Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 213/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Rudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti

Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou DEDÁK &

Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Štefana Dedáka, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o.,

Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Tomáša

Kamenca, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 1. decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -534 z 1. decembra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -534

z 1. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012

faxom a 10. mája 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo

„žalovaný“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské

nivy 45, Bratislava, t. č. Twin City, Block A, Karadžičova 2, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Štefana Dedáka, a Advokátskou kanceláriou

Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Tomáša Kamenca, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. decembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľ dňa 28. 02. 2005 zverejnil v denníku SME článok, ktorý sa skladal

z časti s názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“, ďalej „Súdy

sa minulosti ešte nezbavili“, „Prípady ľudí stíhaných pre náboženstvo“ a „Exminister

si pamätá len jednu potrestanú sudkyňu“ (ďalej len „Článok“), ktorý

obsahoval nasledovné kritické vyjadrenia:

„nedávny predseda odsúdil ešte ako okresný sudca v roku 1985

na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza “

(ďalej len „ “) podal dňa 16. 05. 2005 návrh

na začatie konania, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

1 000.000 SKK a uverejnenia ospravedlnenia v denníku SME.

v žalobe namieta, že na strane 4 v denníku SME zo dňa 28. 02. 2005 bolo

uvedené nasledovné hodnotenie: „nedávny predseda Najvyššieho súdu SR

v minulom režime v rozpore s platnou sa podieľal ako sudca na vrchole

štátomocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery

2

a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek

ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu“.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „prvostupňový súd“) sp. zn.

zo dňa 18. 06. 2007 (ďalej len „Rozsudok č. 1“) bol sťažovateľ zaviazaný

uverejniť v denníku SME ospravedlnenie zaplatiť sumu

1 000 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, trovy konania vo výške 180 902,50 Sk, trovy

konania štátu vo výške 8 554,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti Rozsudku č. 1 podal sťažovateľ dňa 03. 08. 2007 odvolanie. Sťažovateľ

v odvolaní namietal, že zverejnenie Článku bolo realizáciou slobody tlače,

že nie sú naplnené ústavné predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, že Rozsudok č. 1

nie je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným na ochranu práv a slobôd iných,

že podklad Článku je pravdivý, že Vyjadrenie 2 sa v Článku nenachádzalo, že

neosvedčil existenciu predpokladov rozhodných pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. 03. 2009 (ďalej

len „Rozsudok KS BA“) zmenil Rozsudok č. 1 nasledovne:

Späťvzatie návrhu vo výroku: V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom

„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ denníka SME uverejneného

v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo uvedené i to, že

nedávny predseda Najvyššieho súdu SR v minulom režime v rozpore s vtedy

platnou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy

na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery, a teda v minulosti

sa nesprával tak, ako od sudcu spoločnosť očakáva, a že taký človek ako žalobca, by

v nových demokratických pomeroch, nemal robiť sudcu.“ sa pripúšťa, rozsudok súdu

prvého stupňa sa v tejto časti zrušuje a konanie sa zastavuje (ďalej len „Výrok 1“).

Rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku potvrdzuje (ďalej len „Výrok 2“).

Sťažovateľ je povinný zaplatiť trovy odvolacieho konania v sume

2 472,37 Eur do rúk advokátky (ďalej len „Výrok 3“).

je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania v časti

späťvzatia návrhu v sume 279,77 Eur do rúk advokáta JUDr. Štefana Dedáka (ďalej len

„Výrok 4“).

Sťažovateľ podal proti Výroku 2, Výroku 3 a Výroku 4 Rozsudku KS BA sp. zn.

zo dňa 23. 03. 2009 dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

25. 03. 2010 dovolanie odmietol.

Sťažovateľ podal proti Rozsudku KS BA sp. zn. zo dňa 23. 03. 2009

ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) nálezom sp. zn.

-87 zo dňa 16. 06. 2011 (ďalej len „Nález“) rozhodol, že základné práva

sťažovateľa podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) Rozsudkom KS BA porušené boli. Ústavný súd zrušil Rozsudok KS BA v časti

jeho Výroku 2, v ktorom potvrdil výrok Rozsudku č. 1 a vec vrátil na ďalšie konanie

Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „Súd“) rozsudkom sp. zn. zo dňa

01. 12. 2011 (ďalej len „Konečný rozsudok“) v časti náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil

Rozsudok č. 1 a zaviazal sťažovateľa zaplatiť k rukám právnej zástupkyne trovy odvolacieho

konania vo výške 4 072,25 Eur...

Sťažovateľ týmto podáva proti Konečnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave,

č. k. zo dňa 01. 12. 2011 túto ústavnú sťažnosť.»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny,

pretože krajský súd nezohľadnil závery ústavného súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí

č. k. -87 zo 16. júna 2011, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 2009 v časti jeho výroku. Ústavný súd pritom vo svojom

rozhodnutí konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, zjavne

neodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty sťažovateľa

ani okolnosti predmetnej veci, že krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 23. marca 2009 nedal presvedčivú odpoveď na otázku, či predmetom kritiky

posudzovaného článku sťažovateľky bola kritika alebo kritika súdneho

rozhodovania, nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľka uverejnila vysvetľujúci článok,

resp. že sa nevyrovnal s tým, že mohol na uverejnenú kritiku reagovať.

4

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ alebo

aj „napadnutý rozsudok“) aj preto, lebo tento súd v napadnutom rozhodnutí iba zopakoval

predchádzajúce konštatovania o tom, že čiastočné späťvzatie návrhu

nemá vplyv na výšku relutárnej satisfakcie, a nezaoberal sa tým, že medze prípustnej kritiky

sú aj u sudcu vytýčené menej prísne ako u bežného človeka, pričom sa obmedzil iba na to,

že „uvedené nebolo možné vziať do úvahy“. Sťažovateľka považuje argumentáciu krajského

súdu v časti odôvodnenia týkajúcej sa absencie obrany na uverejnenú

kritiku za nepresvedčivú a neudržateľnú.

