Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/328/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. Š. H., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. E. Ľ., advokátkou v B., proti žalovanému P. P., a.s., B., zastúpenému

JUDr. Š. D., advokátom v B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. marca 2009 sp. zn. v spojení

s opravným uznesením z 1. októbra 2009 sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 18. júna 2007 č.k. -103 uložil

žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku

a to tak, že v denníku S. uverejní na titulnej strane tak, ako bol v pondelok 28. februára 2005

uverejnený článok „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ pod názvom

„Ospravedlnenie predsedovi trestného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Š. H.“ nasledovné texty :

„V denníku S. v pondelok 28. februára 2005 bol uverejnený na titulnej strane článok

pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ v prvých dvoch

odsekoch i s textom : ... „nedávny predseda Najvyššieho súdu Š. H. v minulom režime odsúdil

za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne

katolíckeho kňaza B. C. J.“. Za tieto nepravdivé fakty a tvrdenia sa P. P., akciová spoločnosť,

vydavateľ denníka S. JUDr. Š. H. ospravedlňuje. V sprievodnom texte podľa obsahu článku

pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“, denníka S.

uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej a na strane 4 uvedené i to,

že nedávny predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Š. H. v minulom režime

v rozpore i s vtedy platnou sa podieľal ako sudca na vrchole štátnomocenskej

pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery a teda ani

v minulosti sa nesprával tak, ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca

by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu. Za tieto fakty, hodnotiace úsudky

urobené bez akéhokoľvek skutkového základu, ktoré boli i prehnané sa P. P., akciová

spoločnosť, vydavateľ denníka S. JUDr. Š. H. ospravedlňuje. Povinnosť ospravedlniť sa bola

uložená rozsudkom v konaní vo veci Okresného súdu Bratislava I. Žalovaného ďalej zaviazal

zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000,-- Sk v lehote troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania k rukám

JUDr. E. Ľ., advokátky vo výške 180 902,50 Sk a zároveň ho zaviazal zaplatiť na účet súdu

prvého stupňa trovy konania štátu vo výške 8 554,-- Sk, všetko v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že

článkom uverejneným v denníku S. titulnej strane dňa 28. februára 2005 pod titulom

„Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo zasiahnuté do práva na ochranu

osobnosti žalobcu, a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, čím

došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami. Článok bol

koncipovaný rafinovane, s úmyslom škandalizovať a znevažovať žalobcu, podsunúť

čitateľom záver, že ako sudca rozhodoval tendenčne. Sloboda prejavu ako aj právo

na informácie patria medzi základné ľudské práva, nevynímajúc javy spoločensky krízové,

akou je téma vysporiadavania sa s tendenčnou aplikáciou práva počas rokov 1948 až 1989.

Ďalej poukázal na to, že idey právneho štátu sú úzko späté so základnými ľudskými právami

a slobodami. Pre právny štát znamená právo základnú podmienku celého fungovania štátu, ale

aj podmienku individuálneho a spoločenského konania, ktorý by nemohol existovať bez

súdnictva, úlohou ktorého je presadzovať panstvo a práva, výkon ktorého je zverený

výlučne sudcom. Články 141, 144 a 145 zdôrazňujú zásadu nezávislosti a nestrannosti.

S poukazom na uvedené je preto povinnosťou každého, o to viac publicistov, ktorí ovplyvňujú

mienku občanov, brániť zásady právneho štátu a to tým, že sa zdržia nekompetentného

vyjadrovania sa a hodnotenia rozhodnutia súdov, ktorých zákonnosť je zabezpečená formou

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Konanie pred súdom podlieha prísnym

procedurálnym kritériám, s dôrazom na vykonané dokazovanie, ktoré sa premietne

v rozhodnutí súdu. Pri riešení základnej otázky, či uverejnením článku došlo

k neoprávnenému zásahu spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, má súd

prvého stupňa za potrebné uviesť, že záhlavie úvodná veta v nadväznosti na prvý odsek

inkriminovaného článku, v ktorom je uvedené meno žalobcu, jeho postavenie v justícii,

zverejnením mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmera trestu a rok odsúdenia, bez

ďalšieho majú takú vypovedaciu silu faktu, že nepripúšťajú náznak akýchkoľvek pochybností

o ich pravosti. Z obsahu článku nie je možné zistiť, prečo autorka článku zaradila žalobcu

medzi sudcov, čo súdili za prejavy viery, keď žalovaný pravdivosť týchto tvrdení nevedel

súdu preukázať a ani nepreukázal. Pokiaľ ide o druhú časť žalobného petitu, predmetnými

