Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 81 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (94)IV. ÚS 492/2012
PDF · 539.12 KB
No categories available
IV. ÚS 492/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A.,
B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na slobodu prejavu a slobodné
prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009,
za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti S., s. r. o., podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra
2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume
305,85 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k.
8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v čísle 19 spoločenského týždenníka P. zo 6. mája 2005,
ročník XV, na strane 36 bol uverejnený článok pod názvom „...“ (ďalej aj „namietaný
článok“ alebo „článok“), ktorý informoval o krádeži motorového vozidla patriaceho
JUDr. S. F., manželke vtedajšieho poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„národná rada“) a predsedu politickej strany S... JUDr. R. F. (ďalej len „navrhovateľ“),
a o okolnostiach, ktoré mali sprevádzať pátranie po ňom. Článok okrem iného obsahoval
tento text:
«... Polícia sa pochlapila: Podľa našich informácií nedávno niekto ukradol
automobil, ktorý je napísaný na advokátku S. F. Polícia ani chvíľu nezaháľala. „V momente
stiahli na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“, opísal nám situáciu
náš zdroj...
„... Šťastie či protekcia?: Podľa zdroja z policajného prostredia je objasnenosť
krádeží automobilov minimálna, veď čísla hovoria za seba – celoslovenský priemer je asi
päť percent prípadov. To znamená, že zo sto áut sa nájde asi päť. To však nebol prípad
prominentného politika, či skôr jeho manželky. „Polícia po dvoch dňoch od nahlásenia
krádeže vypátrala motorové vozidlo... Krádež vyšetroval Úrad justičnej a kriminálnej
polície Bratislava IV. Vyšetrovací spis bol uzavretý a auto vrátili majiteľke S. F.,“ potvrdila
informáciu pre P. hovorkyňa PZ SR J. P.»
Návrhom na ochranu osobnosti z 26. mája 2005 sa navrhovateľ domáhal proti
sťažovateľke, ktorá je vydavateľkou uvedeného spoločenského týždenníka, aby Okresný
súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) vydal rozsudok,
ktorým bude konštatované, že tento článok v citovaných častiach neoprávnene zasiahol
do práva na ochranu jeho osobnosti a že informácie, podľa ktorých „v momente stiahli
na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“ a „celoslovenský priemer“
objasnenosti krádeží automobilov „je asi päť percent prípadov“, sú nepravdivé.
Sťažovateľke mala byť uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie za uverejnenie
nepravdivých informácií vytvárajúcich obraz, že navrhovateľ so svojou manželkou požívali
pri pátraní po tomto odcudzenom motorovom vozidle protekciu, resp. že zasahovali
do predmetného vyšetrovania s cieľom získať akési výhody. Zároveň sa navrhovateľ
dožadoval priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1 000 000 Sk
(33 193,92 €) a náhrady trov konania.
Okresný súd predmetnému návrhu vyhovel svojím rozsudkom č. k.
39 C 234/2005-293 z 31. januára 2007. Tvrdenia uvedené v článku považoval nielen
za nepravdivé, ale aj objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach
navrhovateľa, predovšetkým zásahom do jeho profesijnej cti a vážnosti ako právnika,
advokáta a poslanca národnej rady. Okresný súd dospel k názoru, že z kontextu článku
dotýkajúceho sa témy krádeže motorového vozidla manželky navrhovateľa, použitím
uvedených nepravdivých údajov v spojení s podtitulom „Šťastie, či protekcia?“, ako
aj nesprávneho údaja, že vyšetrovací spis bol uzavretý, vytvorila redaktorka spoločenského
týždenníka P. (ďalej len „autorka článku“) pre čitateľa obraz, že navrhovateľ pri
objasňovaní, vyšetrovaní alebo pátraní po motorovom vozidle požíval protekciu a že práve
v dôsledku toho došlo aj k objasneniu krádeže motorového vozidla. Uverejnenie týchto
informácií ho tak mohlo degradovať v očiach verejnosti a spochybniť jeho dôveryhodnosť,
v dôsledku čoho by sa nemohol otvorene vyjadrovať k otázkam korupcie a klientelizmu.
Tým sťažovateľka podľa úsudku súdu prvého stupňa neoprávnene zasiahla
do navrhovateľových osobnostných práv.
Uverejnením nepravdivých údajov v spoločenskom týždenníku, ktorý má vzhľadom
na štatistiku čítanosti široký vplyv na verejnosť a oslovuje množstvo ľudí, ktorí podané
informácie prijímajú ako pravdivé a dôveryhodné, došlo podľa názoru súdu prvého stupňa
k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa predovšetkým v profesijnej oblasti.
Navrhovateľ bol pritom v čase neoprávneného zásahu osobou známou nielen širokej
právnickej verejnosti, ale aj ostatným občanom. Keďže zásah mal širokú publicitu, boli
z pohľadu súdu prvého stupňa v danej veci splnené aj zákonné podmienky na priznanie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch (materiálnej satisfakcie). V tejto súvislosti okresný
súd zdôraznil preventívnu funkciu tejto formy zadosťučinenia, ktorá sa stáva prostriedkom
upevnenia povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače,
rozhlasových a televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú
a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb. Za primeranú sumu k rušivému zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa pritom považoval nemajetkovú ujmu v peniazoch
v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €), na zaplatenie ktorej zaviazal sťažovateľku.
Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie,
na základe ktorého krajský súd svojím rozsudkom č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra
2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Odvolací súd sa nestotožnil
s jej námietkou neúplne zisteného skutkového stavu v dôsledku nevykonania výsluchu
svedka npor. M. Zdôraznil, že sťažovateľka bola spolu s predvolaním na pojednávanie
riadne poučená o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie [§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“)], tie v prvostupňovom konaní však riadne a včas nepredložila ani
neoznačila. Odvolací súd taktiež konštatoval, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnemu skutkovému záveru, a že navrhovateľom namietané
sporné tvrdenia sú nepravdivé a na ich základe vyvodil správny právny záver, že týmito
nepravdivými údajmi sťažovateľka neoprávnene zasiahla do osobnostných práv
navrhovateľa, a svoje dôvody vedúce k priznaniu morálnej satisfakcie a nemajetkovej ujmy
v peniazoch aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Obsah odvolania
sťažovateľky nie je podľa krajského súdu spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu spoľahlivo preukázané, že
na pátranie po odcudzenom motorovom vozidle neboli „stiahnutí“ aj policajti, ktorí
pracovali na iných prípadoch, a že celoslovenský priemer objasnenosti krádeží automobilov
nie je 5 % prípadov, ale minimálne 15,45 %.
