Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 53 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)I. ÚS 408/2010
PDF · 480.46 KB
No categories available
I. ÚS 408/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou T., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007
z 23. marca 2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave a vedľajšieho účastníka JUDr. Š.
H., takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti P., a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co
392/2007 z 23. marca 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 z 23. marca 2009
v časti jeho výroku, v ktorom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
19 C 139/2005 z 18. júna 2007, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti
jeho výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania
v sume 2 272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému
súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania
obchodnej spoločnosti P., a. s., v sume 457,44 € (slovom štyristopäťdesiatsedem eur
a štyridsaťštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie T., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
I. ÚS 408/2010 z 10. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených
čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 392/2007 z 23. marca
2009 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2009“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii
odporcu v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 139/2005. Navrhovateľom v tomto konaní bol JUDr. Š. H.
(ďalej len „navrhovateľ“), ktorý sa žalobou o ochranu osobnosti domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk a uverejnenia ospravedlnenia v denníku S.
Sťažovateľ ako vydavateľ denníka S. uverejnil 28. februára 2005 v tomto denníku
článok, ktorý pozostával z častí s názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa
neospravedlnili“, ďalej „Súdy sa minulosti ešte nezbavili“, „Prípady ľudí stíhaných pre
náboženstvo“ a „Exminister Č. si pamätá len jednu potrestanú sudkyňu“, ktorý obsahoval
kritické vyjadrenie „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný
sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“ (ďalej len
„článok“).
V žalobe o ochranu osobnosti navrhovateľ tiež namietal, že v denníku S.
z 28. februára 2005 bolo na 4. strane uvedené hodnotenie: „nedávny predseda Najvyššieho
súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s platnou ústavou sa podieľal ako sudca na
vrchole štátomocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za
prejavy viery, a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že
taký človek ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu.“
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 139/2005 z 18. júna 2007 (ďalej len „rozsudok
z 18. júna 2007“) uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia
navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu 1 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.
Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd rozsudkom z 23. marca 2009 zmenil
rozsudok z 18. júna 2007 tak, že späťvzatie návrhu vo výroku «V sprievodnom texte podľa
obsahu článku pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy, sa neospravedlnili“ denníka S.
uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo
uvedené i to, že nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore s
platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štátomocenskej pyramídy na
prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery, a teda ani v minulosti sa
nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových
demokratických pomeroch nemal robiť sudcu» pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa
v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Krajský súd súčasne rozsudok z 18. júna 2007
vo zvyšnej časti potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené
nakoľko súdy porušili právo na spravodlivý proces pretože:
a) rozhodnutie súdu nebolo dostatočne odôvodnené,
b) sa súdy nevysporiadali s obranou sťažovateľa,
c) súdy porušili základné princípy OSP, keď neskúmali pasívnu legitimáciu
sťažovateľa“.
Za nedostatočné považuje sťažovateľ odôvodnenie rozsudku z 23. marca 2009,
z ktorého nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru krajského súdu. Sťažovateľ v článku
uviedol, že „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v
roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“. Rozsudkom
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ zaviazaný
ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnený text „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š.
H. v minulom režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28
mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“. Z uvedeného podľa sťažovateľa nie
je zrejmé, ako mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa výrokom, ktorý
sa v texte článku nenachádzal.
Podľa sťažovateľa ani priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy nemá podklad
vo vykonanom dokazovaní, „a to najmä preto, že súd nezistil, že dôstojnosť, vážnosť JUDr.
Š. H. bola v spoločnosti v značnej miere znížená“.
Konajúce súdy sa podľa sťažovateľa tiež nevysporiadali s jeho obranou v konaní.
Sťažovateľ v konaní argumentoval, že vyjadrenie „Sudcovia, čo súdili za prejavy, sa
neospravedlnili“ je hodnotiacim úsudkom nepodliehajúcim testu pravdivosti, a preto
konajúce súdy mali zisťovať, či je možné logickým úsudkom dospieť k uvedenému názoru.
Súdy podľa sťažovateľa v konaní tiež „nezistili ústavné predpoklady obmedzenia slobody
prejavu a to existenciu opatrenia stanoveného zákonom, ktoré je v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z vymedzených legitímnych cieľov, primeranosť
sledovanému účelu“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na skutočnosť, že konajúce súdy neskúmali jeho
pasívnu legitimáciu v konaní. Podľa sťažovateľa môže súd zaviazať na plnenie iba osobu,
ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, a keďže sa v článku „nenachádzal výrok,
ktorý bol deklarovaný ako neoprávnený zásah do cti, dôstojnosti a vážnosti JUDr. Š. H.,
nemohla sťažovateľovi vzniknúť hmotnoprávna povinnosť ospravedlniť sa, resp. poskytnúť
JUDr. Š. H. náhradu nemajetkovej ujmy. Ak táto povinnosť nevznikla, nemohol byť
sťažovateľ v spore pasívne legitimovaný.“.
Porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy sťažovateľ zdôvodnil
tvrdením o arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti rozsudku z 23. marca 2009, v ktorom
krajský súd „neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu“. Podľa
sťažovateľa krajský súd „mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,
primeranosť medzi právom podľa čl. 26, ústavne konformnými možnosťami jeho
obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 Ústavy. Krajský súd v Bratislave však
v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nekonformným spôsobom priorizoval
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.“.
V danej kauze neboli podľa sťažovateľa splnené podmienky na obmedzenie slobody
prejavu tak, ako ich vypočítava čl. 26 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.
„Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test ústavnej konformity
obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu a zmysel práva na
slobodu prejavu.“
Uvedený záver sťažovateľ konkretizoval týmito tvrdeniami:
a) Rozsudok z 23. marca 2009 nie je opatrením stanoveným zákonom, pretože
„v konaní nebolo preukázané, že dôstojnosť a vážnosť JUDr. Š. H. v spoločnosti bola
publikovaním predmetného článku dotknutá. Súdy tak nezistili prvý predpoklad možnosti
prijať opatrenie, ktorým možno slobodu prejavu obmedziť... Súdy oprávnenosť, resp.
neoprávnenosť zásahu neskúmali. Ak by súdy neoprávnenosť zásahu skúmali, museli by
dokazovaním zisťovať, či hodnotiaci úsudok napĺňa predpoklady neoprávnenosti. Súdy sa
však zamerali na dokazovanie nepravdivosti výroku, ktorý v článku nikde nebol uvedený...
Sťažovateľ namieta, že zverejnenie článku nie je neoprávneným zásahom do práv JUDr. Š.
H. a preto neexistuje opatrenie, ktorým možno obmedziť slobodu prejavu. A teda ak by súdy
postupovali súladne s Ústavou zistili by, že nie sú dané predpoklady na prijatie opatrenia,
ktorým možno slobodu prejavu obmedziť a žalobu by zamietli.“.
b) Nemôže byť nevyhnutné obmedzovať právo novinárov podľa čl. 26 ústavy,
a týmto obmedzením poskytnúť ochranu osobnostných práv navrhovateľa, pretože „osoba
verejného záujmu musí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv... Verejnosť má preto
byť informovaná, či osoba, ktorá je reprezentantom justície na Slovensku svojou súčasnou
ale i minulou prácou tieto garancie zákonnosti súdnictva napĺňa. Je legitímnym právom
médií prinášať informácie z minulosti takejto osoby, tieto kriticky a polemicky hodnotiť,
opierajúc sa pritom o histografiu a pramenné zdroje. Sťažovateľ pripomína, že v Článku
pravdivo uviedol, že B. J. bol odsúdený JUDr. Š. H. za podvod, ale podľa pracovníkov
Ústavu pamäti národa ako i iných osôb zaoberajúcich sa po odbornej stránke obdobím
neslobody v rokoch 1948 – 1989 jeho prípad možno zaradiť medzi tie, kde represívny
aparát komunistického štátu stíhal osoby činné v rámci katolíckej cirkvi práve pre prejavy
viery, i keď z obavy medzinárodnej kritiky toto navonok prezentoval ako majetkový delikt...
Sťažovateľ zdôrazňuje, že suma informácií, ktorú poskytol v rámci Článku bola dostatočná
na to, aby si čitatelia denníka S. mohli na vec urobiť vlastný názor (nikdy nebolo povedané,
že B. J. bol odsúdený priamo za prejav viery a denník S. sa k téme ešte raz vrátil, kde úplne
dopodrobna vysvetlil fakty daného prípadu, pričom tieto neboli inak uvádzané ani v
Článku)“. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa nie je „nevyhnutné, aby súdy obmedzovali
možnosť novinárov kriticky a polemicky sa vyjadrovať na adresu verejného činiteľa ak tieto
vyjadrenia nevybočujú z rámca slušnosti a primeranosti v danom prípade a dotýkajú sa
výlučne iba jeho práce. Sťažovateľ má za to, že obmedzenie slobody prejavu formou
uloženia sankcie za zverejnenie Článku nebolo a nie je v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné a teda ide o obmedzenie slobody prejavu realizované v rozpore s príslušnými
ustanoveniami Ústavy SR.“.
c) Obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané
sledovanému účelu z dôvodu, že konajúce súdy nezistili existenciu predpokladov
umožňujúcich obmedzenie slobody prejavu, napriek tomu túto obmedzili tým najprísnejším
spôsobom, a to priznaním náhrady nemajetkovej ujmy.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa 23. 03.
2009 boli porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 392/2007 zo dňa
23. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
ústavného súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 30 000
EUR.“
Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom.
K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným
25. novembra 2010 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Predsedníčka
krajského súdu vo vyjadrení uviedla, že rozsudok krajského súdu považuje za dostatočne
odôvodnený, a na podporu svojej argumentácie poukázala na odôvodnenie rozhodnutia
dovolacieho súdu v predmetnej veci sp. zn. 4 Cdo 328/2009. V súvislosti s námietku
sťažovateľa, podľa ktorej sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nedostatočne
vysporiadali s jeho obranou, predsedníčka krajského súdu poukázala na rozdiel medzi
hodnotiacim úsudkom, ktorý je vždy subjektívny a možno ho definovať aj ako kritiku,
a skutkovými tvrdeniami, ktoré majú objektívnu povahu, t. j. možno ich overiť. Následne
poukázala na rozdiel medzi oprávnenou kritikou a kritikou neoprávnenou, ktorá môže
vyústiť do vážneho zásahu do osobnosti kritizovaného. Pokiaľ nemá byť kritika
neoprávneným zásahom do cti kritizovaného, je potrebné, aby podklady, na ktorých
hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v posudku konkrétne
uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor,
a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili na hodnotenie ako
podklad. Podľa predsedníčky krajského súdu rozsudok krajského súdu z 23. marca 2010
„dostatočne vo svojom odôvodnení rozoberá článok a poukazuje na okolnosti, ktoré
zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa“, a zaoberá sa aj tým, či „bolo možné
dedukovať súvis medzi súdením kňaza B. J. a tým, že bol veriaci“. Vo vzťahu k
argumentácii sťažovateľa, že k neoprávnenému zásahu nemohlo dôjsť, lebo výrok „odsúdil
za prejavy viery“ sa v článku nenachádzal, predsedníčka krajského súdu poukázala na to, že
navrhovateľ v predmetnom konaní v tejto časti zobral svoj návrh späť, a preto bol krajským
súdom rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušený a konanie o nej bolo zastavené.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd vo svojom rozsudku z 23.
