Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)II. ÚS 373/08
PDF · 227.34 KB
No categories available
II. ÚS 373/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. L.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž
84/05 z 12. júna 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž
84/05 z 12. júna 2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej len
„úrad“) č. GRUFT-036/2005/SANE z 20. júna 2005 bola sťažovateľke uložená pokuta
50 000 Sk za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o cenných papieroch“). Rozklad sťažovateľky proti uvedenému
rozhodnutiu úradu bol zamietnutý rozhodnutím Rady úradu pre finančný trh (ďalej len „rada
úradu“) č. GRUFT-036/2005/SANE/R z 21. septembra 2005. Sťažovateľka sa žalobou
podanou najvyššiemu súdu 3. októbra 2005 podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia rady úradu
GRUFT-036/2005/SANE/R z 21. septembra 2005, pričom najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 2 Sž 84/05 z 12. júna 2007 žalobu sťažovateľky zamietol.
Subjektom majúcim informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných
papieroch v znení účinnom ku dňu rozhodnutia úradu bol aj emitent cenného papiera
vydaného na základe verejnej ponuky, pričom podľa § 170 ods. 1 zákona o cenných
papieroch v znení účinnom ku dňu rozhodnutia úradu sa za cenný papier vydaný na základe
verejnej ponuky považoval iba taký cenný papier, ktorý bol verejne obchodovateľný
k 1. januáru 2002 (t. j. k dátumu účinnosti zákona o cenných papieroch) podľa dovtedajších
predpisov a súčasne nebol ku dňu účinnosti zákona o cenných papieroch prijatý na
obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov.
Podľa rozhodnutia úradu cenné papiere sťažovateľky boli k 1. januáru 2002 verejne
obchodovateľné cenné papiere podľa dovtedajších predpisov (t. j. podľa predpisov pred
nadobudnutím účinnosti zákona o cenných papieroch), boli prijaté na obchodovanie na
voľných trhoch burzy cenných papierov a podľa vykonaného dokazovania sa s nimi aj
obchodovalo, preto podľa úradu sťažovateľka má postavenie emitenta cenného papiera
vydaného na základe verejnej ponuky, ktorý má informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1
zákona o cenných papieroch.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky s uvedeným názorom úradu a rady úradu iba
stotožnil, «jednoducho opísal dôvody uvedené správnym orgánom, a to bez toho, aby sa
vôbec zaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorú vybavil so súhrnným zistením: „Podľa
názoru najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti, ktoré uplatnil už
aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí
dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej sa náležite vyporiadal sa všetkými
námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil.“
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. ...
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobsahuje žiadne odôvodnenie
o tom, prečo nie je názor sťažovateľa správny. Úplne chýba právne posúdenie, t. j. výklad
o tom, ako je potrebné vykladať ustanovenia § 5 ods. 1, § 57 a § 71 zákona č. 600/1992 Zb.
... ak bol Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie správneho
orgánu je správne, mal vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom uviesť, prečo
rozhodnutie správneho orgánu je správne a prečo názor sťažovateľa je nesprávny. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky takto nepostupoval, v tejto otázke iba osvojil názor
správneho orgánu, a to bez toho, aby vztiahol konkrétne právne normy na tento názor.
Všeobecný súd nemôže reprodukovať len text zákonného ustanovenia a k nemu bez ďalšieho
priradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé akou cestou k tomuto právnemu záveru
dospel a aké argumenty pritom použil.
Odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsahuje citácie
ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. a právny záver, podľa ktorého akcie sťažovateľa boli
vydané pred účinnosťou zákona č. 600/1992 Zb. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
nerozviedol, ako k tomuto názoru dospel. ...
Podľa názoru sťažovateľa, ak účastník konania svoj názor opiera o judikáty ako aj
o názor právnej vedy, všeobecný súd sa musí s názormi uvedenými v týchto judikátoch
argumentačne vysporiadať aspoň tak, že vysvetlí, prečo ich nepovažuje pre danú vec za
relevantné.
Sťažovateľ svoj názor, podľa ktorého do dňa nadobudnutia účinnosti zákon
č. 600/1992 Zb. akcie mohli mať iba listinnú podobu; pred účinnosťou zákona č. 600/1992
Zb. nebolo možné vydať akcie v zaknihovanej podobe a zo samotných skutočností, že
predmetné akcie boli prijaté a obchodované na verejnom trhu neplynie, že boli verejne
obchodovateľné, oprel o judikáty a o názory právnej vedy, ktoré predložil Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky v prílohe svojho písomného vyjadrenia zo dňa 08. 03. 2007 a na
pojednávaní dňa 16. 05. 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k týmto judikátom
a názorom vôbec nezaujal stanovisko.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj rozsudok zo dňa 12. 06. 2007
spis. zn. 2 Sž 84/2005 riadne neodôvodnil, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je arbitrárne.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie, rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva spoločnosti N., a. s.,... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 12. 06. 2007 spis. zn. 2 Sž 84/2005 boli porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 06. 2007 spis. zn.
2 Sž 84/2005 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v jej nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho
súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s argumentáciou, ktorú uvádzala v žalobe
o preskúmanie rozhodnutia rady úradu, a to jednak čo sa týka jej odlišného názoru od
názoru úradu a rady úradu na aplikáciu ňou uvádzaných ustanovení zákona č. 600/1992 Zb.
o cenných papieroch (ďalej len „zákon č. 600/1992 Zb.“) účinných do 31. decembra 2001
v súvislosti s posúdením, či sťažovateľka bola pred 1. januárom 2002 emitentom verejne
obchodovateľného cenného papiera podľa dovtedajších predpisov, a jednak aj pokiaľ ide
o ňou predložené judikáty, ku ktorým najvyšší súd podľa sťažovateľky nezaujal stanovisko.
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne
postupom, ktorý im predchádzal.
Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:
«Zo spisu žalovaného súd zistil nasledované skutočnosti: Úrad pre finančný trh
rozhodnutím zo dňa 20. júna 2005, č. GRUFT-036/2005/SANE uložil žalobcovi pokutu
50 000 Sk za porušenie ustanovenia § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), ktorého porušenia sa
žalobca dopustil tým, že správu o svojom hospodárení za prvý polrok 2004 a doklad o jej
uverejnení nepredložil úradu do 31. 08. 2004.
Rada Úradu pre finančný trh, právny predchodca žalovanej, rozhodnutím zo dňa
21. septembra 2005, č. GRUFT-036/2005/SANE/R zamietla rozklad žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu a toto rozhodnutie potvrdila.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti,
ktoré uplatnil už aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu. Najvyšší súd po preskúmaní
napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej sa náležite
vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil. ...
Z obsahu spisu vyplýva, že cenné papiere boli vydané v prvej vlne kupónovej
privatizácie, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1991-1992. Z oznámenia Fondu národného
majetku SR zo dňa 01. 12. 2003 vyplýva, že akciová spoločnosť N. (právny predchodca
žalobcu) bola založená dňa 25. 04. 1992 Fondom národného majetku SR, pričom emisia
akcií vo výške základného imania bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 01. 05. 1992. Z
výpisu z obchodného registra, dňom zápisu právneho predchodcu spoločnosti N., a. s., so
sídlom... N.,... so základným imaním 16 977 000 Sk, ktoré tvorili akcie v počte 16 487 ks na
majiteľa s menovitou hodnou 1000 Sk a akcie s počtom 510 ks s menovitou hodnotou 1000
Sk, je 01. 05. 1992.
Identifikačný kód ISIN pre emisie akcií spoločnosti, ktoré boli určené na privatizáciu
v prvej vlne kupónovej privatizácie prideľovalo ešte federálne ministerstvo financií pred
začatím kupónovej privatizácie s prefixom CS. Verejne obchodovateľným cenným papierom
vydaným po nadobudnutí účinnosti zákona č. 600/1992 Zb. prideľovalo identifikačný kód
ISIN Ministerstvo financií SR s prefixom SK. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného., že
samotná skutočnosť, že cenné papiere žalobcu majú ISIN s prefixom CS dokazuje, že cenné
papiere žalobcu boli vydané pred účinnosťou zákona č. 600/1992 Zb. v rámci 1. vlny
kupónovej privatizácie. Preto cenné papiere žalobcu boli verejne obchodovateľné zo
zákona. Z tohto dôvodu nemohlo byť žalobcovi udelené povolenie Ministerstva financií SR
podľa § 72 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. ako namietal žalobca.
Dňom 01. 01. 2002 nadobudol účinnosť zákon o cenných papieroch. Podľa § 170
ods. 1 zákona o cenných papieroch cenné papiere, ktoré boli k 01. 01. 2002 verejné
obchodovateľné podľa doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona prijaté
na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov Burzy cenných papierov, považujú sa
za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky. Ku dňu 01. 01. 2002 cenné papiere
žalobcu boli verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov, boli prijaté na voľný trh
burzy cenných papierov. Cenné papiere žalobcu boli teda vydané na základe verejnej
ponuky. Žalobca mal preto povinnosť predložiť polročnú správu spolu s dokladom o jej
uverejnení v zmysle § 130 zákona o cenných papieroch. Za nesplnenie uvedenej povinnosti
potom úrad opodstatnene a v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu. V rozhodnutí tak
prvostupňovom ako aj v rozhodnutí druhostupňovom je výška pokuty náležité odôvodnená.
Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe
náležite zisteného skutkového stavu veci, sú vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v predmetnej právnej veci postup žalovaného (právneho predchodcu žalovanej) ako aj
žalobou napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom, preto postupujúc podľa § 250j
ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»
V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol
vydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, treba podľa názoru
ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).
V konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku súdy preskúmavaju
„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľka založila svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé
súdne konanie na skutočnosti, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je náležite
odôvodnený, pretože najvyšší súd podľa nej nezohľadnil dôkazy, ktoré predložila na
preukázanie svojich tvrdení, ani nevysvetlil, prečo tak neurobil, a v tomto smere sa podľa
sťažovateľky najvyšší súd iba stotožnil s názorom správneho orgánu.
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však
konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu
posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad a v danom prípade aj so zreteľom na
charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.
Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že stotožnenie sa
najvyššieho súdu s rozhodnutím rady úradu a úradu, pokiaľ ide o rozsah zisteného a pre
rozhodnutie podstatného skutkového stavu, vzhľadom aj na už uvedený fakt, že najvyšší súd
ako súd správny v danom prípade nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, považuje
ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľky proti rozsudku
najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku
nezaoberal ňou predloženými dôkazmi, „... na tento dôkaz vôbec nereagoval a vôbec sa
s ním nevysporiadal, nevysvetlil, prečo tomuto dôkazu neuveril, prečo naň neprihliadol“,
v kontexte posúdenia možného sťažovateľkou namietaného porušenia označeného práva na
spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti postupu a rozhodnutia
rady úradu, je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či
spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Prvoradou úlohou ústavného súdu je teda ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci
ústavného súdu je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska
dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade
konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, nemožno hodnotiť
izolovane, ale iba v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali.
Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu
v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 Sž 84/05 z 12. júna 2007 nedá vyčítať svojvoľnosť.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných
ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. a príslušných ustanovení zákona o cenných papieroch
plne korešponduje so zisteným skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.
Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako
aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je
popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2008