Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 157/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -739 z 22. septembra 2017 v časti výroku

o náhrade trov odvolacieho konania a uzneseniami Okresného súdu Bratislava I

č. k. -756 z 13. júna 2018 a č. k. -770 zo 17. júla 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu

podľa uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -739 z 22. septembra 2017 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho

konania a uzneseniami Okresného súdu Bratislava I č. k. -756

z 13. júna 2018 a č. k. -770 zo 17. júla 2018 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -739

z 22. septembra 2017 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania

a uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -756 z 13. júna 2018

a č. k. -770 zo 17. júla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti ,

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur

a päťdesiatpäť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Paul Q, s. r. o.,

Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Paul Q s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec,

s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mg. Tomáš

Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -739

z 22. septembra 2017 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania a uzneseniami

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -756

z 13. júna 2018 a č. k. -770 zo 17. júla 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného pred okresným súdom

pod sp. zn. , v rámci ktorého rozhodol okresný súd rozsudkom

z 18. júna 2007, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejnenia ospravedlnenia

sa žalobcovi, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk a náhrady trov

konania žalobcovi. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 23. marca 2009, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu

zmenil tak, že ho v časti zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti ako vecne správny

potvrdil. O dovolaní, ktoré proti druhostupňovému rozsudku (v potvrdzujúcej časti)

sťažovateľka podala, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

tak, že ho uznesením sp. zn. z 25. marca 2010 odmietol. Na základe

ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom č. k. -87

zo 16. júna 2011 konštatoval porušenie práv sťažovateľky a druhostupňový rozsudok

krajského súdu v časti potvrdzujúceho výroku týkajúceho sa priznania náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcovi a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil

a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Svojím nasledujúcim rozsudkom

sp. zn. z 1. decembra 2011 krajský súd v časti náhrady nemajetkovej ujmy

prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. O dovolaní sťažovateľky,

ktoré proti predmetnému rozsudku krajského súdu podala, rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 25. apríla 2013, ktorým dovolanie odmietol. Na základe v poradí

druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol ústavný súd nálezom

sp. zn. z 26. apríla 2016 o porušení práv sťažovateľky, o zrušení v poradí

druhého druhostupňového rozsudku krajského súdu a o vrátení veci krajskému súdu

na ďalšie konanie s odôvodnením, že krajský súd nerešpektoval vo svojom rozhodnutí

právny názor ústavného súdu, ktorý bol dostatočne jasne vyslovený v predchádzajúcom

náleze č. k. -87 zo 16. júna 2011 a napadnutý rozsudok krajského súdu

tak zostáva v časti náhrady nemajetkovej ujmy z už uvedených dôvodov arbitrárny

a nepresvedčivý. V následnom odvolacom konaní vedenom pred krajským súdom podal

nakoniec žalobca späťvzatie žaloby, ktoré krajský súd uznesením č. k. -739

z 22. septembra 2017 pripustil, zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok okresného

súdu, celé konanie zastavil a súčasne rozhodol o priznaní náhrady trov konania v rozsahu

100 % žalobcovi. Priznanie náhrady trov konania žalobcovi krajský súd odôvodnil

s odkazom na v spojení s Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), argumentujúc,

že „zastavenie konania mal zaviniť Sťažovateľ zaplatením žalovanej istiny

pred rozhodnutím o odvolaní v predmetnom odvolacom konaní“. Okresný súd v nadväznosti

na uvedené uznesenie krajského súdu rozhodol uznesením č. k. -756

z 13. júna 2018 tak, že zaviazal sťažovateľku k úhrade trov konania žalobcovi v sume

158,15 €. O sťažnosti, ktorú sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala,

bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu č. k. -770 zo 17. júla 2018,

ktorým bola sťažnosť zamietnutá.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje, že bola nútená zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy práve a len na základe dvoch skorších právoplatných

rozhodnutí krajského súdu, ktoré boli nálezmi ústavného súdu neskôr zrušené ako neústavné

a hrubo porušujúce jej práva. Poukazujúc na uvedené okolnosti, sťažovateľka dôvodí,

že jej krajský súd v podstate kladie za vinu konanie, ku ktorému ju prinútil svojím

neústavným rozhodovaním.