Sťažovateľka v uvedenej súvislosti považuje napadnutý rozsudok krajského súdu aj

za porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa a 2 ,

keďže obmedzovanie jej slobody nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

a uverejnením článku nemohlo dôjsť k zníženiu vážnosti a dôstojnosti

v značnej miere.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

01. 12. 2011, bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle

Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2

.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

01. 12. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 35.000 EUR.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností ďalej navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vydal v zmysle ustanovení § 36 ods. 2 Zákona nasledujúce uznesenie:

Krajský súd v Bratislave je povinný do siedmich dní od doručenia tohto nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

právneho zastúpenia.“

Právny zástupca sťažovateľky 15. augusta 2013 faxom a 19. augusta 2013 poštou

doručil ústavnému súdu oznámenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky z 5. apríla 2012

(sťažnosť bola ústavnému súdu poštou doručená 10. mája 2012) proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 1. decembra 2011 (právoplatnému 11. marca 2012) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2013 ako neprípustného (právoplatným 28. júna 2013). Ústavný súd vyzval

právneho zástupcu sťažovateľky, aby zaslal ústavnému súdu uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. apríla 2013, ktoré mu právny zástupca sťažovateľky zaslal

elektronicky ešte v ten istý deň.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť:

Na základe oznámenia dôvodu svojho vylúčenia sudcu IV. senátu ústavného súdu

Ladislava Orosza z 30. júla 2013 podaného predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) I. senát ústavného súdu uznesením č. k.

-6 z 2. októbra 2013 sudcu IV. senátu ústavného súdu Ladislava Orosza

vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky.

Na základe ďalšieho oznámenia sudcu IV. senátu ústavného súdu Ladislava Orosza

z 9. septembra 2013 (doplneného 19. septembra 2013, 10. októbra 2013 a 18. októbra 2013)

podaného predsedníčke ústavného súdu podľa I. senát

ústavného súdu uznesením č. k. -14 z 24. októbra 2013 rozhodol tak, že

sudcu Ladislava Orosza vo veciach uvedených vo výroku tohto uznesenia nevylúčil; o veci

sťažovateľky vedenej pod sp. zn. napriek jej zaradeniu do zoznamu vecí,

na ktoré sa vzťahovalo predmetné oznámenie, ako aj o ďalších veciach vo výroku

6

označeného uznesenia I. senát ústavného súdu explicitne nerozhodol, ale v jeho odôvodnení

vo vzťahu k nim uviedol, že „nad rámec veci a v spojitosti s mechanicky sa opakujúcimi

oznámeniami vo veciach, kde odporcom je najvyšší súd, ústavný súd dáva do pozornosti

oznamovateľa – sudcu senátu IV. ÚS Ladislava Orosza – obsah sľubu sudcu ústavného

súdu [ (najmä) in fine ], ktorý (nielen

v okolnostiach posudzovaných vecí, pozn.) má konštitutívny význam (pozri napr. čl. 134 ods.

5 )“.

Na základe uvedených skutočností považovali členovia IV. senátu ústavného súdu

za žiaduce, aplikujúc prvú vetu

v spojení s , prerušiť konanie o sťažnosti sťažovateľky

vedenej pod sp. zn. a predložiť vec na posúdenie predsedníčke ústavného

súdu.

Na základe oznámenia sudcu Ladislava Orosza týkajúceho sa rozhodnutia o jeho

zaujatosti rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -6 z 2. júla 2014

tak, že Ladislav Orosz je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.

.

V súvislosti rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2015

do 29. februára 2016 (ďalej len „rozvrh práce“) bol vo veci príslušný rozhodovať II. senát

ústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková predsedníčka senátu, a sudcovia Lajos

Mészáros a Sergej Kohut.

Predsedníčke ústavného súdu doručil sudca II. senátu ústavného súdu Sergej Kohut

list označený ako „Návrh na vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.

()“, o ktorom rozhodol III. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -5 z 8. septembra 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súdu Sergej

Kohut je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod

sp. zn. .

Podľa čl. II bodu 4 písm. a) v spojení s čl. IV bodom 1 písm. b) rozvrhu práce

bol príslušným na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky senát v zložení Ľudmila

Gajdošíková predsedníčka senátu, a sudcovia Lajos Mészáros a Milan Ľalík.

Predsedníčke ústavného súdu doručil sudca I. senátu ústavného súdu Milan

Ľalík list označený ako „Návrh na vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn.

“, o ktorom rozhodol III. senát ústavného súdu uznesením č. k.

-7 z 12. januára 2016 tak, že sudca ústavného súdu Milan Ľalík

je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

.

Podľa čl. II bodu 4 v spojení s čl. III bodom 1 rozvrhu práce je príslušným

na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky senát v zložení Ľudmila Gajdošíková –

predsedníčka senátu, a sudcovia Lajos Mészáros a Ľubomír Dobrík.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto

uznesením č. k. -56 z 2. februára 2016 rozhodol o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie ( a ).

Sudca Ľubomír Dobrík (člen senátu v čase prijatia veci na ďalšie konanie) ukončil

výkon funkcie sudcu ústavného súdu 29. februára 2016, a preto podľa čl. III bodu 1 písm. c)

a d) rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. marec 2016 – 28. február 2017

predsedníčka ústavného súdu na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 16. marca

2016 určila za tretieho člena II. senátu ústavného súdu na rozhodovanie v tejto veci sudcu

ústavného súdu Rudolfa Tkáčika.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby

sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

8

Predseda krajského súdu sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky vo svojom stanovisku

č. Spr 3102/16 z 22. februára 2016 doručenom ústavnému súdu 23. februára 2016 faxom

a 26. februára 2016 poštou, v ktorom okrem iného uviedol:

„V rámci porušenia práva domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde namieta:

- nedostatočné odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-534 zo dňa 01. 12. 2011 (bod III.1 sťažnosti), keď právny záver súdu logicky

nevyplýva zo skutkových zistení (bod III.1.1 sťažnosti) a keď mu bolo upreté právo

dozvedieť sa o príčinách rozsudku procesne stanoveným spôsobom (bod III.1.2 sťažnosti);

- nevysporiadanie sa s jeho argumentmi, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci

(bod III.2 sťažnosti);

- nereflektovanie záverov Ústavného súdu SR (bod III.3 sťažnosti).

V rámci porušenia slobody prejavu namieta, že

- obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa v danom prípade nie je v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné (bod III.2.1 sťažnosti);

- zverejnením článku nedošlo k zníženiu vážností a dôstojnosti

(navrhovateľa) v značnej miere (bod III.2.2 sťažnosti);

- akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané

sledovanému účelu (bod III.2.3 sťažnosti).

K bodu III.1.1 sťažnosti:

Podľa sťažovateľa sú právne závery súdu v logickom rozpore s argumentmi, ktoré

súd uviedol v odôvodnení rozsudku na podporu svojich záverov. Uviedol, že súd na záver

o kariérnom raste navrhovateľa v čase odznievania tvrdených následkov nevykonal žiaden

dôkaz; nedokazoval, kedy nastal okamih existencie aspoň nejakého negatívneho dôsledku

článku v profesijnom živote navrhovateľa a kedy tvrdené účinky článku odznievali.

Sťažovateľ mal za zjavné, že zverejnenie článku nemalo na profesijný život navrhovateľa

vplyv, keď i napriek zverejneniu článku navrhovateľ profesijne rástol a požíval takú dôveru

v jeho morálne a odborné schopnosti, že bol vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti

ako aj predsedu NS SR.

Nie je zrejmé, prečo sťažovateľ namieta nevykonanie dôkazu na záver o kariérnom

raste navrhovateľa v čase odznievania tvrdených následkov. Skutočnosť, že navrhovateľ sa

stal ministrom spravodlivosti a neskôr predsedom NS SR, je totiž všeobecne známa.

V súvislosti s námietkou, že nebol dokazovaný okamih existencie aspoň nejakého

negatívneho dôsledku článku v profesijnom živote navrhovateľa je potrebné uviesť, že na

základe vykonaného dokazovania (podstatné časti výpovedí svedkov sú uvedené

v odôvodnení rozsudku) dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že navrhovateľ pociťoval

následky v odlišnom správaní sa, okrem iných, i kolegov, bol vystavený slovným útokom

a bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi v značnej

miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť najmä v profesionálnom živote. Výšku priznanej

nemajetkovej ujmy mal súd za primeranú aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zásahom sa

narušili i kolegiálne vzťahy. Zo svedeckých výpovedí ,

i je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že negatívny dôsledok článkov

nastal po ich prečítaní, pričom istý čas pretrvával (dopyt verejnosti na danú tému

či diskusie so sudcami a prokurátormi). Krajský súd v Bratislave nemohol pri priznaní

nemajetkovej ujmy prihliadnuť na skutočnosť, že následne sa navrhovateľ stal ministrom

spravodlivosti a neskôr predsedom NS SR; články boli totiž uverejnené dňa 28. 02. 2005

a navrhovateľ sa stal ministrom spravodlivosti dňa 10. 07. 2006, t. j. 16 mesiacov

po uverejnení a predsedom NS SR sa navrhovateľ stal až po 4 a pol roku od uverejnenia

článkov, preto na uvedené okolnosti by bolo možné prihliadnuť vtedy, ak by k nim došlo

následne a teda vo veľmi krátkom čase po uverejnení článkov.

K bodu III.1.2 sťažnosti:

Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku Krajského sudu v Bratislave neposkytuje

podklad pre právny záver o potrebe obmedzenia slobody prejavu priznaním relutárnej

satisfakcie navrhovateľovi, pričom súd predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy

nezisťoval.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení

rozsudku podrobne zaoberal všetkými predpokladmi vzniku nároku navrhovateľa

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K bodu III.2 sťažnosti:

Podľa sťažovateľa nie je možné analýzou článku dospieť k záveru, že z jeho kontextu

vyplýva, že navrhovateľ odsúdil kňaza za prejavy viery. Namietol, že tunajší súd napriek

záverom Ústavného súdu SR, že explicitná informácia, že navrhovateľ odsúdil kňaza

10

za prejavy viery sa v článku nenachádza, zotrval na tomto skutkovom zistení a od neho

odvíjal i svoje ďalšie úvahy o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ uviedol,

že účelom článku nebolo znevážiť navrhovateľa a rovnako Ústavný súd SR upriamil

pozornosť súdu na potrebu zváženia tejto okolnosti pri úvahe o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy. Mal za to, že tunajší súd uvedenú požiadavku Ústavného súdu SR

nereflektoval, a iba skonštatoval, že účelom článku bola práve kritika navrhovateľa.

Ústavný súd SR v náleze č. k. -87 zo dňa 16. 06. 2011 uviedol, že za

daných okolností možno z ústavného hľadiska akceptovať záver Krajského súdu

v Bratislave, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom

prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, t. j.

že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil mu garantovanú slobodu

prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.

Sťažovateľ ďalej deklaroval, že v okolnostiach danej veci bolo podstatné prihliadnuť

na skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa, zastávajúca funkciu sudcu

Najvyššieho súdu SR, má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to,

že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu,

a nie poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti

súdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave

súdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť

v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných

zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované

základné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto

článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia

sa týchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. Podľa názoru sťažovateľa tunajší súd

v tejto súvislosti nedal presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci

predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho

rozhodovania (rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom

priznaní nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam.

S ohľadom na vyššie uvedené námietky sťažovateľa je nutné uviesť, že Krajský súd

v Bratislave v súlade s uvedenými závermi vychádzal pri priznaní náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch zo skutočnosti, že sťažovateľ neprípustným spôsobom zasiahol

do osobnostných práv navrhovateľa. V odôvodnení rozsudku dal ďalej presvedčivú odpoveď

na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného článku bola kritika

osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia), keď uviedol (s

podrobným zdôvodnením), že nešlo o kritiku súdneho rozhodnutia, ale o uverejnenie mien

sudcov, ktorí podľa článku patria medzi sudcov tak, ako je to uvedené v nadpise článku na

strane prvej. Obsahom článku totiž nebol rozbor súdneho rozhodnutia a či a prečo je toto

rozhodnutie nesprávne; v daných článkoch išlo kritiku osoby sudcu − navrhovateľa a nie o

kritiku súdneho rozhodnutia.

K bodu III.3 sťažnosti:

Podľa sťažovateľa Krajský súd v Bratislave nereflektoval závery Ústavného súdu SR.

Krajský súd v Bratislave však zo záverov nálezu Ústavného súdu č. k.

-87 zo dňa 16. 06. 2011 vychádzal a jednotlivými námietkami

sa v odôvodnení podrobne zaoberal a preto na uvedené odôvodnenie v tejto súvislosti

predseda senátu plne odkázal.

K bodu III.2.1. (správne IV.1.1) sťažnosti:

Podľa sťažovateľa nie je nevyhnutné prijatie opatrení na ochranu osobnostných

práv navrhovateľa, resp. nie sú naplnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy. Uviedol, že sťažovateľ (správne má byť navrhovateľ) ako osoba verejného záujmu

musí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv a verejnosť má právo byť informovaná...