Podstatnú časť svojho odôvodnenia venoval odvolací súd námietkam, ktoré sa týkali
právneho posúdenia veci. Autorka článku podľa jeho názoru nesledovala dobrý úmysel
informovať verejnosť, či už o vydieraní v súvislosti s krádežou vozidiel prominentných
ľudí, alebo o ich zvýhodňovaní pri pátraní po ich odcudzených vozidlách. Krajský súd
taktiež uviedol, že autorka článku nedala čitateľovi k dispozícii všetky rozhodujúce fakty
týkajúce sa pátrania po odcudzenom vozidle, a to v takom rozsahu, aby si mohol na vec
vytvoriť vlastný názor. Nepravdivé a ničím nepodložené údaje v kontexte ďalšieho obsahu
článku vrátane podnadpisov pasáží „Polícia sa pochlapila“ a „Šťastie či protekcia?“
v spojení s tvrdením, že napriek malej objasnenosti u tohto typu trestnej činnosti polícia
v prípade prominentného politika, či skôr jeho manželky, vypátrala motorové vozidlo
po dvoch dňoch od nahlásenia krádeže, vytvorili podľa krajského súdu u čitateľa dojem, „že
navrhovateľ nenáležite zasahoval do pátrania policajných orgánov po odcudzenom vozidle
jeho manželky v záujme jeho čo najrýchlejšieho vypátrania, že využil svoje postavenie
ústavného činiteľa na ovplyvňovanie vyšetrovania krádeže, že požíval privilegované
postavenie z titulu svojej funkcie a že tým dosiahol protekciu, aby jeho postavenie z titulu
svojej funkcie vec bola prednostne a úspešne vybavená“. Odvolací súd ustálil, že čitateľovi
sa tak podsúva názor, „že to nebolo šťastie, vďaka ktorému došlo k tak rýchlemu vypátraniu
odcudzeného vozidla po dvoch dňoch pri tak minimálnej objasnenosti prípadov krádeže, ale
že k tomu prispela práve protekcia“. Nie je pritom podstatné, že článok takéto tvrdenie
výslovne neobsahuje. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania
dávajú jednoznačný podklad na záver, že navrhovateľ či jeho manželka žiadnym spôsobom
neovplyvňovali pátranie po odcudzenom motorovom vozidle a ani inak do neho
nezasahovali a policajné orgány postupovali aj v tomto prípade nestranne a štandardne, ako
v ďalších iných prípadoch. Článok bol preto podľa záverov krajského súdu objektívne
spôsobilý privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho profesijnej cti a vážnosti, ktorú požíva
u odbornej aj laickej verejnosti. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd priznanie
morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia spolu s určením nepravdivosti tvrdení
obsiahnutých v článku za opodstatnené.
Napokon sa odvolací súd v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou určenia výšky
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako ako súd
prvého stupňa nepovažoval ani odvolací súd priznanú morálnu satisfakciu za primeranú či
postačujúcu na eliminovanie ujmy vzniknutej na osobnostných právach navrhovateľa, a to
vzhľadom na konkrétne okolnosti zásahu, teda intenzitu, povahu, spôsob zásahu, charakter
a dôležitosť dotknutej hodnoty, ďalej rozsah ujmy a jej dopad na postavenie a uplatnenie
v spoločnosti. Zdôraznil, že závažnosť týchto následkov treba hodnotiť s ohľadom
na význam postavenia navrhovateľa, ktorý je dlhé roky činný vo verejnom živote a aktívne
sa zasadzuje za boj proti korupcii a klientelizmu. Neoprávneným zásahom malo byť zvlášť
citeľne znížené jeho spoločenské hodnotenie, znevážené jeho odborné uznanie,
spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť a ohrozené jeho ďalšie uplatnenie v tejto
odbornej oblasti. Krajský súd vyslovil tiež názor, že tento zásah bol umocnený
skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania postavenia
prominentnými politikmi požívaním protekcie či iných nenáležitých výhod, pričom
určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie bol motív. Podľa krajského súdu
zverejnenie nepravdivých informácií nebolo dominantne motivované snahou o objektívne
informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr útočne. Autorka
článku sa totiž nedôvodne spoliehala na pravdivosť súkromných informácií získaných
od zdroja z policajného prostredia a postupovala s hrubou nedbanlivosťou, keď nevykonala
sama objektívny prieskum a neoverila si tak oficiálnou cestou ich dôveryhodnosť. Odvolací
súd tiež prihliadol na to, že k zverejneniu došlo v spoločenskom týždenníku, ktorý má pre
svoju veľkú čítanosť významný vplyv na vytváranie verejnej mienky. V konkrétnom
prípade pritom presiahlo informovanie založené na nepravdivých faktoch prípustnú mieru
a intenzitu spôsobom, ktorý už v demokratickej spoločnosti tolerovať nemožno.
Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd uznal sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 €) ako
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľovi vznikla.
II.
Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku, pričom jej
argumentáciu možno rozdeliť do niekoľkých častí. Predovšetkým namieta porušenie svojich
základných práv na slobodu prejavu práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26
ods. 2 a 4 ústavy. Otázku v medzititulku článku znejúceho „Šťastie či protekcia?“ nemožno
podľa nej považovať za tvrdenie faktu alebo za nepravdivú informáciu, ale za hodnotiaci
úsudok, ktorý zásadne nemôže podliehať dokazovaniu. Uznáva síce, že aj v takomto prípade
treba posudzovať obmedzenie práva na slobodu prejavu s ohľadom na jeho primeranosť,
v tomto smere však sťažovateľka nepovažuje závery odvolacieho súdu za dostatočné.
Sťažovateľka tvrdí, že jeho argumentácia sa nevysporiadala s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sú hranice prípustnej kritiky vo vzťahu
k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako v prípade súkromnej osoby, a novinárska
sloboda zahŕňa tiež možné uchýlenie sa k určitému stupňu preháňania alebo dokonca
provokácie.
