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia

sudcov z konania a rozhodovania vo veci, sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

uvádza:

«Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho

tú-ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť,

či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti

(nezaujatosti) sudcu.

Rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky,

či sudca je ( ) alebo bol ( ) vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na to, že účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka

inému sudcovi, spravidla konštatujú, že vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti

neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných

pracovných úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska § 14

ods. 1 nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti

o nestrannosti a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne

významnými až vtedy, keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu

(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, ). Aj podľa názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy

sudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú

dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho

vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu ().

V danom prípade zo spisu vyplýva, že na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec

elektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom

poradí ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce

tohto súdu na rok 2012 je senát „15 Co“ zložený z predsedu a členov

senátu - a . Naposledy menovaný sudca

ale podľa oznámil, že so zreteľom na jeho priateľský vzťah k žalobcovi

20

a jeho manželke je u neho daná okolnosť, ktorá sudcu vylučuje z prejednávania

a rozhodovania veci ( ). Podobne sa vyjadrili tiež všetci členovia senátu

„14 Co“ ( , a ) a tiež

, predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich

, riadiaca predsedníčka senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č. l. 467 spisu)

uviedla, že žalobcu osobne nepozná a jej vzájomný vzťah s manželkou žalobcu je korektný

a kolegiálny. Poznamenala, že pochybnosti o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by

mohla vzbudiť len tá skutočnosť, že s manželkou žalobcu pracuje v jednom senáte.

Vzťah k veci ani k účastníkom a ich zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.

K obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení

a vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd

poznamenáva, že je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti

(ľudských) vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti

osobnosti každého sudcu a tiež neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom

neprieči vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych

vzťahoch sudcov, ktoré sa z hľadiska stávajú právne relevantnými až

vtedy, keď presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného

vzťahu. Takéto - z hľadiska významné prekročenie uvedeného rámca -

nemožno však bez ďalšieho vidieť už v tom, že sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom

súde a pre výkon funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu.

To isté pravidlo treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec

prejednávajúcim sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. a ). Pokiaľ totiž vyššie

uvedené platí pre priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôže sa uplatniť

odlišné (prísnejšie) kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný),

vzťah sudcu k osobe blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by - aj

v zmysle záverov vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. - odporoval

pravidlám elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor,

pochybnosti o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci už len zo samotnej existencie funkčného alebo

pracovného zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou

porušovania povinností sudcu a tiež zásad sudcovskej etiky.

Žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu

z 15. mája 2008 sp. zn. , v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu

ústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovažuje dovolací súd za náležitý, lebo

z predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, že sa vzťahovalo na prípad,

v ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci... predložil vyhlásenie o svojej

predpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.

Možno preto uzavrieť, že v dovolaní vyjadrené pochybnosti žalovanej o nezaujatosti

(resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí

danú vec prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ

a neopodstatňujú záver, že na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa

(resp. podieľali zaujatí sudcovia) a že teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení »

S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom

aj vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť

dovolania, s ktorými sa však najvyšší súd nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

22

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel (bod 5 výroku

tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

v spojení so základným právom podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia

(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy

aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,

pozn.), a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní

(m. m. , ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnený, keďže odvolací súd sa podľa jej tvrdenia

nedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré smerovali proti týmto právnym

záverom:

«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“

2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“

3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia

4. načasovanie článkov

5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách

6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi

7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch» (ďalej spolu aj „námietky

nedostatočného odôvodnenia“).

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Touto časťou sťažnosti sťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu,

ktorá je neoddeliteľnou súčasťou demokratického usporiadania štátu, pričom tak podľa

judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sa

uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,

resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo

znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť

a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside

v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49). V niektorých situáciách však

musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvody

obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy

demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,

teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti

v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom najmä v a nasl.

, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi

zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

24

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu

jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená

to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009). Ústavný

súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej

rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych

orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z .

Keďže rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2013 bol potvrdený čiastočný

rozsudok okresného súdu z 29. februára 2012, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť

do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť s textom napísaným veľkými písmenami

abecedy a graficky centrálne umiestneným v hornej polovici titulnej strany denníka SME

v troch po sebe nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie (ospravedlnenie musí byť uvedené

štandardnou veľkosťou a druhom písma) v znení:

«OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI :

DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI

ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE

DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL

ZADARMO“ (spolu aj „inkriminované články“), V KTORÝCH SME OKREM INÉHO

UVIEDLI, ŽE SUDCA ŠPECIALIZOVANÉHO TRESTNÉHO SÚDU

V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI

A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY

O POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ. UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME

VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE ,

ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI,

DOBRÉHO MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ

ZÁSAH SA OSPRAVEDLŇUJEME.“, je nepochybné, že

rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu

sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom

prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.

na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,

t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. , ,

).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky

na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. ,

pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva

na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.

Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom

do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu.

Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. ,

, , ), ústavný súd vykonal test proporcionality

založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom

prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

26

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody

prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť

č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999,

sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003,

bod 39). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority,

ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte

podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľom denníka SME, v ktorom boli

inkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“

slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)

poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní predmetnej veci

krajský súd a pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.

Z odôvodnenia čiastočného rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 (s. 19),

ktoré krajský súd napadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdy

privilegované postavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislosti

so slobodou prejavu a rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom,

na to, že kritika sa netýkala práce (profesionálnej činnosti) žalobcu ako sudcu, ale jeho

súkromného života a voľnočasových aktivít, túto skutočnosť výrazným spôsobom

spochybnili, čo sa prejavilo v konečnom dôsledku aj v ich meritórnych záveroch.

2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach

je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých

osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti

šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie

u „bežných“ občanov. Žalobca bol v čase publikovania inkriminovaných článkov sudcom

Špecializovaného trestného súdu, pričom v predchádzajúcom období bol predsedom

Špeciálneho súdu (právneho predchodcu Špecializovaného trestného súdu) a v období

bezprostredne predchádzajúcom času, keď boli inkriminované články publikované,

aj verejne (v denníku SME) pripustil, že sa bude opätovne uchádzať o funkciu predsedu

Špecializovaného trestného súdu, pričom v konečnom dôsledku bol do tejto funkcie

aj opätovne ustanovený.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre

už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov

po politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred

s miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. bod 31, pozri tiež

uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Ústavný súd tento

záver v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za žiaduce nielen zdôrazniť,

ale aj doplniť v tom smere, že z hľadiska intenzity ochrany súkromia je potrebné

diferencovať medzi predsedom súdu a ostatnými sudcami príslušného súdu, ktorí požívajú

nepochybne vyššiu mieru ochrany svojho súkromia ako predseda súdu, ktorý symbolizuje

príslušný súd, na čele ktorého stojí a ktorý zastupuje a reprezentuje navonok, pričom

už tým, že sa o túto funkciu uchádza, si musí byť vedomý, že bude vystavený zvýšenej

pozornosti printových i elektronických médií. Navyše v posudzovanom prípade ide

o bývalého predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov

uchádzača o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, do pôsobnosti ktorého

patrili a patria (okrem iných) trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestné

činy prijímania úplatku, ako aj ostatné trestné činy súvisiace s korupciou.

Ak žalobca v predchádzajúcom období vykonával funkciu predsedu Špeciálneho

súdu a v čase, keď boli publikované inkriminované články, sa uchádzal o funkciu predsedu

Špecializovaného trestného súdu, tak podľa názoru ústavného súdu požíval výrazne nižšiu

mieru ochrany svojho súkromia, ako by na jeho mieste požívali iní sudcovia. Krajský súd

(a pred ním aj okresný súd) síce špecifické postavenie žalobcu zohľadnili, ale podľa názoru

ústavného súdu nesprávne, t. j. v prospech jeho zvýšenej ochrany argumentujúc, že

«... treba prihliadať na špeciálne postavenie žalobcu ako sudcu Špeciálneho trestného súdu,

28

pričom informácia o jeho aktivitách, o tom, že sa pohybuje voľne v teréne, ktorý je dostupný

poťažne aj „neprajníkom“, pričom je zrejmé, v ktorých revíroch trávi voľný čas žalobca, sú

dostatočným dôvodom preto, aby dané informácie nebolo možne brať na ľahkú váhu.

Prípadná kritika ohľadom poľovania sa totiž dá zverejniť aj iným spôsobom...».

Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje potrebu primerane prihliadať

pri rozhodovaní obdobných vecí, t. j. vecí, ktoré sa dotýkajú osôb požívajúcich osobitnú

ochranu z bezpečnostných dôvodov, na bezpečnostné riziká, ktoré z tejto skutočnosti

vyplývajú, resp. by mohli vyplývať. V súvislosti so žalobcom však túto skutočnosť

nemožno preceňovať, a to práve preto, že v posudzovanom prípade išlo o bývalého

predsedu Špeciálneho súdu, ktorý v čase predchádzajúcom uverejneniu inkriminovaných

článkov aj prostredníctvom tlače pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu

Špecializovaného trestného súdu, a bol širokej verejnosti známy z viacerých mediálnych

výstupov. Účel zákonnej ochrany identity špeciálnych sudcov sa môže v plnom rozsahu

naplniť, len vtedy sa jej sudcovia sami nevzdajú, pričom každý uchádzač o funkciu

predsedu Špecializovaného trestného súdu si musí byť vedomý, že ak sa o takúto funkciu

uchádza, tak sa v nezanedbateľnej miere zákonnej ochrany svojej identity (v porovnaní

s ostatnými sudcami tohto súdu) vzdáva. Navyše zmyslom ochrany identity sudcov nemôže

byť vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich koníčkom a iným voľnočasovým

aktivitám. Ústavný súd za relevantný považuje aj argument sťažovateľky, ktorá v rámci

svojich námietok uviedla, že informovanie „o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia...

predstavujú pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké)“.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V denníku SME bol 21. septembra 2009

na titulnej strane uverejnený článok „Šéfoval súdu lovil zadarmo“, ktorý odkazoval

na stranu 3 tohto denníka, na ktorej bol uverejnený článok pod názvom „Šéfoval súdu,

strieľal zadarmo“. Článok na prvej strane je doplnený o podtitulok „Expredseda

Špeciálneho súdu a šéf kontrolórov za poľovačky neplatili“ a na tretej strane o podtitulok

„Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia Špeciálneho súdu a

kontrolórov“.

Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ich

predmetom boli informácie o mimopracovných aktivitách žalobcu, ako aj iných verejných

činiteľov (aj keď z titulkov vyplýva, že ústrednou postavou týchto článkov bol žalobca

spolu s vtedajším predsedom Najvyššieho kontrolného úradu), konkrétne ich aktívna účasť

na tzv. hosťovských poľovačkách. Vzhľadom na to, že ide o verejných činiteľov, ktorých

nielen profesionálne aktivity, ale aj súkromný život sa za určitých okolností môžu stať

predmetom zvýšeného verejného záujmu (pozri závery k bodu 2), ústavný súd nenachádza

žiaden racionálny dôvod, ktorý by mohol spochybniť právny názor, podľa ktorého

predmetom pozornosti médií môžu byť aj voľnočasové aktivity súvisiace s poľovníctvom.

Ústavný súd považuje poľovníctvo za rozšírené a všeobecne akceptovateľné hobby

a v zásade ušľachtilú voľnočasovú aktivitu s hlbokými historickými tradíciami, ktorej

neodmysliteľnou súčasťou je aj starostlivosť o lesné revíry a lesnú zver, ako aj jej lov podľa

ustanovených pravidiel (opak pytliactva). Zároveň ale nemožno prehliadať, že poľovníctvo

a poľovačky majú aj významný sociálny rozmer spočívajúci v styku a kontaktoch ľudí

rôznych profesií a tradične išlo a ide aj kontakty verejne známych, resp. verejne činných

ľudí, ktoré za určitých okolností môžu vyústiť aj do vzťahov, ktoré by mohli spochybňovať

morálnu integritu a nezávislosť verejne činnej osoby. Preto je celkom pochopiteľné

a legitímne, ak je poľovanie, resp. poľovačky predmetom zvedavosti tlače. Ústavný súd sa

stotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v sťažnosti v prospech ochrany slobody

prejavu zdôrazňuje, že úlohou tlače je nielen upozorňovať „na zlyhanie ktorejkoľvek zložky

verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík ich fungovania. Reprezentanti

súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej nezávislosti strpieť, aj keď sa

týka ich voľnočasových aktivít.“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahu

prejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,

v ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať tak

profesijnej sféry, ako aj súkromného života, aj keď kritika zasahujúca do profesijnej sféry

30

požíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritiku

zasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a Pȋ rcălab proti Rumunsku, rozsudok

ESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Navyše kritiku zasahujúcu

do profesijnej sféry ESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko.

Ide v podstate o kritiku akéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora),

ktoré môže mať vplyv na výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupu

sudcu v súvislosti s dopravnou nehodou (napr. Obukhova proti Rusku, rozsudok ESĽP

z 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03), v súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetku

pre člena rodiny (napr. Sabou a Pȋ r călab proti Rumunsku), či okritiku jeho neštandardných

politických väzieb [napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004,

sťažnosť č. 65545/01 (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. –

BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012,

s. 1060 – 1061)].

Uvedené východiská bol pri rozhodovaní o veci sťažovateľky povinný zohľadňovať

okresný súd aj krajský súd. V čiastočnom rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 sa

k otázke predmetu inkriminovaných článkov okrem iného uvádza: „V predmetnom spore je

potrebné podčiarknuť, že kritizovaný nebol... sudca v rámci svojej pracovnej činnosti, ale

voľnočasové aktivity sudcu, podávané skresľujúcimi informáciami. Súd má za to, že kritika

verejných činiteľov, zvlášť v tak citlivej otázke, ako je nestrannosť a morálka sudcu v jeho

súkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu a to zvlášť ak sa jedná o neúplne

a dostatočne neoverené informácie ponúkané verejnosti v mienkotvornom denníku.

V danom prípade má súd za to, že miera ochrany osobnosti prevyšuje právo nad slobodou

prejavu...

Aj napriek skutočnosti, že kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv

podľa názoru súdu prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov

postavil do svetla nemorálneho konania, poukazujúc na nevyvrátiteľný fakt, že predmetná

kritika sa netýkala práce žalobcu a jeho rozhodovacej činnosti, ale jeho súkromného života

a voľnočasových aktivít.“

Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k citovaným právnym názorom

okresného súdu v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľky uviedol: „Zjednodušene

vyznieva námietka žalovaného, že pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je

možné písať, sú zjavne nesprávne. Niet totiž žiadneho dôvodu pre to, aby sa bez zjavného

dôvodu písalo o voľnočasových aktivitách sudcu, naviac, ak tieto nesúvisia s rozhodovacou

činnosťou sudcu. Správny záver je ten, že možno o týchto aktivitách písať v prípade,

ak predstavujú verejný záujem, kedy dochádza ku konfliktu a porušeniu etického kódexu

sudcov, prípade k takému chovaniu sudcu aj počas mimopracovného času, ktoré môže

spochybniť výkon jeho činnosti, či nezaujatosť.“

Ústavný súd v kontexte s už uvedenými východiskami zastáva názor, že nemožno

súhlasiť s citovanými a rigorózne vyznievajúcimi závermi okresného súdu, ktoré krajský

súd v napadnutom rozsudku nespochybnil. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

voľnočasová aktivita žalobcu (poľovanie ako jeho koníček), ktorý stál na čele súdu

(a v súčasnosti opäť stojí), ktorý symbolizuje boj s korupciou, mohla byť predmetom

legitímneho záujmu médií a táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom

uprednostnenia ochrany súkromia žalobcu pred ochranou slobody prejavu žalovanej

(sťažovateľky).

4. KDE boli inkriminované články uverejnené

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené

v denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť nielen v elektronickej, ale aj v printovej

verzii, ktorá má vysoký náklad. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta

zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak

jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia

(m. m. ).

5. KEDY boli inkriminované články uverejnené

32

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza, že „V konaní bolo preukázané,

že článok bol uverejnený tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu, o

ktorú funkciu sa uchádzal žalobca Autor článku tvrdil, že o tejto skutočnosti nevedel.

Vzhľadom na časovú súvislosť prvostupňový súd na túto skutočnosť neprihliadal a dané

tvrdenie neakceptoval.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v denníku SME (elektronická verzia prístupná

na www.sme.sk) bol 23. júna 2009 uverejnený článok s názvom „ pripúšťa, že šéfom

Špecializovaného súdu nebude“, súčasťou ktorého boli aj výroky žalobcu týkajúce sa jeho

prípadnej účasti vo výberovom konaní na predsedu Špecializovaného trestného súdu.

V označenom článku sa okrem iného uvádza: «Sám nemá istotu, že po zániku ŠS

bude naďalej predsedom Špecializovaného trestného súdu. „Zo zákona funkcia predsedu

súdu zrušením súdu zaniká... minister spravodlivosti bude musieť poveriť niektorého

zo sudcov bývalého ŠS a nového Špecializovaného trestného súdu vedením súdu

až do momentu výberového konania,“ uviedol a dodal, že neexistuje jednotný názor, či jeho

funkcia so súdom zaniká. si však myslí, že zaniká. Pripúšťa, že o funkciu šéfa

Špecializovaného trestného súdu by sa vo výberovom konaní uchádzal. „Pravdepodobne

áno, ale nechcel by som predbiehať,“ vyhlásil .»

Sťažovateľka v sťažnosti spochybňuje názor krajského súdu, že publikovanie

inkriminovaných článkov bolo „načasované“, keď argumentuje, že „Články boli uverejnené

v septembri 2009, voľba sa uskutočnila až vo februári 2010 a ministerka rozhodla o výbere

predsedu súdu z troch uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov.“.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému podotýka, že výber predsedu Špecializovaného

trestného súdu sa uskutočňuje v určitom procese, ktorý zrejme nemožno ohraničiť deviatimi

mesiacmi (o to viac, že žalobca už v júni 2009 verejne pripustil, že sa o túto funkciu bude

uchádzať), čo spochybňuje argumentáciu sťažovateľky. Ústavný súd ale zároveň považuje

za potrebné zdôrazniť, že na ťarchu sťažovateľky nemala byť vyhodnotená ani skutočnosť,

že inkriminované články boli publikované v čase, ktorý bezprostredne predchádzal výberu

predsedu Špecializovaného trestného súdu, keďže ide o vec legitímneho verejného záujmu,

pričom predmetom tohto zvýšeného verejného záujmu môžu byť oprávnene všetky osoby,

ktoré o túto funkciu prejavili záujem (zvlášť ak to urobili verejne), teda aj žalobca.

6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,

zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek v. Slovenská

republika, rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny

charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu

(Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom

prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky,

tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových

tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu

právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom

na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr.

, , , , ), a preto ho

považuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia

príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,

už citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov

na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku

(rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94 — 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú

aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len

pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci

všeobecného záujmu (m. m. ). Ústavný súd vo veci sp. zn.

uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti

(obdobne český ústavný súd vo veci , alebo Spolkový ústavný súd SRN vo veci

, 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je

možné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať

34

ako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu

(, 1 15 ff. , 1, 15).

S prihliadnutím na citovanú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej

veci informácie obsiahnuté v inkriminovaných článkoch označených titulkami (nadpismi)

„Šéf zrušeného Špeciálneho súdu lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“ krajský

súd vyhodnotil ako „nesporné fakty, nie... hodnotiace úsudky“. Ústavný súd považuje tento

záver krajského súdu za akceptovateľný len vo vzťahu k titulkom inkriminovaných článkov

a čiastočne aj k niektorým ďalším informáciám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Ak sa ale

titulky skonfrontujú s celým obsahom inkriminovaných článkov, ktorých predmetom

je najmä polemika o potenciálnom vplyve hosťovských poľovačiek na nezávislosť

verejných činiteľov, tak citovaný právny záver zďaleka nie je jednoznačný a možno ho

úspešne spochybňovať.

Ústavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. k otázke vzťahu medzi

titulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného

v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto

základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba

aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku

objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd

zároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane

osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným

obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači

bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov

je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje

informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadnenia

organickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla

nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo

naopak, nepravdivé.

Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny dôvod na to, aby právne názory

vyslovené vo veci sp. zn. neboli aplikovateľné na vec sťažovateľky, t. j.

skutočnosť, že inkriminované články boli označené titulkami „Šéf zrušeného Špeciálneho

súdu lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“, nemôže byť bez ďalšieho

vyhodnotená na ťarchu sťažovateľky a zakladať dôvody na obmedzenie jej slobody prejavu.

Zároveň ale ústavný súd nespochybňuje, že uvedené titulky vyznievajúce ako fakty mohol

okresný súd aj krajský súd podrobiť testu pravdivosti, ako aj ďalšie tvrdenia či výroky

obsiahnuté v inkriminovaných článkoch, napr. „ aj lovili bez platenia

v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa

a regionálneho politika Slobodného fóra ... len za osem mesiacov

minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna a srna. Ak by za poľovačku

platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo šesťtisíc eur. V revíri

strelil ďalších šesť srncov atď...“.

Sťažovateľka vo svojich námietkach formulovaných v sťažnosti tvrdí, že krajský súd

sa v napadnutom rozsudku nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou pravdivosti

výrokov „ lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“, pričom tiež spochybňuje

váhu, ktorú pripísal krajský súd nesprávnemu označeniu poľovníckeho združenia, v ktorom

mal žalobca loviť.

V napadnutom rozsudku krajský súd vo vzťahu k prvému z citovaných výrokov

(„ lovil zadarmo“) okrem iného uvádza:

„Odvolací súd konštatuje, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia (že lovil...

zadarmo) s ohľadom na celý kontext článku, je značne skreslená, deformovaná, a to formou

podania, zvýraznením určitých skutočností v spojení so súvislosťami či okolnosťami, ktoré

vyvolávajú skresľujúcu pravdu, a to až do takej miery, že s hodnotením inak pravdivého

tvrdenia môže čitateľ dospieť k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. Aj keď

článok kritizoval bezpoplatkový lov v lesoch, danú problematiku zvýraznil so zameraním

na osobu žalobcu, v súvislosti s ktorou posunul čitateľovi aj polemiku ohľadom možnej

zaujatosti daného sudcu.“. Na inom mieste krajský súd v napadnutom rozsudku,

odvolávajúc sa na závery vyjadrené v čiastočnom rozsudku okresného súdu, uvádza:

36

„... Pokiaľ išlo o polemiku, že v prípade poľovačiek nešlo o dar ani o bezdôvodné

obohatenie, z rozhodnutia nepochybne vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s danou

skutočnosťou, keď mal za preukázané, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny dar, ani sa

nijak neobohatil, nakoľko poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva, konal v súlade

so zákonom, naviac, sám poskytol protiplnenie poskytnutím bažantej zveri...“

Sťažovateľka, obhajujúc prvý zo sporných výrokov, tvrdí, že v článkoch „... je

jednoznačne uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter)

vo forme lovu bažantov. A teda nešlo výslovne o dar v pravom zmysle slova (t.j. bezodplatné

plnenie)“. Konfrontujúc túto obranu sťažovateľky s obsahom inkriminovaných článkov

možno poukázať na tú ich časť, v ktorej sa uvádza: « v hosťovských

poľovačkách nevidí problém. Hovorí, že so sudcom sú priatelia. „Máme dobrý vzťah. Ja ho

nepotrebujem na nič, on má bažantnicu, tak sa vymeníme. Idem tam ja s priateľmi. My si to

vykompenzujeme“, opisuje barterový systém poľovačiek.»

Z citovaného vyplýva, že sám krajský súd pripustil pravdivosť tvrdenia (že žalobca

lovil zadarmo), ale napriek tomu tento výrok vyhodnotil zjavne v neprospech sťažovateľky,

poukazujúc na formu, akou sťažovateľka informácie o bezplatnom love podala. Ústavný súd

síce zastáva názor, že záver o tom, že v danom prípade „nešlo výslovne o dar, v pravom

zmysle slova“ (ale barter), z inkriminovaného článku nevyznieva tak jednoznačne, ako tvrdí

sťažovateľka v sťažnosti, ale napriek tomu záver krajského súdu (a predtým tiež okresného

súdu) o tom, že ide o nepravdivý výrok, považuje za neprimerane tvrdý.

V súvislosti s posudzovaním informácií obsiahnutých v inkriminovaných článkoch

nemožno zabúdať, že novinár, ktorý ich publikoval v denníku SME ( ),

preukázateľne dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa mali objaviť

v týchto článkoch, čo žalobca a ani vo veci sťažovateľky konajúce súdy nespochybňujú.

Ústavný súd v tejto súvislosti nespochybňuje, že žalobca formálne v zmysle § 34 ods. 7

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) mal a má právo

„... na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine“, v okolnostiach posudzovanej

veci sa však uplatnenie tohto oprávnenia zo strany žalobcu javí účelové (minimálne na prvý

pohľad) v záujme vyhnúť sa nepríjemným informáciám o svojej osobe. Žalobcovi bola

reálne poskytnutá možnosť podať vysvetlenie k otázkam, ktoré sa stali predmetom

inkriminovaných článkov a pozitívne (vo svoj prospech) ovplyvniť ich obsah. Ústavný súd

zastáva názor, že žalobca uplatnil oprávnenie vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch

nad rámec účelu sledovaného zákonom. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu

okresný súd aj krajský súd mali preskúmať, či žalobca mal akceptovateľné dôvody

na uplatnenie oprávnenia vyplývajúceho mu z § 34 ods. 7 zákona o sudcoch, a až na tomto

základe formulovať k tomu závery. Podľa názoru ústavného súdu však v každom prípade

skutočnosť, že žalobca uplatnil svoje právo vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch, nemôže

byť vyhodnotené na ťarchu sťažovateľky.

V kontexte s už uvedeným sa zreteľne javí ako formalistický záver krajského súdu

vo vzťahu k druhému zo sporných výrokov („ zakázal o sebe písať“), vo vzťahu

ku ktorému sa v napadnutom rozsudku uvádza:

„Odvolací súd stručne poukazuje na to, že daný výrok je nepravdivý, pretože žalobca

o sebe nezakázal písať, využil svoje zákonné právo dané mu ust. § 34 ods. 7 a 8

a musel prihliadnuť aj na odporučenia v súvislosti s bezpečnostnými

opatreniami, ktoré musí dodržiavať ako sudca Špecializovaného trestného súdu. ... Uvedená

informácia poskytuje čitateľovi dojem, že žalobca direktívne prikázal, ako sa má novinár

chovať, čo nemá písať, pričom je podstatný rozdiel v tom, či niečo zakázal alebo nedal

súhlas, na ktorý bol oprávnený v zmysle zákona, či realizoval svoje právo alebo obmedzil

právo žalovaného...“.

Sťažovateľka nesúhlas s citovaným záverom krajského súdu v sťažnosti zakladá

na argumentácii, podľa ktorej «V texte článku „ zakázal o sebe písať“ bola

odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela, že žalobca mimo

iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis článku tak v žiadnom

prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v článku sprostredkovala

komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor, či žalobca „zakázal

o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».

38

Ústavný súd považuje za potrebné argumentáciu krajského súdu a sťažovateľky

konfrontovať s príslušnou časťou článku označeného titulkom „ zakázal o sebe

písať“, v ktorom sa uvádza: «... Sudca hovoril o hosťovských poľovačkách

v súkromnom revíri svojho priateľa najprv otvorene. Džentlemanská

dohoda pre interview znela tak, že sa o téme porozprávame, potom nadiktujeme otázky

a sudca odpovie. Otázky si zapísal, no dohoda nasledujúci deň padla. „Vzhľadom

na vykonávané bezpečnostné opatrenia voči mojej osobe ako osobe chránenej, nebudem

poskytovať verejnosti žiadne vyjadrenia týkajúce sa súkromného života môjho a mojich

rodinných príslušníkov,“ odpísal v odpovedi. Zároveň s odkazom na zákon o sudcoch

a prísediacich napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity.»

Vychádzajúc z citovaného, s odkazom na už vyslovené právne názory o vzťahu

titulku a obsahu článku (formulované v širšom rozsahu vo veci ),

ako aj na všeobecne akceptované oprávnenie novinárov používať expresívnejšie výroky,

sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, ktorý kvalifikoval výrok

„ zakázal o sebe písať“ zjavne ako nepravdivý. Naopak, ústavný súd súhlasí

s obranou sťažovateľky a konštatuje, že použitie tohto výrazového prostriedku nemalo byť

pripísané na jej ťarchu.

Z čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského

súdu možno vyvodiť, že najmä okresný súd, ale aj krajský súd pripísali v neprospech

sťažovateľky vysokú váhu výroku „ aj lovili bez platenia v revíre

, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho

politika Slobodného fóra “, o ktorom bolo v priebehu dokazovania

objektívne zistené, že je nepresný.

Sťažovateľka k tomuto výroku vo svojich námietkach obsiahnutých v sťažnosti

uviedla: «Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď

revír označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý

regionálny politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2

druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,

že žalobca lovil v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie

podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak

je zrejmé, že nejde o revír v nájme , ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu

postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie

a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv

žalobcu.»

K námietke týkajúcej sa nesprávneho označenia poľovníckeho združenia krajský súd

v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol, že „odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením,

že je možné použiť prípustnú novinársku skratku, keď revír má

prenajatý politik . Súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že pre čitateľa ide

o diametrálne odlišnú výpovednú hodnotu, ak je uvedené, že lovil v súkromnom revíri

regionálneho politika Slobodného fóra od tvrdenia, že lovil v revíri

Poľovníckeho spolku .

Odvolací súd je toho názoru, že takéto zjednodušenie u priemerného čitateľa

nepochybne navodzuje dojem vzťahu sudcu a politika, ktorý v danom prípade nie je

namieste. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z poznajú dlhé roky a sú

priatelia...“.

Hodnotiac argumentáciu sťažovateľky a krajského súdu, ústavný súd zastáva názor,

že výrazové prostriedky použité v inkriminovanom článku aj vzhľadom na skutočnosť,

že žalobca nespochybnil tvrdenie o priateľstve s , možno považovať

za akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody jeho

prejavu, a nepresnosti, ktorej sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, ako to vplýva

z čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu.

Nad rámec polemiky, ktorú vedie sťažovateľka prostredníctvom námietok

obsiahnutých v jej sťažnosti so závermi krajského súdu vyjadrenými s napadnutom

rozsudku, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že hodnovernosť záverov krajského

súdu (ako aj okresného súdu) by bola nepomerne vyššia, ak by venoval vyššiu pozornosť

40

overeniu pravdivosti a najmä následnému dôkladnému vyhodnoteniu aj takých výrokov

obsiahnutých v inkriminovaných článkoch, ktorých výpovedná hodnota by mohla svedčiť

v neprospech žalobcu, resp. by mohla reálne vyvolať určité pochybnosti o jeho nezávislosti.

U „priemerného čitateľa“ (s týmto pojmom operuje krajský súd) napr. informácia o tom, že

„ len za osem mesiacov minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna

a srna. Ak by za poľovačku platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo

šesťtisíc eur. V revíri strelil ďalších šesť srncov“, zrejme okamžite vzbudí dojem,

že ide o neprimerané množstvo zveri, a vyvolá podozrenie, že sa za takým množstvom

ulovenej zveri v hosťovskom poľovnom revíri môže skrývať niečo nekalé. Ani ústavný súd

nepovažuje také množstvo zveri, ako je uvedené v inkriminovanom článku, ktoré malo byť

ulovené len jedným členom poľovníckeho združenia v priebehu jednej poľovníckej sezóny

(žalobcom) v rámci hosťovských poľovačiek uskutočňovaných na základe barterovej

dohody uzatvorenej medzi dvoma poľovníckymi združeniami, za celkom obvyklé. Na tomto

názore nič nemení skutočnosť (skôr naopak), že podľa čiastočného rozsudku okresného

súdu (s. 5) mala medzi dotknutými poľovníckymi združeniami existovať dohoda o tom, že

„Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám

ulovil zver v hodnote 6 000 Eur, t. j. 60 % ceny ulovenej bažantej zveri.“.

Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

v napadnutom rozsudku uprednostnil ochranu súkromia žalobcu pred slobodou prejavu

sťažovateľky, pričom však

- nezohľadnil, resp. nedostatočne zohľadnil privilegované postavenie sťažovateľky

pri ochrane slobody jej prejavu ako vydavateľky denníka SME, v ktorom boli

inkriminované články publikované, s poukazom na podľa názoru ústavného súdu

neprijateľný argument, že inkriminované člnky sa dotýkali súkromnej sféry žalobcu,

- krajský súd z hľadiska ochrany súkromia žalobcu ako sudcu Špecializovaného

trestného súdu vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca disponuje nižšou mierou ochrany

svojho súkromia ako ostatní sudcovia tohto súdu, keďže v nedávnej minulosti zastával

funkciu predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov

aj verejne pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu Špecializovaného trestného

súdu, ktorý symbolizuje boj s korupciou,

- neprimerane obhajoval ochranu práva súkromia žalobcu poukazom na to,

že inkriminované články sa dotýkali jeho voľnočasových aktivít, hoci podľa judikatúry

ESĽP a tiež názoru ústavného súdu aj súkromná sféra sudcov môže byť predmetom kritiky

médií a v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa inkriminované články navyše

dotýkali sféry, ktorá sa oprávnene stala predmetom verejného záujmu (účasť verejných

činiteľov na hosťovských poľovačkách),

- rigorózny záver krajského súdu o tom, že v inkriminovaných článkoch boli

publikované informácie v podobe faktov, ktoré boli nepravdivé, nie je presvedčivý,

a to jednak z hľadiska nedostatočného zohľadnenia väzby medzi titulkom a obsahom

inkriminovaných člnkov (najmä vo vzťahu k výroku „ lovil zadarmo“), ako

aj z dôvodu neprimeraného formalizmu pri vyhodnocovaní inkriminovaných výrokov

(najmä vo vzťahu k výroku „ zakázal o sebe písať“).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s porušením jej základného práva

na súdnu ochranu podľa . Bez toho, aby ústavný súd osobitne pripomínal

svoju ustálenú judikatúru k (časť z nej je citovaná v časti II.1 tohto

nálezu), považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo na súdnu

ochranu zaručuje každému nielen právo na prístup k súdu, ale aj určitú kvalitu súdneho

konania pred nezávislým a nestranným súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho

rozhodnutia (m. m. ), t. j. účastník konania má okrem iného právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne

požiadavky v kontexte s už vyslovenými závermi nespĺňa.

Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostnil ochranu práv

na súkromie žalobcu pred ochranou slobody prejavu sťažovateľky, a preto rozhodol,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva

42

na slobodu prejavu podľa a 2 v spojení s porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení

s , rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2013 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný

právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný súd môže

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých

prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť,

a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením

do pôvodného stavu (napr. , ).

V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu kompenzovať zrušením napadnutého rozsudku

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie len čiastočne, keďže k neprípustnému

zásahu do jej slobody prejavu už došlo. Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom potvrdil

povinnosť uloženú sťažovateľke čiastočný rozsudkom okresného súdu z 29. februára 2012

uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za výroky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch,

pričom toto ospravedlnenie už bolo v denníku SME podľa príkazu okresného súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu uverejnené. Z uvedených dôvodov ústavný súd

dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné zadosťučinenie v sume

3 000 €, ktoré je podľa názoru ústavného súdu primerané konkrétnym okolnostiam

posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

44

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd

priznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom spoločnosťou DEDÁK & Partners a Advokátskou kanceláriou

Tomáš Kamenec, s. r. o.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadzieb

za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (134 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje

o režijný paušál v sume 8,04 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume po 134 € zvýšenú o režijný paušál po 8,04 €.

Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právni zástupcovia sťažovateľky sú platcami

DPH) predstavujú celkovú sumu 340,80 €, ktorú je krajský súd povinný vyplatiť na účty

oboch právnych zástupcov sťažovateľky v sume po 170,40 € do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015