článkami nebola daná čitateľovi možnosť urobiť svoj vlastný úsudok na menovaných sudcov,

medzi ktorých patrí aj žalobca, vzťahujúc označenie „starých kádrov pretrvávajúcich dokonca

vo vedúcich postaveniach, odvolávajúc sa na svoju nezávislosť“, čím sprofanoval ich

postavenie. Otázka vysporiadavania sa s minulosťou má predovšetkým symbolický dosah a je

kritickým hodnotiacim úsudkom na politickú militantnosť sudcov v bývalej komunistickej

strane, mala by opodstatnenie iba v prípade, ak by sa opierala o pravdivý faktický základ, a to

i s ohľadom na závažnosť takto vyslovených obvinení. V danom prípade však pre hodnotiace

úsudky absentoval pravdivý faktický základ. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že

vo veci išlo o taký spôsob spracovania danej témy, pri ktorom čitateľ musel vyvodiť, že jeho

nadpis na titulnej strane „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“

korešponduje s menom žalobcu a v kontexte článkov na strane 4 denníka vytvára dojem, že

obe zložky spolu súvisia. Vzhľadom k tomu, že predmetnými článkami bola v značnej miere

znížená dôstojnosť žalobcu, priznal žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval súd prvého stupňa za spravodlivú,

a primeranú následkom zásahu, pričom súd prihliadol k tomu, že nepravdivé tvrdenia

o žalobcovi vo verejnosti v značnej miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť tak v rodinnom

ako aj v profesionálnom živote, a táto česť je pri výkone sudcovskej moci ťažisková.

Skutočnosti uvedené v predmetných článkoch nabádajú čitateľskú verejnosť len k vyvodeniu

si záveru o nemorálnom, nečestnom a protiprávnom konaní žalobcu pri výkone jeho profesie

– sudcu. Z vykonaného dokazovania – výpovedí svedkov i z predložených reakcií čitateľov

denníka S. na internete, vzťahujúce sa na článok vyplynulo, že na predmetné články verejnosť

reagovala veľmi negatívne, ohlasy pretrvávajú dodnes. Žalobca následky pociťoval

v odlišnom správaní sa najbližších príbuzných, kolegov a známych, bol vystavený slovným

útokom, bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Nepriaznivý vplyv mali články vo vzťahu

k blízkej rodine. Svedkovia – manželka, syn, brat, synovec, vypovedali, že článok vyvolal

pochybnosti o čestnosti žalobcu pri výkone jeho sudcovskej moci, naštrbil vzájomnú dôveru,

pretrvávajúca harmónia v rodine bola citeľne narušená. Súd prvého stupňa považoval

priznanú náhradu za primeranú i postaveniu žalobcu v spoločnosti. Zo všetkých vyššie

uvedených dôvodov súd žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania

rozhodol podľa a

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 23. marca 2009 sp.zn.

v spojení s opravným uznesením z 1. októbra 2009 sp.zn.

pripustil späťvzatie žaloby v časti „V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom

„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ denníka S. uverejneného v pondelok

28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 uvedené i to, že nedávny predseda

Najvyššieho súdu SR Š. H. v minulom režime v rozpore i s vtedy platnou sa podieľal

ako sudca na vrchole štátnomocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich

odsúdením za prejavy viery, a teda ani v minulosti sa nesprával tak, ako od sudcu spoločnosť

očakáva, a že taký človek ako žalobca, by v nových demokratických pomeroch nemal robiť

sudcu. Za tieto fakty hodnotiace úsudky urobené bez akéhokoľvek skutkového základu,

a ktoré boli prehnané sa P. P., a.s. vydavateľ denníka S. JUDr. Š. H. ospravedlňuje“, rozsudok

súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo

zvyšku potvrdil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

2 472,37 € do rúk advokátky JUDr. E. Ľ.. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému

trovy odvolacieho konania v zastavujúcej časti konania 279,77 € do rúk advokáta JUDr. Š. D.,

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd pripustenie späťvzatia žaloby v časti požadovaného ospravedlnenia

zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a zastavenie konania (v časti ako to vyplýva z prvého

výroku rozsudku odvolacieho súdu) odôvodnil ustanovením

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na citáciu ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1 a 2

a na to, že podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu

osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení je to, že došlo k neoprávnenému zásahu

a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených

ustanoveniami a nasl. . Pritom obe tieto podmienky musia byť

splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa

ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej

náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby

predstavujúci zníženie osobnosti alebo vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi

neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy.

