Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 492/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A.,

B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na slobodu prejavu a slobodné

prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa a 4

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj porušenie

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -335 z 24. novembra 2009,

za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti S., s. r. o., podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-335 z 24. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -335 z 24. novembra

2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

305,85 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k.

-335 z 24. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v čísle 19 spoločenského týždenníka P. zo 6. mája 2005,

ročník XV, na strane 36 bol uverejnený článok pod názvom „...“ (ďalej aj „namietaný

článok“ alebo „článok“), ktorý informoval o krádeži motorového vozidla patriaceho

JUDr. S. F., manželke vtedajšieho poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“) a predsedu politickej strany S... JUDr. R. F. (ďalej len „navrhovateľ“),

a o okolnostiach, ktoré mali sprevádzať pátranie po ňom. Článok okrem iného obsahoval

tento text:

«... Polícia sa pochlapila: Podľa našich informácií nedávno niekto ukradol

automobil, ktorý je napísaný na advokátku S. F. Polícia ani chvíľu nezaháľala. „V momente

stiahli na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“, opísal nám situáciu

náš zdroj...

„... Šťastie či protekcia?: Podľa zdroja z policajného prostredia je objasnenosť

krádeží automobilov minimálna, veď čísla hovoria za seba – celoslovenský priemer je asi

päť percent prípadov. To znamená, že zo sto áut sa nájde asi päť. To však nebol prípad

prominentného politika, či skôr jeho manželky. „Polícia po dvoch dňoch od nahlásenia

krádeže vypátrala motorové vozidlo... Krádež vyšetroval Úrad justičnej a kriminálnej

polície Bratislava IV. Vyšetrovací spis bol uzavretý a auto vrátili majiteľke S. F.,“ potvrdila

informáciu pre P. hovorkyňa PZ SR J. P.»

Návrhom na ochranu osobnosti z 26. mája 2005 sa navrhovateľ domáhal proti

sťažovateľke, ktorá je vydavateľkou uvedeného spoločenského týždenníka, aby Okresný

súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) vydal rozsudok,

ktorým bude konštatované, že tento článok v citovaných častiach neoprávnene zasiahol

do práva na ochranu jeho osobnosti a že informácie, podľa ktorých „v momente stiahli

na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“ a „celoslovenský priemer“

objasnenosti krádeží automobilov „je asi päť percent prípadov“, sú nepravdivé.

Sťažovateľke mala byť uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie za uverejnenie

nepravdivých informácií vytvárajúcich obraz, že navrhovateľ so svojou manželkou požívali

pri pátraní po tomto odcudzenom motorovom vozidle protekciu, resp. že zasahovali

do predmetného vyšetrovania s cieľom získať akési výhody. Zároveň sa navrhovateľ

dožadoval priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1 000 000 Sk

(33 193,92 €) a náhrady trov konania.

Okresný súd predmetnému návrhu vyhovel svojím rozsudkom č. k.

-293 z 31. januára 2007. Tvrdenia uvedené v článku považoval nielen

za nepravdivé, ale aj objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach

navrhovateľa, predovšetkým zásahom do jeho profesijnej cti a vážnosti ako právnika,

advokáta a poslanca národnej rady. Okresný súd dospel k názoru, že z kontextu článku

dotýkajúceho sa témy krádeže motorového vozidla manželky navrhovateľa, použitím

uvedených nepravdivých údajov v spojení s podtitulom „Šťastie, či protekcia?“, ako

aj nesprávneho údaja, že vyšetrovací spis bol uzavretý, vytvorila redaktorka spoločenského

týždenníka P. (ďalej len „autorka článku“) pre čitateľa obraz, že navrhovateľ pri

objasňovaní, vyšetrovaní alebo pátraní po motorovom vozidle požíval protekciu a že práve

v dôsledku toho došlo aj k objasneniu krádeže motorového vozidla. Uverejnenie týchto

informácií ho tak mohlo degradovať v očiach verejnosti a spochybniť jeho dôveryhodnosť,

v dôsledku čoho by sa nemohol otvorene vyjadrovať k otázkam korupcie a klientelizmu.

Tým sťažovateľka podľa úsudku súdu prvého stupňa neoprávnene zasiahla

do navrhovateľových osobnostných práv.

Uverejnením nepravdivých údajov v spoločenskom týždenníku, ktorý má vzhľadom

na štatistiku čítanosti široký vplyv na verejnosť a oslovuje množstvo ľudí, ktorí podané

informácie prijímajú ako pravdivé a dôveryhodné, došlo podľa názoru súdu prvého stupňa

k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa predovšetkým v profesijnej oblasti.

Navrhovateľ bol pritom v čase neoprávneného zásahu osobou známou nielen širokej

právnickej verejnosti, ale aj ostatným občanom. Keďže zásah mal širokú publicitu, boli

z pohľadu súdu prvého stupňa v danej veci splnené aj zákonné podmienky na priznanie

primeraného zadosťučinenia v peniazoch (materiálnej satisfakcie). V tejto súvislosti okresný

súd zdôraznil preventívnu funkciu tejto formy zadosťučinenia, ktorá sa stáva prostriedkom

upevnenia povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače,

rozhlasových a televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú

a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb. Za primeranú sumu k rušivému zásahu

do osobnostných práv navrhovateľa pritom považoval nemajetkovú ujmu v peniazoch

v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €), na zaplatenie ktorej zaviazal sťažovateľku.

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie,

na základe ktorého krajský súd svojím rozsudkom č. k. -335 z 24. novembra

2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Odvolací súd sa nestotožnil

s jej námietkou neúplne zisteného skutkového stavu v dôsledku nevykonania výsluchu

svedka npor. M. Zdôraznil, že sťažovateľka bola spolu s predvolaním na pojednávanie

riadne poučená o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie [

(ďalej len „OSP“)], tie v prvostupňovom konaní však riadne a včas nepredložila ani

neoznačila. Odvolací súd taktiež konštatoval, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaného dokazovania k správnemu skutkovému záveru, a že navrhovateľom namietané

sporné tvrdenia sú nepravdivé a na ich základe vyvodil správny právny záver, že týmito

nepravdivými údajmi sťažovateľka neoprávnene zasiahla do osobnostných práv

navrhovateľa, a svoje dôvody vedúce k priznaniu morálnej satisfakcie a nemajetkovej ujmy

v peniazoch aj náležite v súlade s odôvodnil. Obsah odvolania

sťažovateľky nie je podľa krajského súdu spôsobilý spochybniť správnosť záverov

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom

uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo

by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu spoľahlivo preukázané, že

na pátranie po odcudzenom motorovom vozidle neboli „stiahnutí“ aj policajti, ktorí

pracovali na iných prípadoch, a že celoslovenský priemer objasnenosti krádeží automobilov

nie je 5 % prípadov, ale minimálne 15,45 %.

Podstatnú časť svojho odôvodnenia venoval odvolací súd námietkam, ktoré sa týkali

právneho posúdenia veci. Autorka článku podľa jeho názoru nesledovala dobrý úmysel

informovať verejnosť, či už o vydieraní v súvislosti s krádežou vozidiel prominentných

ľudí, alebo o ich zvýhodňovaní pri pátraní po ich odcudzených vozidlách. Krajský súd

taktiež uviedol, že autorka článku nedala čitateľovi k dispozícii všetky rozhodujúce fakty

týkajúce sa pátrania po odcudzenom vozidle, a to v takom rozsahu, aby si mohol na vec

vytvoriť vlastný názor. Nepravdivé a ničím nepodložené údaje v kontexte ďalšieho obsahu

článku vrátane podnadpisov pasáží „Polícia sa pochlapila“ a „Šťastie či protekcia?“

v spojení s tvrdením, že napriek malej objasnenosti u tohto typu trestnej činnosti polícia

v prípade prominentného politika, či skôr jeho manželky, vypátrala motorové vozidlo

po dvoch dňoch od nahlásenia krádeže, vytvorili podľa krajského súdu u čitateľa dojem, „že

navrhovateľ nenáležite zasahoval do pátrania policajných orgánov po odcudzenom vozidle

jeho manželky v záujme jeho čo najrýchlejšieho vypátrania, že využil svoje postavenie

ústavného činiteľa na ovplyvňovanie vyšetrovania krádeže, že požíval privilegované

postavenie z titulu svojej funkcie a že tým dosiahol protekciu, aby jeho postavenie z titulu

svojej funkcie vec bola prednostne a úspešne vybavená“. Odvolací súd ustálil, že čitateľovi

sa tak podsúva názor, „že to nebolo šťastie, vďaka ktorému došlo k tak rýchlemu vypátraniu

odcudzeného vozidla po dvoch dňoch pri tak minimálnej objasnenosti prípadov krádeže, ale

že k tomu prispela práve protekcia“. Nie je pritom podstatné, že článok takéto tvrdenie

výslovne neobsahuje. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania

dávajú jednoznačný podklad na záver, že navrhovateľ či jeho manželka žiadnym spôsobom

neovplyvňovali pátranie po odcudzenom motorovom vozidle a ani inak do neho

nezasahovali a policajné orgány postupovali aj v tomto prípade nestranne a štandardne, ako

v ďalších iných prípadoch. Článok bol preto podľa záverov krajského súdu objektívne

spôsobilý privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho profesijnej cti a vážnosti, ktorú požíva

u odbornej aj laickej verejnosti. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd priznanie

morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia spolu s určením nepravdivosti tvrdení

obsiahnutých v článku za opodstatnené.

Napokon sa odvolací súd v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou určenia výšky

náhrady nemajetkovej ujmy podľa . Rovnako ako súd

prvého stupňa nepovažoval ani odvolací súd priznanú morálnu satisfakciu za primeranú či

postačujúcu na eliminovanie ujmy vzniknutej na osobnostných právach navrhovateľa, a to

vzhľadom na konkrétne okolnosti zásahu, teda intenzitu, povahu, spôsob zásahu, charakter

a dôležitosť dotknutej hodnoty, ďalej rozsah ujmy a jej dopad na postavenie a uplatnenie

v spoločnosti. Zdôraznil, že závažnosť týchto následkov treba hodnotiť s ohľadom

na význam postavenia navrhovateľa, ktorý je dlhé roky činný vo verejnom živote a aktívne

sa zasadzuje za boj proti korupcii a klientelizmu. Neoprávneným zásahom malo byť zvlášť

citeľne znížené jeho spoločenské hodnotenie, znevážené jeho odborné uznanie,

spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť a ohrozené jeho ďalšie uplatnenie v tejto

odbornej oblasti. Krajský súd vyslovil tiež názor, že tento zásah bol umocnený

skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania postavenia

prominentnými politikmi požívaním protekcie či iných nenáležitých výhod, pričom

určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie bol motív. Podľa krajského súdu

zverejnenie nepravdivých informácií nebolo dominantne motivované snahou o objektívne

informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr útočne. Autorka

článku sa totiž nedôvodne spoliehala na pravdivosť súkromných informácií získaných

od zdroja z policajného prostredia a postupovala s hrubou nedbanlivosťou, keď nevykonala

sama objektívny prieskum a neoverila si tak oficiálnou cestou ich dôveryhodnosť. Odvolací

súd tiež prihliadol na to, že k zverejneniu došlo v spoločenskom týždenníku, ktorý má pre

svoju veľkú čítanosť významný vplyv na vytváranie verejnej mienky. V konkrétnom

prípade pritom presiahlo informovanie založené na nepravdivých faktoch prípustnú mieru

a intenzitu spôsobom, ktorý už v demokratickej spoločnosti tolerovať nemožno.

Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd uznal sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 €) ako

primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľovi vznikla.

II.

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku, pričom jej

argumentáciu možno rozdeliť do niekoľkých častí. Predovšetkým namieta porušenie svojich

základných práv na slobodu prejavu práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26

ods. 2 a 4 . Otázku v medzititulku článku znejúceho „Šťastie či protekcia?“ nemožno

podľa nej považovať za tvrdenie faktu alebo za nepravdivú informáciu, ale za hodnotiaci

úsudok, ktorý zásadne nemôže podliehať dokazovaniu. Uznáva síce, že aj v takomto prípade

treba posudzovať obmedzenie práva na slobodu prejavu s ohľadom na jeho primeranosť,

v tomto smere však sťažovateľka nepovažuje závery odvolacieho súdu za dostatočné.

Sťažovateľka tvrdí, že jeho argumentácia sa nevysporiadala s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sú hranice prípustnej kritiky vo vzťahu

k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako v prípade súkromnej osoby, a novinárska

sloboda zahŕňa tiež možné uchýlenie sa k určitému stupňu preháňania alebo dokonca

provokácie.

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na rozpornosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd v ňom síce uviedol, že „pre vznik

zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia zásahu objektívne spôsobilého

vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej

príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu... Zásah musí byť spôsobilý

narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti,

dôstojnosti a spoločenskej vážnosti...“, na tieto všeobecné závery však nadviazal

konštatovaním, že aj keď autorke článku „nepochybne prináleží právo verejne sa pýtať, či

nie sú prominentní ľudia či politici uprednostňovaní v porovnaní s bežnými občanmi pri

vyšetrovaní trestných činov, bezprostredne ktorých sa stali obeťami“, tak „v tomto

prípade... zostal pôvodný zámer autorky článku spracovať tému vydierania potlačený

do úzadia v záujme upútania pozornosti čitateľa na privilegované postavenie navrhovateľa

pri pátraní po odcudzenom vozidle jeho manželky“. Za určujúci tak považoval zámer

autorky článku, ktorý však vyvodil len z neho samotného, abstrahujúc od zistení

vyplývajúcich z jej výsluchu, z ktorého vyplýva, z akých zdrojov čerpala svoje informácie.

Za vzájomne si odporujúce považuje sťažovateľka aj ďalšie tvrdenia odvolacieho súdu. Ten

na jednej strane konštatoval, že „článok neobsahuje tvrdenie o tom, že navrhovateľ

s manželkou požíval, v danom prípade pátrania po odcudzenom vozidle a pri vyšetrovaní

trestného činu krádeže, protekciu“, na druhej strane však poukázal na to, že nepravdivé

údaje mohli vytvoriť u čitateľa dojem, že k tejto protekcii došlo. Sťažovateľka je

presvedčená, že v prípade záveru o podsúvaní tohto názoru nie je jasné, o aké zistenia sa

opiera, vo všeobecnosti je však podcenením schopnosti bežných čitateľov článku rozlišovať

medzi takýmito skutočnosťami.

Sťažovateľka vyjadruje názor, že oporu v dokazovaní napokon nemajú ani zistenia

a právne názory odvolacieho súdu týkajúce sa splnenia hmotnoprávnych podmienok

priznania náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Nebolo totiž nijako preukázané, že

by mu vznikla ujma, ktorá by bola natoľko značná, že by poskytnutie morálnej satisfakcie

za ňu nebolo postačujúce. Sťažovateľka namieta, že odvolací súd neodôvodnil svoje závery

jediným dôkazom o ním tvrdených následkoch, a pohybuje sa len v „čistej sfére

nepodložených hypotéz“. Takáto aplikácia a je preto

podľa sťažovateľky v príkrom rozpore s ústavnými zásadami zakotvenými v čl. 46 ods. 1,

a . Súčasne sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu, že sa

vôbec nezaoberal podmienkou nevyhnutnosti uloženia povinnosti nahradiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu v demokratickej spoločnosti v intenciách čl. 10 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V záverečnej časti svojej sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá namietaným porušením

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ku ktorému malo

dôjsť tým, že už súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedka npor. M., hoci pôvodne

o vykonaní tohto dôkazu rozhodol. Skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky

na pojednávaní dňa 31. januára 2007 pred vyhlásením dokazovania za skončené nežiadal

vykonanie ďalších dôkazov, podľa jej tvrdenia neznamená, že na vykonaní uvedeného

dôkazu netrval. Sťažovateľka taktiež namieta, že nebola rešpektovaná ani doterajšia

judikatúra definujúca hmotnoprávne podmienky vzniku práva na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa a . Konkrétne poukazuje na rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 1998 (R 29/2001)

a sp. zn. z 27. apríla 2006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. novembra 2007 a v nich uvedené právne závery týkajúce sa povinnosti

súdov vychádzať pri úvahách o výške prisudzovanej náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa oprieť o celkom

konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa na zistenú mieru zásahu

do osobnostných práv dotknutej osoby. Podľa uvedených rozhodnutí treba skúmať následnú

reakciu, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom prostredí, súd

však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu navrhovateľa, pokiaľ ide o dôkazné bremeno,

a vyhľadávať zaňho dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že súdy nemôžu priznávať

neprimerané, či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli

k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu

do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných ústavne zaručených

základných práv mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví, či

dokonca živote) bagatelizovať. Odvolací súd preto podľa sťažovateľky neuviedol

dostatočné dôvody svojho rozhodnutia, čím konal v rozpore s . Jeho

právne závery sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, v dôsledku čoho

porušujú základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie).

III.

Ústavný súd uznesením č. k. -30 z 18. septembra 2012 prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Nadväzne na to si vyžiadal príslušný spis

okresného súdu sp. zn. a vyzval účastníkov konania, aby sa k sťažnosti

vyjadrili.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 29. marca 2012 uviedol, že príslušný senát

odôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s . Zdôraznil, že v odvolacom

konaní nebolo vykonávané alebo doplňované dokazovanie v danej veci, pretože odvolací

súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvostupňovým

súdom. Samotný nesúhlas sťažovateľky s jeho závermi nemôže znamenať nesprávnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Navrhovateľ ako „dotknutá osoba“ sa k sťažnosti vyjadril prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. K., B., podaním z 23. januára 2013, v ktorom sa

stotožnil s uvedeným stanoviskom krajského súdu. Sťažnosť považuje za bezpredmetnú

a zjavne neopodstatnenú, pričom v tejto súvislosti zhrnul závery obsiahnuté v napadnutom

rozsudku. Odvolací súd sa v ňom podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal s judikatúrou

ESĽP, ako aj s existenciou dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom nesúhlasí

s tvrdením sťažovateľky, že nezohľadnil zistenia vyplývajúce z výsluchu autorky článku.

Vo svojom vyjadrení ďalej navrhovateľ poukázal na to, že sťažovateľka uverejnila

predmetný článok v týždenníku P. ešte trikrát, a to v jeho vydaniach z 2. decembra 2009,

z 28. januára 2010 a zo 4. februára 2010, čo viedlo navrhovateľa k podaniu opätovného

návrhu na ochranu osobnosti. Konanie o tomto návrhu bolo vedené Okresným súdom

Bratislava IV pod sp. zn. a bolo skončené uznesením, ktorým súd schválil

zmier, na základe ktorého sťažovateľka uverejnila dňa 3. januára 2013 sťažovateľovi

ospravedlnenie za všetky tieto tri články. Z jej konania preto možno podľa navrhovateľa

usudzovať, že uznala nepravdivosť informácií uvedených v tomto článku a že dnes už

akceptuje sťažnosťou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno v tejto

veci očakávať ďalšie jej objasnenie, podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) s výslovným súhlasom účastníkov konania od neho upustil.

IV.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa môže sťažnosť podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti proti napadnutému rozsudku, ktorým bola sťažovateľke uložená

povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi za tvrdenia obsiahnuté v predmetnom článku

a zaplatiť mu sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 €) ako náhradu za nemajetkovú ujmu, je

námietka, že ním došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 . Sťažovateľka zastáva názor, že uverejnením tohto článku nedošlo

k neprípustnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ by sa však ústavný súd

s týmto záverom nestotožnil a právny názor odvolacieho súdu by považoval za ústavne

konformný, mal by napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia

určenia výšky nemajetkovej ujmy, ktorá má byť zaplatená navrhovateľovi.

V.

Ústavný súd zdôrazňuje, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ),

ktorý nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, a preto zásadne nie je

oprávnený zasahovať do ich rozhodovacej činnosti (napr. , ,

, ). Výnimku predstavujú len prípady, ak ich rozhodnutím alebo

v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (napr.

). Len z tohto hľadiska môžu byť predmetom jeho kontroly skutkové a právne

závery všeobecného súdu.

Vo svojej rozhodovacej činnosti kladie ústavný súd dôraz na rešpektovanie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v podmienkach demokratickej

spoločnosti a právneho štátu tvoria kľúčové právne záruky ochrany zaručených

práv (). Ich súčasťou je aj zodpovedajúca povinnosť všeobecných súdov, aby

svoje rozhodnutia riadnym spôsobom odôvodnili (napr. , ) a aby

ich skutkové a právne závery neboli arbitrárne (napr. ). Práve o takýto

prípad by pritom išlo vtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy,

v dôsledku čoho by sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť

súdnu ochranu tomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že

do obsahu predmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná

v rámci odvolacieho konania.

Sťažovateľka sa odvolaním proti rozsudku súdu prvého stupňa domáhala ochrany

slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 2 a 4

. Odvolací súd sa preto musel vysporiadať s problémom možného konfliktu týchto jej

práv s právom navrhovateľa na ochranu osobnosti, resp. v širšom zmysle s jeho právom

na súkromie, ktoré je rovnako ústavne garantované, a to predovšetkým v čl. 16 ods. 1

a a v dohovoru. Z povahy oboch týchto práv (hodnôt) vyplýva, že

riešenie ich kolízie nemožno dosiahnuť normatívne. Je úlohou všeobecných súdov, resp.

vo všeobecnosti orgánov aplikácie práva, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu

zisťovali mieru ich dôležitosti a následne dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jedného

z nich ().

Uloženie povinnosti dodatočne sa ospravedlniť za uverejnenie niektorých častí

predmetného článku a zaplatiť osobe, do ktorej osobnostných práv malo byť nimi

zasiahnuté, náhradu nemajetkovej ujmy, je nepochybne obmedzením práv sťažovateľky

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií. Pôvodcom tohto zásahu bol

podľa názoru sťažovateľky odvolací súd, pretože práve v dôsledku jeho potvrdzujúceho

rozhodnutia boli tieto povinnosti sťažovateľke právoplatne uložené. Ústavný súd preto

musel posúdiť, či sa odvolací súd týmto zásahom dopustil porušenia jej základných práv

podľa a 4 a tým, že vo svojom rozhodnutí nedostatočne

zohľadnil jej slobodu prejavu a právo na slobodné rozširovanie informácií, a či jej tak

neodoprel súdnu ochranu, ktorú jej práve mal poskytnúť.

Ústavnoprávny prieskum namietaného zásahu do základného práva (resp. jeho

obmedzenia) štandardne pozostáva z posúdenia jeho legality, teda či k nemu došlo zákonom

alebo na základe zákona ( a 2 ), a jeho proporcionality, teda či tento zásah

obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. V tejto súvislosti ústavný súd

vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá

z týchto troch krokov: 1. identifikácie účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti

tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. testu

proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah

do základného práva sledoval a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny,

čo znamená, že musí obmedzenie predmetného základného práva z dôvodu

dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať ( druhá veta ). Súčasťou tohto kroku je

aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom,

teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo

možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu

k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie

proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízii stojacich

práv či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade.

Uvedené východiská možno vo všeobecnosti preniesť do roviny sporu o ochranu

osobnosti, o ktorý ide v prerokovávanej veci. Je nepochybné, že rozhodnutie odvolacieho

súdu malo v okolnostiach prípadu zákonný základ ( ) a že

sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Tento

cieľ možno považovať za legitímny, resp. ústavne akceptovateľný, pretože čl. 26 ods. 4

umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom

opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

požíva ústavnú ochranu v a ako ústavne zaručené právo by preto obstálo ako

prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste

proporcionality) aj v prípade, ak by takého dôvody výslovne

nevymedzoval (porov. , ). Podľa ústavného súdu bolo predmetné

obmedzenie zároveň vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobnostných práv

navrhovateľa (test vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že ten nemal iný právny prostriedok,

ako sa domôcť ich ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia

(test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv sťažovateľky tak bol za

týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná

proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť

právo navrhovateľa na ochranu osobnosti pred sťažovateľkinou slobodou prejavu a jej

právom na slobodné rozširovanie informácií. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou

(, , ) tak ústavný súd na účel riešenia uvedenej

kolízie analyzoval predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami

KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu;

(k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J. et al. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.)], podstatou ktorého bolo

zodpovedanie nasledujúcich otázok:

a) Kto zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal?

Niektorým skupinám osôb (typicky politikom a novinárom) možno priznať

z hľadiska slobody prejavu privilegované postavenie, resp. vyššiu mieru ochrany tohto

práva, pretože plnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu

a vytvárajú tak podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je

predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti (porov. napr. rozsudok veľkého senátu

ESĽP zo 17. decembra 2004 vo veci sťažnosti Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku

č. 49017/99, bod 71, alebo rozsudok z 25. júna 1992 vo veci sťažnosti Thorgeir Thorgeirson

proti Islandu č. 13778/88, bod 63).

b) O kom bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry (súkromia) zasahoval?

Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice

akceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie u politikov, najužšie u „bežných“ občanov

(porov. napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986 vo veci sťažnosti Lingens proti Rakúsku

č. 9815/82, bod 42, alebo rozsudok z 9. januára 2007 vo veci sťažnosti Kwiecień proti

Poľsku č. 51744/99, bod 52).

c) Čo bolo obsahom namietaného článku? Čoho sa namietaný článok týkal?

V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu

a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom

rade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú,

teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote (politikov). Obsahom namietaného článku boli

nepochybne veci verejného záujmu (informácie o činnosti polície), pričom ústavný súd už

v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky

o otázkach verejného záujmu, s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti

takéto informácie prijímať [dostať; ()]. Tieto otázky „môžu a majú byť

verejne posudzované“ (, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. ).

d) Kde bol namietaný článok uverejnený?

Vo všeobecnosti platí, že čím je vyššia miera publicity, tým vyššia je aj miera

ochrany osobnostných práv. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení s kritériom autora,

ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať (m. m. ,

).

e) Kedy bol namietaný článok uverejnený?

Skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť

aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť.

f) Ako boli informácie v namietanom článku formulované?

Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi

a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti

hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46;

tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95,

bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP

z 24. februára 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47). Ochrana

výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu

vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré

sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (, , ).

Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu

zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek

tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len

jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň treba

zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje

automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie

opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu.

VI.

K námietke porušenia základných práv podľa a 4 a –

proporcionalita obmedzenia slobody prejavu na účel ochrany osobnostných práv

Predmetom sťažovateľkou zverejneného článku bola informácia o tom, že podľa

nemenovaného zdroja došlo bezprostredne po nahlásení krádeže motorového vozidla

manželky navrhovateľa k „stiahnutiu“ policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch. Jej

motorové vozidlo bolo vypátrané už po dvoch dňoch, a to napriek nízkej objasnenosti tohto

typu krádeží, ktorá mala v tom čase podľa článku celoslovensky predstavovať len asi 5 %

prípadov. V tejto súvislosti si preto autorka článku položila (v podnázve jeho časti) otázku,

či objasnenie tohto prípadu bolo šťastím alebo protekciou.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sloboda prejavu a právo slobodne rozširovať informácie

nie sú v demokratickej spoločnosti len individuálnym právom jednotlivca, ale v širšom

kontexte predstavujú súčasť základných mechanizmov kontroly verejnej moci. Táto ich

funkcia spočíva, stručne povedané, na základnom princípe, že akákoľvek téma či

skutočnosť, ktorá čo i len v najširšom slova zmysle súvisí s výkonom verejnej moci

na akejkoľvek úrovni, môže byť predmetom verejnej diskusie, a tým aj verejnej kritiky

z akéhokoľvek do úvahy prichádzajúceho hľadiska vrátane zákonnosti a vecnej správnosti.

Ide pritom, samozrejme, len o jeden z účelov uvedených základných práv, ktorých obsah je

širší a vzťahuje sa aj (a nielen) na iné oblasti verejného záujmu.

V prerokovávanej veci je na preskúmanie namietaného porušenia základných práv

podľa a 4 a , tak ako už bolo uvedené, rozhodujúce

posúdenie jeho proporcionality v užšom zmysle a s ňou spojených čiastkových otázok KTO,

O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO „hovoril“ (uverejnil informáciu), ktoré sa vzťahujú

na predmetný článok. Ústavný súd nijako nespochybňuje význam činnosti (KTO?)

novinárov pri vyhľadávaní a sprostredkovávaní informácií, ako aj napĺňaní už uvedenej

kontrolnej funkcie. Z tohto hľadiska im konštantne priznáva privilegované postavenie,

súčasťou ktorého je aj možnosť používať určitú mieru preháňania či provokácie (napr.

rozsudky ESĽP z 23. mája 1991 vo veci sťažnosti Oberschlick proti Rakúsku č. 11662/85,

bod 38, a zo 6. mája 2003 vo veci sťažnosti Parna proti Taliansku č. 48898/99, bod 39

a z judikatúry ústavného súdu napr. nálezy , , ,

). Taktiež je zrejmé, že (O KOM?) navrhovateľ bol v dobe vydania

predmetného článku poslancom národnej rady a predsedom parlamentnej politickej strany,

teda osobou verejného záujmu, a musel tak zo strany verejnosti strpieť širšiu mieru záujmu

či kritiky vo vzťahu k svojej osobe (podobne napr. ). Spoločenským

týždenníkom nastolená otázka (ČO?), či v prípade krádeže motorového vozidla jeho

manželky nepostupovali policajné orgány protekčne v tom zmysle, že na jeho nájdenie

vynaložili vyššiu pozornosť a úsilie, než je v týchto prípadoch obvyklé, a či práve táto

skutočnosť nemala vplyv na rýchle nájdenie predmetného vozidla, je podľa názoru

ústavného súdu legitímna a reflektujúca verejný záujem. Verejnosť (ktokoľvek) má totiž

právo získavať informácie o činnosti orgánov verejnej moci (polície), zaujímať sa o ňu

a kriticky ju hodnotiť, pričom je prvoradou povinnosťou médií o činnosti štátnych orgánov

verejnosť informovať. K zverejneniu predmetného článku (KDE?) došlo v spoločenskom

týždenníku, ktorý má veľkú čítanosť a predáva sa po celom Slovensku. Táto skutočnosť

môže mať preto vplyv na posúdenie intenzity prípadného zásahu do osobnostných práv

a s tým spojený rozsah kompenzačnej povinnosti, avšak sama osebe ešte neznamená jeho

neprípustnosť. Pokiaľ ide o časový aspekt zverejnenia (KEDY?), k uverejneniu článku

došlo s relatívne krátkym (niekoľkomesačným) časovým odstupom po udalosti, ktorej sa

venoval, pričom aj v tomto období bol jeho obsah, a to aj s ohľadom na trvajúce postavenie

navrhovateľa ako osoby verejného záujmu, stále aktuálny.

Zostáva tak zodpovedať poslednú z čiastkových otázok, ktorá sa vzťahuje na spôsob

(AKO?), akým boli predmetné informácie podané. Tak ako už bolo uvedené, je pri

posudzovaní medzí slobody prejavu nevyhnutné rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi

úsudkami. Predmetný článok neobsahuje tvrdenie o tom, že by navrhovateľ akýmkoľvek

spôsobom zasahoval do vyšetrovania krádeže motorového vozidla svojej manželky, a takúto

skutočnosť ani nenaznačuje. Autorka článku si však položila otázku, či jeho rýchle

vypátranie bolo len výsledkom šťastia (náhody) alebo mu dopomohla skutočnosť, že

navrhovateľ požíva (hoci aj nevedome) protekciu zo strany polície. Táto úvaha má podľa

názoru ústavného súdu nepochybne povahu hodnotiaceho úsudku, pričom autorka článku

pri nej vychádzala z nasledujúcich troch v článku uvedených skutočností: a) k vypátraniu

hľadaného vozidla došlo v priebehu dvoch dní, b) celoslovenská objasnenosť krádeží

vozidiel bola na úrovni asi 5 % a c) v súvislosti s predmetnou krádežou došlo (z dôvodu jej

vyšetrenia) k stiahnutiu policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že v rozsahu týkajúcom

sa pravdivosti zverejnených faktov pokladá pred všeobecnými súdmi vykonané

dokazovanie za dostatočné, pričom spôsob, akým sa súdy vysporiadali s dôkaznými

návrhmi vrátane návrhu sťažovateľky na výsluch ďalšieho svedka, považuje

za zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z práva na spravodlivé súdne konanie.

Vo svojom ďalšom výklade preto ústavný súd vychádzal z ich záverov, podľa ktorých

sťažovateľka nepreukázala pravdivosť posledných dvoch z uvedených skutočností. Podľa

štatistík nebola celoslovenská objasnenosť za rok 2004, teda za posledný kalendárny rok

pred krádežou vozidla, na úrovni 5 %, ale minimálne 15,45 %. Pokiaľ ide o údajné okamžité

predisponovanie („stiahnutie“) policajtov, príslušná časť článku síce obsahuje túto

informáciu vo forme citácie zdroja z policajného prostredia, podáva ju však ako pravdivú

a nijako ju nerelativizuje. Táto informácia sa opiera len o tvrdenie tohto zdroja, pričom

autorka článku ju ďalej neoverovala ani sa nepokúsila zistiť iné skutočnosti, ktoré by ju

potvrdzovali. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktoré ho viedlo k opačnému

skutkovému záveru, teda že priebeh vyšetrovania bol obdobný ako v iných prípadoch.

Hoci úvaha autorky článku o prípadnej protekcii nie je tvrdením faktu, ale

hodnotiacim úsudkom, nemožno opomenúť, že jej skutkový základ je založený práve

na uvedených troch skutočnostiach, z ktorých pravdivosť dvoch bola v súdnom konaní

spochybnená, či dokonca vyvrátená. Keďže absencia dostatočného skutkového základu

môže viesť k záveru o excesívnej povahe hodnotiaceho úsudku (porov. De Haas a Gijsels

proti Belgicku, bod 47; Feldek proti Slovensku, bod 76), na ktorý by sa tak vzťahovala

menej intenzívna ochrana slobody prejavu, musel ústavný súd v rámci poslednej čiastkovej

otázky posúdiť, či táto skutočnosť odôvodňuje záver o neprípustnosti zásahu sťažovateľky

do osobnostných práv navrhovateľa.

Pochybenie autorky článku, ktorá (či už zámerne alebo nedopatrením) uviedla

nesprávny údaj o objasnenosti tohto typu trestnej činnosti, podľa názoru ústavného súdu

nespochybňuje skutkový základ v článku uvedeného hodnotiaceho úsudku a nemožno ho

z hľadiska predmetného ústavnoprávneho posúdenia preceňovať. Otázka prípadnej

protekcie navrhovateľa, ktorá je podstatou predmetnej časti článku, by totiž bola rovnako

legitímna pri priemernej celoslovenskej objasnenosti krádeží motorových vozidiel 5 % ako

pri 15,45 %. Súd prvého stupňa nakoniec sám zistil, že v Bratislavskom kraji, na území

ktorého došlo k predmetnej krádeži, bola táto objasnenosť na úrovni 6,58 %, teda približne

na tej, aká bola autorkou článku uvádzaná. Táto skutočnosť síce neodstraňuje nesprávnosť

v článku uvedeného údaja, významne však relativizuje dôsledky tohto pochybenia

vo vzťahu k predmetnému hodnotiacemu úsudku, pretože z pohľadu bežného čitateľa

porovnateľne vypovedá o nízkej (minimálnej) objasnenosti týchto krádeží.

Pokiaľ ide o druhý nepreukázaný fakt, je zjavné, že tvrdenie o „stiahnutí“ policajtov,

ktorí pracovali na iných prípadoch, nabáda čitateľa k odlišnému pohľadu na posudzovaný

hodnotiaci úsudok, než ako by to bolo v prípade, ak by bol založený len na údajoch o dĺžke

pátrania a ročnej objasnenosti. Úvaha o možnej protekcii, ktorú autorka článku netvrdí, ale

len pripúšťa ako jedno z vysvetlení rýchleho vypátrania vozidla, má totiž v spojení s týmto

faktom presvedčivejší základ, teda nejde už len o analýzu štatistických údajov.

Nepreukázanie uvedeného postupu policajných orgánov tak má za následok, že článok

„podsúva“ čitateľom záver o širšom skutkovom základe na úvahu o možnej protekcii, ktorá

je presvedčivejšia, než akou by inak bola. To však neznamená, že by v dôsledku tohto

pochybenia stratil predmetný hodnotiaci úsudok skutkový základ, pretože aj naďalej

zostávajú v článku nespochybnené ostatné uvedené údaje.

Pre posúdenie ústavného súdu bolo ďalej podstatné, že predmetný článok sa vôbec

nezaoberal konaním navrhovateľa či jeho manželky, žiadnym spôsobom ho nehodnotil a ani

v tomto ohľade nič nenaznačoval. Jeho text nemohol byť preto pre čitateľov základom

na skutkový záver, že navrhovateľ alebo jeho manželka ovplyvňovali pátranie

po odcudzenom motorovom vozidle alebo do neho inak zasahovali v záujme jeho

najrýchlejšieho vypátrania. V tomto zmysle je opačný predpoklad všeobecných súdov

uvedený v ich rozhodnutiach nesprávny a ničím nepodložený. Oba súdy prehliadli podstatnú

skutočnosť, a to, že kritické vyznenie článku smerovalo vo vzťahu k postupu policajných

orgánov, a nie navrhovateľa či jeho manželky. Podstatou hodnotiaceho úsudku bola otázka,

či polícia nepristupuje v prípadoch, keď sa obeťou krádeže motorového vozidla stane

„prominentná“ osobnosť, teda osoba verejne známa, s väčším nasadením, než je to

štandardne v prípadoch „bežných“ občanov. Takýto jej postup pritom (samozrejme

za predpokladu, že by bol preukázaný, k čomu však v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo) nemusel mať základ v podnete či korupčnom konaní tejto osobnosti, ale rovnako

tak mohol vzniknúť aj z iniciatívy policajných orgánov samotných, napr. v snahe preukázať

v eventuálnom mediálne zaujímavom prípade svoju kompetentnosť, alebo mohol byť

súčasťou určitej mlčky akceptovanej praxe, nech by už jej pôvod mal akúkoľvek príčinu.

Príčin takéhoto postupu mohlo byť jednoducho niekoľko, ich skúmanie však presahovalo

rámec článku, ktorý sa predmetnej krádeži venoval len informatívne a všeobecne,

využívajúc prvky zveličenia či provokácie, ktoré sú tomuto spoločenskému týždenníku

vlastné.

Ústavný súd pripúšťa, že navrhovateľ sa môže cítiť byť dotknutý už samotným

spojením svojho mena s údajnou protekciou, ktorej uskutočnenie nebolo nijako preukázané,

a o ktorej by ani v prípade, ak by k nej predsa len došlo, nemusel ani vôbec vedieť. Ústavný

súd si je vedomý, že každý politik môže presadzovať svoje názory a predstavy len vtedy, ak

bude disponovať dôverou verejnosti, pričom takéto spojenie môže túto dôveru ohroziť.

Verejná mienka totiž nie je „sudcom“ pevne rozlišujúcim medzi faktmi a hodnotiacimi

úsudkami a jej utváranie sa neriadi vždy prísnymi interpretačnými pravidlami. Akákoľvek

informácia môže po svojom uverejnení „žiť vlastným životom“ a v rámci verejnej diskusie

prípadne aj nadobudnúť iný význam, než jej prisudzovali tí, ktorí ju uverejnili. Reakcia

verejnosti, obzvlášť pokiaľ ide o politické otázky v najširšom slova zmysle, môže pritom

byť často tvrdá, prehnaná, či dokonca nespravodlivá. Uvedené skutočnosti sú však len

jednou stranou veci. So získanou dôverou verejnosti a súvisiacim politickým vplyvom je

spojená nielen povinnosť politika strpieť väčšiu mieru kritiky, ale aj väčšia možnosť

promptne a účinne na ňu reagovať. Novinári (či vo všeobecnosti médiá) sú

sprostredkovateľmi nielen kritiky a kontroly verejnosti voči politikom, ale tiež názorov

a reakcií, ktoré politici adresujú verejnosti. Tí majú súčasne omnoho väčšiu možnosť

informovať verejnosť o svojich stanoviskách prostredníctvom médií, než to je v prípade

iných osôb. Ak preto navrhovateľ považoval úvahu o svojej možnej protekcii zo strany

polície za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti dojem, že do tohto pátrania neprípustným

spôsobom zasahoval, mal nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii predmetného

článku vhodnou formou verejne ohradiť a viesť v tomto smere prípadne polemiku

so sťažovateľkou uvedeným hodnotiacim úsudkom. Návrh na ochranu osobnosti však

nemôže slúžiť ako prostriedok ochrany dôvery zo strany verejnosti pred tvrdením, ktoré

autorka článku v tomto článku nevyslovila a ktoré z neho ani implicitne nevyplýva, hoci

ním (toto tvrdenie, pozn.) nie je vylúčené.

Ústavný súd považuje predmetný článok za zasahujúci do osobnostných práv

navrhovateľa iba z toho hľadiska, že jeho obsahom je informácia o krádeži motorového

vozidla jeho manželky a o okolnostiach jeho vypátrania, teda udalosti, ktorá sa dotýka jeho

súkromného života. Takýto zásah musí navrhovateľ ako osoba verejného záujmu podľa

názoru ústavného súdu strpieť. O uvedenej krádeži je navyše informované v súvislosti

s možným protekčným postupom polície, teda s témou, ktorá je legitímne predmetom

záujmu zo strany verejnosti. Zverejnená informácia o krádeži vozidla a jeho vypátraní

neobsahuje žiadnu kritiku voči osobe navrhovateľa či jeho manželky, ani ich neobviňuje

z ovplyvňovania či zasahovania do predmetného pátrania. V prerokovávanej veci napokon

nebolo podstatné, že hodnotiaci úsudok, pripúšťajúci protekčný postup zo strany

policajných orgánov, vychádzal aj z faktov, ktorých pravdivosť nebola autorka článku, resp.

sťažovateľka schopná doložiť, pretože samotný sa svojím obsahom nemohol právne

relevantným spôsobom dotknúť povesti a cti navrhovateľa.

Odvolací súd, a pred ním aj súd prvého stupňa, založil svoje rozhodnutie a priori

na predpoklade, že predmetný článok negatívne zasahuje do cti a povesti navrhovateľa,

[ktorý však musí v zmysle už citovanej judikatúry ESĽP a tiež judikatúry ústavného súdu

zniesť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu (, )]. Vzhľadom

na obsah článku však uvedený predpoklad neobstojí a je s ním v zjavnom rozpore.

Napadnutým rozsudkom bola podľa názoru ústavného súdu odopretá ochrana ústavne

zaručených práv sťažovateľky, a to napriek tomu, že disponuje z aspektu ochrany slobody

prejavu privilegovaným postavením, osobitne pokiaľ ide o informovanie o veciach

verejného záujmu (napr. rozsudky ESĽP z 26. apríla 1995 vo veci sťažnosti Prager

a Oberschlick proti Rakúsku č. 1594/90, bod 34, alebo z 20. mája 1999 vo veci sťažnosti

Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku č. 21980/93, bod 59), pretože odvolací súd

aproboval ich obmedzenie na dôvodoch, ktoré podľa záverov ústavného súdu nemohli

obstáť v teste proporcionality, čím porušil jej základné práva na slobodu prejavu a slobodné

prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa a 4 , ako

aj základné právo na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

VII.