4. Sťažovateľka interpretujúc dôvodí, že vzhľadom na popísaný

špecifický priebeh súdneho konania treba hodnotiť aplikáciu dotknutého ustanovenia

citovaného zákona, ktorú krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania uplatnil

ako celkom nesprávnu. Sťažovateľka dodáva, že výklad právnej normy krajským súdom

(ktorý v situácii, keď ústavný súd dvakrát nálezom zrušil rozsudky krajského súdu

pre porušenie základného práva sťažovateľky, konštatoval úspech žalobcu, resp. zavinenie

zastavenia konania sťažovateľkou) považuje za nihilistický a ústavne neakceptovateľný.

5. Sťažovateľka pokračuje v argumentácii a uvádza, že pokiaľ sa krajský súd

rozhodol, že nebude v otázke náhrady trov konania aplikovať citované ustanovenie § 257

, ale naopak, použije ustanovenia a , bolo správne s poukazom

na výnimočné okolnosti v priebehu konania nepriznať náhradu trov konania žalobcovi,

ale naopak, priznať ju sťažovateľke, pretože je evidentné, že žalobca vzal svoju žalobu

späť na základe názoru ústavného súdu, ktorý neumožnil všeobecným súdom rozhodnúť

v prospech žalobcu. Sťažovateľka prezentuje názor, že pokiaľ krajský súd označil

jej povinnosť plniť žalobcovi na základe označených dvoch protiústavných rozhodnutí

za dôvod priznania náhrady trov žalobcovi, predmetná situácia svedčí o právnej a ústavnej

nekonformnosti, odporuje „zdravému rozumu“ a napĺňa znaky porušenia práva

na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľka dodáva, že krajský súd svojím odôvodnením,

v ktorom poukazuje na to, že sťažovateľka už žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

zaplatila, zdanlivo navodzuje dojem úspechu žalobcu v celom súdnom spore,

čo nie je pravdou, keďže v dôsledku zrušenia dvoch právoplatných rozhodnutí krajského

súdu ústavným súdom nebol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi nikdy priznaný

na základe takého rozhodnutia, ktoré by bolo v súlade s . Postup krajského súdu

sťažovateľka kvalifikuje ako odporujúci relevantnej právnej úprave, ustálenej judikatúre

a porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivý

proces.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti formuluje aj námietku nedostatočného

odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -739 z 22. septembra 2017,

v rámci ktorej uvádza, že pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s § 256

ods. 1 je povinnosťou všeobecného súdu skúmať, či niektorá zo strán sporu zastavenie

konania nezavinila. Podľa vyjadrenia sťažovateľky v odôvodnení predmetného rozhodnutia

krajského súdu však takáto úvaha o tom, či a ako sú splnené podmienky citovaného

ustanovenia , absentuje.

7. Sťažovateľka v ďalšom bode ústavnej sťažnosti predkladá námietku porušenia

všetkých označených práv vo vzťahu k druhej fáze rozhodovania o trovách konania,

rozhodovania o konkrétnej výške priznanej náhrady trov konania. Sťažovateľka objasňuje

ústavnému súdu situáciu, uvádzajúc, že uznesenie krajského súdu o priznaní náhrady trov

konania č. k. -739 z 22. septembra 2017 bolo 27. októbra 2017 predložené

okresnému súdu, ten ho však nedoručil sťažovateľke, čo bola podmienka

toho, aby rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť. I napriek tejto skutočnosti,

teda keď uznesenie krajského súdu ešte nenadobudlo právoplatnosť, vydal okresný súd

uznesenie č. k. -756 z 13. júna 2018 o vyčíslení priznanej náhrady trov

konania pre žalobcu, ktoré sťažovateľke doručil 15. júna 2018, teda v situácii, keď jej ešte

nebolo doručené uznesenie krajského súdu o priznaní náhrady trov konania. Sťažovateľka

dopĺňa, že jej predmetné uznesenie krajského súdu bolo doručené až 15. októbra 2018

a až od tohto okamihu, keď doručením uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť,

bolo možné vydať rozhodnutie o konkrétnej výške priznanej náhrady trov konania.