marca 2010 „neosvedčil“ splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a preto tento
rozsudok možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný,
predsedníčka krajského súdu poukázala na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 328/2009, v ktorom rozhodoval o dovolaní sťažovateľa a taktiež na nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010. Následne uviedla, že z odôvodnenia rozsudku
krajského súdu z 23. marca 2010 „vyplýva, že neboli podané objektívne fakty, hoci bolo
možné si tieto fakty sťažovateľom (prípadne pisateľkou článku) overiť, bolo možné požiadať
dotknutú stranu o vyjadrenie, čo nebolo urobené“. Predsedníčka krajského súdu poukázala
taktiež na to, že v priebehu konania sťažovateľ „nenamietal výpovede svedkov“ a nebolo
preukázané, že by tvrdenia svedkov neboli pravdivé, ako aj na skutočnosť, že v čase, keď
došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, tento vykonával len funkciu sudcu
najvyššieho súdu.
Sťažovateľ k vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko v podaní doručenom
ústavnému súdu 16. februára 2011, v ktorom prevažne zotrval na svojich argumentoch
uvedených v sťažnosti. Vo vzťahu k argumentácii predsedníčky krajského súdu, v ktorej
sa odvolávala, resp. poukazovala na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 328/2009 z 25. marca 2010, sťažovateľ uviedol, že sa domnieva, že „posúdenie tejto
otázky si vyžaduje hlbšiu analýzu ako je možné poskytnúť veci v prípade, ak sa dovolanie
odmieta, teda v prípade, ak sa predmetom sporu, konkrétnou vecou Najvyšší súd Slovenskej
republiky bližšie nezaoberal“. Taktiež zopakoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho
veci sa nezaoberali jeho tvrdením, podľa ktorého k neoprávnenému zásahu nedošlo, pretože
výrok nimi vyhodnotený ako neprípustný sa v predmetnom článku nenachádzal. Táto
skutočnosť vyplýva podľa neho „jednak z odôvodnenia Rozhodnutia a tiež i z obsahu
Vyjadrenia – Krajský súd Bratislava považoval tento výrok za súčasť Výroku 2, teda tej
časti veci, v ktorej JUDr. Š. H. zobral svoj návrh späť. Namietaný výrok je však súčasťou
Výroku 1, teda tej časti veci, v ktorej návrh sčasti nebol vzatý späť a súdy sa touto
argumentáciou zaoberať mali.“. Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že v danom prípade nie sú
splnené ústavné predpoklady na obmedzenie práva na slobodou prejavu, pretože rozsudok
krajského súdu z 23. marca 2010 nemožno považovať za opatrenie stanovené zákonom,
ktorým by sa malo obmedziť právo sťažovateľa na slobodu prejavu, v demokratickej
spoločnosti nemôže byť nevyhnutné obmedzovať právo novinárov podľa čl. 26 ústavy,
a týmto obmedzením poskytnúť ochranu práva subjektu absolútneho verejného záujmu pred
polemikou a kritikou jeho profesionálnej činnosti, ako aj preto, že uvedený rozsudok
„nezakladá rovnováhu medzi obmedzením slobody prejavu a ochranou osobnostných práv
JUDr. Š. H.“. Vo svojom stanovisku sťažovateľ ďalej doplnil svoju argumentáciu v tejto
veci poukázaním na „najnovšiu judikatúru a právnu teóriu“. V tejto súvislosti bližšie
poukázal na trojstupňový test proporcionality používaný pri zvažovaní kolízie dvoch
základných práv. Následne sťažovateľ po zhodnotení jednotlivých otázok dôležitých pre
vyčerpávajúce posúdenie kolízie slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti dospel k
záveru, že v danom prípade ujma na slobode prejavu prevažuje mieru uspokojiteľnosti práva
na ochranu osobnosti, a preto je potrebné dať prednosť slobode prejavu.
Podaním z 20. decembra 2010 (doručeným 27. decembra 2010) navrhovateľ
ústavnému súdu navrhol, aby pripustil jeho vstup do predmetného konania v pozícii
vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Navrhovateľ vo vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2011 poukázal na to, že
sťažovateľ bol povinný vyčerpať v predmetnej veci aj dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok pred podaním sťažnosti, t. j. že ústavný súd nemá s ohľadom na § 53 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dostatok právomoci na prerokovanie tejto
sťažnosti. V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia okrem iného uviedol, že «Zmyslom výkonu
slobody prejavu voči kritizujúcej osobe je pomôcť takejto osobe k náprave behom jeho
životnej púte, nie ho uraziť, ponížiť, zosmiešniť, škandalizovať alebo inak znevážiť jeho
ľudskú dôstojnosť. Aj Sväté písmo hovorí, že dobré meno je viac ako veľké bohatstvo
(porov. Prísl. 22,1). Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie previnenie
ako krádež. Ak niekto príde o majetok a je dostatočne šikovný, vie si ho znovu zadovážiť,
alebo mu v núdzi pomôže rodina či priateľ. Ak však niekto príde o dobrú povesť, nikto mu ju
nevráti späť. A to sa stalo aj v namietanej inkriminovanej veci a snahou sťažovateľa je nič
viacej (menej), než získať „beztrestnosť“ pri manipulácii s polopravdami a s využitím
emócií zasiahnuť do mojich najosobnejších práv, ktorými sú bezhraničná úcta ku
kresťanským hodnotám, ktoré sú základom každej civilizovanej spoločnosti, vrátane našej
(viď Preambulu ústavy a pod.).
Bežným spôsobom manipulácie u sťažovateľa je formulácia titulkov a tendenčných
informácií, ktoré u bežného čitateľa vzbudia dojem chcený vydavateľom, že „som ako sudca
odsúdil kňaza za jeho duchovenskú činnosť, a nie za bežný kriminálny čin“. Potom jeho
obrana, že v článku o tom zmienka nebola – ale v sérii článkov to tak pôsobilo – nemôže
mať úspech ani na Ústavnom súde SR rovnako, ako to bolo pred všeobecnými súdmi.
Ja som osoba, ktorá si váži kresťanské hodnoty hlásané ktorýmkoľvek predstaviteľom
cirkvi, preto sa ma bytostne dotkla uvedená manipulatívna informácia v sérii nadpisov
a článkov inkriminovaného čísla novín. Mám veľmi dobré styky s vrcholnými cirkevnými
predstaviteľmi katolíckej cirkvi (návšteva u otca pápeža, návšteva u jeruzalemského
patriarchu pravoslávnej cirkvi T. a arménskeho patriarchu K.) a všetkým som musel
vysvetľovať, ako to vlastne bolo a neviem, či som sa dostatočne vyvinil.
Prezident C. a predseda S., ktorí sa počas návštevy Slovenska so mnou osobne stretli,
chceli, okrem iného, aj vysvetlenie čo je v skutočnosti pravdou.
Ako hlboko veriaceho kresťana ma mimoriadne negatívne považovali a stále (tak ako
to prinášajú každodenné udalosti) nepriaznivo pôsobia na moju psychiku lži uverejnené
v denníku S.
Verím, že si Ústavný súd SR dôkladne preverí celú kauzu a ponechá ju bez ďalšieho,
teda sťažnosť odmietne alebo zamietne.».
Podaním zo 7. júna 2011 sa k podaniu navrhovateľa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vyjadril sťažovateľ, ktorý s poukazom na § 21 ods. 2 zákona o ústavnom
súde dospel k záveru, že „aplikujúc prísny výklad Zákona (zákona o ústavnom súde, pozn.),
nemožno podľa názoru sťažovateľa priznať JUDr. Š. H. postavenie vedľajšieho účastníka v
konaní o sťažnosti“. Podľa sťažovateľa v uvedenom prípade neprichádza do úvahy ani
aplikácia § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o
ústavnom súde v konaní o sťažnosti, pretože navrhovateľ v konaní pred krajským súdom
nevystupoval na strane sťažovateľa a nemôže preukázať ani právny záujem na výsledku
tohto konania. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby na vyjadrenie
navrhovateľa neprihliadal. V ďalšom texte svojho vyjadrenia v časti nazvanej „Ad III.2
Argumenty týkajúce sa slobody prejavu a ochrany osobnosti“ sťažovateľ uviedol:
«JUDr. Š. H. namieta, že sťažovateľ zverejnením článku zasiahol do jeho
osobnostných práv. Sťažovateľ je naopak toho názoru, že KS BA vec nesprávne právne
posúdil, a že zverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
JUDr. Š. H.
JUDr. Š. H. vo vyjadrení označuje sťažovateľa za osobu, ktorá sa uchyľuje k
manipulácií informácií za účelom očierniť JUDr. Š. H.. Sťažovateľ ako vydavateľ
periodickej tlače, ktorý okrem iného vydáva aj denník S., v ktorom vyšiel predmetný Článok
sa ohradzuje proti takémuto tvrdeniu. Denník S. patrí medzi najvýznamnejšie mienkotvorné
denníky v Slovenskej republike. Túto reputáciu a postavenie si zabezpečil a dokázal udržať
vďaka profesionálnej spravodajskej činnosti, ktorou dokáže svojim čitateľom predkladať
informácie a analýzy aktuálnych spoločenských otázok celosvetového, slovenského či
regionálneho významu. Pri tejto činnosti autori článkov plne využívajú slobodu prejavu
garantovanú Ústavou, Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o
ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, a umožňujú tak čitateľom
realizovať svoje ústavné právo na informácie. Redaktori pri svojej činnosti upozorňujú na
javy a skutočností, ktoré sú predmetom verejného záujmu a pri ktorých je zvýšený dopyt po
informáciách zo strany verejnosti. Pri potrebe negatívneho hodnotenia akejkoľvek
skutočnosti autori článkov využívajú garantovaný inštitút oprávnenej kritiky a hodnotiacich
súdov.
JUDr. Š. H. s cieľom preukázať, že je kresťansky založený človek sa v argumentácii
odvoláva na Sväté písmo, tvrdí, že má dobré styky s predstaviteľmi katolíckej cirkvi.
Sťažovateľ namieta, že tieto tvrdenia JUDr. Š. H. sú v danom prípade irelevantné. Nie sú to
skutočnosti, na základe ktorých možno posúdiť, či KS BA porušil ústavné práva
Sťažovateľa. Je to len emotívna argumentácia JUDr. Š. H., ktorá podľa názoru Sťažovateľa
dokonca nesúvisí ani s predmetom sporu vedenom všeobecnými súdmi vo veci ochrany
osobnosti JUDr. Š. H..
JUDr. Š. H. namieta, že „dobre meno je viac ako veľké bohatstvo“. Sťažovateľ by si
dovolil podotknúť, že práve JUDr. Š. H. v rôznych sporoch, ktorých účelom by mala byť
zohľadňujúc teda Sväté písmo, očista jeho mena, poskytnutie morálnej satisfakcie si
uplatňuje zaplatenie značných súm peňazí. A to či už v spore so Sťažovateľom – Sťažovateľ
bol zaviazaný zaplatiť JUDr. Š. H. 33 000 eur, alebo podľa informácií z tlače i v spore proti
S., s. r. o 31 457 eur. Takéto konanie politikov, verejne činných osôb viacerí odborníci
kritizovali, vidia v tom práve zámer zbohatnúť.
JUDr. Š. H. sa označuje za osobu, ktorá si váži kresťanské hodnoty, má dobré styky s
cirkevnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi. To, že sa JUDr. Š. H. zúčastnil na oficiálnych
návštevách pri výkone verejnej funkcie, ešte nič nenapovedá o jeho presvedčení. Uvedené
skutočnosti nemajú relevanciu vo vzťahu ku konaniu o Sťažnosti.
JUDr. Š. H. v konaní na všeobecných súdoch ako aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti
sťažovateľa veľmi emotívne akcentuje svoju vieru ako aj vzťah ku katolíckej cirkvi. Je
otázka ako vnímať úprimnosť takýchto vyjadrení JUDr. Š. H. cez skutočnosť, že bol od roku
1985 členom komunistickej strany. Túto skutočnosť sám na otázku súdu potvrdil vo svojej
výpovedi v konaní na KS BA dňa 15. 05. 2008. Ak sa JUDr. Š. H. stal v čase normalizácie
Členom komunistickej strany musel prezentovať ako sa vysporiadal so svojim náboženským
presvedčením. I keď tieto fakty boli z konania KS BA známe, nijako na uvedenú skutočnosť
pri rozhodovaní neprihliadal a v celom rozsahu uveril tvrdeniam JUDr. Š. H..
Tvrdenie JUDr. Š. H., že ho prezident C., či predseda S. žiadali o poskytnutie
vysvetlenia sú irrelevatné skutočnosti. Tieto tvrdenia mal JUDr. Š. H. uviesť v konaní vo
veci a zároveň podporiť dôkazmi (výpoveďami svedkov – napr. prezidenta C. či predsedu
S.). V konaní o Sťažnosti tieto tvrdenia nie sú právne významné. V konečnom dôsledku
vyznievajú tieto tvrdenia až nedôveryhodné.»
Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu
k ustanoveniu § 93 ods. 1 OSP lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa navrhovateľom
podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho
účastníka (m. m. II. ÚS 91/08, II. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že
navrhovateľ môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom.
Preto mu, aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08), priznal
postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jeho neskoršie vyjadrenie k sťažnosti pri
svojom rozhodovaní prihliadal.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. novembra
2010 I. senát ústavného súdu v zložení Ján Luby (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od
1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda
senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Ján Luby (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 23. marca
2009. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv,
možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:
a) námietky sťažovateľa namietajúce jeho nesprávnosť predovšetkým v dôsledku
neexistencie zásahu sťažovateľa do práv navrhovateľa, podľa ktorých
- uvedený rozsudok krajského súdu je arbitrárny, resp. nie je dostatočne odôvodnený,
pretože z neho nie je zrejmé, ako mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv
navrhovateľa tvrdením „odsúdil katolíckeho kňaza za prejavy viery“, ktoré sa v uvedenom
článku nenachádza a ktoré z článku „vydedukoval“ len navrhovateľ a viacerí ním navrhnutí
svedkovia,
- krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktorou preukazoval
pravdivosť podkladov na vytvorenie hodnotového úsudku vyjadreného v článku v znení:
„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery sa neospravedlnili“, resp. nevysporiadal sa s otázkou,
či je možné logickým úsudkom dospieť k názoru, ktorý je podstatou tohto hodnotiaceho
úsudku prezentovaného v článku a predpokladom zistenia neoprávnenosti zásahu
(z podkladov opierajúcich sa o historiografiu a pramenné zdroje),
- súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci neskúmali pasívnu legitimáciu
sťažovateľa, keďže v článku sa nenachádzal výrok deklarovaný ako neoprávnený zásah do
cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa, sťažovateľovi nemohla vzniknúť hmotnoprávna
povinnosť ospravedlniť sa,
b) námietky, ktorými sťažovateľ namietal neprimeranosť sumy navrhovateľovi
priznanej nemajetkovej ujmy, podľa ktorých:
- priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľovi týkajúceho sa jej
dôvodu a sumy nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, ktoré nepreukázalo, že
dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená v značnej miere,
- obmedzenie práva slobody prejavu sťažovateľa v danom prípade nie je primerané
sledovanému účelu, keďže konajúce súdy napriek neexistencii predpokladov umožňujúcich
obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa ju obmedzili tým najprísnejším spôsobom, a to
priznaním náhrady nemajetkovej ujmy,
- v predmetnej veci neboli splnené ústavné a zákonné predpoklady obmedzenia
slobody prejavu sťažovateľa a tam, kde test ústavnej komformity obmedzenia slobody
prejavu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne,
negujú podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.
K argumentácii uvedenej v bode a) súvisiacej s namietanou arbitrárnosťou
rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 v dôsledku neexistencie zásahu sťažovateľa
do práv navrhovateľa
Sťažovateľ namietal právne posúdenie veci krajským súdom. Podľa jeho názoru
v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej
dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný
článok neobsahoval výrok, že navrhovateľ odsúdil kňaza za prejavy viery deklarovaný ako
neoprávnený zásah do práv navrhovateľa. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že
súdom zúčastneným na rozhodovaní v tejto veci sťažovateľ vyčíta, že sa dostatočne
nevysporiadali s otázkou faktického základu, pre vyslovenie hodnotiaceho úsudku
predloženého v uvedenom článku. V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane
(čl. 26 ods. 1 ústavy) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy
v okolnostiach jeho kauzy uprednostniť slobodu prejavu pred ochranou osobnosti
navrhovateľa a zvážiť nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody
prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt
nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre
každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných
súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch
v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej
z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného
práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania
dvoch ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak
súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž
v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej
za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,
§ 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide
o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti
(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy
a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane
navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).
Keďže sťažovateľovi bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 139/2005
z 18. júna 2007 uložená povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia
navrhovateľovi a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd
namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov
došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej
obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného
hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade
so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na
zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za
týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku
krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,
t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do
slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.
Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,
II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na
otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil
informáciu).
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť
č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,
sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to
nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu
k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom
denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade
teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana
(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné
pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom
zohľadniť.
2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj
kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej
sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia
informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov.
V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce sa v tom čase
sudcu najvyššieho súdu – navrhovateľa, t. j. osoby vo verejnej funkcii, ktorý navyše pôsobil
pred uverejnením uvedeného článku v rokoch 1998 – 2003 aj ako jeho predseda, t. j. osoba
verejnosti známa. Sudca ako reprezentant verejnej moci musí byť uzrozumený s tým, že
jeho postup môže byť predmetom kritiky, a preto uňho treba predpokladať vyšší stupeň
tolerancie a nadhľadu než napr. u bežných ľudí. Ešte vyššie je postavená miera
akceptovateľnosti prípustnej kritiky u sudcov najvyššieho súdu vzhľadom na predmet ich
rozhodovacej činnosti, resp. skutočnosti, že rozhodujú o najzávažnejších prípadoch, ktoré sú
zväčša verejnosti známe, je táto miera vyššia než u sudcov súdov nižšieho stupňa. V
okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy, že inkriminovaný článok
priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali výkonu súdnictva navrhovateľom v časoch neslobody, t. j.
informácie, ktoré nemali súkromnú povahu, ale týkali sa jeho profesnej činnosti a boli
príspevkom do verejnej diskusie týkajúcej sa vyrovnania sa súčasného súdnictva, ktoré
neprešlo po roku 1989 osobitnou obmenou, so skutočnosťou, že v ňom pôsobia a rozhodujú
sudcovia, ktorí túto funkciu zastávali i v časoch neslobody, kedy pri výkone ich funkcie,
vzhľadom na v tom čase platné právne predpisy, nemohli vždy rešpektovať základné ľudské
práva a slobody. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne
šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je
nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Otázkou
verejného záujmu je teda nepochybne aj činnosť sudcov či okolnosti súvisiace s výkonom
tejto funkcie.
Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol
objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,
keďže navrhovateľ v ňom bol identifikovaný svojím menom i postavením v justícii, ktoré
v tom čase zastával.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku
Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu
osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť
neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.
V článku uverejnenom v denníku S. 28. februára 2005 pod názvom „Sudcovia, čo
súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo uvedené: „... ďalší sudca Najvyššieho súdu
a jeho nedávny predseda Š. H. odsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov
nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.“.
Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo
uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu – verejná diskusia o stave
súdnictva v súvislosti s výkonom verejnej funkcie sudcov z obdobia neslobody. Išlo o veci,
o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľ v súlade so svojimi úlohami
a poslaním v demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom verejnosť má právo
takéto informácie dostať (získať). Sťažovateľ v danom prípade informoval o otázkach
legitímneho verejného záujmu.
Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ čo do skutkových zistení uverejnil iba
pravdivú informáciu, podľa ktorej navrhovateľ v minulosti odsúdil katolíckeho kňaza na
a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov. Zasadenie tejto
informácie do celkového kontextu článku v spojení s jeho nadpisom však naznačovali, že
navrhovateľ v minulosti odsúdil kňaza za prejavy viery.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa neexistencie neoprávneného
zásahu do práv navrhovateľa, ústavný súd konštatuje, že považuje za nesporné, že
výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext článku,
v ktorom je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené
formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých súvislostí či okolností, ktoré
objektívne vyvolá dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak
pravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných.
Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, posudzujúc uvedený článok ako celok, že
jeho účelom nebolo uraziť, ponížiť či znevážiť navrhovateľa, resp. kritizované osoby, t. j.
článok sa neobmedzoval len na kritiku navrhovateľa, ale bol príspevkom do
celospoločenskej diskusie o otázke verejného záujmu, t. j. o privilegovanej téme požívajúcej
vysokú mieru ochrany slobody prejavu.
4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený
v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v
inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.
V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov
v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované
postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m.
5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený
Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia
tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a získal ich z Ústavu pamäti
národa, a na základe ktorých by oprávnene mohol v tom čase navrhovateľa zaradiť medzi
sudcov, ktorí v čase neslobody odsúdili za prejavy viery. V prípade ak by takýmito údajmi v
tom čase disponoval, tak sa uvedený stav jeho poznania mal odzrkadliť aj v popise
okolností spochybňujúcich odsúdenie katolíckeho kňaza za podvod. Sprostredkovanie
týchto informácií malo byť teda zo strany sťažovateľa o to opatrnejšie, že neexistoval
dôvod, pre ktorý by informácia pri jej neskoršom zverejnení stratila na význame či hodnote
pri dlhodobo prebiehajúcej verejnej diskusii.
6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok
z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska
ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov
takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé.
Ústavný súd súhlasí so záverom krajského súdu, z ktorého vyplýva, že samotné
pravdivé tvrdenie sťažovateľa o navrhovateľovi, podľa ktorého odsúdil v roku 1985 ako
sudca Okresného súdu... na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza B. C. J.,
nemožno izolovať od článku ako celku, ktorého cieľom bolo spochybnenie morálnej
spôsobilosti niektorých sudcov pôsobiacich v období neslobody zastávať funkciu sudcu v
súčasnosti, o čom napokon svedčí aj samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy
viery, sa neospravedlnili“.
Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom
kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza B. C.
J. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom
odsúdený za prejavy viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku
týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v
súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci
úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý
dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol v predmetnom článku prezentovaný
hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si
vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej
spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd
stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedeného
hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala dostatočná skutková
základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do
práv navrhovateľa.
Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že kritika spoločenských javov je
potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Ak však zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno
vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá
základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať
také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá
alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento
spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si
vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP z 27. februára 2001 vo veci
Jerusalem c. Rakúsko, v ktorom uviedol, že tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho
výroku, proporcionalita zásahu môže závisieť na tom, či existuje dostatočná skutková
základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek
skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný.
S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci
sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka S. pri ochrane slobody prejavu v zmysle
judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku
príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov
osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery. Ústavný súd rovnako ako
judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či
dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií
v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr.
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom
prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí voľba kategorických
jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre
nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenie autora
článku (svedkyne, pozn.), že aj v tomto prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery.
Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania v súvislosti s popisom konania
navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol sťažovateľ veľmi
jednoducho vyhnúť.
Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu
osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa, t. j. že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil ústavou mu
garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľa.
Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 z pohľadu námietok
sťažovateľa týkajúcich sa neexistencie zásahu do práv navrhovateľa je podľa ústavného
súdu možné považovať za zrozumiteľný a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1
ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre
rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne
konformným spôsobom.
K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť
sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, resp. neprimeranosť opatrení
prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu
Ústavný súd pri preskúmavaní tejto námietky sťažovateľa vychádzal z toho, že
v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte
so slobodou prejavu, a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu
náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd
preto skúmal, ako sa s uvedenou námietkou sťažovateľa o neprimeranosti uloženia
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd
a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej
náhrade nemajetkovej ujmy analyzoval okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, v nadväznosti na závažnosť ujmy, ktorá mu v dôsledku
neoprávneného zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe
publikovania výrokov v spornom článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa
neospravedlnili“.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009 vo vzťahu k priznanej
náhrade nemajetkovej ujmy okrem iného vyplýva, že „o náhrade imateriálnej ujmy
v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej
integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej
postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že
v danom konkrétnom prípade nepostačí ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska
intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom
na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Ustanovenie § 13 OZ upravuje iba satisfakciu
za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do
osobnosti občana, došlo.
Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na
ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to,
či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah
bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzí najčítanejšie, či
sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači.
Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či
došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy
napríklad čitateľom.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autorka článku uverejnila v článku
tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzala z tvrdení Ústavu
pamäti národa a bez toho, aby si overila skutočnosti, ktoré tvrdila, ako aj prípadné ďalšie
skutočnosti z právneho hľadiska.
Predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza
v značnom náklade. V konkrétny deň vyšiel v počte 78.880 kusov. Titulok bol zvýraznený
čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm.
Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo
preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne, najmä
v rodinných a priateľských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch pracovných. Navrhovateľ v čase
zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorého sudcom je doteraz, hoci pre výkon
inej funkcie má prerušený výkon. V minulom období vykonával funkciu predsedu
Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho
bydliska, Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol
a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen v sudcovskej obci (medzi
sudcami), ale aj čitateľmi denníka, ide o denník s veľkým nákladom, distribuovaný po celom
území Slovenska.
Je potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré
vykonával, prípadne v súčasnosti vykonáva). Preto je potrebné zachovať autoritu
a nestrannosť justície, čo predstavuje jednu zo základných ústavných hodnôt právneho
štátu, ktorá môže byť ohrozená, ak budú sudcovia vystavení bezdôvodnej kritike. Je
nesporné, že je potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justície, ochrana autority
a nestrannosti súdnictva, výkon spravodlivosti, ako aj brať do úvahy nemožnosť sudcu
reagovať na kritiku svojej osoby. V danom prípade uvedený článok, dotýkajúci sa
navrhovateľa, nespĺňal tieto kritéria. Skutočnosť, že bol nepravdivý a napísaný spôsobom,
ako je uvedené vyššie, u navrhovateľa odporca narušil tieto atribúty a spochybnil
navrhovateľa ako jedného z členov sudcovského zboru a tým jeho autoritu, nestrannosť,
vykonávanie spravodlivosti. Opomenul, že sudca nemá možnosť s prihliadnutím na § 30
zákona č. 385/2000 Z. z. sa proti takýmto zásahom ani brániť.
Priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000.000,- Sk je preto primeraná. Je nesporné,
že zásahy do cti navrhovateľa, najmä v jeho rodinnom a pracovnom živote, ako aj medzi
priateľmi, spôsobili nepravdivé tvrdenia, že odsúdil katolíckeho kňaza za prejavy viery
uverejnené na strane prvej denníka S. zo dňa 28. 2. 2005.“.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o priznaní
nemajetkovej ujmy zvažoval, že neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol
spôsobený článkom so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, ďalej že
tento zásah smeroval proti navrhovateľovi, ktorý je sudca, navyše bol predsedom
najvyššieho súdu, t. j. je považovaný za osobu známu širokej verejnosti, a následkom
uvedeného zásahu bolo spochybnenie autority, nestrannosti a vykonávania spravodlivosti
navrhovateľom, resp. cti a dôstojnosti navrhovateľa najmä v rodinnom a pracovnom
prostredí. S odvolaním sa na uvedené dôvody krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu
z 18. júna 2007, ktorým navrhovateľovi bola okrem iného priznaná nemajetková ujma
v sume 1 000 000 Sk.
V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä
v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej
sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za
akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda
nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností
ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí
spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by
sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich
danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená
dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených
s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu,
a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom
všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu
takéhoto záveru viedli.
Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu
do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje
len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo
k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Z uvedeného vyplýva
povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej
ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie
okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch
mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia,
resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.
V uvedenom prípade je odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009
týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi prima facie arbitrárne a zjavne
neodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty
sťažovateľa ani okolnosti predmetnej veci (in concreto). Podľa názoru ústavného súdu
namietanie porušenia (aj) základného práva na súdnu ochranu je v demokratickej
spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad
a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho
neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci
arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi
súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich
nenáležitým vyhodnotením) zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti
s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt, že
navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajský súd
pripustil, pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1 000 000 Sk) z titulu
nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (I. ÚS 243/07), že „všeobecný
súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy...“.
Podľa ústavného súdu podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na
skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu najvyššieho
súdu má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že účelom
uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu, a nie
poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti súdnictva.
V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave súdnictva,
konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť
v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných
zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované
základné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto
článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa
týchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. V tejto súvislosti krajský súd nedal
presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom
posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania
(rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní
nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam.
Nedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti
navrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23. marca 2009, ktoré krajský súd založil na
výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský
súd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená kritika sa týkala síce osobnej morálnej
spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou,
a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu
priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ sa
v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej
republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy
kariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp.
jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje.
Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť,
že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu,
ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný.
Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický
základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých
hodnotových súdoch vlastný záver.
V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že navrhovateľ ako sudca nebol voči
skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne
širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo –
predovšetkým v zastávaných verejných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu,
minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej
republiky) – v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho
servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne
predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to
viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi sudcu“ so
zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo
pri opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť
legitimitu celého sudcovského stavu.
Podľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd
opätovne s prihliadnutím na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich
nevyhnutnosti rozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa
a satisfakcie navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je
potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu
záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah.
V takomto prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia
presvedčivým a ústavne konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené
pochybnosti a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu
sťažovateľa, ktoré malo za následok rozhodnutie o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu, nemožno vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu považovať za
primerané a legitímne odôvodnené. Ústavný súd preto konštatuje, že rozsudkom krajského
súdu z 23. marca 2009 došlo tak ako to je uvedené vo výrokovej časti nálezu, k porušeniu
čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,
pozn.), obnovil stav pred porušením.
Keďže rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2009 došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd tento rozsudok
zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) v časti jeho
výroku, v ktorom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (okresného súdu sp. zn.
19 C 139/2005 z 18. júna 2007) „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a v časti
jeho výroku „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania
v sume 2.272,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.“, a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie
konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v
ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde). Vo zvyšku zostáva potvrdzujúci výrok krajského súdu bez zmeny.
Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude najmä odstrániť vytýkané
nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby (jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2009 – prevzatie a príprava zastupovania, jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2010 – vyjadrenie k stanovisku odporcu z 15. februára 2011 a jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2011 – vyjadrenie k stanovisku vedľajšieho účastníka
konania zo 7. júna 2011). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3
v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred
ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu, ktorý
predstavoval za rok 2009 sumu 695,41 €, za rok 2010 sumu 721,40 €, za rok 2011 sumu
741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 115,90 € a režijný
paušál v sume 6,95 € pre rok 2009, 120,23 € a režijný paušál 7,21 € pre rok 2010 a 123,50 €
a režijný paušál 7,41 € pre rok 2011.
Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom tak
predstavuje celkovú sumu 381,20 € (115,90 € + 6,95 € + 120,23 € + 7,21 € +123,50 € +
7,41 € = 381,20 €). Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred
ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak
predstavuje celkovú sumu 457,44 € (DPH v sume 20 % z 381,20 € = 76,24 €, celková
odmena 381,20 € + 76,24 € = 457,44 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011