Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 77/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o., D., zastúpeného advokátom

JUDr. M. Z., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu

a práva šíriť informácie podľa a 4 a podľa

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom

právnej istoty a právom na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 ods. 1,

a a v spojení s právom na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl.

127 ods. 1 (ďalej len „“) vo veci namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu a práva šíriť informácie podľa čl. 26

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 30. apríla

2007 pod sp. zn. , ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) zo 14. februára 2007 č. k. -65.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd vydal predbežné opatrenie, na základe

ktorého sťažovateľ (vydavateľ regionálneho týždenníka C.) ako odporca bol povinný

zdržať sa zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa (RNDr. F. Z.) formou

zverejňovania akýchkoľvek informácií v periodickej tlači vydávanej odporcom

(sťažovateľom) v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube M. v L. až do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal

odporca (sťažovateľ) odvolanie, ktoré krajský súd zamietol.

Porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že: „napadnutým uznesením bol porušený nielen zákon

č. , ale aj došlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj SR.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza i nasledovné skutočnosti:

„(...) Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako vo

vzťahu k súkromnej osobe (...).

„(...) Vydavateľ nemohol v danom prípade (predmet konania) konať protiprávne,

vydavateľ požíva ochranu Dohovoru a SR. Vydavateľ sa opieral

o informácie oficiálne, pričom takýto postup je chránený podľa čl. 10 Dohovoru, ako

vyplýva z citovaných rozhodnutí európskeho súdu ergo takýto postup je výkonom ústavného

práva. Sťažovateľ teda realizoval svoje právo, a preto je vylúčené, aby konal protiprávne

a teda, aby zodpovedal za takéto konanie (...).“

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti z 10. septembra 2007 navrhuje, aby ústavný

súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30.04.2007, ktorým

bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. -65 zo

14.02.2007, bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a práva šíriť informácie

podľa , 4 a podľa , 2 Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd (správne má byť: Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd – pozn.), v spojení s princípom právnej istoty a právom na súdnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a v spojení s právom na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30.04.2007 sa

z r u š u j e .

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také

nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie veci Krajským súdom v Trnave

(ďalej len „krajský súd“), oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ. Túto

skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie svojich ústavných práv. Jeho obrana v konaní

pred všeobecným súdom smerovala proti vydaniu predbežného opatrenia, a ak s ňou nebol

úspešný, išlo o obmedzovanie sťažovateľa pri realizácii jeho označených práv, ktorých

porušenie namieta.

Po preštudovaní spisu ústavný súd nenašiel pochybenie všeobecného súdu, ktoré by

malo za následok taký zásah do označených ústavných práv, že by ho bolo možné hodnotiť

tak, že napĺňa znaky protiústavnosti, resp. rozpornosti so zásadou ústavne konformného

výkladu. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie procesných a hmotnoprávnych zákonov s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

, , , ). Z postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, svojvoľné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (, ).

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Odôvodnenie obsahuje

aj zhodnotenie právnej otázky, ktorá podľa právneho názoru ústavného súdu bola

dostatočne posúdená, keďže krajský súd, rešpektujúc základné východiská práva na

spravodlivý proces („fair trial“), posúdil i dôvody, pre ktoré možno konštatovať, že hranice

realizácie slobody prejavu a práva na informácie v podmienkach demokratickej spoločnosti

nemožno absolutizovať, pretože logické odôvodnenia postoja sťažovateľa typu: „(...)

Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako vo vzťahu

k súkromnej osobe (...), alebo „(...) Sťažovateľ teda realizoval svoje právo a preto je

vylúčené, aby konal protiprávne a teda, aby zodpovedal za takéto konanie (...),“ by mohli

pri priveľmi extenzívnom výklade navodzovať stav anómie, t. j. bezzákonnosti, z dôvodu

ústavne a legálne neodôvodniteľného, a v dôsledku toho neúmerného „protežovania“

jedného ústavného práva prislúchajúceho sťažovateľovi (sloboda prejavu a právo na

informácie) na úkor druhého ústavného práva navrhovateľa (právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena). Uvedený rezultát by bol tak len

exaktným vyústením nerešpektovania jedného z klasických ideových postulátov, z ktorých

čerpá kontinentálny právny poriadok už od čias osvietenstva: „Moja sloboda sa začína tam,

kde sa končí sloboda iného“, a ktorý je premietnutý do dikcie : „Každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.“

Aj keď u niektorých základných práv nie je výslovne stanovená možnosť ich

obmedzenia, môže byť každé základné právo obmedzené z dôvodu kolízie s iným

základným právom. Žiadne základné právo totiž nemá absolútnu prednosť pred iným

a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným. Typickým prípadom kolízie

je stret slobody prejavu a ochrany dobrej povesti podľa , podľa ktorého

má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu

mena. neustanovuje žiadnu možnosť obmedzenia tohto základného práva, hoci

v určitých prípadoch môže mať prednosť aj sloboda prejavu, ale len za predpokladu, že je

vyslovená v dobrej viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis ,

).