Sťažovateľka vníma označenú situáciu ako porušenie základného princípu sporového

konania, princípu právnej istoty, a teda porušenie jej práva na spravodlivý proces.

8. Sťažovateľka, odkazujúc na prezentované argumenty v závere ústavnej sťažnosti,

predostiera aj námietku porušenia princípu právneho štátu podľa

a porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa .

9. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti s odvolaním sa na judikatúru

ústavného súdu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal vec sťažovateľky na ďalšie

konanie a rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky

podľa a v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -739 z 22. septembra 2017 a uzneseniami okresného súdu

č. k. -756 z 13. júna 2018 a č. k. -770 zo 17. júla 2018,

označené uznesenie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania,

ako aj označené uznesenia okresného súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľke náhradu trov konania.

10. Keďže ústavná sťažnosť (doručená ústavnému súdu 17. decembra 2018) bola

podaná v zákonom predpísanej lehote (do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia krajského súdu – 15. október 2018) v súlade s ustanovením § 124 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd nezistil žiadne ďalšie dôvody na odmietnutie ústavnej

sťažnosti podľa , uznesením č. k. -51

z 27. júna 2019 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie odporcov, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky podaním

doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2019 vyjadril predseda okresného súdu,

a to prostredníctvom stanoviska zákonného sudcu, ktoré obsahuje stručný opis priebehu

dotknutého konania, resp. príslušnej časti konania a argumentáciu vzťahujúcu

sa k sťažovateľkou namietaným procesným nedostatkom postupu predchádzajúcemu

vydaniu uznesenia okresného súdu č. k. -756 z 13. júna 2018. V konkrétnosti

okresný súd ponúka vo svojom vyjadrení túto argumentáciu: „Z uvedeného sledu udalostí

môžem len zhrnúť, že žalovaný v ústavnej sťažnosti poukazuje okrem iného na tú

skutočnosť, že uznesenie č. k.: - 756 zo dňa 13. 6. 2018 bolo vydané

predčasne, nakoľko rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k.: -739 zo

dňa 22. 9. 2017 mu bolo doručené až 15. 10. 2018. Nakoľko žalovaný už vo svojej sťažnosti

voči rozhodnutiu vsú o výške trov konania reaguje práve na rozhodnutie KS BA pričom ako

dôvod nesprávnosti uznesenia č. k.: -756 zo dňa 16. 6. 2018

uvádza nedostatky rozhodnutia KS BA (ktoré sa ale nemalo dostať do jeho dispozičnej

sféry) a nie procesnú vadu spočívajúcu v predčasnosti rozhodnutia z dôvodu nedoručenia

mu rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k.: -739 zo dňa 22. 9. 2017

(čo by zaiste bol dôvod na zrušenie tohto uznesenia) súd pri rozhodovaní o sťažnosti nemal

žiadne indície o tom, že by sa žalovanému do sféry jeho vplyvu rozhodnutie KS BA

nedostalo, keď ten sám na toto rozhodnutie odkazoval a následne po doručení rozhodnutia

-770 bol taktiež pasívny, pričom svoju aktivitu inicioval a ktorú následne

pretavil do podania ústavnej sťažnosti (doručenej ÚS SR 28. 12. 2018) až 15. 10. 2018

teda dňom, ktorým mu malo byť prvýkrát doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k.: -739 zo dňa 22. 9. 2017.“ Predseda okresného súdu vo svojom

stanovisku prezentoval aj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

12. Svoje stanovisko k ústavnej sťažnosti predložil 27. augusta 2019 ústavnému súdu

aj predseda krajského súdu, ktorý v ňom prezentoval súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a stručnú argumentáciu, v rámci ktorej sa odvolal na obsah

odôvodnenia dotknutého uznesenia krajského súdu a v konkrétnosti tiež uviedol, že žalobca

zobral svoju žalobu späť s ohľadom na konanie žalovaného po podaní žaloby, teda žalobca

späťvzatie žaloby nezavinil. Túto úvahu predseda krajského súdu zavŕšil argumentáciou,

v ktorej dôvodil, že sa sťažovateľka mohla povinnosti plniť na základe právoplatného

rozsudku vyhnúť návrhom na vydanie dočasného opatrenia (rozhodnutia ústavného súdu

o odložení vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia) podľa ustanovení § 52

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V závere predseda

krajského súdu poukázal na vyjadrenie zákonného sudcu, podľa názoru

ktorého sťažovateľka ostala v odvolacom konaní pasívna nielen v otázke súhlasu

so späťvzatím žaloby, ale i v otázke trov konania.