V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na rozpornosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd v ňom síce uviedol, že „pre vznik
zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia zásahu objektívne spôsobilého
vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej
príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu... Zásah musí byť spôsobilý
narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti,
dôstojnosti a spoločenskej vážnosti...“, na tieto všeobecné závery však nadviazal
konštatovaním, že aj keď autorke článku „nepochybne prináleží právo verejne sa pýtať, či
nie sú prominentní ľudia či politici uprednostňovaní v porovnaní s bežnými občanmi pri
vyšetrovaní trestných činov, bezprostredne ktorých sa stali obeťami“, tak „v tomto
prípade... zostal pôvodný zámer autorky článku spracovať tému vydierania potlačený
do úzadia v záujme upútania pozornosti čitateľa na privilegované postavenie navrhovateľa
pri pátraní po odcudzenom vozidle jeho manželky“. Za určujúci tak považoval zámer
autorky článku, ktorý však vyvodil len z neho samotného, abstrahujúc od zistení
vyplývajúcich z jej výsluchu, z ktorého vyplýva, z akých zdrojov čerpala svoje informácie.
Za vzájomne si odporujúce považuje sťažovateľka aj ďalšie tvrdenia odvolacieho súdu. Ten
na jednej strane konštatoval, že „článok neobsahuje tvrdenie o tom, že navrhovateľ
s manželkou požíval, v danom prípade pátrania po odcudzenom vozidle a pri vyšetrovaní
trestného činu krádeže, protekciu“, na druhej strane však poukázal na to, že nepravdivé
údaje mohli vytvoriť u čitateľa dojem, že k tejto protekcii došlo. Sťažovateľka je
presvedčená, že v prípade záveru o podsúvaní tohto názoru nie je jasné, o aké zistenia sa
opiera, vo všeobecnosti je však podcenením schopnosti bežných čitateľov článku rozlišovať
medzi takýmito skutočnosťami.
Sťažovateľka vyjadruje názor, že oporu v dokazovaní napokon nemajú ani zistenia
a právne názory odvolacieho súdu týkajúce sa splnenia hmotnoprávnych podmienok
priznania náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Nebolo totiž nijako preukázané, že
by mu vznikla ujma, ktorá by bola natoľko značná, že by poskytnutie morálnej satisfakcie
za ňu nebolo postačujúce. Sťažovateľka namieta, že odvolací súd neodôvodnil svoje závery
jediným dôkazom o ním tvrdených následkoch, a pohybuje sa len v „čistej sfére
nepodložených hypotéz“. Takáto aplikácia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je preto
podľa sťažovateľky v príkrom rozpore s ústavnými zásadami zakotvenými v čl. 46 ods. 1,
čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Súčasne sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu, že sa
vôbec nezaoberal podmienkou nevyhnutnosti uloženia povinnosti nahradiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu v demokratickej spoločnosti v intenciách čl. 10 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
V záverečnej časti svojej sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá namietaným porušením
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo
dôjsť tým, že už súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedka npor. M., hoci pôvodne
o vykonaní tohto dôkazu rozhodol. Skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky
na pojednávaní dňa 31. januára 2007 pred vyhlásením dokazovania za skončené nežiadal
vykonanie ďalších dôkazov, podľa jej tvrdenia neznamená, že na vykonaní uvedeného
dôkazu netrval. Sťažovateľka taktiež namieta, že nebola rešpektovaná ani doterajšia
judikatúra definujúca hmotnoprávne podmienky vzniku práva na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Konkrétne poukazuje na rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28. apríla 1998 (R 29/2001)
a sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 Co 128/06 z 15. novembra 2007 a v nich uvedené právne závery týkajúce sa povinnosti
súdov vychádzať pri úvahách o výške prisudzovanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa oprieť o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa na zistenú mieru zásahu
do osobnostných práv dotknutej osoby. Podľa uvedených rozhodnutí treba skúmať následnú
reakciu, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom prostredí, súd
však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu navrhovateľa, pokiaľ ide o dôkazné bremeno,
a vyhľadávať zaňho dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že súdy nemôžu priznávať
neprimerané, či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli
k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu
do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných ústavne zaručených
základných práv mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví, či
dokonca živote) bagatelizovať. Odvolací súd preto podľa sťažovateľky neuviedol
dostatočné dôvody svojho rozhodnutia, čím konal v rozpore s § 157 ods. 2 OSP. Jeho
právne závery sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, v dôsledku čoho
porušujú základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie).
III.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 492/2012-30 z 18. septembra 2012 prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Nadväzne na to si vyžiadal príslušný spis
okresného súdu sp. zn. 39 C 234/05 a vyzval účastníkov konania, aby sa k sťažnosti
vyjadrili.
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 29. marca 2012 uviedol, že príslušný senát
odôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Zdôraznil, že v odvolacom
konaní nebolo vykonávané alebo doplňované dokazovanie v danej veci, pretože odvolací
súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvostupňovým
súdom. Samotný nesúhlas sťažovateľky s jeho závermi nemôže znamenať nesprávnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Navrhovateľ ako „dotknutá osoba“ sa k sťažnosti vyjadril prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. K., B., podaním z 23. januára 2013, v ktorom sa
stotožnil s uvedeným stanoviskom krajského súdu. Sťažnosť považuje za bezpredmetnú
a zjavne neopodstatnenú, pričom v tejto súvislosti zhrnul závery obsiahnuté v napadnutom
rozsudku. Odvolací súd sa v ňom podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal s judikatúrou
ESĽP, ako aj s existenciou dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom nesúhlasí
s tvrdením sťažovateľky, že nezohľadnil zistenia vyplývajúce z výsluchu autorky článku.
Vo svojom vyjadrení ďalej navrhovateľ poukázal na to, že sťažovateľka uverejnila
predmetný článok v týždenníku P. ešte trikrát, a to v jeho vydaniach z 2. decembra 2009,
z 28. januára 2010 a zo 4. februára 2010, čo viedlo navrhovateľa k podaniu opätovného
návrhu na ochranu osobnosti. Konanie o tomto návrhu bolo vedené Okresným súdom
Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 27/2010 a bolo skončené uznesením, ktorým súd schválil
zmier, na základe ktorého sťažovateľka uverejnila dňa 3. januára 2013 sťažovateľovi
ospravedlnenie za všetky tieto tri články. Z jej konania preto možno podľa navrhovateľa
usudzovať, že uznala nepravdivosť informácií uvedených v tomto článku a že dnes už
akceptuje sťažnosťou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno v tejto
veci očakávať ďalšie jej objasnenie, podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) s výslovným súhlasom účastníkov konania od neho upustil.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde môže sťažnosť podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podstatou sťažnosti proti napadnutému rozsudku, ktorým bola sťažovateľke uložená
povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi za tvrdenia obsiahnuté v predmetnom článku
a zaplatiť mu sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 €) ako náhradu za nemajetkovú ujmu, je
námietka, že ním došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy. Sťažovateľka zastáva názor, že uverejnením tohto článku nedošlo
k neprípustnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ by sa však ústavný súd
s týmto záverom nestotožnil a právny názor odvolacieho súdu by považoval za ústavne
konformný, mal by napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
určenia výšky nemajetkovej ujmy, ktorá má byť zaplatená navrhovateľovi.