Odvolací súd mal za to, že každý má právo na slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu

zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky. Výkon týchto slobôd

zahŕňa však aj povinnosti a zodpovednosť a môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,

predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií, alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného plne sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že článkom uverejneným v denníku S. na titulnej strane 28. februára 2005 pod

titulom : „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo zasiahnuté do práva na

ochranu osobnosti žalobcu a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,

čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami. Článok bol

koncipovaný tak, že znevažoval žalobcu, podsúval čitateľom záver, že ako sudca rozhodoval

tendenčne. Sloboda prejavu ako aj právo na informácie patria medzi základné ľudské práva,

nevynímajúc javy spoločensky krízové, akou je téma vysporiadavania sa s tendenčnou

aplikáciou práva počas rokov 1948 až 1989. Uvedenými článkami došlo k neoprávnenému

zásahu spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Je preto potrebné podľa názoru

odvolacieho súdu uviesť, že záhlavie úvodná veta v nadväznosti na prvý odsek

inkriminovaného článku, v ktorom je uvedené meno žalobcu, jeho postavenie v justícii,

zverejnenie mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmera trestu a rok odsúdenia, bez ďalšieho

majú takú vypovedaciu silu faktu, že nepripúšťajú náznak akýchkoľvek pochybností o ich

pravosti. V ďalšom odvolací súd poukázal na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými

sa plnom rozsahu stotožnil.

Ďalej odvolací súd poukázal na to, že objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať

nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej

fyzickej a morálnej integrite je vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby

sa na hodnotenie zásahu stali rozhodujúce iba subjektívne pocity poškodeného. Bude záležať

na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, objekte zásahu a ďalších okolnostiach.

Z neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej

publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.

Odvolací súd súdom prvého stupňa priznanú nemajetkovú ujmu vo výške

1 000 000,-- Sk (33 193,92 €) považoval za primeranú. Náhrada imateriálnej ujmy

v peniazoch prichádza do úvahy iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej

integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej

postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme

ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že

v danom konkrétnom prípade nepostačí ospravedlnenie, a to predovšetkým z hľadiska

intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom

na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Poukázal na to, že ustanovenie § 13 Občianskeho

zákonníka upravuje iba satisfakciu za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana, došlo. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej

v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným

kritériom pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí

prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť

významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktoré neoprávnene zásah spôsobili. Berie sa

do úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom

okolí. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či

zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi

najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej

farebnej predtlači. Berie sa do úvahy pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv

bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je

žalobca známy, napr. čitateľom. Poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého bolo

preukázané, že autorka článku uverejnila v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde,

tiež, že predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza

v značnom náklade. V konkrétny deň vyšiel v počte 78 880 výtlačkov. Titulok bol zvýraznený

čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred

súdom prvého stupňa bolo preukázané, že predmetné články zasiahli do práv žalobcu veľmi

vážne, najmä rodinných a priateľských vzťahoch ako aj vo vzťahoch pracovných. Žalobca

v čase zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sudca nie je a nebol

známy len v mieste svojho bydliska. Z titulu svojej práce a výkonu funkcií bol a je známy

v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen v sudcovskej obci, ale aj čitateľmi denníka. Ide

o denník s veľkým nákladom distribuovaný po celom území Slovenska. Odvolací súd

zdôraznil, že žalobca bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré vykonával, prípadne

v súčasnosti vykonáva), preto je potrebné zachovať autoritu a nestrannosť justície, čo

predstavuje jednu zo základných ústavných hodnôt právneho štátu, ktorá môže byť ohrozená,

ak budú sudcovia vystavení bezdôvodnej kritike. Je nesporné, že je potrebná nutnosť dôvery

v právny poriadok, justíciu, ochrana autority a nestrannosti súdnictva, výkon spravodlivosti

ako aj brať do úvahy nemožnosť sudcu reagovať na kritiku svojej osoby. V danom prípade

uvedený článok dotýkajúci sa žalobcu nespĺňa tieto kritériá. Skutočnosť, že bol nepravdivý

a napísaný spôsobom ako bolo uvedené vyššie, u žalobcu žalovaný narušil tieto atribúty

a spochybnil žalobcu ako jedného z členov sudcovského zboru a tým i jeho autoritu,

nestrannosť a vykonávanie spravodlivosti.

Odvolací súd po preskúmaní veci v zostávajúcich nárokoch dospel k záveru, že súd

prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci.