13. Právny zástupca sťažovateľky zaujal voči vyjadreniam okresného súdu,

ako aj krajského súdu postoj, ktorý formuloval v podaní doručenom ústavnému súdu

25. septembra 2019. V úvode svojho stanoviska oznámil, že sťažovateľka súhlasí

s prejednaním jej ústavnej sťažnosti v konaní pred ústavným súdom bez nariadenia ústneho

pojednávania. V časti vlastnej argumentácie zotrval právny zástupca sťažovateľky

na ťažiskových bodoch argumentačnej línie ústavnej sťažnosti, prezentujúc jej podrobnú

interpretáciu, kde tiež v reakcii na vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu v zhrnutí

uviedol: „Celkovo na základe vyššie uvedeného má Sťažovateľka za to, že OS BA I,

ani KS BA vo Vyjadreniach súdov v ničom nevyvrátili dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Práve

naopak, Vyjadrenie KS BA neobsahuje jediný argument, ktorým by tento súd z hľadiska

SR a z hľadiska princípov materiálneho právneho štátu obhájil spôsob

jeho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.“ Podľa sťažovateľky bolo späťvzatie

žaloby účelové, keď si sťažovateľ (vychádzajúc z dvoch nálezov ústavného súdu

a ich odôvodnení) musel byť vedomý toho, že v ďalšom priebehu konania nebude môcť byť

úspešný. Ďalej sťažovateľka opätovne zdôrazňuje pochybenia okresného súdu,

keď tento vydal uznesenie o výške náhrady trov skôr, než uznesenie krajského súdu

o priznaní nároku na náhradu trov nadobudlo právoplatnosť.

14. Ústavný súd v súlade s po prijatí ústavnej

sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie upovedomil o ústavnej sťažnosti aj zúčastnenú

osobu (žalobcu v základnom konaní vedenom vo veci sťažovateľky pred okresným súdom

a krajským súdom) a poskytol jej možnosť sa k ústavnej sťažnosti vyjadriť.

Táto v stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2019 prostredníctvom svojho

právneho zástupcu v úvode upozornila na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle

ktorej ústavný súd k problematike rozhodovania všeobecných súdov o trovách konania

zaujíma štandardne zdržanlivý postoj, vychádzajúc z charakteru predmetu konania

nespôsobilého z hľadiska intenzity zasiahnuť do základných práv dotknutého účastníka

konania. Uvedené judikatúrne východiská mali byť podľa názoru zúčastnenej osoby

dôvodom k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť už v rámci predbežného

prerokovania. Aj s odkazom na uvedené ústavnému súdu zúčastnená osoba navrhuje,

aby ústavnej sťažnosti sťažovateľky v rámci jej meritórneho prejednania nevyhovel, pričom

dopĺňa svoje stanovisko o argumentáciu, ktorou sa snaží spochybniť dôvodnosť ústavnej

sťažnosti sťažovateľky, a to v tomto znení: „a/ Podľa ak strana procesne

zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

b/ Zúčastnenej osobe v súdnom konaní bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorý sťažovateľ ako žalovaná strana sporu uhradila dobrovoľne /nie cestou exekúcie/.

c/ Pokiaľ by zúčastnená osoba po kasačnom náleze ú. s. nezobrala žalobu späť, nemohol

by súd rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť, práve preto, že bolo splnené

to, čoho sa žalobou domáhal; skúmanie toho, či nárok bol po práve, alebo nebol,

nie je už namieste. Z tohto dôvodu tiež nemožno riešiť otázku, či zúčastnenej osobe vzniklo

bezdôvodné obohatenie, ani ako prejudiciálnu.