V.
Ústavný súd zdôrazňuje, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
ktorý nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, a preto zásadne nie je
oprávnený zasahovať do ich rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Výnimku predstavujú len prípady, ak ich rozhodnutím alebo
v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (napr.
II. ÚS 44/03). Len z tohto hľadiska môžu byť predmetom jeho kontroly skutkové a právne
závery všeobecného súdu.
Vo svojej rozhodovacej činnosti kladie ústavný súd dôraz na rešpektovanie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v podmienkach demokratickej
spoločnosti a právneho štátu tvoria kľúčové právne záruky ochrany ústavou zaručených
práv (I. ÚS 56/01). Ich súčasťou je aj zodpovedajúca povinnosť všeobecných súdov, aby
svoje rozhodnutia riadnym spôsobom odôvodnili (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 373/08) a aby
ich skutkové a právne závery neboli arbitrárne (napr. IV. ÚS 334/2010). Práve o takýto
prípad by pritom išlo vtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy,
v dôsledku čoho by sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť
súdnu ochranu tomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že
do obsahu predmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná
v rámci odvolacieho konania.
Sťažovateľka sa odvolaním proti rozsudku súdu prvého stupňa domáhala ochrany
slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 2 a 4
ústavy. Odvolací súd sa preto musel vysporiadať s problémom možného konfliktu týchto jej
práv s právom navrhovateľa na ochranu osobnosti, resp. v širšom zmysle s jeho právom
na súkromie, ktoré je rovnako ústavne garantované, a to predovšetkým v čl. 16 ods. 1
a čl. 19 ods. 1 ústavy a v čl. 8 dohovoru. Z povahy oboch týchto práv (hodnôt) vyplýva, že
riešenie ich kolízie nemožno dosiahnuť normatívne. Je úlohou všeobecných súdov, resp.
vo všeobecnosti orgánov aplikácie práva, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu
zisťovali mieru ich dôležitosti a následne dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jedného
z nich (I. ÚS 408/2010).
Uloženie povinnosti dodatočne sa ospravedlniť za uverejnenie niektorých častí
predmetného článku a zaplatiť osobe, do ktorej osobnostných práv malo byť nimi
zasiahnuté, náhradu nemajetkovej ujmy, je nepochybne obmedzením práv sťažovateľky
na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií. Pôvodcom tohto zásahu bol
podľa názoru sťažovateľky odvolací súd, pretože práve v dôsledku jeho potvrdzujúceho
rozhodnutia boli tieto povinnosti sťažovateľke právoplatne uložené. Ústavný súd preto
musel posúdiť, či sa odvolací súd týmto zásahom dopustil porušenia jej základných práv
podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že vo svojom rozhodnutí nedostatočne
zohľadnil jej slobodu prejavu a právo na slobodné rozširovanie informácií, a či jej tak
neodoprel súdnu ochranu, ktorú jej práve mal poskytnúť.
Ústavnoprávny prieskum namietaného zásahu do základného práva (resp. jeho
obmedzenia) štandardne pozostáva z posúdenia jeho legality, teda či k nemu došlo zákonom
alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy), a jeho proporcionality, teda či tento zásah
obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. V tejto súvislosti ústavný súd
vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá
z týchto troch krokov: 1. identifikácie účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti
tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. testu
proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah
do základného práva sledoval a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny,
čo znamená, že ústava musí obmedzenie predmetného základného práva z dôvodu
dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Súčasťou tohto kroku je
aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom,
teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo
možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu
k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie
proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízii stojacich
práv či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade.
Uvedené východiská možno vo všeobecnosti preniesť do roviny sporu o ochranu
osobnosti, o ktorý ide v prerokovávanej veci. Je nepochybné, že rozhodnutie odvolacieho
súdu malo v okolnostiach prípadu zákonný základ (§ 13 Občianskeho zákonníka) a že
sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Tento
cieľ možno považovať za legitímny, resp. ústavne akceptovateľný, pretože čl. 26 ods. 4
ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom
opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
požíva ústavnú ochranu v čl. 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo by preto obstálo ako
prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste
proporcionality) aj v prípade, ak by čl. 26 ods. 4 ústavy takého dôvody výslovne
nevymedzoval (porov. I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Podľa ústavného súdu bolo predmetné
obmedzenie zároveň vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobnostných práv
navrhovateľa (test vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že ten nemal iný právny prostriedok,
ako sa domôcť ich ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia
(test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv sťažovateľky tak bol za
týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná
proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť
právo navrhovateľa na ochranu osobnosti pred sťažovateľkinou slobodou prejavu a jej
právom na slobodné rozširovanie informácií. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou
(II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012) tak ústavný súd na účel riešenia uvedenej
kolízie analyzoval predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami
KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu;
(k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J. et al. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.)], podstatou ktorého bolo
zodpovedanie nasledujúcich otázok:
a) Kto zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal?
Niektorým skupinám osôb (typicky politikom a novinárom) možno priznať
z hľadiska slobody prejavu privilegované postavenie, resp. vyššiu mieru ochrany tohto
práva, pretože plnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu
a vytvárajú tak podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je
predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti (porov. napr. rozsudok veľkého senátu
ESĽP zo 17. decembra 2004 vo veci sťažnosti Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku
č. 49017/99, bod 71, alebo rozsudok z 25. júna 1992 vo veci sťažnosti Thorgeir Thorgeirson
proti Islandu č. 13778/88, bod 63).
b) O kom bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry (súkromia) zasahoval?
Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice
akceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie u politikov, najužšie u „bežných“ občanov
(porov. napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986 vo veci sťažnosti Lingens proti Rakúsku
č. 9815/82, bod 42, alebo rozsudok z 9. januára 2007 vo veci sťažnosti Kwiecień proti
Poľsku č. 51744/99, bod 52).
c) Čo bolo obsahom namietaného článku? Čoho sa namietaný článok týkal?
V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu
a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom
rade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú,
teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote (politikov). Obsahom namietaného článku boli
nepochybne veci verejného záujmu (informácie o činnosti polície), pričom ústavný súd už
v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky
o otázkach verejného záujmu, s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti
takéto informácie prijímať [dostať; (I. ÚS 352/2011)]. Tieto otázky „môžu a majú byť
verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 453/03).
d) Kde bol namietaný článok uverejnený?
Vo všeobecnosti platí, že čím je vyššia miera publicity, tým vyššia je aj miera
ochrany osobnostných práv. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení s kritériom autora,
ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať (m. m. IV. ÚS 139/2010,
e) Kedy bol namietaný článok uverejnený?
Skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť
aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť.
f) Ako boli informácie v namietanom článku formulované?
Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi
a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46;
tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95,
bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP
z 24. februára 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47). Ochrana
výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu
vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré
sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010).
Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu
zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek
tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len
jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň treba
zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje
automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie
opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu.
VI.
K námietke porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy –
proporcionalita obmedzenia slobody prejavu na účel ochrany osobnostných práv
Predmetom sťažovateľkou zverejneného článku bola informácia o tom, že podľa
nemenovaného zdroja došlo bezprostredne po nahlásení krádeže motorového vozidla
manželky navrhovateľa k „stiahnutiu“ policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch. Jej
motorové vozidlo bolo vypátrané už po dvoch dňoch, a to napriek nízkej objasnenosti tohto
typu krádeží, ktorá mala v tom čase podľa článku celoslovensky predstavovať len asi 5 %
prípadov. V tejto súvislosti si preto autorka článku položila (v podnázve jeho časti) otázku,
či objasnenie tohto prípadu bolo šťastím alebo protekciou.
Ústavný súd zdôrazňuje, že sloboda prejavu a právo slobodne rozširovať informácie
nie sú v demokratickej spoločnosti len individuálnym právom jednotlivca, ale v širšom
kontexte predstavujú súčasť základných mechanizmov kontroly verejnej moci. Táto ich
funkcia spočíva, stručne povedané, na základnom princípe, že akákoľvek téma či
skutočnosť, ktorá čo i len v najširšom slova zmysle súvisí s výkonom verejnej moci
na akejkoľvek úrovni, môže byť predmetom verejnej diskusie, a tým aj verejnej kritiky
z akéhokoľvek do úvahy prichádzajúceho hľadiska vrátane zákonnosti a vecnej správnosti.
Ide pritom, samozrejme, len o jeden z účelov uvedených základných práv, ktorých obsah je
širší a vzťahuje sa aj (a nielen) na iné oblasti verejného záujmu.
V prerokovávanej veci je na preskúmanie namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako už bolo uvedené, rozhodujúce
posúdenie jeho proporcionality v užšom zmysle a s ňou spojených čiastkových otázok KTO,
O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO „hovoril“ (uverejnil informáciu), ktoré sa vzťahujú
na predmetný článok. Ústavný súd nijako nespochybňuje význam činnosti (KTO?)
novinárov pri vyhľadávaní a sprostredkovávaní informácií, ako aj napĺňaní už uvedenej
kontrolnej funkcie. Z tohto hľadiska im konštantne priznáva privilegované postavenie,
súčasťou ktorého je aj možnosť používať určitú mieru preháňania či provokácie (napr.
rozsudky ESĽP z 23. mája 1991 vo veci sťažnosti Oberschlick proti Rakúsku č. 11662/85,
bod 38, a zo 6. mája 2003 vo veci sťažnosti Parna proti Taliansku č. 48898/99, bod 39
a z judikatúry ústavného súdu napr. nálezy II. ÚS 326/09, IV. ÚS 107/2010, I. ÚS 408/2010,
IV. ÚS 448/2012). Taktiež je zrejmé, že (O KOM?) navrhovateľ bol v dobe vydania
predmetného článku poslancom národnej rady a predsedom parlamentnej politickej strany,
teda osobou verejného záujmu, a musel tak zo strany verejnosti strpieť širšiu mieru záujmu
či kritiky vo vzťahu k svojej osobe (podobne napr. IV. ÚS 448/2012). Spoločenským
týždenníkom nastolená otázka (ČO?), či v prípade krádeže motorového vozidla jeho
manželky nepostupovali policajné orgány protekčne v tom zmysle, že na jeho nájdenie
vynaložili vyššiu pozornosť a úsilie, než je v týchto prípadoch obvyklé, a či práve táto
skutočnosť nemala vplyv na rýchle nájdenie predmetného vozidla, je podľa názoru
ústavného súdu legitímna a reflektujúca verejný záujem. Verejnosť (ktokoľvek) má totiž
právo získavať informácie o činnosti orgánov verejnej moci (polície), zaujímať sa o ňu
a kriticky ju hodnotiť, pričom je prvoradou povinnosťou médií o činnosti štátnych orgánov
verejnosť informovať. K zverejneniu predmetného článku (KDE?) došlo v spoločenskom
týždenníku, ktorý má veľkú čítanosť a predáva sa po celom Slovensku. Táto skutočnosť
môže mať preto vplyv na posúdenie intenzity prípadného zásahu do osobnostných práv
a s tým spojený rozsah kompenzačnej povinnosti, avšak sama osebe ešte neznamená jeho
neprípustnosť. Pokiaľ ide o časový aspekt zverejnenia (KEDY?), k uverejneniu článku
došlo s relatívne krátkym (niekoľkomesačným) časovým odstupom po udalosti, ktorej sa
venoval, pričom aj v tomto období bol jeho obsah, a to aj s ohľadom na trvajúce postavenie
navrhovateľa ako osoby verejného záujmu, stále aktuálny.