Vo väzbe na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v označenom konaní

nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv, a teda v napadnutom konaní

je harmonicky vyvážená a dôsledne rešpektovaná zdanlivo dialektická jednota realizácie

práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

podľa s právom na slobodu prejavu a právom na informácie podľa

ods. 1 . Keďže miera právnej istoty a ústavných mantinelov realizácie všetkých,

a tým aj v konkrétnom prípade dotknutých a údajne porušených ústavných práv, ktorých

porušenie sa namieta, musí požívať rovnakú kvalitatívnu i kvantitatívnu úroveň právnej

ochrany, ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že „ je nepochopiteľné aj vo

svetle judikatúry citovanej už v pôvodnom podaní sťažovateľa, že ako mohol okresný súd

predbežným opatrením doslova umlčať jeden z regionálnych týždenníkov ohľadne

všeobecne známej skutočnosti o tom, že riaditeľ gymnázia sa ocitol v erotickom salóne“.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnosť

a správnosť postupu všeobecných súdov konajúcich vo veci, ale obmedzuje sa na

zhodnotenie otázky ústavnosti takéhoto postupu. V súlade so subsidiárnou aplikáciou

dobrých mravov a pravidiel slušnosti a občianskeho spolužitia na sféru právnej regulácie

občianskoprávnych vzťahov sa navyše ústavný súd prikláňa k stanovisku, že súbežná

existencia kolízie dvoch samostatných ústavne garantovaných práv (podľa čl. 19 ods. 1

a ) odôvodňuje ústavnosť postupu, ku ktorému sa priklonili aj konajúce

súdy tým, že svojimi rozhodnutiami (uznesenie okresného súdu zo 14. februára 2007,

uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2007) de facto priznali vo forme predbežného

opatrenia rovnakú úroveň legálnej ochrany právu navrhovateľa na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa voči

právu sťažovateľa na slobodu prejavu a právu na informácie podľa , a to

ešte predtým, ako došlo k vyneseniu meritórneho rozhodnutia vo veci.

Tento záver je odôvodnený aj tým, že prípadné nerešpektovanie nariadeného

predbežného opatrenia konajúcich všeobecných súdov zo strany sťažovateľa by z hľadiska

možného stupňa zlúčiteľnosti s a platným právnym poriadkom de lege ferenda

nebolo možné vo vzťahu ku sťažovateľovi hodnotiť inak, ako konanie contra bonos mores,

resp. nazerať na neho ako na úmyselné poškodzovanie dobrého mena navrhovateľa konaním

sťažovateľa, a to ešte predtým, ako vo veci rozhodol meritórne všeobecný súd.

Aplikujúc východiská zachovávania legality na napadnuté rozhodnutie krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti, a napriek tomu, že nezotrváva na platforme reštriktívneho textuálneho

výkladu platných právnych predpisov, je s odvolaním sa na už uvedené dôvody ústavne

akceptovateľné. Odôvodnenie obsahuje aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá

podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd sa významovo

správne a v medziach ústavnosti vysporiadal so situáciou, v rámci ktorej odporca

(sťažovateľ) údajne opakovane poškodzoval dobré meno navrhovateľa tým, že sa

v článkoch, ktoré publikoval, pravidelne zaoberal rovnakou témou, návštevou navrhovateľa

v „bordeli“ údajne za účelom vyhľadávania sexuálnych služieb (čo však nemožno do

meritórneho rozhodnutia všeobecného konajúceho súdu, s prihliadnutím na rešpektovanie

zásad spravodlivého konania a prezumpcie statočnosti občana, považovať za preukázané).

Ústavný súd zaujíma stanovisko, že ak sa navrhovateľ snažil o to, aby odporca (sťažovateľ)

do vynesenia meritórneho rozhodnutia nekonal spôsobom, o ktorého správnosti, resp.

nesprávnosti a neopodstatnenosti má rozhodnúť súd, nemožno v takomto prípade vydanie

predbežného opatrenia všeobecným súdom považovať za protiústavné. V prospech takéhoto

záveru svedčí aj fakt, že navrhovateľ sa predmetným predbežným opatrením nesnažil

upierať odporcovi jeho právo na slobodu prejavu, ale snažil sa dosiahnuť ochranu práv

týkajúcich sa jeho osobnosti, ako aj práva na súkromie, keďže odporca (sťažovateľ) svojimi

opakovanými zásahmi prekročil určitú prípustnú formu preháňania, ako aj

garantované hranice práv a slobody prejavu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť

k porušeniu označených ústavných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené

bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008