d/ Úmysel plniť dlh v situácii, kedy sťažovateľ ako žalovaný plnil na základe právoplatného

a vykonateľného súdneho rozhodnutia, už z hľadiska účinkov plnenia nehrá žiadnu úlohu,

lebo tak, ako nemá na hmotné právo vplyv nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, nemá

naň dopad ani to, že taký rozsudok bol zrušený /Knapp, V.: Splnení záväzku a jiné spusoby

jeho zániku, Praha, Akademia 1955, s. 21 ap./. Či nastali účinky splnenia, nie je vecou

procesného práva, ale otázkou hmotnoprávnou. Dlžník /sťažovateľ/ svoje plnenie

neposkytoval s nejakou výhradou /rozväzovacou podmienkou/ neskoršieho zrušenia

rozsudku, resp. pokiaľ by tak aj urobil, bola by jeho vôľa irelevantná.

e/ Konkludujúc, pokiaľ k späťvzatiu žaloby došlo výlučne iba preto, že žalovaný sťažovateľ

splnil dlh judikovaný právoplatným rozsudkom, ktorým bolo vyhovené žalobe zúčastnenej

osoby, z hľadiska ust. bol to žalovaný sťažovateľ , kto zavinil zastavenie konania,

a preto mal aj povinnosť uhradiť zúčastnenej osobe náhradu trov konania.“ V závere

svojej argumentácie zúčastnená osoba poukazuje na konanie ústavného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. , kde podľa jej vyjadrenia mala byť dôvodom prijatia

ústavnej sťažnosti skutočnosť postupu všeobecného súdu pri späťvzatí žaloby odporujúceho

ustanoveniu .

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh, vyjadrení odporcov, sťažovateľky

a zúčastnenej osoby, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu týkajúceho sa právnej

veci sťažovateľky vyplýva tento skutkový stav relevantný pre posúdenie ústavnej sťažnosti:

Sťažovateľke ako účastníčke konania o ochranu osobnosti na strane žalovanej

bola rozsudkom okresného súdu z 18. júna 2007 uložená povinnosť uverejnenia

ospravedlnenia sa žalobcovi (v konaní pred ústavným súdom zúčastnená osoba), zaplatenia

nemajetkovej ujmy v špecifikovanej sume a náhrady trov konania. O uplatnenom odvolaní

sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že ho v časti

zrušil a konanie zastavil (na základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti požadovaného

ospravedlnenia) a vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil. V dovolacom konaní nebola

sťažovateľka úspešná, a preto uplatňovala ochranu svojich práv prostredníctvom ústavnej

sťažnosti, na základe ktorej ústavný súd nálezom zo 16. júna 2011 konštatoval porušenie

práv sťažovateľky a druhostupňový rozsudok krajského súdu z 23. marca 2009

v časti potvrdzujúceho výroku týkajúceho sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy

žalobcovi (ako aj v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania) zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v poradí druhým svojím rozsudkom

z 1. decembra 2011 prvostupňový rozsudok v časti náhrady nemajetkovej ujmy ako vecne

správny potvrdil. V dovolacom konaní sťažovateľka opätovne neuspela, a preto sa obrátila

znovu s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ktorý nálezom z 26. apríla 2016 konštatoval

porušenie práv sťažovateľky, dôvodiac, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor

vyslovený v predchádzajúcom náleze ústavného zo 16. júna 2011, na základe

čoho kvalifikoval ústavný súd rozsudok krajského súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy

ako arbitrárny. Ústavný súd tak zrušil v poradí druhý druhostupňový rozsudok krajského

súdu a vrátil mu právnu vec sťažovateľky na nové konanie. Následne v znovu otvorenom

odvolacom konaní vedenom pred krajským súdom vzal žalobca žalobu späť aj v časti

náhrady nemajetkovej ujmy, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn.

z 22. septembra 2017 pripustil späťvzatie žaloby, prvostupňový rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti zrušil, konanie v tejto časti zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Okresný súd potom uznesením

sp. zn. z 13. júna 2018 rozhodol o konkrétnej výške priznanej náhrady

trov konania a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 158,15 €. Sťažnosť sťažovateľky podaná proti predmetnému rozhodnutiu okresného

súdu bola zamietnutá uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. júla 2018.

16. Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2017, ktorým rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania

vo výške 100 % v prospech žalobcu, vyplýva, že jeho právny záver bol výsledkom aplikácie

predovšetkým ustanovenia , podľa ktorého ak strana procesne zavinila

zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Krajský súd pri aplikácii

uvedeného ustanovenia vychádzal zo skutočnosti, že v priebehu odvolacieho konania

žalobca zobral žalobu späť i v časti nemajetkovej ujmy, dôvodiac, že mu bola zo strany

žalovaného po právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozsudku v spojení s druhým

rozsudkom odvolacieho súdu relutárna náhrada nemajetkovej ujmy sťažovateľkou

poukázaná. Krajský súd tak uzavrel: „Zastavenie konania i v časti nemajetkovej ujmy

zavinil žalovaný jej zaplatením pred rozhodnutím o odvolaní v tomto odvolacom konaní.“

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019

došlo k zrušeniu o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a jeho

nahradeniu o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). V zmysle

ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

19. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

20. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

na súdnu ochranu podľa a vlastniť majetok podľa

v rámci rozhodovania o náhrade trov odvolacieho konania v jej právnej veci, týkajúcej

sa náhrady nemajetkovej ujmy v spore o ochranu osobnosti, vedenej pred krajským súdom

ako súdom odvolacím.

21. Ústavný súd pristúpil k prieskumu ústavnej sťažnosti sťažovateľky spolu

s namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu z hľadiska kompetencií,

ktoré mu zveruje , to znamená z pozície súdneho orgánu ochrany ústavnosti,

ktorý nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, teda nemá postavenie súdu

nadriadeného a z titulu svojej pozície je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov iba v prípade nezlučiteľnosti ich postupu s ústavnými princípmi

a garantovanými základnými právami a slobodami, prípadne s obdobnými zárukami

vyplývajúcimi zo záväzných medzinárodných zmlúv.

22. Ústavný súd tak hneď v úvode pripomína, že jeho úlohou v konaní o ústavnej

sťažnosti sťažovateľky bola ochrana ústavnosti, nie celkový prieskum namietaných

rozhodnutí a im predchádzajúceho postupu všeobecných súdov. Pokiaľ ide o otázku

rozhodovania všeobecných súdov o náhrade trov konania, ústavný súd musí prisvedčiť

vyjadreniu zúčastnenej osoby, že predmetná problematika, bez ohľadu na intenzitu,

ktorou sa rozhodnutie o nej môže účastníka konania dotknúť, spravidla nemôže byť

predmetom ústavnej ochrany. Je tomu tak z toho dôvodu, že samotný spor o náhradu trov

konania obvykle nedosahuje intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd

a z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ho nemožno postaviť na roveň rozhodnutia

vo veci samej. Preto je rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne

doménou všeobecných súdov. Ústavný súd tak nie je oprávnený predmetnú kategóriu

rozhodnutí všeobecných súdov preskúmavať či korigovať z hľadiska jednoduchého,

„podústavného“ práva, a to ani v takom prípade, že by sa s nimi uplatneným výkladom

alebo aplikáciou práva nestotožňoval. Otázka náhrady trov konania môže dosiahnuť

ústavnoprávnu relevanciu len vtedy, ak by rozhodovanie súdov o nej obsahovalo prvok

svojvôle, alebo ak by bolo súdne rozhodnutie v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti. Inými slovami, aj rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania

môže vo výnimočnom prípade, z dôvodu kvalifikovanej vady zasiahnuť do sféry

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa ,

resp. aj do základného práva vlastniť majetok podľa (obdobne

pozri , , , , ,

).

III.1 K namietanému porušenie namietanými uzneseniami

krajského súdu a okresného súdu

23. Pri posúdení ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo záverov

uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto nálezu a skúmal, či východiskové

rozhodnutie krajského súdu o nároku na náhradu trov konania nevykazuje znaky

kvalifikovaného excesu spôsobilého zasiahnuť do ústavných práv sťažovateľky.

