Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 373/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. L.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž

84/05 z 12. júna 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž

84/05 z 12. júna 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej len

„úrad“) č. GRUFT-036/2005/SANE z 20. júna 2005 bola sťažovateľke uložená pokuta

50 000 Sk za nesplnenie informačnej povinnosti podľa

Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o cenných papieroch“). Rozklad sťažovateľky proti uvedenému

rozhodnutiu úradu bol zamietnutý rozhodnutím Rady úradu pre finančný trh (ďalej len „rada

úradu“) č. GRUFT-036/2005/SANE/R z 21. septembra 2005. Sťažovateľka sa žalobou

podanou najvyššiemu súdu 3. októbra 2005 podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia rady úradu

GRUFT-036/2005/SANE/R z 21. septembra 2005, pričom najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 12. júna 2007 žalobu sťažovateľky zamietol.

Subjektom majúcim informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných

papieroch v znení účinnom ku dňu rozhodnutia úradu bol aj emitent cenného papiera

vydaného na základe verejnej ponuky, pričom podľa § 170 ods. 1 zákona o cenných

papieroch v znení účinnom ku dňu rozhodnutia úradu sa za cenný papier vydaný na základe

verejnej ponuky považoval iba taký cenný papier, ktorý bol verejne obchodovateľný

k 1. januáru 2002 (t. j. k dátumu účinnosti zákona o cenných papieroch) podľa dovtedajších

predpisov a súčasne nebol ku dňu účinnosti zákona o cenných papieroch prijatý na

obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov.

Podľa rozhodnutia úradu cenné papiere sťažovateľky boli k 1. januáru 2002 verejne

obchodovateľné cenné papiere podľa dovtedajších predpisov (t. j. podľa predpisov pred

nadobudnutím účinnosti zákona o cenných papieroch), boli prijaté na obchodovanie na

voľných trhoch burzy cenných papierov a podľa vykonaného dokazovania sa s nimi aj

obchodovalo, preto podľa úradu sťažovateľka má postavenie emitenta cenného papiera

vydaného na základe verejnej ponuky, ktorý má informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1

zákona o cenných papieroch.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky s uvedeným názorom úradu a rady úradu iba

stotožnil, «jednoducho opísal dôvody uvedené správnym orgánom, a to bez toho, aby sa

vôbec zaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorú vybavil so súhrnným zistením: „Podľa

názoru najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti, ktoré uplatnil už

aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí

dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej sa náležite vyporiadal sa všetkými

námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil.“

V zmysle ustanovení , Listiny

základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa

súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné. ...

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobsahuje žiadne odôvodnenie

o tom, prečo nie je názor sťažovateľa správny. Úplne chýba právne posúdenie, t. j. výklad

o tom, ako je potrebné vykladať ustanovenia , a

... ak bol Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie správneho

orgánu je správne, mal vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom uviesť, prečo

rozhodnutie správneho orgánu je správne a prečo názor sťažovateľa je nesprávny. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky takto nepostupoval, v tejto otázke iba osvojil názor

správneho orgánu, a to bez toho, aby vztiahol konkrétne právne normy na tento názor.

Všeobecný súd nemôže reprodukovať len text zákonného ustanovenia a k nemu bez ďalšieho

priradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé akou cestou k tomuto právnemu záveru

dospel a aké argumenty pritom použil.

Odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsahuje citácie

ustanovení a právny záver, podľa ktorého akcie sťažovateľa boli

vydané pred účinnosťou Najvyšší súd Slovenskej republiky však

nerozviedol, ako k tomuto názoru dospel. ...

Podľa názoru sťažovateľa, ak účastník konania svoj názor opiera o judikáty ako aj

o názor právnej vedy, všeobecný súd sa musí s názormi uvedenými v týchto judikátoch

argumentačne vysporiadať aspoň tak, že vysvetlí, prečo ich nepovažuje pre danú vec za

relevantné.

Sťažovateľ svoj názor, podľa ktorého do dňa nadobudnutia účinnosti zákon

č. akcie mohli mať iba listinnú podobu; pred účinnosťou

Zb. nebolo možné vydať akcie v zaknihovanej podobe a zo samotných skutočností, že

predmetné akcie boli prijaté a obchodované na verejnom trhu neplynie, že boli verejne

obchodovateľné, oprel o judikáty a o názory právnej vedy, ktoré predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky v prílohe svojho písomného vyjadrenia zo dňa 08. 03. 2007 a na

pojednávaní dňa 16. 05. 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k týmto judikátom

a názorom vôbec nezaujal stanovisko.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj rozsudok zo dňa 12. 06. 2007

spis. zn. riadne neodôvodnil, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je arbitrárne.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie, rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva spoločnosti N., a. s.,... podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 12. 06. 2007 spis. zn. boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 06. 2007 spis. zn.

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s porušením ,

ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v jej nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho

súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s argumentáciou, ktorú uvádzala v žalobe

o preskúmanie rozhodnutia rady úradu, a to jednak čo sa týka jej odlišného názoru od

názoru úradu a rady úradu na aplikáciu ňou uvádzaných ustanovení

o cenných papieroch (ďalej len „“) účinných do 31. decembra 2001

v súvislosti s posúdením, či sťažovateľka bola pred 1. januárom 2002 emitentom verejne

obchodovateľného cenného papiera podľa dovtedajších predpisov, a jednak aj pokiaľ ide

o ňou predložené judikáty, ku ktorým najvyšší súd podľa sťažovateľky nezaujal stanovisko.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

«Zo spisu žalovaného súd zistil nasledované skutočnosti: Úrad pre finančný trh

rozhodnutím zo dňa 20. júna 2005, č. GRUFT-036/2005/SANE uložil žalobcovi pokutu

50 000 Sk za porušenie ustanovenia o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), ktorého porušenia sa

žalobca dopustil tým, že správu o svojom hospodárení za prvý polrok 2004 a doklad o jej

uverejnení nepredložil úradu do 31. 08. 2004.