Je nespochybniteľné, že vo všeobecnosti navrhovateľ ako osoba verejného záujmu

musí zniesť väčší zásah do jeho osobnostných práv. Rovnako je nespochybniteľné aj právo

verejnosti na informácie, avšak opakovane je potrebné zdôrazniť, že aj Ústavný súd SR

dospel k záveru, že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil mu

garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv

navrhovateľa. Vzhľadom na uvedený záver neobstojí argument sťažovateľa

o navrhovateľovi ako osobe verejného záujmu, keď neprípustným spôsobom nemožno

zasiahnuť do osobnostných práv ani takejto osoby a v tejto súvislosti preto neobstojí ani

poukaz na právo verejnosti na informácie.

K bodu III.2.2. (správne IV.1.2) sťažnosti:

Podľa sťažovateľa zverejnením článku nedošlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti

navrhovateľa v značnej miere.

12

Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal všetkými

predpokladmi vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Vychádzajúc z obsahu výpovedí navrhovateľa a svedkov vyvodil záver o narušení vzťahov

v rámci rodiny bližšej i vzdialenejšej, o narušení vzťahov priateľských, o reakciách kolegov

i verejnosti. Zaoberal sa intenzitou týchto narušení a reakcií, osobou navrhovateľa

i spôsobom zásahu a na základe svojich zistení dospel k záveru o znížení vážnosti

a dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere.

K bodu III.2.2. (správne IV.1.3) sťažnosti:

Podľa sťažovateľa súd nezistil predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, avšak napriek tomu obmedzil slobodu najprísnejším spôsobom.

Vzhľadom na uvedené možno len opätovne uviesť, že Krajský súd v Bratislave

sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal všetkými predpokladmi vzniku nároku

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nakoľko tieto predpoklady mal

za preukázané, dospel k záveru o vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej

ujmy.“

Predseda krajského súdu vo svojom stanovisku uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný

súd upustil od verejného pojednávania.

Ústavný súd 24. februára 2016 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k stanovisku

krajského súdu z 22. februára 2016. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku

z 3. marca 2016, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 8. marca 2016, uviedla, že súhlasí

s upustením od verejného pojednávania.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že rozsudkom krajského súdu

z 1. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené jej

základné právo na slobodu prejavu podľa a 2 , ako aj jej základné právo

na súdnu ochranu upravené v .

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom vyhľadávať prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa fyzická osoba má právo najmä

sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

14

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , , ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa č. k. -103 z 18. júna 2007 v časti náhrady nemajetkovej ujmy,

je podľa sťažovateľky nespravodlivý a javí znaky sudcovskej svojvôle, pretože

v odôvodnení

1. nereaguje na argumenty sťažovateľky a nezvažuje (resp. odmieta) otázky nastolené

ústavným súdom,

2. vyjadruje nesúhlas so závermi ústavného súdu, resp. pokúša sa ich nahradiť,

3. sa nezameriava na odôvodnenie a analýzu nasledovných otázok:

- či bola v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného článku kritika

alebo kritika súdneho rozhodovania,

- či s prihliadnutím na fakt, že u (bol v čase vyhlásenia rozsudku

krajského súdu ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky) sú medze prípustnej kritiky

vytýčené menej prísne ako u bežného človeka, je namieste priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy,

4. bez akejkoľvek podpory dokazovania ujmy v profesionálnom živote (opätovne)

skonštatoval, že je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 1 000 000 Sk,

5. nevyhodnotil vplyv skutočnosti, že sťažovateľka uverejnila vysvetľujúci článok,

v ktorom osvetlila pozadie prípadu popísaného v namietanom článku, na určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy,

6. sa nezaoberá otázkou neodôvodnenej absencie obrany reagovať

na uverejnenú kritiku.

Ústavný súd vo svojom náleze č. k. -87 zo 16. júna 2011

(ďalej aj „zrušujúci nález ústavného súdu“), ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. marca 2009 v časti priznania nemajetkovej ujmy, okrem iného uviedol:

«V uvedenom prípade je odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 23. marca 2009

týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi prima facie arbitrárne a zjavne

neodôvodnené (in abstracto), neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty

sťažovateľa ani okolnosti predmetnej veci (in concreto). Podľa názoru ústavného súdu

namietanie porušenia (aj) základného práva na súdnu ochranu je v demokratickej

spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad

a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci

arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi

súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich

nenáležitým vyhodnotením zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti

s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt,

16

že navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajský súd

pripustil, pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1 000 000 Sk) z titulu

nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (), že „všeobecný

súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho

rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širokú právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery

v extrémnom rozpore s vykázanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať

za rozporné s ...“.

Podľa ústavného súdu podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť

na skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu

najvyššieho súdu má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že

účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu,

a nie poškodenie dobrého mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti

súdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave

súdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť

v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy ich viery na základe vtedy platných

zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované

základné ľudské práva a slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto

článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa

týchto sudcov, nie ich odstúpenie či odvolanie. V tejto súvislosti krajský súd nedal

presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného

článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia),

ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy

nepochybne právny význam.

Nedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti

navrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23. marca 2009, ktoré krajský súd založil na

výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský

súd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená kritika sa týkala síce osobnej morálnej

spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou,

a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu

priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ

sa v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy

kariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp.

jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje.

Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť,

že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu,

ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný.

Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický

základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých

hodnotových súdoch vlastný záver.

V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že navrhovateľ ako sudca nebol voči

skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne

širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo −

predovšetkým v zastávaných verejných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu,

minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej

republiky) − v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho

servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne

predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to

viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi sudcu“ so

zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri

opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť

legitimitu celého sudcovského stavu;

Podľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd

opätovne s prihliadnutím na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich nevyhnutnosti

rozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa a satisfakcie

navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je potrebné

18

navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu záveru o nej,

aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah. V takomto

prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivým a ústavne

konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené pochybnosti a výhrady

uvedené v tomto rozhodnutí.»

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 1. decembra 2011

okrem iného uviedol:

«Odvolací súd aj v intenciách nálezu ústavného súdu skúmal, či navrhovateľovi

porušením jeho osobnostných práv došlo k takej intenzite porušenia, že mu vznikol nárok

aj na materiálnu ujmu.