V odvolaní sa neargumentovalo skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom

prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd

prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nemal vedomosť alebo ktoré by nebol zvážil. Z konania

pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iným než napadnutým rozsudkom vyslovený

právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty odvolací súd nepovažoval

za spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd preto rozsudok súdu

prvého stupňa podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobca – žalovaný v súvislosti

s potvrdzujúcim výrokom rozhodol podľa , a vzhľadom

na úspech žalobcu v odvolacom konaní. Trovy odvolacieho konania žalovaného v časti

nároku, v ktorom bola žaloba vzatá späť, rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený a konanie

zastavené, odvolací súd posúdil podľa , veta prvá a ,

s poukazom na to, že k späťvzatiu žaloby došlo až v odvolacom konaní.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa podal dovolanie žalovaný. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237

písm. f/ a ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom ( ). Dovolaním napadol aj súvisiace výroky o priznanej

náhrade trov konania. Dovolateľ mal za to, že postupom oboch súdov mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať a to z toho dôvodu, že súdy svojím postupom porušili zásadu

spravodlivého procesu. Súdy sa v odôvodnení rozsudkov dostatočne nevysporiadali s jeho

argumentáciou, z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru súdu.

Podľa jeho názoru odvolací súd nemohol riadne odôvodniť svoj právny záver a to preto, že

z vykonaného dokazovania nemožno žiadnym spôsobom dospieť k názoru odvolacieho súdu,

že zverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu. Rozsudok

odvolacieho súdu je nedostatočný a zmätočný. Právny názor odvolacieho súdu, že žalobca má

právo na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nemá podklad vo vykonanom dokazovaní

a uvedené ani nevyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Podľa názoru dovolateľa, odvolací

súd ani nemohol z vykonaného dokazovania dospieť k názoru, že zverejnením článku došlo

k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, a preto nebolo možné ani zistiť zníženie jeho

vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Žalovaný ďalej vyčítal odvolaciemu súdu, nesprávne

právne posúdenie veci, keď nebol dôvod na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko článok

neoprávnene nezasahuje do osobnostných práv žalobcu, obmedzenie slobody prejavu

v danom prípade nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, a akékoľvek obmedzenie

práv a slobody prejavu v danom prípade nie je primerané sledovanému účelu. Podľa názoru

žalovaného súdy výrazne a neprimerane obmedzili slobodu prejavu v prospech práva

na ochranu osobnosti žalobcu, a bez zjavného dôvodu priorizovali právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena žalobcu, pred právom

žalovaného na slobodu prejavu. Súdy v konaní dokazovaním nezisťovali, či sú splnené

podmienky na obmedzenie slobody prejavu. Žalovaný priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch nepovažoval za primerané, keď nie je rozhodnutie opreté o vykonané dôkazy,

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná. Žalovaný navrhol rozsudok odvolacieho

súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu

zamietnuť a v časti výrokov o náhrade trov konania rozsudok zmeniť a žalobcovi uložiť

povinnosť zaplatiť mu trovy konania.

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozsudku odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti

rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1

) alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo proti rozsudku, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

( ).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky ani

jedného z rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok

v zmysle a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a teda ani

nevyslovil svoj právny názor ( ). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, ani nepotvrdil

rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky ( ). Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným.

Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S prihliadnutím na žalovaným tvrdenú vadu, ktorá mala spočívať v nesplnení

povinnosti súdov oboch stupňov riadne odôvodniť rozhodnutie, čím mu mala byť odňatá

možnosť pred súdom konať, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom

odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

).

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré

právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a

Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález

z 12. mája 2004 sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej

republiky ustanovuje , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne

konformným výkladom ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že

s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok

(absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi

závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových

zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia,

bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne

odôvodnili svoje rozhodnutia, vysvetlili dôvody, pre ktoré bolo žalobe vyhovené.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozhodnutia súdu prvého stupňa, opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania žalovaného, vysvetlil prečo nebolo potrebné vykonať

dokazovanie navrhnuté žalovaným, citoval zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Účastníkom tak nebolo upreté

právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom. Dovolací súd

zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Toto

právo neznamená ani to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného

práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali

alebo riadili sa výkladom všeobecných záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník

konania. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (napr. uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS

209/04).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa požiadavky zákona na riadne

odôvodnenie rozsudku ( ).

Žalovaný ako dovolací dôvod uvádza, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. I keby tvrdenie žalovaného bolo

opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by

mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu.

Dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách odvolacieho

konania má povahu uznesenia ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaného vo forme uznesenia, sú upravené v ustanoveniach a

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva, a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

V treťom odseku ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú

prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu. Jedným z nich je aj prípad, keď

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu o trovách konania.

V danej veci je nepochybné, že žalovaný dovolaním napáda uznesenie odvolacieho

súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Dovolanie žalovaného preto podľa § 239

ods. 3 prípustné nie je.

Vady uvedené v dovolateľ v dovolaní výslovne nenamietal a ani dovolací

súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom (pre tú časť konania, v ktorom sa

rozhodovalo o trovách konania) trpelo niektorou z nich.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

a a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože náklady žalobcu spojené s odmenou jeho právnej

zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť,

za potrebné na účelné bránenie práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová