Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-87

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou T., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. marca 2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave a vedľajšieho účastníka JUDr. Š.

H., takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti P., a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.

1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co

392/2007 z 23. marca 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2009

v časti jeho výroku, v ktorom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 18. júna 2007, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti

jeho výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania

v sume 2 272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému

súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania

obchodnej spoločnosti P., a. s., v sume 457,44 € (slovom štyristopäťdesiatsedem eur

a štyridsaťštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie T., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 10. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených

a 2 a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. marca

2009 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii

odporcu v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Navrhovateľom v tomto konaní bol JUDr. Š. H.

(ďalej len „navrhovateľ“), ktorý sa žalobou o ochranu osobnosti domáhal zaplatenia

nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk a uverejnenia ospravedlnenia v denníku S.

Sťažovateľ ako vydavateľ denníka S. uverejnil 28. februára 2005 v tomto denníku

článok, ktorý pozostával z častí s názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa

neospravedlnili“, ďalej „Súdy sa minulosti ešte nezbavili“, „Prípady ľudí stíhaných pre

náboženstvo“ a „Exminister Č. si pamätá len jednu potrestanú sudkyňu“, ktorý obsahoval

kritické vyjadrenie „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný

sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“ (ďalej len

„článok“).

V žalobe o ochranu osobnosti navrhovateľ tiež namietal, že v denníku S.

z 28. februára 2005 bolo na 4. strane uvedené hodnotenie: „nedávny predseda Najvyššieho

súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s platnou sa podieľal ako sudca na

vrchole štátomocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za

prejavy viery, a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že

taký človek ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu.“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2007 (ďalej len „rozsudok

z 18. júna 2007“) uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia

navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu 1 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd rozsudkom z 23. marca 2009 zmenil

rozsudok z 18. júna 2007 tak, že späťvzatie návrhu vo výroku «V sprievodnom texte podľa

obsahu článku pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy, sa neospravedlnili“ denníka S.

uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo

uvedené i to, že nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s

platnou sa podieľal ako sudca na vrchole štátomocenskej pyramídy na

prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery, a teda ani v minulosti sa

nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových

demokratických pomeroch nemal robiť sudcu» pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa

v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Krajský súd súčasne rozsudok z 18. júna 2007

vo zvyšnej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené

nakoľko súdy porušili právo na spravodlivý proces pretože:

a) rozhodnutie súdu nebolo dostatočne odôvodnené,

b) sa súdy nevysporiadali s obranou sťažovateľa,

c) súdy porušili základné princípy , keď neskúmali pasívnu legitimáciu

sťažovateľa“.

Za nedostatočné považuje sťažovateľ odôvodnenie rozsudku z 23. marca 2009,

z ktorého nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru krajského súdu. Sťažovateľ v článku

uviedol, že „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v

roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“. Rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ zaviazaný

ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnený text „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š.

H. v minulom režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28

mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“. Z uvedeného podľa sťažovateľa nie

je zrejmé, ako mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa výrokom, ktorý

sa v texte článku nenachádzal.

Podľa sťažovateľa ani priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy nemá podklad

vo vykonanom dokazovaní, „a to najmä preto, že súd nezistil, že dôstojnosť, vážnosť JUDr.

Š. H. bola v spoločnosti v značnej miere znížená“.

Konajúce súdy sa podľa sťažovateľa tiež nevysporiadali s jeho obranou v konaní.

Sťažovateľ v konaní argumentoval, že vyjadrenie „Sudcovia, čo súdili za prejavy, sa

neospravedlnili“ je hodnotiacim úsudkom nepodliehajúcim testu pravdivosti, a preto

konajúce súdy mali zisťovať, či je možné logickým úsudkom dospieť k uvedenému názoru.

Súdy podľa sťažovateľa v konaní tiež „nezistili ústavné predpoklady obmedzenia slobody

prejavu a to existenciu opatrenia stanoveného zákonom, ktoré je v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z vymedzených legitímnych cieľov, primeranosť

sledovanému účelu“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na skutočnosť, že konajúce súdy neskúmali jeho

pasívnu legitimáciu v konaní. Podľa sťažovateľa môže súd zaviazať na plnenie iba osobu,

ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, a keďže sa v článku „nenachádzal výrok,

ktorý bol deklarovaný ako neoprávnený zásah do cti, dôstojnosti a vážnosti JUDr. Š. H.,

nemohla sťažovateľovi vzniknúť hmotnoprávna povinnosť ospravedlniť sa, resp. poskytnúť

JUDr. Š. H. náhradu nemajetkovej ujmy. Ak táto povinnosť nevznikla, nemohol byť

sťažovateľ v spore pasívne legitimovaný.“.

Porušenie slobody prejavu podľa , 2 a 4 sťažovateľ zdôvodnil

tvrdením o arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti rozsudku z 23. marca 2009, v ktorom

krajský súd „neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu“. Podľa

sťažovateľa krajský súd „mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,

primeranosť medzi právom podľa čl. 26, ústavne konformnými možnosťami jeho

obmedzenia a právom vyplývajúcim z . Krajský súd v Bratislave však

v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nekonformným spôsobom priorizoval

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.“.

V danej kauze neboli podľa sťažovateľa splnené podmienky na obmedzenie slobody

prejavu tak, ako ich vypočítava v spojení s .

„Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test ústavnej konformity

obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu a zmysel práva na

slobodu prejavu.“

Uvedený záver sťažovateľ konkretizoval týmito tvrdeniami:

a) Rozsudok z 23. marca 2009 nie je opatrením stanoveným zákonom, pretože

„v konaní nebolo preukázané, že dôstojnosť a vážnosť JUDr. Š. H. v spoločnosti bola

publikovaním predmetného článku dotknutá. Súdy tak nezistili prvý predpoklad možnosti

prijať opatrenie, ktorým možno slobodu prejavu obmedziť... Súdy oprávnenosť, resp.

neoprávnenosť zásahu neskúmali. Ak by súdy neoprávnenosť zásahu skúmali, museli by

dokazovaním zisťovať, či hodnotiaci úsudok napĺňa predpoklady neoprávnenosti. Súdy sa

však zamerali na dokazovanie nepravdivosti výroku, ktorý v článku nikde nebol uvedený...

Sťažovateľ namieta, že zverejnenie článku nie je neoprávneným zásahom do práv JUDr. Š.

H. a preto neexistuje opatrenie, ktorým možno obmedziť slobodu prejavu. A teda ak by súdy

postupovali súladne s zistili by, že nie sú dané predpoklady na prijatie opatrenia,

ktorým možno slobodu prejavu obmedziť a žalobu by zamietli.“.

b) Nemôže byť nevyhnutné obmedzovať právo novinárov podľa ,

a týmto obmedzením poskytnúť ochranu osobnostných práv navrhovateľa, pretože „osoba

verejného záujmu musí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv... Verejnosť má preto

byť informovaná, či osoba, ktorá je reprezentantom justície na Slovensku svojou súčasnou

ale i minulou prácou tieto garancie zákonnosti súdnictva napĺňa. Je legitímnym právom

médií prinášať informácie z minulosti takejto osoby, tieto kriticky a polemicky hodnotiť,

opierajúc sa pritom o histografiu a pramenné zdroje. Sťažovateľ pripomína, že v Článku

pravdivo uviedol, že B. J. bol odsúdený JUDr. Š. H. za podvod, ale podľa pracovníkov

Ústavu pamäti národa ako i iných osôb zaoberajúcich sa po odbornej stránke obdobím

neslobody v rokoch 1948 – 1989 jeho prípad možno zaradiť medzi tie, kde represívny

aparát komunistického štátu stíhal osoby činné v rámci katolíckej cirkvi práve pre prejavy

viery, i keď z obavy medzinárodnej kritiky toto navonok prezentoval ako majetkový delikt...

Sťažovateľ zdôrazňuje, že suma informácií, ktorú poskytol v rámci Článku bola dostatočná

na to, aby si čitatelia denníka S. mohli na vec urobiť vlastný názor (nikdy nebolo povedané,

že B. J. bol odsúdený priamo za prejav viery a denník S. sa k téme ešte raz vrátil, kde úplne

dopodrobna vysvetlil fakty daného prípadu, pričom tieto neboli inak uvádzané ani v

Článku)“. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa nie je „nevyhnutné, aby súdy obmedzovali

možnosť novinárov kriticky a polemicky sa vyjadrovať na adresu verejného činiteľa ak tieto

vyjadrenia nevybočujú z rámca slušnosti a primeranosti v danom prípade a dotýkajú sa

výlučne iba jeho práce. Sťažovateľ má za to, že obmedzenie slobody prejavu formou

uloženia sankcie za zverejnenie Článku nebolo a nie je v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné a teda ide o obmedzenie slobody prejavu realizované v rozpore s príslušnými

ustanoveniami SR.“.

c) Obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané

sledovanému účelu z dôvodu, že konajúce súdy nezistili existenciu predpokladov

umožňujúcich obmedzenie slobody prejavu, napriek tomu túto obmedzili tým najprísnejším

spôsobom, a to priznaním náhrady nemajetkovej ujmy.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 23. 03.

2009 boli porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle

a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle a 2 Slovenskej

republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

23. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

ústavného súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 30 000

EUR.“

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom.

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným

25. novembra 2010 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Predsedníčka

krajského súdu vo vyjadrení uviedla, že rozsudok krajského súdu považuje za dostatočne

odôvodnený, a na podporu svojej argumentácie poukázala na odôvodnenie rozhodnutia

dovolacieho súdu v predmetnej veci sp. zn. . V súvislosti s námietku

sťažovateľa, podľa ktorej sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nedostatočne

vysporiadali s jeho obranou, predsedníčka krajského súdu poukázala na rozdiel medzi

hodnotiacim úsudkom, ktorý je vždy subjektívny a možno ho definovať aj ako kritiku,

a skutkovými tvrdeniami, ktoré majú objektívnu povahu, t. j. možno ich overiť. Následne

poukázala na rozdiel medzi oprávnenou kritikou a kritikou neoprávnenou, ktorá môže

vyústiť do vážneho zásahu do osobnosti kritizovaného. Pokiaľ nemá byť kritika

neoprávneným zásahom do cti kritizovaného, je potrebné, aby podklady, na ktorých

hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v posudku konkrétne

uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor,

a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili na hodnotenie ako

podklad. Podľa predsedníčky krajského súdu rozsudok krajského súdu z 23. marca 2010

„dostatočne vo svojom odôvodnení rozoberá článok a poukazuje na okolnosti, ktoré

zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa“, a zaoberá sa aj tým, či „bolo možné

dedukovať súvis medzi súdením kňaza B. J. a tým, že bol veriaci“. Vo vzťahu k

argumentácii sťažovateľa, že k neoprávnenému zásahu nemohlo dôjsť, lebo výrok „odsúdil

za prejavy viery“ sa v článku nenachádzal, predsedníčka krajského súdu poukázala na to, že

navrhovateľ v predmetnom konaní v tejto časti zobral svoj návrh späť, a preto bol krajským

súdom rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušený a konanie o nej bolo zastavené.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd vo svojom rozsudku z 23.

marca 2010 „neosvedčil“ splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a preto tento

rozsudok možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný,

predsedníčka krajského súdu poukázala na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.

, v ktorom rozhodoval o dovolaní sťažovateľa a taktiež na nález ústavného

súdu sp. zn. zo 4. marca 2010. Následne uviedla, že z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu z 23. marca 2010 „vyplýva, že neboli podané objektívne fakty, hoci bolo

možné si tieto fakty sťažovateľom (prípadne pisateľkou článku) overiť, bolo možné požiadať

dotknutú stranu o vyjadrenie, čo nebolo urobené“. Predsedníčka krajského súdu poukázala

taktiež na to, že v priebehu konania sťažovateľ „nenamietal výpovede svedkov“ a nebolo

preukázané, že by tvrdenia svedkov neboli pravdivé, ako aj na skutočnosť, že v čase, keď

došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, tento vykonával len funkciu sudcu

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ k vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko v podaní doručenom

ústavnému súdu 16. februára 2011, v ktorom prevažne zotrval na svojich argumentoch

uvedených v sťažnosti. Vo vzťahu k argumentácii predsedníčky krajského súdu, v ktorej

sa odvolávala, resp. poukazovala na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2010, sťažovateľ uviedol, že sa domnieva, že „posúdenie tejto

otázky si vyžaduje hlbšiu analýzu ako je možné poskytnúť veci v prípade, ak sa dovolanie

odmieta, teda v prípade, ak sa predmetom sporu, konkrétnou vecou Najvyšší súd Slovenskej

republiky bližšie nezaoberal“. Taktiež zopakoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho

veci sa nezaoberali jeho tvrdením, podľa ktorého k neoprávnenému zásahu nedošlo, pretože

výrok nimi vyhodnotený ako neprípustný sa v predmetnom článku nenachádzal. Táto

skutočnosť vyplýva podľa neho „jednak z odôvodnenia Rozhodnutia a tiež i z obsahu

Vyjadrenia – Krajský súd Bratislava považoval tento výrok za súčasť Výroku 2, teda tej

časti veci, v ktorej JUDr. Š. H. zobral svoj návrh späť. Namietaný výrok je však súčasťou

Výroku 1, teda tej časti veci, v ktorej návrh sčasti nebol vzatý späť a súdy sa touto

argumentáciou zaoberať mali.“. Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že v danom prípade nie sú

splnené ústavné predpoklady na obmedzenie práva na slobodou prejavu, pretože rozsudok

krajského súdu z 23. marca 2010 nemožno považovať za opatrenie stanovené zákonom,

ktorým by sa malo obmedziť právo sťažovateľa na slobodu prejavu, v demokratickej

spoločnosti nemôže byť nevyhnutné obmedzovať právo novinárov podľa ,

a týmto obmedzením poskytnúť ochranu práva subjektu absolútneho verejného záujmu pred

polemikou a kritikou jeho profesionálnej činnosti, ako aj preto, že uvedený rozsudok

„nezakladá rovnováhu medzi obmedzením slobody prejavu a ochranou osobnostných práv

JUDr. Š. H.“. Vo svojom stanovisku sťažovateľ ďalej doplnil svoju argumentáciu v tejto

veci poukázaním na „najnovšiu judikatúru a právnu teóriu“. V tejto súvislosti bližšie

poukázal na trojstupňový test proporcionality používaný pri zvažovaní kolízie dvoch

základných práv. Následne sťažovateľ po zhodnotení jednotlivých otázok dôležitých pre

vyčerpávajúce posúdenie kolízie slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti dospel k

záveru, že v danom prípade ujma na slobode prejavu prevažuje mieru uspokojiteľnosti práva

na ochranu osobnosti, a preto je potrebné dať prednosť slobode prejavu.

Podaním z 20. decembra 2010 (doručeným 27. decembra 2010) navrhovateľ

ústavnému súdu navrhol, aby pripustil jeho vstup do predmetného konania v pozícii

vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Navrhovateľ vo vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2011 poukázal na to, že

sťažovateľ bol povinný vyčerpať v predmetnej veci aj dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok pred podaním sťažnosti, t. j. že ústavný súd nemá s ohľadom na § 53 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dostatok právomoci na prerokovanie tejto

sťažnosti. V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia okrem iného uviedol, že «Zmyslom výkonu

slobody prejavu voči kritizujúcej osobe je pomôcť takejto osobe k náprave behom jeho

životnej púte, nie ho uraziť, ponížiť, zosmiešniť, škandalizovať alebo inak znevážiť jeho

ľudskú dôstojnosť. Aj Sväté písmo hovorí, že dobré meno je viac ako veľké bohatstvo

(porov. Prísl. 22,1). Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie previnenie

ako krádež. Ak niekto príde o majetok a je dostatočne šikovný, vie si ho znovu zadovážiť,

alebo mu v núdzi pomôže rodina či priateľ. Ak však niekto príde o dobrú povesť, nikto mu ju

nevráti späť. A to sa stalo aj v namietanej inkriminovanej veci a snahou sťažovateľa je nič

viacej (menej), než získať „beztrestnosť“ pri manipulácii s polopravdami a s využitím

emócií zasiahnuť do mojich najosobnejších práv, ktorými sú bezhraničná úcta ku

kresťanským hodnotám, ktoré sú základom každej civilizovanej spoločnosti, vrátane našej

(viď Preambulu a pod.).

Bežným spôsobom manipulácie u sťažovateľa je formulácia titulkov a tendenčných

informácií, ktoré u bežného čitateľa vzbudia dojem chcený vydavateľom, že „som ako sudca

odsúdil kňaza za jeho duchovenskú činnosť, a nie za bežný kriminálny čin“. Potom jeho

obrana, že v článku o tom zmienka nebola – ale v sérii článkov to tak pôsobilo – nemôže

mať úspech ani na Ústavnom súde SR rovnako, ako to bolo pred všeobecnými súdmi.

Ja som osoba, ktorá si váži kresťanské hodnoty hlásané ktorýmkoľvek predstaviteľom

cirkvi, preto sa ma bytostne dotkla uvedená manipulatívna informácia v sérii nadpisov

a článkov inkriminovaného čísla novín. Mám veľmi dobré styky s vrcholnými cirkevnými

predstaviteľmi katolíckej cirkvi (návšteva u otca pápeža, návšteva u jeruzalemského

patriarchu pravoslávnej cirkvi T. a arménskeho patriarchu K.) a všetkým som musel

vysvetľovať, ako to vlastne bolo a neviem, či som sa dostatočne vyvinil.

Prezident C. a predseda S., ktorí sa počas návštevy Slovenska so mnou osobne stretli,

chceli, okrem iného, aj vysvetlenie čo je v skutočnosti pravdou.

Ako hlboko veriaceho kresťana ma mimoriadne negatívne považovali a stále (tak ako

to prinášajú každodenné udalosti) nepriaznivo pôsobia na moju psychiku lži uverejnené

v denníku S.

Verím, že si Ústavný súd SR dôkladne preverí celú kauzu a ponechá ju bez ďalšieho,

teda sťažnosť odmietne alebo zamietne.».

Podaním zo 7. júna 2011 sa k podaniu navrhovateľa prostredníctvom svojho

právneho zástupcu vyjadril sťažovateľ, ktorý s poukazom na § 21 ods. 2 zákona o ústavnom

súde dospel k záveru, že „aplikujúc prísny výklad Zákona (, pozn.),

nemožno podľa názoru sťažovateľa priznať JUDr. Š. H. postavenie vedľajšieho účastníka v

konaní o sťažnosti“. Podľa sťažovateľa v uvedenom prípade neprichádza do úvahy ani

aplikácia (ďalej len „OSP“) v spojení s zákona o

ústavnom súde v konaní o sťažnosti, pretože navrhovateľ v konaní pred krajským súdom

nevystupoval na strane sťažovateľa a nemôže preukázať ani právny záujem na výsledku

tohto konania. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby na vyjadrenie

navrhovateľa neprihliadal. V ďalšom texte svojho vyjadrenia v časti nazvanej „Ad III.2

Argumenty týkajúce sa slobody prejavu a ochrany osobnosti“ sťažovateľ uviedol:

«JUDr. Š. H. namieta, že sťažovateľ zverejnením článku zasiahol do jeho

osobnostných práv. Sťažovateľ je naopak toho názoru, že KS BA vec nesprávne právne

posúdil, a že zverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

JUDr. Š. H.

JUDr. Š. H. vo vyjadrení označuje sťažovateľa za osobu, ktorá sa uchyľuje k

manipulácií informácií za účelom očierniť JUDr. Š. H.. Sťažovateľ ako vydavateľ

periodickej tlače, ktorý okrem iného vydáva aj denník S., v ktorom vyšiel predmetný Článok

sa ohradzuje proti takémuto tvrdeniu. Denník S. patrí medzi najvýznamnejšie mienkotvorné

denníky v Slovenskej republike. Túto reputáciu a postavenie si zabezpečil a dokázal udržať

vďaka profesionálnej spravodajskej činnosti, ktorou dokáže svojim čitateľom predkladať

informácie a analýzy aktuálnych spoločenských otázok celosvetového, slovenského či

regionálneho významu. Pri tejto činnosti autori článkov plne využívajú slobodu prejavu

garantovanú , Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o

ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, a umožňujú tak čitateľom

realizovať svoje ústavné právo na informácie. Redaktori pri svojej činnosti upozorňujú na

javy a skutočností, ktoré sú predmetom verejného záujmu a pri ktorých je zvýšený dopyt po

informáciách zo strany verejnosti. Pri potrebe negatívneho hodnotenia akejkoľvek

skutočnosti autori článkov využívajú garantovaný inštitút oprávnenej kritiky a hodnotiacich

súdov.

JUDr. Š. H. s cieľom preukázať, že je kresťansky založený človek sa v argumentácii

odvoláva na Sväté písmo, tvrdí, že má dobré styky s predstaviteľmi katolíckej cirkvi.

Sťažovateľ namieta, že tieto tvrdenia JUDr. Š. H. sú v danom prípade irelevantné. Nie sú to

skutočnosti, na základe ktorých možno posúdiť, či KS BA porušil ústavné práva

Sťažovateľa. Je to len emotívna argumentácia JUDr. Š. H., ktorá podľa názoru Sťažovateľa

dokonca nesúvisí ani s predmetom sporu vedenom všeobecnými súdmi vo veci ochrany

osobnosti JUDr. Š. H..

JUDr. Š. H. namieta, že „dobre meno je viac ako veľké bohatstvo“. Sťažovateľ by si

dovolil podotknúť, že práve JUDr. Š. H. v rôznych sporoch, ktorých účelom by mala byť

zohľadňujúc teda Sväté písmo, očista jeho mena, poskytnutie morálnej satisfakcie si

uplatňuje zaplatenie značných súm peňazí. A to či už v spore so Sťažovateľom – Sťažovateľ

bol zaviazaný zaplatiť JUDr. Š. H. 33 000 eur, alebo podľa informácií z tlače i v spore proti

S., s. r. o 31 457 eur. Takéto konanie politikov, verejne činných osôb viacerí odborníci

kritizovali, vidia v tom práve zámer zbohatnúť.

JUDr. Š. H. sa označuje za osobu, ktorá si váži kresťanské hodnoty, má dobré styky s

cirkevnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi. To, že sa JUDr. Š. H. zúčastnil na oficiálnych

návštevách pri výkone verejnej funkcie, ešte nič nenapovedá o jeho presvedčení. Uvedené

skutočnosti nemajú relevanciu vo vzťahu ku konaniu o Sťažnosti.

JUDr. Š. H. v konaní na všeobecných súdoch ako aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti

sťažovateľa veľmi emotívne akcentuje svoju vieru ako aj vzťah ku katolíckej cirkvi. Je

otázka ako vnímať úprimnosť takýchto vyjadrení JUDr. Š. H. cez skutočnosť, že bol od roku

1985 členom komunistickej strany. Túto skutočnosť sám na otázku súdu potvrdil vo svojej

výpovedi v konaní na KS BA dňa 15. 05. 2008. Ak sa JUDr. Š. H. stal v čase normalizácie

Členom komunistickej strany musel prezentovať ako sa vysporiadal so svojim náboženským

presvedčením. I keď tieto fakty boli z konania KS BA známe, nijako na uvedenú skutočnosť

pri rozhodovaní neprihliadal a v celom rozsahu uveril tvrdeniam JUDr. Š. H..

Tvrdenie JUDr. Š. H., že ho prezident C., či predseda S. žiadali o poskytnutie

vysvetlenia sú irrelevatné skutočnosti. Tieto tvrdenia mal JUDr. Š. H. uviesť v konaní vo

veci a zároveň podporiť dôkazmi (výpoveďami svedkov – napr. prezidenta C. či predsedu

S.). V konaní o Sťažnosti tieto tvrdenia nie sú právne významné. V konečnom dôsledku

vyznievajú tieto tvrdenia až nedôveryhodné.»

Aj napriek tomu, že ustanovenie je vo vzťahu

k ustanoveniu lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa navrhovateľom

podľa žiadneho ustanovenia nepriznáva postavenie vedľajšieho

účastníka (m. m. , ), ústavný súd nepochybuje o tom, že

navrhovateľ môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom.

Preto mu, aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. ), priznal

postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jeho neskoršie vyjadrenie k sťažnosti pri

svojom rozhodovaní prihliadal.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. novembra

2010 I. senát ústavného súdu v zložení Ján Luby (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od

1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda

senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Ján Luby (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. marca

2009. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv,

možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:

a) námietky sťažovateľa namietajúce jeho nesprávnosť predovšetkým v dôsledku

neexistencie zásahu sťažovateľa do práv navrhovateľa, podľa ktorých

- uvedený rozsudok krajského súdu je arbitrárny, resp. nie je dostatočne odôvodnený,

pretože z neho nie je zrejmé, ako mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv

navrhovateľa tvrdením „odsúdil katolíckeho kňaza za prejavy viery“, ktoré sa v uvedenom

článku nenachádza a ktoré z článku „vydedukoval“ len navrhovateľ a viacerí ním navrhnutí

svedkovia,

- krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktorou preukazoval

pravdivosť podkladov na vytvorenie hodnotového úsudku vyjadreného v článku v znení:

„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery sa neospravedlnili“, resp. nevysporiadal sa s otázkou,

či je možné logickým úsudkom dospieť k názoru, ktorý je podstatou tohto hodnotiaceho

úsudku prezentovaného v článku a predpokladom zistenia neoprávnenosti zásahu

(z podkladov opierajúcich sa o historiografiu a pramenné zdroje),

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci neskúmali pasívnu legitimáciu

sťažovateľa, keďže v článku sa nenachádzal výrok deklarovaný ako neoprávnený zásah do

cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa, sťažovateľovi nemohla vzniknúť hmotnoprávna

povinnosť ospravedlniť sa,

b) námietky, ktorými sťažovateľ namietal neprimeranosť sumy navrhovateľovi

priznanej nemajetkovej ujmy, podľa ktorých:

- priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľovi týkajúceho sa jej

dôvodu a sumy nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, ktoré nepreukázalo, že

dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená v značnej miere,

- obmedzenie práva slobody prejavu sťažovateľa v danom prípade nie je primerané

sledovanému účelu, keďže konajúce súdy napriek neexistencii predpokladov umožňujúcich

obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa ju obmedzili tým najprísnejším spôsobom, a to

priznaním náhrady nemajetkovej ujmy,

- v predmetnej veci neboli splnené ústavné a zákonné predpoklady obmedzenia

slobody prejavu sťažovateľa a tam, kde test ústavnej komformity obmedzenia slobody

prejavu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne,

negujú podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.

K argumentácii uvedenej v bode a) súvisiacej s namietanou arbitrárnosťou

rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 v dôsledku neexistencie zásahu sťažovateľa

do práv navrhovateľa

Sťažovateľ namietal právne posúdenie veci krajským súdom. Podľa jeho názoru

v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej

dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný

článok neobsahoval výrok, že navrhovateľ odsúdil kňaza za prejavy viery deklarovaný ako

neoprávnený zásah do práv navrhovateľa. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že

súdom zúčastneným na rozhodovaní v tejto veci sťažovateľ vyčíta, že sa dostatočne

nevysporiadali s otázkou faktického základu, pre vyslovenie hodnotiaceho úsudku

predloženého v uvedenom článku. V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane

( ) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej ( ) mali konajúce súdy

v okolnostiach jeho kauzy uprednostniť slobodu prejavu pred ochranou osobnosti

navrhovateľa a zvážiť nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody

prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených chránených hodnôt

nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre

každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných

súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch

v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej

z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky

základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného

práva alebo slobody (). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania

dvoch chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak

súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž

v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej

za následok porušenie základného práva (obdobne napr. , ,

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,

§ 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce

zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane

navrhovateľa) alebo štátu (m. m. ).

Keďže sťažovateľovi bola rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. júna 2007 uložená povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia

navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd

namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov

došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej

obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného

hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za

týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku

krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do

slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.

Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. ,

), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na

otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil

informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody

prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť

č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,

sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to

nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu

k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom

denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade

teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana

(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné

pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom

zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj

kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej

sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia

informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov.

V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce sa v tom čase

sudcu najvyššieho súdu – navrhovateľa, t. j. osoby vo verejnej funkcii, ktorý navyše pôsobil

pred uverejnením uvedeného článku v rokoch 1998 – 2003 aj ako jeho predseda, t. j. osoba

verejnosti známa. Sudca ako reprezentant verejnej moci musí byť uzrozumený s tým, že

jeho postup môže byť predmetom kritiky, a preto uňho treba predpokladať vyšší stupeň

tolerancie a nadhľadu než napr. u bežných ľudí. Ešte vyššie je postavená miera

akceptovateľnosti prípustnej kritiky u sudcov najvyššieho súdu vzhľadom na predmet ich

rozhodovacej činnosti, resp. skutočnosti, že rozhodujú o najzávažnejších prípadoch, ktoré sú

zväčša verejnosti známe, je táto miera vyššia než u sudcov súdov nižšieho stupňa. V

okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy, že inkriminovaný článok

priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali výkonu súdnictva navrhovateľom v časoch neslobody, t. j.

informácie, ktoré nemali súkromnú povahu, ale týkali sa jeho profesnej činnosti a boli

príspevkom do verejnej diskusie týkajúcej sa vyrovnania sa súčasného súdnictva, ktoré

neprešlo po roku 1989 osobitnou obmenou, so skutočnosťou, že v ňom pôsobia a rozhodujú

sudcovia, ktorí túto funkciu zastávali i v časoch neslobody, kedy pri výkone ich funkcie,

vzhľadom na v tom čase platné právne predpisy, nemohli vždy rešpektovať základné ľudské

práva a slobody. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne

šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Otázkou

verejného záujmu je teda nepochybne aj činnosť sudcov či okolnosti súvisiace s výkonom

tejto funkcie.

Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol

objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,

keďže navrhovateľ v ňom bol identifikovaný svojím menom i postavením v justícii, ktoré

v tom čase zastával.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

V článku uverejnenom v denníku S. 28. februára 2005 pod názvom „Sudcovia, čo

súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo uvedené: „... ďalší sudca Najvyššieho súdu

a jeho nedávny predseda Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov

nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“.

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo

uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu – verejná diskusia o stave

súdnictva v súvislosti s výkonom verejnej funkcie sudcov z obdobia neslobody. Išlo o veci,

o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľ v súlade so svojimi úlohami

a poslaním v demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom verejnosť má právo

takéto informácie dostať (získať). Sťažovateľ v danom prípade informoval o otázkach

legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ čo do skutkových zistení uverejnil iba

pravdivú informáciu, podľa ktorej navrhovateľ v minulosti odsúdil katolíckeho kňaza na

a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov. Zasadenie tejto

informácie do celkového kontextu článku v spojení s jeho nadpisom však naznačovali, že

navrhovateľ v minulosti odsúdil kňaza za prejavy viery.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa neexistencie neoprávneného

zásahu do práv navrhovateľa, ústavný súd konštatuje, že považuje za nesporné, že

výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext článku,

v ktorom je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené

formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých súvislostí či okolností, ktoré

objektívne vyvolá dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak

pravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných.

Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, posudzujúc uvedený článok ako celok, že

jeho účelom nebolo uraziť, ponížiť či znevážiť navrhovateľa, resp. kritizované osoby, t. j.

článok sa neobmedzoval len na kritiku navrhovateľa, ale bol príspevkom do

celospoločenskej diskusie o otázke verejného záujmu, t. j. o privilegovanej téme požívajúcej

vysokú mieru ochrany slobody prejavu.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený

v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v

inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.

V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov

v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované

postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m.

).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia

tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a získal ich z Ústavu pamäti

národa, a na základe ktorých by oprávnene mohol v tom čase navrhovateľa zaradiť medzi

sudcov, ktorí v čase neslobody odsúdili za prejavy viery. V prípade ak by takýmito údajmi v

tom čase disponoval, tak sa uvedený stav jeho poznania mal odzrkadliť aj v popise

okolností spochybňujúcich odsúdenie katolíckeho kňaza za podvod. Sprostredkovanie

týchto informácií malo byť teda zo strany sťažovateľa o to opatrnejšie, že neexistoval

dôvod, pre ktorý by informácia pri jej neskoršom zverejnení stratila na význame či hodnote

pri dlhodobo prebiehajúcej verejnej diskusii.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,

zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj

keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé.

Ústavný súd súhlasí so záverom krajského súdu, z ktorého vyplýva, že samotné

pravdivé tvrdenie sťažovateľa o navrhovateľovi, podľa ktorého odsúdil v roku 1985 ako

sudca Okresného súdu... na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.,

nemožno izolovať od článku ako celku, ktorého cieľom bolo spochybnenie morálnej

spôsobilosti niektorých sudcov pôsobiacich v období neslobody zastávať funkciu sudcu v

súčasnosti, o čom napokon svedčí aj samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy

viery, sa neospravedlnili“.

Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom

kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza B. C.

J. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom

odsúdený za prejavy viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku

týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v

súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci

úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý

dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol v predmetnom článku prezentovaný

hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si

vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej

spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd

stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedeného

hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala dostatočná skutková

základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do

práv navrhovateľa.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že kritika spoločenských javov je

potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl.

. Ak však zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno

vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá

základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať

také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá

alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento

spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si

vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP z 27. februára 2001 vo veci

Jerusalem c. Rakúsko, v ktorom uviedol, že tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho

výroku, proporcionalita zásahu môže závisieť na tom, či existuje dostatočná skutková

základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek

skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci

sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka S. pri ochrane slobody prejavu v zmysle

judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku

príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov

osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery. Ústavný súd rovnako ako

judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či

dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií

v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr.

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Táto zásada však v uvedenom

prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí voľba kategorických

jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre

nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenie autora

článku (svedkyne, pozn.), že aj v tomto prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery.

Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania v súvislosti s popisom konania

navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol sťažovateľ veľmi

jednoducho vyhnúť.

Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu

osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, t. j. že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil mu

garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv

navrhovateľa.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 z pohľadu námietok

sťažovateľa týkajúcich sa neexistencie zásahu do práv navrhovateľa je podľa ústavného

súdu možné považovať za zrozumiteľný a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1

, krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre

rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne

konformným spôsobom.

K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť

sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, resp. neprimeranosť opatrení

prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu

Ústavný súd pri preskúmavaní tejto námietky sťažovateľa vychádzal z toho, že

v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte

so slobodou prejavu, a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu

náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd

preto skúmal, ako sa s uvedenou námietkou sťažovateľa o neprimeranosti uloženia

povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd

a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej

náhrade nemajetkovej ujmy analyzoval okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa, v nadväznosti na závažnosť ujmy, ktorá mu v dôsledku

neoprávneného zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe

publikovania výrokov v spornom článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa

neospravedlnili“.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej

náhrade nemajetkovej ujmy okrem iného vyplýva, že „o náhrade imateriálnej ujmy

v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej

integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej

postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme

ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že

v danom konkrétnom prípade nepostačí ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska

intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom

na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Ustanovenie upravuje iba satisfakciu

za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do

osobnosti občana, došlo.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na

ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby

postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to,

či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah

bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzí najčítanejšie, či

sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači.

Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či

došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy

napríklad čitateľom.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autorka článku uverejnila v článku

tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzala z tvrdení Ústavu

pamäti národa a bez toho, aby si overila skutočnosti, ktoré tvrdila, ako aj prípadné ďalšie

skutočnosti z právneho hľadiska.

Predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza

v značnom náklade. V konkrétny deň vyšiel v počte 78.880 kusov. Titulok bol zvýraznený

čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm.

Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo

preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne, najmä

v rodinných a priateľských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch pracovných. Navrhovateľ v čase

zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorého sudcom je doteraz, hoci pre výkon

inej funkcie má prerušený výkon. V minulom období vykonával funkciu predsedu

Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho

bydliska, Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol

a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen v sudcovskej obci (medzi

sudcami), ale aj čitateľmi denníka, ide o denník s veľkým nákladom, distribuovaný po celom

území Slovenska.

Je potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré

vykonával, prípadne v súčasnosti vykonáva). Preto je potrebné zachovať autoritu

a nestrannosť justície, čo predstavuje jednu zo základných ústavných hodnôt právneho

štátu, ktorá môže byť ohrozená, ak budú sudcovia vystavení bezdôvodnej kritike. Je

nesporné, že je potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justície, ochrana autority

a nestrannosti súdnictva, výkon spravodlivosti, ako aj brať do úvahy nemožnosť sudcu

reagovať na kritiku svojej osoby. V danom prípade uvedený článok, dotýkajúci sa

navrhovateľa, nespĺňal tieto kritéria. Skutočnosť, že bol nepravdivý a napísaný spôsobom,

ako je uvedené vyššie, u navrhovateľa odporca narušil tieto atribúty a spochybnil

navrhovateľa ako jedného z členov sudcovského zboru a tým jeho autoritu, nestrannosť,

vykonávanie spravodlivosti. Opomenul, že sudca nemá možnosť s prihliadnutím na § 30

sa proti takýmto zásahom ani brániť.

Priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000.000,- Sk je preto primeraná. Je nesporné,

že zásahy do cti navrhovateľa, najmä v jeho rodinnom a pracovnom živote, ako aj medzi

priateľmi, spôsobili nepravdivé tvrdenia, že odsúdil katolíckeho kňaza za prejavy viery

uverejnené na strane prvej denníka S. zo dňa 28. 2. 2005.“.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o priznaní

nemajetkovej ujmy zvažoval, že neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol

spôsobený článkom so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, ďalej že

tento zásah smeroval proti navrhovateľovi, ktorý je sudca, navyše bol predsedom

najvyššieho súdu, t. j. je považovaný za osobu známu širokej verejnosti, a následkom

uvedeného zásahu bolo spochybnenie autority, nestrannosti a vykonávania spravodlivosti

navrhovateľom, resp. cti a dôstojnosti navrhovateľa najmä v rodinnom a pracovnom

prostredí. S odvolaním sa na uvedené dôvody krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

z 18. júna 2007, ktorým navrhovateľovi bola okrem iného priznaná nemajetková ujma

v sume 1 000 000 Sk.

V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2

právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä

v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej

sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za

akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie teda

nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností

ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí

spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by

sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich

danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená

dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených

s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu,

a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom

všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za

porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu

takéhoto záveru viedli.

Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu

do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje

len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo

k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Z uvedeného vyplýva

povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej

ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie

okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch

mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia,

resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

V uvedenom prípade je odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009

týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi prima facie arbitrárne a zjavne

neodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty

sťažovateľa ani okolnosti predmetnej veci (in concreto). Podľa názoru ústavného súdu

namietanie porušenia (aj) základného práva na súdnu ochranu je v demokratickej

spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad

a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci

arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi

súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich

nenáležitým vyhodnotením) zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti

s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt, že

navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajský súd

pripustil, pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1 000 000 Sk) z titulu

nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (), že „všeobecný

súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho

rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za

rozporné s ...“.

Podľa ústavného súdu podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na

skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu najvyššieho

súdu má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že účelom

uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu, a nie

poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti súdnictva.

V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave súdnictva,

konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť

v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných

zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované

základné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto

článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa

týchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. V tejto súvislosti krajský súd nedal

presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom

posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania

(rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní

nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam.

Nedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti

navrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23. marca 2009, ktoré krajský súd založil na

výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský

súd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená kritika sa týkala síce osobnej morálnej

spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou,

a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu

priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ sa

v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy

kariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp.

jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje.

Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť,

že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu,

ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný.

Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický

základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých

hodnotových súdoch vlastný záver.

V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že navrhovateľ ako sudca nebol voči

skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne

širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo –

predovšetkým v zastávaných verejných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu,

minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej

republiky) – v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho

servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne

predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to

viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi sudcu“ so

zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo

pri opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť

legitimitu celého sudcovského stavu.

Podľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd

opätovne s prihliadnutím na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich

nevyhnutnosti rozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa

a satisfakcie navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je

potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu

záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah.

V takomto prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia

presvedčivým a ústavne konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené

pochybnosti a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľa, ktoré malo za následok rozhodnutie o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi

nemajetkovú ujmu, nemožno vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu považovať za

primerané a legitímne odôvodnené. Ústavný súd preto konštatuje, že rozsudkom krajského

súdu z 23. marca 2009 došlo tak ako to je uvedené vo výrokovej časti nálezu, k porušeniu

a 2 , ako aj .

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2009 došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa podľa a 2 a , ústavný súd tento rozsudok

zrušil ( v spojení s ) v časti jeho

výroku, v ktorom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (okresného súdu sp. zn.

z 18. júna 2007) „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti

jeho výroku „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania

v sume 2.272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie [ v spojení s podľa ], v

ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde). Vo zvyšku zostáva potvrdzujúci výrok krajského súdu bez zmeny.

Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude najmä odstrániť vytýkané

nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby (jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2009 – prevzatie a príprava zastupovania, jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2010 – vyjadrenie k stanovisku odporcu z 15. februára 2011 a jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2011 – vyjadrenie k stanovisku vedľajšieho účastníka

konania zo 7. júna 2011). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3

v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred

ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu, ktorý

predstavoval za rok 2009 sumu 695,41 €, za rok 2010 sumu 721,40 €, za rok 2011 sumu

741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 115,90 € a režijný

paušál v sume 6,95 € pre rok 2009, 120,23 € a režijný paušál 7,21 € pre rok 2010 a 123,50 €

a režijný paušál 7,41 € pre rok 2011.

Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom tak

predstavuje celkovú sumu 381,20 € (115,90 € + 6,95 € + 120,23 € + 7,21 € +123,50 € +

7,41 € = 381,20 €). Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred

ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak

predstavuje celkovú sumu 457,44 € (DPH v sume 20 % z 381,20 € = 76,24 €, celková

odmena 381,20 € + 76,24 € = 457,44 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to

je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011