Ústavný súd v náleze konštatoval, že použitie ináč pravdivého výroku v celkovom

kontexte článku malo jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza

uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz

bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie

hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa

zastávať funkciu sudcu v súčasnosti...

Pokiaľ ide o priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch – materiálnej satisfakcie

odvolací súd zásahy, ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov

považuje vzhľadom na okruh osôb, u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti

(a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak závažné, že odôvodňujú jej priznanie...

Odvolací súd pri priznaní nemajetkovej ujmy nemohol prihliadať ani na skutočnosť,

že následne sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr

kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Články, ktoré sú predmetom tohto konania boli

uverejnené 28. 2. 2005. Je všeobecne známe, že navrhovateľ sa stal ministrom

spravodlivosti Slovenskej republiky po voľbách, ktoré sa konali v júni 2006 (10. 7. 2006),

t. j. 16 mesiacov po uverejnení článku...

Z vyššie uvedeného odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že išlo v daných

článkoch o kritiku osoby sudcu – navrhovateľa a nie o kritiku súdneho rozhodnutia. Preto

odvolací súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo

o kritiku navrhovateľa ako sudcu.

Na záver odvolací súd si dovolí poukázať na to, že sa javí kontraproduktívne

odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu „... Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž

v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým

novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“

v demokratickej spoločnosti. Na jednej strane konštatoval ústavný súd porušenie práv

navrhovateľa, na druhej strane poukazuje na to, že neprimeranou sankciou by mohlo byť

spôsobené zo strany súdov odradenie šíriteľov informácií od plnenia, resp. vykonávania

základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

Za daných okolností, ak došlo ku konštatovaniu aj ústavným súdom, že odporca

porušil svoje povinnosti pri uverejňovaní článkov, v dôsledku ktorých zasiahol do práv

navrhovateľa, je potrebné konštatovať, že odporca týmito článkami (pokiaľ ide

o navrhovateľa) nešíril informácie, ale udával nepravdivé tvrdenia. V takomto prípade

šíriteľ tlače si neplnil, resp. nevykonával funkciu „strážneho psa“ v demokratickej

spoločnosti. Novinári sú povinní pri svojej práci vždy rešpektovať právne a etické princípy

zákonov a ľudských práv, vrátane práva na nedotknuteľnosť súkromia a osobnosti. Právo

na slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie

alebo myšlienky, zahŕňa však aj povinnosti a zodpovednosť, čo v tomto prípade dodržané

nebolo. Nie je možné sa preto stotožniť s tým, že takáto funkcia šíriteľov (funkcia

„strážneho psa“) by mala byť aj pri zverejnení nepravdivých, prípadne pravdu

skresľujúcich tvrdeniach ochraňovaná tým, že sa napriek konštatovaniu vyššie, neprizná

vyššia sankcia.

Iba tam, kde súd zistí porušenie tohto práva a ak intenzita jeho porušenia presahuje

možnosť morálnej satisfakcie, pristupuje k materiálnej satisfakcii. V takomto prípade si má

šíriteľ tlače uvedomiť svoju zodpovednosť za to, že neuverejnil pravdivé informácie.

Odvolací súd preto na základe uvedeného vyššie rozsudok súdu prvého stupňa

(v ostávajúcej časti) ako vecne správny podľa potvrdil.»

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd v reakcii na právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k.

-87 zo 16. júna 2011, t. j. potrebu preskúmania otázky „či v okolnostiach

danej veci je potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel

20

k pozitívnemu záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto

prípadu jej rozsah“, pri posudzovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy v napadnutom

rozsudku viac-menej zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia a závery, ako aj závery

prvostupňového súdu v oblasti dokazovania a nenašiel dôvod na ich prehodnotenie, ako

keby vychádzal z toho, že viacnásobné opakovanie rovnakých tvrdení umocní ich

presvedčivosť. Podľa názoru ústavného súdu sa pri rozhodovaní o otázke náhrady,

resp. výšky náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne nevyrovnal so všetkými okolnosťami

prípadu, ktoré majú pre túto vec podstatný význam.

Pokiaľ má ústavný súd posúdiť sťažovateľkou namietanú arbitrárnosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ide nesporne o jeho závery, v ktorých „zo svedeckých

výpovedí... je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že negatívny následok článkov nastal

po ich prečítaní, pričom istý čas pretrvával... Krajský súd nemohol pri priznaní majetkovej

ujmy prihliadnuť na skutočnosť, že následne sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti...

a neskôr predsedom najvyššieho súdu.“. Krajský súd neobjasňuje, prečo nemohol

prihliadnuť na tieto skutočnosti, prečo sa práve v týchto úvahách nezmienil priamo o tom,

že navrhovateľ v inkriminovanom období rokov 2005 – 2006 nebol mimo verejného života,

ale naopak, že bol nepretržite sudcom najvyššieho súdu a predsedom jeho trestného senátu,

t. j. osobou verejného záujmu (v tom zmysle neutrpel žiadnu bezprostrednú ujmu). Táto

skutočnosť je pritom zrejmá z iného kontextu: „Priznaná náhrada je primeraná

i postaveniu navrhovateľa v spoločnosti – predsedu trestného senátu, bývalého predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. č. ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu od počiatku trpí

argumentačným deficitom pri posudzovaní následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti

pre fyzickú osobu, ktorá je osobou verejného záujmu a ktorá musí akceptovať väčšiu mieru

kritiky ako iní občania. Odôvodnenie závažnosti zásahu, resp. spôsobenej ujmy založené

na výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa (okrem iného sudcov,

ktorí súdili v rovnakom období, na ktoré poukazuje článok – konkrétne v roku 1985 a pred

týmto rokom) «... zásahy, ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov

(citové problémy a narušenie vzťahov... ktoré pretrvávali obdobie dlhšie ako trištvrte roka

a viac) považuje vzhľadom na okruh osôb, u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti

(a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak závažné, že odôvodňujú jej priznanie.».

Krajský súd nereagoval na námietku obsiahnutú nielen v pôvodnom odvolaní sťažovateľky,

ale ani v zrušujúcom náleze ústavného súdu o statuse a vzťahu tejto časti argumentácie

k rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy, t. j. na námietku, že súd „vychádzal

predovšetkým z výpovedí svedkov, ktorí mali k žalobcovi pozitívny vzťah. Viaceré výpovede

žalovaný považuje... za účelové a spochybniteľné... z výpovedí svedkov, ktorí majú

k žalobcovi pozitívny vzťah... Žalovaný (sťažovateľka, pozn.) má za to, že súd bez zjavného

zákonného dôvodu znemožnil vypočúvať svedkov na okolnosti súvisiace s článkom

zverejneným v denníku SME dňa 12. 7. 2006.“.

Vo vzťahu k vyhodnoteniu následkov zásahu – tieto prima facie nesignalizujú také

závažné narušenie odbornej povesti, postavenia a uplatnenia navrhovateľa v spoločnosti,

ako to prezentuje krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom pomerne

jednostranne prezentuje záver o narušení vzťahov v rámci rodiny, kolegov a priateľov

a o znížení cti a dôstojnosti v značnej miere. Dosť nezvyklo, až bizarne pôsobí v tejto

súvislosti (aj v ďalších ďalej uvedených súvislostiach) záver, na ktorom krajský súd

v napadnutom rozsudku bezpodmienečne zotrváva: „V danej veci nebolo možné ani

zohľadniť, že navrhovateľ je osoba verejne známa, ktorá zastáva funkciu predsedu

najvyššieho súdu a tiež, že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii

o veciach verejného záujmu a nie poškodenia dobrého mena navrhovateľa.“ Krajský súd

pritom mal a má vziať pri rozhodovaní do úvahy otázku, či navrhovateľ ako osoba

verejného záujmu musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania, na

čo stricto sensu nedáva odpoveď, resp. presnejšie dáva vyhýbavú odpoveď.

Krajský súd nedáva presvedčivú a vyváženú odpoveď ani na otázku, či „išlo

v daných článkoch o kritiku osoby sudcu – navrhovateľa a nie o kritiku súdneho

rozhodnutia“ – a to napriek tomu, že jeho záver vyslovený v napadnutom rozsudku k tejto

otázke znie práve tak, že išlo o kritiku osoby sudcu. V tejto súvislosti sa nevyhnutne

vynárajú pochybnosti aj o nasledujúcej vete: „Preto odvolací súd pri priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo o kritiku navrhovateľa ako sudcu.“

22

Z obsahu a štýlu rozhodnutia vyplýva, že krajský súd má zjavný problém so správnou

identifikáciou a aplikáciou základných kategórií (fakty a hodnotiace úsudky, nepravdivé

obvinenie, možnosť dôkazu pravdy, skutočná neoprávnenosť zásahu, hodnotenie následkov

zásahu) a s ich používaním v rámci testu proporcionality, vyvažovania práva na ochranu

osobnosti a práva na slobodu prejavu. Ako príklad možno uviesť tieto tvrdenia: Autorka

článku vo svedeckej výpovedi „tvrdila, že to bola vykonštruovaná kauza, čo vyplýva

z dokumentov Štb, z ktorých vychádzala. Vychádzala tiež z toho, že išlo o bežný postup

režimu, ak išlo o odsúdenie kňazov a nie často sa zhodoval so skutočnosťou.“. Na druhej

strane krajský súd okrem iného uvádza: „Z obsahu trestného spisu, ktorý mal odvolací súd

k dispozícii (pri skoršom rozhodnutí) vôbec nevyplývalo, že by konanie ovplyvňovala Štb.“

V inej časti napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z konštatovania, že „Odvolací

súd v tejto súvislosti poukazuje na to, tak ako uviedol už vo svojom skoršom rozsudku

(sp. zn. ), že je možné súhlasiť s tým, že kňaz patril do skupiny

ľudí, ktorí boli sledovaní Štb (najmä ak bol tajne vysvätený za kňaza)... v júni 1985 (t. j.

u kňaza , pozn.) urobili domové prehliadky a našli samizdatovú, náboženskú

literatúru...“. Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. zo 4. februára 1986

v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. mája 1986

(ktoré sú preukázateľnou súčasťou judikatúry všeobecných súdov), z ktorých vychádzali

tvrdenia autorky článku, ostali v napadnutom rozsudku akoby mimo pozornosti krajského

súdu. Podľa názoru ústavného súdu zohľadnenie dobového faktoru posudzovanej veci

a preukázateľné časové a vecné súvislosti nemali uniknúť pozornosti krajského súdu pri

rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy.

Krajský súd opakovane tvrdí, že sa „podrobne zaoberal všetkými predpokladmi

vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Podľa ústavného

súdu krajský súd zjednodušene a jednostranne vyložil a aplikoval rozhodujúcu právnu

úpravu, t. j. príslušné ustanovenia ( až ods. 3) o práve

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nedostatočne posúdil primeranosť aplikácie

vo vzťahu k , ani

nezvažoval otázku primeranosti a dostatočnosti morálnej satisfakcie, ku ktorej už došlo,

a vo svojich úvahách v rámci posudzovania otázky náhrady nemajetkovej ujmy jednoznačne

preferoval satisfakčnú funkciu priznávanej sumy (ktorá je od počiatku do konca jeho úvah

identická so žalobcom navrhovanou sumou). Pritom je dôležité posúdiť skutočnú

neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti a jej intenzitu a následky tohto zásahu

pre fyzickú osobu. Súd je vo svojom rozhodnutí povinný vyrovnať sa s otázkou,

či rozhodnutie o peňažnej satisfakcii je argumentačne ústavne akceptovateľné (vzhľadom

na identickú právnu úpravu pozri k tomu aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky, napr.

zo 6. marca 2012, z 18. februára 2004), ktorý sa zaoberal

vo svojich nálezoch „funkciou nemajetkovej ujmy v peniazoch pri ochrane osobnostných

práv“.

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu

opakovane zdôrazňuje, že aplikácia vychádza z toho,

že „je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nielen

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých

došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo

prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnosti fyzickej osoby a ktoré aj takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne

aj podnietili“ (Fekete, I.: . Komentár. Bratislava, Epos, 2009, s. 70).

