Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)PL. ÚS 12/09
PDF · 486.96 KB
No categories available
PL. ÚS 12/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 12/09-135
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu
skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom
JUDr. J. V., B., vo veci namietaného nesúladu § 4 ods. 1 až 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) s čl. 13 ods. 4 prvou vetou Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného
nesúladu § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou a § 10 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom
spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) s čl. 26 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd takto
rozhodol:
1. Konanie o návrhu 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo veci
namietaného nesúladu § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou a § 10 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom
spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) s čl. 26 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd z a s t a v u j e .
2. Návrhu skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. septembra
2008 doručený návrh skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., vo
veci namietaného nesúladu § 4 ods. 1 až 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (tlačový zákon; ďalej aj „tlačový zákon“) s čl. 13 ods. 4 prvou vetou
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj vo veci namietaného nesúladu § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou a §
10 ods. 4 tlačového zákona s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.
II.
Priebeh konania
Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí pléna 16. septembra 2009 a uznesením č. k. PL. ÚS 12/09-26 ho prijal na ďalšie
konanie.
V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na výzvu ústavného súdu predložili k návrhu navrhovateľov
písomné stanovisko predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) listom č. SEPR-1000/2009 z 15. decembra 2009 a podpredsedníčka vlády Slovenskej
republiky (ďalej aj „vláda“) a ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerka spravodlivosti“) ako vedľajší účastník listom č. 67427/2009 z 30. novembra
2009.
Predseda národnej rady v označenom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že podľa
§ 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Rovnako tak navrhovatelia podaním zo 4. júna 2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú
na ústnom pojednávaní. Aj vedľajší účastník v označenom podaní súhlasil, aby ústavný súd
v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania.
III.
Návrh a stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka
Skupina poslancov navrhla vysloviť nesúlad § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona s čl. 13
ods. 4 prvou vetou ústavy v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, ako aj
nesúlad § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou a § 10 ods. 4 tlačového
zákona s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.
Navrhovatelia vo svojom návrhu v prvom rade poukazujú na skutočnosť, že čl. 26
ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru ustanovujú tri základné predpoklady na to, aby mohlo
dôjsť k ústavne prípustnému zásahu do základného práva na slobodu prejavu a do práva
na informácie. Prvým takýmto predpokladom je, aby bol zásah legálny, „... požiadavka, aby
zásah do slobody prejavu alebo do práva na informácie, alebo ich obmedzenie bol
uskutočnený zákonom...“. Druhým predpokladom je, „... aby k zásahu došlo z dôvodov
verejného záujmu vymedzených v článku 26 ods. 4 Ústavy SR, resp. v článku 10 ods. 2
Dohovoru, taxatívne vymenované, pričom na splnenie tejto podmienky stačí preukázanie
naplnenia jedného z týchto dôvodov verejného záujmu...“, a napokon podľa navrhovateľov
tretím predpokladom je, „... aby zásah bol opatrením nevyhnutným v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie stanoveného, legitímneho cieľa verejného záujmu a aby bol,
vo vzťahu k tomuto legitímnemu cieľu verejného záujmu, primeraný“.
1.1 Namietaný nesúlad § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona s označenými článkami
ústavy a dohovoru navrhovatelia odôvodnili tým, že zavedením povinnosti mlčanlivosti
vydavateľom periodickej tlače a tlačovým agentúram (ďalej aj „novinári“) o zdroji ich
informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve,
ako aj o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja v prípade, ak
o toto nezverejnenie sám zdroj požiada, je zasahované do práva novinára samostatne sa
rozhodnúť o tom, či zdroj svojich informácií zverejní alebo nie, resp. či jeho totožnosť
zverejní alebo nie, takže v konečnom dôsledku tak podľa navrhovateľov dochádza
k zasahovaniu „... do slobody prejavu a do práva na informácie vydavateľov periodickej
tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov“.
V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:
«Sme presvedčení o tom, že stanovením povinnosti vydavateľov periodickej tlače,
tlačových agentúr a ich zamestnancov zachovávať mlčanlivosť ohľadne zdroja...
zákonodarca nedodržal obmedzenie, ktoré musí podľa článku 13 ods. 1 Ústavy dodržať pri
určovaní obmedzení základných práv a slobôd, a to tým, že sformulovaním vyššie uvedenej
povinnosti mlčanlivosti zasiahol do samotnej podstaty a zmyslu práva novinára zachovať
mlčanlivosť o zdroji získaných informácií, ako neoddeliteľnej súčasti práva na
informácie. ...
Hoci ochrana zdrojov informácií novinárov je dôvodom verejného záujmu, iba ťažko
si možno predstaviť, že tento dôvod verejného záujmu by mohol byť postavený do
protikladu, do rozporu so slobodou prejavu a právom na informácie, a že by mohol
odôvodňovať obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie vydavateľov periodickej
tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov. Práve naopak, ochrana novinárskych zdrojov
informácií je neoddeliteľnou súčasťou slobody prejavu a práva na informácie; podľa
Európskeho súdu pre ľudské práva:
„... právo novinárov zachovať mlčanlivosť ohľadne ich zdrojov nemôže byť
pokladané iba za privilégium, ktoré by bolo priznávané alebo odoberané v závislosti od
zákonnosti alebo nezákonnosti zdrojov, ale ako skutočný znak práva na informácie...“ ...
V každom prípade, je to novinár, kto sa môže ocitnúť v situácii, v ktorej bude chcieť
uplatniť právo zamlčať zdroj získanej, alebo získanej a rozšírenej, informácie...
Z uvedeného logicky vyplýva, že nositeľom práva zamlčať zdroj informácií, ako
neoddeliteľnej súčasti práva na informácie garantovaného článkom 26 Ústavy a článkom
10 Dohovoru, je novinár. ...
... to čoho je novinár nositeľom, je právo zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných,
alebo získaných a rozšírených, informácií, ktoré právo v sebe implikuje možnosť, tak
o totožnosti svojho zdroja zachovať mlčanie, ako aj totožnosť svojho zdroja zverejniť.
Vyvstáva otázka, či novinár, resp. jeho zamestnávateľ (vydavateľ periodickej tlače,
tlačová agentúra), môže byť nositeľom nielen práva zamlčať zdroj svojich informácií (voči
subjektom súkromného alebo i verejného práva, ktoré by mali záujem zdroj získaných alebo
získaných a rozšírených informácií odhaliť), ale aj povinnosti zamlčať zdroj a obsah
informácií získaných od zdroja. Podstatou ustanovenia § 4 tlačového zákona je totiž
stanovenie nie práva novinára, ale povinnosti novinára a jeho zamestnávateľov... zachovať
mlčanlivosť o zdroji a obsahu získaných informácií, ak o to fyzická osoba - zdroj informácií
požiada. ...
Je teda zrejmé, že zatiaľ čo právo novinára zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných
informácií, tak ako ho interpretuje Európsky súd pre ľudské práva, garantuje novinárovi
možnosť identitu zdroja získaných informácií ponechať v utajení alebo ju zverejniť, tlačový
zákon vo svojom § 4 prikazuje novinárovi a jeho zamestnávateľom... identitu zdroja
získaných informácií, ak o to fyzická osoba -zdroj informácií požiada, ponechať v utajení
a tým právo novinára a jeho zamestnávateľov identitu zdroja získaných informácií
uverejniť, popiera. ...
Keďže § 4 tlačového zákona, ak o to požiada fyzická osoba - zdroj informácií,
vylučuje jednu z dvoch alternatív, ktoré novinárovi garantuje článok 10 ods. 1 Dohovoru,
tak ako ho interpretuje Európsky súd pre ľudské práva, máme za to, že týmto zasahuje do
samotnej podstaty a zmyslu práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja.
Niet pochýb o tom, že ak podstata práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho
zdroja spočíva práve v práve voľby medzi alternatívou ponechania totožnosti svojho zdroja
v utajení a alternatívou jej zverejnenia, právna norma popierajúca - pre prípad žiadosti
fyzickej osoby - zdroja informácií - existenciu jednej z týchto alternatív, zasahuje do samej
podstaty práva novinára zachovať v utajení totožnosť svojho zdroja.
Iba ťažko by sme mohli tvrdiť, že je zachovaním zmyslu práva novinára zachovať
mlčanlivosť o zdroji informácií, ktorého cieľom je chrániť novinára, v prvom rade, pred
subjektami súkromného alebo i verejného práva, ktoré by mali záujem totožnosť zdroja
informácií odhaliť, a v určitých prípadoch, aj proti samotnému zdroju..., premena tohto
práva novinára na právo fyzickej osoby - zdroja informácií, ktorého cieľom je chrániť
fyzickú osobu - zdroj informácií nielen pred subjektami súkromného alebo i verejného
práva, ktoré by mali záujem odhaliť jej totožnosť, ale aj pred novinárom samotným. ...
S prihliadnutím na vyššie uvedené zastávame názor, že obmedzenie slobody prejavu
a práva na informácie v podobe stanovenia povinnosti vydavateľov periodickej tlače,
tlačových agentúr a ich zamestnancov zachovávať mlčanlivosť ohľadne zdroja a obsahu
informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve,
ak o to fyzická osoba - zdroj informácií požiada, zasiahlo do samotnej podstaty a zmyslu
práva novinára zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných informácií v rozpore s požiadavkou
článku 13 ods. 4 prvá veta Ústavy SR a z tohto dôvodu je neprípustné.»
1.2 Namietanú neústavnosť § 7 ods. 1 tlačového zákona upravujúceho právo osoby,
o ktorej boli zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia, na zverejnenie opravy týchto
nepravdivých skutkových tvrdení navrhovatelia vo svojom návrhu odôvodnili tým, že je
neprípustné, aby na zverejnenie opravy postačovalo iba zverejnenie nepravdivých
skutkových tvrdení o osobe, ak tieto tvrdenia samy osebe nie sú súčasne spôsobilé
zasiahnuť aj do osobnostných práv tejto osoby. Uvedeným postupom sa podľa názoru
navrhovateľov stráca verejný záujem na ochrane osobnostných práv dotknutých fyzických
a právnických osôb, do osobnostných práv ktorých zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia
nemajú ani „ambíciu“ zasiahnuť. Podľa navrhovateľov tak v konečnom dôsledku absentuje
druhý formálny predpoklad na takýto zásah do práva na informácie a slobodu prejavu, a tým
je chýbajúci verejný záujem na ochrane osobnostných práv fyzických a právnických osôb.
Podľa navrhovateľov tak dôvodom na zavedenie inštitútu zverejnenia opravy ostáva iba
druhý v dôvodovej správe (k návrhu tlačového zákona) proklamovaný zámer zákonodarcu,
a to je „... právo na pravdivé informácie...“, a podľa navrhovateľov by tento dôvod zásahu
do práva na slobodu prejavu a práva na informácie bolo možné ospravedlniť iba jedným
dôvodom upraveným v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, a to „... ochranou práv
a slobôd iných“, avšak podľa nich žiadny všeobecne záväzný právny predpis Slovenskej
republiky neupravuje, resp. nezaručuje subjektívne právo jednotlivca na pravdivé
informácie, takže v konečnom dôsledku tak podľa navrhovateľov ani tento dôvod
neprichádza do úvahy ako dôvod zavedenia inštitútu „zverejnenia opravy“.
V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu uviedli:
«... jedinou podmienkou vzniku povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej
agentúry uverejniť opravu... je nepravdivosť zverejnených skutkových tvrdení. O tom, že
zámerom zákonodarcu bolo skutočne podmieniť vznik práva na uverejnenie opravy... iba
nepravdivosťou uverejneného skutkového tvrdenia a nie, ako je tomu pri práve na odpoveď,
aj zásahom do cti, dôstojnosti, alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej
povesti právnickej osoby (§ 8 ods. 1 prvá veta tlačového zákona), svedčí aj dôvodová
správa k návrhu tlačového zákona (strana 9 prvý odsek prvá veta).
V zvláštnom kontraste s týmto súladom medzi cieľom deklarovaným v dôvodovej
správe a znením zákona, však vystupuje ihneď nasledujúca pasáž dôvodovej správy
k návrhu tlačového zákona, kde si predkladateľ návrhu zákona kladie za cieľ,
prostredníctvom práva na uverejnenie opravy, zabezpečiť tak právo na pravdivé informácie,
ako aj ochranu (zrejme práv) fyzickej alebo právnickej osoby (strana 9 prvý odsek tretia
veta). ...
S prihliadnutím na uvedené teda vyvstáva otázka, aký je skutočný dôvod verejného
záujmu, ktorý viedol zákonodarcu k zásahu do slobody prejavu a práva na informácie
v podobe povinnosti uverejniť opravu a či tento dôvod spadá medzi článkom 26 ods. 4,
resp. článkom 10 ods. 2 Dohovoru, prijateľné dôvody zásahu.
Nazdávame sa, že skutočným dôvodom zavedenia povinnosti uverejniť opravu v jej
súčasnej podobe, nemohla byť snaha o zabezpečenie ochrany práva na ochranu osobnosti
fyzických osôb a/alebo práva na ochranu mena a dobrej povesti právnických osôb, pretože
medzi podmienkami vzniku povinnosti uverejniť opravu zásah do niektorého z týchto práv
nefiguruje. V praxi to teda znamená, že uverejnenie opravy sa môže žiadať aj vo vzťahu
k skutkovým tvrdeniam, ktoré síce sú objektívne nepravdivé, ale ktoré v sebe nenesú žiadny
potenciál zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzických osôb a/alebo práva na ochranu
mena a dobrej povesti právnických osôb. Ak by teda došlo k uplatneniu práva
na uverejnenie opravy za podmienok uvedených v prvej vete § 7 ods. 1 tlačového zákona,
došlo by k uverejneniu opravy za situácie, keď by právu, na ochranu ktorého bolo toto
právo zavedené..., nehrozila žiadna ujma. Je teda zrejmé, že ochrana práva na ochranu
osobnosti/mena/dobrej povesti fyzických osôb/právnických osôb, ktoré inštitút práva na
uverejnenie opravy... nemá ambíciu chrániť, nemôže byť považovaná za dôvod zavedenia
tohto inštitútu. ...
S prihliadnutím na vyššie uvedené bude preto namieste záver, že skutočným dôvodom
zavedenia práva na uverejnenie opravy je zabezpečenie toho, čo dôvodová správa k návrhu
tlačového zákona nazýva „právom na pravdivé informácie“ (strana 9 prvý odsek tretia
veta) bez ďalšieho.
Je zrejmé, že spomedzi dôvodov verejného záujmu uvedených v článku 26 ods. 4
Ústavy a v článku 10 ods. 2 Dohovoru, odôvodňujúcich zásah do slobody prejavu a práva
na informácie, by toto „právo na pravdivé informácie“ mohlo spadať iba pod dôvod
„ochrany práv a slobôd iných“ (článok 26 ods. 4 Ústavy), resp. „ochrany práv iných“
(článok 10 ods. 2 Dohovoru). V súlade s požiadavkou výslovne uvedenou v článku 26 ods. 4
Ústavy i v článku 10 ods. 2 Dohovoru možno odôvodniť zásah do slobody slova a do práva
na informácie iba ochranou „práv iných“, teda ochranou subjektívnych práv upravených
právnym poriadkom. Nie sme si však vedomí tohto, že by právny poriadok Slovenskej
republiky upravoval subjektívne „právo na pravdivé informácie“. S prihliadnutím na
uvedené zastávame názor, že „právo na pravdivé informácie“ bez ďalšieho nepredstavuje
dôvod, pre ktorý by článok 26 ods. 4 Ústavy a článok 10 ods. 2 Dohovoru umožňovali
uskutočniť zásah do slobody prejavu a práva na informácie.»
1.3 Navrhovatelia svojím návrhom spochybnili aj ústavnosť druhej vety časti
za bodkočiarkou v § 8 ods. 1 tlačového zákona, podľa ktorej uverejnením odpovede nie je
dotknuté právo na opravu, resp. na zverejnenie opravy. Podľa navrhovateľov vzhľadom
na skutočnosť, že tak právo na uverejnenie opravy (podľa § 7 ods. 1 tlačového zákona ide
o opravu nepravdivých skutkových tvrdení), ako aj právo na zverejnenie odpovede (podľa
§ 8 ods. 3 tlačového zákona zverejnené skutkové tvrdenie zasahujúce do osobnostných práv
dotknutej osoby možno v rámci realizácie práva na odpoveď poprieť, doplniť, spresniť
alebo vysvetliť, z čoho navrhovatelia vyvodzujú, že v určitých prípadoch tak môže
ísť aj o popretie napr. nepravdivých skutkových tvrdení) sledujú ten istý cieľ, a to je
za uvedených okolností popretie, resp. náprava nepravdivých skutkových tvrdení, takže
podľa navrhovateľov to možno v podstate považovať za duplicitný zásah do práva
novinárov na slobodu prejavu a do práva na informácie.
V týchto súvislostiach navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:
«Z právnej úpravy oboch inštitútov i z dôvodovej správy k návrhu tlačového zákona
však vyplýva, že právo na odpoveď a právo na opravu môžu v určitej situácii smerovať
k dosiahnutiu totožného cieľa.
Zatiaľ čo cieľom sledovaným pri práve na opravu je dosiahnutie opravy
nepravdivého skutkového tvrdenia, bez ohľadu na to, či ním došlo k zásahu do práva na
ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby, cieľom sledovaným pri práve na
odpoveď je dosiahnutie nápravy ujmy na práve na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti
dotknutej osoby, spôsobenej určitým skutkovým tvrdením. Pritom ale z ustanovenia § 8
ods. 3 tretia veta tlačového zákona, upravujúceho obsah odpovede, podľa ktorého
,,Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie... (ktorým sa
zasiahlo do práva na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby)... poprie,
doplní, spresní alebo vysvetlí.“ vyplýva, že ak sa môže v rámci odpovede sporné skutkové
tvrdenie nie len doplniť, spresniť alebo vysvetliť, ale aj poprieť, znamená to, že sporné
skutkové tvrdenie, na ktoré možno reagovať uplatnením si práva na uverejnenie odpovede,
môže byť aj objektívne nepravdivé. Tento záver potvrdzuje aj dôvodová správa k návrhu
tlačového zákona...
...Pritom je zrejmé, že odpoveď by sa - vo svojej časti vyhradenej popretiu
nepravdivého skutkového tvrdenia - neobmedzila iba na konštatovanie popretia
nepravdivého skutkového tvrdenia, ale jeho logickou súčasťou by bolo aj uvedenie
pravdivého skutkového tvrdenia. Uplatnenie si práva na uverejnenie odpovede by však, v
zmysle sporného § 8 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou tlačového zákona, nebránilo tomu,
aby si dotknutá osoba uplatnila aj právo na uverejnenie opravy toho istého nepravdivého
skutkového tvrdenia. ...
Na základe vyššie uvedeného teda možno konštatovať, že súčasná právna úprava
vzťahu medzi právom na odpoveď a právom na opravu (§ 8 ods. 1 druhá veta
za bodkočiarkou tlačového zákona) vytvára priestor pre to, aby, v prípade uverejnenia
nepravdivého skutkového tvrdenia zasahujúceho do práva na ochranu
osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby, bolo do slobody prejavu a práva
na informácie vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr zasiahnuté tak
prostredníctvom práva na uverejnenie odpovede, ako aj prostredníctvom práva
na uverejnenie opravy, pričom aplikácia oboch inštitútov v danom prípade smeruje
k dosiahnutiu totožného cieľa: popretie/konštatovanie nepravdivosti nepravdivého
skutkového tvrdenia a uvedenie skutkového tvrdenia pravdivého.
Vytvorenie možnosti uskutočnenia dvoch zásahov (uplatnenie si práva na uverejnenie
odpovede a práva na uverejnenie opravy) do slobody prejavu a práva na informácie
vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr v dôsledku totožnej právnej skutočnosti...
za účelom dosiahnutia totožného cieľa (popretie/konštatovanie nepravdivosti nepravdivého
skutkového tvrdenia a uvedenie skutkového tvrdenia pravdivého) považujeme
za nenaplnenie požiadavky nevyhnutnosti zásahu (do slobody prejavu a práva
na informácie) na dosiahnutie stanoveného, legitímneho cieľa verejného záujmu (ochrana
práva na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby). Je totiž zrejmé, že tento
cieľ verejného záujmu je možné, v prípade, že nastane vyššie uvedená právna skutočnosť
(uverejnenie nepravdivého skutkového tvrdenia zasahujúceho do práva na ochranu
osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby), dosiahnuť aj výlučným použitím práva na
uverejnenie odpovede.»
1.4 Navrhovatelia napokon namietali aj neústavnosť § 10 ods. 4 tlačového zákona,
ktorým zákonodarca uložil vydavateľom periodickej tlače alebo tlačovým agentúram
povinnosť zaplatiť primeranú peňažnú náhradu od 50 000 Sk do 150 000 Sk v prípade, že aj
napriek žiadosti dotknutej osoby neuverejnili opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie
vôbec, alebo ak nedodržali niektorú z podmienok na ich uverejnenie, a to jednak z dôvodu,
že z tohto ustanovenia nie sú známe žiadne kritériá na stanovenie konkrétnej sumy tejto
peňažnej náhrady, ako aj z dôvodu, že podľa navrhovateľov v prípade tohto ustanovenia
nemožno identifikovať verejný záujem, v mene ktorého je možné takto zasiahnuť do práva
vydavateľov na slobodu slova a na informácie.
Vzhľadom na uvedené navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil:
„1. Ustanovenie § 4 ods. 1 až 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 13 ods. 4 prvá veta ústavy
Slovenskej republiky v spojení s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom
10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ustanovenie § 7 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008
Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ustanovenie § 8 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Ustanovenie § 10 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008
Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.“
Na základe výzvy ústavného súdu v súlade s § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 zákona
o ústavnom súde 21. decembra 2009 predložil k návrhu skupiny poslancov písomné
stanovisko za národnú radu jej predseda (bod A) a 22. decembra 2009 za vládu ministerka
spravodlivosti (bod B).
K predmetnému vyjadreniu predsedu národnej rady zaujal právny zástupca
navrhovateľov stanovisko listom zo 4. júna 2010 (bod A.1) a k vyjadreniu vlády listom
z 15. júna 2010 (bod B.1).
A. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení č. SEPR-1000/2009 z 15. decembra
2009 (ústavnému súdu doručenom 21. decembra 2009) uviedol, že netrvá na ústnom
pojednávaní v predmetnej veci, a súčasne uviedol:
«Tlačový zákon v § 4 ukladá vydavateľovi periodickej tlače, tlačovej agentúre a ich
zamestnancom, ako aj osobám, ktoré poskytujú vydavateľovi periodickej tlače informácie
na základe zmluvného občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho vzťahu, povinnosť
zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači
alebo v agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť
totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Z uvedeného
vyplýva, že právo novinára zachovávať mlčanlivosť ohľadom svojho zdroja, ktoré zahŕňa
možnosť novinára rozhodnúť sa, či totožnosť svojho zdroja zamlčí alebo zverejní, nie je
obmedzené v prípadoch, kedy zdroj informácií nepožiadal o utajenie svojej totožnosti.
V ostatných prípadoch zákon ukladá povinnosť zachovať mlčanlivosť ohľadom zdroja
informácii, čomu na druhej strane zodpovedá subjektívne právo fyzickej osoby, ktorá
informáciu poskytla, na utajenie svojej totožnosti, ak o to požiada. Prijatie uvedenej úpravy
zodpovedá aj obsahu bodu 7 v I. časti Úvod Vysvetľujúceho memoranda k Odporúčaniu
Rady Európy Rec (2000) 7 Výboru ministrov členským štátom o práve novinárov
nezverejňovať informačné zdroje z 8. marca 2000, v ktorom sa uvádza: „Niektoré členské
štáty prijali vo vnútroštátnej právnej úprave striktnú povinnosť dodržiavania dôvernosti
informačných zdrojov novinárov, ktorá zaväzuje samotných novinárov. Vzhľadom na
Odporúčanie nemá Skupina špecialistov pre média a ľudské práva dojem, že by bolo treba
sankcionovať novinárov rozhodnutých zverejniť svoj zdroj, napríklad z novinárskych
dôvodov. Novinári by vo všeobecnosti mali mať silný profesionálny záujem na neuverejnení
zdroja za účelom neodstrašenia prípadných budúcich novinárskych zdrojov a nepodmieľať
svoju ďalšiu prácu. Takisto sa ukázalo, že niektoré profesionálne kódexy správania
žurnalistov obsahujú povinnosť novinárov nezverejniť svoje zdroje, ak ich kontaktovali na
dôvernej báze. Preto sa toto Odporúčanie obmedzuje iba na právo novinárov nezverejňovať
svoje zdroje, namiesto na ich povinnosť. Toto by však nemalo zabrániť členským štátom
zaviesť vo vnútroštátnom poriadku vyššiu ochranu informačného zdroja, aj vis-a-vis
novinárom.“. Rovnako aj v bode 21 citovaného memoranda sa uvádza: „Silnejšia ochrana
dôvernosti novinárskych zdrojov by týmto Odporúčaním nemala byť vylúčená.“
V nadväznosti na uvedené sa preto nestotožňujeme s názorom navrhovateľa, že
ustanovením povinnosti zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií je nedodržaná podstata
a zmysel obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie.
Rovnako sa nestotožňujeme ani s názorom, že zákonodarca pri formulovaní
povinnosti vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr uverejniť opravu podľa § 7
ods. 1 tlačového zákona nesplnil prípustnú podmienku zásahu do slobody prejavu. Každý
má právo v zmysle čl. 26 ústavy slobodne prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie.
Záujmom verejnosti nepochybne je, aby informácie šírené tlačou a agentúrnym
spravodajstvom boli pravdivé. Ak tomu tak nie je, je na mieste právo osoby, ktorej sa
informácia týka, dožadovať sa jej opravy. Každý má, podľa nášho názoru právo, aby jeho
meno bolo spájané s informáciou, ktorá je pravdivá, a to aj vtedy, ak ide o informáciu,
ktorá sa nedotýka jeho cti a ľudskej dôstojnosti. Úlohou novinára je overiť si získané
informácie. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vo veci Prager a
Oberschlich v. r. (1995) tiež upozorňuje, že tlač má na jednej strane nielen povinnosť šíriť
informácie a myšlienky týkajúce sa vecí verejných, ale na druhej strane musí vždy veľmi
pozorne zvažovať použité výrazy a prostriedky. Aj z Vysvetľujúceho memoranda k návrhu
Odporúčania Rady Európy Rec (2004) 16 Výboru ministrov členským štátom o práve na
odpoveď v novom mediálnom prostredí z 15. decembra 2004 vyplýva, že práva na odpoveď
(v našom prípade práva na opravu) sa môže domáhať osoba, ktorá je dotknutá informáciou
obsahujúcou nepravdivé informácie. V 11. bode, I. časti, Rozsah práva na odpoveď, tohto
memoranda sa v tretej vete uvádza: „Princíp používa pojem „dotknutý“, tento pojem v sebe
neobsahuje podmienku, že sporná informácia je skutočne urážlivá alebo obsahuje ohrozenie
osobných práv.“»
A.1 V súvislosti s vyjadrením predsedu národnej rady právny zástupca
navrhovateľov vo svojom stanovisku zo 4. júna 2010 uviedol:
„... Stanovisko Národnej rady SR k povinnosti zachovať mlčanlivosť je odôvodnené
vysvetľujúcim memorandom k Odporúčaniu Rady Európy Rec (2000) Výboru ministrov
členských štátov o práve novinárov nezverejňovať informačné zdroje z 8. marca 2000. My
vo svojej ústavnej sťažnosti však namietame nekompatibilitu povinnosti zachovávať
mlčanlivosť o zdroji informácii s Ústavou SR a nie s Vysvetľujúcim memorandom Rady
Európy. Preto túto námietku NR považujeme za irelevantnú a zotrvávame na našom
stanovisku...
Zároveň si dovoľujem oznámiť, že vo veci PL. ÚS 12/09 netrváme na ústnom
pojednávaní.“
B. Ministerka spravodlivosti vo svojom vyjadrení č. 67427/2009 z 30. novembra
2009 (ústavnému súdu doručenom 22. decembra 2009) uviedla, že netrvá na ústnom
pojednávaní v predmetnej veci, a súčasne okrem iného uviedla:
«Všeobecne možno v úvode uviesť, že napadnuté ustanovenia tlačového zákona
spĺňajú všetky tri podmienky a sú preto v súlade s ústavou a Dohovorom, pretože:
- po prvé prijatím tlačového zákona bola splnená formálna podmienka prípustnosti
zásahu do slobody prejavu, nakoľko podmienky sú stanovené zákonom,
- po druhé povinnosti vo vzťahu k ochrane zdroja, uverejnenia opravy a odpovede,
ako aj peňažná náhrada sú stanovené z dôvodu verejného záujmu, t. j. z dôvodu ochrany
práv a slobôd iných,
- po tretie zavedenie napadnutých právnych inštitútov je nevyhnutým opatrením
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie stanoveného legitímneho cieľa verejného
záujmu a vo vzťahu k tomuto legitímnemu cieľu verejného záujmu sú opatrenia primerané.
Predmetné ustanovenia tlačového zákona teda nezasahujú do práva na informácie,
ale naopak sledujú cieľ ochrany a reálneho zabezpečenia tohto práva.
Ad a) Podľa tvrdení navrhovateľov ustanovenie § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona nie
je v súlade s článkom 26 ods. 4 ústavy a s článkom 10 ods. 2 Dohovoru.
... S uvedenými tvrdeniami o podstate práva zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných
informácií sa však nemožno úplne stotožniť. Tak, ako uvádzajú navrhovatelia a Európsky
súd pre ľudské práva, ochrana novinárskych zdrojov (tzv. redakčné tajomstvo) nie je
privilégiom novinárov, či vydavateľov, ale je súčasťou práva na informácie. „Pritom
záruka dôvernosti poskytnutia týchto informácií je často podmienkou ich získania.
Dostatočnou zárukou môže byť iba zákonná úprava rešpektovania redakčného tajomstva,
ktorá garantuje zdroju, že jeho totožnosť ostane novinárom utajená za každých okolností,
najmä vo vzťahu k štátnym orgánom.“ V tomto kontexte je ochrana novinárskych zdrojov
jednou zo záruk práva verejnosti na informácie. Je preto vo verejnom záujme, aby sa
novinárske zdroje nebáli postihov za oznámenie daných informácií, pričom novinári, resp.
médiá v tomto vzťahu majú úlohu sprostredkovateľa poskytnutých informácií.
Tento koncept potvrdzuje aj bod 7 Rezolúcie Parlamentného zhromaždenia Rady
Európy č. 1003/1993 o etike novinárstva, v zmysle ktorého práca médií „je jedným
zo spôsobov „sprostredkovania“, ktoré zabezpečuje informačný servis, a práva, ktoré majú
v súvislosti so slobodou informácií, závisia od jej adresátov, ktorými sú občania“, ako aj
bod 15 uvedenej rezolúcie, podľa ktorého „vydavatelia, majitelia, ani novinári sa nemôžu
domnievať, že vlastnia spravodajstvo. Spravodajské organizácie nesmú považovať
informáciu za druh tovaru, ale za základné právo občana.“
Podstatou zabezpečenia ochrany novinárskych zdrojov nie je dať novinárovi, alebo
vydavateľovi možnosť voľne disponovať s redakčným tajomstvom, teda umožniť mu podľa
jeho úvahy svoj zdroj informácií zamlčať, alebo ho zverejniť. Podstatou a zmyslom tohto
inštitútu je zabezpečiť verejnosti právo na informácie prostredníctvom právnych garancií,
ktoré zabezpečia zdrojom informácií možnosť zostať v utajení. ...
Uvedený účel je možné dosiahnuť nielen úpravou práva novinárov, alebo
vydavateľov neodhaliť totožnosť zdroja informácie, ale aj stanovením povinnosť týchto osôb
neodhaliť totožnosť informačného zdroja. „Právo novinára na ochranu zdroja informácie
nezaručuje právnu istotu osobe, ktorá informácie novinárovi poskytne... Ak sa novinár
rozhodne neuplatniť svoje právo zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií, môže kedykoľvek
vyzradiť totožnosť toho, od koho informáciu dostal. Tým vytvára priestor pre výmenný
obchod, pri ktorom novinár vymení svoju informáciu za inú informáciu s kýmkoľvek, kto
disponuje zaujímavou informáciou... Pritom dôsledne vzaté, aj postavenie novinára
získavajúceho dôverné informácie je prostredníctvom povinnosti upravené výhodnejšie,
lebo platná právna úprava vytvára prekážky nátlaku, ktorému by mohol byť novinár
vystavený, ak by mal právo úvahy, či zdroj informácií pomenuje, alebo zachová jeho
anonymitu.“ V tlačovom zákone je preto ustanovená vyššia forma ochrany zdroja.
Porušenie sľubu zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií môže spôsobiť dotknutému
zdroju značnú materiálnu, ako aj nemateriálnu ujmu.
Slovenská republika sa riadi inštrukciou Výboru ministrov členských štátov Rady
Európy v bode 7 Vysvetľujúceho memoranda k Odporúčaniu Výboru ministrov členských
štátov Rady Európy č. R (2000) 7 z 8. marca 2000 o práve novinárov neodhaliť ich zdroje
informácií...
... V prípade, že by aj len jeden novinár odhalil svoj dôverný zdroj alebo by k tomu
prispel bez toho, aby sa voči nemu mohol vyvodiť relevantný následok, podkopal by tým
dôveru verejnosti v novinársky stav ako celok. Ak by v dôsledku toho začal vysychať
slobodný tok informácií, malo by to vážne dôsledky pre investigatívny žurnalizmus a pre
uverejňovanie materiálov vo verejnom záujme. Aby osoby držiace informácie prekonali
strach z ohrozenia a povzbudilo sa odhalenie ich informácií pre novinárov, keďže tlač
vykonáva verejnú funkciu v demokracii, je nevyhnutné ponúknuť dokonalú ochranu
novinárskym zdrojom vo všeobecnosti. ...
Primárnym účelom formovania ochrany zdroja v podobe povinnosti mlčanlivosti je
zabezpečiť nevydierateľnosť novinára pri výsluchoch v trestnom konaní, najmä, ak je
v postavení svedka, keď je daný priamy zákaz výpovede v prípade, ak svedok má povinnosť
mlčanlivosti uznanú zákonom, od ktorej ho môže oslobodiť len ten, v záujme koho ju má
(§ 129 ods. 2 Trestného poriadku). Rovnako je formulovaný zákaz výpovede aj
v občianskom súdnom konaní (§ 124 Občianskeho súdneho poriadku). Avšak je namieste
otázka, či vôbec je legitímne, aby novinár alebo vydavateľ mohol dobrovoľne odhaliť svoje
zdroje vo vlastnom záujme proti záujmu zdroja samotného. ...
Profesný záujem novinára je udržať svoje zdroje v utajení za každých okolností, aj
v prípade, ak by od nich čerpal údaje, o ktorých by následne zistil, že sú nepravdivé.
Ak zdroj požiadal o utajenie, tlačový zákon predpokladá, že novinár akceptoval takúto
žiadosť, pretože inak by informácie nedostal. Samotný akt požiadania má slúžiť zdroju ako
ochrana pred novinárom a vydavateľom, ktorý by chceli zverejniť jeho totožnosť. Pri
zverejnení totožnosti novinárom má potom v občianskom súdnom spore o náhradu
nemajetkovej ujmy významnú právnu silu práve doklad o žiadosti zdroja novinárovi
o utajenie. Takýto doklad môže slúžiť aj pre potreby trestného konania napr. pre trestný čin
poškodzovania cudzích práv v zmysle § 375 Trestného zákona alebo neoprávneného
nakladania s osobnými údajmi v zmysle § 374 Trestného zákona, ako aj porušenia
dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy podľa § 377 Trestného zákona.
V tomto zmysle ide v prípade žiadosti zdroja o konštitutívny prvok vzniku povinnosti
mlčanlivosti v zmysle § 4 ods. 1 tlačového zákona.
Novinár pri výkone svoje práce zastupuje verejný záujem, koná vo verejnom záujme
na informovaní verejnosti a zároveň pri držbe informácií o zdroji aj v záujme zdroja. Ak sa
pri svojom konaní dostane do rozporu so svojím osobným záujmom, napr. chce zverejniť
meno zdroja, aby dokázal, že zdroj klamal, v konaní na ochranu osobnosti, alebo v trestnom
konaní, aby sa vyhol prehre v súdnom spore, alebo aby sa vyhol obvineniu, prípadne, aby
dosiahol zastavenie trestného stíhania voči svojej osobe, čiže chce presadiť ochranu svojich
záujmov, najmä na pravdivom, včasnom a všestrannom informovaní, vtedy je samozrejme
na zvážení, či záujem ochrana identity zdroja je na mieste. Avšak o tom nemôže rozhodovať
novinár alebo vydavateľ sám, ale mohol by tak urobiť len súd, ktorý posúdi, či odhalenie
zdroja skutočne môže prispieť k obhajobe záujmov novinára alebo verejného záujmu, ktorý
novinár reprezentuje. To však nič nemení na tom, že ustanovenia § 4 ods. 1 až 4 tlačového
zákona sú v súlade s ustanoveniami článku 26 ods. 4 ústavy a článku 10 ods. 2 Dohovoru,
pretože stanovujú všeobecný rámec vzťahu vydavateľa a novinára na jednej strane a zdroja
informácie na strane druhej, a to spôsobom, ktorý článok 10 ods. 2 Dohovoru predvída,
pretože jedným z legitímnych cieľov, ktorým môže byť sloboda prejavu obmedzená je
„zabránenie úniku dôverných informácií“, čo paradoxne je aj informácia vedúca
k odhaleniu zdroja, ak bola poskytnutá dôverne. ...
Povinnosť zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií nestanovuje iba slovenský
tlačový zákon. Obdobnú úpravu má zakotvené napríklad Poľsko a Švédsko. Povinnosť
ochrany zdroja stanovujú aj etické kódexy slovenských a českých novinárov (Kódex
novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov, ako aj Etický kódex novináře Syndikátu
novinářů České republiky). Sloboda prejavu novinára je v záujme ochrany zdroja
obmedzená primerane, pretože dôvernosť je imanentnou súčasťou vzťahu novinár - zdroj už
od jeho počiatku. ...
Ad b) Podľa tvrdení navrhovateľov ustanovenie § 7 ods. 1 tlačového zákona nie je
v súlade s článkom 26 ods. 4 ústavy a s článkom 10 ods. 2 Dohovoru.
... Hlavným účelom práva na opravu je zabezpečiť nápravu v informovaní verejnosti
o predmetnej skutočnosti, t. j. informovať verejnosť o nepravdivosti uverejneného
skutkového tvrdenia, ako aj o pravdivom skutkovom tvrdení, týkajúcom sa danej
skutočnosti.
Z uvedeného vyplýva, že k obmedzeniu slobody prejavu vydavateľa periodickej tlače
a tlačovej agentúry zákonodarca pristúpil primárne v záujme ochrany práva na informácie,
teda v záujme ochrany práv iných v zmysle článku 26 ods. 4 ústavy a článku 10 ods. 2
Dohovoru. Podľa navrhovateľov úprava práva na opravu sleduje ochranu „práva na
pravdivé informácie“, ktoré však navrhovatelia zrejme nestotožňujú s právom na
informácie v zmysle článku 26 ods. 1 ústavy, keďže podľa ich názoru právny poriadok
Slovenskej republiky takéto právo neupravuje. ...
Právo na informácie však nemožno oddeľovať od práva na pravdivé informácie.
Efektívnu účasť občana na živote spoločnosti možno zabezpečiť len pravdivými
informáciami o veciach verejného záujmu. Len ťažko si možno predstaviť naplnenie práva
na informácie prostredníctvom poskytovania, či prijímania nepravdivých informácií.
V opačnom prípade by právo fyzických osôb a právnických osôb na informácie mohlo byť
naplnené napr. tým, že by orgány verejnej moci poskytovali nepravdivé informácie o svojej
činnosti. Takýto prístup však možno bez ďalšieho označiť za neprípustný výklad ústavného
práva na informácie. Z pohľadu uplatňovania práva na informácie každého občana
v demokratickej spoločnosti je nepredstaviteľné, aby periodická tlač a tlačové agentúry
rozširovali nepravdivé informácie, a to bez možnosti reálnej nápravy. Občanom by tak bola
odopretá možnosť dozvedieť sa pravdivé informácie. ...
Európsky súd pre ľudské práva podriadil právo na odpoveď v širšom zmysle ochrane
čl. 10 Dohovoru, čo znamená, že právo na odpoveď v širšom zmysle sa už nechápe iba ako
obmedzenie slobody prejavu vydavateľa (ako tomu bolo doteraz na základe prípadu
Ediciones Tiempo z roku 1989, ktorý rozhodovala ešte bývalá Európska komisia pre ľudské
práva), ale ide o uskutočnenie slobody prejavu inej osoby, pričom Európsky súd pre ľudské
práva jednoznačne konštatoval pozitívny záväzok štátu umožniť napadnúť vydavateľove
odmietnutie uverejnenia odpovede v širšom zmysle, vrátane opravy nepravdivého tvrdenia
a rozlíšil, že právo na odpoveď v širšom zmysle má dvojakú povahu ako
- prostriedok slobody prejavu na opravu nepravdivých informácii,
- prostriedok slobody prejavu na pluralitu názorov. ...
... niet pochýb, vo svetle najnovšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, že
právo na opravu zakotvené v tlačovom zákone je prejavom slobody prejavu, ktoré legitímne
zasahuje do slobody prejavu vydavateľa. Pri práve na opravu tlačový zákon navyše
stanovuje odlišnú podmienku, ktorou je preukazovanie pravdivosti tvrdení zo strany
vydavateľa, čo absentuje pri práve na odpoveď podľa tlačového zákona, pričom je zrejmé,
že v príslušnom súdnom konaní o uverejnenie práva na opravu bude potrebné analogicky
ako je to pri konaniach o ochranu osobnosti rozložiť dôkazné bremeno medzi obe strany
tak, že navrhovateľ bude preukazovať, že publikovaný údaj je údaj o jeho osobe a že údaje
v návrhu opravy sú pravdivé a odporca bude preukazovať, že publikovaný údaj je pravdivý.
Nepostačí, ak odporca neunesie dôkazné bremeno, navrhovateľ musí dokázať pravdivosť
tvrdení v návrhu opravy. Tento aspekt pri práve na odpoveď podľa tlačového zákona chýba,
pretože tu súd vôbec nemôže preskúmavať pravdivosť tvrdení navrhovateľa v uverejnenom
článku, ani pravdivosť tvrdení odporcu v navrhovanej odpovedi, pričom súd sa obmedzí iba
na splnenie formálnych dôvodov pre uverejnenie odpovede. Právo na opravu skutočne
sleduje dôsledné uskutočnenie slobody prejavu v zmysle práva na pravdivé informácie,
pretože nesleduje uverejňovanie informácií, ktoré by sa mali vydávať za pravdivé bez toho,
aby ich pravdivosť bola predmetom skúmania zo strany súdu. Súd jednoducho neumožní
opravu, pokiaľ nebude mať preukázané, že skutočnosti v návrhu opravy sú pravdivé. ...
Ad c) Podľa tvrdení navrhovateľov ustanovenie § 8 ods. 1 druhá veta
za bodkočiarkou tlačového zákona nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 ústavy a s článkom
10 ods. 2 Dohovoru.
... Pre posúdenie vzťahu práva na opravu a práva na odpoveď je potrebné posúdiť
najmä ich účel. Právo na opravu plní iný účel ako právo na odpoveď a z tohto dôvodu
zákonodarca nevolil cestu zlúčenia týchto dvoch právnych inštitútov. Oprava je vždy
opravou vydavateľa a jej účelom je zabezpečiť, aby sa verejnosti čo najrýchlejšie dostala
informácia o tom, že určité skutkové tvrdenie o osobe je nepravdivé, ako aj informácia
o pravdivom skutkovom tvrdení, týkajúcom sa danej skutočnosti. Odpoveď je vždy
odpoveďou dotknutej osoby, teda nie vydavateľa, pričom jej účelom je vytvoriť rovnosť
podmienok a umožniť osobám, ktorých česť, dôstojnosť, súkromie, názov alebo dobrá
povesť boli dotknuté uverejneným skutkovým tvrdením, aby v periodickej tlači alebo
agentúrnom spravodajstve prezentovali svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému
tvrdeniu, a to tak, že ho poprú, doplnia, spresnia alebo vysvetlia. Ako sa uvádza aj
v dôvodovej správe k tlačovému zákonu, právo na odpoveď vychádza z pravidla „audiatur
et altera pars“, teda z pravidla „nech je vypočutá tiež druhá strana“. Kým primárnym
účelom práva na opravu je zabezpečenie práva na informácie, hlavným účelom práva na
odpoveď je ochrana osobnostných práv fyzickej osoby, resp. názvu a dobrej povesti
právnickej osoby.
S ohľadom na uvedené nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľov, že právo
na opravu a právo na odpoveď sledujú, alebo môžu sledovať totožný cieľ.
... Zmyslom daného ustanovenia nie je umožniť, aby tá istá osoba mala po úspešnom
uplatnení práva na odpoveď, ktorým iba poprela dané skutkové tvrdenie, aj právo
na opravu tohto skutkového tvrdenia, ktorým toto skutkové tvrdenie opätovne poprie
(a opraví). Takýto výklad tlačového zákona nemusí byť v súlade s ústavou. V zmysle
doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade, ak právnu
normu možno vysvetľovať rôznymi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a druhý nie, orgány verejnej moci majú v zmysle článku 152 ods. 4 ústavy povinnosť
vykladať a uplatňovať danú normu v súlade s ústavou. Preto ani neexistuje ústavný dôvod
na zrušenie takejto právnej normy.
Zmyslom daného ustanovenia je vymedziť vzťah medzi právom na opravu a právom
na odpoveď tak, aby aj v prípade, ak vydavateľ, alebo tlačová agentúra uverejní odpoveď
dotknutej osoby, teda jej umožní prezentovať svoje stanovisko k danému skutkovému
tvrdeniu, bolo možné toto skutkové tvrdenie - za predpokladu, že je nepravdivé - opraviť.
Uvedené vychádza najmä zo skutočnosti, že tieto právne inštitúty sledujú naplnenie
odlišných cieľov. ...
Veľmi dôležité je venovať pozornosť odlišnosti už naznačenej, ktorou je formalizmus
práva na odpoveď a materiálny prístup pri práve na opravu, kde vydavateľ, pokiaľ má
dôkaz pravdy svojho tvrdenia, vôbec nemusí opravu uverejniť. Pri odpovedi musí túto
uverejniť, aj keď má dôkaz pravdy. Z pohľadu konštrukcie je tu zásadný rozdiel, čo má za
následok rozdiel v následkoch v tom zmysle, že pri práve na odpoveď vo vzťahu
k nepravdivému tvrdeniu vydavateľa, pri súčasnom zásahu do osobnostnej sféry, nie je
možné zo strany vydavateľa zabrániť uverejneniu odpovede (pri splnení formálnych
podmienok, dobrovoľne alebo nútene), avšak pri práve na opravu skutkového tvrdenia,
ktoré je nepravdivé podľa žiadateľa (a zároveň zasahuje do osobnostných práv), je
vydavateľ oprávnený neuverejniť opravu, ak má dôkaz pravdy. Samozrejme, môže vzniknúť
námietka, čo v prípade, ak nemá dôkaz pravdy ? Vtedy, uverejniť opravu musí, pretože jeho
tvrdenie je zo zákona považované za nepravdivé. Avšak, ak ho aj neuverejní, ešte stále môže
dôkaz pravdy získať a v konaní pred súdom môže preukázať, že jeho uverejnené tvrdenie
bolo pravdivé. Otázka zásahu do osobnostných práv bola zámerne uvedená v zátvorke,
pretože z pohľadu účelu inštitútu práva na opravu je bezvýznamná, keďže cieľom práva
na opravu nie je ochrana osobnostných práv. Ak aj také tvrdenie bolo v dôvodovej správe,
nezodpovedalo skutočnosti, pretože pri legislatívnom vymedzení práva na opravu sa
zmienka o zásahu do osobnostnej sféry nevyskytuje. Dôvodová správa, ktorá ide nad rámec
alebo mimo rámca zákona, je nepoužiteľná pre výklade zákona.
... Otázka pravdy nie je medzi stranami ani zákonom vyriešená, vydavateľ a jeho
prostredníctvom aj žiadateľ o odpoveď poskytujú čitateľovi prejavy, z ktorých si čitateľ
môže urobiť názor na otázku pravdy sám. Teda právo na odpoveď podporuje verejnú
diskusiu o pravde, kým právo na opravu smeruje k pravde zo zákona, prípadne k pravde
rozsúdenej. Pri oprave je nepochybne dôležitá skutočnosť, že oprava sa uverejňuje ako
pravdivá informácia, na. rozdiel od odpovede, kde sa odpoveď uverejňuje ako informácia,
ktorá sa nevydáva za pravdivú, čo je ďalší rozdiel medzi ich účelmi...»
B.1 V súvislosti s vyjadrením ministerky spravodlivosti právny zástupca
navrhovateľov vo svojom stanovisku z 15. júna 2010 okrem iného uviedol:
«V časti svojho stanoviska, ktorá sa týkala prvého namietaného nesúladu (uvedeného
v našom návrhu v časti II. A.)...
... je zrejmé, že odpoveď na otázku, či zachovanie mlčanlivosti o zdroji informácií
musí byť formulované ako povinnosť novinára (resp. vydavateľa periodickej tlače alebo
tlačovej agentúry) a či by nebolo postačujúce, aby bolo iba jeho právom, závisí od
odpovede na otázku, či prípadné rozhodnutie novinára vyzradiť zdroj informácií by bolo za
každých okolností nelegitímnym konaním ohrozujúcim právo na informácie.
Zastávame názor, že rozhodnutie novinára... vyzradiť zdroj informácií bude v
každom prípade krajným riešením, ktoré bude mať za následok podkopanie dôveryhodnosti
daného novinára... v očiach prípadných ďalších utajených zdrojov, ktorí by mu inak mohli
poskytnúť dôležité informácie potrebné preto, aby mohol napĺňať právo verejnosti na
informácie, pričom toto by bezpochyby viedlo k zníženiu jeho schopnosti napĺňať právo
verejnosti na informácie pre verejnosť príťažlivým spôsobom (prinášaním verejnosti inak
nedostupných informácií) a následne k jeho eliminácii z postavenia subjektu napĺňajúceho
právo verejnosti na informácie. Preto, ak novinár... prijme rozhodnutie vyzradiť zdroj
svojich informácií, bezpochyby na to bude mať pádny dôvod. Vedľajším účastníkom konania
citovaná pasáž bodu 7 Vysvetľujúceho memoranda k Odporúčaniu Výboru ministrov
členských krajín Rady Európy o práve novinárov neodhaliť ich zdroje informácií (strana 8
prvý odsek stanoviska) síce hovorí o tom, že sa nebude brániť členským štátom zaviesť do
ich právneho poriadku povinnosť novinárov chrániť dôvernosť ich zdrojov, no hlavným
posolstvom tohto textu je konštatovanie, že:
a) k vyzradeniu zdroja informácií z novinárskych dôvodov môže zo strany novinára
dôjsť a Výbor ministrov členských krajín Rady Európy nepovažuje postup novinára
v takýchto prípadoch za nelegitímny,
b) dôvernosť zdrojov informácií by sa nemala budovať na základe povinnosti
novinára zachovať dôvernosť zdrojov, ale na základe profesionálneho záujmu novinára
udržať si svoje zdroje informácií v tajnosti.
Takýchto pádnych dôvodov, pre ktoré by sa novinár mohol rozhodnúť odkryť identitu
svojho zdroja, môže byť viacero a rozmanitosť právnych i mimo právnych vzťahov, ktoré
môžu vzniknúť v dôsledku uverejnenia informácií získaných novinárom od svojho zdroja,
v priestore medzi zdrojom, novinárom, verejnosťou, priamo dotknutými tretími osobami
a orgánmi verejnej moci, robí nemožným ich úplný výpočet. No okrem - samotným
vedľajším účastníkom konania spomínaného - prípadu, keď v spore iniciovanom treťou
osobou dotknutou uverejnením informácií pochádzajúcich od zdroja, môže byť novinár
nútený na preukázanie určitých skutočností odhaliť identitu svojho zdroja (strana 13, odsek
prvý stanoviska), by sme mohli spomenúť situáciu, keď samotný zdroj zneužije novinára
tým, že mu zámerne posunie nepravdivé či určitým spôsobom pozmenené informácie či
situáciu, keď zdroj posunie novinárovi informácie spôsobilé vyprovokovať zmenu v právach
či povinnostiach subjektov, o ktorej (zmene) vyjde najavo, že priniesla zdroju (alebo inému
subjektu so zdrojom spriaznenému) významný majetkový prospech. Vo svetle uvedených
príkladov je teda zrejmé, že môže existovať množstvo situácií, v ktorých rozhodnutie
novinára odkryť identitu svojho zdroja nebude motivované záujmom o uskutočnenie
výmenného obchodu za inú zaujímavú informáciu (tak ako to naznačuje doktrína, na ktorú
sa odvoláva vedľajší účastník konania na strane 7, tretí odsek, svojho stanoviska), ale
snahou o to, aby si verejnosť - odhalením identity zdroja - utvorila obraz o všetkých
okolnostiach prípadu (ku ktorému sa vzťahovali informácie poskytnuté zdrojom), napríklad
v situáciách, keď je to nutné pre obranu práv a právom chráneným záujmov novinára alebo
keď informácia o identite zdroja citeľne mení hodnotový obraz aktérov prípadu (prípadne
vrátane zdroja informácií samotného) oproti tomu hodnotovému obrazu, ktorý sa javil
z prezentácie prípadu pred odhalením zdroja informácií.
Stanovisko vedľajšieho účastníka týkajúce sa druhého namietaného nesúladu
(uvedeného v našom návrhu v časti II. B.) je založené na tvrdení, že právo na opravu
-koncipované § 7 ods. 1 tlačového zákona tak, že podmienkou jeho aplikácie je iba
nepravdivé skutkové tvrdenie a možnosť identifikácie dotknutého subjektu, bez toho, aby
bolo potrebné, aby nepravdivé skutkové tvrdenie súčasne predstavovalo porušenie práva
na ochranu osobnosti/mena/dobrej povesti fyzických osôb/právnických osôb - je zásahom
do slobody prejavu vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr odôvodneným
právom verejnosti na pravdivé informácie. Existenciu práva na pravdivé informácie vníma
ako neoddeliteľnú súčasť práva na informácie podľa článku 26 ods. 1 Ústavy.
S týmto názorom na obsah práva na informácie podľa článku 26 ods. 1 Ústavy
nesúhlasíme. Ústavný súd vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na právo na informácie, nikdy
nevyjavil ako neoddeliteľnú súčasť, či charakteristickú črtu, práva na informácie to, že tieto
informácie musia byť pravdivé. Práve naopak, vo svojom náleze zo dňa 11. marca 1999
(sp. zn. PL. ÚS 15/1998) ústavný súd uviedol, že: „Masové médiá na Slovensku, rovnako
ako všade na svete, vyhľadávajú a rozširujú informácie, ktoré sú úplne pravdivé, čiastočne
pravdivé alebo celkom nepravdivé. Kritériá pre určenie pravdivosti informácie sú neraz
subjektívne. Preto štát nemôže zaručovať právo jednotlivca na informácie vytvorením
štátneho orgánu s právomocou rozhodovať o pravdivosti informácie, ktorá sa môže prijať,
vyhľadať alebo rozšíriť. Ústava v čl. 26 ods. 2 zaručuje právo prijať akúkoľvek informáciu,
pravdivú i nepravdivú, a ponecháva na oprávnenej osobe, aby si sama vyhodnotila prijatú
informáciu. ...“ ... z čoho vyplýva, že právo na pravdivé informácie štát nezaručuje; skôr sa
zameriava na zvýšenie pravdepodobnosti, že verejnosť dostane informáciu pravdivú, a to
tak, že zabezpečuje pluralitu zdrojov informácií, ako napr. v oblasti elektronických médií
uplatnením duálneho systému predpokladajúceho, že časť elektronických médií je v rukách
štátu a časť je v rukách súkromných osôb.
Dodatočný argument vedľajšieho účastníka konania smerujúci k podpore jeho
názoru o existencii práva na pravdivé informácie, ako neoddeliteľnej súčasti práva
na informácie podľa článku 26 ods. 1 Ústavy, založený na negatívnom príklade, podľa
ktorého v prípade absencie takéhoto práva by sa právo na informácie napĺňalo tak, že
orgány verejnej moci by poskytovali nepravdivé informácie o svojej činnosti, nie je
namieste. Na postup orgánov verejnej moci pri informovaní o svojej činnosti totiž výslovne
pamätá ustanovenie § 3 tlačového zákona, podľa ktorého: „Orgány verejnej moci, nimi
zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené
zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače
a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné
informovanie verejnosti; tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu.“.
... V našom presvedčení o absencii nevyhnutnosti zriadenia práva na opravu, tak ako
je nastavené § 7 ods. 1 tlačového zákona, nás utvrdzuje aj postup, ktorý vo vzťahu k právu
na opravu zvolil český zákonodarca. ... zvolil cestu úplného vypustenia práva na opravu,
a to z dôvodu, že práva z týchto dvoch inštitútov sa vzájomne prekrývali a rozdiel medzi
týmito dvoma inštitútmi, odhliadnuc od subjektívnej stránky pri práve na odpoveď, nebol
jasný.
Stanovisko vedľajšieho účastníka konania vo vzťahu k tretiemu namietanému
rozporu (uvedenému v našom návrhu v časti II. C.) nás nepresvedčilo...
Dôležitým východiskom pri vyhodnocovaní stanoviska vedľajšieho účastníka konania
je skutočnosť, že sám vedľajší účastník konania pripúšťa možnosť vzniku situácie, keď po
uverejnení odpovede, v ktorej by žiadateľ poprel nepravdivé skutkové tvrdenie, si žiadateľ
uplatní aj právo na opravu, v ktorej má v úmysle opätovne poprieť to isté nepravdivé
skutkové tvrdenie, a zjavne sa kloní k názoru, že uplatnenie práva na opravu v takejto
situácii by nebolo namieste. Neprípustnosť využitia práva na opravu v takejto situácii však
navrhuje zabezpečiť nie vypustením inkriminovaného § 8 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou
tlačového zákona, ale v rámci povinnosti orgánov verejnej moci interpretovať a aplikovať
právne normy spôsobom konformným s ústavou (strana 39 druhý odsek stanoviska). ...
... tvrdenie, že účel ustanovenia práva na opravu je, vo všeobecnej rovine, odlišný od
účelu práva na odpoveď, nespochybňujeme. Na druhej strane, konštrukcia odpovede
upravená v § 8 ods. 3 tretia veta tlačového zákona... spôsobuje, že odpoveď by sa - vo svojej
časti vyhradenej popretiu nepravdivého skutkového tvrdenia - neobmedzila iba na
konštatovanie popretia nepravdivého skutkového tvrdenia, ale jeho logickou súčasťou by
bolo aj uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia. Teda v prípade, že by odpoveď reagovala
na nepravdivé skutkové tvrdenie, jej súčasťou by logicky bolo uvedenie tak nepravdivého
skutkového tvrdenia, na ktoré sa odpovedá, ako aj pravdivého skutkového tvrdenia.
Odpoveď reagujúca na nepravdivé skutkové tvrdenie by teda vykazovala niektoré obsahové
prvky spoločné s obsahovými prvkami opravy...
... Dôraz kladený vedľajším účastníkom konania na odlišnosť účelu práva na opravu
a práva na odpoveď je bezpochyby správny a nazdávame sa, že uvedomenie si, na jednej
strane, odlišnosti všeobecného účelu práva na opravu a práva na odpoveď a, na strane
druhej, skutočnosti, že v prípade nepravdivého skutkového tvrdenia môže byť primárny,
konkrétny, cieľ sledovaný opravou a odpoveďou identický, by bolo dostatočným vodítkom
pre dotknuté subjekty i súdy pre orientáciu v otázke vzájomného vzťahu práva na opravu
a práva na odpoveď. Vypustenie rigidného pravidla uvedeného v § 8 ods. 1 druhá veta
za bodkočiarkou tlačového zákona by zabránilo umelej kumulácii nároku na opravu
a nároku na odpoveď bez znalosti konkrétnych okolností prípadu v situáciách, keď už
uverejnená odpoveď by svojim obsahom presvedčivo naplnila cieľ, ktorý by sa sledoval
zamýšľaným uverejnením opravy, teda konštatovanie nepravdivosti/popretie nepravdivého
skutkového tvrdenia a uvedenie skutkového tvrdenia pravdivého. ...»
IV.
Právne východiská
Podľa prvej vety čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto práv (sloboda prejavu), pretože zahŕňa aj
povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovaniu autority a nestrannosti súdnej moci.
V .
Zmena napadnutých ustanovení tlačového zákona
Národná rada sa 29. júna 2011 uzniesla na zákone č. 221/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) a ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2011. Novela tlačového
zákona sa v čl. I priamo dotkla posudzovaných zákonných ustanovení uvedených v § 4
ods. 2, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 4 tlačového zákona.
Podľa novelizovaného znenia § 4 ods. 2 tlačového zákona „Vydávateľa periodickej
tlače a tlačovú agentúru môže od povinnosti podľa odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len
fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Po smrti tejto osoby patrí právo udeliť súhlas
blízkym osobám, súhlas nie je platný, ak čo len jedna blízka osoba písomne vysloví
nesúhlas. Ak niet blízkych osôb, povinnosť podľa odseku 1 zaniká.“.
Podľa novelizovaného § 8 ods. 1 sa za slovo „obsahuje“ vkladajú slová „nepravdivé,
neúplné alebo pravdu skresľujúce“ a slová „právo na opravu tým nie je dotknuté“
sa nahrádzajú slovami „uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomuto istému
skutkovému tvrdeniu právo na opravu“.
V novelizovanom znení § 10 sa vypúšťa odsek 4.
Ústavný súd vzhľadom na túto zmenu tlačového zákona vyzval účastníkov konania
(aj vedľajšieho), aby sa k uvedenej novele vyjadrili.
Právny zástupca navrhovateľov vo svojom vyjadrení z 2. novembra 2011 okrem
iného uviedol:
„Keďže novela Tlačového zákona zmenila znenie § 8 ods. 1 a vypustila § 10 ods. 4
uvedeného zákona, naša sťažnosť je v tejto časti bezpredmetná a na podanom návrhu
trváme len vo zvyšnej časti.“
Predseda národnej rady v liste č. SEPR 643/2011 z 9. decembra 2011 v podstatnom
uviedol:
„Predmetná novela tlačového zákona síce novelizovala ustanovenie § 4 ods. 2, ale
bez zmeny podstaty napadnutých ustanovení § 4 ods. 1 až 4. Prijatá zmena spresňuje
riešenie situácie v súvislosti s povinnosťou vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry
zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači
alebo agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť
totožnosť zdroja, ktorá môže nastať po smrti osoby, ktorá predmetnú informáciu poskytla.
Napadnuté ustanovenie § 7 ods. 1 nebolo novelou tlačového zákona priamo
napadnuté. Zmena vo vzťahu k právu na opravu nastala len v úprave a v rozšírení dôvodov,
kedy nie sú vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra povinní opravu uverejniť. Ide
o prípady, ak by bol uverejnením opravy spáchaný trestný čin, priestupok, alebo iný
správny delikt, alebo by jej uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 7 ods. 6).
Novelou tlačového zákona došlo k zmene vzťahu medzi právom na odpoveď a
právom na opravu (§ 8 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou). Podľa právnej úpravy účinnej
od 1. septembra 2011 uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému
tvrdeniu právo na opravu (t. j. zamedzuje sa vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu
uplatniť obidva inštitúty).
Novela tlačového zákona ruší právo na uplatnenie primeranej peňažnej náhrady
v prípade neuverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia alebo
nedodržania niektorých z podmienok na ich uverejnenie, ktorej výšku určoval súd (§ 10
ods. 4). Súd bude rozhodovať iba o povinnosti vydavateľa a tlačovej agentúry uverejniť
opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie. V prípade, ak dôjde uverejnením určitého
skutkového tvrdenia k neoprávnenému zásah do osobnostných práv, dotknutá osoba sa
môže na súde domáhať práva na ochranu svojej osobnosti a v rámci tohto konania má
právo žiadať o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho
zákonníka.
V nadväznosti na uvedené, považujem posudzovanie nesúladu ustanovenia § 8 ods. 1
druhá veta za bodkočiarkou a ustanovenia § 10 ods. 4 s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, za bezpredmetné.
Vo zvyšnej časti zotrvávam na pôvodnom stanovisku a žiadam, aby súd vo veci konal
a rozhodol.“
Napokon ministerka spravodlivosti na výzvu ústavného súdu reagovala listom
č. 09961/2012/150 z 27. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedla:
„V zmysle ustanovenie § 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu
Ústavného súdu, konanie sa zastaví.
Mám za to, že tie ustanovenia tlačového zákona napadnuté skupinou poslancov
Národnej rady SR, ktoré boli uvedenou novelou tlačového zákona zmenené práve v duchu
úvah skupiny poslancov, už nemôžu byť predmetom konania pred Ústavným súdom SR,
pretože novelizáciou zákonodarcom stratili svoju platnosť a účinnosť v pôvodnom
(napadnutom) znení. Z tohto dôvodu navrhujem, aby Ústavný súd SR konanie o návrhu na
začatie konania o tých ustanoveniach tlačového zákona, ktoré boli napadnuté skupinou
poslancov a následne boli Národnou radou SR novelizované, zastavil.“
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní musel prihliadať na novelu tlačového zákona,
a to vzhľadom na znenie ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu,
konanie sa zastaví.
VI.
Východiská a závery rozhodnutia
1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou
vetou v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru
Podľa § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona v znení zákona č. 221/2011 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) a ktorým sa mení zákon
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov:
1. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovávať mlčanlivosť
o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom
spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to
požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií
neporušili práva tretích osôb; s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä
obrazovými záznamami, zvukovými záznamami a zvukovo-obrazovými záznamami,
na základe ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie
poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja
informácií.
2. Vydavateľa periodickej tlače a tlačovú agentúru môže od povinnosti podľa
odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Po smrti
tejto osoby patrí právo udeliť súhlas blízkym osobám; súhlas nie je platný, ak čo len jedna
blízka osoba písomne vyslovila nesúhlas. Ak niet blízkych osôb, povinnosť podľa odseku 1
zaniká.
3. Povinnosť podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na zamestnanca vydavateľa periodickej
tlače a zamestnanca tlačovej agentúry; táto povinnosť mu zaniká, ak povinnosť podľa
odseku 1 zanikla pre jeho zamestnávateľa. Za rovnakých podmienok sa povinnosť podľa
odseku 1 vzťahuje aj na osobu, ktorá informácie podľa odseku 1 poskytne vydavateľovi
periodickej tlače na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného
obchodnoprávneho vzťahu s vydavateľom periodickej tlače, ktorým sa táto osoba zaväzuje
profesionálne poskytovať informácie podľa odseku 1 vydavateľovi periodickej tlače.
4. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom
uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.
Navrhovatelia namietajú zásah do podstaty informačných práv a slobôd na tom
právnom základe, že podľa ich názoru „... podstata práva novinára zachovať v tajnosti
totožnosť svojho zdroja spočíva práve v práve voľby medzi alternatívou ponechania
totožnosti svojho zdroja v utajení a alternatívou jej zverejnenia“.
Ústavný súd sa s touto argumentáciou navrhovateľov obsiahnutou v návrhu
nestotožňuje. Navrhovatelia totiž na otázku obsahu, rozsahu, účelu a podmienok a spôsobu
uplatnenia práva na utajenie totožnosti zdroja informácií verejného záujmu nahliadajú
takmer výlučne optikou novinára. Z argumentácie navrhovateľov vyplýva, že
za primárneho, ak nie výlučného nositeľa práva na utajenie totožnosti informačného zdroja
považujú novinára, ktorý zdroj „vyťažil“ a informáciu verejnosti sprostredkoval. Takáto
optika úplne opomína niektoré základné vrstvy judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, z ktorých naopak vyplýva, že primárnym beneficientom informačných práv a slobôd
médií je verejnosť, ktorej médiá informácie adresujú (napríklad rozsudok z 24. februára
1997 vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko; rozsudok z 29. augusta 1997 vo veci Worm
v. Rakúsko; rozsudok z 27. marca 1996 vo veci Goodwin v. Spojené kráľovstvo). Práve
ochrana prístupu verejnosti k informáciám verejného záujmu tvorí účelnosť ústavnej aj
„štrasburskej“ garancie práva na ochranu totožnosti zdroja takýchto informácií. Výslovne a
priamo to ESĽP zdôrazňuje napríklad v rozhodnutí vo veci Tillack v. Belgicko, keď uvádza,
že právo novinárov chrániť svoje zdroje nemožno chápať ako ich výsadu, ktorú im možno
odňať v závislosti od zákonnosti alebo nezákonnosti zdroja, ale ako plnohodnotnú súčasť
práva na informácie, s ktorou je potrebné zaobchádzať s tou najvyššou opatrnosťou.
Obmedziť ochranu zdroja citlivej informácie verejného záujmu na otázku ochrany práv
novinárov by tak znamenalo nahradiť cieľ (slobodné šírenie informácií) jedným z jeho
čiastkových nástrojov (ochrana novinárskej slobody), čo by bolo v rozpore s potrebou dbať
pri ochrane základných práv a slobôd práve na ich účel a významovú podstatu.
Napadnuté ustanovenie neukladá novinárovi povinnosť chrániť totožnosť zdroja
vždy, ale iba za predpokladu, že ten o to požiada a zároveň s touto požiadavkou nie je
v rozpore zákonná povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Takáto úprava vytvára
predpoklady pre vyššiu mieru ochoty osôb, ktoré majú prístup k informáciám verejného
záujmu, tieto informácie verejnosti prostredníctvom novinárov sprístupniť. V konečnom
dôsledku teda slúži práve verejnosti ako primárna výhoda informačných slobôd, a to
v podobe záruky prístupu aj k takým informáciám verejného záujmu, pri ktorých by
zverejnenie identity osoby, ktorá ich médiu sprístupnila, napriek jej žiadosti o utajenie
mohlo tejto osobe privodiť vážnu ujmu. V opačnom prípade – t. j. v prípade, že zdroj
informácie nemôže ani vlastnou výslovnou žiadosťou dosiahnuť vznik právnej povinnosti
novinára utajiť jeho totožnosť – je totiž odôvodnený predpoklad, že osoby s prístupom
k citlivým informáciám verejného záujmu budú výrazne obmedzené v motivácii takéto
informácie verejnosti sprostredkovať.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť, že okrem verejnosti
a novinára je relevantným nositeľom práva na utajenie totožnosti zdroja informácie
verejného záujmu aj sám zdroj takejto informácie. Povinnosť média vyhovieť žiadosti
informačného zdroja o utajenie jeho totožnosti je jednoducho korelátom tomu
zodpovedajúceho práva takéhoto zdroja. Ak zákonodarca v prípade absencie výslovnej
žiadosti zdroja ponecháva jeho utajenie v polohe práva, nie povinnosti média sa preň
rozhodnúť, ale v prípade výslovnej žiadosti zdroja mu priznáva právo, aby tejto žiadosti
bolo vyhovené, ide o také vyvažovanie ústavných hodnôt, princípov a noriem, ktorému
nechýba racionálny základ a primerané vecné opodstatnenie.
Uvedený záver je opäť potrebné spájať tak s hodnotovou bázou informačných práv
a slobôd, ako aj s ich usmerneným zázemím. Hodnotou, ktorú v tomto kontexte ústava
i dohovor chránia, je sloboda prijímania a šírenia informácií a účelom ochrany je zabezpečiť
pre takúto slobodnú výmenu čo najpraktickejšie podmienky. Spôsob, akým sa zákonodarca
rozhodol realizovať tento účel, za prípustný spôsob ochrany legitímneho cieľa výslovne
označuje aj inštrukcia Výboru ministrov Rady Európy, ktorá sa týka vysvetľujúceho
memoranda k odporúčaniu výboru ministrov z 8. marca 2000 a z ktorej vyplýva, že
predmetné odporúčanie nebráni členským štátom chrániť informačné zdroje aj voči
novinárom a že vo viacerých členských štátoch obsahujú takú ochranu zákony a/alebo
stavovské kódexy. Zvolené riešenie na strane zákonodarcu neindikuje žiadnu regulačnú
svojvôľu, keďže ten si z dvoch relevantných – a podľa dohovoru prípustných – možností
vybral tú, ktorá na úkor slobodnej úvahy média, uplatnenej aj proti želaniu jeho zdroja,
posilňuje kvalitu právnej ochrany informačného zdroja, a tým v zrozumiteľnej logickej
súvislosti aj práva verejnosti na prístup k takýmto informáciám.
Práve v otázke súvislosti medzi právom verejnosti na čo najširší prístup
k informáciám na jednej strane a kvalitou právnej ochrany zdrojov niektorých kategórií
takýchto informácií na strane druhej treba prisvedčiť vedľajšiemu účastníkovi, vláde
Slovenskej republiky, že riešenie, ktoré zákonodarca zvolil, predstavuje časovo
neobmedzený nástroj ochrany dôvery medzi novinárom a jeho zdrojom a z praktického
hľadiska sa táto dôvera javí ako dôležitý predpoklad reálnej „dostupnosti“ niektorých typov
informácií pre širokú verejnosť.
Navyše, ústavný súd poukazuje na to, že v novelizovanom zákone zákonodarca
relevantným spôsobom zmenil § 4 ods. 2 tlačového zákona, na základe čoho tento nie je
v nesúlade s označenými článkami ústavy a dohovoru.
V súhrnnej skratke ústavný súd ani v znení, ani v účele a hodnotovom zázemí, či už
čl. 26 ústavy, alebo čl. 10 dohovoru, nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by
napadnutá zákonná úprava mala byť s týmto znením a účelom v rozpore. Z uvedených
dôvodov je ústavný súd toho názoru, že zákonodarca prijatím § 4 ods. 1 až 4 tlačového
zákona nezasiahol do podstaty informačných práv a slobôd zakotvených v čl. 13 ods. 4
prvej vete v spojení s čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, a preto rozhodol, že § 4 ods. 1 až 4
tlačového zákona je v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou v spojení s čl. 26 ústavy a čl. 10
dohovoru.
2. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou
vetou, čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru
Podľa § 7 ods. 1 tlačového zákona v znení zákona č. 221/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) a ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje
nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má
táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ
periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.“.
Navrhovatelia namietajú nesúlad tzv. práva na opravu s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10
ods. 2 dohovoru, a to z dôvodu údajnej absencie ambície zákonodarcu chrániť týmto
ustanovením právo na ochranu osobnosti fyzických osôb, resp. dobrého mena a dobrej
povesti právnických osôb. Navrhovatelia zároveň argumentujú, že podľa ich názoru
skutočným dôvodom prijatia napadnutého ustanovenia je ochrana „práva na pravdivé
informácie“, pričom takýto dôvod na zásahy do informačných práv a slobôd ústava v čl. 26
ods. 4 nepripúšťa.
Zákonodarca predmetným ustanovením umožnil osobe, o ktorej bol v periodickej
tlači alebo agentúrnom spravodajstve zverejnený nepravdivý skutkový údaj, žiadať
uverejnenie opravy takéhoto údaju. Podstata námietok navrhovateľov smeruje voči tomu, že
vznik tohto práva je viazaný na publikáciu síce objektívne nepravdivého údaju, avšak údaju,
ktorý nemá „... žiadny potenciál zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby
a/alebo práva na ochranu mena a dobrej povesti právnickej osoby“. Ústavný súd
nepovažuje tieto námietky navrhovateľov za dostatočný základ pre záver o akomkoľvek
nesúlade napadnutého ustanovenia s ústavou.
Ústavný súd v prvom rade nenachádza presvedčivý dôvod, pre ktorý by šírenie
nepravdivých informácií malo požívať ústavnú ochranu a pre ktorý by sa teda
na obmedzenie šírenia takýchto informácií mali nevyhnutne vzťahovať podmienky
ustanovené v čl. 26 ods. 4 ústavy. Navrhovatelia neponúkajú žiadne argumenty na záver,
že na zásahy do šírenia nepravdivých skutkových tvrdení sa majú vzťahovať rovnaké
podmienky ochrany ako na šírenie informácií, ktoré nie sú postihnuté vadou nepravdivosti.
V druhom rade aj v prípade, ak by sloboda prejavu mala zahŕňať tiež slobodu šírenia
nepravdivých skutkových tvrdení (čiže informácií, ktoré per definitionem a na rozdiel
od hodnotiacich úsudkov sú spôsobilé podliehať overeniu svojej pravdivosti), ochranu
„práv a slobôd iných“, na ktoré odkazuje čl. 26 ods. 4 ústavy, nemožno redukovať výlučne
na ochranu osobnostných práv podľa § 11 a nasl., resp. § 19b Občianskeho zákonníka.
Navrhovatelia argumentujú tak, ako by ústavodarca v čl. 26 ods. 4 ústavy umožnil
obmedzenie slobody prejavu výlučne pre účely ochrany osobnostných práv fyzických osôb
a právnických osôb opomínajúc, že ústavodarca hovorí o právach iných.
Napokon v treťom rade vo vzájomnej súvislosti s predchádzajúcou poznámkou platí,
že je to práve osoba dotknutá publikáciou nepravdivého údaju, ktorej musí patriť právo
posúdiť, či sa takouto publikáciou cíti alebo necíti dotknutá na ktoromkoľvek svojom práve,
či už je to právo na súkromie, na nerušený rodinný život, na rovnaký prístup k verejným
funkciám, alebo ktoromkoľvek inom práve či slobode. Ústavný súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by materiálne obmedzenie podmienok na vznik práva na opravu (napríklad
obmedzením tohto práva na zásahy do cti dotknutej osoby, ako to požadujú navrhovatelia)
malo byť nevyhnutnou podmienkou súladu práva na opravu s ústavou a dohovorom.
Zákonodarca tým, že vznik práva na opravu viaže práve a len na uverejnenie
nepravdivého údaju, jednak posilňuje právnu zodpovednosť médií za súlad nimi
publikovaných informácií so skutočným stavom a jednak dáva dotknutej osobe priestor, aby
sa sama rozhodla, či svoju integritu chce chrániť formou opravy nepravdivého tvrdenia.
V odpovedi na tvrdenie navrhovateľov, že „právo na pravdivé informácie“ nie je
subjektívnym právom, ktoré by zákonodarca v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy smel chrániť
na úkor slobody prejavu, tak treba pripomenúť, že súčasťou širšie konotovanej dôstojnosti
človeka je a musí byť aj jeho právo brániť sa proti zverejňovaniu nepravdivých skutkových
tvrdení o jeho osobe. Obmedziť možnosť účinnej ochrany proti nepravdivému tvrdeniu
výlučne na situácie, keď je spolu s absenciou pravdivosti prítomný aj zásah do dobrej
povesti či cti, by znamenalo nahradiť (s)úvahu dotknutej osoby o potrebe vlastnej ochrany
paušálnym rozhodnutím zákonodarcu, že táto potreba vzniká a má nárok na uspokojenie len
vo vzťahu k špecifickej kategórií práv – k osobnostným právam.
Obmedzením práva na opravu výlučne na situácie, keď došlo k zverejneniu
nepravdivých skutkových tvrdení, a zároveň v kombinácii tohto obmedzenia s ďalšími
formálnymi aj materiálnymi požiadavkami podľa odsekov 2, 3 a 6 predmetného § 7
tlačového zákona zákonodarca rešpektoval kritérium primeranosti pri vyvažovaní slobody
prejavu s ochranou práv a slobôd iných.
Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že zákonodarca § 7 ods. 1
tlačového zákona nezasiahol do podstaty informačných práv a slobôd zakotvených v čl. 13
ods. 4 prvej vete v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, a preto rozhodol,
že § 7 ods. 1 tlačového zákona je v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou v spojení s čl. 26
ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.
Novelizovaným zákonom zákonodarca upravil § 7 ods. 6 doplnením písm. d), ktorý
znie: „Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu, ak by
bol uverejnením opravy spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo by jej
uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi.“ Zároveň zákonodarca v novelizovanom
tlačovom zákone v § 7 ods. 6 vypustil pôvodné ustanovenie uvedené pod písm. c):
„Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu, ak oprava
smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného
predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie opravy.“
Na základe uvedeného berúc do úvahy aj úpravu v § 7 ods. 6 tlačového zákona
dospel ústavný súd k záveru, že § 7 ods. 1 tlačového zákona je v súlade s čl. 10 ods. 2
dohovoru.
3. K námietke nesúladu § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou tlačového
zákona s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru
Podľa § 8 ods. 1 tlačového zákona v pôvodnom znení [t. j. pred účinnosťou zákona
č. 211/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači
a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)
a ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov] „Ak periodická tlač
alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti
alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby,
na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie
odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť
bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté.“.
Zákonodarca v zákone č. 221/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (tlačový zákon) a ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov, zásadným spôsobom zmenil § 8 ods. 1 tlačového zákona tým, že za slovo
„obsahuje“ vložil slová „nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce“ a slová „právo
na opravu tým nie je dotknuté“ sa nahradili slovami „uverejnením odpovede zaniká
vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu“.
Keďže napadnuté ustanovenie tlačového zákona, ktoré malo byť predmetom
posudzovania z hľadiska súladu s ústavou a dohovorom v konaní podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) ústavy, bolo obsahovo kvalitatívne zmenené, prestal existovať objektívny záujem
na objasnení a vyslovení protiústavnosti napadnutého ustanovenia, ktoré sa malo podrobiť
ústavnej kontrole. Ústavný súd preto podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde a v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (PL. ÚS 21/98, PL. ÚS 4/02, PL. ÚS 7/05) konanie
o súlade namietaného ustanovenia § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou tlačového
zákona s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru zastavil.
4. K námietke nesúladu § 10 ods. 4 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou vetou,
čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru
Zákonom č. 221/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z.
o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(tlačový zákon) a ktorým sa mení zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov,
ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2011, sa v čl. I novelizovaného zákona v § 10
vypúšťa odsek 4.
Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry konanie o právnom predpise, resp. o jeho
ustanoveniach, ktoré stratili platnosť počas konania vedeného ústavným súdom, zastaví
s odvolaním sa na ustanovenie § 41 ods. 4 zákona o ústavnom súde (napr. PL. ÚS 5/04,
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd o návrhu skupiny poslancov
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012