Ostatné námietky

Uvedené závery o porušení základného práva dopadajú primerane aj na rozhodnutie

o priznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pretože bol spochybnený jeho právny základ.

Napriek tomu ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k spôsobu, akým bola

určená.

Ustanovenie a umožňuje súdu, aby v konaní

o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia

tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K jeho priznaniu by mal pristúpiť

najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, resp.

v iných prípadoch, ktoré sú z hľadiska dopadu do osobnostných práv porovnateľné

s uvedenými prípadmi. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy by zas mal všeobecný súd

prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k jej

porušeniu. Vždy je pritom podstatná jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna

intenzita zásahu a jej následky.

Je zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe

rozhodujúceho súdu, táto úvaha však neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť.

Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich

skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí

tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia

byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní

sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú

rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných

veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi

závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti

s primeranosťou náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje na nutnosť vychádzať pri jej

určovaní z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. rozsudky ESĽP z 20. novembra 2007

vo veci sťažnosti Flux proti Moldavsku č. 28702/03, bod 34, a z 15. februára 2005 vo veci

sťažnosti Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu č. 68416/01) a zohľadňovať pritom

výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam

násilných trestných činov (rozsudok ESĽP zo 6. apríla 2010 vo veci sťažnosti Iltalehti

a Karhuvaara proti Fínsku č. 6372/06, bod 66), a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie

byť pre média „ničivá“ (likvidačná) – rozhodnutie ESĽP z 21. októbra 2008

o neprípustnosti sťažnosti Wolek, Kasprów a Leski proti Poľsku č. 20953/06.

Odvolací súd a pred ním ani súd prvého stupňa tieto požiadavky vôbec

nerešpektovali, ich záver o nemateriálnej ujme, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nemá

základ v uskutočnenom dokazovaní a opiera sa len o skutočnosť, že autorka článku uviedla

v článku nepravdivé informácie. Ich závery sú založené na ničím nepodloženom

predpoklade, že samotné uvedenie nesprávnej informácie zásadne spochybnilo

dôveryhodnosť a vážnosť navrhovateľa, ako aj jeho uplatnenie v odbornej oblasti, ktorou je

aktívny boj proti korupcii a klientelizmu. Takýto záver je však absolútne nepreskúmateľný

a neobstál by ani v prípade, ak by v danom prípade k neprípustnému zásahu

do osobnostných práv naozaj došlo. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť

dokazovania, či ujma skutočne vznikla, je o to viac neudržateľný, že ich rozhodnutím bola

sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi vysokú sumu 1 000 000 Sk

(33 193,92 €). Ani navrhovateľ pritom nijakým spôsobom nepreukázal, že by zverejnenie

tohto článku zasiahlo citeľným spôsobom do jeho spoločenského postavenia alebo sa

negatívnym spôsobom premietlo do jeho profesijného života. V tomto smere nenavrhoval

vykonanie žiadnych relevantných dôkazov.

Nemožno sa stotožniť s postupom, že všeobecný súd pri rozhodovaní o výške

náhrady nemajetkovej ujmy síce formálne zdôrazňuje význam slobody prejavu

v demokratickej spoločnosti a jej kontrolnú funkciu vo vzťahu k verejnej moci, vo vlastnom

rozhodnutí však vychádza skôr z predpokladu potreby zvýšenej ochrany verejnej moci a jej

predstaviteľov (porov. napr. priznané čiastky vo veciach a ).

V prípade týchto osôb potom znamená každé pochybenie zo strany novinárov a médií

automaticky zásah natoľko citeľný, že ju primerane odškodní len vysoká suma, významne

prevyšujúca sumy, ktoré by prichádzali do úvahy v prípade iných („bežných“) občanov

či iných typov zásahov do osobnostných práv. Ide o závažný fenomén, ktorého akceptácia

môže do budúcnosti viesť k výraznému zníženiu štandardu ochrany slobody prejavu. To

neznamená, že by ústavný súd odopieral týmto osobám ochranu ich osobnostných práv,

a rovnako sa nestavia pozitívne k inému súvisiacemu negatívnemu javu, ktorým sú bulvárne

praktiky médií často nerešpektujúce nielen hranice ľudského súkromia, ale ani dôstojnosti.

Z ústavného hľadiska je ale neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými

(„bežnými“) občanmi s odôvodnením, že u nich je spôsobená ujma (automaticky)

závažnejšia.

Keďže závery všeobecných súdov o náhrade nemajetkovej ujmy sú podľa názoru

ústavného súdu v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom, ku ktorému dospeli

na základe vykonaného dokazovania, resp. nemajú žiadnu oporu v uskutočnenom

dokazovaní, ústavný súd by musel aj v prípade, ak by bol inak preukázaný zásah

do osobnostných práv navrhovateľa, dospieť k záveru o porušení základných práv

sťažovateľky podľa a 4 a tou časťou napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorou potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade nemajetkovej

ujmy.

Na záver tejto časti ústavný súd poznamenáva, že sa nezaoberal tvrdením

(námietkou) sťažovateľky o porušení , pretože jeho obsahom nie je

žiadne základné právo (, , ). Tento záver musí

byť sťažovateľke známy už z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti, pretože porušenie

uvedeného ustanovenia opakovane neúspešne namietala mnohými svojimi

v minulosti podanými sťažnosťami. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

VIII.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom

boli porušené základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu, na slobodu prejavu

a na slobodné rozširovanie informácií podľa a a 4 .

Podľa a a

preto tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Podľa

bude krajský súd povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť, pričom v tomto konaní bude viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v VI. časti tohto nálezu. Zároveň bude úlohou krajského súdu zohľadniť

v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP

v kontexte s výhradami uvedenými v VI. a VII. časti tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 638,78 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ).

V danom prípade ústavný súd z hľadiska ústavnej ochrany považoval za dostatočné

vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných , ako

aj zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie

konanie krajskému súdu, a preto požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu

požiadala aj o priznanie úhrady trov konania v sume 830,94 €.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. A., ústavný súd

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných

sadzieb za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (120,23 €, pri ktorých sa odmena

zvyšuje o režijný paušál 7,21 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal za

dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia a

podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 254,88 €. Trovy konania tak po zvýšení o 20 %

DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavujú sumu 305,85 €, ktorú je

krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o

ústavnom súde v spojení s ) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013