Krajský súd inter alia nepripustil ani teoretickú možnosť jeho nepriznania či preventívne

pôsobenie rozhodnutia, t. j. táto otázka sa nestala predmetom jeho uváženia. Nezohľadnil,

že aj úvaha o otázke náhrady nemajetkovej ujmy môže začať od sumy 1 €, a nie od sumy

1 milión Sk. V napadnutom rozsudku krajský súd uvádza tieto úvahy: „V danej súvislosti

nie je rozhodujúce, či navrhovateľ sa domáhal ospravedlnenia alebo nie. Podaním návrhu

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej

satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie

morálnej satisfakcie. Materiálnu satisfakciu je možné priznať fyzickej osobe aj bez toho, aby

sa vôbec domáhala morálnej satisfakcie. (Navrhovateľ sa v pôvodnom návrhu domáhal

morálnej aj materiálnej satisfakcie, pozn.) Preto aj keď navrhovateľ v jednej časti svojho

návrhu na poskytnutie morálnej satisfakcie zobral svoj návrh späť, táto skutočnosť sa

24

neodrazila na tom, ako reagovali rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, čitateľská

verejnosť na takto uverejnené články.“

V tomto kontexte ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že krajský súd nedal dostatočnú

odpoveď na otázku, či predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu alebo

kritika súdneho rozhodovania v inkriminovanej dobe. Odpoveď na túto otázku zohráva

podľa názoru ústavného súdu zásadnú úlohu v danej veci, pretože to znamená, že krajský

súd nedostatočne (a teda nesprávne a nedôsledne) riešil otázku, ktorá je v príčinnej

súvislosti s otázkou náhrady nemajetkovej ujmy a determinuje odpoveď na ňu.

Obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, spôsob jeho argumentácie a jeho

nekoherentný argumentačný štýl (porovnaj z hľadiska tejto charakteristiky aj sp. zn.

) vzbudzuje čiastočné pochybnosti o tom, či tento súd disponuje dostatočným

informačným základom relevantným pre svoje rozhodovanie v danej oblasti a schopnosťou

jeho správnej aplikácie v konkrétnom prípade – predovšetkým konštantnou a významnou

judikatúrou ústavného súdu a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len

„ESĽP“), keďže prezumpcia správnosti individuálnych právnych aktov sa opiera

aj o predpoklad „iura novit curia“].

Sú tu argumentačné línie, ktoré sú zreteľné v judikatúre ESĽP v obdobných veciach,

v tejto súvislosti možno uviesť rozhodnutie ESĽP vo vzťahu k čl. 10 dohovoru 

Feldek v. Slovenská republika (č. 29032/95 z 12. 7. 2001) so záverom o uverejnení

ospravedlnenia v piatich denníkoch a s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 65 000 Sk

(a náhrady a výdavky, ktoré mu vznikli tak na národnej úrovni, ako aj v konaní pred ESĽP

v sume 500 000 Sk). V odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek

v. Slovenská republika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, č. 5493/72 zo 7. 12. 1976), sa tiež uvádza: „Nepochybne

úlohou novinára a tlače všeobecne je povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach

všeobecného záujmu, ktoré môžu byť aj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie

však musia dovoliť čitateľom pochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor

vyniesol hodnotiaci úsudok.“ Okrem toho hranicou prípustnej kritiky vo vzťahu

k osobe verejného záujmu a prípustnosťou určitého stupňa preháňania alebo

dokonca provokácie sa ESĽP zaoberal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (Lingens

v. Rakúsko, č. 9815/82 z 8. 7. 1986; Oberschlick v. Rakúsko, I. č. 11662/85 z 23. 5. 1991

a II. č. 47/1996/666/852 z 25. 6. 1997; Prager a Oberschlick v. Rakúsko č. 15974/90

z 26. 4. 1995).

Podľa názoru ústavného súdu sa v judikatúre všeobecných súdov Slovenskej

republiky v oblasti kolízie osobnostných práv ústavných činiteľov a základného práva na

slobodu prejavu (slobody tlače) ujala argumentácia i nežiaduca prax, ktorá preferuje

a odôvodňuje z hľadiska výšky priznanej sumy nemajetkovej ujmy skôr „čo najvyššie“,

„maximálne“ sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pritom judikatúra

všeobecných súdov aj dostupné komentáre v súvislosti

s priznávaním nemajetkovej ujmy sú založené na individuálnom posudzovaní každého

jednotlivého prípadu (pozri napr. Kol.: I. Veľké komentáre. Praha.

Nakladateľstvo C. H. Beck, 2015, s. 82 – 94; Horváth, E. – Budinská, L.: Judikatúra.

Ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy. Bratislava, IURIS LIBRI, spol. s r. o.,

2013).

Ústavný súd pri preskúmavaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. o „prisúdenie“ sumy

3 milióny Sk, posudzoval námietku sťažovateľa, v ktorej tento odvodzuje svoje nároky

aj od toho, že občianskoprávna ochrana osobnosti „môže byť... v súčasných podmienkach

v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia bude odstraňujúcim účinkom

pôsobiť preventívne ako na rušiteľa, tak na všetkých ostatných“, odvolávajúc

sa na rozhodnutie nemeckého Spolkového súdneho dvora (Bundesgerichtshof, preto

BGH z 5. 12. 1995 − VI ZR 332/94, BGH z 12. 12. 1994 − VI ZR 223/94). Podľa názoru

ústavného súdu neprimerane, pretože právna veta z citovaného rozhodnutia

v slovenskom preklade presne znie: „Pri posudzovaní finančného odškodnenia, ktoré sa má

zaplatiť v prípade závažného poškodenia osobnostného práva (schwere Verletzung

des Persönlichkeitsrechts), osobitný význam prislúcha myšlienke prevencie.“ (pozri

rozhodnutie BGH z 15. 11. 1994 − VI ZR 56/94, ktoré predchádza už citované rozhodnutia

Spolkového súdneho dvora). Ide o známy príklad s citátom vytrhnutým z kontextu (prípad

26

monackej princeznej pred súdmi v Spolkovej republike Nemecko), ako aj neskôr

pred ESĽP (Hannover v. Nemecko III. č. 8772/10 z 19. 9. 2013), ktorý sa však týka úplne

iného zásahu do súkromia „public figure“ (verejnej osobnosti); osobitné objasnenie by

si preto vyžadovala účelovo použitá myšlienka „preventívneho pôsobenia“ rozhodnutia

tohto súdu. Je príkladom často používanej argumentácie v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov označovanej ako „argumentum ad verecundiam“, ktorá sa odvoláva

na právny názor autority, ktorý netreba osobitne dokazovať alebo dokumentovať, a ktorú

každý považuje za samozrejmú. Jej účelové použitie a prispôsobenie môže z nej urobiť

zavádzajúcu argumentáciu spochybňujúcu „fair trial“. Aj ústavný súd už pri svojej

rozhodovacej činnosti na takúto prax poukázal vo veci sp. zn. .