Zostáva tak zodpovedať poslednú z čiastkových otázok, ktorá sa vzťahuje na spôsob
(AKO?), akým boli predmetné informácie podané. Tak ako už bolo uvedené, je pri
posudzovaní medzí slobody prejavu nevyhnutné rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi
úsudkami. Predmetný článok neobsahuje tvrdenie o tom, že by navrhovateľ akýmkoľvek
spôsobom zasahoval do vyšetrovania krádeže motorového vozidla svojej manželky, a takúto
skutočnosť ani nenaznačuje. Autorka článku si však položila otázku, či jeho rýchle
vypátranie bolo len výsledkom šťastia (náhody) alebo mu dopomohla skutočnosť, že
navrhovateľ požíva (hoci aj nevedome) protekciu zo strany polície. Táto úvaha má podľa
názoru ústavného súdu nepochybne povahu hodnotiaceho úsudku, pričom autorka článku
pri nej vychádzala z nasledujúcich troch v článku uvedených skutočností: a) k vypátraniu
hľadaného vozidla došlo v priebehu dvoch dní, b) celoslovenská objasnenosť krádeží
vozidiel bola na úrovni asi 5 % a c) v súvislosti s predmetnou krádežou došlo (z dôvodu jej
vyšetrenia) k stiahnutiu policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že v rozsahu týkajúcom
sa pravdivosti zverejnených faktov pokladá pred všeobecnými súdmi vykonané
dokazovanie za dostatočné, pričom spôsob, akým sa súdy vysporiadali s dôkaznými
návrhmi vrátane návrhu sťažovateľky na výsluch ďalšieho svedka, považuje
za zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z práva na spravodlivé súdne konanie.
Vo svojom ďalšom výklade preto ústavný súd vychádzal z ich záverov, podľa ktorých
sťažovateľka nepreukázala pravdivosť posledných dvoch z uvedených skutočností. Podľa
štatistík nebola celoslovenská objasnenosť za rok 2004, teda za posledný kalendárny rok
pred krádežou vozidla, na úrovni 5 %, ale minimálne 15,45 %. Pokiaľ ide o údajné okamžité
predisponovanie („stiahnutie“) policajtov, príslušná časť článku síce obsahuje túto
informáciu vo forme citácie zdroja z policajného prostredia, podáva ju však ako pravdivú
a nijako ju nerelativizuje. Táto informácia sa opiera len o tvrdenie tohto zdroja, pričom
autorka článku ju ďalej neoverovala ani sa nepokúsila zistiť iné skutočnosti, ktoré by ju
potvrdzovali. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktoré ho viedlo k opačnému
skutkovému záveru, teda že priebeh vyšetrovania bol obdobný ako v iných prípadoch.
Hoci úvaha autorky článku o prípadnej protekcii nie je tvrdením faktu, ale
hodnotiacim úsudkom, nemožno opomenúť, že jej skutkový základ je založený práve
na uvedených troch skutočnostiach, z ktorých pravdivosť dvoch bola v súdnom konaní
spochybnená, či dokonca vyvrátená. Keďže absencia dostatočného skutkového základu
môže viesť k záveru o excesívnej povahe hodnotiaceho úsudku (porov. De Haas a Gijsels
proti Belgicku, bod 47; Feldek proti Slovensku, bod 76), na ktorý by sa tak vzťahovala
menej intenzívna ochrana slobody prejavu, musel ústavný súd v rámci poslednej čiastkovej
otázky posúdiť, či táto skutočnosť odôvodňuje záver o neprípustnosti zásahu sťažovateľky
do osobnostných práv navrhovateľa.
Pochybenie autorky článku, ktorá (či už zámerne alebo nedopatrením) uviedla
nesprávny údaj o objasnenosti tohto typu trestnej činnosti, podľa názoru ústavného súdu
nespochybňuje skutkový základ v článku uvedeného hodnotiaceho úsudku a nemožno ho
z hľadiska predmetného ústavnoprávneho posúdenia preceňovať. Otázka prípadnej
protekcie navrhovateľa, ktorá je podstatou predmetnej časti článku, by totiž bola rovnako
legitímna pri priemernej celoslovenskej objasnenosti krádeží motorových vozidiel 5 % ako
pri 15,45 %. Súd prvého stupňa nakoniec sám zistil, že v Bratislavskom kraji, na území
ktorého došlo k predmetnej krádeži, bola táto objasnenosť na úrovni 6,58 %, teda približne
na tej, aká bola autorkou článku uvádzaná. Táto skutočnosť síce neodstraňuje nesprávnosť
v článku uvedeného údaja, významne však relativizuje dôsledky tohto pochybenia
vo vzťahu k predmetnému hodnotiacemu úsudku, pretože z pohľadu bežného čitateľa
porovnateľne vypovedá o nízkej (minimálnej) objasnenosti týchto krádeží.
Pokiaľ ide o druhý nepreukázaný fakt, je zjavné, že tvrdenie o „stiahnutí“ policajtov,
ktorí pracovali na iných prípadoch, nabáda čitateľa k odlišnému pohľadu na posudzovaný
hodnotiaci úsudok, než ako by to bolo v prípade, ak by bol založený len na údajoch o dĺžke
pátrania a ročnej objasnenosti. Úvaha o možnej protekcii, ktorú autorka článku netvrdí, ale
len pripúšťa ako jedno z vysvetlení rýchleho vypátrania vozidla, má totiž v spojení s týmto
faktom presvedčivejší základ, teda nejde už len o analýzu štatistických údajov.
Nepreukázanie uvedeného postupu policajných orgánov tak má za následok, že článok
„podsúva“ čitateľom záver o širšom skutkovom základe na úvahu o možnej protekcii, ktorá
je presvedčivejšia, než akou by inak bola. To však neznamená, že by v dôsledku tohto
pochybenia stratil predmetný hodnotiaci úsudok skutkový základ, pretože aj naďalej
zostávajú v článku nespochybnené ostatné uvedené údaje.