24. Krajský súd, ktorý aplikoval ustanovenie , podľa ktorého

„ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania

protistrane“, vychádzal v namietanom uznesení z dôvodov, ktoré predostrel žalobca

v späťvzatí žaloby, a to, že mu žalovaný po právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého

rozsudku v spojení s druhým rozsudkom odvolacieho súdu uhradil relutárnu náhradu

nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že „Zastavenie konania

i v časti nemajetkovej ujmy zavinil žalovaný jej zaplatením pred rozhodnutím o odvolaní

v tomto odvolacom konaní,“ a preto priznal náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi.

25. Ustanovenie modifikuje v otázke náhrady trov konania

všeobecnú zásadu úspechu vo veci zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie

zastavenia konania. Trovy konania je teda povinná nahradiť tá zo strán, ktorá procesne

zavinila zastavenie konania. Pojem procesné zavinenie, použitý ustanovením ,

sa tak posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Ide o inštitút procesného práva

a rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uvedenej zodpovednosti za zavinenie

sú skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Štandardným prípadom zastavenia konania

je zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, tak ako tomu bolo aj v prípade

sťažovateľky. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov interpretujúcej aplikáciu

dotknutej zásady zodpovednosti za zavinenie v situáciách, aká nastala aj v posudzovanom

prípade sťažovateľky, zásadne platí, že pokiaľ navrhovateľ zoberie svoj návrh

späť, zastavenie konania zavinil a je preto povinný uhradiť odporcovi trovy konania

(napr. najvyšší súd, sp. zn. ), iba žeby bolo preukázané, že späťvzatie

žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom

či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky (napr. najvyšší súd

Slovenskej republiky, sp. zn. ).

26. Z ustálených záverov judikačnej praxe všeobecných súdov, uvedených

v predchádzajúcom bode odôvodneniach tohto nálezu, teda vyplýva, že predpokladom

pre právny záver konajúceho súdu o zavinení zastavenia konania pri späťvzatí žaloby

druhou stranou (teda žalovaným) je skutkový stav predstavujúci situáciu, keď po začatí

sporu žalovaný splní (žalobou tvrdenú) povinnosť, uzná tým dôvodnosť podanej žaloby

(z procesného hľadiska), a vyvolá tým na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej

žaloby ešte pred vydaním samotného meritórneho rozhodnutia (keď je nesporné,

že by ďalšie konanie viedlo k zamietnutiu jeho žaloby z dôvodu zániku záväzku žalovaného

jeho splnením). Inými slovami, ide o situáciu, v ktorej po začatí konania

ešte pred meritórnym rozhodnutím súdu o dôvodnosti podanej žaloby žalovaný koná

v súlade s názorom žalobcu (vyjadreným v žalobe) a svojím konaním potvrdí existenciu

žalovanej povinnosti jej dobrovoľným splnením (napr. Ústavný súd Českej republiky,

sp. zn. z 8. marca 2011).

27. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v namietanom uznesení,

v ktorom konštatoval, že zastavenie konania zavinila sťažovateľka zaplatením relutárnej

náhrady žalobcovi ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní, celkom zjavne

nekompatibilne aplikoval závery spomínanej judikatúry všeobecných súdov (bod 25 a 26

odôvodnenia nálezu) v úplne odlišných a špecifických podmienkach procesného vývoja

konania vo veci sťažovateľky (pozri bod 15 odôvodnenia nálezu). Je totiž celkom zrejmé,

že sťažovateľka predovšetkým neplnila relutárnu náhradu dobrovoľne a po začatí konania

pred vydaním meritórneho rozhodnutia, ale až po jeho právoplatnom skončení,

keď bola k plneniu zaviazaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ďalej

je tiež zjavné, že k späťvzatiu žaloby došlo až v „novom“ konaní, otvorenom na základe

zrušujúceho nálezu ústavného súdu, ktorý vrátil vec sťažovateľky krajskému súdu na ďalšie

(v poradí tretie) konanie. Napokon, pre posúdenie aplikácie ústavný súd

považuje za relevantnú aj skutočnosť, že späťvzatie žaloby v posudzovanom prípade nebolo

späťvzatím z dobromyseľného dôvodu, popísaného v predchádzajúcom bode,

ale späťvzatím v situácii, keď zúčastnenej osobe (žalobcovi) „hrozilo“ zrušenie

konštitutívneho rozhodnutia okresného súdu o priznaní relutárnej náhrady, v dôsledku

ktorého by odpadol právny dôvod, na základe ktorého sťažovateľka (žalovaná) plnila.

