Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 288/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s.,

Einsteinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti

s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Andrej Schwarz, a advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital

Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin

Škubla, pre namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií podľa a 2 a základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -645 z 5. augusta 2014, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s. na slobodu

prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 Slovenskej

republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -645

z 5. augusta 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -645

z 5. augusta 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

News and Media Holding a. s. trovy konania v sume 312,34 eur (slovom tristodvanásť eur

a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie

Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -16

z 25. apríla 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti News and Media

Holding a. s., Einsteinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie

informácií podľa a 2 (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -645 z 5. augusta 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný v konaní o ochranu osobnosti

začatom na základe návrhu (ďalej aj „navrhovateľ“) doručenom

Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 26. novembra 2010, ktorým sa proti

sťažovateľke (v čase podania žaloby a rozhodnutia o nej vystupujúcej pod obchodným

menom SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o., pozn.) ako vydavateľke týždenníka PLUS 7 DNÍ

a denníka Plus JEDEN DEŇ domáhal uverejnenia ospravedlnenia v znení špecifikovanom

v petite jeho žaloby, odstránenia článku pod názvom „KTO HO CHRÁNI?“ z internetového

portálu <www.pluska.sk> a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50 000 €, a to v súvislosti

s článkom uverejneným v týždenníku PLUS 7 DNÍ 30. septembra 2010 na strane 12 a 13

pod názvom „Kto ho chráni?“ s podtitulom „Dôležitý úradník na ministerstve obrany sa

vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky“

a s článkom uverejneným v týždenníku PLUS 7 DNÍ 7. októbra 2010 na strane 14

pod názvom „A nič..“ s podtitulom „Človek z ministerstva obrany, ktorý mal vzťahy

so zbrojármi, celé tri roky nikoho nezaujímal“, pretože v nich mala sťažovateľka uviesť

o navrhovateľovi nepravdivé tvrdenia, podľa ktorých navrhovateľ ako úradník ministerstva

obrany okrem iného „ovplyvňoval a manipuloval viaceré verejné obstarávania, pripravoval

podklady pre jednotlivé verejné súťaže a prispôsoboval ich podmienky tak ako to

vyhovovalo firmám a nie ministerstvu“, za čo „od týchto spoločností prijímal vecné dary“

a za čo „môže používať luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO, ktoré je napísané

na zamestnanca zbrojárskej spoločnosti

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -543 z 12. júla 2013 rozhodol takto:

« Odporca je povinný na vlastné náklady v najbližších dvoch po sebe nasledujúcich

vydaniach týždenníka PLUS 7 DNÍ odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť

na strane 12, zvýrazneným typom písma BOLD ospravedlnenie v nasledovnom znení:

„SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ sa ospravedlňuje

pánovi za nepravdivé výroky uverejnené v týždenníku PLUS 7 DNÍ

dňa 30. 09. 2010 na strane 12 a 13 v článku pod názvom „Kto ho chráni?“ s podtitulom

„Dôležitý úradník na ministerstve obrany sa vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy,

ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky,“ a v týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 07. 10. 2010

na strane 14 v článku pod názvom „A nič..“ s podtitulom „Človek z ministerstva obrany,

ktorý mal vzťahy so zbrojármi, celé tri roky nikoho nezaujímal“, podľa ktorých pán

ako úradník ministerstva obrany SR ovplyvňoval a manipuloval viaceré verejné

obstarávania, pripravoval podklady pre jednotlivé verejné súťaže a prispôsoboval ich

podmienky tak, ako to vyhovovalo firmám a nie ministerstvu, manipuloval a o[v]plyvňoval

a manipuloval viaceré verejné obstarávania, pripravoval podklady pre jednotlivé verejné

súťaže a prispôsoboval ich podmienky tak, ako to vyhovovalo firmám a nie ministerstvu,

manipuloval a ovplyvňoval verejnú súťaž na dodanie pilotnej výstroje v hodnote

900-tisíc Eur v prospech spoločnosti pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky

na viac ako 1,7 milióna Eur, prispôsoboval a manipuloval verejnú súťaž na dodanie

vysielačiek Harris v prospech spoločnosti prispôsoboval, ovplyvňoval

a manipuloval verejné súťaže v prospech ďalších spoločností, ako je napríklad spoločnosť

Pyra či Špeciálne systémy a software, za čo od týchto spoločností prijímal vecné dary,

rovnako mal na starosti megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu priamo na dodávku

dielov pre modernizáciu vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov Eur, ako aj dodanie bezpilotných

lietadielok v hodnote dvoch miliónov Eur so zbrojárskou spoločnosťou za čo

môže používať luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO, ktoré je napísané na zamestnanca

zbrojárskej spoločnosti praktizuje praktiky podobné mafiánskym, manipuloval

a prispôsoboval verejnú súťaž na dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov, ktoré

kritizoval súčasný minister Ľubomír Galko, viedlo sa voči pánovi

policajné vyšetrovanie, rovnako bolo voči nemu pripravené trestné stíhanie

pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu. Pán tieto verejné obstarávania

nikdy neovplyvňoval, neprispôsoboval a nemanipuloval, nepripravoval podklady

pre jednotlivé verejné súťaže a neprispôsoboval ich podmienky tak, ako to vyhovovalo

firmám a nie ministerstvu. V súvislosti s verejným obstarávaním pán

neprijímal žiadne dary a nepoužíval luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO, ktoré je

napísané na zamestnanca zbrojárskej spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS,

s.r.o. vyslovuje hlbokú ľútosť, že uverejnením difamujúcich a nepravdivých skutkových

tvrdení a neoprávnenou kritikou v značnej miere zasiahla do zákonom chránených práv

na ochranu osobnosti pána , čím znížila jeho ľudskú dôstojnosť, vážnosť,

profesijnú a občiansku česť a dobré meno." (ďalej aj „prvý výrok“).

Odporca je povinný na vlastné náklady a do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku uverejniť v denníku Plus JEDEN DEŇ na strane 4. zvýrazneným typom písma

HOLD ospravedlnenie v nasledovnom znení: „SPOLOČNOSŤ 7 PLUS. s.r.o., vydavateľ

denníka Plus JEDEN DEŇ sa ospravedlňuje pánovi za nepravdivé

výroky uverejnené v denníku Plus JEDEN DEŇ dňa 30. 09. 2010 na strane 4 v článku pod

názvom „Za odmenu?“ s podtitulom „Úradník ministerstva obrany sa vozí na aute

zbrojárskej firmy“, podľa ktorých pán ako úradník ministerstva obrany

v súvislosti s verejným obstarávaním ovplyvňoval a manipuloval viaceré výberové konania,

vozí sa v aute zbrojárskej firmy, vozí sa v aute pracovníka zbrojársky firmy ktorá

miliónové súťaže vyhrávala, vyšetrovala ho polícia. Pán verejné

obstarávania nikdy neovplyvňoval, neprispôsoboval a nemanipuloval, v súvislosti

s verejným obstarávaním neprijímal žiadne dary a nevozí sa v aute zamestnanca zbrojárskej

spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS. s.r.o. vyslovuje hlbokú ľútosť,

že uverejnením difamujúcich a nepravdivých skutkových tvrdení a neoprávnenou kritikou

v značnej miere zasiahla do zákonom chránených práv na ochranu osobnosti pána

, čím znížila jeho ľudskú dôstojnosť, vážnosť, profesijnú a občiansku česť a dobré

meno.“ (ďalej aj „druhý výrok“).

Odporca je povinný na vlastné náklady a do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku odstrániť článok pod názvom „KTO HO CHRÁNI?“ s podtitulom „Dôležitý

úradník na ministerstve obrany sa vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá

vyhrala v rezorte miliónové zákazky“ článok pod názvom „Úradník obrany sa vozí v aute

pracovníka zbrojárskej firmy,“ s podtitulom „Dôležitý úradník na ministerstve obrany sa

vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky,“

a článok pod názvom „Podozrivé vzťahy so zbrojármi, tri roky nikoho nezaujímali,“

z internetového portálu www.pluska.sk.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sumu vo výške 40.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.»

4. V prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľa zamietol a rozhodnutie o trovách

konania si vymienil na dobu po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto: «Dokazovaním bolo preukázané,

že navrhovateľ mal uzavretú Zmluvu o nájme motorového vozidla

Kia Sorento s , ktorý v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol živnostníkom

- taxikárom. Pán od 2.3.2010 bol zamestnancom obchodnej spoločnosti

Jednoznačne bolo preukázané, že

nebol nikdy zamestnancom obchodnej spoločnosti Autor článku

si túto skutočnosť ani riadne neoveroval, čo vyplynulo z jeho svedeckej výpovede.

Uspokojil sa z vyjadrením spolumajiteľa firiem .

a . , ktorý

mu povedal, že je jeho zamestnancom. Právny zástupca odporcu vo svojich

vyjadreniach aj vo svojej záverečnej reči poukazoval na personálne prepojenie firiem

a v ktorých je spolumajiteľom

. Odporca však ničím nepreukázal, že firma má právo

obchodovať so zbraňami a s vojenským materiálom. Táto skutočnosť vyplýva aj

z predloženého výpisu z obchodného registra. Takéto oprávnenie však má obchodná

spoločnosť , ako aj obchodná spoločnosť

.

Z uverejnených článkov jednoznačne vyplýva tvrdenie autora článkov, že

navrhovateľ si požičal a neskôr kúpil motorové vozidlo Kia Sorento od zamestnanca firmy

, ktorá od Ministerstva obrany SR získala niektoré aj

miliónové zákazky.

Nie je podstatné, či autor článku to urobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Jeho

ničím nepodložené tvrdenie o spojení navrhovateľa a obchodnej spoločnosti

v súvislosti s požičaním auta od malo vyvolať silnejší

dojem o nejakých praktikách navrhovateľa. Ani v jednom článku sa neuvádza nejaké

personálne prepojenie viacerých firiem. Je tam jednoznačne uvedené tvrdenie, že

bol pracovníkom firmy čo vôbec nie je pravdivé tvrdenie.

V konaní bolo preukázané, že voči navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, ale

uznesenia, ktorým boli obvinenia vznesené boli zrušené. Nebolo preukázané, že proti

navrhovateľovi by bola podaná obžaloba a ani to, že by bol za nejaký trestný čin odsúdený.

Právny zástupca odporcu poukazoval na policajný spis, ktorý mal autor článku k dispozícii.

Týmto sa právny zástupca odporcu snažil preukázať pravdivosť uverejnených článkov.

Svedok predložil ako dôkazy o svojich tvrdeniach nekompletné

fotokópie dokumentov z policajného spisu PPZ-141-7/BPK-2008. Súd nemohol overiť

pravdivosť a autenticitu predložených čiastočných fotokópii úradných záznamov z tohto

spisu, lebo spis ... už neexistuje... Na oboznámenie sa s obsahom spisu PPZ-V-11278/2007-

Č-Z-ITP nebol daný súhlas Vojenským obranným spravodajstvom Ministerstva obrany

SR z dôvodu utajovaných skutočností. Odporca tak ničím nepreukázal pravdivosť svojich

tvrdení, že navrhovateľ sa mal dopustiť trestnej činnosti tým, že mal ovplyvňovať,

prispôsobovať a manipulovať verejné obstarávanie. Takisto nepreukázal ani svoje tvrdenie,

že v súvislosti s touto činnosťou mal prijímať nejaké dary, napríklad hodinky. Takisto

nepreukázal, že navrhovateľ sa vozil v aute zamestnanca zbrojárskej spoločnosti

... Súd však čiastočne zamietol podaný návrh, keď neuložil odporcovi povinnosť

zverejniť aj ospravedlnenie v znení „Pána nikdy nevyšetrovala polícia, nikdy

nebol v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok, nie to ako podozrivý z trestného činu,

v živote voči nemu nebolo vznesené obvinenie a už vôbec nebol za akýkoľvek trestný čin

odsúdený“. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľa polícia vyšetrovala, bolo voči nemu

niekoľkokrát vznesené obvinenie. Preto v tejto časti súd návrh navrhovateľa zamietol.»

6. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40 000 € odôvodnil

okresný súd tým, že túto sumu možno považovať za primeranú intenzite a povahe

neoprávneného zásahu zo strany odporcu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Za rozhodujúce skutočnosti, ktorými zdôvodnil priznanú náhradu, považoval to, že

«uverejnenými výrokmi bol navrhovateľ obvinený z trestnej činnosti v najčítanejšom

denníku a v jednom z najčítanejších týždenníkov a to bez možnosti reagovať. Takéto

obvinenia navrhovateľa spôsobom, ktorý mal širokú publicitu a bez možnosti navrhovateľa

„brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s takou istou širokou publicitou vedie súd

k záveru, že len púhé uverejnenie ospravedlnenia odporcu navrhovateľovi v tom istom

týždenníku a denníku nie je z hľadiska existujúcich negatívnych následkov na strane

navrhovateľa postačujúce.».

7. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka a proti výroku,

ktorým okresný súd rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy, podal odvolanie navrhovateľ.

Následne krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozsudku pritom uviedol:

„Nesprávne právne posúdenie veci je v každom prípade odvolacím dôvodom [§ 205

ods. 2 písm. f) ] ale aby na základe tohto dôvodu mohlo dôjsť k zmene alebo k zrušeniu

rozsudku súdu prvého stupňa, musí byť nesprávne právne posúdenie vecí preukazované,

teda nie iba tvrdené.

Tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení nemôže byť založené iba na odlišnom

právnom názore účastníka konania, ale musí byť doložené preukázateľnými skutočnosťami,

z ktorých vyplýva jednoznačný záver o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého

stupňa. Ak odvolanie poukazuje na ust. je založené iba

na všeobecných poukazoch (nekonkretizujúcich samotnú podstatu nesprávneho právneho

posúdenia) a vychádza iba z iného právneho názoru odvolateľa. Nejde o odvolanie,

na základe ktorého by mohlo dôjsť k zmene alebo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Za vadu rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno považovať nekonkretizované

použitie odvolacieho dôvodu podľa rozhodne nemožno

považovať, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

žalovaného... Pri prehodnocovaní tvrdených vád v konaní, ktorých sa mal dopustiť súd

prvého stupňa, treba tiež vychádzať zo zásady, že obaja účastníci majú právo na

spravodlivý súdny proces, ale treba brať do úvahy aj zásadu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu podľa SR. Nepochybne dochádza k narušeniu právnej

istoty jedného z účastníkov konania, ak by odvolací súd ako dôvod odvolania bral aj

skutočnosti, ktoré plne nezodpovedajú podmienkam určeným v . V

opačnom prípade by totiž toto ustanovenie bolo zbytočné.

Odvolací súd nemôže pristúpiť k reparácii alebo zrušeniu rozhodnutia súdu prvého

stupňa iba na základe tvrdenia, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia a odvolateľ zároveň predloží súdu návrh na iné právne posúdenie veci. Ide tu

totiž o viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 ( ).

... Žalovaný v odvolaní nenavrhuje vykonať ďalšie dokazovanie, alebo zopakovať

dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a nenavrhuje ani použitie iného právneho

predpisu na posúdenie predmetnej veci.

... Z uvedeného teda vyplýva, že neumožňuje odvolaciemu

súdu pristúpiť k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo jeho zrušeniu bez zákonných

dôvodov. Inak by bol porušený princíp právnej istoty, čo by zároveň vyžadovalo chápať

odvolacie konanie ako konanie, ktoré je pokračovaním konania na súde prvého stupňa, jeho

doplňovaním a na základe doplnených nových a iných skutočností, ktoré neboli prednášané

v prvostupňovom konaní, spôsobuje zmenu prvostupňového rozhodnutia.“

8. K zdôvodneniu priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresným súdom

krajský súd uviedol, že ju nemožno odôvodniť žiadnymi „hmatateľnými“ dôvodmi.

Podľa jeho názoru ide viac o otázku vnútorného presvedčenia súdu než otázku vymenovania

konkrétnych materiálnych dôvodov. Bližšie odôvodenie rozhodnutia o priznanej výške

nemajetkovej ujmy v peniazoch by bolo podľa názoru krajského súdu nutné, iba ak by

priznaná suma bola v rozpore so všeobecne akceptovaným a rozšíreným názorom, pokiaľ

ide o prijateľný rozsah odškodnenia, o taký prípad v danej veci však nešlo.

9. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a napadnutý

rozsudok v merite veci považuje za neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny. Podľa jej

názoru všeobecné súdy vykonali komparáciu ústavných práv v predmetnej veci povrchne,

„ako keby právo na ochranu osobnosti malo generálnu prednosť pred právom na slobodu

prejavu na strane sťažovateľa, ako vydavateľa periodickej tlače“. Ich rozhodnutiami tak

došlo podľa názoru sťažovateľky k zásahu do jej slobody prejavu. Ústavnou sťažnosťou sa

preto domáha posúdenia, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné

obmedzenie slobody prejavu, a tiež preskúmania proporcionality medzi zásahom do jej

slobody prejavu a ústavnými garanciami práva na ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti

navrhovateľa. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy

priznaná navrhovateľovi nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. V konaní nebolo podľa

nej preukázané zníženie dôstojnosti či vážnosti navrhovateľa v značnej miere. Navrhovateľ

nepreukázal vznik žiadnej ujmy v rodinnej, pracovnej či spoločenskej oblasti, ktorá by bola

v príčinnej súvislosti so zverejnením napádaných článkov. Náhrada nemajetkovej ujmy

v sume 40 000 € je tak „zjavne neprimeraná, excesívna a významným spôsobom presahuje

výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní

s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru sťažovateľa podstatne vyššia“.

10. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. -645

zo dňa 5.8.2014 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zakotvené v Slovenskej

republiky.

Porušiteľ, Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. -645

zo dňa 5.8.2014 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií, zakotvené v a 2 Slovenskej

republiky.

Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok sp. zn. -645 zo dňa 5.8.2014 sa

týmto ruší a vec sa vracia poručiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia.“

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 560/17 z 5. júna

2017 vyjadril podpredseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že krajský súd „nemôže

dodatočne prehodnocovať rozhodnutia súdov... ani ho dopĺňať či posudzovať jeho

správnosť či nesprávnosť. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodnil,

z jeho rozhodnutia vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal, ako aj akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil. Výška nemajetkovej ujmy závisela na súdnej úvahe a bolo

vecou odvolacieho súdu, či sa s úvahou okresného súdu o primeranosti výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch stotožní, aj vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah

nepriaznivých následkov...“. Preto zastáva názor, že k porušeniu základných práv a slobôd

sťažovateľky v danom prípade nedošlo. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania.

12. Ústavný súd podaním z 13. júna 2017 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia

prípisu (prípis bol doručený 19. júna 2017). Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému

súdu 26. júna 2017 predložila splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom ďalším advokátom a zároveň oznámila, že netrvá na konaní verejného ústneho

pojednávania. Na vyjadrenie podpredsedu krajského súdu osobitne nereagovala.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Predmetom ústavného prieskumu je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a 2 a napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -543

z 12. júla 2013 v konaní o ochranu osobnosti. Týmto rozhodnutím bola sťažovateľke

uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 40 000 €, a to z dôvodu, že uverejnením

inkriminovaných článkov došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa.

15. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

16. Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka uplatňuje proti rozsudku krajského

súdu dve zásadné námietky, a to, že:

- krajský súd vykonal komparáciu ústavných práv v predmetnej veci povrchne, „ako

keby právo na ochranu osobnosti malo generálnu prednosť pred právom na slobodu

prejavu“ (ďalej aj „prvá námietka sťažovateľky“),

- krajský súd dostatočne neodôvodnil rozhodnutie v časti o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy (ďalej aj „druhá námietka sťažovateľky“).

II. 1 K námietke sťažovateľky týkajúcej sa konfliktu medzi právom na slobodu

prejavu a právom na ochranu osobnosti

19. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že je súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov,

a preto zásadne nie je oprávnený zasahovať do ich rozhodovacej činnosti (napr.

, , , ). Výnimku predstavujú iba prípady,

ak ich rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody (napr. ). Len z tohto hľadiska môžu byť predmetom jeho

kontroly skutkové a právne závery všeobecného súdu.

20. Vo svojej rozhodovacej činnosti kladie ústavný súd dôraz na rešpektovanie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v podmienkach demokratickej

spoločnosti a právneho štátu tvoria kľúčové právne záruky ochrany zaručených

práv (). Ich súčasťou je aj zodpovedajúca povinnosť všeobecných súdov, aby

svoje rozhodnutia riadnym spôsobom odôvodnili (napr. , ) a aby

ich skutkové a právne závery neboli arbitrárne (napr. ). Práve o takýto

prípad by pritom išlo vtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy,

v dôsledku čoho by sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť

súdnu ochranu tomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že

do obsahu predmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná

v rámci odvolacieho konania.

21. Sťažovateľka sa odvolaním proti rozsudku súdu prvého stupňa domáhala ochrany

slobody prejavu v zmysle a 2 . Odvolací súd sa preto musel vysporiadať

s problémom možného konfliktu tohto jej práva s právom navrhovateľa na ochranu

osobnosti, resp. v širšom zmysle s jeho právom na súkromie, ktoré je rovnako ústavne

garantované, a to predovšetkým v a a v dohovoru.

Z povahy oboch týchto práv (hodnôt) vyplýva, že riešenie ich kolízie nemožno dosiahnuť

normatívne. Je úlohou všeobecných súdov, resp. vo všeobecnosti orgánov aplikácie práva,

aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovali mieru ich dôležitosti a následne dospeli

k záveru o potrebe uprednostnenia jedného z nich ().

22. Uloženie povinnosti ospravedlniť sa za uverejnenie predmetných článkov

a zaplatiť osobe, do ktorej osobnostných práv malo byť nimi zasiahnuté, náhradu

nemajetkovej ujmy je nepochybne obmedzením práv sťažovateľky na slobodu prejavu.

Pôvodcom tohto zásahu bol podľa názoru sťažovateľky odvolací súd, pretože práve

v dôsledku jeho potvrdzujúceho rozhodnutia jej boli tieto povinnosti právoplatne uložené.

Ústavný súd preto musel posúdiť, či sa odvolací súd týmto zásahom dopustil porušenia jej

základných práv podľa a 2 a tým, že vo svojom rozhodnutí

nedostatočne zohľadnil jej slobodu prejavu, a či jej tak neodoprel súdnu ochranu, ktorú jej

mal poskytnúť.

23. Ústavnoprávny prieskum namietaného zásahu do základného práva (resp. jeho

obmedzenia) štandardne pozostáva z posúdenia jeho legality, teda či k nemu došlo zákonom

alebo na základe zákona ( a 2 ), a jeho proporcionality, teda či tento zásah

obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. V tejto súvislosti ústavný súd

vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá

z týchto troch krokov: 1. identifikácie účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti

tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. testu

proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah

do základného práva sledoval a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny, čo

znamená, že musí obmedzenie predmetného základného práva z dôvodu dosiahnutia

tohto cieľa pripúšťať ( druhá veta ). Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie

racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním

možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo možné

použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu

k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie

proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízii stojacich

práv či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade.

24. Uvedené východiská možno vo všeobecnosti preniesť do roviny sporu o ochranu

osobnosti, o ktorý ide vo veci sťažovateľky. Je nepochybné, že rozhodnutie odvolacieho

súdu malo v okolnostiach prípadu zákonný základ ( ) a že

sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Tento

cieľ možno považovať za legitímny, resp. ústavne akceptovateľný, pretože čl. 26 ods. 4

umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom

opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

požíva ústavnú ochranu v a ako ústavne zaručené právo by preto obstálo ako

prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste

proporcionality) aj v prípade, ak by takéto dôvody výslovne

nevymedzoval (porov. , ). Predmetné obmedzenie bolo zároveň

vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobnostných práv navrhovateľa (test

vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že ten nemal iný právny prostriedok, ako sa domôcť ich

ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia (test

nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv sťažovateľky tak bol za týchto

okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná

proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť

právo navrhovateľa na ochranu osobnosti pred sťažovateľkinou slobodou prejavu. V súlade

so svojou ustálenou judikatúrou (, , ) tak

ústavný súd na účel riešenia uvedenej kolízie analyzoval predmetný prejav pomocou testu

zjednodušene vyjadreného otázkami, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom

prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu; (k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J.

et al. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 1082

a nasl.)].

25. Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu

zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek

tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len

jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň je potrebné

zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje

automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie

opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu.

a) KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal?

26. Pri posudzovaní otázky subjektu, ktorý mal v danom prípade podľa záverov

krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva navrhovateľa na ochranu

osobnosti, ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje

do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov

v demokratickej spoločnosti. Privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu

patrí v tomto smere novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach

verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,

sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku

z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93), pretože tým vytvárajú podmienky na kontrolu verejnej

moci zo strany verejnosti.

27. Ústavný súd uvádza, že slobodu prejavu je potrebné považovať za konštitutívny

znak demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa

k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace súdy. Vecou verejnou je nepochybne

i agenda štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Takéto

verejné záležitosti, resp. verejná činnosť jednotlivých osôb, môžu a majú byť verejne

posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami totiž

platí z ústavného hľadiska prezumpcia o tom, že ide o kritiku dovolenú.

28. S ohľadom na to majú novinári (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Dokonca je novinárom umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie.