Pre posúdenie ústavného súdu bolo ďalej podstatné, že predmetný článok sa vôbec
nezaoberal konaním navrhovateľa či jeho manželky, žiadnym spôsobom ho nehodnotil a ani
v tomto ohľade nič nenaznačoval. Jeho text nemohol byť preto pre čitateľov základom
na skutkový záver, že navrhovateľ alebo jeho manželka ovplyvňovali pátranie
po odcudzenom motorovom vozidle alebo do neho inak zasahovali v záujme jeho
najrýchlejšieho vypátrania. V tomto zmysle je opačný predpoklad všeobecných súdov
uvedený v ich rozhodnutiach nesprávny a ničím nepodložený. Oba súdy prehliadli podstatnú
skutočnosť, a to, že kritické vyznenie článku smerovalo vo vzťahu k postupu policajných
orgánov, a nie navrhovateľa či jeho manželky. Podstatou hodnotiaceho úsudku bola otázka,
či polícia nepristupuje v prípadoch, keď sa obeťou krádeže motorového vozidla stane
„prominentná“ osobnosť, teda osoba verejne známa, s väčším nasadením, než je to
štandardne v prípadoch „bežných“ občanov. Takýto jej postup pritom (samozrejme
za predpokladu, že by bol preukázaný, k čomu však v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo) nemusel mať základ v podnete či korupčnom konaní tejto osobnosti, ale rovnako
tak mohol vzniknúť aj z iniciatívy policajných orgánov samotných, napr. v snahe preukázať
v eventuálnom mediálne zaujímavom prípade svoju kompetentnosť, alebo mohol byť
súčasťou určitej mlčky akceptovanej praxe, nech by už jej pôvod mal akúkoľvek príčinu.
Príčin takéhoto postupu mohlo byť jednoducho niekoľko, ich skúmanie však presahovalo
rámec článku, ktorý sa predmetnej krádeži venoval len informatívne a všeobecne,
využívajúc prvky zveličenia či provokácie, ktoré sú tomuto spoločenskému týždenníku
vlastné.
Ústavný súd pripúšťa, že navrhovateľ sa môže cítiť byť dotknutý už samotným
spojením svojho mena s údajnou protekciou, ktorej uskutočnenie nebolo nijako preukázané,
a o ktorej by ani v prípade, ak by k nej predsa len došlo, nemusel ani vôbec vedieť. Ústavný
súd si je vedomý, že každý politik môže presadzovať svoje názory a predstavy len vtedy, ak
bude disponovať dôverou verejnosti, pričom takéto spojenie môže túto dôveru ohroziť.
Verejná mienka totiž nie je „sudcom“ pevne rozlišujúcim medzi faktmi a hodnotiacimi
úsudkami a jej utváranie sa neriadi vždy prísnymi interpretačnými pravidlami. Akákoľvek
informácia môže po svojom uverejnení „žiť vlastným životom“ a v rámci verejnej diskusie
prípadne aj nadobudnúť iný význam, než jej prisudzovali tí, ktorí ju uverejnili. Reakcia
verejnosti, obzvlášť pokiaľ ide o politické otázky v najširšom slova zmysle, môže pritom
byť často tvrdá, prehnaná, či dokonca nespravodlivá. Uvedené skutočnosti sú však len
jednou stranou veci. So získanou dôverou verejnosti a súvisiacim politickým vplyvom je
spojená nielen povinnosť politika strpieť väčšiu mieru kritiky, ale aj väčšia možnosť
promptne a účinne na ňu reagovať. Novinári (či vo všeobecnosti médiá) sú
sprostredkovateľmi nielen kritiky a kontroly verejnosti voči politikom, ale tiež názorov
a reakcií, ktoré politici adresujú verejnosti. Tí majú súčasne omnoho väčšiu možnosť
informovať verejnosť o svojich stanoviskách prostredníctvom médií, než to je v prípade
iných osôb. Ak preto navrhovateľ považoval úvahu o svojej možnej protekcii zo strany
polície za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti dojem, že do tohto pátrania neprípustným
spôsobom zasahoval, mal nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii predmetného
článku vhodnou formou verejne ohradiť a viesť v tomto smere prípadne polemiku
so sťažovateľkou uvedeným hodnotiacim úsudkom. Návrh na ochranu osobnosti však
nemôže slúžiť ako prostriedok ochrany dôvery zo strany verejnosti pred tvrdením, ktoré
autorka článku v tomto článku nevyslovila a ktoré z neho ani implicitne nevyplýva, hoci
ním (toto tvrdenie, pozn.) nie je vylúčené.
Ústavný súd považuje predmetný článok za zasahujúci do osobnostných práv
navrhovateľa iba z toho hľadiska, že jeho obsahom je informácia o krádeži motorového
vozidla jeho manželky a o okolnostiach jeho vypátrania, teda udalosti, ktorá sa dotýka jeho
súkromného života. Takýto zásah musí navrhovateľ ako osoba verejného záujmu podľa
názoru ústavného súdu strpieť. O uvedenej krádeži je navyše informované v súvislosti
s možným protekčným postupom polície, teda s témou, ktorá je legitímne predmetom
záujmu zo strany verejnosti. Zverejnená informácia o krádeži vozidla a jeho vypátraní
neobsahuje žiadnu kritiku voči osobe navrhovateľa či jeho manželky, ani ich neobviňuje
z ovplyvňovania či zasahovania do predmetného pátrania. V prerokovávanej veci napokon
nebolo podstatné, že hodnotiaci úsudok, pripúšťajúci protekčný postup zo strany
policajných orgánov, vychádzal aj z faktov, ktorých pravdivosť nebola autorka článku, resp.
sťažovateľka schopná doložiť, pretože samotný sa svojím obsahom nemohol právne
relevantným spôsobom dotknúť povesti a cti navrhovateľa.
Odvolací súd, a pred ním aj súd prvého stupňa, založil svoje rozhodnutie a priori
na predpoklade, že predmetný článok negatívne zasahuje do cti a povesti navrhovateľa,
[ktorý však musí v zmysle už citovanej judikatúry ESĽP a tiež judikatúry ústavného súdu
zniesť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu (II. ÚS 340/09, IV. ÚS 448/2012)]. Vzhľadom
na obsah článku však uvedený predpoklad neobstojí a je s ním v zjavnom rozpore.
Napadnutým rozsudkom bola podľa názoru ústavného súdu odopretá ochrana ústavne
zaručených práv sťažovateľky, a to napriek tomu, že disponuje z aspektu ochrany slobody
prejavu privilegovaným postavením, osobitne pokiaľ ide o informovanie o veciach
verejného záujmu (napr. rozsudky ESĽP z 26. apríla 1995 vo veci sťažnosti Prager
a Oberschlick proti Rakúsku č. 1594/90, bod 34, alebo z 20. mája 1999 vo veci sťažnosti
Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku č. 21980/93, bod 59), pretože odvolací súd
aproboval ich obmedzenie na dôvodoch, ktoré podľa záverov ústavného súdu nemohli
obstáť v teste proporcionality, čím porušil jej základné práva na slobodu prejavu a slobodné
prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy, ako
aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
VII.