Rada Úradu pre finančný trh, právny predchodca žalovanej, rozhodnutím zo dňa

21. septembra 2005, č. GRUFT-036/2005/SANE/R zamietla rozklad žalobcu proti

prvostupňovému rozhodnutiu a toto rozhodnutie potvrdila.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti,

ktoré uplatnil už aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu. Najvyšší súd po preskúmaní

napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej sa náležite

vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu a rozhodnutie o rozklade náležite odôvodnil. ...

Z obsahu spisu vyplýva, že cenné papiere boli vydané v prvej vlne kupónovej

privatizácie, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1991-1992. Z oznámenia Fondu národného

majetku SR zo dňa 01. 12. 2003 vyplýva, že akciová spoločnosť N. (právny predchodca

žalobcu) bola založená dňa 25. 04. 1992 Fondom národného majetku SR, pričom emisia

akcií vo výške základného imania bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 01. 05. 1992. Z

výpisu z obchodného registra, dňom zápisu právneho predchodcu spoločnosti N., a. s., so

sídlom... N.,... so základným imaním 16 977 000 Sk, ktoré tvorili akcie v počte 16 487 ks na

majiteľa s menovitou hodnou 1000 Sk a akcie s počtom 510 ks s menovitou hodnotou 1000

Sk, je 01. 05. 1992.

Identifikačný kód ISIN pre emisie akcií spoločnosti, ktoré boli určené na privatizáciu

v prvej vlne kupónovej privatizácie prideľovalo ešte federálne ministerstvo financií pred

začatím kupónovej privatizácie s prefixom CS. Verejne obchodovateľným cenným papierom

vydaným po nadobudnutí účinnosti prideľovalo identifikačný kód

ISIN Ministerstvo financií SR s prefixom SK. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného., že

samotná skutočnosť, že cenné papiere žalobcu majú ISIN s prefixom CS dokazuje, že cenné

papiere žalobcu boli vydané pred účinnosťou v rámci 1. vlny

kupónovej privatizácie. Preto cenné papiere žalobcu boli verejne obchodovateľné zo

zákona. Z tohto dôvodu nemohlo byť žalobcovi udelené povolenie Ministerstva financií SR

podľa ako namietal žalobca.

Dňom 01. 01. 2002 nadobudol účinnosť zákon o cenných papieroch. Podľa § 170

ods. 1 zákona o cenných papieroch cenné papiere, ktoré boli k 01. 01. 2002 verejné

obchodovateľné podľa doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona prijaté

na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov Burzy cenných papierov, považujú sa

za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky. Ku dňu 01. 01. 2002 cenné papiere

žalobcu boli verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov, boli prijaté na voľný trh

burzy cenných papierov. Cenné papiere žalobcu boli teda vydané na základe verejnej

ponuky. Žalobca mal preto povinnosť predložiť polročnú správu spolu s dokladom o jej

uverejnení v zmysle § 130 zákona o cenných papieroch. Za nesplnenie uvedenej povinnosti

potom úrad opodstatnene a v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu. V rozhodnutí tak

prvostupňovom ako aj v rozhodnutí druhostupňovom je výška pokuty náležité odôvodnená.

Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe

náležite zisteného skutkového stavu veci, sú vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že v predmetnej právnej veci postup žalovaného (právneho predchodcu žalovanej) ako aj

žalobou napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom, preto postupujúc podľa § 250j

ods. 1 žalobu zamietol.»

V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol

vydaný v konaní podľa V. časti , treba podľa názoru

ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V konaní podľa V. časti súdy preskúmavaju

„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka založila svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé

súdne konanie na skutočnosti, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je náležite

odôvodnený, pretože najvyšší súd podľa nej nezohľadnil dôkazy, ktoré predložila na

preukázanie svojich tvrdení, ani nevysvetlil, prečo tak neurobil, a v tomto smere sa podľa

sťažovateľky najvyšší súd iba stotožnil s názorom správneho orgánu.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však

konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu

posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad a v danom prípade aj so zreteľom na

charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že stotožnenie sa

najvyššieho súdu s rozhodnutím rady úradu a úradu, pokiaľ ide o rozsah zisteného a pre

rozhodnutie podstatného skutkového stavu, vzhľadom aj na už uvedený fakt, že najvyšší súd

ako súd správny v danom prípade nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, považuje

ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľky proti rozsudku

najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku

nezaoberal ňou predloženými dôkazmi, „... na tento dôkaz vôbec nereagoval a vôbec sa

s ním nevysporiadal, nevysvetlil, prečo tomuto dôkazu neuveril, prečo naň neprihliadol“,

v kontexte posúdenia možného sťažovateľkou namietaného porušenia označeného práva na

spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti postupu a rozhodnutia

rady úradu, je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či

spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je teda ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ). V právomoci

ústavného súdu je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska

dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade

konal ako správny súd podľa V. časti , nemožno hodnotiť

izolovane, ale iba v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali.

Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku sp. zn. z 12. júna 2007 nedá vyčítať svojvoľnosť.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných

ustanovení a príslušných ustanovení zákona o cenných papieroch

plne korešponduje so zisteným skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.

Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako

aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je

popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (napr. ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008