29. V predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľkou týždenníka PLUS 7 DNÍ

a denníka Plus JEDEN DEŇ, v ktorých boli inkriminované články uverejnené, a teda je

v danom prípade „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana

(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné

pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom

zohľadniť. Obmedzenie, resp. zásah do jej základného práva podľa

preto možno hodnotiť ako podstatný.

b) O KOM boli namietané články a do koho osobnostnej sféry zasahovali?

30. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je

aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači týkajú a do ktorých

osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti

šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp.

osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. Do kategórie verejne činných

osôb patria osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci; sú to

v prvom rade politici, ale aj sudcovia, prokurátori, advokáti, predstavitelia ozbrojených

zložiek, štátni zamestnanci, resp. iní verejní činitelia, ktorých konanie by „malo byť trvale

predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci

Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992, sťažnosť č. 13778/93, bod 61), pričom

„štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných povinností musia tak ako politici, zniesť

širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku

z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, bod 28).

31. V danom prípade inkriminované články obsahovali informácie týkajúce sa

(navrhovateľa, pozn.) pracujúceho v čase uverejnenia článku

na Ministerstve obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), pričom

kritika v nich obsiahnutá sa týkala jeho pôsobenia ako štátneho zamestnanca v riadiacom

postavení, t. j. osoby vo verejnej funkcii. Štátny zamestnanec angažujúci sa v záležitostiach

verejných môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej

hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie ako u súkromných osôb; v danom prípade o to

viac, že navrhovateľ bol kritizovaný za svoju činnosť, ktorá tvorí súčasť agendy štátneho

orgánu (ministerstva obrany).

32. Inkriminované články však boli na druhej strane objektívne spôsobilé svojím

obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry navrhovateľa. Bol v nich totiž

v súvislosti so svojou pozíciou na ministerstve obrany obvinený z ovplyvňovania viacerých

verejných obstarávaní a z prijímania úplatkov, čo u čitateľa vyvolávalo dojem páchania

trestnej činnosti. Zabezpečenie riadneho výkonu daného úseku štátnej správy musí byť

predmetom verejnej kontroly. V nadväznosti na to otázky spôsobu konania štátnych

zamestnancov napomáhajú verejnosti pri utváraní obrazu o ich osobnosti aj charaktere

a môžu poukazovať na ich morálnu spôsobilosť zastávať takúto verejnú funkciu.

33. Preto pokiaľ ide o kritiku vo vzťahu k verejne činnej osobe, je nutné vždy tiež

zvážiť, či je pri kritike konkrétnej osoby zasiahnuté do jej profesijnej sféry alebo sféry

súkromného života. Ak totiž kritika zasahuje výlučne či prevažne sféru profesijnú, je

chránená viac ako kritika zasahujúca do sféry súkromnej (porovnaj napr. rozsudok ESĽP

Dalban proti Rumunsku z 28. 9. 1999 č. 28114/95, bod 50). Skutočnosť, že články sa

netýkali súkromného života navrhovateľa, ale práve jeho verejného pôsobenia, svedčí

v rámci hľadania spravodlivej rovnováhy medzi dotknutými základnými právami

sťažovateľky a právami navrhovateľa v prospech uprednostnenia slobody prejavu.

c) ČO bolo obsahom namietaných článkov?

34. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

35. Sťažovateľka sa prostredníctvom predmetných článkov snažila poukázať

na dôležitú otázku verejného záujmu týkajúcu sa verejného obstarávania vykonávaného

štátnymi orgánmi a okolností súvisiacich s činnosťou štátnych zamestnancov, ktorí sa touto

problematikou zaoberajú z titulu ich pozície a opisu činností. Význam informovania

o týchto otázkach sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy,

ak dôjde k odhaleniu, resp. podozreniu z takej činnosti alebo spôsobu výkonu verejnej

funkcie, ktorá tejto pozícii alebo opisu činností k nej pripadajúcich nezodpovedá,

resp. naznačuje ich výkon v rozpore s príslušnými právnymi predpismi. Takéto záležitosti

sú podľa názoru ústavného súdu legitímne a reflektujúce verejný záujem.

36. Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je poskytovaná zvýšená

ochrana vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok, preto aj vo svojej

judikatúre ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače

je nepochybne šírenie informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu s tým, že

zároveňje nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať/dostať;

(m. m. ). Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“

(, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

37. Posudzované články v celkovom kontexte poukazovali na možné prepojenie

obchodných spoločností venujúcich sa obchodu s vojenským materiálom na navrhovateľa

ako zamestnanca štátneho orgánu, ktorý sa venoval verejnému obstarávaniu, a na možné

výhody, ktoré mu z tohto prepojenia údajne mali plynúť. Uverejnené informácie boli

príspevkom do celospoločenskej diskusie o dôležitej otázke verejného záujmu požívajúcej

vysokú mieru ochrany slobody prejavu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam

na posudzovanie a rozhodovanie vo veci ústavným súdom.

d) KDE boli namietané články uverejnené?

38. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde

zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky. Vo všeobecnosti platí, že čím

hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv.

V posudzovanom prípade boli inkriminované články uverejnené jednak v printových

médiách s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým nákladom (týždenník PLUS 7 DNÍ

a denník Plus JEDEN DEŇ), ktoré patria k najsledovanejším mienkotvorným informačným

prostriedkom na Slovensku, a jednak na internetovej stránke <www.pluska.sk>, ktorá je

považovaná za širokodostupný publikačný nástroj s potenciálom osloviť väčšinu

obyvateľstva, ktoré si aj na základe článkov publikovaných v daných médiách môže utvárať

názor na osobu spomínanú v daných článkoch. Tieto premenné svedčia v prospech ochrany

práv navrhovateľa a všeobecné súdy ich vzali do úvahy najmä pri riešení otázky intenzity

zásahu do osobnostných práv navrhovateľa.

e) KEDY boli namietané články uverejnené?

39. V súvislosti s posudzovaním kritéria, kedy boli inkriminované články

sťažovateľkou uverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným

majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty

a významu (, ), pričom verejnosť má právo na aktuálne

informácie, zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie

otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých prípadoch závisieť aj

na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo stratiť

(m. m. ).

40. Sťažovateľka uverejnila inkriminované články potom, čo získala informácie

v nich obsiahnuté „z policajných záznamov... ako aj ďalších zdrojov z bezpečnostných

zložiek“, pričom išlo o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia

článkov. Jedným z hlavných podnetov pre články bola informácia, že navrhovateľ v čase ich

písania využíval motorové vozidlo, ktoré bolo „majetkovo alebo personálne prepojené

na jedného z dodávateľov tovaru alebo služieb pre Ministerstvo obrany SR“. Z hľadiska

plynutia času teda došlo k uverejneniu inkriminovaných článkov bezprostredne potom, čo

boli informácie získané.

f) AKO boli informácie v namietaných článkoch formulované?

41. Zostáva tak zodpovedať poslednú z čiastkových otázok, ktorá sa vzťahuje

na spôsob, akým boli predmetné informácie podané. Z hľadiska tohto kritéria vzal ústavný

súd do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba pri posudzovaní limitov slobody

prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov

možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy

(Lingens v. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek v. Slovenská republika,

rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny

charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu

(Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak sú

v konkrétnom prípade z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace

úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových

tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca

nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií

v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.

42. V danom prípade boli v namietaných článkoch informácie týkajúce sa

navrhovateľa uverejnené formou faktov, o ktorých krajský súd ako súd odvolací uviedol, že

„obsahujú viacero nepravdivých a zavádzajúcich údajov... V článkoch je napríklad

uvedené:

1./ je dôležitý úradník na ministerstve, rozhoduje o podkladoch

pri nákupe zbraní. Najzaujímavejšie na tomto pánovi je však drahé auto, na ktorom sa vozí.

V skutočnosti je napísané na zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá sa za posledné dva roky

dostala k viacerým kšeftom v hodnote viac ako 30miliónov Eur.

2./ Podľa policajného spisu, ktorý má Plus 7 dní k dispozícii, práve

pripravoval podklady pre jednotlivé súťaže tak, ako to vyhovovalo firmám, a dohadoval sa

s nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, čo je v rozpore so zákonom.

3./ Podobných ovplyvňovaní na ministerstve bolo podľa viacerých záznamov viacero.

s dokonca menili už uzatvorenú zmluvu na dodávku vysielačiek Harris

pre pluk špeciálneho určenia v Žiline.

4./ Kuzma podľa policajných záznamov čulo komunikoval a prispôsoboval súťaže aj

pre iné firmy, ako je napríklad či a Podľa pripraveného

trestného oznámenia dokonca prijímal od nich aj dary - napríklad pár náramkových

hodiniek.

5./ Kuzma už dlhšie používa modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na

, zamestnanca zbrojárskej spoločnosti má dokonca povolenie na vjazd

s autom do objektov ministerstva obrany. Za posledné dva roky pritom získala

niekoľko zmlúv na lukratívne kšefty. Dodávala bezpilotné lietadielka za dva milióny Eur

a najmä získala kontrakt za 30 miliónov Eur na modernizáciu vrtuľníkov Mi 17.

6./ Dokumenty nasvedčujúce trestnú činnosť vrátane odtajnených prepisov hovorov

získaných Vojenským obranným spravodajstvom má týždenník Plus 7 dní k dispozícii.

7./ Týždenník Plus 7 dní minulý týždeň zverejnil časť policajného spisu, podľa

ktorého čulo komunikoval so zástupcami zbrojárskych firiem a prispôsoboval

podmienky tendrov, ako to vyhovovalo firmám a nie ministerstvu, ktoré zastupoval.

8./ Úradníka už nové vedenie ministerstva disciplinárne riešilo pre požičané

auto Kia Sorento od zamestnanca zbrojárskej firmy , ktorá získala napríklad

30miliónovú zákazku na modernizáciu vrtuľníkov Mi 17.“.

43. Okresný súd (a v nadväznosti naň i krajský súd) sťažovateľke osobitne vytkol, že

nepreukázala pravdivosť svojich tvrdení, podľa ktorých mal navrhovateľ ovplyvňovať,

prispôsobovať a manipulovať verejné obstarávanie a takisto nepreukázala ani svoje

tvrdenie, že v súvislosti s touto činnosťou mal navrhovateľ prijímať nejaké dary. Napokon,

podľa okresného súdu sťažovateľka nepreukázala ani to, že navrhovateľ sa vozil v aute

zamestnanca obchodnej spoločnosti ktorá podniká s vojenským

materiálom a zbraňami.

44. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade uviesť, že pri zverejnení informácií

difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto takéto informácie šíri, považovať

za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa

na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné

kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo

overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je

nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ

informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní

jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné

(Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers

Limited citované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

45. Pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať

motív toho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť

zo skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril,

pokiaľ ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález

Ústavného súdu Českej republiky ).

46. Iba kritiku konania verejných osôb, ktorej úplne chýba vecný základ a pre ktorú

nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom

je potrebné vždy hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nemožno

posudzovať iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu [m. m. rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej

Komisie zo 17. 3. 2004, CDL-AD (2004) 011].

47. Posudzovaný článok je kombináciou skutkových tvrdení a (pridružených)

hodnotiacich úsudkov. Sporná je práve oprávnenosť skutkových tvrdení, t. j. že navrhovateľ

ovplyvňoval verejné súťaže na ministerstve obrany, v súvislosti s tým prijímal dary

od spoločností, ktoré získali na ministerstve zákazky, a používal auto „zbrojárskej

spoločnosti “, čo malo nasvedčovať tomu, že mal páchať trestnú činnosť.

48. Ako už bolo naznačené, oprávnenosť kritiky majúca povahu skutkových tvrdení

závisí v zásade na ich pravdivosti. Kľúčovou otázkou teda je, aké nároky musí spĺňať

skutkové tvrdenie na to, aby ho bolo možné označiť za (ne)pravdivé.

49. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vzhľadom na podstatu a zmysel

slobody prejavu a jej ochrany v demokratickej spoločnosti nemožno kategóriu pravdivosti

vnímať maximalisticky ako požiadavku na absolútny súlad s objektívnym stavom reality,

a to v každej situácii a v každom časovom okamihu. Posúdenie, či je určité skutkové

tvrdenie v súlade s objektívnym stavom reality, totiž nemôže byť vzhľadom na limity

ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné; môže existovať iba väčšia či menšia

miera praktickej istoty, že tvrdenie v takom zmysle pravdivé je (obdobne nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. z 3. 2. 2015).

50. Preto sa ústavný súd prikláňa k názoru, že aj v prípade sporov o pravdivosť

skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého reálneho poňatia kategórie

pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého článku, najmä, nakoľko boli výroky v ňom

obsiahnuté založené na spoľahlivých informáciách, ktoré jeho autor k dispozícii skutočne

mal alebo ich k dispozícii prinajmenšom mať mohol a mal. Uvedené prirodzene neznamená,

že by kategória pravdivosti bola subjektívna či úplne závislá na informáciách, ktoré má

autor článku k dispozícii. Práve naopak – ešte predtým, než prednesie skutkové tvrdenia,

ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv inej osoby, by každý mal vyvinúť určité

primerané úsilie s cieľom zistenia, či ním prezentované výroky sú pravdivé. Miera tohto

úsilia, ktorú je od autora výroku možné oprávnene požadovať, sa pritom môže líšiť

v závislosti na tom, nakoľko závažný je hroziaci zásah do osobnostných práv dotknutej

osoby alebo v závislosti na osobe autora výroku. Uvedené sa však týka len skutkových

tvrdení, o ktorých správnosti je ich autor presvedčený, teda nie na vedomé šírenie nepravdy

(klamstvo).

51. Vo veci sťažovateľky sa autor článku dôvodne spoliehal jednak na informácie

z policajného spisu (ktorého existencia bola v súdnom konaní preukázaná, hoci ako sa

v priebehu konania ukázalo, spis bol medzičasom skartovaný), a rovnako sa spoliehal aj

na informáciu, ktorú mu poskytol svedok (o tom, že pán ,

ktorého auto mal navrhovateľ používať, bol v čase uverejnenia článku zamestnancom jednej

zo spoločností, v ktorej bol svedok spoločníkom). Toho dokonca v predmetnom článku

citoval. Za danej situácie je ústavný súd toho názoru, že autor článku vyvinul primerané

úsilie s cieľom zistenia pravdivosti prezentovaných výrokov. Skutočnosť, že išlo

o zamestnanca spoločnosti personálne prepojenej s ďalšími dvoma kooperujúcimi

spoločnosťami, ktoré obchodujú s ministerstvom obrany, prirodzene viedlo autora článku

k poukázaniu na možný konflikt záujmov a pravdepodobnosť porušenia zákona o štátnej

službe.

52. Autor v súvislosti s týmito podozreniami neformuloval svoje závery

v posudzovanom článku ako fakt, ale nejednoznačnými pojmami ako napr. „dokumenty

nasvedčujúce trestnú činnosť“, „podľa pripraveného trestného oznámenia“ či „bolo voči

nemu pripravené trestné stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu“, vytvoril čitateľovi

priestor na vytvorenie si vlastného úsudku, ako i priestor k verejnej diskusii. Od každého,

kto uverejňuje takéto výroky, je potrebné očakávať, že vyvinie primerané úsilie smerujúce

na to, aby sa nedopúšťal zbytočných dezinformácií či dokonca neprávd, a že starostlivo

zváži, či správanie iného označí priamo za protiprávne, alebo „len“ napr. nemorálne

či nesprávne, resp. či priamo obviní aktéra článku z trestnej činnosti, alebo len prispieva

k diskusii o možnom podozrení z korupčného správania.

53. Ústavný súd musí prisvedčiť krajskému súdu v tom smere, že určité tvrdenia

v článku sú čiastočne zavádzajúce, ale v kontexte celého článku (keďže ich nebolo možné

vyhodnotiť ani ako nepravdivé) boli podozrenia a pochybnosti autora s ohľadom na tému

týkajúcu sa výkonu verejnej funkcie namieste. Pochybnosti o (ne)pravdivosti tvrdení

uverejnených v spornom článku sa nepodarilo odstrániť ani v priebehu konaní vedených

na všeobecných súdoch, keď zostala sporná otázka prenájmu, kúpy a kúpnej ceny auta.

Kým svedok tvrdil, že auto predal navrhovateľovi za kúpnu cenu 800 000 Sk

v roku 2009, navrhovateľ tvrdil, že kúpna cena bola dohodnutá na 6 000 € a vozidlo kúpil

v roku 2010.

54. Na základe uvedeného môže ústavný súd urobiť predbežný záver, že hoci mala

určitá časť výroku povahu skutkových tvrdení a niektoré z nich neboli v súlade

s objektívnym stavom reality, nemožno ich bez ďalšieho označiť za neoprávnený zásah

do osobnostných práv navrhovateľa. V tomto ohľade považuje ústavný súd za podstatné, že

sťažovateľka vychádzala z policajných spisov, ktoré reálne existovali (ich obsah nemohol

byť odkrytý, avšak autor článku predložil ako dôkaz o svojich tvrdeniach fotokópie

dokumentov z policajného spisu), ako aj z tvrdení svedka, o správnosti ktorých nemala

v čase uverejnenia článku dôvod pochybovať. Sťažovateľka, spoliehajúc sa na tieto zdroje,

neporušila ani zásadu, podľa ktorej by mala vyvinúť primerané úsilie na overenie ich

pravdivosti, a tieto informácie interpretovala v zásade akceptovateľným spôsobom.

Napokon dala navrhovateľovi i priestor na ich spochybnenie, ponúkaný priestor však

navrhovateľ nevyužil. Ústavný súd nemohol prehliadnuť ani to, že v tomto prípade išlo

zo strany sťažovateľky o kritiku štátneho zamestnanca v súvislosti s možným podozrením

na korupčné správanie v oblasti verejného obstarávania, ktorého podstatou je hospodárne

nakladanie s verenými peňažnými zdrojmi. Takáto záležitosť si svojou povahou

nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu

bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej.

55. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu

o neprimeranom zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa ako nedostatočne

vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda prinajmenšom predčasný

a z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Nie je totiž výsledkom ústavne akceptovateľného

vyvažovania a dohovorom zaručeného práva na ochranu osobnosti so slobodou

prejavu, a to najmä z dôvodu absencie uplatnenia a vyhodnotenia príslušného testu

proporcionality zo strany krajského súdu. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd

podľa názoru ústavného súdu neprípustným spôsobom zasiahol nielen do zaručenej

slobody prejavu sťažovateľky a jej základného práva na slobodné rozširovanie informácií,

ale aj do jej základného práva na súdnu ochranu podľa , keďže práve

na základe namietaného právoplatného rozsudku krajského súdu sa právoplatnou stala

i povinnosť sťažovateľky ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnenie inkriminovaného

článku a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy.

56. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyhodnotil prvú námietku sťažovateľky

ako dôvodnú, a preto rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom porušil jej základné právo

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2

v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku

tohto nálezu).

II. 2 K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nepreskúmateľnosti priznania

náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky

57. Keďže bol spochybnený právny základ napadnutého rozhodnutia, závery

o porušení základných práv dopadajú primerane aj na rozhodnutie o priznaní nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi. Napriek tomu považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa aj

k spôsobu, akým bola výška nemajetkovej ujmy určená.

58. Krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver okresného

súdu o tom, že uverejnením inkriminovaných článkov sťažovateľka neprípustným

spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Za rozhodujúce

skutočnosti opodstatňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40 000 €

považoval okresný súd to, že „uverejnenými výrokmi bol navrhovateľ obvinený z trestnej

činnosti v najčítanejšom denníku a v jednom z najčítanejších týždenníkov“, čo ho viedlo

k záveru, že len uverejnenie ospravedlnenia nie je z hľadiska existujúcich negatívnych

následkov postačujúce. Toto konštatovanie krajský súd doplnil tým, že „priznanie výšky

náhrady je viac otázkou vnútorného presvedčenia súdu ako otázkou vymenovania

konkrétnych materiálnych dôvodov“. Podľa jeho názoru by bolo bližšie odôvodnenie

rozhodnutia o priznanej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch nutné, iba „ak by priznaná

suma bola v rozpore so všeobecne akceptovaným a rozšíreným názorom, pokiaľ ide

o prijateľný rozsah odškodnenia“, pričom uzavrel, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie

o takýto prípad nejde.

59. Ustanovenie a umožňuje súdu, aby

v konaní o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme

ospravedlnenia i právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (tak to bolo aj vo veci

sťažovateľky). K jeho priznaniu by mal súd pristúpiť najmä v prípadoch, ak došlo

k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, resp. v iných prípadoch, ktoré sú

z hľadiska dopadu do osobnostných práv porovnateľné s uvedenými prípadmi. Pri určení

sumy nemajetkovej ujmy by zas mal všeobecný súd prihliadať na závažnosť vzniknutej

ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k jej porušeniu. Vždy je pritom podstatná

jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky.

60. V rámci svojej druhej námietky sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že namietaný

rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy

nedostatočne odôvodnený, a preto v tejto časti nepreskúmateľný. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uvádza, že „náhrada nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi nemá podklad

vo vykonanom dokazovaní... v konaní nebolo preukázané zníženie dôstojnosti či vážnosti

žalobcu v značnej miere. Žalobca totiž nepreukázal vznik žiadnej ujmy v rodinnej,

pracovnej či spoločenskej oblasti, ktorá by bola v príčinnej súvislosti so zverejnením

napádaných článkov.“. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľka

poukázala na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej „je

nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov

preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za

telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných

trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média „ničivá“

(likvidačná)“. K tomu predložila prehľad rozhodovacej praxe slovenských a českých súdov

vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy a požiadala ústavný súd o jej zohľadnenie pri

svojom rozhodovaní.

61. Ústavný súd k problémom nastoleným druhou námietkou sťažovateľky v prvom

rade uvádza, že súhlasí s názorom krajského súdu v tom, že priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha

neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie

a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla

a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné

bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať

na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné

súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal

existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

62. Uvedeným požiadavkám na odôvodnenie priznania nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, no najmä na prijateľnosť rozsahu (výšky) odškodnenia však krajský súd

neučinil zadosť. Jeho záver o nemateriálnej ujme, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, sa

žiadnym spôsobom nepremietol do odôvodnenia rozhodnutia o priznanej výške.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúce sa výšky nemajetkovej ujmy

je teda prima facie arbitrárne a zjavne neodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne

a nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci (in concreto).

63. Rovnako tak nekorešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme

na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux

v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské

práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať

výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa

poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko).

Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady

za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná

za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada

za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných

dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo

násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

64. Krajský súd a pred ním ani okresný súd tieto požiadavky vôbec nerešpektovali,

ich všeobecný záver o nemateriálnej ujme, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nemá

základ v uskutočnenom dokazovaní a opiera sa len o skutočnosť, že autor článku v ňom

uviedol nepravdivé informácie. Ich závery sú založené na ničím nepodloženom

predpoklade, že samotné uvedenie nesprávnej informácie zásadne spochybnilo

dôveryhodnosť a vážnosť navrhovateľa. Takýto záver je však absolútne nepreskúmateľný

a neobstál by ani v prípade, ak by k neprípustnému zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa naozaj došlo. Krajský súd nezvážil satisfakciu priznanú navrhovateľovi

z titulu zásahu do jeho základného práva ani z pohľadu jej nevyhnutnosti a primeranosti.

Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť dokazovania v tomto smere, ako aj v tom,

či ujma skutočne vznikla, je o to viac neudržateľný, že ich rozhodnutím bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi neprimerane vysokú sumu 40 000 €.

65. Keďže závery krajského súdu vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy

a k určeniu jej výšky sú nedostatočne vyargumentované, ústavný súd by musel aj v prípade,

ak by bol inak preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa, dospieť k záveru

o porušení základných práv sťažovateľky podľa a 2 a tou

časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorou potvrdil výrok rozsudku okresného

súdu o náhrade nemajetkovej ujmy. Krajský súd aj touto časťou napadnutého rozhodnutia

ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do zaručenej slobody prejavu

sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií v spojení s právom na súdnu

ochranu podľa , integrálnou súčasťou ktorého je aj právo účastníka

konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).

66. S ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd opätovne s prihliadnutím

na uvedené závery ústavného súdu preskúmal a zvážil z pohľadu nevyhnutnosti

a primeranosti satisfakciu priznanú navrhovateľovi, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu

záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah.

V takomto prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia

presvedčivým a ústavne konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené

pochybnosti a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí.

III.

67. V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa tretej vety a podľa

ods. 3 písm. b) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec

na ďalšie konanie.

68. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozhodnutím

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského

súdu a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky rozhodol tiež o vrátení veci

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom postupe je

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v časti II tohto nálezu

( ).

69. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

70. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov vo výške 2 x 147,33 € a 2 x 8,84 € režijného paušálu, čo spolu

predstavuje sumu 312,34 €. Keďže sťažovateľka nepredložila doklad o registrácii jej

právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia

o príslušnú sadzbu DPH nenavýšil. Vzhľadom na to, že sťažovateľka bol v konaní

pred ústavným súdom zastúpená viacerými advokátmi, určil ústavný súd za prijímateľa

náhrady trov konania toho z nich, ktorého si sťažovateľka určila na doručovanie písomností

( ).

71. Priznanú náhradu trov konania (bod 3 výroku nálezu) je krajský súd povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

72.Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017