Ostatné námietky
Uvedené závery o porušení základného práva dopadajú primerane aj na rozhodnutie
o priznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pretože bol spochybnený jeho právny základ.
Napriek tomu ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k spôsobu, akým bola
určená.
Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu, aby v konaní
o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K jeho priznaniu by mal pristúpiť
najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, resp.
v iných prípadoch, ktoré sú z hľadiska dopadu do osobnostných práv porovnateľné
s uvedenými prípadmi. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy by zas mal všeobecný súd
prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k jej
porušeniu. Vždy je pritom podstatná jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna
intenzita zásahu a jej následky.
Je zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe
rozhodujúceho súdu, táto úvaha však neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť.
Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich
skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí
tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia
byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní
sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti
s primeranosťou náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje na nutnosť vychádzať pri jej
určovaní z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. rozsudky ESĽP z 20. novembra 2007
vo veci sťažnosti Flux proti Moldavsku č. 28702/03, bod 34, a z 15. februára 2005 vo veci
sťažnosti Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu č. 68416/01) a zohľadňovať pritom
výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných trestných činov (rozsudok ESĽP zo 6. apríla 2010 vo veci sťažnosti Iltalehti
a Karhuvaara proti Fínsku č. 6372/06, bod 66), a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie
byť pre média „ničivá“ (likvidačná) – rozhodnutie ESĽP z 21. októbra 2008
o neprípustnosti sťažnosti Wolek, Kasprów a Leski proti Poľsku č. 20953/06.
Odvolací súd a pred ním ani súd prvého stupňa tieto požiadavky vôbec
nerešpektovali, ich záver o nemateriálnej ujme, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nemá
základ v uskutočnenom dokazovaní a opiera sa len o skutočnosť, že autorka článku uviedla
v článku nepravdivé informácie. Ich závery sú založené na ničím nepodloženom
predpoklade, že samotné uvedenie nesprávnej informácie zásadne spochybnilo
dôveryhodnosť a vážnosť navrhovateľa, ako aj jeho uplatnenie v odbornej oblasti, ktorou je
aktívny boj proti korupcii a klientelizmu. Takýto záver je však absolútne nepreskúmateľný
a neobstál by ani v prípade, ak by v danom prípade k neprípustnému zásahu
do osobnostných práv naozaj došlo. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť
dokazovania, či ujma skutočne vznikla, je o to viac neudržateľný, že ich rozhodnutím bola
sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi vysokú sumu 1 000 000 Sk
(33 193,92 €). Ani navrhovateľ pritom nijakým spôsobom nepreukázal, že by zverejnenie
tohto článku zasiahlo citeľným spôsobom do jeho spoločenského postavenia alebo sa
negatívnym spôsobom premietlo do jeho profesijného života. V tomto smere nenavrhoval
vykonanie žiadnych relevantných dôkazov.
Nemožno sa stotožniť s postupom, že všeobecný súd pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy síce formálne zdôrazňuje význam slobody prejavu
v demokratickej spoločnosti a jej kontrolnú funkciu vo vzťahu k verejnej moci, vo vlastnom
rozhodnutí však vychádza skôr z predpokladu potreby zvýšenej ochrany verejnej moci a jej
predstaviteľov (porov. napr. priznané čiastky vo veciach IV. ÚS 54/2010 a I. ÚS 408/2010).
V prípade týchto osôb potom znamená každé pochybenie zo strany novinárov a médií
automaticky zásah natoľko citeľný, že ju primerane odškodní len vysoká suma, významne
prevyšujúca sumy, ktoré by prichádzali do úvahy v prípade iných („bežných“) občanov
či iných typov zásahov do osobnostných práv. Ide o závažný fenomén, ktorého akceptácia
môže do budúcnosti viesť k výraznému zníženiu štandardu ochrany slobody prejavu. To
neznamená, že by ústavný súd odopieral týmto osobám ochranu ich osobnostných práv,
a rovnako sa nestavia pozitívne k inému súvisiacemu negatívnemu javu, ktorým sú bulvárne
praktiky médií často nerešpektujúce nielen hranice ľudského súkromia, ale ani dôstojnosti.
Z ústavného hľadiska je ale neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými
(„bežnými“) občanmi s odôvodnením, že u nich je spôsobená ujma (automaticky)
závažnejšia.
Keďže závery všeobecných súdov o náhrade nemajetkovej ujmy sú podľa názoru
ústavného súdu v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom, ku ktorému dospeli
na základe vykonaného dokazovania, resp. nemajú žiadnu oporu v uskutočnenom
dokazovaní, ústavný súd by musel aj v prípade, ak by bol inak preukázaný zásah
do osobnostných práv navrhovateľa, dospieť k záveru o porušení základných práv
sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy tou časťou napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorou potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade nemajetkovej
ujmy.
Na záver tejto časti ústavný súd poznamenáva, že sa nezaoberal tvrdením
(námietkou) sťažovateľky o porušení čl. 144 ods. 1 ústavy, pretože jeho obsahom nie je
žiadne základné právo (III. ÚS 168/07, II. ÚS 152/08, II. ÚS 189/2010). Tento záver musí
byť sťažovateľke známy už z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti, pretože porušenie
uvedeného ustanovenia ústavy opakovane neúspešne namietala mnohými svojimi
v minulosti podanými sťažnosťami. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel
(bod 4 výroku tohto nálezu).
VIII.
Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom
boli porušené základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu, na slobodu prejavu
a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
preto tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Podľa
§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť, pričom v tomto konaní bude viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v VI. časti tohto nálezu. Zároveň bude úlohou krajského súdu zohľadniť
v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP
v kontexte s výhradami uvedenými v VI. a VII. časti tohto nálezu.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľka požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 638,78 €.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V danom prípade ústavný súd z hľadiska ústavnej ochrany považoval za dostatočné
vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných ústavou, ako
aj zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie
konanie krajskému súdu, a preto požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
požiadala aj o priznanie úhrady trov konania v sume 830,94 €.
Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. A., ústavný súd
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných
sadzieb za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (120,23 €, pri ktorých sa odmena
zvyšuje o režijný paušál 7,21 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal za
dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia a
podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 254,88 €. Trovy konania tak po zvýšení o 20 %
DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavujú sumu 305,85 €, ktorú je
krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o
ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013