28. Ústavný súd opakovane v minulosti judikoval (, ,

), že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,

racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Pokiaľ všeobecný súd

dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie

všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a s

ods. 1 dohovoru (). Z judikatúry ústavného súdu ()

ďalej vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

29. Ústavný súd vzhľadom na popísané čiastkové závery (pozri bod 27 odôvodnenia

nálezu) kvalifikuje uznesenie krajského súdu č. k. -739 z 22. septembra 2017

v časti výroku o náhrade trov konania ako vnútorne rozporné z dôvodu nekompatibility

ním prijatých právnych záverov so zjavnými skutkovými okolnosťami posudzovanej veci

a ako také ho hodnotí ako extrémne rozporné s princípmi spravodlivosti, porušujúce

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené (bod 1 výroku

nálezu). Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného aj vo vzťahu k nadväzujúcim uzneseniam okresného súdu

č. k. -756 z 13. júna 2018 a č. k. -770 zo 17. júla 2018,

špecifikujúcim výšku priznanej náhrady trov konania, ktoré boli vydané ako závislé

rozhodnutia na podklade dotknutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd poznamenáva,

že za uvedených okolností je irelevantné zaoberať sa ďalšími sťažovateľkou predostretými

procesnými nedostatkami rozhodovania okresného súdu, keďže by boli tieto potenciálne

nedostatky (v prípade ich preukázania) konzumované povahou už opísaného závažnejšieho

excesu rozhodnutia krajského súdu, predstavujúceho podklad pre prijatie oboch označených

rozhodnutí okresného súdu.

III.2 K namietanému porušenie a

namietanými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu

30. V časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa dotknutými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu

ústavný súd s prihliadnutím na bagateľnú výšku trov konania (158,15 €), ktoré boli v hre

v posudzovanej veci sťažovateľky, nezistil intenzitu dostatočnú pre záver o zásahu do tohto

základného práva sťažovateľky. Ústavný súd tiež z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti

považoval v prípade sťažovateľky za celkom dostatočné konštatovanie porušenia čl. 46

ods. 1 bez spojitosti s . Z uvedených dôvodov v predmetnej časti

ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

31. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľky

zaručeného , tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle

a namietané uznesenia okresného súdu

a krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu), v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, vysloveným

v tomto rozhodnutí ( ).

IV.

Náhrada trov konania

32. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73

ods. 3 rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľky,

ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom,

a priznal jej náhradu v sume 498,55 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom

priznaná suma náhrady trov konania pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie) podľa § 13a ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby v roku

2018 v sume 153,50 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a režijnom paušále ku každému z nich po 9,21

€ (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a za jeden úkon v roku 2019 prináleží tarifná odmena v sume

163,33 € a režijný paušál v sume 9,80 €. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd

povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu ( v spojení s ).

K náhrade trov konania ústavný súd zaviazal výhradne krajský súd, a to z toho dôvodu,

že jeho rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania predstavovalo východiskové

rozhodnutie – podklad pre následné rozhodnutia okresného súdu určujúce konkrétnu výšku

priznanej náhrady trov konania, kde tieto rozhodnutia majú iba povahu závislých

rozhodnutí, nadväzujúcich na predmetné podkladové rozhodnutie krajského súdu.

33. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

34. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľky bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorý bol uznesením ústavného súdu

č. k. -14 zo 17. januára 2019 z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci

sťažovateľky vylúčený. Následne bola vec sťažovateľky pridelená sudkyni spravodajkyni

Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu uplynulo

16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 bola vec

sťažovateľky prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi, ktorý je členom

druhého senátu ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu) a sudcovia Jana

Laššáková a Peter Molnár.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu