Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 815 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (829)II. ÚS 184/2015
PDF · 808.17 KB
No categories available
II. ÚS 184/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45,
Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak,
a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava,
prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta
porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012
z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Banskej Bystrici
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania
v sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd
v Banskej Bystrici p o v i n n ý uhradiť na účet jej právnych zástupcov DEDÁK
& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, a Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec,
s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, každému v sume po 170,40 € (slovom stosedemdesiat eur
a štyridsať centov).
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014
telefaxom a 14. marca 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press,
a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, prostredníctvom ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš
Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ
a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že (ďalej len
„žalobca“) podal proti sťažovateľke 29. júla 2010 žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa
domáhal „1. uverejnenia ospravedlnenia na titulnej strane denníka SME v troch
nasledujúcich vydaniach v znení uvedenom v petite žaloby, 2. náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 150.000 EUR, 3. náhrady trov konania. Ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu
požaduje žalobca za údajné neoprávnené informovanie o jeho osobe v článkoch, ktoré malo
zasiahnuť do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a súkromia.“.
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydal 29. februára 2012
čiastočný rozsudok sp. zn. 14 C 131/2010 (ďalej aj „čiastočný rozsudok okresného súdu
z 29. februára 2012“), ktorým zaviazal sťažovateľku v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia uverejniť v strede hornej polovice titulnej strany denníka SME v troch po sebe
nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie veľkými písmenami abecedy v znení petitu
navrhnutého žalobcom. Okresný súd o náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konania
čiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky
označené rozhodnutie okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.
O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky
porušuje jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, sa
v sťažnosti okrem iného uvádza, že „trpí viacerými vadami a je zjavne nepreskúmateľný.
V Uznesení NS prezentoval Najvyšší súd bohatú judikatúru slovenských súdov k tejto otázke,
pričom za prevažujúci považoval názor, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP a teda ani jeho prípustnosť, ale ide len
o tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorou možno len odôvodniť
podanie dovolania“. S poukazom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 198/2011)
sťažovateľka vyvodzuje záver, že „dôvod nepreskúmateľnosti zakladá aj prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy aj tým, že sa nestotožnil
s jej názorom, podľa ktorého jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej krajský súd nedoručil vyjadrenie žalobcu
k jej odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013, v ktorom pripustil nespravodlivosť odvolacieho
konania, v rámci ktorého sa odvolací súd vyjadrením žalovaného k odvolaniu zaoberal,
pričom ho uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby vyjadrenie
žalovaného k odvolaniu bolo doručené žalobcovi, a uzatvára, že je v rozpore s princípom
právnej istoty, ak „Najvyšší súd k rovnakej otázke zaujal v priebehu 1 roka v dvoch
rozhodnutiach dva protichodné závery...“. Podľa sťažovateľky „... Vzhľadom na svoju
neinformovanosť sťažovateľ nemohol do tejto názorovej interakcie zasiahnuť, argumenty
žalobcu vyvrátiť a tak formovať/ovplyvňovať konečný názor odvolacieho súdu. V danom
prípade došlo preto zo strany odvolacieho súdu aj Najvyššieho súdu k porušeniu princípu
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty
sťažovateľa. Rovnaké dôsledky má aj rozhodovanie Najvyššieho súdu k otázke prípustnosti
dovolania z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 237
písm. f) OSP...“.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:
„... konanie, ktoré predchádzalo vydaniu druhostupňového rozsudku sa nemôže javiť
ako spravodlivé, keď žalobca pôsobil na prvostupňovom súde, ktorý vydal prvostupňový
rozsudok. Jeho manželka je sudkyňa na odvolacom súde
a dokonca mala byť členkou senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Aj keď
z rozhodovania v tejto veci bola nakoniec vylúčená, postupne 6 sudcov Krajského súdu
v Banskej Bystrici uviedlo, že sa cítia vo veci zaujatí. Členkou senátu rozhodujúcou
o odvolaní sťažovateľa v tejto veci bola aj , predsedníčka senátu
17 Co, v ktorom pôsobí aj manželka žalobcu. Sťažovateľ sa domnieva, že v prejednávanej
veci nebol do úvahy braný objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté
4
na postavenie a predchádzajúcu činnosť sudcov (ale aj žalobcu), ktorí rozhodovali
na druhostupňovom súde ako i prvostupňovom súde.“
V nadväznosti na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov sťažovateľka
namieta nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s jej argumentáciou vzťahujúcou sa
k týmto záverom:
«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“
2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“
3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia
4. načasovanie článkov
5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách
6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi
7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch.»
K bodu 1 sťažovateľka poukazuje na názor vyslovený ústavným súdom v jeho náleze
sp. zn. II. ÚS 340/09, podľa ktorého „nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci
o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom)
určitého článku a jeho vecným obsahom“, a dodáva, že v článkoch je „pritom jednoznačne
uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter) vo forme lovu
bažantov. A teda že nešlo výslovne o dar v pravom slova zmysle (t. j. bezodplatné plnenie).“.
V súvislosti s (ne)pravdivosťou výroku „ zakázal o sebe písať“ sťažovateľka
upozorňuje, že názor krajského súdu, podľa ktorého citované zjednodušenie autora nie je
namieste a nevyplýva z vykonaného dokazovania, keďže «V texte článku „ zakázal
o sebe písať“ bola odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela,
že žalobca mimo iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis
článku tak v žiadnom prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v
článku sprostredkovala komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor,
či žalobca „zakázal o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».
K bodu 3 (nesprávne označenie poľovníckeho združenia) sťažovateľka uvádza, že
«Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď revír
označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý regionálny
politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2
druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,
že žalobca lovil v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie
podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak
je zrejmé, že nejde o revír v nájme , ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu
postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie
a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu.».
K tvrdeniu krajského súdu, že „článok bol uverejnený tesne pred voľbou
Špecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca“ (bod 4, pozn.),
sťažovateľka dodáva, že «Články boli uverejnené v septembri 2009, voľba sa uskutočnila
až vo februári 2010, a ministerka spravodlivosti rozhodla o výbere predsedu súdu z troch
uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov. Tvrdenie o „načasovaní
článkov tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu“ nemá oporu
v dokazovaní a je v hrubom rozpore so skutkovým stavom. Samotné konštatovanie časových
súvislostí bez preskúmania ďalších skutočností, napr. dobromyseľnosti autora článkov
nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu slobody prejavu sťažovateľa.».
Záver krajského súdu o ohrození bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách
(bod 5, pozn.) sťažovateľka považuje za nesprávny, keďže «V prípade informovania
o legitímnej otázke verejného záujmu, akou bezpochyby je nezávislosť verejných činiteľov
(súdnych funkcionárov či vysokých štátnych úradníkov), nemôže byť tlači odopreté
informovať o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia. Takéto informácie predstavujú
pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké). Pracovné
zaradenie žalobcu na Špecializovanom trestnom súde je široko medializované a dobre
známe a žiadne médiá za sprístupnenie informácií o mieste pracoviska žalobcu
sankcionované neboli.».
6
K dôvodnosti utajenia údajov o žalobcovi (bod 6, pozn.) sťažovateľka uvádza, že
«úlohou článkov bolo poukázať na možné spochybnenie nezávislosti žalobcu a možnú stratu
príjmov Štátnych lesov SR z poľovačiek. Išlo tak nepochybne o tému verejného záujmu,
prezentovanú v polemickom tóne. Články žalobcu neobviňovali z porušenia etických,
morálnych či právnych noriem, ani neboli osočujúce či vulgárne; len poukazovali na možné
nedostatky systému. Závery súdov o nedôvodnosti informovania o poľovníckych aktivitách
žalobcu tak predstavujú nepochopenie úlohy tlače, ktorou je upozorňovanie nielen
na zlyhanie ktorejkoľvek zložky verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík
ich fungovania. Reprezentanti súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej
nezávislosti strpieť, aj keď sa týka ich voľnočasových aktivít.».
Sťažovateľka namieta aj konštatáciu krajského súdu, že „články nedali čitateľom
možnosť vytvoriť si vlastný názor k opisovaným skutočnostiam pre nedostatok obsiahnutých
informácií“, a zdôrazňuje, že «Nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné
nároky spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou
spracúvanou v tom ktorom článku. Novinár musí v rámci priestoru poskytnutého mu
redakciou v tlačenej verzii denníka vybrať najdôležitejšie informácie tak, aby sa „zmestil“
do vymedzeného priestoru.». (bod 7, pozn.)
Okrem už uvedených nedostatkov krajský súd v napadnutom rozsudku podľa
sťažovateľky „vôbec nevysvetlil, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobených článkami,
ktorá má zakladať právo žalobcu na uverejnenie troch opakujúcich sa ospravedlnení“.
K požiadavke primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poznamenáva,
že „Ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je ochrana osobnostných
práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému účelu. Napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu neidentifikuje naliehavú spoločenskú potrebu na obmedzení
práva sťažovateľa na slobodu prejavu. Toto obmedzenie z podstaty veci nemôže byť ani
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, nakoľko je vo vitálnom záujme spoločnosti, aby
bola informovaná o možných rizikách fungovania súdnej moci a prepojenia na politikov,
prípadne podnikateľský sektor... Zákaz informovania o aktivitách sudcov nemôže byť
legitímny a vyvoláva obavy z korporatívneho správania sa sudcov.“.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd značne neštandardným spôsobom vysporiadal
s testom proporcionality (tzv. Alexyho formula), pričom týmto spôsobom poprel závery
ústavného súdu opakovane prezentované v jeho nedávanej judikatúre práve k aplikácii testu
proporcionality (II. ÚS 558/2012, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08)
Sťažovateľka sa tiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € argumentujúc, že uložením povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi
„zasiahol Okresný súd Banská Bystrica ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici zásadným
spôsobom do práv sťažovateľa na slobodu prejavu.
Daný priestor denníka je kľúčový pre uverejnenie hlavných správ dňa a má za úlohu
prilákať a zaujať potenciálnych čitateľov, ktorý by si výtlačok denníka kúpili.
Ospravedlnenie 3 dni nielenže zmenšilo priestor denníka SME na publikovanie denných
správ, ale aj inzerciu. Z textu ospravedlnenia sa tiež javí, akoby sťažovateľ konal neeticky
a neprofesionálne, zverejňoval nepravdivé informácie a tým spôsobil žalobcovi vážny zásah
do osobnostných práv. Takýto text uverejnený na príkaz súdu mohol poškodiť dobrú povesť
a renomé sťažovateľa a denníka SME v očiach čitateľov a tiež obchodných partnerov. ...
Zásah do slobody prejavu sťažovateľa je ireverzibilný, keďže ospravedlnenia
žalobcovi už uverejnené boli...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2
a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 27. 3. 2013, č. k. 15 Co/144/2012-493 porušené boli.
2. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 1 ods. 1 a 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu z 5. 12. 2013, sp. zn.
3 Cdo 256/2013 porušené boli.
8
3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2013, č. k.
15 Co/144/2012-493 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. 12. 2013, sp. zn.
3 Cdo 256/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 184/2015-26 z 26. marca 2015 sťažnosť
sťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
vyzval predsedu krajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili
k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise
sp. zn. Spr 594/15 z 26. mája 2015, v ktorom predovšetkým konštatoval, že „Odvolací súd
sa zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci, pričom
vychádzal len z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a reagoval na
námietky uvedené v odvolaní, ktoré taktiež boli len tie, ktoré účastníci produkovali
v prvostupňovom konaní a ktoré prvostupňový súd nevyriešil k ich spokojnosti a podľa ich
subjektívnych predstáv.“.
K námietke sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľky
proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predseda krajského súdu
s poukazom na § 209a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uviedol,
že „Citované ustanovenie explicitne upravuje povinnosť súdu doručiť odvolanie ostatným
účastníkom s tým, že ich vyzve na vyjadrenie. Odporca v sťažnosti neuvádza, na základe
čoho mal súd doručiť vyjadrenie, v sťažnosti bližšie neuvádza právnu normu, ktorá nebola
dodržaná...
Nie je pravda, čo uvádza sťažovateľ, že z druhostupňového rozsudku vyplýva,
že odvolací súd sa s obsahom nedoručeného vyjadrenia intenzívne zaoberal a bol týmto
inšpirovaný, keď si množstvo argumentov osvojil a pribral ich do svojho odôvodnenia
rozsudku a na vyjadrenie opakovane poukazoval... V zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. súd obsah
vyjadrenia do svojho rozhodnutia uviedol. Je rozdiel uvádzať tvrdenia a vyjadrenia
účastníkov a proces úvahy a hodnotenia. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania
pred súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd sa zaoberal argumentami odvolateľa (odporcu)
a tieto uviedol do rozhodnutia, s prihliadnutím na princíp rovnosti zbraní je spravodlivé,
že uviedol aj reakciu protistrany (navrhovateľa).“.
K námietke sťažovateľky o tom, že v prerokúvanej veci „nebol do úvahy braný
objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté na postavenie a predchádzajúcu
činnosť sudcov (ale aj žalobcu)“, predseda krajského súdu uviedol rozhodné skutočnosti
týkajúce sa pridelenia veci na prerokovanie a rozhodnutie vo veci konajúcemu senátu
krajského súdu, ktoré sú totožné so skutočnosťami uvádzanými k tejto námietke
v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (k tomu pozri odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu k tretej námietke citované ďalej, pozn.), a tieto
následne doplnil: „V zmysle judikatúry NS SR nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu to,
že pracuje na súde, kde sa vec prejednáva. Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov okresného súdu
krajský súd uvádza, že síce pracoval na OS Banská Bystrica
ako sudca v rokoch 1996 - 2005, ale od 1. 1. 2006 sa stal sudcom Špeciálneho súdu.
Ak sťažovateľ vytýka odvolaciemu súdu, že sa mal venovať prevereniu existencie
objektívneho aspektu nestrannosti, je potrebné uviesť, že odvolací súd nemal dôvod
aplikovať § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., pretože zákonný sudca okresného súdu nebol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Ak sťažovateľ mal pochybnosť
o nestrannosti súdov (sudcov), mohol vzniesť námietku zaujatosti.“
K námietke neakceptovania princípu proporcionality predseda krajského súdu
zdôraznil, že „samotný sťažovateľ namieta výklad súdu vo vzťahu k Alexyho formule
a neštandardný postup odvolacieho súdu pri vysporiadaní sa s testom proporcionality,
pričom záver odvolacieho súdu nebol nijako svojvoľný, ale dospel k nemu po úvahe, pričom
prihliadol a vychádzal z dostupnej literatúry (ktorá je nakoniec aj obsahom spisu),
10
takže opačný názor ako prezentovaný odporcom neznamená, že súd postupoval
neštandardne, ale prihliadal na konkrétnosti daného riešeného sporu“.
K argumentácii o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
predseda tohto súdu zdôraznil, že «Odvolací súd práve v súlade s nálezom Ústavného súdu
SR II. ÚS 340/09 titulok neposudzoval izolovanie od ostatného obsahu, pretože, ako
je uvedené v odôvodnení, ďalšie podtitulky vnútri novín sú skutočnosťou, na ktorú bolo
treba prihliadať (str. 17 rozsudku), keď súd v poslednom odseku uvádza: „Z hľadiska
fyzického umiestnenia v novinách možno považovať články za samostatné, avšak z hľadiska
obsahovej zložky jednoznačne ide o jeden článok, čomu nasvedčuje aj to, že na prvej strane
denníka pri úvodnom článku je uvedené, že viac sa čitateľ dozvie na tretej strane“. Ostatné
výroky namietané sú priamo zdôvodnené v rozhodnutí, pričom sťažovateľ uvádza argumenty
rovnaké, ako počas konania s prizmou vlastného subjektívneho pohľadu bez akejkoľvek
snahy pochopiť, že nie všetky kauzy s podobnou tematikou sú navlas rovnaké. Pokiaľ
sťažovateľ namieta, že nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné nároky
spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou, je pravdou,
že musí vybrať najdôležitejšie informácie, avšak, ako je zrejmé z podobných prípadov, uniká
podstata a do popredia ide snaha o senzáciu a predajnosť novín aj za „cenu zmestenia“ sa
do vymedzeného priestoru. Odvolací súd podotýka, že sťažovateľ pozabudol na redakčnú
úpravu článku novinára, ktorého článok bez takejto úpravy by mohol obstáť. Sťažovateľ
nechce akceptovať aj špecifikum prípadu, keďže ide o sudcu Špeciálneho súdu, kde existujú
určité obmedzenia, na ktoré bolo treba prihliadať. Námietka, že nebolo zrozumiteľným
spôsobom vysvetlené, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobenými článkami, nie je
pravdivá, pretože okrem prvostupňového rozsudku odvolací súd dáva odpoveď na str. 20
odsek 4, str. 24 ods. 3,4 rozsudku.».
Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti podrobne vyjadrila v podaní
doručenom ústavnému súdu 21. mája 2015, v ktorom k námietke týkajúcej sa prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti uviedla podrobnú genézu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného
súdu k tejto problematike a v závere svoju argumentáciu zhrnula takto:
«K otázke, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť považovaná za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho (§ 237 písm. f/ O. s. p.), sa už
najvyšší súd vyjadril aj pre účely iných konaní vedených pred ústavným súdom. Obsah
vyjadrenia najvyššieho súdu pre účely konania sp. zn. III. US 551/2012 je uvedený v náleze
tejto spisovej značky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale
len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Rovnako sa najvyšší súd
k predmetnej otázke vyjadril pre účely konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.
IV. ÚS 788/2013. Ústavný súd v uznesení, ktorým podanú sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, uviedol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia jeho porušenia. Napokon treba uviesť, že vec
prejednávajúci senát najvyššieho súdu sa (aj) v prípade obchodnej spoločnosti Petit Press,
a. s. riadil judikátom R 111/1998, a preto sa nezaoberal vecnou správnosťou skutkových
a právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo - podľa právneho názoru
tohto senátu - napadnuté procesne neprípustným dovolaním; neskúmal teda ani
opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.
So zreteľom na to sa najvyšší súd ani v tomto vyjadrení k sťažnosti uvedenej obchodnej
spoločnosti nedotýka opodstatnenosti tej jej obsahovej časti, v ktorej sa vytýka nesprávnosť
meritórneho rozhodnutia.»
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k jej
odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predsedníčka
najvyššieho súdu zdôraznila, že „V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd
vysvetlil, prečo uvedenú námietku nepovažoval za takú, ktorá by mala väzbu na procesnú
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Poznamenal, že obsahovo identicky posúdil
obdobné námietky aj v iných konaniach (napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011,
12
3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012) a že rovnaké závery zaujal v niektorých rozhodnutiach
aj ústavný súd (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012,
IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, III. ÚS 296/2011). V predmetnej veci vzal
najvyšší súd na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru,
že nedoručenie predmetného vyjadrenia bolo z hľadiska §237 písm. f/ O. s. p. právne
irelevantné, lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo iba rekapituláciu
a zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
o odvolaní žalovanej.“.
Na námietku sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca,
predsedníčka najvyššieho súdu reagovala poukazom na konkrétne časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré obsahujú podľa jej názoru dostatočné
dôvody, so zreteľom na ktoré najvyšší súd dospel k záveru o jej neopodstatnenosti.
Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.
Označené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorého
súčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky
v odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním zo 7. júla 2015 oznámil, že na ústnom
pojednávaní vo veci netrvá.
Ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doručil právnemu
zástupcovi žalobcu v reakcii na jeho podanie zo 14. mája 2015 sťažnosť sťažovateľky
a zároveň ho vyzval na prípadné vyjadrenie sa k nej. V ústavným súdom určenej lehote
a ani do dňa prijatia rozhodnutia vo veci sa právny zástupca žalobcu k sťažnosti nevyjadril.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, ako aj porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
14
po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238
ods. 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka
konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným
právam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 ako neprípustné
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka formuluje tri zásadné námietky smerujúce proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Prvou námietkou vyjadruje výhrady
proti právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého „dôvod nepreskúmateľnosti
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“. Druhá námietka sťažovateľky
16
smeruje k podľa nej nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)odňatia možnosti konať
pred súdom z dôvodu „nedoručenia vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti
čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012“ zo strany najvyššieho súdu.
Tretia námietka sťažovateľky sa týka prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania
podľa § 237 písm. g) OSP, keďže krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal
na objektívne dôvody vylúčenia sudcov z konania a rozhodovania vo veci.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa priklonil s poukazom
na rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997) k právnemu záveru,
že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) OSP, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, tak ako
to tvrdila sťažovateľka. Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky
zdôrazňuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu je podporený aj judikatúrou
samotného ústavného súdu, na ktorú v konečnom dôsledku najvyšší súd veľmi detailne
v napadnutom uznesení aj odkazuje (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09)
a ktorú ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže predstavuje väčšinový názor jeho
senátov (k tomu pozri III. ÚS 551/2012).
Z ďalšej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v súvislosti s druhou
námietkou sťažovateľky opätovne s odkazom na svoju judikatúru zdôraznil, že „absencia
vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná
(viď tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku
(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
o opravnom prostriedku). Z ustanovenia § 209a ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ak nejde o prípad
uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným
účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov
na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi
konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému
prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami
účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu
ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd
k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p.,
pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010,
III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť,
že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu
(viď napríklad uznesenia sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu
práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi
znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného
účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru vec
prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného
právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu.
Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej malo zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie predmetného vyjadrenia
bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. právne irelevantné,
lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie
dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu o riadnom opravnom prostriedku žalovanej. Žalobca vo svojom vyjadrení (č. l. 451 až
459 spisu) uviedol výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania žalovanej a konštatoval
správnosť právnych záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom
rozsudku. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd - nebyť tohto
vyjadrenia žalobcu - rozhodol inak, resp. že k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia
viedlo odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej.“.
Ústavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutú
v napadnutom uznesení k druhej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú
o to viac, že je konformná aj s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúre
18
ústavného súdu. Ústavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil,
že nevyžiadanie stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka nemá
právnu relevanciu v prípade, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje
rozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho
vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom
prostriedku (k tomu pozri m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 281/2012).
Ani v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky teda ústavný súd nemá
s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod spochybňovať
závery najvyššieho súdu o tom, že postupom krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti čiastočnému rozsudku okresného súdu
z 29. februára 2012 sťažovateľke, nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f) OSP. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu vrátane argumentácie žalobcu k odvolaniu
sťažovateľky a dospel k záveru, že táto nemala pre rozhodnutie v merite veci zásadný
význam, čím aj absencia vyjadrenia sťažovateľky k tejto argumentácii žalobcu stratila
na právnej relevancii.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,
keďže v jej veci rozhodol inak, ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd konštatuje,
že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretože
zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu
(obdobne napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
V ďalšom ústavný súd dáva do pozornosti tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa
prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania podľa § 237 písm. g) OSP tým, že krajský
súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia sudcov z
konania a rozhodovania vo veci.
Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd
v napadnutom uznesení ústavne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal
s jej argumentáciou k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP založenou na tvrdení,
že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia
sudcov z konania a rozhodovania vo veci, sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu
uvádza:
«Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
tú-ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť,
či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti
(nezaujatosti) sudcu.
Rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky,
či sudca je (§ 14 ods. 1 O. s. p.) alebo bol (§ 237 písm. g/ O. s. p.) vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na to, že účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka
inému sudcovi, spravidla konštatujú, že vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti
neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných
pracovných úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska § 14
ods. 1 O. s. p. nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne
významnými až vtedy, keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu
(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 4/200, 3 Nc 20/2007,
1 Nc 34/2012, 7 Nc 4/2012). Aj podľa názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy
sudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú
dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho
vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (IV. ÚS 24/2010).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec
elektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom
poradí ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce
tohto súdu na rok 2012 je senát „15 Co“ zložený z predsedu a členov
senátu - a . Naposledy menovaný sudca
ale podľa § 15 ods. 1 O. s. p. oznámil, že so zreteľom na jeho priateľský vzťah k žalobcovi
20
a jeho manželke je u neho daná okolnosť, ktorá sudcu vylučuje z prejednávania
a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Podobne sa vyjadrili tiež všetci členovia senátu
„14 Co“ ( , a ) a tiež
, predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich
, riadiaca predsedníčka senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č. l. 467 spisu)
uviedla, že žalobcu osobne nepozná a jej vzájomný vzťah s manželkou žalobcu je korektný
a kolegiálny. Poznamenala, že pochybnosti o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by
mohla vzbudiť len tá skutočnosť, že s manželkou žalobcu pracuje v jednom senáte.
Vzťah k veci ani k účastníkom a ich zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.
K obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení
a vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd
poznamenáva, že je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti
(ľudských) vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti
osobnosti každého sudcu a tiež neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom
neprieči vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych
vzťahoch sudcov, ktoré sa z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. stávajú právne relevantnými až
vtedy, keď presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného
vzťahu. Takéto - z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. významné prekročenie uvedeného rámca -
nemožno však bez ďalšieho vidieť už v tom, že sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom
súde a pre výkon funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu.
To isté pravidlo treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec
prejednávajúcim sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 16/2005 a 3 Nc 18/2007). Pokiaľ totiž vyššie
uvedené platí pre priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôže sa uplatniť
odlišné (prísnejšie) kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný),
vzťah sudcu k osobe blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by - aj
v zmysle záverov vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 - odporoval
pravidlám elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor,
pochybnosti o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci už len zo samotnej existencie funkčného alebo
pracovného zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou
porušovania povinností sudcu a tiež zásad sudcovskej etiky.
Žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu
z 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 158/08, v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu
ústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovažuje dovolací súd za náležitý, lebo
z predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, že sa vzťahovalo na prípad,
v ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci... predložil vyhlásenie o svojej
predpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.
Možno preto uzavrieť, že v dovolaní vyjadrené pochybnosti žalovanej o nezaujatosti
(resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí
danú vec prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ
a neopodstatňujú záver, že na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa
(resp. podieľali zaujatí sudcovia) a že teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 písm. g/ O. s. p.»
S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom
aj vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť
dovolania, s ktorými sa však najvyšší súd nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol
ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
22
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel (bod 5 výroku
tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy
v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia
(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy
aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,
pozn.), a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní
(m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).
Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnený, keďže odvolací súd sa podľa jej tvrdenia
nedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré smerovali proti týmto právnym
záverom:
«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“
2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“
3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia
4. načasovanie článkov
5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách
6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi
7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch» (ďalej spolu aj „námietky
nedostatočného odôvodnenia“).
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Touto časťou sťažnosti sťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu,
ktorá je neoddeliteľnou súčasťou demokratického usporiadania štátu, pričom tak podľa
judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sa
uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,
resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo
znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť
a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside
v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49). V niektorých situáciách však
musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvody
obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy
demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,
teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti
v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi
zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.
24
Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy
nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany
osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu
jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť
slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená
to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný
prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj
k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Ústavný
súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej
rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych
orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.
Keďže rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2013 bol potvrdený čiastočný
rozsudok okresného súdu z 29. februára 2012, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť
do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť s textom napísaným veľkými písmenami
abecedy a graficky centrálne umiestneným v hornej polovici titulnej strany denníka SME
v troch po sebe nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie (ospravedlnenie musí byť uvedené
štandardnou veľkosťou a druhom písma) v znení:
«OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI :
DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI
ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE
DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL
ZADARMO“ (spolu aj „inkriminované články“), V KTORÝCH SME OKREM INÉHO
UVIEDLI, ŽE SUDCA ŠPECIALIZOVANÉHO TRESTNÉHO SÚDU
V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI
A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY
O POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ. UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME
VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE ,
ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI,
DOBRÉHO MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ
ZÁSAH SA OSPRAVEDLŇUJEME.“, je nepochybné, že
rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu
sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom
prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.
na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu
a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,
t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)
vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť
o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky
na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva
na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.
Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,
t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom
do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu.
Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,
II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012), ústavný súd vykonal test proporcionality
založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom
prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).
26
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť
č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999,
sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003,
bod 39). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority,
ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte
podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľom denníka SME, v ktorom boli
inkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“
slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)
poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní predmetnej veci
krajský súd a pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.
Z odôvodnenia čiastočného rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 (s. 19),
ktoré krajský súd napadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdy
privilegované postavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislosti
so slobodou prejavu a rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom,
na to, že kritika sa netýkala práce (profesionálnej činnosti) žalobcu ako sudcu, ale jeho
súkromného života a voľnočasových aktivít, túto skutočnosť výrazným spôsobom
spochybnili, čo sa prejavilo v konečnom dôsledku aj v ich meritórnych záveroch.
2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach
je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých
osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti
šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie
u „bežných“ občanov. Žalobca bol v čase publikovania inkriminovaných článkov sudcom
Špecializovaného trestného súdu, pričom v predchádzajúcom období bol predsedom
Špeciálneho súdu (právneho predchodcu Špecializovaného trestného súdu) a v období
bezprostredne predchádzajúcom času, keď boli inkriminované články publikované,
aj verejne (v denníku SME) pripustil, že sa bude opätovne uchádzať o funkciu predsedu
Špecializovaného trestného súdu, pričom v konečnom dôsledku bol do tejto funkcie
aj opätovne ustanovený.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre
už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov
po politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred
s miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiež
II. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Ústavný súd tento
záver v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za žiaduce nielen zdôrazniť,
ale aj doplniť v tom smere, že z hľadiska intenzity ochrany súkromia je potrebné
diferencovať medzi predsedom súdu a ostatnými sudcami príslušného súdu, ktorí požívajú
nepochybne vyššiu mieru ochrany svojho súkromia ako predseda súdu, ktorý symbolizuje
príslušný súd, na čele ktorého stojí a ktorý zastupuje a reprezentuje navonok, pričom
už tým, že sa o túto funkciu uchádza, si musí byť vedomý, že bude vystavený zvýšenej
pozornosti printových i elektronických médií. Navyše v posudzovanom prípade ide
o bývalého predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov
uchádzača o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, do pôsobnosti ktorého
patrili a patria (okrem iných) trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestné
činy prijímania úplatku, ako aj ostatné trestné činy súvisiace s korupciou.
Ak žalobca v predchádzajúcom období vykonával funkciu predsedu Špeciálneho
súdu a v čase, keď boli publikované inkriminované články, sa uchádzal o funkciu predsedu
Špecializovaného trestného súdu, tak podľa názoru ústavného súdu požíval výrazne nižšiu
mieru ochrany svojho súkromia, ako by na jeho mieste požívali iní sudcovia. Krajský súd
(a pred ním aj okresný súd) síce špecifické postavenie žalobcu zohľadnili, ale podľa názoru
ústavného súdu nesprávne, t. j. v prospech jeho zvýšenej ochrany argumentujúc, že
«... treba prihliadať na špeciálne postavenie žalobcu ako sudcu Špeciálneho trestného súdu,
28
pričom informácia o jeho aktivitách, o tom, že sa pohybuje voľne v teréne, ktorý je dostupný
poťažne aj „neprajníkom“, pričom je zrejmé, v ktorých revíroch trávi voľný čas žalobca, sú
dostatočným dôvodom preto, aby dané informácie nebolo možne brať na ľahkú váhu.
Prípadná kritika ohľadom poľovania sa totiž dá zverejniť aj iným spôsobom...».
Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje potrebu primerane prihliadať
pri rozhodovaní obdobných vecí, t. j. vecí, ktoré sa dotýkajú osôb požívajúcich osobitnú
ochranu z bezpečnostných dôvodov, na bezpečnostné riziká, ktoré z tejto skutočnosti
vyplývajú, resp. by mohli vyplývať. V súvislosti so žalobcom však túto skutočnosť
nemožno preceňovať, a to práve preto, že v posudzovanom prípade išlo o bývalého
predsedu Špeciálneho súdu, ktorý v čase predchádzajúcom uverejneniu inkriminovaných
článkov aj prostredníctvom tlače pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu
Špecializovaného trestného súdu, a bol širokej verejnosti známy z viacerých mediálnych
výstupov. Účel zákonnej ochrany identity špeciálnych sudcov sa môže v plnom rozsahu
naplniť, len vtedy sa jej sudcovia sami nevzdajú, pričom každý uchádzač o funkciu
predsedu Špecializovaného trestného súdu si musí byť vedomý, že ak sa o takúto funkciu
uchádza, tak sa v nezanedbateľnej miere zákonnej ochrany svojej identity (v porovnaní
s ostatnými sudcami tohto súdu) vzdáva. Navyše zmyslom ochrany identity sudcov nemôže
byť vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich koníčkom a iným voľnočasovým
aktivitám. Ústavný súd za relevantný považuje aj argument sťažovateľky, ktorá v rámci
svojich námietok uviedla, že informovanie „o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia...
predstavujú pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké)“.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov
Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu
osobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť
neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V denníku SME bol 21. septembra 2009
na titulnej strane uverejnený článok „Šéfoval súdu lovil zadarmo“, ktorý odkazoval
na stranu 3 tohto denníka, na ktorej bol uverejnený článok pod názvom „Šéfoval súdu,
strieľal zadarmo“. Článok na prvej strane je doplnený o podtitulok „Expredseda
Špeciálneho súdu a šéf kontrolórov za poľovačky neplatili“ a na tretej strane o podtitulok
„Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia Špeciálneho súdu a
kontrolórov“.
Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ich
predmetom boli informácie o mimopracovných aktivitách žalobcu, ako aj iných verejných
činiteľov (aj keď z titulkov vyplýva, že ústrednou postavou týchto článkov bol žalobca
spolu s vtedajším predsedom Najvyššieho kontrolného úradu), konkrétne ich aktívna účasť
na tzv. hosťovských poľovačkách. Vzhľadom na to, že ide o verejných činiteľov, ktorých
nielen profesionálne aktivity, ale aj súkromný život sa za určitých okolností môžu stať
predmetom zvýšeného verejného záujmu (pozri závery k bodu 2), ústavný súd nenachádza
žiaden racionálny dôvod, ktorý by mohol spochybniť právny názor, podľa ktorého
predmetom pozornosti médií môžu byť aj voľnočasové aktivity súvisiace s poľovníctvom.
Ústavný súd považuje poľovníctvo za rozšírené a všeobecne akceptovateľné hobby
a v zásade ušľachtilú voľnočasovú aktivitu s hlbokými historickými tradíciami, ktorej
neodmysliteľnou súčasťou je aj starostlivosť o lesné revíry a lesnú zver, ako aj jej lov podľa
ustanovených pravidiel (opak pytliactva). Zároveň ale nemožno prehliadať, že poľovníctvo
a poľovačky majú aj významný sociálny rozmer spočívajúci v styku a kontaktoch ľudí
rôznych profesií a tradične išlo a ide aj kontakty verejne známych, resp. verejne činných
ľudí, ktoré za určitých okolností môžu vyústiť aj do vzťahov, ktoré by mohli spochybňovať
morálnu integritu a nezávislosť verejne činnej osoby. Preto je celkom pochopiteľné
a legitímne, ak je poľovanie, resp. poľovačky predmetom zvedavosti tlače. Ústavný súd sa
stotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v sťažnosti v prospech ochrany slobody
prejavu zdôrazňuje, že úlohou tlače je nielen upozorňovať „na zlyhanie ktorejkoľvek zložky
verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík ich fungovania. Reprezentanti
súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej nezávislosti strpieť, aj keď sa
týka ich voľnočasových aktivít.“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahu
prejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,
v ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať tak
profesijnej sféry, ako aj súkromného života, aj keď kritika zasahujúca do profesijnej sféry
30
požíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritiku
zasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a Pȋ rcălab proti Rumunsku, rozsudok
ESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Navyše kritiku zasahujúcu
do profesijnej sféry ESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko.
Ide v podstate o kritiku akéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora),
ktoré môže mať vplyv na výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupu
sudcu v súvislosti s dopravnou nehodou (napr. Obukhova proti Rusku, rozsudok ESĽP
z 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03), v súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetku
pre člena rodiny (napr. Sabou a Pȋ r călab proti Rumunsku), či okritiku jeho neštandardných
politických väzieb [napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004,
sťažnosť č. 65545/01 (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. –
BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012,
s. 1060 – 1061)].
Uvedené východiská bol pri rozhodovaní o veci sťažovateľky povinný zohľadňovať
okresný súd aj krajský súd. V čiastočnom rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 sa
k otázke predmetu inkriminovaných článkov okrem iného uvádza: „V predmetnom spore je
potrebné podčiarknuť, že kritizovaný nebol... sudca v rámci svojej pracovnej činnosti, ale
voľnočasové aktivity sudcu, podávané skresľujúcimi informáciami. Súd má za to, že kritika
verejných činiteľov, zvlášť v tak citlivej otázke, ako je nestrannosť a morálka sudcu v jeho
súkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu a to zvlášť ak sa jedná o neúplne
a dostatočne neoverené informácie ponúkané verejnosti v mienkotvornom denníku.
V danom prípade má súd za to, že miera ochrany osobnosti prevyšuje právo nad slobodou
prejavu...
Aj napriek skutočnosti, že kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv
podľa názoru súdu prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov
postavil do svetla nemorálneho konania, poukazujúc na nevyvrátiteľný fakt, že predmetná
kritika sa netýkala práce žalobcu a jeho rozhodovacej činnosti, ale jeho súkromného života
a voľnočasových aktivít.“
Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k citovaným právnym názorom
okresného súdu v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľky uviedol: „Zjednodušene
vyznieva námietka žalovaného, že pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je
možné písať, sú zjavne nesprávne. Niet totiž žiadneho dôvodu pre to, aby sa bez zjavného
dôvodu písalo o voľnočasových aktivitách sudcu, naviac, ak tieto nesúvisia s rozhodovacou
činnosťou sudcu. Správny záver je ten, že možno o týchto aktivitách písať v prípade,
ak predstavujú verejný záujem, kedy dochádza ku konfliktu a porušeniu etického kódexu
sudcov, prípade k takému chovaniu sudcu aj počas mimopracovného času, ktoré môže
spochybniť výkon jeho činnosti, či nezaujatosť.“
Ústavný súd v kontexte s už uvedenými východiskami zastáva názor, že nemožno
súhlasiť s citovanými a rigorózne vyznievajúcimi závermi okresného súdu, ktoré krajský
súd v napadnutom rozsudku nespochybnil. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
voľnočasová aktivita žalobcu (poľovanie ako jeho koníček), ktorý stál na čele súdu
(a v súčasnosti opäť stojí), ktorý symbolizuje boj s korupciou, mohla byť predmetom
legitímneho záujmu médií a táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom
uprednostnenia ochrany súkromia žalobcu pred ochranou slobody prejavu žalovanej
(sťažovateľky).
4. KDE boli inkriminované články uverejnené
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené
v denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť nielen v elektronickej, ale aj v printovej
verzii, ktorá má vysoký náklad. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta
zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak
jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia
(m. m. IV. ÚS 139/2010).
5. KEDY boli inkriminované články uverejnené
32
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza, že „V konaní bolo preukázané,
že článok bol uverejnený tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu, o
ktorú funkciu sa uchádzal žalobca Autor článku tvrdil, že o tejto skutočnosti nevedel.
Vzhľadom na časovú súvislosť prvostupňový súd na túto skutočnosť neprihliadal a dané
tvrdenie neakceptoval.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v denníku SME (elektronická verzia prístupná
na www.sme.sk) bol 23. júna 2009 uverejnený článok s názvom „ pripúšťa, že šéfom
Špecializovaného súdu nebude“, súčasťou ktorého boli aj výroky žalobcu týkajúce sa jeho
prípadnej účasti vo výberovom konaní na predsedu Špecializovaného trestného súdu.
V označenom článku sa okrem iného uvádza: «Sám nemá istotu, že po zániku ŠS
bude naďalej predsedom Špecializovaného trestného súdu. „Zo zákona funkcia predsedu
súdu zrušením súdu zaniká... minister spravodlivosti bude musieť poveriť niektorého
zo sudcov bývalého ŠS a nového Špecializovaného trestného súdu vedením súdu
až do momentu výberového konania,“ uviedol a dodal, že neexistuje jednotný názor, či jeho
funkcia so súdom zaniká. si však myslí, že zaniká. Pripúšťa, že o funkciu šéfa
Špecializovaného trestného súdu by sa vo výberovom konaní uchádzal. „Pravdepodobne
áno, ale nechcel by som predbiehať,“ vyhlásil .»
Sťažovateľka v sťažnosti spochybňuje názor krajského súdu, že publikovanie
inkriminovaných článkov bolo „načasované“, keď argumentuje, že „Články boli uverejnené
v septembri 2009, voľba sa uskutočnila až vo februári 2010 a ministerka rozhodla o výbere
predsedu súdu z troch uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov.“.
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému podotýka, že výber predsedu Špecializovaného
trestného súdu sa uskutočňuje v určitom procese, ktorý zrejme nemožno ohraničiť deviatimi
mesiacmi (o to viac, že žalobca už v júni 2009 verejne pripustil, že sa o túto funkciu bude
uchádzať), čo spochybňuje argumentáciu sťažovateľky. Ústavný súd ale zároveň považuje
za potrebné zdôrazniť, že na ťarchu sťažovateľky nemala byť vyhodnotená ani skutočnosť,
že inkriminované články boli publikované v čase, ktorý bezprostredne predchádzal výberu
predsedu Špecializovaného trestného súdu, keďže ide o vec legitímneho verejného záujmu,
pričom predmetom tohto zvýšeného verejného záujmu môžu byť oprávnene všetky osoby,
ktoré o túto funkciu prejavili záujem (zvlášť ak to urobili verejne), teda aj žalobca.
6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek v. Slovenská
republika, rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny
charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu
(Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom
prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky,
tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových
tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu
právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom
na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr.
II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, II. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto ho
považuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľky.
Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia
príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,
už citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov
na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku
(rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94 — 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú
aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len
pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci
všeobecného záujmu (m. m. IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09
uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti
(obdobne český ústavný súd vo veci I. ÚS 453/03, alebo Spolkový ústavný súd SRN vo veci
BVerfG 90, 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je
možné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať
34
ako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu
(BVerfG 85, 1 15 ff. BVerfG 90, 1, 15).
S prihliadnutím na citovanú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej
veci informácie obsiahnuté v inkriminovaných článkoch označených titulkami (nadpismi)
„Šéf zrušeného Špeciálneho súdu lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“ krajský
súd vyhodnotil ako „nesporné fakty, nie... hodnotiace úsudky“. Ústavný súd považuje tento
záver krajského súdu za akceptovateľný len vo vzťahu k titulkom inkriminovaných článkov
a čiastočne aj k niektorým ďalším informáciám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Ak sa ale
titulky skonfrontujú s celým obsahom inkriminovaných článkov, ktorých predmetom
je najmä polemika o potenciálnom vplyve hosťovských poľovačiek na nezávislosť
verejných činiteľov, tak citovaný právny záver zďaleka nie je jednoznačný a možno ho
úspešne spochybňovať.
Ústavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 k otázke vzťahu medzi
titulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného
v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto
základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba
aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku
objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd
zároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane
osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným
obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači
bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov
je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje
informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadnenia
organickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla
nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo
naopak, nepravdivé.
Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny dôvod na to, aby právne názory
vyslovené vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 neboli aplikovateľné na vec sťažovateľky, t. j.
skutočnosť, že inkriminované články boli označené titulkami „Šéf zrušeného Špeciálneho
súdu lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“, nemôže byť bez ďalšieho
vyhodnotená na ťarchu sťažovateľky a zakladať dôvody na obmedzenie jej slobody prejavu.
Zároveň ale ústavný súd nespochybňuje, že uvedené titulky vyznievajúce ako fakty mohol
okresný súd aj krajský súd podrobiť testu pravdivosti, ako aj ďalšie tvrdenia či výroky
obsiahnuté v inkriminovaných článkoch, napr. „ aj lovili bez platenia
v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa
a regionálneho politika Slobodného fóra ... len za osem mesiacov
minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna a srna. Ak by za poľovačku
platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo šesťtisíc eur. V revíri
strelil ďalších šesť srncov atď...“.
Sťažovateľka vo svojich námietkach formulovaných v sťažnosti tvrdí, že krajský súd
sa v napadnutom rozsudku nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou pravdivosti
výrokov „ lovil zadarmo“ a „ zakázal o sebe písať“, pričom tiež spochybňuje
váhu, ktorú pripísal krajský súd nesprávnemu označeniu poľovníckeho združenia, v ktorom
mal žalobca loviť.
V napadnutom rozsudku krajský súd vo vzťahu k prvému z citovaných výrokov
(„ lovil zadarmo“) okrem iného uvádza:
„Odvolací súd konštatuje, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia (že lovil...
zadarmo) s ohľadom na celý kontext článku, je značne skreslená, deformovaná, a to formou
podania, zvýraznením určitých skutočností v spojení so súvislosťami či okolnosťami, ktoré
vyvolávajú skresľujúcu pravdu, a to až do takej miery, že s hodnotením inak pravdivého
tvrdenia môže čitateľ dospieť k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. Aj keď
článok kritizoval bezpoplatkový lov v lesoch, danú problematiku zvýraznil so zameraním
na osobu žalobcu, v súvislosti s ktorou posunul čitateľovi aj polemiku ohľadom možnej
zaujatosti daného sudcu.“. Na inom mieste krajský súd v napadnutom rozsudku,
odvolávajúc sa na závery vyjadrené v čiastočnom rozsudku okresného súdu, uvádza:
36
„... Pokiaľ išlo o polemiku, že v prípade poľovačiek nešlo o dar ani o bezdôvodné
obohatenie, z rozhodnutia nepochybne vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s danou
skutočnosťou, keď mal za preukázané, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny dar, ani sa
nijak neobohatil, nakoľko poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva, konal v súlade
so zákonom, naviac, sám poskytol protiplnenie poskytnutím bažantej zveri...“
Sťažovateľka, obhajujúc prvý zo sporných výrokov, tvrdí, že v článkoch „... je
jednoznačne uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter)
vo forme lovu bažantov. A teda nešlo výslovne o dar v pravom zmysle slova (t.j. bezodplatné
plnenie)“. Konfrontujúc túto obranu sťažovateľky s obsahom inkriminovaných článkov
možno poukázať na tú ich časť, v ktorej sa uvádza: « v hosťovských
poľovačkách nevidí problém. Hovorí, že so sudcom sú priatelia. „Máme dobrý vzťah. Ja ho
nepotrebujem na nič, on má bažantnicu, tak sa vymeníme. Idem tam ja s priateľmi. My si to
vykompenzujeme“, opisuje barterový systém poľovačiek.»
Z citovaného vyplýva, že sám krajský súd pripustil pravdivosť tvrdenia (že žalobca
lovil zadarmo), ale napriek tomu tento výrok vyhodnotil zjavne v neprospech sťažovateľky,
poukazujúc na formu, akou sťažovateľka informácie o bezplatnom love podala. Ústavný súd
síce zastáva názor, že záver o tom, že v danom prípade „nešlo výslovne o dar, v pravom
zmysle slova“ (ale barter), z inkriminovaného článku nevyznieva tak jednoznačne, ako tvrdí
sťažovateľka v sťažnosti, ale napriek tomu záver krajského súdu (a predtým tiež okresného
súdu) o tom, že ide o nepravdivý výrok, považuje za neprimerane tvrdý.
V súvislosti s posudzovaním informácií obsiahnutých v inkriminovaných článkoch
nemožno zabúdať, že novinár, ktorý ich publikoval v denníku SME ( ),
preukázateľne dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa mali objaviť
v týchto článkoch, čo žalobca a ani vo veci sťažovateľky konajúce súdy nespochybňujú.
Ústavný súd v tejto súvislosti nespochybňuje, že žalobca formálne v zmysle § 34 ods. 7
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) mal a má právo
„... na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine“, v okolnostiach posudzovanej
veci sa však uplatnenie tohto oprávnenia zo strany žalobcu javí účelové (minimálne na prvý
pohľad) v záujme vyhnúť sa nepríjemným informáciám o svojej osobe. Žalobcovi bola
reálne poskytnutá možnosť podať vysvetlenie k otázkam, ktoré sa stali predmetom
inkriminovaných článkov a pozitívne (vo svoj prospech) ovplyvniť ich obsah. Ústavný súd
zastáva názor, že žalobca uplatnil oprávnenie vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch
nad rámec účelu sledovaného zákonom. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu
okresný súd aj krajský súd mali preskúmať, či žalobca mal akceptovateľné dôvody
na uplatnenie oprávnenia vyplývajúceho mu z § 34 ods. 7 zákona o sudcoch, a až na tomto
základe formulovať k tomu závery. Podľa názoru ústavného súdu však v každom prípade
skutočnosť, že žalobca uplatnil svoje právo vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch, nemôže
byť vyhodnotené na ťarchu sťažovateľky.
V kontexte s už uvedeným sa zreteľne javí ako formalistický záver krajského súdu
vo vzťahu k druhému zo sporných výrokov („ zakázal o sebe písať“), vo vzťahu
ku ktorému sa v napadnutom rozsudku uvádza:
„Odvolací súd stručne poukazuje na to, že daný výrok je nepravdivý, pretože žalobca
o sebe nezakázal písať, využil svoje zákonné právo dané mu ust. § 34 ods. 7 a 8
zák. č. 385/2000 Z. z. a musel prihliadnuť aj na odporučenia v súvislosti s bezpečnostnými
opatreniami, ktoré musí dodržiavať ako sudca Špecializovaného trestného súdu. ... Uvedená
informácia poskytuje čitateľovi dojem, že žalobca direktívne prikázal, ako sa má novinár
chovať, čo nemá písať, pričom je podstatný rozdiel v tom, či niečo zakázal alebo nedal
súhlas, na ktorý bol oprávnený v zmysle zákona, či realizoval svoje právo alebo obmedzil
právo žalovaného...“.
Sťažovateľka nesúhlas s citovaným záverom krajského súdu v sťažnosti zakladá
na argumentácii, podľa ktorej «V texte článku „ zakázal o sebe písať“ bola
odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela, že žalobca mimo
iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis článku tak v žiadnom
prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v článku sprostredkovala
komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor, či žalobca „zakázal
o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».
38
Ústavný súd považuje za potrebné argumentáciu krajského súdu a sťažovateľky
konfrontovať s príslušnou časťou článku označeného titulkom „ zakázal o sebe
písať“, v ktorom sa uvádza: «... Sudca hovoril o hosťovských poľovačkách
v súkromnom revíri svojho priateľa najprv otvorene. Džentlemanská
dohoda pre interview znela tak, že sa o téme porozprávame, potom nadiktujeme otázky
a sudca odpovie. Otázky si zapísal, no dohoda nasledujúci deň padla. „Vzhľadom
na vykonávané bezpečnostné opatrenia voči mojej osobe ako osobe chránenej, nebudem
poskytovať verejnosti žiadne vyjadrenia týkajúce sa súkromného života môjho a mojich
rodinných príslušníkov,“ odpísal v odpovedi. Zároveň s odkazom na zákon o sudcoch
a prísediacich napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity.»
Vychádzajúc z citovaného, s odkazom na už vyslovené právne názory o vzťahu
titulku a obsahu článku (formulované v širšom rozsahu vo veci II. ÚS 340/09),
ako aj na všeobecne akceptované oprávnenie novinárov používať expresívnejšie výroky,
sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, ktorý kvalifikoval výrok
„ zakázal o sebe písať“ zjavne ako nepravdivý. Naopak, ústavný súd súhlasí
s obranou sťažovateľky a konštatuje, že použitie tohto výrazového prostriedku nemalo byť
pripísané na jej ťarchu.
Z čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského
súdu možno vyvodiť, že najmä okresný súd, ale aj krajský súd pripísali v neprospech
sťažovateľky vysokú váhu výroku „ aj lovili bez platenia v revíre
, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho
politika Slobodného fóra “, o ktorom bolo v priebehu dokazovania
objektívne zistené, že je nepresný.
Sťažovateľka k tomuto výroku vo svojich námietkach obsiahnutých v sťažnosti
uviedla: «Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď
revír označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý
regionálny politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2
druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,
že žalobca lovil v revíre , ktorý má prenajatý poľovné združenie
podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak
je zrejmé, že nejde o revír v nájme , ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu
postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie
a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu.»
K námietke týkajúcej sa nesprávneho označenia poľovníckeho združenia krajský súd
v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol, že „odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením,
že je možné použiť prípustnú novinársku skratku, keď revír má
prenajatý politik . Súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že pre čitateľa ide
o diametrálne odlišnú výpovednú hodnotu, ak je uvedené, že lovil v súkromnom revíri
regionálneho politika Slobodného fóra od tvrdenia, že lovil v revíri
Poľovníckeho spolku .
Odvolací súd je toho názoru, že takéto zjednodušenie u priemerného čitateľa
nepochybne navodzuje dojem vzťahu sudcu a politika, ktorý v danom prípade nie je
namieste. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z poznajú dlhé roky a sú
priatelia...“.
Hodnotiac argumentáciu sťažovateľky a krajského súdu, ústavný súd zastáva názor,
že výrazové prostriedky použité v inkriminovanom článku aj vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca nespochybnil tvrdenie o priateľstve s , možno považovať
za akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody jeho
prejavu, a nepresnosti, ktorej sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, ako to vplýva
z čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu.
Nad rámec polemiky, ktorú vedie sťažovateľka prostredníctvom námietok
obsiahnutých v jej sťažnosti so závermi krajského súdu vyjadrenými s napadnutom
rozsudku, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že hodnovernosť záverov krajského
súdu (ako aj okresného súdu) by bola nepomerne vyššia, ak by venoval vyššiu pozornosť
40
overeniu pravdivosti a najmä následnému dôkladnému vyhodnoteniu aj takých výrokov
obsiahnutých v inkriminovaných článkoch, ktorých výpovedná hodnota by mohla svedčiť
v neprospech žalobcu, resp. by mohla reálne vyvolať určité pochybnosti o jeho nezávislosti.
U „priemerného čitateľa“ (s týmto pojmom operuje krajský súd) napr. informácia o tom, že
„ len za osem mesiacov minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna
a srna. Ak by za poľovačku platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo
šesťtisíc eur. V revíri strelil ďalších šesť srncov“, zrejme okamžite vzbudí dojem,
že ide o neprimerané množstvo zveri, a vyvolá podozrenie, že sa za takým množstvom
ulovenej zveri v hosťovskom poľovnom revíri môže skrývať niečo nekalé. Ani ústavný súd
nepovažuje také množstvo zveri, ako je uvedené v inkriminovanom článku, ktoré malo byť
ulovené len jedným členom poľovníckeho združenia v priebehu jednej poľovníckej sezóny
(žalobcom) v rámci hosťovských poľovačiek uskutočňovaných na základe barterovej
dohody uzatvorenej medzi dvoma poľovníckymi združeniami, za celkom obvyklé. Na tomto
názore nič nemení skutočnosť (skôr naopak), že podľa čiastočného rozsudku okresného
súdu (s. 5) mala medzi dotknutými poľovníckymi združeniami existovať dohoda o tom, že
„Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám
ulovil zver v hodnote 6 000 Eur, t. j. 60 % ceny ulovenej bažantej zveri.“.
Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že krajský súd
v napadnutom rozsudku uprednostnil ochranu súkromia žalobcu pred slobodou prejavu
sťažovateľky, pričom však
- nezohľadnil, resp. nedostatočne zohľadnil privilegované postavenie sťažovateľky
pri ochrane slobody jej prejavu ako vydavateľky denníka SME, v ktorom boli
inkriminované články publikované, s poukazom na podľa názoru ústavného súdu
neprijateľný argument, že inkriminované člnky sa dotýkali súkromnej sféry žalobcu,
- krajský súd z hľadiska ochrany súkromia žalobcu ako sudcu Špecializovaného
trestného súdu vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca disponuje nižšou mierou ochrany
svojho súkromia ako ostatní sudcovia tohto súdu, keďže v nedávnej minulosti zastával
funkciu predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov
aj verejne pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu Špecializovaného trestného
súdu, ktorý symbolizuje boj s korupciou,
- neprimerane obhajoval ochranu práva súkromia žalobcu poukazom na to,
že inkriminované články sa dotýkali jeho voľnočasových aktivít, hoci podľa judikatúry
ESĽP a tiež názoru ústavného súdu aj súkromná sféra sudcov môže byť predmetom kritiky
médií a v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa inkriminované články navyše
dotýkali sféry, ktorá sa oprávnene stala predmetom verejného záujmu (účasť verejných
činiteľov na hosťovských poľovačkách),
- rigorózny záver krajského súdu o tom, že v inkriminovaných článkoch boli
publikované informácie v podobe faktov, ktoré boli nepravdivé, nie je presvedčivý,
a to jednak z hľadiska nedostatočného zohľadnenia väzby medzi titulkom a obsahom
inkriminovaných člnkov (najmä vo vzťahu k výroku „ lovil zadarmo“), ako
aj z dôvodu neprimeraného formalizmu pri vyhodnocovaní inkriminovaných výrokov
(najmä vo vzťahu k výroku „ zakázal o sebe písať“).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu
napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s porušením jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Bez toho, aby ústavný súd osobitne pripomínal
svoju ustálenú judikatúru k čl. 46 ods. 1 ústavy (časť z nej je citovaná v časti II.1 tohto
nálezu), považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo na súdnu
ochranu zaručuje každému nielen právo na prístup k súdu, ale aj určitú kvalitu súdneho
konania pred nezávislým a nestranným súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho
rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 233/04), t. j. účastník konania má okrem iného právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. III. ÚS 25/06).
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne
požiadavky v kontexte s už vyslovenými závermi nespĺňa.
Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
v napadnutom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostnil ochranu práv
na súkromie žalobcu pred ochranou slobody prejavu sťažovateľky, a preto rozhodol,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva
42
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 46 ods. 1 ústavy, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdu
sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
(bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný
právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých
prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť,
a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením
do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv
sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu kompenzovať zrušením napadnutého rozsudku
krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie len čiastočne, keďže k neprípustnému
zásahu do jej slobody prejavu už došlo. Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom potvrdil
povinnosť uloženú sťažovateľke čiastočný rozsudkom okresného súdu z 29. februára 2012
uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za výroky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch,
pričom toto ospravedlnenie už bolo v denníku SME podľa príkazu okresného súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom krajského súdu uverejnené. Z uvedených dôvodov ústavný súd
dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné zadosťučinenie v sume
3 000 €, ktoré je podľa názoru ústavného súdu primerané konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
44
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd
priznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom spoločnosťou DEDÁK & Partners a Advokátskou kanceláriou
Tomáš Kamenec, s. r. o.
Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadzieb
za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (134 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje
o režijný paušál v sume 8,04 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume po 134 € zvýšenú o režijný paušál po 8,04 €.
Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právni zástupcovia sťažovateľky sú platcami
DPH) predstavujú celkovú sumu 340,80 €, ktorú je krajský súd povinný vyplatiť na účty
oboch právnych zástupcov sťažovateľky v sume po 170,40 € do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015