Ústavný súd konštatuje, že aj napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.

-534 z 1. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa č. k.

-103 z 18. júna 2007 v časti náhrady nemajetkovej ujmy, je arbitrárny

a nepresvedčivý. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku opiera o to, že článok obsahuje

„nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi“; opätovne poukazuje na to, že „vo vzťahu

k navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk,

resp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. ... Pre vyslovenie

v článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala

dostatočná základňa odôvodňujúca jeho dostatočnosť...“. Krajský súd nedostatočne rozlíšil,

resp. skôr okrajovo sa zaoberal faktami a hodnotiacimi úsudkami a ich vyhodnotením

v danej veci.

Pritom ESĽP vo svojej judikatúre pri posudzovaní limitov slobody prejavu

starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno

preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (opätovne

aj Feldek v. Slovenská republika, citovaný rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci

úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať

z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001).

Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti

posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska

slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade

uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Z tohto hľadiska mal aj krajský súd dôslednejšie vyhodnotiť vzťah titulku „Sudcovia,

čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ k obsahu inkriminovaného článku.

Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia

príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,

už citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov

na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku

(rozsudok z 8. 6. 2010, body 94 až 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú

aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len

pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci

všeobecného záujmu (m. m. ). Ústavný súd vo veci sp. zn.

uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti

(obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. , alebo Spolkový

ústavný súd SRN vo veci , 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky

ostatné tvrdenia. Ak nemožno skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov,

je potrebné na ne nazerať ako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru

ochrany slobody prejavu (, 1, 15 ff. , 1, 15).

Prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých predmetom je konflikt

medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje

vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. sp. zn. , ,

, , ), a preto sa vzťahuje aj na vec

sťažovateľky. Jeho absenciu, resp. nedôsledné zohľadnenie, ústavný súd považuje

za najzávažnejší nedostatok argumentácie v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že vo veci sp. zn. k otázke vzťahu medzi

titulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného

v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto

28

základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba

aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku

objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd

zároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane

osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným

obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači

bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov

je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje

informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadnenia

organickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla

nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo

naopak, nepravdivé.

Súhrnné, prehľadné a jasné stanovisko k otázkam, ktoré boli a stále sú predmetom

konania krajského súdu, obsahuje nález ústavného súdu č. k. -66 z 11.

novembra 2015, ako aj uznesenie č. k. -24 z 26. marca 2015 vo veci

namietaného porušenia slobody prejavu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku č. k.

534 z 1. decembra 2011 v konečnom dôsledku nerešpektoval právny názor ústavného súdu,

ktorý bol dostatočne jasne vyslovený v predchádzajúcom náleze v tejto veci č. k.

-87 zo 16. júna 2011. Napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu zostáva v časti náhrady nemajetkovej ujmy z už uvedených dôvodov

arbitrárny a nepresvedčivý. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd rozhodol,

že krajský súd rozsudkom č. k. -534 z 1. decembra 2011 porušil základné

práva sťažovateľky zaručené v a 2 a (výrok 1 nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou. Ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení

rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. z 1. decembra 2011 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný súd môže

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

35 000 €, pretože „uložením... povinnosti ( zaplatiť 33 193,92 €, pozn.)

30

zasiahol Krajský súd v Bratislave zásadným spôsobom do práv na slobodu prejavu a práva

na majetok. Podstatnou okolnosťou v posudzovanom prípade je aj skutočnosť, že Súd

Konečným rozsudkom nerešpektoval predchádzajúci nález Ústavného súdu vo veci I. ÚS

408/2010. Sťažovateľ bol takto postupom Súdu sklamaný v dôvere v platné právo a jeho

reálnu vymožiteľnosť s ohľadom na ochranu jeho subjektívnych práv.

Nerešpektovanie rozhodnutí Ústavného súdu týkajúcich sa základných práv

zo strany všeobecných súdov nemôže byť v demokratickej spoločnosti akceptované. Tak ako

v predmetnej veci poukázal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí Ústavný súd postup

všeobecných súdov s ohľadom na funkcie vykonávané nesie znaky

korporativizmu v rámci sudcovského stavu, ktorý nie je zlučiteľný s princípom právneho

štátu. Ak sudcovia súdia sudcu, musí byť ich postup ešte oveľa obozretnejší ako v iných

prípadoch, aby ani v teoretickej rovine nemohlo vzniknúť podozrenie z osobitného

zaobchádzania s nárokmi uplatnenými kolegom, v posudzovanom prípade dokonca osobou

stojacou na čele justície. Ak Súd v takomto prípade nerešpektuje rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sú pochybnosti o spravodlivosti procesu s ohľadom na rovnosť

strán zásadného charakteru. Sťažovateľ pripomína, že v súlade s ustanovením § 116 ods. 2

písm. f) v spojení s ustanovením by

v čase keď vykonával funkciu ministra spravodlivosti mohol dokonca pre

nerešpektovanie nálezu Ústavného súdu podať voči konajúcim sudcom návrh na

disciplinárne konanie. V takejto skutkovej a právnej situácii je absolútne negovaná dôvera

v právo a rovnosť strán v civilnom procese. Konečné rozhodnutie Súdu nikdy nemôže byť

takto presvedčivé a budiť dojem zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov sťažovateľa, resp. vychovávať verejnosť k zachovávaniu zákonov, čestnému

plneniu povinností a na úcte k právam iných osôb.

Za takýto zásah je podľa názoru sťažovateľa dôvodné žiadať aj finančné

zadosťučinenie, pričom za primeranú čiastku považuje sťažovateľ 35.000 EUR.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých

prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to

napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením

do pôvodného stavu (napr. , ). V posudzovanom prípade možno

porušenie označených základných práv sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej

miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto tomuto návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 3 tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy. Sťažovateľka v žiadnom štádiu konania o tejto sťažnosti, v žiadnom doplnení

sťažnosti, resp. vyjadrení sťažnosti nešpecifikovala svoju požiadavku (len vo všeobecnosti

uvedenú v pôvodnom petite sťažnosti) a ani nevyčíslila trovy konania. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd o trovách konania sťažovateľky rozhodol, že sťažovateľke nepriznáva

trovy konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

32